Ak si myslíte, že súčasné dvadsiatničky zaujímajú len sociálne siete, mýlite sa. Divadelné predstavenie Krása nevídaná ukazuje rôzne úryvky z reálneho života mladých dievčat – od vplyvu ideálov krásy cez manipuláciu a tlak spoločnosti až po znásilnenie. S témami, ktoré hra na javisku (aj mimo neho) otvára, sa diváci a najmä diváčky úplne stotožnia.
S herečkami Máriou Schumerovou, Annamáriou Janekovou, Romanou Ondrejkovičovou, výtvarníčkou Emou Šútovcovou a režisérkou Zuzanou Fialovou sme sa porozprávali o tom:
- prečo začali otvorene hovoriť o vnímaní ženstva cez divadelnú inscenáciu,
- čo dievčatá z generácie Z skutočne trápi,
- ako vplývajú stereotypy o ženách a mužoch na našu spokojnosť,
- ale aj o životných situáciách, keď ich súčasné spoločenské normy úplne prevalcujú,
- a aj o tom, ako si navzájom (aj medzigeneračne) lepšie rozumieť.
Toto nie je len hra, toto je realita
Nemeškali sme, no keď sme vošli do sály divadla, herečky už hrali. Na scéne bolo niekoľko dievčat – jedna búchala vareškami, druhá rozhadzovala a počítala podprsenky, ďalšia sa hrala s bábikami. Symbolicky sa ešte pred samotnou hrou vložili do „životnej úlohy ženy“, ktorú im spoločnosť s obľubou pripisuje.
Krása nevídaná je úprimná spoveď dievčat generácie Z. Priestor, kde ukazujú príbehy aj trápenia, ktoré prežívajú ony, ale aj mnoho iných žien: „Na predstavení sme pracovali všetky spoločne, ťažko vôbec rozlíšiť, ktorá z dievčat prišla s akou témou. Spolu s terapeutkou sme pripravili 60 otázok a podľa ich úprimných odpovedí sme stavali scenár,“ hovorí režisérka Zuzana Fialová.
Keďže herečky v predstavení riešia vlastné traumatizujúce skúsenosti, počas celej prípravy pracovali s terapeutkou. „Som herečka a viem, aké náročné je hrať niektoré postavy. Tak ako baletné súbory majú fyzioterapeuta, tak by mali mať herci a herečky niekoho, kto udrží v kondícii duše. Preto sme sa rozhodli spolupracovať aj s terapeutkou, aby sme mali bezpečný a zdravý priestor, aj keď dohráme,“ hovorí režisérka Fialová.
Aj samotná režisérka bola prekvapená, aké témy herečky priniesli. Čakala, že dievčatá z generácie Z trápi najmä tlak zo sociálnych sietí, no za oveľa dôležitejšie témy považujú nerovnosť, spochybňovanie vlastných názorov, toxické vzťahy, slová politikov aj cirkev, stereotypy či krásu. „Je pre nás silné hovoriť za všetky ženy a dievčatá v našej generácii,“ hovorí Ema Šútovcová.
Témy zobrazené na javisku majú oveľa väčší presah: „Našou snahou je nájsť pochopenie, prienik, láskavé porozumenie i spravodlivé rozhorčenie. A to je možné práve vďaka tomu, že pomenujeme problémy, krivdy a úzkosti. Až vtedy sa na veci dokážeme pozrieť s nadhľadom a otvoriť sa inému vnímaniu,“ píše dramaturgička Valeria Schulczová v buletine ku hre.
Mám pocit, že je moje telo na prenájom
Si chudá, si tučná, prečo si neoblečieš niečo obtiahnuté, ako môžeš chodiť v legínach? Cvič, ale ty necvič, radšej sa dobre najedz a k tomu interrupčný zákon každý polrok. Pri hľadaní pochopenia a zobrazovaní skutočných krívd na javisku z úst herečiek odznie aj veta mám pocit, že je moje telo na prenájom, ktorej odkaz sa tiahne celým predstavením.
V publiku sú rovesníčky herečiek, generácia ich mám aj dôchodkyne, ktoré by im mohli byť babkami. Po predstavení všetky súhlasne pokyvkávame – nesplniteľné ideály krásy a nároky na ženské telá, ktoré opisuje aj táto replika, spoznávame všetky.
„Pre mňa je táto replika otázkou, v ktorej sa pýtam samej seba a zároveň spoločnosti, ako si vôbec môže niekto dovoliť komentovať mňa a moje telo,“ vysvetľuje Annamária Janeková.
Keď prijmeš v mladosti naratív, že máš byť chválená, tak sa o 30 rokov, keď chvála pominie, cítiš prázdna.
„Viete si predstaviť, že by sa v parlamente hlasovalo o spermiách? V tejto spoločnosti sa to tak otočilo, že nám interrupčné zákony pripadajú úplne bežné a prestalo to byť absurdné,“ dopĺňa význam repliky režisérka.
„Mne v mnohých situáciách prekážajú aj komplimenty. Viem, mala by som ich prijať s úsmevom, ale stále nechápem, prečo ma musia komentovať,“ odpovedá Romana Ondrejkovičová. „Nad tým som nikdy neuvažovala, ale máš úplnú pravdu. Keď prijmeš v mladosti naratív, že máš byť chválená, tak sa o 30 rokov, keď chvála pominie, cítiš prázdna,“ hovorí Zuzana. „Ja proste nie som iba moje telo, som omnoho viac,“ dopĺňa Romana.
Herečky z generácie Z otvorili v predstavení problémy, nad ktorými tí zo starších generácií možno ani neuvažovali, no každým slovom ich chápu viac a viac.
Namiesto Instagramu celoživotné traumy
Niekto by si mohol myslieť, že generácia Z je už obrnená proti cirkevným dogmám. To si myslela aj režisérka, no rozhovory s herečkami ju presvedčili o opaku. Do predstavenia tak zakomponovali aj príbeh dievčaťa, ktoré znásilnil kňaz. V inscenácii postupne odznieva, ako farár zneužil svoje postavenie, do ktorého dediny kňazov často stavajú, a dievčaťu zanechal traumu na celý život. Takýchto príbehov je v spoločnosti mnoho a netýkajú sa len dievčat. Dokazuje to aj fakt, že sa o sexuálnych škandáloch a obetiach duchovných v posledných rokoch hovorí viac.
„Som veriaca. Možno aj preto ma zamrzela jedna recenzia nášho predstavenia, v ktorej sa píše, že cirkev poslúžila ako fackovací panák. Mrzí ma to, lebo tak to nebolo myslené,“ spomína Annamária Janeková.
„Tá kritika je taký paradox, pretože otázku cirkvi otvorili veriaci ľudia, neveriacim to ani nenapadlo. Ami a Mima majú úprimný vzťah s Bohom a chceli len hovoriť o tom, že sa viera občas stratí v preklade cirkvi a jej aktérov,“ dodá Zuzana.
„Keď som bola mladšia, s mojimi rovesníkmi sme trávili čas aj na fare v Michalovciach. Napriek tomu, že som to v istej fáze života mala rada, cirkev mi nepriniesla to nekonečné šťastie, ktoré sľubuje. A tak vo svojom živote rozlišujem medzi Bohom a cirkvou.Dnes na omši často vo vnútri polemizujem s tým, čo sa hovorí v kázni. Na druhej strane mám, paradoxne, pocit, že sa dokážem modliť oveľa úprimnejšie,“ hovorí Mária Schumerová.
Prečo nemôžu ženy miništrovať?
Herečky vysvetľujú, že majú tému cirkvi v hre, pretože sa chcú cítiť lepšie v spoločenstve ľudí, ktorí veria v Boha. Kresťan totiž nie je synonymum pre konzervatívca. Byť veriaci neznamená nekriticky nasledovať cirkevné dogmy.
„Mám takú čerstvú skúsenosť z jednej omše. Počula som tam kázeň o tom, že žena nikdy nemôže niesť genetický kód dieťaťa, lebo ho definuje až muž. Takéto veci počúvajú ľudia od kňaza v kostole,“ hovorí Annamária.
„Ja som vyrastala v Nemecku a fakt som rada miništrovala, nechápem, prečo sa to tu nedá,“ smeje sa a s ňou všetky ostatné ženy.
Mária dopovie, že nedávno videla na sociálnych sieťach stránku pre veriacich, ktorej administrátori pripomínali ženám, aby chodili zahalené, keďže pomaly prichádza leto – aby muži nemali zlé myšlienky. „Dokelu, tak nech ani oni nechodia v kraťasoch. Prečo tolerujeme, že sa nevedia ovládať?“
Dievčatá sa zhodujú, že nerovnosť, s ktorou sa denne stýkajú v cirkvi aj mimo nej, im pomáha lepšie pochopiť iné menšiny. Ich skúsenosti sú spoločné, a to aj napriek tomu, že ženy nie sú menšina. „Vedeli ste, že ženy sú jediná menšina, ktorá je väčšinou?“ hovorí Zuzana a naráža na nerovné postavenie žien.
Mala by som, lebo som žena
Zatiaľ čo my sedíme v pohodlných kreslách v publiku, herečky na scéne sa krčia na maličkých detských stoličkách, popíjajú čaj z drobného čajového servisu pre deti a rozprávajú sa o vážnych problémoch neprijatia, nenaplnených očakávaní, násilných toxických vzťahov. Ukazujú, ako zásadne nás v dospelosti ovplyvňuje, čo si odnášame z detstva a puberty.
Kedy naposledy ste počuli v hlave, že musíte upratať, navariť, oprať? Čo by si asi tak moja mama pomyslela, keby videla, že v takom neporiadku žije žena? Koľkokrát po obede či večeri ste museli hneď vstať a upratať po všetkých kuchyňu? Od útleho veku vychovávame dievčatá inak ako chlapcov. Kupujeme im rozdielne knihy a hračky, inak sa s nimi rozprávame, iné veci od nich očakávame.
A tak sa v rozhovore herečiek pýtame, kedy ich v bežnom živote naposledy zomlela takáto nerovná výchova. „Ja sa automaticky usmievam. Lebo niekto povedal, že žena by sa mala usmievať,“ začína Zuzana Fialová. „Ja si zase myslím, že všetky ženy tak trošku potláčajú emócie – aby sme neboli za hysterické,“ hovorí Ema Šútovcová. „U mňa je to materstvo. Cítim, ako ma zomieľa spoločnosť a jej zaužívané dogmy, keď musím neustále odpovedať na otázku, kedy budem mať deti,“ hovorí Mária Schumerová.
Na stereotypné vnímanie žien poukazuje rozloženie divadelnej scény, ktorá pozostáva z varešiek, mikrovlniek, pančušiek, bábik a iných „na prvú“ ženských vecí. Čo je však „skutočne ženské“ bez stereotypov podľa tvorkýň hry?
Našou snahou je nájsť pochopenie, prienik, láskavé porozumenie i spravodlivé rozhorčenie.
Podľa Zuzany Fialovej sú to peniaze: „Peniaze sú moja definícia ženstva, pretože žena sa stala skutočne slobodnou, až keď zarobila peniaze. Veľmi sa mi na ženách páči, keď sú samy sebou, ale to sebavedomie nadobudli až s finančnou sebestačnosťou,“ vysvetľuje svoju myšlienku.
Pre Máriu Schumerovú je to megafón, do ktorého môže vykričať svoje pocity. Ema Šútovcová zas spomína vzdelanie – nikto jej ho nemôže zobrať, no súčasne si vďaka nemu viac uvedomuje rôzne nerovnosti. Viaceré sa zhodujú, že ženstvo je oblečenie, ktoré nedefinuje konfekčnú veľkosť, ale prihliada na jedinečnosť každej ženy. Z odpovedí je jasné, že ženstvo je pre každú niečo iné, nejde len o kuchyňu, materstvo a iné „filtre“, cez ktoré spoločnosť ženy ukazuje.
Nahrávky z detstva
Predstavenie vzniklo na základe dát, ktoré hovoria, že až 87 % mladých dievčat je nespokojných. Neustále spochybňovanie ich len brzdí v ceste za spokojnosťou a sebaprijatím. Herečka Romana nikdy nemala problém povedať svoj názor, no niekedy ju hlas v jej hlave spochybňuje, a tak sa k nemu pridá. Čo ak si to myslíš iba ty? Čo ak povieš hlúposť?
„A pritom ten hlas, ktorý ťa spochybňuje, je iba nahrávka z detstva. Nahrávka všetkých vecí, ktoré sme vnímali skôr, než sme nad nimi kriticky premýšľali. Nebež, lebo spadneš. Nelez na strom, nie je to bezpečné. Sadni si pekne, veď dievčatá takto nemôžu sedieť. Nebudú ťa mať radi, keď budeš takáto… Malé deti sa samy nespochybňujú, nemyslia si, že by niečo nedokázali. Ten hlas sa začne ozývať až vtedy, keď im všetci naokolo povedia, ako to nezvládnu,“ hovorí Zuzana.
Generácia, ktorá hľadá porozumenie
Ak chcete pochopiť ženy z generácie Z, toto predstavenie by vám mohlo pomôcť, či ste už jednou z nich, alebo nie. Ony totiž chcú byť vypočuté a pochopené. Ako každá generácia, aj ony majú svoje trápenia, no ony sa ich rozhodli vyrozprávať svetu. A pritom sa v nejakej miere príbehy z inscenácie aj tak opakujú naprieč generáciami – zažili ich aj mamy, babky, prababky.
„Dievčatá mali na predstavení aj svojich starých rodičov. V hľadisku máme často dôchodkyne. Niektoré sa rozplačú, pretože pochopia, že premárnili hrozne veľa života tým, že nevedeli verbalizovať svetu svoje problémy a požiadavky,“ hovorí Zuzana Fialová. Keď sa pýtam na medzigeneračné porozumenie, zavtipkuje, že aj ona je stará. Herečky z generácie Z okamžite argumentujú: „Ale ty nás chápeš, ty si naša.“
Ľudia z generácie Z, inak aj zoomeri, sa narodili v rokoch 1996 až 2010. Je to prvá generácia, ktorá sa ocitla v digitálnej dobe už „ako doma“, teda s technológiami vyrastala. Zároveň je to generácia, ktorá veľmi často spochybňuje svoje názory: „Myslia si, že nezavážia, že nemajú šancu nič zmeniť. Že svoje názory si majú nechať pre seba, pretože nikoho nezaujímajú. Navyše sociálne siete, s ktorými vyrástli, na nich vytvárajú enormný tlak. Na ich výzor, na ich kvality, na spôsob, akým trávia svoj čas, aby bol dostatočne nebanálny a hodný zdieľania,“ zhŕňa Valeria Schulczová.
Hlas, ktorý nás stále spochybňuje, je iba nahrávka rôznych pripomienok z detstva, nad ktorými sme ako deti nedokázali kriticky uvažovať.
„Podľa mňa sme jedna z prvých generácií, ktorá otvára tieto témy. A našťastie je ich teraz všade veľa,“ dopĺňa Ema. „Postupne sa na Slovensku roztrhlo vrece – vznikajú filmy, knihy, články v novinách. Ženy zrazu prinášajú otázky aj odpovede. Naše témy sú v toľkých žánroch, že sa im nedá vyhnúť, ani keď zavriete oči. Myslím, že to teší aj ženy zo staršej generácie. Možno o tom nevedia hovoriť, ale aj teraz si niekde potichučky čítajú tento článok. Aj v domácnostiach sa ozve také slabé, tichučke ‚nie‘. Je to perfektné, a pritom je to iba začiatok,“ hovorí režisérka.
Som svoja najmilšia osoba
Hra Krása nevídaná má šťastný koniec, herečky v sebe napriek rôznym prekážkam nájdu svoju najmilšiu osobu – ja som svoja najmilšia osoba, zaznie v divadle. No v skutočnom živote je toto hľadanie a nachádzanie o niečo dlhšie: „Je to proces, ale myslím si, že všetci by sme sa mohli snažiť byť najlepšou verziou seba samého, to sa dá už dnes,“ hovorí Annamária. „Aby sme boli svoje najmilšie osoby, musíme si vedieť odpustiť,“ dodáva Mária. „Ale musíme to robiť pre seba, nie pre očakávania spoločnosti,“ dodáva Romana. „Presne, pre seba,“ súhlasí Ema.
Aby sme boli svoje najmilšie osoby, mali by sme sa počúvať a nerobiť si napriek. Uvedomiť si, že ešte stále žijeme v spoločnosti plnej nerovností. „Alebo môžeme začať napríklad aj tým, že každý umyje po sebe riad a nenecháme tam celú kôpku žene,“ smeje sa Annamária Janeková a s ňou všetky herečky. Niekedy totiž nemáme dosah na systémové zmeny, no začať môžeme aj sami od seba.
Loading...
