Aké filmy a seriály si pozrie Victor Ibara? Toto je výber jeho obľúbených
Herec a študent medicíny zaradil do svojho výberu najmä české a slovenské filmy a seriály, ktoré ho inšpirujú.
Autorka Ester Viktória Ziffová
Foto Magdaléna Tomalová
Voyo
Dátum
Vo svete plnom toxickej produktivity čoraz viac počúvame o potrebe oddychovať. Veľké pracovné nasadenie pozná aj Victor Ibara, ktorého môžeme vidieť v seriáli Druhá šanca. Victor okrem toho študuje medicínu a venuje sa modelingu. Napriek svojej vyťaženosti sa snaží nájsť rôzne spôsoby, ako (aspoň na chvíľu) vypnúť. Jednou z možností oddychu je pozeranie filmov a seriálov.
Victor síce priznal, že momentálne mu najviac záleží na jeho lekárskej budúcnosti v ambulancii, no zároveň je vďačný za herecké možnosti, ktoré má. Aj preto vie oceniť herecké výkony svojich kolegov a kolegýň z česko-slovenských produkcií. Pozrite si jeho výber filmov a seriálov:
Učiteľka
Film Učiteľka vyniká medzi slovenskými filmami fenomenálnym výkonom herečky Zuzany Mauréry, ktorá stvárňuje hlavnú postavu prefíkanej učiteľky v časoch socializmu. Za jej stvárnenie dostala Krištáľový glóbus za najlepší ženský herecký výkon na filmovom festivale v Karlových Varoch.
Niet sa čomu čudovať, film autenticky zobrazuje spoločnosť 80. rokov v Československu a vtiahne vás do deja, aj keď sú vám tieto roky vzdialené. Snímka je nadčasová, pri pozeraní (aj po dopozeraní) budete mať možno hlavu plnú morálnych otázok a možno v ňom nájdete inšpiráciu, ako sa postaviť zlu a krivde.
Sviňa
Hraná fikcia, ktorá veľmi nápadne pripomína a opisuje slovenskú realitu spred pár rokov po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Arpád Soltész, ktorý napísal knižnú predlohu, vykresľuje prípad resocializačného centra, ktoré „požičiava“ neplnoleté dievčatá politikom. Nezákonné praktiky postupne odhaľuje investigatívny novinár, ktorý pre štátnu moc predstavuje nepriateľa – a tak sa ho rozhodnú odstrániť.
Sviňa nie je dokumentárny film, no v najčastejších vyhľadávaniach na internete pri zadaní „Arpád Soltész Sviňa“ vyskočí možnosť „kto je kto“.
V lete ti poviem, ako sa mám
Ako si Victor udržuje work-life balance, tak má rád aj vyrovnaný pomer drámy a komédie. Po náročných drámach odkazujúcich na morálku si oddýchne aj pri ľahkých romantických komédiách.
Tohtoročná evitovka V lete ti poviem, ako sa mám zobrazuje partnerské a kamarátske vzťahy, ktoré sa vyvíjajú a menia. Za pol roka sa toho môže zmeniť priveľa, všetci to dobre poznáme. V príbehu sa hlavné postavy menia v presnom časovom rámci od Vianoc do leta a rozuzlenie dáva nádej, že aj keď to tak spočiatku nevyzerá, časom sa veci prirodzene vyriešia.
Všetko alebo nič
Ďalší film podľa predlohy Evy Twardzik Urbaníkovej sa postará o príjemné spektrum pocitov. Nenájdete tu však len veľké vášne a sklamania, ale aj krásny kamarátsky príbeh, v ktorom sa môže nájsť každý z nás.
Film má navyše výborné herecké obsadenie, uvidíte v ňom Táňu Pauhofovú, Zuzanu Kronerovú, Kláru Issovú aj Ľuboša Kostelného.
Victor Ibara do výberu zaradil aj seriál z nemocničného prostredia Druhá šanca, v ktorom účinkuje, takže vie, koľko práce a driny sa za ním skrýva. Victor hrával v divadle, no Druhá šanca je jeho televíznym debutom. Vďaka popularite seriálu ho ľudia spoznávajú aj na ulici a tieto stretnutia sú preňho veľmi milé.
Victor hviezdi v zostave popredných slovenských hercov a herečiek, no hlavnú úlohu hrá Ján Koleník. Po dopozeraní z vás síce medici nebudú, môžete sa však nazvať znalcami komplikovaných životných rozhodnutí – tých je totiž seriál plný.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Victor Ibara: Niekedy zabudnem, že som mulat, no každých 12 hodín mi to niekto pripomenie
Victorovi sa napriek tomu, že je Slovák, denne stáva, že prekvapuje ľudí svojou plynulou slovenčinou.
Autorka Ester Viktória Ziffová
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Victor Ibara je herec, model a študent medicíny. Je známy aj vďaka seriálu Druhá šanca, no napriek hereckej kariére je pre neho oveľa dôležitejšia budúcnosť v ambulancii a povolanie lekára. Priznáva, že cíti istú zodpovednosť za mulatov a černochov, ktorí vyrastajú na Slovensku – svojou prezentáciou v televízii a iných médiách a prispieva aj on k rozmanitosti. Podľa jeho slov to ocenia najmä deti, ktoré sa pre svoj vzhľad cítia osamotené.
Victor vie, aké je cítiť sa iný aj osamelý. V detstve sa mu často stávalo, že pre jeho vzhľad bola všetka pozornosť na ňom. K pozornosti sa však neraz pripojili aj nemiestne poznámky, ktoré sa mu ujdú ešte aj dnes. Hoci to mnohých dokáže prekvapiť, Victor je Slovák, hovorí plynulou slovenčinou a má slovenské občianstvo.
V rozhovore s hercom, modelom a budúcim lekárom Victorom Ibarom sa dozviete:
ako sa dostal k herectvu,
prečo je pre neho lekárstvo dôležité,
ako vnímalo okolie vzťah jeho rodičov,
ako vnímal svoju identitu v detstve a ako ju vníma dnes,
čo pre neho znamená reprezentácia menšín vo filmoch,
čo môžeme urobiť, aby sme inakosť vnímali normálne.
Si herec v nemocničnom seriáli Druhá šanca, ktorý sa teší veľkému úspechu. Spoznávajú ťa ľudia na ulici?
Áno, no prišlo to zo dňa na deň. Seriál sme dlho tvorili a zrazu išli jednotlivé časti do televízie. Sledovanosť začala rýchlo stúpať a po dvoch mesiacoch nabral seriál na obrovskej popularite. Keďže som zo Senca, najprv som si myslel, že je to len také lokálne, no potom som šiel do Košíc či do Sniny a stávalo sa mi, že ma ľudia spoznávali.
Ako si sa dostal k herectvu?
Chcel by som povedať, že to bola náhoda, no dostal som echo, že nemám hovoriť o náhodách, lebo tie vraj neexistujú.
Začalo sa to hrou Štvorec v Slovenskom národnom divadle. Rád som sa totiž rozprával s vrátničkou Dáškou v Anatomickom ústave na Lekárskej fakulte, kde študujem, a raz mi povedala: „Victor, ty si tmavý a vieš dobre po slovensky, moja kamarátka, herečka Mária Breinerová, hľadá niekoho, ako si ty.“
Hľadali „tmavého, ktorý vie dobre po slovensky“?
Presne tak, tak som sa prišiel ukázať a hneď som začal skúšať. To bol úplne prvý kontakt s herectvom, potom prišla Druhá šanca, kde si ma našli oni. Pravdepodobne videli moje sociálne siete a zavolali ma na kasting.
Už natáčaš dlhšie, je herectvo niečo, čomu sa chceš dlhodobo venovať?
Je to nezlučiteľné s medicínou. Nielen so štúdiom, ale najmä so samotnou prácou. Ak chcete pracovať ako lekár a súčasne byť hercom, ani jednu z tých vecí nebudete robiť na 100 %.
Ja sám ešte nemám zodpovedané, či som ochotný čas v ambulancii zameniť za herectvo. Ako možné to vidím len v prípade, že by šlo o 10 % z môjho času.
Keď som bol dieťa, babka mi ukazovala stránky v Katolíckych novinách s fotkami afrických detí. Bola to jediná možnosť, ako nájsť niekoho, kto mi je podobný. Vždy ma to zahrialo pri srdci.
Prečo je pre teba také dôležité byť lekárom?
Aj ja som si túto otázku položil už niekoľkokrát. Som človek, ktorý občas rád zariskuje, no omnoho dôležitejšie sú pre mňa istoty – a medicína je mojou istotou v tomto svete. Je to síce smutné konštatovanie, ale klientela bude vždy – lebo vždy budeme potrebovať riešiť svoje zdravie.
Na druhej strane ma zase fascinuje, že v medicíne stále nachádzam niečo nové, čo ešte neviem. Nikdy nebudem vedieť všetko, čiže sa budem kontinuálne učiť.
Navyše keď si lekár alebo lekárka, neexistuje možnosť byť najlepší. Nemáme najlepšieho lekára či lekárku na svete a tak je to správne. Nechcem ani nepotrebujem súťažiť, netúžim byť najlepší, baví ma celá táto cesta – v lekárskej kariére je omnoho dôležitejšia ako samotný cieľ.
Ako lekár budeš mať obrovskú zodpovednosť za ľudské životy. Nemáš z toho aj strach?
To asi odbúral môj otec, ktorý ma ako malého brával do nemocnice. Pamätám si moment, keď som si prvýkrát uvedomil, že „existuje smrť“. Ocino ma brával na dialýzu, čistenie krvi, na tabuľke tam boli mená pacientov – chodil som ich vždy pozerať, ako sa im darí.
Jedného pacienta som si veľmi dobre pamätal, no keď som ho prišiel pozrieť štvrtýkrát, už tam nebol. Pripadalo mi to nepochopiteľné, hneď som od ocina zisťoval, čo sa stalo. Odpoveď bola, že už nikdy nepríde.
Vtedy som pochopil, že už je na druhej strane. V tej situácii ma to nezasiahlo, no dlho som si to nosil v sebe. Nechcem tým povedať, že smrť už vnímam normálne, no celý život ju mám okolo seba, najmä keď otec hovorí o tom, čo sa v práci stalo. Ak by som si ako lekár dovolil prežívať úmrtie intenzívnejšie, asi by ma to zruinovalo.
Rýchle otázky a odpovede s Victorom
Aký najhlúpejší stereotyp si počul?
Šialene ma vytáčajú stereotypné otázky a poznámky o veľkosti prirodzenia. Je to veľmi nepríjemné, nevkusné a dokáže to v človeku vytvoriť obrovské bloky, ktoré som počas puberty prežíval aj ja.
Aký najhlúpejší zdravotný hoax si počul?
Tých je naozaj veľa. Napríklad že infúzia vitamínu C je liek na všetko, pretože je to teraz trendy. Bavil som sa so známym, ktorý si dal drevom a kladivom búchať po chrbte, lebo veril, že mu to pomôže. Začali sa mu zrastať stavce.
Aký najlepší herecký tip si dostal?
Prestaň hrať, pochop situáciu a buď taký, aká by bola postava v tej situácii.
Keď spomínaš otca, je známe, že je z Konga, no tvoja mama je zo Slovenska. Ako sa stretli?
Moja mamina študovala ako zdravotná sestra, takže sa stretli v zdravotnom prostredí. Taký klišé príbeh lekára a zdravotnej sestry, ktorí sa do seba zamilovali.
Ako ich vzťah v tom čase vnímalo okolie?
Počul som o tom veľa príbehov, muselo to byť veľmi ťažké. Stále ma prekvapuje, že do toho vôbec moja mamina išla a zobrala si na seba riziko predsudkov. Rasizmus bol vtedy veľmi rozšírený a mamina je z malej dediny – z Blatného, takže všetky oči boli na otcovi. Spolu to však zvládli a možno práve to ich teraz tak spája, svoj vzťah si vybudovali spoločne.
Napriek multikultúrnemu pozadiu si zo Senca. Vnímaš sa ako Slovák?
Áno, som Slovák. Niekedy síce zabúdam, že som mulat, no každých 12 hodín mi to niekto pripomenie. Zobudím sa a hovorím po slovensky, mám slovenské občianstvo, škôlku, školu. Cítim sa ako Slovák, i keď mám niektoré zahraničné črty, za ktoré som vďačný.
Aké?
Od tatina mám temperament, dravosť, energiu, ktorú si priniesol z Afriky. U mňa to nie je také silné ako u neho, no preniesol na mňa niektoré svoje životné postoje. Napríklad to, že každý problém je riešiteľný. Odmalička k nemu vzhliadam – keď mám nejaký problém, pozriem sa na otcovu cestu a len si poviem: „Pozri sa, čo musel zvládnuť tvoj otec. Toto zvládneš.“
Z toho, čo hovoríš, je jasné, že si so svojou identitou stotožnený, no ako to vyzeralo v detstve? Hľadal si sa?
Od útleho detstva ma učili a pripravovali, že budem priťahovať pozornosť ľudí. A bolo to tak – už ako dieťaťa sa ma okolie pýtalo, či si môžu chytiť moje vlasy, mojej maminy sa bežne pýtali, či som adoptovaný. Zvykol som si na to, ani som to nevnímal ako rasizmus.
Ako vnímaš pozornosť teraz? Asi nechceš, aby sa cudzí ľudia chytali tvojich vlasov.
Často to riešim so sestrou, túto skúsenosť máme totiž rovnakú obaja a sme tým poznačení. No asi na to ešte nemám odpoveď. Keď je poznámok o mojom výzore veľa, väčšinou si to piaty-šiesty človek zlizne nejakou nemiestnou odpoveďou odo mňa, no mne to príde vždy ľúto, snažím sa ospravedlniť, ak sa dá. No aj ja som len človek – niekedy poznámky nezvládam tak, ako by som chcel.
Keď budeme vidieť rozmanitosť všade naokolo, prestaneme vnímať rozdielnosti ako prekážku. Sústredíme sa na prínos do spoločnosti a hodnoty. Uvedomíme si, že všetci sme ľudia a na odlišnostiach nezáleží.
Môj ocino to musel mať ešte ťažšie, vnímal to ako zodpovednosť. Chcel svojmu okoliu ukázať, že černosi sú v pohode, že sú to napríklad aj lekári, ktorí sa tu snažia žiť a vychovávať deti. Vždy mi vravel, že som Ibara, že sa musím snažiť a nemôžem robiť zlé meno. Akoby sme nemohli urobiť chybu, lebo by sme za ňu pykali omnoho viac ako ostatní.
V poslednom čase sa intenzívne rieši reprezentácia vo filmovom priemysle. Aktuálne máme diskusie o novej morskej panne Ariel, ktorú má hrať herečka (mulatka) Halle Bailey. Časť spoločnosti protestuje, na druhej strane máme videá detí, ktoré pri traileri plačú od radosti, pretože víla vyzerá ako ony samy. Ako by si spoločnosti vysvetlil, že takáto reprezentácia je dôležitá?
Cítim istú zodpovednosť za mulatov a černochov, ktorí na Slovensku vyrastajú. Je skvelé hrať v seriáli alebo urobiť rozhovor, ktorý môže matka ukázať svojmu dieťaťu so slovami: „Pozri, on je taký istý ako ty.“
Keď som bol dieťa ja, babka mi ukazovala fotky v Katolíckych novinách so slovami: „Aha, to sú také detičky ako ty!“ Bola to stránka s fotkami detí z Afriky a bola to jediná možnosť, ako nájsť niekoho, kto mi je podobný. Keď som si uvedomil, že tu nie som sám, vždy ma zahrialo pri srdci.
Deti, ktoré sú iné ako ostatné, totiž prežívajú veľmi veľkú osamelosť. Majú „samotku“ vo svete, v ktorom žijú. Či chcú alebo nechcú, vždy sú upozorňované na farbu svojej pleti. Už len pri poznámke: „Obleč si toto, lebo to na tebe pekne svieti.“ A keď vidíte niekoho, kto vám je podobný, aspoň na chvíľu máte pocit, že tu nie ste sám.
Predpokladajú ľudia mimo tvojich kruhov, že nehovoríš po slovensky?
Áno, jasné, stáva sa to pomerne často. Vždy ich to prekvapí a pýtajú sa, ako je možné, že mám takú peknú slovenčinu. Zvyknem odpovedať, že je to už 25 rokov, odkedy sa so mnou moja mama rozpráva výhradne po slovensky. Vždy sa ozve späť, že je to niečo úžasné. (smiech)
Ako ťa vnímajú Slováci?
V škole a v práci som sa nikdy nestretol s tým, že by ma vnímali nejako negatívne. Mimo mojich kruhov prevláda v ľuďoch skôr také prekvapenie: ako je možné, že tak dobre hovorím po slovensky, odkiaľ vlastne som a podobne.
Raz sa ma však na pohovore do gynekologickej ambulancie opýtali, ako na mňa reagujú pacientky. Najskôr som vôbec nerozumel otázke. Povedal som, že s pacientkami žiaden problém nemám, nechápal som ich. Potom mi pripomenuli, že som tmavší a narážajú práve na to. Bol som nahnevaný a urazený, dotklo sa ma to.
V jednom rozhovore si spomínal, že večer nechodievaš MHD, lebo máš strach. Stále to platí?
Áno, ale je to skôr naučené správanie z detstva, napríklad moji súrodenci tento strach nevnímajú. Môj otec mi vždy hovorieval, že nemôžem ísť večer sám po meste, chcel ma chrániť, sám totiž zažil rôzne rasistické útoky.
Časom pochopil, že sa svet zmenil, a preto boli moji súrodenci už vychovávaní inak. Ja to však mám stále v sebe. Festivaly, koncerty, otvorené priestory, nočné autobusy – nič mi to nehovorí a nevyhľadávam to.
Svoju zapamätateľnosť by som chcel použiť na šírenie informácií, napríklad o dôležitosti prevencie. Ak môžeme cez showbiznis predávať kolagén, tak verím, že ľudí bude zaujímať aj niečo zmysluplné.
Podľa toho, čo hovoríš sa teda nálada v spoločnosti zmenila a rasizmus z ulíc postupne mizne. Mnoho osobností sa však zhoduje, že nenávisť sa presunula na sociálne siete – ako to vyzerá na tvojich sociálnych sieťach?
Zvyknú mi chodiť nenávistné komentáre, od Druhej šance to vnímam intenzívnejšie. Keď som si pozeral profily ľudí, ktorí to píšu, uvedomil som si, že by nikdy neboli súčasťou môjho kruhu. Prečo by som im mal venovať pozornosť a prikladať ich tvrdeniam váhu? Nemá to zmysel.
Keď si bol v diskusii Africko-slovenskej únie a spolu s hostkami ste sa zhodli, že mulati sa občas cítia v zahraničí lepšie, pretože sú tam konečne neviditeľní. Čo by sme mali robiť, aby ste sa cítili dobre aj doma?
Je to taká filozofická odpoveď, no pomohlo by, ak by bola inakosť či už sa týka rasy, národnosti, náboženstva či zdravotného znevýhodnenia zastúpená všade. Keď budeme vidieť rozmanitosť všade naokolo, prestaneme vnímať rozdielnosti ako prekážku.
Sústredíme sa na prínos do spoločnosti a hodnoty. Uvedomíme si, že všetci sme ľudia a na odlišnostiach nezáleží.
Čoraz viac sa do povedomia dostáva téma sexizmu – keď sa pozrieme na bulvárne titulky, často figuruješ ako magnet pre Slovenky, sexi Victor,fešák či exotický lekár. Myslíš si, že ľudia dostatočne vnímajú tvoj prínos a tvoje hodnoty?
Myslím si, že médiá nafúkli niektoré moje aktivity, robia zo mňa supermana, ale takto sa dá nafúknuť život každého jedného človeka. Možno to bola aj moja chyba, že o niektorých negatívach mlčím a prezentujem len pozitíva. Toto sa vlastne deje aj na sociálnych sieťach, tam totiž konzumujeme len dokonalé útržky života ostatných a je to toxické.
To, či ma niekto vníma aj vďaka mojim hodnotám, záleží aj na tom, aký je to človek. Ak chcem, aby patril do mojich kruhov, snažím sa s ním rozprávať a vysvetľovať.
So svojím vzhľadom si predmetom rasizmu a súčasne aj sexizmu, na druhej strane vďaka svojmu vzhľadu pracuješ na projektoch v herectve aj modelingu. Je to teda viac výhoda alebo nevýhoda?
Je to určite výhoda, ale to asi skôr preto, že sa na všetko snažím pozerať z tej lepšej stránky. V dnešnom svete je dôležité byť zapamätateľný, mne sa to darí pomerne ľahko.
Svoju „zapamätateľnosť“ by som však chcel použiť na šírenie informácií, napríklad o dôležitosti prevencie, už pripravujeme v rámci tejto témy aj projekt. Ak môžeme cez showbiznis predávať kolagén, tak verím, že ľudí bude zaujímať aj niečo zmysluplné – a ak môžem svoj vzhľad použiť na pomoc spoločnosti, je to win-win.
Victor Ibara
Je študentom medicíny, ale okrem toho sa venuje aj herectvu a modelingu. Je známy vďaka seriálu z nemocničného prostredia Druhá šanca, ktorý je dostupný aj na streamovacej službe Voyo. Napriek jeho hereckej kariére je pre budúceho lekára oveľa dôležitejšia medicína, no svoju tvár vo verejnom priestore chce využívať zmysluplne, napríklad na šírenie informácií o zdraví.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
