Aj v rozhovoroch s kamarátmi či blízkymi občas cítime, že patríme do iných „názorových táborov“. No mať iný názor na veci nemusí znamenať hádku alebo krik – aj k takýmto debatám vieme pristupovať s rešpektom, aby sme si nezničili vzťahy medzi sebou. O tom, ako sa môžeme slušne rozprávať s ľuďmi, ktorí majú iné videnie sveta ako my, sme hovorili s riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie Ondrejom Schützom.
S Ondrejom sme sa porozprávali aj o tom,
- ako ovplyvňujú témy, o ktorých diskutujeme, náš každodenný život a rozhodnutia,
- prečo sa z debát začínajú vytláčať ľahké témy,
- ako vedia náročné témy a nekonštruktívna diskusia ubližovať vzťahom v rodine, v práci či s kamarátmi,
- či sa ešte vieme rozprávať slušne,
- ako si zachovať chladnú hlavu v rozhovoroch o polarizujúcich témach,
- aké zásady obnáša efektívna komunikácia a prečo je dôležité byť dobrým poslucháčom.
Myslíte si, že sa zo spoločnosti vytráca slušná diskusia?
Určite sa viac vulgarizuje verejná diskusia. V porovnaní s minulosťou je plytšia a nahrádzajú ju statusy v sociálnych médiách. Jednotlivci v dlhých príspevkoch rozoberajú napríklad všeobecnú politiku a následne sa diskutuje v komentároch. To zásadne znižuje kvalitu diskusie. Niekto môže nadobudnúť pocit, že sa stal expertom na danú tému, keďže si o nej (na dnešný spôsob prijímania informácií) veľa prečítal.
Je to podobné, ako keď sa k nám do obchodov v deväťdesiatych rokoch dostalo instantné jedlo – tak dnes konzumujeme informácie. Zalievame si instantné polievky namiesto prípravy poctivého vývaru. Technológie pokročili natoľko, že už stredoškolskí študenti vytvoria funkčnú webstránku, ktorá vyzerá ako CNN News. Nielenže môžeme voľne čokoľvek zdieľať, ale môžeme aj vyzerať ako reálne médium, a preto je náročné rozoznávať, čomu môžeme veriť.
Rozprávame sa teda o dôležitých témach dostatočne?
Mám pocit, že práve celospoločenské témy obsadili väčšinu bežných rozhovorov medzi ľuďmi. Kedysi bežné ľahšie témy, napríklad rozhovory o filmoch, zásadne stratili na dôležitosti, to však neznamená, že sa stratili úplne.
Veľmi dobre to ilustruje situácia v Spojených štátoch. Tam je pre množstvo rodín neprijateľné, že by si teraz vzal republikán demokratku. Je to ukážka toho, ako jeden typ sporu a deliaca línia v spoločnosti dokážu okupovať myseľ ľudí natoľko, že sa z nich stáva záležitosť vlastnej identity.
Takže „náročné“ témy vytláčajú ostatné z komunikácie, navyše ovplyvňujú naše postoje a vzťahy?
Uberajú na dôležitosti iným témam a na rozdiel od minulosti máme už jasne vytvorený názor podľa toho, do ktorej skupiny ľudí patríme. Potom sa aj úplne malicherné témy napríklad o tom, kto by mal písať v novinách, môžu zvrhnúť na skandovanie za svoj názor. Symbolické bitky sa stávajú civilizačnými bojiskami.
Témy v našich debatách by však nemali narúšať dôležité vzťahy. Treba si uvedomiť, že vzťahy v kancelárii alebo s rodičmi nie sú o tomto – otec nie je primárne môj politický oponent.
Nemali by sme predpokladať, že ľudia majú v rozhovore s nami zlý úmysel. Nechcú nám ubližovať, iba vidia svet inak.
Existujú nejaké zásady, ako sa spolu rozprávať, aby rozhovor nevyústil do hádky? Napríklad s otcom, kamarátom či kolegom.
V prvom rade si musíme ujasniť svoj cieľ, čiže zodpovedať otázku, prečo vchádzame do komunikácie s nejakou osobou. Úplne iný cieľ má diskusia s niekým na internete v komentároch a iný má rozhovor s rodičom. Iný cieľ má aj rozhovor s kamarátom a rozhovor v pracovnom prostredí s kolegom alebo nadriadeným.
Veľmi dôležité je chcieť pochopiť druhú stranu, či už ide o rozhovor s rodinou, alebo kolegami v práci. Existujú výnimky, ale platí to pre 90 % komunikácie. Cieľom by malo byť pochopiť a počúvať druhú stranu. Ak chceme, aby mal rozhovor konštruktívny záver alebo aby viedol k budovaniu vzťahov, nemá zmysel iba presviedčať druhú stranu o svojom názore, najprv ju treba pochopiť.
Schopnosť dobre sa pochopiť je teda základným predpokladom, aby boli rozhovory efektívne?
Počúvať a pochopiť druhú stranu v rozhovore je dôležité z dvoch dôvodov: ak chcem byť v rozhovore sám počutý, musím vyvolať v druhej strane dôveru. To sa dá počúvaním, lebo to je prejavom rešpektu. Keď počúvame, dokážeme klásť doplňujúce otázky a reagovať – druhá strana nás teda neberie ako ideového nepriateľa, ale ako niekoho, s kým sa dá rozprávať.
Druhým dôvodom je, že sa môžeme mýliť. Ak nepočúvame s cieľom chápať, tak nemusíme prísť na to, že sa mýlime. Neuvedomiť si, že aj druhá strana môže mať pravdu, je koncom kritického myslenia. Musíme si nechávať otvorené zadné dvierka a byť otvorení iným názorom aj napriek tomu, že veríme vlastnému presvedčeniu.
Dá sa počúvanie naučiť? Ako zistíme, či sme dobrým poslucháčom?
Mali by sme sa nad tým zamýšľať a kontrolovať, ale nie vždy sa to darí. Sám sa niekedy nekontrolujem, iba poviem svoj názor a nevypočujem si druhú stranu, no je to úplne prirodzené.
Učite sú však situácie, v ktorých si to vieme lepšie uvedomiť, napríklad, keď sa rozprávame so starými rodičmi. Pri týchto rozhovoroch sa stáva, že druhá strana sa potrebuje vyrozprávať, a môžeme na sebe odpozorovať, či ju nechávame. Občas strácame trpezlivosť, lebo starší ľudia rozprávajú pomaly alebo hovoria niečo, čo sa nám nepáči. Práve vtedy môžeme počúvanie trénovať, teda nechať druhú stranu dohovoriť, možno nadviazať doplňujúcou otázkou a nechať druhú stranu rozvinúť svoje myšlienky.
Rovnako je to aj s malými deťmi, tiež ich počúvame a dopytujeme sa. Tak si všímajme, či nechávame ľudí v komunikácii s nami povedať celý svoj príbeh.
A ak niekoho dobre počúvam, kladiem mu aj doplňujúce otázky, aby som mu porozumela ešte lepšie.
Existuje prístup ku komunikácii, ktorý sa volá aktívne počúvanie. Ide o prístup, ktorým sa snažíme pozerať na svet očami človeka, s ktorým sa rozprávame. Ak chcem pochopiť, ako niekto vidí svet, musím počúvať, čo hovorí, a skúsiť pochopiť, čo vidí. V aktívnom počúvaní sa pýtame ďalej. Dávame otvorené otázky, aby sme druhej strane nevsugerovali vlastnú interpretáciu či názor, a zisťujeme, čo nevieme.
A keď sa rozprávame s niekým, kto nepočúva nás?
Z rozhovoru sa dá vždy odísť. Umelo si záujem druhej strany nevytvoríte, a ak vás niekto počúva menej, môže za tým byť milión dôvodov.
Počas debaty ma však môžu ovládnuť emócie, napriek tomu, že druhú stranu počúvam. O to viac, ak sa ma téma aj osobne dotýka.
Nie vždy je nutné ísť do diskusie o náročných témach. Treba si položiť otázku, prečo sa o tom rozprávame? Záleží aj na tom, s kým sa rozprávame a s akým cieľom.
Neuvedomiť si, že aj druhá strana môže mať pravdu, je koncom kritického myslenia. Musíme si nechávať otvorené zadné dvierka a byť otvorení iným názorom.
Ak považujeme rozhovor za potrebný, treba si na rovinu priznať a povedať, že pri tejto téme sa občas s ľuďmi pohádame a kričíme na seba. Môžeme sa vopred ospravedlniť za prehnané emócie a začať sa rozprávať. Úprimnosť prináša pochopenie a vyčistí priestor v komunikácii.
Takéto rozhovory však môžu krikom, hnevom či plačom aj skončiť.
Keď si už počas rozhovoru uvedomíme, že nemáme kontrolu nad emóciami, treba to nahlas povedať. Neexistuje na to žiadna poučka, ale ja by som to povedal, ospravedlnil sa a možno z hádky ustúpil. Prečo by sme mali pokračovať v nejakej hádke, keď sme nad sebou stratili kontrolu?
Musíme sa vrátiť k prvej zásade efektívnej komunikácie a zamyslieť sa, aký je náš cieľ. Mám šancu presvedčiť niekoho o svojom názore tým, že kričím, plačem alebo ho urážam? Nie. Môžem však zachrániť nejaký vzťah alebo ukončiť rozhovor s možnosťou vrátiť sa k nemu v budúcnosti. V takej chvíli môžem povedať, že si stále stojím za svojím názorom, ale táto téma ma rozrušuje, a ak to má zmysel a je to potrebné, vrátime sa k nej v budúcnosti.
No emócií sa nedá vždy zbaviť. Mali by sme si však uvedomiť, že 99 % ľudí nemá pri rozhovore s nami zlý úmysel – nechcú nám ubližovať, iba vidia svet inak. Keď si to uvedomíme, tak ostré hrany názorov, s ktorými nesúhlasíme, otupejú – a to nás k sebe približuje.
Môžeme niečo spraviť alebo povedať, aby sme situáciu upokojili, keď emotívne reaguje opačná strana?
V takej situácii pomáha počúvanie, lebo je prejavom rešpektu. Nechajme druhú stranu rozprávať a pýtajme sa, nie však arogantne, ale so skutočným záujmom. Keď zo seba opačná strana dostane emócie, začne opäť premýšľať racionálne. Keď sa to podarí, sme na dobrej ceste.
Potom je potrebné nájsť niečo, čo máme spoločné. Zhoda na nejakej základnej veci je bodom, od ktorého sa môžeme odraziť a ďalej pokračovať v rozhovore o náročných či polarizujúcich témach, aby debata pokračovala racionálne.
Ak to však nefunguje, keďže každý rozhovor je unikátny a úplne iný, treba sa vrátiť k prvej zásade a zamyslieť sa nad cieľom rozhovoru. Možno zistíme, že nie je natoľko dôležitý či potrebný, aby sme ho viedli, a je lepšie ho ukončiť. Môžeme povedať: „Prepáč, že som ťa rozčúlil, Števo, ale ja to vidím inak. Poďme sa rozprávať o niečom inom, lebo ťa nechcem stratiť.“
Naše vzťahy majú predsa viac dimenzií než len hádky o polarizujúcich témach.
No keď niektoré rozhovory predčasne ukončíme, môžu nás ťažiť ako zlyhania.
Je úplne v poriadku ukončiť rozhovor, keď nemá prínos. Dokonca si myslím, že to pomáha spoločnosti. Spory, ktoré delia spoločnosť, by ju nemali ustavične traumatizovať. Samozrejme, často ide o verejné témy a je v poriadku o nich diskutovať, nemusíme ich však ťahať do každej konverzácie.
Myslím si, že byť permanentne (aj keď spravodlivo) rozčúlený, nie je dobré na psychiku. A aj telu odľahne, keď sa budeme občas rozprávať o tom, ako chutí pivo.
V rozhovoroch, na ktorých nám záleží, je dôležité aj sebavedomie. Keď sa necítime sebavedomo, môže sa stať, že sa nám nepodarí povedať všetko, čo sme chceli, alebo sa dostaneme do stresu a príliš neskoro si uvedomíme, že sme nepovedali podstatné informácie. Vieme si vo vypätých rozhovoroch nejako pomôcť, aby sme z nich odchádzali so zlým pocitom, že sme povedali všetko podstatné?
Určite, možno sa pripraviť tak, že si vopred explicitne napíšete perom na papier, čo chcete povedať. Nie je to aplikovateľné na všetky situácie, lebo tých môže byť nekonečne veľa. Je však dobré mať v ruke papier s jasným cieľom rozhovoru, spôsobom, ako ho dosiahnuť a otázkami pre človeka na druhej strane komunikácie.
Znie to veľmi jednoducho, ale je to rada, ktorá je ľahko aplikovateľná, a zvládne to každý, koho čaká náročný rozhovor. Pomáha to sústrediť sa na to, čo chceme dosiahnuť v konverzácii. Emócie a frustrácia plynúce z toho, že nám niekto nerozumie, nám môžu počas rozhovoru zastrieť cieľ, ktorý sme mali vopred stanovený.
V rozhovoroch môžeme ťahať za kratší koniec aj v situácii, keď nám chce niekto hrať na naše city a manipulovať. Pri tom môže využívať pozíciu nadriadeného v práci či staršieho člena v rodine, voči ktorému máme prirodzený rešpekt a úctu. Ako na to môžeme reagovať?
V prvom rade môžeme nahlas pomenovať, čo sa deje. Opäť tu funguje úprimnosť a otvorenosť, ako aj v iných prípadoch, o ktorých sme už hovorili, a rovnako tu platia základné zásady komunikácie. Čiže môžeme povedať, že sa nám takýto typ komunikácie nepáči alebo že nie je férový.
Aj Férová nadácia O2 sa stará o to, aby sme vedeli znovu nájsť spoločnú reč. Finančne podporila projekty a iniciatívy, ktoré sa snažia o spojenie rozdelenej spoločnosti, aby sme si lepšie rozumeli. Jedným z podporených projektov bola aj Olympiáda kritického myslenia pre učiteľov a žiakov od Slovenskej debatnej asociácie.
Loading...
