Powered by O2
Lifestyle

Filmové hlášky, ktoré vás prenesú do čias komunizmu v Československu

České a slovenské filmové klasiky, komédie aj drámy, ktoré s obľubou pozeráme, nás nenápadne vracajú do čias, keď sloboda neznamenala nič.

31. 10. 2022; Autor: Sóda, Foto: VOYO

Od použitia vedy ako zaručeného receptu na šťastie či mladosť cez manipulatívne učiteľky a rebelských žiakov až po susedov v jednom paneláku, ktorí sú rozhádaní pre politiku. Cez tieto príbehy vás prevedú známe filmové hlášky, ktoré opisujú komunizmus v Československu.

S príbehmi cez Voyo si môžete aj dnes zaspomínať na trpký život v totalitnom režime. O to viac, ak máte Voyo v cene svojho O2 Paušálu

Nikdy nie je neskoro reflektovať o našej minulosti a s týmito filmami to pôjde jednoduchšie – veď predsa asi každý z nás dobre pozná nesmrteľnú hlášku s jednoznačným odkazom na minulý režim: „Proletáři všech zemí, vyližte si prdel!“

Nielen Pelíšky, ale aj iné klenoty domáceho a českého filmového plátna opisujú, ako vyzeral život v režime, v ktorom bola sloboda cudzia a zakázaná. Či už sa bavíme o tradičnej českej absurdnej komédii zo 70. rokov, alebo o modernom pohľade na totalitný režim, tieto snímky vás prevedú nostalgickými momentmi obdobia druhej polovice minulého storočia.

A aj keď sa nad niektorými z nich schuti zasmejeme, nezabúdajme na trpkosť, ktorou bol charakteristický život v socialistických krajinách. Nezabúdajme na svoju minulosť, aby sa už v budúcnosti nikdy nezopakovala.

„Neber úplatky, neber úplatky, nebo se z toho zblázníš.“
Jáchyme, hoď ho do stroje!

Divácky najúspešnejší film z pera Ladislava Smoljaka a Zdeňka Svěráka patrí medzi klasiky 70. rokov. Komédiu Jáchyme, hoď ho do stroje videli v kinách 3 milióny divákov a český komik Luděk Sobota ňou odštartoval svoju kariéru. 

Snímka z roku 1974 opisuje patálie smoliara Františka Koudelku, ktorý odíde z malého roľníckeho družstva na dedine do veľkého autoservisu v Prahe. František sa vo svojom živote riadi predpoveďou šarlatánskeho vedeckého vynálezu menom kondiciogram. Absurdné situácie, ktoré jeho slepá viera v predpovede plodí, sú rodiskom mnohých kultových hlášok reflektujúcich 70. roky minulého storočia.

Azda najznámejšou je replika „Neber úplatky“, ktorá prenasledovala scenáristu a herca Ladislava Smoljaka po zvyšok jeho kariéry. Práve jeho postava vedúceho Karfíka bola totiž posadnutá prijímaním úplatkov v autoservise. Okrem pravidelných debát, kde so zamestnancami filozofoval o tom, či je prípustné vziať miesto peňazí ako úplatok tvárnice alebo ponuku trhania zubov, sa preslávil svojou teóriou, že skromným chlapcom z dediny popletie veľká mestská výplata hlavu. Keď sa na to ešte nabalia časté úplatky od spokojných zákazníkov, každý z nich skončí na psychiatrii u doktora Chocholouška, ktorého meno sa vďaka popularite tejto komédie stalo synonymom psychiatra.

Samotní scenáristi z Divadla Járy Cimrmana uznali, že z Jáchyma chceli spraviť nepriestrelný hit a preplnili ho toľkými vtipnými hláškami, že by to vystačilo aj na dva filmy. Stačí si spomenúť na „Ješito, Ješito, už to máš ušito“, ktorým vítajú zamestnanci psychiatrie japonského umelca Uka Ješitu v sanitke, alebo „Slezte z toho lustru, Donalde, vidím vás“. 

„Kdo nekrade, vokrádá rodinu.“
Což takhle dát si špenát

Ďalšou českou mutáciou žánru absurdnej komédie 70. rokov je klasika od režiséra Václava Vorlíčka. Což takhle dát si špenát si vďaka rozpočtu 5 miliónov korún vyslúžil renomé jedného z najdrahších československých filmov svojej doby. Je azda príhodné, že aj tento film sa sústreďuje na tému lepkavých prstov, ktorými disponuje ústredná dvojica Jarda Zemánek (Vladimír Menšík) a Franta Liška (Jiří Sovák).

Tí sa po jednoduchom kradnutí liehu vyšplhajú na vrchol kriminálnej pyramídy – do sveta omladzovania prostredníctvom ukradnutého prototypu urýchľovača častíc. Je však dôležité dávať si pozor na stravu, lebo ten, kto po regeneračnom procese zje špenát, sa môže na druhý deň zobudiť ako batoľa alebo malé dieťa.

Absurdných situacií dvoch zlodejíčkov je vo filme neúrekom. „Nebylo by tam něco lidovějšího?“ pýta sa jednoduchý kšeftár Liška čašníka po tom, ako na neho čašník vychrlí menu plné cudzích názvov. Keď sa na druhý deň prebudí ako malý chlapec, jeho svokor sa nezmôže na nič iné ako nesmrteľné: „Zas už něco!“ Komédia Což takhle dát si špenát jednoducho patrí medzi hláškové klasiky.

„On teda cihlu do ruky neveme, ale odborník je to na slovo vzatej.“
Na samotě u lesa

Pražská rodina Lavičkovcov úplne prepadne chalupárskej horúčke. Všetci ich známi sú v tomto hobby už doma, napríklad inžinier Zvon (opäť Ladislav Smoljak, ktorý napísal scenár so Zdeňkom Svěrákom) renovoval mlyn a naplnil ho maketami vriec s múkou, aby zachoval tradíciu. Lavičkovci sa preto dohodnú s osamelým starcom Komárkom (Josef Kemr), že im do konca roka odpredá svoj dom a zatiaľ môžu chodiť chalupárčiť na víkendy.

Rodinná dramédia Jiřího Menzla opisuje zrážku predstáv uponáhľaných mešťanov s drsnou a monotónnou realitou života uprostred prírody. Film Na samotě u lesa preslávilo viacero známych viet a situácií – každý si zrejme spomenie na slová „Chčije a chčije“, ktorými starec Komárek komentuje neprestajný dážď a ktoré potom do nemoty opakujú deti. Tie zároveň po prvom stretnutí so suchou toaletou hľadajú spôsob, ako po sebe spláchnuť. „To nech ležet,“ poradí im samotár z chalupy.

Okrem prirodzeného humoru ukazuje táto snímka aj komickú silu postáv, ako aj moc selektívnej hluchoty deda Komárka.

„Bojová slepice se nesmí bát ničeho.“
Copak je to za vojáka

Komédia Copak je to za vojáka z prostredia povinnej vojenskej služby opisuje milostné dobrodružstvá vojaka Koubu, ktorý sa zamiluje do veliteľovej sestry. Škoda len, že kapitán Tůma (Karel Roden) ho už predtým mal plné zuby. Film je zároveň debutom českého herca Jiřího Langmajera v úlohe lámača ženských sŕdc.

Svet absurdných rozkazov a protichodných zásad sa priam núka ako obraz obdobia komunizmu. Film Petra Tučka z roku 1987 sa vyžíva v slovných slepých uličkách, čo dokazuje aj v momente, keď sa kapitán pýta Koubu, či z neho robí vola: „Z vás a vola, soudruhu kapitáne? No to přece ani nejde.“

„Modrý trenky a s holkama cvičit, to by vám šlo. Hlavně, že máte pačesy dlouhý.“
Občanský průkaz

Prvým filmom z nášho výberu, ktorý vznikol po páde komunistického režimu v roku 1989, je komédia Ondřeja Trojana Občanský průkaz. Film z obdobia 70. rokov sleduje osudy štvorice chlapcov od ich prvej občianky až po snahu získať modrú knižku, s ktorou by sa mohli vyhnúť povinnej vojenskej službe. Tento film z roku 2010 ocenia nielen milovníci dokladových formátov.

Náročné obdobie dospievania v epoche, keď sa všetci správni súdruhovia snažili obliekať, vyjadrovať a správať rovnakým spôsobom, dokumentuje aj lov chalanov na rebelské oblečenie zo Západu, keď si vystáli dlhý rad v Tuzexe na nové rifle. „Na který mi máma pod záštitou noci nažehlila puky. Když jsem to ráno zjistil, myslel jsem, že se po..ru,“ komentuje zlomený pubertiak, ktorý nechce byť za žiadneho tesilového trapka.

„Česť práci a robote pokoj. Alebo keby niečo, tak nič.“
Eštebák

Film od režiséra Juraja Nvotu je prvý na zozname s čiastočne slovenským autorstvom. Koprodukčný triler Eštebák opisuje kariérny posun člena tajnej bezpečnosti Adama (Jiří Mádl) a osudy jeho najbližších, ktorých zamotá do labyrintu klamstiev a vydierania jeho nadriadený major Dravec (Ondřej Vetchý).

Riaditeľka Post Bellum: Ak sa máme rozprávať o minulosti, potrebujeme o nej hovoriť jasne a konkrétne

Kruté obdobie normalizácie, počas ktorého si nikto nebol istý svojím súkromím, približujú tvorcovia aj filmovými obrazmi susedov, ktorí potrebujú riešiť úplne všetko: „Čo sa idete kúpať? Veď je iba štvrtok, to netečie teplá voda.“ Eštebák je temným pohľadom na naše dejiny a na to, ako hlboko môžeme všetci klesnúť v totalitnom režime.

„Povedala som, že si to povedal, tak si to povedal a basta!“
Učiteľka

Druhým kúskom slovenskej koprodukcie v našom výbere je Učiteľka od režiséra Jana Hřebejka. Súdružka ruštinárka Mária (Zuzana Mauréry) zo základnej školy v ňom manipuluje rodinami svojich žiakov pre svoj osobný prospech. Niektorí rodičia jej zverencov si kladú otázku, ako sa tejto vdovy po vysokom armádnom dôstojníkovi v roku 1983 zbaviť.

Film je morálnym zrkadlom obdobia totality – moc mali v rukách tí, ktorí sympatizovali s režimom, a len tí, ktorí poslúchali, donášali a ohýbali sa podľa potreby, sa mali „dobre“. Psychologická dráma Učiteľka z roku 2016 vznikla na základe skutočnej predlohy a niektoré z hlášok a historiek sú od slova do slova prepísané tak, ako sa stali – od kaderníckych služieb zadarmo až po dopravu buchiet do Moskvy.

„My jsme tě přijali do rodiny a ty nám tady pracuješ.“
Havel

Skončime inšpiratívne: životopisnou snímkou Havel (2020), ktorá opisuje život budúceho prezidenta Václava Havla (Viktor Dvořák) ešte predtým, ako sa stal slávnym. Stretávame sa s ľahkovážnym dramatikom a scenáristom 60. rokov, ktorý sa pod vplyvom dejinných udalostí mení na bojovníka za ľudské práva.

„Právěže jde o pěkne blbej podpis,“ odpovedá, prečo nemôže podpísať súhlas s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do krajiny. Presne v tomto bode sa začína jeho kariérny pád. Scenárista a režisér Slávek Horák varoval divákov, aby nečakali obraz štátnika. Havlove romantické dobrodružstvá, ako aj rozhádaný vzťah s manželkou Oľgou ukazujú ľudskú tvár budúceho hrdinu nežnej revolúcie z roku 1989. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super
Príbehy

Popieranie histórie vnímam u mladých ako spôsob revolty, hovorí riaditeľka Post Bellum

Sandra Polovková sa v organizácii Post Bellum dostala k príbehom ľudí, ktorí prežili tragédie 20. storočia. Dnes ich cez zážitkové workshopy prinášajú aj do škôl.

15. 2. 2022; Autorka: Petra Nagyová, Foto: Magdaléna Tomalová

Dôležité historické udalosti 20. storočia by sme si mali pripomínať, tvrdí riaditeľka neziskovej organizácie Post Bellum. Antisemitizmus sa podľa nej druhou svetovou vojnou neskončil. Na školách sa dnes stále málo učí o období totalít. Sandra Polovková porozprávala, ako môžeme o týchto témach vzdelávať mladých, prečo by sme si mali dávať pozor na spomienkový optimizmus na obdobie pred rokom ‘89 a čo spôsobuje rozdeľovanie spoločnosti.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • či chcú pamätníci hovoriť o holokauste a období totalít,
  • prečo je nám židovská kultúra na Slovensku neznáma,
  • či nám prospieva spomienkový optimizmus na obdobie komunizmu,
  • ako mladí ľudia dokážu zmeniť svoje postoje zažitou skúsenosťou.

Soňa Holúbková: Nemusíme bojovať, kto je najlepší, nemáme rovnakú východiskovú pozíciu

Nedávno ste upozornili na Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu kampaňou: „Vaše číslo je 69 000 a nie je šťastné. Mohli ste byť jednou z obetí, ktorú si holokaust vyžiadal.“ Prečo je dôležité pripomínať si významné udalosti našej histórie?

Naša kampaň chcela pripomenúť osudy 69-tisíc ľudí zo Slovenska, ktorých zavraždili počas holokaustu. Ak by sme hovorili o dnešnom území Slovenska, ktoré bolo vtedy zmenšené Viedenskou arbitrážou, počet zavraždených ľudí je oveľa vyšší. Obetí bolo približne 100-tisíc. Nemôžeme na to zabúdať, lebo tieto udalosti formujú našu súčasnosť. Stali sa pred necelými 80 rokmi a spomienky sú stále živé. Dodnes medzi nami žijú svedkovia, ktorí si veľa pamätajú. Je dôležité, aby sme si pripomínali ich príbehy a nedovolili, aby sa čosi podobné opäť zopakovalo.

Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu je pamätný deň, keď bol oslobodený jeden z najdrastickejších koncentračných vyhladzovacích táborov Auschwitz-Birkenau pri Osvienčime. Nacisti v ňom zavraždili tisíce ľudí iba na základe toho, že mali iný pôvod, než aký pripúšťala ideológia. Počas holokaustu zomrelo v koncentračných táboroch takmer šesť miliónov Židov. Spolu s nimi mnohí ďalší, ktorých nacistická perzekúcia označila za politických odporcov alebo sa z dôvodu hendikepu, sexuálnej či etnickej príslušnosti stali neprijateľnými pre spoločnosť.

Nachádzate dnes v spoločnosti nejaké paralely s tým, čo sa udialo v minulosti? 

Nehľadala by som v tom úplne paralely, pretože je to minulosť. Mali by sme však nahlas hovoriť o tom, čo sa naozaj stalo, a neskrývať sa za nejaké masky. Týka sa to aj obrancov prezidenta slovenského ľudáckeho režimu Jozefa Tisa, podľa ktorých za svoje zločiny nenesie zodpovednosť. Mnohí dnes tvrdia, že našim židovským spoluobčanom udelil výnimky. Väčšina ich však nedostala, o čom by vedela rozprávať aj americká autorka žijúca na Slovensku Madeline Vadkerty. Vo svojej knihe Slovutný pán prezident priniesla jasné dôkazy o tom, ako ľudia adresovali listy prezidentovi a žiadali o milosť, no márne. Tvrdenie, že Tiso bol mierotvorcom a zachraňoval ľudí, je hlúposť a nie fakt. Aj preto s jeho obhajobou nesúhlasím. 

Ak sa máme rozprávať o minulosti, potrebujeme o nej hovoriť jasne a konkrétne. Slovenský štát nebol v našej histórii jediný, ktorý označil vybrané skupiny ľudí za nepriateľov.

Ak sa máme rozprávať o minulosti, potrebujeme o nej hovoriť jasne a konkrétne. Slovenský štát nebol v našej histórii jediný, ktorý označil vybrané skupiny ľudí za nepriateľov a následne ich prenasledoval. Veľmi viditeľné to bolo aj počas ďalších desaťročí komunistického režimu. Tí, ktorí s ním nesúhlasili, boli odsúdení za vlastizradu a mnohí aj nespravodlivo väznení v neľudských podmienkach.

Je možné antisemitizmus a populizmus v spoločnosti zastaviť? Čo by sme mali robiť, ak sa deje neprávosť?

Židia sú prenasledovaní veky vekov. Antisemitizmus nie je a nebol ukončený druhou svetovou vojnou, stále pokračuje. Mali by sme sa mať na pozore pred rétorikou politikov a vplyvných ľudí, ktorí dostávajú priestor v médiách a nemajú problém označovať isté skupiny ľudí za nepriateľov národa alebo sa neštítia rozdeľovať spoločnosť.

Práve tento spôsob komunikácie môže podnecovať spoločnosť k nenávisti a viesť k radikalizácii, ktorá môže dopadnúť veľmi dramaticky. To, čo sa dialo počas druhej svetovej vojny, je špičkou ľadovca. Keď sa deje násilie v uliciach alebo ľudia začnú dostávať rôzne vyhrážky, sú to jasné signály, že sa história opakuje a môže nás to všetkých zasiahnuť.

Dokumentujete príbehy ľudí, ktorí prežili hrôzy druhej svetovej vojny. Stretávate sa niekedy s tým, že sa ľudia nechcú k prežitej ťažkej životnej skúsenosti vracať? 

Stretávame sa s tým často. Platí to nielen o ľuďoch, ktorí prežili druhú svetovú vojnu, ale aj perzekúcie počas komunistického režimu. Je to prirodzené, lebo zažili traumu. V mnohých prípadoch môžeme hovoriť doslova o zázraku, že prežili. Niektorí sa po nahrávaní príbehu napokon rozhodnú, že ho nechcú zverejniť alebo že ho chcú publikovať pod pseudonymom. Je to spôsobené aj tým, že antisemitizmus je v našej spoločnosti stále zakorenený. 

Pred druhou svetovou vojnou žila na našom území židovská komunita a bola súčasťou našej spoločnosti. Väčšina Židov však bola vyvraždená. Nečudo, že dnes poriadne ani nepoznáme židovské tradície a kultúru. To ponúka priestor na rôzne konšpirácie a klamstvá, ktoré sa na internete rýchlo šíria.

Mnohí, ktorí prežili holokaust, zanevreli na náboženstvo. Veľa ľudí sa rozhodlo zmeniť alebo utajiť svoju židovskú identitu.

Ako sa dnes žije na Slovensku pamätníkom, ktorí zažili hrôzy v rôznych obdobiach našej histórie?

Keď sa rozprávame s ľuďmi, ktorí prežili vojnu alebo holokaust, bývajú znepokojení. Ak sa niekto zdraví Na stráž! alebo vidia v parlamente sedieť sympatizantov Jozefa Tisa, vzbudzuje to v nich značné obavy. Nemyslím si však, že je to pre nich jediný dôvod strachu. Ich životy ovplyvnili hrôzy, ktoré si sotva dokážeme predstaviť. Najradšej by na ne zabudli, čo sa, samozrejme, nedá. Následne prišiel ďalší režim.

Mnohí, ktorí prežili holokaust, zanevreli na náboženstvo. Veľa ľudí sa rozhodlo zmeniť alebo utajiť svoju židovskú identitu. Pri rozhovoroch s ľuďmi z druhej generácie sa často dozvedáme, že o svojom pôvode nevedeli. Buď sa o ňom doma nehovorilo, alebo o ňom sami nechceli hovoriť. Mnohí sa dodnes boja o svoju slobodu a majú obavy o vývoj spoločnosti.

V organizácii Post Bellum sa venujete aj vzdelávaniu mladých. Majú dnes prehľad o historických udalostiach, zaujíma ich to?

Robíme zážitkové workshopy pre mladých. V každej triede sa nájde skupinka študentov, ktorá je v revolte a nechce byť súčasťou aktivity. Spomínam si, ako sme minulý rok boli v divadle v Bátovciach. Mali sme skupinku ôsmakov a deviatakov zo základnej školy. Niektorí sa nechceli zapojiť. Naše workshopy sú však postavené na hre. Každý má nejakú postavu, takže skôr či neskôr na neho príde rad. Tí, ktorí boli na začiatku proti, boli napokon najviac zapálení a sledovali, ako sa celá hra skončí. Ono sa to v nejakom momente vždy zlomí. Mladí sú vždy zvedaví, ako sa situácia vyvinie a bude pokračovať.

Záujem z ich strany o modernú históriu je. Otázne je, či je pre nich zaujímavý a atraktívny spôsob klasického frontálneho vyučovania a memorovania dátumov alebo sa radšej učia prostredníctvom zážitku a konkrétnych životných osudov. Nie sú to príliš vzdialené dejiny, aj preto sa o nich mladí chcú rozprávať. Aj cez prežité ľudské príbehy si upevňujú svoje morálne hodnoty.

Na začiatku študentom pridelíme postavy, ktoré počas dňa hrajú. Vychádzame zo skutočných príbehov pamätníkov, ktoré sme v Post Bellum zdokumentovali.

Ako fungujú vaše vzdelávacie projekty? 

Ponúkame workshopy pre žiakov a študentov na základných a stredných školách. Je o ne čoraz väčší záujem. Pandémia však zamiešala karty aj nám, niektoré sme preto transformovali do online prostredia. Každý z workshopov sa venuje inej téme – či už ide o komunistický režim, druhú svetovú vojnu, alebo obdobie Nežnej revolúcie. Workshop trvá celý deň a zúčastňuje sa na ňom maximálne 35 žiakov. 

Na začiatku študentom pridelíme postavy, ktoré počas dňa hrajú. Vychádzame zo skutočných príbehov pamätníkov, ktoré sme v Post Bellum zdokumentovali. Mladí cestujú v čase. Často robia rozhodnutia ako postavy príbehu, ktorý sa kedysi stal.

Po ukončení fázy hry, keď vystupujú zo svojich postáv, spoločne diskutujeme. Hovoríme o tom, čo zažili a čo sa počas dňa zmenilo. Na začiatku i na konci workshopu dostávajú identické postojové dotazníky, z ktorých neraz vidíme zmenu v ich uvažovaní. Po workshope už nie sú celkom presvedčení o tom, že Slovensko patrí iba Slovákom alebo že za holokaust môžu Nemci.

V jednom rozhovore ste spomínali, že popieračov holokaustu je medzi nami stále veľa. Vnímate to aj medzi mladými ľuďmi?

Na workshopoch sa stretávame s reakciami niektorých študentov, ktorí majú o holokauste isté pochybnosti. Myslia si, že história sa odohrala trochu inak. Môže za to vzdelávací systém i prostredie, ktoré ich obklopuje. V dobe konšpirácií a šíriacich sa hoaxov sa im nemožno veľmi čudovať.

Odborník na umelú inteligenciu: Pomohlo by nám, keby sme sa na sociálne siete nechodili hádať

Ak sa pozrieme na niektoré knihy o histórii, ktoré dnes vychádzajú, je to pre nás výstražný signál a mali by sme sa voči tomu vymedziť. Ak sa dezinformácie šíria aj v školskom prostredí, je dôležité to riešiť. Popieračov holokaustu je medzi nami veľa. No u mladých by som to skôr vnímala ako spôsob ich revolty. Mnohí chcú niekam patriť. Nachádzajú sa v období puberty a je prirodzené, že prežívajú obdobie vzdoru. Nelámala by som nad nimi palicu. Je dôležité s nimi diskutovať prostredníctvom faktov a príbehov.

Ak sa dezinformácie šíria aj v školskom prostredí, je dôležité to riešiť. Popieračov holokaustu je medzi nami veľa.

Medzi vaše projekty patria aj putovné výstavy. V ktorých mestách na Slovensku ich dnes ľudia môžu vidieť? 

Aktuálne sa naša putovná výstava Po 2. svetovej vojne presunula na východ Slovenska do mestečka Giraltovce. Návštevníci sa na nej môžu zoznámiť s 15 príbehmi ľudí, ktorí majú za sebou zverstvá vojny. Medzi nimi s Martou Szilárdovou, ktorá zažila geto, koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau i pochod smrti. Ďalším hrdinom je bývalý väzeň koncentračného tábora a partizán Otto Šimko, ktorý v roku 2017 dostal aj Cenu pamäti národa. 

Koncom marca sa výstava presunie do Lamača v Bratislave, keď si budeme pripomínať 80. výročie prvých transportov zo Slovenska do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Sme radi, že sa nám príbehy, na ktoré by sa nemalo zabudnúť, darí dostať do najrozličnejších kútov Slovenska.

O ktorých obdobiach našej histórie by sa podľa vás malo v spoločnosti hovoriť viac? 

Mali by sme viac hovoriť aj o období komunizmu. Spomienkový optimizmus na bývalý režim je v ľuďoch hlboko zakorenený. Nebolo to však len obdobie pionierov a iskričiek, ale doba, ktorá obmedzovala ľudské práva a slobody. Nie je vôbec cesta, aby sme sa čo i len v spomienkovom optimizme vracali pred rok 1989. Je nezmysel, ak si niekto myslí, že za čias socialistického Československa nám bolo iba dobre. Mali by sme sa o tom rozprávať nielen ako o období cenzúry, ale aj cez konkrétne ľudské osudy.

Je to obdobie, o ktorom sa dnes v školách takmer vôbec neučí. Mnohí mladí ľudia nepoznajú fakty. V našej spoločnosti nie je konsenzus, že to, čo sa dialo pred rokom ‘89, bolo nesprávne. Treba sa však jasne vymedziť voči diktatúre a obmedzovaniu slobody slova. Jasné pomenovanie chýb by nám pomohlo rozlíšiť, v akom kontexte používajú pojmy niektorí politici i samotní ľudia. Napríklad o slobode slova dnes počúvame často v inom význame, v akom je v skutočnosti definovaná. To je manipulácia.

Čím si vás Post Bellum získalo?

Získalo si ma najmä tým, že chcem žiť v slobodnej spoločnosti. Takisto skutočnými príbehmi ľudí, ktorí zažili hrôzy predošlých režimov. Predtým som nebola úplne veľkou fanúšičkou histórie a dejepisu. Vďaka združeniu Post Bellum sa dnes na ňu pozerám inak. Nechcem, aby sa situácie spred niekoľkých desaťročí opakovali. Tie nástrahy, ktoré by to mohli umožniť, sú tu však stále prítomné.

Každý deň čelíme v našom združení novým výzvam. Snažíme sa presvedčiť nielen donorov, ale aj spoločnosť a mladých na školách, že sa o týchto témach potrebujeme rozprávať. Stretnutia s pamätníkmi sú pre nás nesmierne prínosné. Nielenže sa s nimi rozprávame o tom, čo prežili, ale z mnohých z nich sa stávajú priatelia. 

Post Bellum dokumentuje príbehy, na ktoré sa zabudlo alebo sa malo zabudnúť. Môžu nám pomôcť poučiť sa z moderných dejín a urobiť všetko pre to, aby sa minulosť neopakovala. Aktivity organizácie, ktorá sa na Slovensku snaží vzdelávať o dôležitých udalostiach histórie mladých, podporila Férová Nadácia O2.

Sandra Polovková

Vyštudovala Divadelnú fakultu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Spolupracovala so Slávou Daubnerovou, Divadlom Pôtoň i s divadlom NOMANTINELS a Divadlom SkRAT. Dva roky pôsobila ako riaditeľka divadelného festivalu Scénická žatva. Dnes je riaditeľkou neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá dokumentuje príbehy pamätníkov 20. storočia. Združenie okrem rozhovorov s pamätníkmi organizuje aj zážitkové vzdelávacie workshopy na školách, vydáva časopis Príbehy 20. storočia a prináša putovné výstavy na slovenské námestia, aby sa nezabudlo na následky totalitných režimov.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super
Rozhovor

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

3. 5. 2021; Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.

Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 

Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Pre tech nadšencov

Hollywoodske efekty a šikovné triky. 5 tipov, ako kreatívne využiť foťák vášho smartfónu

Filmárske triky s približovaním, kreatívny strih či prácu so zeleným pozadím zvládnu aj začiatočníci so svojím smartfónom.

Vráťme rozum na internet

Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu, hovorí Ondrej Schütz

Podľa riaditeľa debatnej asociácie je schopnosť posudzovať informácie ako orientácia v lese.

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac