Powered by O2
Lifestyle

Filmové hlášky, ktoré vás prenesú do čias komunizmu v Československu

České a slovenské filmové klasiky, komédie aj drámy, ktoré s obľubou pozeráme, nás nenápadne vracajú do čias, keď sloboda neznamenala nič.

31. 10. 2022; Autor: Sóda, Foto: VOYO

Od použitia vedy ako zaručeného receptu na šťastie či mladosť cez manipulatívne učiteľky a rebelských žiakov až po susedov v jednom paneláku, ktorí sú rozhádaní pre politiku. Cez tieto príbehy vás prevedú známe filmové hlášky, ktoré opisujú komunizmus v Československu.

S príbehmi cez Voyo si môžete aj dnes zaspomínať na trpký život v totalitnom režime. O to viac, ak máte Voyo v cene svojho O2 Paušálu

Nikdy nie je neskoro reflektovať o našej minulosti a s týmito filmami to pôjde jednoduchšie – veď predsa asi každý z nás dobre pozná nesmrteľnú hlášku s jednoznačným odkazom na minulý režim: „Proletáři všech zemí, vyližte si prdel!“

Nielen Pelíšky, ale aj iné klenoty domáceho a českého filmového plátna opisujú, ako vyzeral život v režime, v ktorom bola sloboda cudzia a zakázaná. Či už sa bavíme o tradičnej českej absurdnej komédii zo 70. rokov, alebo o modernom pohľade na totalitný režim, tieto snímky vás prevedú nostalgickými momentmi obdobia druhej polovice minulého storočia.

A aj keď sa nad niektorými z nich schuti zasmejeme, nezabúdajme na trpkosť, ktorou bol charakteristický život v socialistických krajinách. Nezabúdajme na svoju minulosť, aby sa už v budúcnosti nikdy nezopakovala.

„Neber úplatky, neber úplatky, nebo se z toho zblázníš.“
Jáchyme, hoď ho do stroje!

Divácky najúspešnejší film z pera Ladislava Smoljaka a Zdeňka Svěráka patrí medzi klasiky 70. rokov. Komédiu Jáchyme, hoď ho do stroje videli v kinách 3 milióny divákov a český komik Luděk Sobota ňou odštartoval svoju kariéru. 

Snímka z roku 1974 opisuje patálie smoliara Františka Koudelku, ktorý odíde z malého roľníckeho družstva na dedine do veľkého autoservisu v Prahe. František sa vo svojom živote riadi predpoveďou šarlatánskeho vedeckého vynálezu menom kondiciogram. Absurdné situácie, ktoré jeho slepá viera v predpovede plodí, sú rodiskom mnohých kultových hlášok reflektujúcich 70. roky minulého storočia.

Azda najznámejšou je replika „Neber úplatky“, ktorá prenasledovala scenáristu a herca Ladislava Smoljaka po zvyšok jeho kariéry. Práve jeho postava vedúceho Karfíka bola totiž posadnutá prijímaním úplatkov v autoservise. Okrem pravidelných debát, kde so zamestnancami filozofoval o tom, či je prípustné vziať miesto peňazí ako úplatok tvárnice alebo ponuku trhania zubov, sa preslávil svojou teóriou, že skromným chlapcom z dediny popletie veľká mestská výplata hlavu. Keď sa na to ešte nabalia časté úplatky od spokojných zákazníkov, každý z nich skončí na psychiatrii u doktora Chocholouška, ktorého meno sa vďaka popularite tejto komédie stalo synonymom psychiatra.

Samotní scenáristi z Divadla Járy Cimrmana uznali, že z Jáchyma chceli spraviť nepriestrelný hit a preplnili ho toľkými vtipnými hláškami, že by to vystačilo aj na dva filmy. Stačí si spomenúť na „Ješito, Ješito, už to máš ušito“, ktorým vítajú zamestnanci psychiatrie japonského umelca Uka Ješitu v sanitke, alebo „Slezte z toho lustru, Donalde, vidím vás“. 

„Kdo nekrade, vokrádá rodinu.“
Což takhle dát si špenát

Ďalšou českou mutáciou žánru absurdnej komédie 70. rokov je klasika od režiséra Václava Vorlíčka. Což takhle dát si špenát si vďaka rozpočtu 5 miliónov korún vyslúžil renomé jedného z najdrahších československých filmov svojej doby. Je azda príhodné, že aj tento film sa sústreďuje na tému lepkavých prstov, ktorými disponuje ústredná dvojica Jarda Zemánek (Vladimír Menšík) a Franta Liška (Jiří Sovák).

Tí sa po jednoduchom kradnutí liehu vyšplhajú na vrchol kriminálnej pyramídy – do sveta omladzovania prostredníctvom ukradnutého prototypu urýchľovača častíc. Je však dôležité dávať si pozor na stravu, lebo ten, kto po regeneračnom procese zje špenát, sa môže na druhý deň zobudiť ako batoľa alebo malé dieťa.

Absurdných situacií dvoch zlodejíčkov je vo filme neúrekom. „Nebylo by tam něco lidovějšího?“ pýta sa jednoduchý kšeftár Liška čašníka po tom, ako na neho čašník vychrlí menu plné cudzích názvov. Keď sa na druhý deň prebudí ako malý chlapec, jeho svokor sa nezmôže na nič iné ako nesmrteľné: „Zas už něco!“ Komédia Což takhle dát si špenát jednoducho patrí medzi hláškové klasiky.

„On teda cihlu do ruky neveme, ale odborník je to na slovo vzatej.“
Na samotě u lesa

Pražská rodina Lavičkovcov úplne prepadne chalupárskej horúčke. Všetci ich známi sú v tomto hobby už doma, napríklad inžinier Zvon (opäť Ladislav Smoljak, ktorý napísal scenár so Zdeňkom Svěrákom) renovoval mlyn a naplnil ho maketami vriec s múkou, aby zachoval tradíciu. Lavičkovci sa preto dohodnú s osamelým starcom Komárkom (Josef Kemr), že im do konca roka odpredá svoj dom a zatiaľ môžu chodiť chalupárčiť na víkendy.

Rodinná dramédia Jiřího Menzla opisuje zrážku predstáv uponáhľaných mešťanov s drsnou a monotónnou realitou života uprostred prírody. Film Na samotě u lesa preslávilo viacero známych viet a situácií – každý si zrejme spomenie na slová „Chčije a chčije“, ktorými starec Komárek komentuje neprestajný dážď a ktoré potom do nemoty opakujú deti. Tie zároveň po prvom stretnutí so suchou toaletou hľadajú spôsob, ako po sebe spláchnuť. „To nech ležet,“ poradí im samotár z chalupy.

Okrem prirodzeného humoru ukazuje táto snímka aj komickú silu postáv, ako aj moc selektívnej hluchoty deda Komárka.

„Bojová slepice se nesmí bát ničeho.“
Copak je to za vojáka

Komédia Copak je to za vojáka z prostredia povinnej vojenskej služby opisuje milostné dobrodružstvá vojaka Koubu, ktorý sa zamiluje do veliteľovej sestry. Škoda len, že kapitán Tůma (Karel Roden) ho už predtým mal plné zuby. Film je zároveň debutom českého herca Jiřího Langmajera v úlohe lámača ženských sŕdc.

Svet absurdných rozkazov a protichodných zásad sa priam núka ako obraz obdobia komunizmu. Film Petra Tučka z roku 1987 sa vyžíva v slovných slepých uličkách, čo dokazuje aj v momente, keď sa kapitán pýta Koubu, či z neho robí vola: „Z vás a vola, soudruhu kapitáne? No to přece ani nejde.“

„Modrý trenky a s holkama cvičit, to by vám šlo. Hlavně, že máte pačesy dlouhý.“
Občanský průkaz

Prvým filmom z nášho výberu, ktorý vznikol po páde komunistického režimu v roku 1989, je komédia Ondřeja Trojana Občanský průkaz. Film z obdobia 70. rokov sleduje osudy štvorice chlapcov od ich prvej občianky až po snahu získať modrú knižku, s ktorou by sa mohli vyhnúť povinnej vojenskej službe. Tento film z roku 2010 ocenia nielen milovníci dokladových formátov.

Náročné obdobie dospievania v epoche, keď sa všetci správni súdruhovia snažili obliekať, vyjadrovať a správať rovnakým spôsobom, dokumentuje aj lov chalanov na rebelské oblečenie zo Západu, keď si vystáli dlhý rad v Tuzexe na nové rifle. „Na který mi máma pod záštitou noci nažehlila puky. Když jsem to ráno zjistil, myslel jsem, že se po..ru,“ komentuje zlomený pubertiak, ktorý nechce byť za žiadneho tesilového trapka.

„Česť práci a robote pokoj. Alebo keby niečo, tak nič.“
Eštebák

Film od režiséra Juraja Nvotu je prvý na zozname s čiastočne slovenským autorstvom. Koprodukčný triler Eštebák opisuje kariérny posun člena tajnej bezpečnosti Adama (Jiří Mádl) a osudy jeho najbližších, ktorých zamotá do labyrintu klamstiev a vydierania jeho nadriadený major Dravec (Ondřej Vetchý).

Riaditeľka Post Bellum: Ak sa máme rozprávať o minulosti, potrebujeme o nej hovoriť jasne a konkrétne

Kruté obdobie normalizácie, počas ktorého si nikto nebol istý svojím súkromím, približujú tvorcovia aj filmovými obrazmi susedov, ktorí potrebujú riešiť úplne všetko: „Čo sa idete kúpať? Veď je iba štvrtok, to netečie teplá voda.“ Eštebák je temným pohľadom na naše dejiny a na to, ako hlboko môžeme všetci klesnúť v totalitnom režime.

„Povedala som, že si to povedal, tak si to povedal a basta!“
Učiteľka

Druhým kúskom slovenskej koprodukcie v našom výbere je Učiteľka od režiséra Jana Hřebejka. Súdružka ruštinárka Mária (Zuzana Mauréry) zo základnej školy v ňom manipuluje rodinami svojich žiakov pre svoj osobný prospech. Niektorí rodičia jej zverencov si kladú otázku, ako sa tejto vdovy po vysokom armádnom dôstojníkovi v roku 1983 zbaviť.

Film je morálnym zrkadlom obdobia totality – moc mali v rukách tí, ktorí sympatizovali s režimom, a len tí, ktorí poslúchali, donášali a ohýbali sa podľa potreby, sa mali „dobre“. Psychologická dráma Učiteľka z roku 2016 vznikla na základe skutočnej predlohy a niektoré z hlášok a historiek sú od slova do slova prepísané tak, ako sa stali – od kaderníckych služieb zadarmo až po dopravu buchiet do Moskvy.

„My jsme tě přijali do rodiny a ty nám tady pracuješ.“
Havel

Skončime inšpiratívne: životopisnou snímkou Havel (2020), ktorá opisuje život budúceho prezidenta Václava Havla (Viktor Dvořák) ešte predtým, ako sa stal slávnym. Stretávame sa s ľahkovážnym dramatikom a scenáristom 60. rokov, ktorý sa pod vplyvom dejinných udalostí mení na bojovníka za ľudské práva.

„Právěže jde o pěkne blbej podpis,“ odpovedá, prečo nemôže podpísať súhlas s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do krajiny. Presne v tomto bode sa začína jeho kariérny pád. Scenárista a režisér Slávek Horák varoval divákov, aby nečakali obraz štátnika. Havlove romantické dobrodružstvá, ako aj rozhádaný vzťah s manželkou Oľgou ukazujú ľudskú tvár budúceho hrdinu nežnej revolúcie z roku 1989. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super
Príbehy

Popieranie histórie vnímam u mladých ako spôsob revolty, hovorí riaditeľka Post Bellum

Sandra Polovková sa v organizácii Post Bellum dostala k príbehom ľudí, ktorí prežili tragédie 20. storočia. Dnes ich cez zážitkové workshopy prinášajú aj do škôl.

15. 2. 2022; Autorka: Petra Nagyová, Foto: Magdaléna Tomalová

Dôležité historické udalosti 20. storočia by sme si mali pripomínať, tvrdí riaditeľka neziskovej organizácie Post Bellum. Antisemitizmus sa podľa nej druhou svetovou vojnou neskončil. Na školách sa dnes stále málo učí o období totalít. Sandra Polovková porozprávala, ako môžeme o týchto témach vzdelávať mladých, prečo by sme si mali dávať pozor na spomienkový optimizmus na obdobie pred rokom ‘89 a čo spôsobuje rozdeľovanie spoločnosti.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • či chcú pamätníci hovoriť o holokauste a období totalít,
  • prečo je nám židovská kultúra na Slovensku neznáma,
  • či nám prospieva spomienkový optimizmus na obdobie komunizmu,
  • ako mladí ľudia dokážu zmeniť svoje postoje zažitou skúsenosťou.

Soňa Holúbková: Nemusíme bojovať, kto je najlepší, nemáme rovnakú východiskovú pozíciu

Nedávno ste upozornili na Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu kampaňou: „Vaše číslo je 69 000 a nie je šťastné. Mohli ste byť jednou z obetí, ktorú si holokaust vyžiadal.“ Prečo je dôležité pripomínať si významné udalosti našej histórie?

Naša kampaň chcela pripomenúť osudy 69-tisíc ľudí zo Slovenska, ktorých zavraždili počas holokaustu. Ak by sme hovorili o dnešnom území Slovenska, ktoré bolo vtedy zmenšené Viedenskou arbitrážou, počet zavraždených ľudí je oveľa vyšší. Obetí bolo približne 100-tisíc. Nemôžeme na to zabúdať, lebo tieto udalosti formujú našu súčasnosť. Stali sa pred necelými 80 rokmi a spomienky sú stále živé. Dodnes medzi nami žijú svedkovia, ktorí si veľa pamätajú. Je dôležité, aby sme si pripomínali ich príbehy a nedovolili, aby sa čosi podobné opäť zopakovalo.

Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu je pamätný deň, keď bol oslobodený jeden z najdrastickejších koncentračných vyhladzovacích táborov Auschwitz-Birkenau pri Osvienčime. Nacisti v ňom zavraždili tisíce ľudí iba na základe toho, že mali iný pôvod, než aký pripúšťala ideológia. Počas holokaustu zomrelo v koncentračných táboroch takmer šesť miliónov Židov. Spolu s nimi mnohí ďalší, ktorých nacistická perzekúcia označila za politických odporcov alebo sa z dôvodu hendikepu, sexuálnej či etnickej príslušnosti stali neprijateľnými pre spoločnosť.

Nachádzate dnes v spoločnosti nejaké paralely s tým, čo sa udialo v minulosti? 

Nehľadala by som v tom úplne paralely, pretože je to minulosť. Mali by sme však nahlas hovoriť o tom, čo sa naozaj stalo, a neskrývať sa za nejaké masky. Týka sa to aj obrancov prezidenta slovenského ľudáckeho režimu Jozefa Tisa, podľa ktorých za svoje zločiny nenesie zodpovednosť. Mnohí dnes tvrdia, že našim židovským spoluobčanom udelil výnimky. Väčšina ich však nedostala, o čom by vedela rozprávať aj americká autorka žijúca na Slovensku Madeline Vadkerty. Vo svojej knihe Slovutný pán prezident priniesla jasné dôkazy o tom, ako ľudia adresovali listy prezidentovi a žiadali o milosť, no márne. Tvrdenie, že Tiso bol mierotvorcom a zachraňoval ľudí, je hlúposť a nie fakt. Aj preto s jeho obhajobou nesúhlasím. 

Ak sa máme rozprávať o minulosti, potrebujeme o nej hovoriť jasne a konkrétne. Slovenský štát nebol v našej histórii jediný, ktorý označil vybrané skupiny ľudí za nepriateľov.

Ak sa máme rozprávať o minulosti, potrebujeme o nej hovoriť jasne a konkrétne. Slovenský štát nebol v našej histórii jediný, ktorý označil vybrané skupiny ľudí za nepriateľov a následne ich prenasledoval. Veľmi viditeľné to bolo aj počas ďalších desaťročí komunistického režimu. Tí, ktorí s ním nesúhlasili, boli odsúdení za vlastizradu a mnohí aj nespravodlivo väznení v neľudských podmienkach.

Je možné antisemitizmus a populizmus v spoločnosti zastaviť? Čo by sme mali robiť, ak sa deje neprávosť?

Židia sú prenasledovaní veky vekov. Antisemitizmus nie je a nebol ukončený druhou svetovou vojnou, stále pokračuje. Mali by sme sa mať na pozore pred rétorikou politikov a vplyvných ľudí, ktorí dostávajú priestor v médiách a nemajú problém označovať isté skupiny ľudí za nepriateľov národa alebo sa neštítia rozdeľovať spoločnosť.

Práve tento spôsob komunikácie môže podnecovať spoločnosť k nenávisti a viesť k radikalizácii, ktorá môže dopadnúť veľmi dramaticky. To, čo sa dialo počas druhej svetovej vojny, je špičkou ľadovca. Keď sa deje násilie v uliciach alebo ľudia začnú dostávať rôzne vyhrážky, sú to jasné signály, že sa história opakuje a môže nás to všetkých zasiahnuť.

Dokumentujete príbehy ľudí, ktorí prežili hrôzy druhej svetovej vojny. Stretávate sa niekedy s tým, že sa ľudia nechcú k prežitej ťažkej životnej skúsenosti vracať? 

Stretávame sa s tým často. Platí to nielen o ľuďoch, ktorí prežili druhú svetovú vojnu, ale aj perzekúcie počas komunistického režimu. Je to prirodzené, lebo zažili traumu. V mnohých prípadoch môžeme hovoriť doslova o zázraku, že prežili. Niektorí sa po nahrávaní príbehu napokon rozhodnú, že ho nechcú zverejniť alebo že ho chcú publikovať pod pseudonymom. Je to spôsobené aj tým, že antisemitizmus je v našej spoločnosti stále zakorenený. 

Pred druhou svetovou vojnou žila na našom území židovská komunita a bola súčasťou našej spoločnosti. Väčšina Židov však bola vyvraždená. Nečudo, že dnes poriadne ani nepoznáme židovské tradície a kultúru. To ponúka priestor na rôzne konšpirácie a klamstvá, ktoré sa na internete rýchlo šíria.

Mnohí, ktorí prežili holokaust, zanevreli na náboženstvo. Veľa ľudí sa rozhodlo zmeniť alebo utajiť svoju židovskú identitu.

Ako sa dnes žije na Slovensku pamätníkom, ktorí zažili hrôzy v rôznych obdobiach našej histórie?

Keď sa rozprávame s ľuďmi, ktorí prežili vojnu alebo holokaust, bývajú znepokojení. Ak sa niekto zdraví Na stráž! alebo vidia v parlamente sedieť sympatizantov Jozefa Tisa, vzbudzuje to v nich značné obavy. Nemyslím si však, že je to pre nich jediný dôvod strachu. Ich životy ovplyvnili hrôzy, ktoré si sotva dokážeme predstaviť. Najradšej by na ne zabudli, čo sa, samozrejme, nedá. Následne prišiel ďalší režim.

Mnohí, ktorí prežili holokaust, zanevreli na náboženstvo. Veľa ľudí sa rozhodlo zmeniť alebo utajiť svoju židovskú identitu. Pri rozhovoroch s ľuďmi z druhej generácie sa často dozvedáme, že o svojom pôvode nevedeli. Buď sa o ňom doma nehovorilo, alebo o ňom sami nechceli hovoriť. Mnohí sa dodnes boja o svoju slobodu a majú obavy o vývoj spoločnosti.

V organizácii Post Bellum sa venujete aj vzdelávaniu mladých. Majú dnes prehľad o historických udalostiach, zaujíma ich to?

Robíme zážitkové workshopy pre mladých. V každej triede sa nájde skupinka študentov, ktorá je v revolte a nechce byť súčasťou aktivity. Spomínam si, ako sme minulý rok boli v divadle v Bátovciach. Mali sme skupinku ôsmakov a deviatakov zo základnej školy. Niektorí sa nechceli zapojiť. Naše workshopy sú však postavené na hre. Každý má nejakú postavu, takže skôr či neskôr na neho príde rad. Tí, ktorí boli na začiatku proti, boli napokon najviac zapálení a sledovali, ako sa celá hra skončí. Ono sa to v nejakom momente vždy zlomí. Mladí sú vždy zvedaví, ako sa situácia vyvinie a bude pokračovať.

Záujem z ich strany o modernú históriu je. Otázne je, či je pre nich zaujímavý a atraktívny spôsob klasického frontálneho vyučovania a memorovania dátumov alebo sa radšej učia prostredníctvom zážitku a konkrétnych životných osudov. Nie sú to príliš vzdialené dejiny, aj preto sa o nich mladí chcú rozprávať. Aj cez prežité ľudské príbehy si upevňujú svoje morálne hodnoty.

Na začiatku študentom pridelíme postavy, ktoré počas dňa hrajú. Vychádzame zo skutočných príbehov pamätníkov, ktoré sme v Post Bellum zdokumentovali.

Ako fungujú vaše vzdelávacie projekty? 

Ponúkame workshopy pre žiakov a študentov na základných a stredných školách. Je o ne čoraz väčší záujem. Pandémia však zamiešala karty aj nám, niektoré sme preto transformovali do online prostredia. Každý z workshopov sa venuje inej téme – či už ide o komunistický režim, druhú svetovú vojnu, alebo obdobie Nežnej revolúcie. Workshop trvá celý deň a zúčastňuje sa na ňom maximálne 35 žiakov. 

Na začiatku študentom pridelíme postavy, ktoré počas dňa hrajú. Vychádzame zo skutočných príbehov pamätníkov, ktoré sme v Post Bellum zdokumentovali. Mladí cestujú v čase. Často robia rozhodnutia ako postavy príbehu, ktorý sa kedysi stal.

Po ukončení fázy hry, keď vystupujú zo svojich postáv, spoločne diskutujeme. Hovoríme o tom, čo zažili a čo sa počas dňa zmenilo. Na začiatku i na konci workshopu dostávajú identické postojové dotazníky, z ktorých neraz vidíme zmenu v ich uvažovaní. Po workshope už nie sú celkom presvedčení o tom, že Slovensko patrí iba Slovákom alebo že za holokaust môžu Nemci.

V jednom rozhovore ste spomínali, že popieračov holokaustu je medzi nami stále veľa. Vnímate to aj medzi mladými ľuďmi?

Na workshopoch sa stretávame s reakciami niektorých študentov, ktorí majú o holokauste isté pochybnosti. Myslia si, že história sa odohrala trochu inak. Môže za to vzdelávací systém i prostredie, ktoré ich obklopuje. V dobe konšpirácií a šíriacich sa hoaxov sa im nemožno veľmi čudovať.

Odborník na umelú inteligenciu: Pomohlo by nám, keby sme sa na sociálne siete nechodili hádať

Ak sa pozrieme na niektoré knihy o histórii, ktoré dnes vychádzajú, je to pre nás výstražný signál a mali by sme sa voči tomu vymedziť. Ak sa dezinformácie šíria aj v školskom prostredí, je dôležité to riešiť. Popieračov holokaustu je medzi nami veľa. No u mladých by som to skôr vnímala ako spôsob ich revolty. Mnohí chcú niekam patriť. Nachádzajú sa v období puberty a je prirodzené, že prežívajú obdobie vzdoru. Nelámala by som nad nimi palicu. Je dôležité s nimi diskutovať prostredníctvom faktov a príbehov.

Ak sa dezinformácie šíria aj v školskom prostredí, je dôležité to riešiť. Popieračov holokaustu je medzi nami veľa.

Medzi vaše projekty patria aj putovné výstavy. V ktorých mestách na Slovensku ich dnes ľudia môžu vidieť? 

Aktuálne sa naša putovná výstava Po 2. svetovej vojne presunula na východ Slovenska do mestečka Giraltovce. Návštevníci sa na nej môžu zoznámiť s 15 príbehmi ľudí, ktorí majú za sebou zverstvá vojny. Medzi nimi s Martou Szilárdovou, ktorá zažila geto, koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau i pochod smrti. Ďalším hrdinom je bývalý väzeň koncentračného tábora a partizán Otto Šimko, ktorý v roku 2017 dostal aj Cenu pamäti národa. 

Koncom marca sa výstava presunie do Lamača v Bratislave, keď si budeme pripomínať 80. výročie prvých transportov zo Slovenska do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Sme radi, že sa nám príbehy, na ktoré by sa nemalo zabudnúť, darí dostať do najrozličnejších kútov Slovenska.

O ktorých obdobiach našej histórie by sa podľa vás malo v spoločnosti hovoriť viac? 

Mali by sme viac hovoriť aj o období komunizmu. Spomienkový optimizmus na bývalý režim je v ľuďoch hlboko zakorenený. Nebolo to však len obdobie pionierov a iskričiek, ale doba, ktorá obmedzovala ľudské práva a slobody. Nie je vôbec cesta, aby sme sa čo i len v spomienkovom optimizme vracali pred rok 1989. Je nezmysel, ak si niekto myslí, že za čias socialistického Československa nám bolo iba dobre. Mali by sme sa o tom rozprávať nielen ako o období cenzúry, ale aj cez konkrétne ľudské osudy.

Je to obdobie, o ktorom sa dnes v školách takmer vôbec neučí. Mnohí mladí ľudia nepoznajú fakty. V našej spoločnosti nie je konsenzus, že to, čo sa dialo pred rokom ‘89, bolo nesprávne. Treba sa však jasne vymedziť voči diktatúre a obmedzovaniu slobody slova. Jasné pomenovanie chýb by nám pomohlo rozlíšiť, v akom kontexte používajú pojmy niektorí politici i samotní ľudia. Napríklad o slobode slova dnes počúvame často v inom význame, v akom je v skutočnosti definovaná. To je manipulácia.

Čím si vás Post Bellum získalo?

Získalo si ma najmä tým, že chcem žiť v slobodnej spoločnosti. Takisto skutočnými príbehmi ľudí, ktorí zažili hrôzy predošlých režimov. Predtým som nebola úplne veľkou fanúšičkou histórie a dejepisu. Vďaka združeniu Post Bellum sa dnes na ňu pozerám inak. Nechcem, aby sa situácie spred niekoľkých desaťročí opakovali. Tie nástrahy, ktoré by to mohli umožniť, sú tu však stále prítomné.

Každý deň čelíme v našom združení novým výzvam. Snažíme sa presvedčiť nielen donorov, ale aj spoločnosť a mladých na školách, že sa o týchto témach potrebujeme rozprávať. Stretnutia s pamätníkmi sú pre nás nesmierne prínosné. Nielenže sa s nimi rozprávame o tom, čo prežili, ale z mnohých z nich sa stávajú priatelia. 

Post Bellum dokumentuje príbehy, na ktoré sa zabudlo alebo sa malo zabudnúť. Môžu nám pomôcť poučiť sa z moderných dejín a urobiť všetko pre to, aby sa minulosť neopakovala. Aktivity organizácie, ktorá sa na Slovensku snaží vzdelávať o dôležitých udalostiach histórie mladých, podporila Férová Nadácia O2.

Sandra Polovková

Vyštudovala Divadelnú fakultu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Spolupracovala so Slávou Daubnerovou, Divadlom Pôtoň i s divadlom NOMANTINELS a Divadlom SkRAT. Dva roky pôsobila ako riaditeľka divadelného festivalu Scénická žatva. Dnes je riaditeľkou neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá dokumentuje príbehy pamätníkov 20. storočia. Združenie okrem rozhovorov s pamätníkmi organizuje aj zážitkové vzdelávacie workshopy na školách, vydáva časopis Príbehy 20. storočia a prináša putovné výstavy na slovenské námestia, aby sa nezabudlo na následky totalitných režimov.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super
Pohyb Rozhovor Viac pohybu pre deti

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

30. 4. 2021; Autorka: Petra Nagyová, Foto: Katarína Baranyai

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.

Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Pre tech nadšencov

Hollywoodske efekty a šikovné triky. 5 tipov, ako kreatívne využiť foťák vášho smartfónu

Filmárske triky s približovaním, kreatívny strih či prácu so zeleným pozadím zvládnu aj začiatočníci so svojím smartfónom.

Vráťme rozum na internet

Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu, hovorí Ondrej Schütz

Podľa riaditeľa debatnej asociácie je schopnosť posudzovať informácie ako orientácia v lese.

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac