Zlatici Maarovej počas vyrastania jej troch detí aj napadlo, že by niektoré z nich mohlo byť kvír, no coming-out dcéry ju aj tak prekvapil. Problémy, ktoré na Slovensku aj vďaka nej vnímala silnejšie, ju motivovali, aby s Lenkou Martinčokovou založila Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí. Hneď prvý rok fungovania získalo Cenu Inakosti za Počin roka a minulý rok Cenu Inakosti za Rozvoj komunity.
V rozhovore so Zlaticou Maarovou sa dočítate:
- prečo pozorovala, kto sa páči jej deťom,
- prečo bola po dcérinom coming-oute zaskočená,
- prečo bolo pre ňu dôležité porozumieť situácii
- a aj to, ako si v komunite Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí pomáhajú a podporujú sa.
Si spoluzakladateľkou Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí. Vyrastala si vo Zvolene v 60. – 70. rokoch, keď sa o tom nemohlo veľa hovoriť. Pamätáš si, kedy si prvýkrát počula o kvír ľuďoch?
Myslím, že až na strednej škole. Zachytila som to zrejme zo šuškania, že nejakí slávni ľudia sú „teplí“, dokonca aj ten chalan z vedľajšej školy. Aj horšie výrazy sme používali.
Neskôr som sa dozvedela, že sme mali v širšej rodine geja, ktorý však žil s manželkou a dvomi deťmi. Keď som študovala na VŠMU, tam bola táto téma už viac otvorená a akceptovaná, no stále sme žili v socializme. Pozorne som však sledovala svoje deti.
V akom zmysle?
Mala som rôzne obavy. S kamarátkami mamami sme sa často rozprávali o rôznych nástrahách počas dospievania. Mám 3 deti, pritom najstarší syn prežíval pubertu v 90. rokoch, keď sa už strašilo drogami, tak som sa napríklad obávala, aby ich nezačal skúšať. Tiež som pozorovala, či náhodou nebude mať nejaké „záblesky inakosti“.
A tak som zvykla syna skúšať, pýtať sa, aké majú dievčatá v triede a či sa mu nejaké nepáči. Jedna z dcér, keď mala 5 alebo 6 rokov, odmietala zrazu nosiť sukne, chcela len nohavice a mňa to vykoľajilo, vravela som si, že to musím pozorovať. No človek môže pozorovať a vyzvedať, nakoniec sa aj tak prekvapí.
A jedna z dcér ťa napokon v dospelosti prekvapila.
Nebola som na to pripravená. Anka mala najprv niekoľkoročný vzťah s mužom, potom nám sčista-jasna oznámila, že randí so ženou. Bolo to cez telefón, volala z Anglicka, ja s mužom sme boli v Kolumbii. Vedela som, že sa pred časom rozišla so svojím partnerom a že mala už pár týždňov nový vzťah. Vyzvedala som podrobnosti od jej súrodencov, no nič nechceli povedať – že mi to vraj povie ona, keď bude chcieť.
Bolo mi to zvláštne, lebo som nerozumela, prečo by sa rodičom mala obávať povedať viac, nikdy sme neboli úzkoprsí a mali sme dobrý vzťah. Keď sme si telefonovali, znova som sa jej na to pýtala, vravela, že je akurát s novým objavom. Vykoľajilo ma to, lebo som si spomenula, že si berie so sebou kamarátku.
Už som začínala niečo tušiť a zmätená som jej povedala: „Chceš povedať, že tá tvoja kamarátka je tvoja nová známosť? A že ON je teda ONA?“ Anka to potvrdila. S manželom sme práve sedeli v reštaurácii na obede, nechápavo sme sa na seba pozerali, a keďže tam bolo rušno, s dcérou sme sa dohodli, že si o tom zavoláme neskôr v pokoji.
Bola si teda v šoku?
Bola som najprv zmätená a trochu paralyzovaná, o niečo neskôr prišli strach a obavy o jej bezpečnosť. Snažila som sa utriediť si, čo to pre ňu aj nás bude znamenať a či to môže byť niečo zlé. Myslela som si, že nebude môcť voľne žiť vo vzťahu, hoci bola v Anglicku, a potom som cítila strach aj bezmocnosť, že ju s mužom nemáme ako ochrániť, ako jej pomôcť.
Po Ankinom coming-oute som sa však bála aj toho, že nás možno nebudú môcť s partnerkou prísť navštíviť do Kolumbie. Potom som však zistila, že zákony tam boli oveľa liberálnejšie než na Slovensku, neskôr mali v Bogote dokonca aj lesbickú starostku s manželkou.
Čo pomohlo prekonať vaše obavy?
Že sme si s manželom zisťovali viac informácií. Najprv sme chceli od Anky vedieť, ako je možné, že bola dlho s mužom a zrazu mala priateľku. No kým si človek nenačíta výskumy, môže len pocitovo konštatovať – áno, je to moje dieťa, budem ho vždy ľúbiť.
Po Ankinom coming- oute som bola najprv trochu paralyzovaná, neskôr prišiel strach a obavy. Bála som sa aj toho, že nás možno nebudú môcť s partnerkou prísť navštíviť.
Až keď si toho rodič načíta viac, naučí sa aj lepšie svojmu dieťaťu porozumieť. My sme si napríklad hľadali informácie a príbehy iných rodičov bisexuálnych detí. V slovenčine nebolo skoro nič, no z anglických zdrojov som sa dozvedela aj o organizáciách na podporu detí, ktoré zakladali v iných krajinách.
Spomenula si, že v čase dcérinho coming-outu si nebola pripravená. Dá sa na to vôbec nejako pripraviť alebo to chce spoločenskú zmenu?
Ak vyrastáte v neslobodnej krajine, v pokryteckej spoločnosti, kde sa o kvír ľuďoch nehovorí a ostatní sa tvária, že nič podobné tu neexistuje, tak ani nemáte základ vedomostí, ani nepoznáte dostatok ľudí z danej menšiny. Tak som vyrastala aj ja.
A hoci nežná revolúcia prebehla v roku 1989, stále sa boríme so stigmatizáciou rôznych skupín obyvateľstva. Na jednej strane je to oveľa lepšie, lebo máme viac informácií, na druhej strane sa vyhrocujú antivášne proti LGBTI+ ľuďom, predkladajú diskriminačné návrhy zákonov, šíria sa dezinformácie. Aj preto veľa ľudí tají, že sú kvír, a vy neviete, že je ním práve váš sused, kolegyňa, obľúbený športovec.
Ešte pretečie veľa vody, kým bude naša spoločnosť otvorenejšia k akejkoľvek rozmanitosti, ale verím, že raz to príde. Potom aj my rodičia budeme prijímať novú situáciu svojho dieťaťa ľahšie. Dovtedy nás budú sprevádzať obavy, strach, hnev aj bezmocnosť, prílišná sebakontrola až autocenzúra. Každý rodič, najmä v začiatkoch, si rozmyslí, komu čo povie.
Mňa kedysi z miery vyvádzali reakcie okolia. Selektovali sme, komu správu o dcérinej inakosti povieme a komu nie. Nemilo ma vedelo prekvapiť mlčanie, niektorí by aj možno chceli viac vedieť, no nevedeli, ako sa na to spýtať. Boli takí, ktorí sa o tom rozprávať nechceli. Keď sa neskôr naša dcéra vydala a rozhodli sa s manželkou pre dieťa, už sme u niektorých našich kamarátov narazili na nesúhlas.
Vraj je okej, ak dve ženy spolu žijú, ale vychovávať spolu dieťa, to už nie. Často sme to už ani nechceli vyťahovať, no v istom bode sa to už muselo preklopiť a nám začalo byť jedno, komu to spomenieme.
Ako to vnímaš dnes?
Tu na stene mám zarámovanú Cenu Inakosti, hocikto sa ma môže spýtať, aj inštalatér, že čo to je. Ja mu to potom ochotne vysvetlím a ukážem aj vystavenú fotku dcérinej rodiny.
U niekoho toto preklopenie trvá dlhšie, u mňa to nastalo asi dva roky po návrate na Slovensko. Až vtedy zistíte, že mnohé obavy sú zbytočné. Mám niekoľko krásnych momentov, keď sa mi po zverejnení rozhovorov v časopisoch ozvali starí známi, aj vyše 80-ročné panie, alebo keď na fotku dcérinej rodiny reagoval povzbudením náš technik, ktorý občas niečo skontroluje v dome. A veľakrát vtedy ľudia sami povedia, že aj ich dieťa alebo niekto v rodine je kvír.
Na Slovensku však nie sú zákony voči LGBTI+ ľuďom otvorené. Prečo ste sa rozhodli nakoniec vrátiť sem?
Prišli sme necelý rok pred vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vtedy sa nám zdalo, že krajina má nádej, navyše tu už bola aj Anka s manželkou. Vražda novinára bola šok. Chvíľu nato, v čase protestov Za slušné Slovensko, sa nádej opäť vrátila a dúfali sme, že sa krajina niekam posunie.
V zahraničí sme žili dlho, pôvodne sme odchádzali s deťmi, ale tie sa postupne odpájali na štúdiá a my sme nakoniec zostali 5 rokov sami v Kolumbii a tri roky v Južnej Afrike. Vraveli sme si, že nám už stačilo.
V tom čase sa po 15 rokoch presťahovala naspäť aj Anka, navyše so zákonitou manželkou. Postupne som zisťovala, aké problémy zažívali na Slovensku, a nedávalo mi to zmysel.
V Anglicku síce bola zosobášená, no tu ich ani úrady, ani okolie (až na výnimky) ako manželky vnímať nechceli. Keď sa im narodil syn, problémy sa znásobili. Anka si preto nechala anglické občianstvo a naopak, slovenského sa vzdala. My s manželom sme tiež stále narážali na nepochopenie okolia. Rozmýšľala som, ako by som kvír ľuďom a ich rodičom mohla pomôcť.
Tak vzniklo Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí.
Anka sa niekedy vtedy stretla s kamarátom Dušom Martinčokom (právnik, prekladateľ, občiansky aktivista, zakladateľ občianskeho združenia Zrejme, pozn. red.). Rozprávali sa, že by mohli dať dokopy svojich rodičov, a tak som sa prvý raz skontaktovala s Lenkou Martinčokovou.
Bolo to v čase pandémie covidu, prvé rozhovory boli telefonické. Vraveli sme si, že skúsime založiť niečo po vzore iných zahraničných rodičovských organizácií.
Potrebovali sme nájsť ďalších rodičov, bolo to ťažké, naše deti sa pýtali svojich kamarátov a kamarátok. V júli 2020 sme si založili uzavretú facebookovú skupinu, ktorou sa datuje vznik nášho neformálneho združenia.
Začala som googliť, našla som príbeh Beaty Klenovej z Prešova, hneď sa k nám pridala, aktivista Miro Maťavka priniesol svoju mamu, cez ďalšieho kamaráta sa k nám prihlásila jeho mama Mária Ivaničová. To boli prvé týždne.
Stretli sme sa hneď aj s organizáciami Iniciatíva Inakosť a Saplinq, aby nám vysvetlili situáciu kvír aktivizmu na Slovensku a podelili sa o cenné rady.
Chceli sme stavať na autenticite, to však nebolo vôbec ľahké. Aby naše rozprávanie nebolo kostrbaté a aby zaujalo, spojili sme sa s Martinou Jánošíkovou, ktorá nám dala základy storytelingu. Nesnažili sme sa teda hovoriť odborne, ale len rozprávať svoje príbehy, lebo s tým sa ľudia málo stretávajú a je to aj najprirodzenejšie.
Skupina na Facebooku funguje ako váš spoločný priestor, zdieľate si tam svoje skúsenosti a podporujete sa? Sama si spomenula, že v čase dcérinho coming-outu si nebola pripravená – pomôže to rodičovi lepšie porozumieť svojmu dieťaťu?
Neviem, či každému, ale väčšine rodičov určite. Máme veľmi veľa pozitívnych odoziev. Podeliť sa o vlastné skúsenosti, situácie, môcť hovoriť v bezpečnom prostredí je podporou samo osebe. Pomáhajú tomu aj pravidelné online stretnutia, osobné telefonáty, ale aj stretnutia a aktivity naživo. Budovanie komunity je alfou a omegou nášho združenia.
A dnes má už vaša komunita vyše 270 členov a členiek.
Prvý polrok rodičia pribúdali pomaly, ale pracovali sme ostošesť, Stihli sme aj prvý podcast. Na jar 2021 sme skočili do neznámych vôd, našou prvou veľkou akciou bol otvorený list koaličným poslancom a poslankyniam, ktorí hlasovali za homo- a transfóbny návrh zmeny ústavy.
Kým si človek nenačíta výskumy, môže len pocitovo konštatovať – je to moje dieťa a budem ho vždy ľúbiť. Až keď si toho načíta viac, lepšie aj svojmu dieťaťu porozumie.
Bol to prvý z pokusov o zákaz tranzícií a pokus zobrať homosexuálnym rodičom ich rodičovské práva k už narodeným vlastným deťom. S 50 podpismi sme ho zverejnili a čakali, že ho podporí najviac tisíc ľudí. Nakoniec ich bolo vyše 9-tisíc a vtedy sa začalo pridávať aj viac ľudí do združenia.
Kontrolujeme, koho do skupiny prijmeme, či je to reálny rodič, človek pod vlastným menom, aby sa k nám nedostal nejaký provokatér a mohli sme mať bezpečné prostredie. Máme členov a členky, ktorí sa prihlásia a oznámia, že najprv chcú dianie len pozorovať z diaľky. Máme takých, ktorí hneď od začiatku veľa a radi komunikujú, potrebujú to, čo je super. Je však veľa rodičov, ktorí majú pred sebou dlhú alebo náročnú cestu a hľadajú pomoc. Niektorých nasmerujeme aj na odborníkov do InPoradni, Prizmi či Centra poradenstva a prevencie v Žiline.
Momentálne potrebujeme ďalších ľudí, ktorí sa už cítia silnejší, môžu alebo sú ochotní verejne vystúpiť. Takých máme málo. Máme totiž veľa rodičov, ktorí sú nesmelí, ale aj takých, ktorých deti ešte nie sú dospelé – tie deti chránime. Rovnako tak aj deti rodičov, ktoré ich prosia, aby o nich verejne nerozprávali.
Niekoľko našich príbehov sme teraz vydali v knihe Niečo ti chcem povedať. Je ich tam viacero nesmierne zaujímavých, a to aj zo silno veriaceho prostredia, čím sa v skupine často zaoberáme. Snažili sme sa svoje príbehy písať jasným a zrozumiteľným jazykom, nie odborne, aby si knihu mohlo prečítať čo najviac ľudí.
Je tam aj slovník pojmov, mýty a fakty či štádiá, ktorými prechádzajú rodičia pri coming-oute svojich detí. Radi by sme knihu dostali aj do domovov pre seniorov, komunitných centier a podobne. Prvé ohlasy sú veľmi dobré a povzbudivé.
Jednou z vašich výziev je PROSBA všetkým rodičom detí, aby sa postavili na obranu akýchkoľvek detí a nedovolili nikomu po nich šliapať.
Áno, prosíme všetky matky aj otcov. Bola to reakcia na hanebné výroky politikov a cirkevných predstaviteľov o našich deťoch. Každý rodič by si mal uvedomiť, že nabudúce môže byť terčom útokov jeho dieťa. Pre vierovyznanie, farbu pleti, národnosť, hmotnosť… Doplňte si.
Od verbálnych útokov je krátka cesta k tým fyzickým. Nechceme zažiť opäť Zámockú. Keby sa ľudia ohradili pri každej neprávosti, verím, že takých výrokov by bolo vo verejnom priestore menej.
Myslíš si, že silná komunita dokáže pomôcť tam, kde zlyháva štát?
Určite, minimálne v morálnej rovine. Vie podporiť, posilniť, podržať jednotlivca, zorganizovať sa a spoločne vyjadriť skrivodlivosť. Ba čo viac, upozorniť na prešľapy a aj právne konať. Vidíme to denne na mnohých mimovládnych organizáciách, ktoré suplujú štát. Naše združenie ukazuje, že ubližovanie kvír ľuďom zasahuje oveľa väčší počet „zranených“. To nie je „len“ pár dúhových percent. Sú to mamy, otcovia, starí rodičia, tety, strýkovia, súrodenci, sesternice, priatelia…
My sa verejnosti prihovárame z pozície väčšiny. Prízvukujeme, že sa téma kvír ľudí netýka len samotnej menšiny, nejakých pár percent v populácii, ale že týka aj jej okolia, kamarátov, kamarátok, príbuzných.
Loading...
