Ako vyzerá Barbieland v skutočnom svete? Spoznajte 7 filmových superhrdiniek

Inšpirujte sa silnými príbehmi odvážnych žien.

Nazriete do zákulisia spisovateľky Emily Brontëovej, zoznámite sa s bývalou prvou dámou Česka, zažijete fascinujúcu premenu jednej z najväčších komiksových antihrdiniek a začnete podnikať s Mildred Pierceovou. Pripravte sa na filmové a seriálové dobrodružstvá, ktoré sú nielen zdrojom zábavy, ale zároveň otvárajú diskusie o dôležitých témach. Emancipácia, búranie stereotypov či upozorňovanie na nerovné podmienky totiž trápili ženy nielen v minulom storočí, ich pozostatky nájdeme v spoločnosti aj dnes. 

Fascinujúce príbehy najrôznejších hrdinov a hrdiniek nájdete na HBO Max. Ak máte O2 Paušál, predplatné máte v jeho cene

Barbie
Zábavná ružová príručka feminizmu

Vitajte v Barbielande – dokonalom ružovom svete, kde ženy nezväzujú toxické stereotypy ani urážlivé komentáre. Režisérka Greta Gerwig predstavuje vo svojom filme rozprávkovú víziu spoločnosti, v ktorej môžu všetky ženy naplno využiť svoj potenciál a stať sa uznávanou fyzičkou, právničkou či inšpiratívnou prezidentkou.

Ahoj, Barbie!“ zdraví každé ráno dokonalá bábika, ktorú stvárňuje herečka Margot Robbie. Jej perfektný deň vždy vyzerá rovnako – s úsmevom na tvári, krásnym outfitom, návštevou pláže a na záver obrovskou párty s premyslenou tanečnou choreografiou. O niečo menej idylický život prežíva Ken (Ryan Gosling), ktorý trpí pre nedostatok pozornosti od Barbie a zdá sa, že mu chýba vlastný zmysel. Bol predsa stvorený pre Barbie ako jej doplnok.

Aj pre toto dôvtipné prevrátenie ženských a mužských rolí v spoločnosti je ružová komédia Barbie úsmevnou kritikou patriarchálneho systému. K tomu nechýba dychberúca scénografia, hviezdne herecké obsadenie (objaví sa aj populárna speváčka Dua Lipa) či fantastický soundtrack. Skvelý tip na dobrú zábavu a príručku feminizmu v jednom.

Mildred Pierce
Dokáže sa žena v domácnosti vymaniť z pazúrov domácich prác a objaviť vlastnú slobodu? 

Mildred Pierce (Kate Winslet) má dve dcéry a vo voľnom čase pečie vynikajúce koláče, no nikdy nepracovala inak ako vo vlastnom dome. To sa stáva problémom v momente, keď z domu vyženie svojho neverného muža, ktorý bol pre rodinu aj zdrojom príjmov. Tým sa začína aj jej strastiplná cesta za nezávislosťou. Podarí sa jej uspieť v (pre ňu) neznámom svete práce a zároveň si udržať vlastnú dôstojnosť? 

30. roky minulého storočia, hospodárska kríza a jedna čerstvo rozvedená žena – to neznie ako ideálna kombinácia. Mildred Pierce je však vďaka svojej nezlomnosti a vnútornej sile odhodlaná spraviť všetko preto, aby znova zabezpečila šťastie a stabilitu pre seba a svoju rodinu. 

Svieža 5-dielna miniséria patrí medzi mnohé výnimočné počiny z dielne majstra melodrámy a oscarového režiséra Todda Haynesa. Ak sme vás ešte nepresvedčili, stavte na fenomenálny herecký výkon Kate Winslet, za ktorý získala prestížnu cenu Zlatý glóbus.

Nádejná mladá žena
Dokonale rafinovaná pomsta násilníkom

(Upozornenie: V texte sa spomína sexuálne násilie a samovražda.)

Cassandra (Carey Mulligan) pracuje cez deň ako servírka v kaviarni a po nociach sa ťažko opitá fláka po baroch. Má to však jeden háčik – je totiž úplne triezva. 

V predstieranej opitosti čaká na moment, keď sa jej ujme nejaký dobrák – presne taký, ktorý by predsa žiadnej žene neublížil a chce jej iba s čistým úmyslom pomôcť. No keď už má takúto príležitosť, tak prečo by ju nevyužil a trochu si neužil? To už na neho čaká Cassandra, ktorá je zrazu prekvapivo pri zmysloch, s trýznivým prehovorom do duše. „Nevinní“ muži ešte nikdy necítili väčšiu vinu a poníženie.

Cassandra sa chce pomstiť všetkým mužom, ktorí sú niečoho podobného schopní, a to v mene svojej najlepšej priateľky, ktorá si pre znásilnenie siahla na život. Dômyselný príbeh o pomste upozorňuje na problematiku sexuálneho zneužívania žien. Ani množstvo alkoholu či „vyzývavé“ oblečenie v žiadnom prípade neospravedlňuje páchateľa, ktorý sa dopúšťa sexuálneho násilia. Za debutový film Nádejná mladá žena získala režisérka Emerald Fennell Oscara pre najlepší pôvodný scenár. Zaslúžene.

Emily
Životopisná dráma spisovateľky Emily Brontëovej

„Ako si napísala Búrlivé výšiny? „Priložila som pero k papieru, “ odsekne ironická Emily Brontë (Emma Mackey) hneď na začiatku filmu. Jej poriadna dávka drzosti je súčasťou modernej interpretácie životopisného príbehu jednej z najvýznamnejších svetových spisovateliek vôbec. Emily je iná než jej sestry Charlotte a Anne – v spoločenskom živote je zvláštne neohrabaná, nedokáže sa pretvarovať a vždy si robí po svojom. A to sa v prísne katolíckom prostredí s tvrdou výchovou tak celkom nevypláca.

Podobne ako jej sestry, aj ona žije vo vlastnom fantazijnom svete. Vymyslené príbehy, ktoré sú zdrojom jej šťastia, majú na ňu priam povznášajúci účinok. Zasnívaná sa túla po lúkach, zaľúbi sa a píše prekrásne, no temné básne. Keď cíti nespravodlivosť, búri sa, keď má zlomené srdce, píše román. Životopisná dráma Emily, ktorá je režijným debutom známej herečky Frances O’Connor, predstavuje fascinujúci i zdrvujúci príbeh o vzniku jednej z najväčších literárnych klasík.

Birds of Prey: Fantastická premena Harley Quinn
Emancipácia a porozchodová dráma vo veľkom štýle

Keď ste partnerkou toho najobávanejšieho zloducha v meste, je to jednoduché – nikto sa vás ani nedotkne. Ale čo keď sa rozídete? Na krku máte tú najťažšiu úlohu vôbec – opäť nájsť seba. K tomu sa na vás valia všetky nesplatené dlhy z minulosti. Zrazu už nie ste nedotknuteľná a musíte sa postarať sama o seba. A šialená Harley Quinn (Margot Robbie) je v tomto ohľade kráľovnou – s ľahkosťou a úsmevom na tvári sa vyhýba polícii i všetkým, ktorí sa jej chcú pomstiť.

Prečo chlapcov vychovávame inak ako dievčatá? Porozprávali sme sa so sociológom

Harley však na tomto bojisku nie je sama, spoločne s ňou sa v Gothame stávajú nezávislými aj ďalšie superhrdinky. Ak milujete filmy inšpirované komiksami, ale chýbal vám medzi nimi poriadne našlapaný príbeh tejto populárnej antihrdinky, voľba je jasná.

Olga
Aká bola Olga Havlová? 

Prvá dáma s noblesou a srdcom na správnom mieste, najbližšia osoba Václava Havla, no predovšetkým autentická a pravdivá ľudská bytosť. Neúnavná disidentka a odvážna žena, ktorá nezniesla nespravodlivosť a hrubé správanie voči obyčajným ľuďom a do konca života sa držala svojich hodnôt, ktoré s Havlom vyznávali. Bola mu veľkou oporou, podporovala ho v disidentskej činnosti, do ktorej sa sama aktívne zapájala, a v čase, keď bol jej manžel vo väzení, bez pochýb prevzala časť jeho agendy. 

V dokumentárnej mozaike Miroslava Janka, ktorý stojí aj za dokumentmi Občan Havel, si skladáme obraz jednej z najdôležitejších ženských postáv novodobej českej histórie. Nejde však o výpis životopisných údajov, Janek ju v ocenenom dokumente zachytáva predovšetkým ako unikátneho človeka cez menej známe archívne zábery a osobné výpovede jej priateľov. Vďaka tomu sa môže dnes už každý zoznámiť s Olgou a spoznať, aká v skutočnosti bola.

Insecure
Žiť autenticky a podľa seba

Ostro komediálny seriál o každodennom živote černošských žien rozpráva o neistotách tridsiatničiek, ktoré na prvý pohľad síce vedú usporiadané životy, no niečo im predsa chýba. Možno len trochu úprimnosti k sebe samým a tomu, čo by skutočne chceli. 

Hlavná hrdinka Issa si uvedomí, že jej niekoľkoročný vzťah sa nikam neposúva a v práci jej myšlienky utekajú inam. A možno by k tomu chcela začať rapovať. Podarí sa jej zbaviť všetkých pochybností a začať odznova – tentoraz už naozaj podľa seba?

Čaká na vás 5 sérií, počas ktorých sa Issa stane vašou najlepšou priateľkou a bude sa s vami deliť aj o tie najtrápnejšie momenty svojho života. Zaujímavosťou je, že ju stvárnila herečka Issa Rae, ktorá je zároveň autorkou a spoluscenáristkou seriálu, zahrala si napríklad aj v už spomínanom filme Barbie. Insecure je svieži seriál, s ktorým sa dokáže stotožniť nejedna žena a instantne vám zdvihne náladu i sebavedomie.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Sociológ Roman Džambazovič: Zabúdame, že nerovnosťami v spoločnosti aj odriekame slobodu ľuďom, ktorých sa to týka

Ak si chceme lepšie rozumieť, musíme najskôr pochopiť, že nemáme rovnaké príležitosti.

Ako sa k nám bude správať naše okolie a aké budeme mať šance, aký budeme mať prístup ku vzdelaniu, pracovným príležitostiam aj možnostiam v súkromnom živote, sa často rozhodne už pri narodení. So sociológom a vedúcim katedry sociológie Romanom Džambazovičom sme sa rozprávali o Slovensku, na ktorom sa pracovné pozície stále delia na ženské a mužské, no aj o Slovensku, ktoré je každý deň bližšie k zmene k lepšiemu. 

Menštruácia sa vás nepýta, či na ňu máte peniaze. O menštruačnej chudobe nepočujeme často, a predsa sa nás týka

V rozhovore so sociológom Romanom Džambazovičom sa dočítate aj o tom:

  • čo je to fenomén zlých adries,
  • ako je možné, že ľudia, ktorí sú „krajší“, majú lepšie príležitosti,
  • prečo chlapcov vychovávame inak ako dievčatá,
  • ako nahliadame na ženy a mužov v práci
  • a kedy sa prelomí stigma okolo otcovskej dovolenky.

Ako by ste ako sociológ opísali Slovensko z pohľadu sociálnych nerovností?

Ako krajinu s hlbokými nerovnosťami v rozvrstvení spoločnosti. Skúsme si to povedať na príklade. Ideálne rozvrstvenie si väčšina z nás predstaví ako šišatú loptu na rugby – najširšia časť je stredná vrstva a bohatá aj chudobná vrstva je tá menšia, zúžená. Ak rozvrstvenie spoločnosti pripomína iný útvar a vnímame to ako nespravodlivé a odstrániteľné, tak ide o výrazný sociálny problém. Stredná vrstva u nás v prípade straty práce, dlhotrvajúcej choroby, nutnosti starostlivosti o niekoho v rodine môže mať výrazné finančné problémy.

Aj na Slovensku je bohatším pridané a chudobným aj to málo odobrané. Bohatí idú míľovými krokmi dopredu a chudobných nechávajú ďaleko za sebou.

Ako to vplýva na našu spoločnosť?

Tak, že sa prehlbujú ďalšie nerovnosti. Vidíme napríklad nerovný prístup k vzdelaniu alebo nerovnosť z hľadiska veku, keď trh práce znevýhodňuje ľudí nad 45 rokov. Vidíme aj feminizáciu chudoby – ženy sa dožívajú vyššieho veku, po úmrtí partnera zostávajú samy, v dôsledku rozvodu či zmeny na partnerskom trhu samy vychovávajú dieťa a z malého príjmu či dôchodku nedokážu vyžiť.

Na Slovensku je viditeľná aj etnická nerovnosť, napríklad pri rómskej etnicite, ale máme aj znevýhodnenie vo vzťahu k priestoru. Voláme to fenomén „zlých adries“. Je totiž rozdiel, či sa narodíte do časti obce či mesta so zlou infraštruktúrou a s kumuláciou sociálnych problémov. Veľkou otázkou je aj rodová nerovnosť.

Ďalšou z nerovností je takzvaný lookizmus, teda nerovnosť na základe vzhľadu. Ešte stále majú v spoločnosti lepšie postavenie tí, ktorí sa čo najviac približujú k ideálom krásy. Efekt vzhľadu má pritom jednoznačné ekonomické dôsledky. Keď sme „pekní“, rýchlejšie získame partnera či partnerku, ale aj prácu na pohovore.

Sociálne nerovnosti existujú v každej spoločnosti, neexistuje miesto, kde by neboli.

Predpokladám, že toľko nerovností prispieva aj k polarizácii v spoločnosti.

Ak časť spoločnosti vníma nerovnosť ako nespravodlivú, teda ako niečo, čo sa dá odstrániť, vtedy narastá aj polarizácia. Je to taký paradox. Vnímame to ako nespravodlivé, chceme, aby to štát riešil, ale na druhej strane stigmatizujeme obeť. Naša solidarita je podmienená. Sme ochotní dať, no len ľuďom, ktorí plnia nami zadané podmienky.

Máme nastavené spoločenské normy, vplyvom ktorých majú muži vyšší plat. Takže sa mužovi oplatí ísť do práce a žene zostať doma na materskej – to však nie je slobodné rozhodnutie.

Popritom však zabúdame, že nerovnosťami časti spoločnosti odriekame slobodu. Keď som chudobný, nemôžem si slobodne zvoliť, čo budú moje deti jesť alebo do akej školy ich dám. Nemám slobodnú voľbu v tom, ako si zariadim svoj život, keď sa stanem matkou alebo otcom, lebo tu máme nastavené nejaké spoločenské normy a štruktúry, vplyvom ktorých majú napríklad muži vyšší plat – takže mužovi sa oplatí ísť do práce a žene zostať doma a už to nie je o slobodnom rozhodnutí. Tlačí nás nutnosť naplniť očakávania živiteľa rodiny a strážkyne domáceho krbu.

Nie je to naša slobodná voľba, dotlačil nás do nej systém fungovania spoločnosti.

Z toho predsa nemôže benefitovať ani systém.

Nerád hovorím o ekonomických dôsledkoch, lebo je hrozné, že sociálne následky, ktoré som vymenoval, ako argument nestačia. Malo by záležať najmä na životoch ľudí.

Ak napríklad vyčleníme starších, ženy či etnické skupiny z trhu práce, tak na to doplatíme všetci. Využívanie ľudského potenciálu znamená obrovské ekonomické plus pre každú spoločnosť.

Prečo teda tolerujeme nerovný prístup?

Často sme ochotní privrieť zrak a zvoliť pštrosiu stratégiu – nás sa to netýka, dokonca obviňujeme samotné obete, zľahčujeme a ironizujeme ich ujmu. Aj dáta hovoria jasne – napríklad v dosiahnutí rodovej rovnosti sme dlhodobo podpriemerní. Z hľadiska Indexu rodovej rovnosti sme v rámci Európskej únie štvrtí od konca.

Všimla som si prieskum o polarizácii v spoločnosti, kde sa Slovákov a Sloveniek okrem iného pýtali, či súhlasia, že medzi mužmi a ženami na Slovensku je nerovnosť v neprospech žien a treba to zmeniť. Na téme rodovej nerovnosti sa zhodla väčšia časť spoločnosti.

Je to problém merateľný cez rôzne ukazovatele. Napríklad či majú ženy a muži rovnaké ekonomické prostriedky alebo ako je rozdelená platená a neplatená práca v domácnosti. Ako som spomínal, Slovensko je dlhodobo horšie, ako je priemer krajín EÚ.

Samotný pojem neplatená práca nám napovedá o probléme – s takouto formuláciou to totiž ľudia vnímajú ako menej dôležité. Neplatenú prácu častejšie vykonávajú ženy a takéto vnímanie sa na ne prenáša. Naopak, muž s platenou prácou je chápaný ako živiteľ a chlebodarca. Tieto postavenia nie sú rovnocenné. Rozdelenie neplatenej práce je jedna dimenzia rodovej rovnosti hodná skúmania, no aj platená práca má ďaleko od rovného postavenia.

Ženy na Slovensku majú o 16,6 % nižšie platy ako muži.
Rozdiel v dôchodkoch medzi mužmi a ženami je 10,7 % v neprospech žien.
(dáta za rok 2021)

Na Slovensku je napríklad prítomná nielen vertikálna nerovnosť, teda že vysoké manažérske posty zastávajú muži, ale aj horizontálna nerovnosť, teda horizontálna segregácia na trhu práce. To znamená, že istý typ práce zastávajú väčšinou iba muži alebo iba ženy. Napríklad na Slovensku máme väčšiu prevahu učiteliek, dentálnych hygieničiek, sestričiek a podobne. A to isté platí aj naopak, muži zastávajú istý typ povolaní.

V roku 2021 bolo na manažérskych postoch len 34,7 % žien.

Študentom často hovorím takýto príklad: Predstavte si kanceláriu, v ktorej je pracovný stôl, na ktorom je množstvo papierov. Keď poviem, že ide o stôl muža, napadne nám, že má chudák veľa práce. Žena je, naopak, bordelárka, ktorá si nestíha robiť svoju prácu. Muž nie je pri pracovnom stole? Asi išiel na nejaké dôležité stretnutie. Žena klebetí pri káve alebo si išla nakúpiť.

Tieto stereotypy sú zakorenené hlboko v nás a ženy musia v zamestnaní a na vyšších pozíciách neustále dokazovať, že na to majú.

Aj hudba môže byť hlasom spravodlivosti. Tieto piesne prispeli k rovnoprávnosti

Čím to je spôsobené? Vychádza to zo socializmu a z obdobia neslobody?

Nie, to určite nie. Počas socializmu sa vybojovali také veci, ktoré v západnej Európe trvali feministickému hnutiu výrazne dlhšie. Rodové stereotypy sú v nás kultúrne zakorenené a prejavujú sa v tradičnom vymedzení postavenia mužov a žien a zároveň v očakávaniach, ako bude medzi nimi vyzerať deľba práce vo verejnom aj v súkromnom priestore.

Súvisí to aj so spôsobom, akým vychovávame deti?

Určite áno. Od raného veku máme odlišné očakávania smerom k deťom odlišného pohlavia. Dokonca si dovolím povedať, že už v brušku, keď sa rodičia dozvedia pohlavie dieťaťa. Stačí, keď dieťa kopne – chlapcovi povieme, že kope ako futbalista, a dievčatku, že tancuje v brušku. Pritom je to rovnaký pohyb.

Takéto správanie potvrdzujú aj výskumy – ak máte chlapca, ľudia sa k nemu prihovárajú ako k silnému valibukovi, zatiaľ čo dievčatko je krásna a jemná bábika. Aj knihy a hračky nakupujeme a vyberáme rozdielne, podľa pohlavia.

Pociťujú nejaké znevýhodnenia aj muži?

Vo veľkej väčšine ide o znevýhodnenie žien. No medzi „mužské“ príklady patrí napríklad chápanie roly otca. Keď chce muž zostať na rodičovskej dovolenke, ešte stále nesie v spoločnosti stigmu, že je „pod papučou“ alebo že nedokáže zabezpečiť starostlivosť o dieťa či domácnosť ako matka a žena.

Vnímate však, že sa napriek tejto stigme zvyšuje záujem o otcovskú dovolenku?

Áno, no na Slovensku túto skutočnosť znepríjemňuje nastavenie verejných politík. Jednak vidíme odklad rodičovstva, ktorý zapríčiňuje ekonomická situácia, no na druhej strane je odchod matky zo zamestnania finančne výhodnejší. Často to nie je to slobodné, ale racionálne rozhodnutie.

Pomaličky však prichádza zmena. I keď ešte vždy muži hovoria o tom, že pomáhajú v domácnosti. Prečo hovoria o pomoci a nie o plnohodnotnom zapojení sa do výchovy, domácich prác, starostlivosti o chorých? Obaja partneri majú participovať rovnakým dielom, ak je to možné.

Často uvažujem, či si vôbec muži uvedomujú, čo všetko ženy na materskej musia vedieť zabezpečiť a ako to determinuje ich budúce možnosti na trhu práce.

Muž je obetavý, lebo pomáha, a ženu prirovnávame ku karieristke.

Áno, toto je jeden z najčastejších stereotypov. Často uvažujem, či si vôbec muži uvedomujú, čo všetko ženy na materskej a rodičovskej musia vedieť zabezpečiť a ako to determinuje ich budúce možnosti na trhu práce. Napríklad ak majú 2-3 deti a sú 6 rokov mimo pracovného trhu, ide pri  nastavení našej spoločnosti o znevýhodňujúcu situáciu, ktorá sa často nedá dobehnúť. Prejavuje sa v nerovnostiach z hľadiska platu, možnostiach pracovného postupu, neskôr vo výške dôchodku a podobne.

Najlepší príklad je akademické prostredie. Je tu mnoho žien odborných asistentiek, no čoraz menej ich je docentiek či profesoriek, pretože počas rodičovskej dovolenky nepublikujú a nerobia výskum. Tie roky im chýbajú. Nie je to pravidlo, no je to silná forma nerovnosti.

Spoločnosť na ženy pozerá inak. Političiek sa v rozhovoroch často pýtajú, ako stíhajú svoju prácu a súčasne deti alebo domácnosť. V rozhovore s politikom som túto otázku nikdy nepočul.

Je to taký dvojaký meter. Asi by sa inak pozeralo na predsedníčku parlamentu, ktorá by mala 12 detí s rôznymi mužmi, a inak sa pozeráme na muža.

Áno, je to úplne odlišné. Žena má byť v jednom stabilnom vzťahu a viac partnerstiev, aj keď sériovo monogamných, by ju stigmatizovalo a v očiach verejnosti znevýhodnilo. V prípade muža je to dôkaz jeho sily, mužnosti a moci.

Vnímate v téme rodovej nerovnosti aj nejaké zlepšenie?

Samozrejme, keď si porovnáme len posledné 3 desaťročia, vidíme posun. Spoločenská klíma sa mení veľmi pomaly, ale mení sa. Začíname byť citlivejší na prejavy nespravodlivosti. Kým donedávna sme prejavy rodovej nerovnosti vnímali ako individuálny problém, dnes sa stáva problémom, ktorý riešime naprieč celou spoločnosťou. Citlivo reagujeme na prejavy domáceho násilia, sexuálneho obťažovania, na prejavy diskriminácie spojené s vekom, národnosťou, sexuálnou orientáciou. 

Rodová nerovnosť je tak hlboko v nás, že si to niekedy ani neuvedomujeme.

Rodová rovnosť je ideálny stav. V podstate to znamená, že si v živote môžem vyberať z možností bez obmedzenia, či som sa narodila ako žena alebo ako muž. Ak ste vo vzťahu, skúste porozmýšľať, kto vyberá film, keď idete do kina.

U čích priateľov oslavujete Silvestra? Rozprávali ste sa, kto zostane doma, keď dieťa ochorelo, alebo to bolo automaticky na partnerke? Kto sa postará o vašich zostarnutých rodičov? Kto spraví večeru, nakúpi, uprace, zoberie auto do opravy? Robíte neustále ústupky alebo komunikujete o týchto rozhodnutiach so svojou polovičkou?

Každý vzťah má svoje spôsoby fungovania, no nikto by nemal byť automaticky v nevýhode len pre svoje pohlavie.

doc. Roman Džambazovič

Docent Roman Džambazovič je sociológ a vedúci Katedry sociológie na FiF UK v Bratislave. Medzi hlavné oblasti jeho záujmu patria sociálne nerovnosti, sociálna stratifikácia a mobilita, rodina, intimita, sexualita, subkultúry mládeže aj dospievanie. O týchto témach napísal niekoľko kníh a množstvo vedeckých štúdií. Ako riešiteľ spolupracuje na mnohých vedeckých grantoch a projektoch.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac