Filmové hlášky, ktoré vás prenesú do čias komunizmu v Československu

České a slovenské filmové klasiky, komédie aj drámy, ktoré s obľubou pozeráme, nás nenápadne vracajú do čias, keď sloboda neznamenala nič.

Od použitia vedy ako zaručeného receptu na šťastie či mladosť cez manipulatívne učiteľky a rebelských žiakov až po susedov v jednom paneláku, ktorí sú rozhádaní pre politiku. Cez tieto príbehy vás prevedú známe filmové hlášky, ktoré opisujú komunizmus v Československu.

S príbehmi cez Voyo si môžete aj dnes zaspomínať na trpký život v totalitnom režime. O to viac, ak máte Voyo v cene svojho O2 SMART Paušálu

Nikdy nie je neskoro reflektovať o našej minulosti a s týmito filmami to pôjde jednoduchšie – veď predsa asi každý z nás dobre pozná nesmrteľnú hlášku s jednoznačným odkazom na minulý režim: „Proletáři všech zemí, vyližte si prdel!“

Nielen Pelíšky, ale aj iné klenoty domáceho a českého filmového plátna opisujú, ako vyzeral život v režime, v ktorom bola sloboda cudzia a zakázaná. Či už sa bavíme o tradičnej českej absurdnej komédii zo 70. rokov, alebo o modernom pohľade na totalitný režim, tieto snímky vás prevedú nostalgickými momentmi obdobia druhej polovice minulého storočia.

A aj keď sa nad niektorými z nich schuti zasmejeme, nezabúdajme na trpkosť, ktorou bol charakteristický život v socialistických krajinách. Nezabúdajme na svoju minulosť, aby sa už v budúcnosti nikdy nezopakovala.

„Neber úplatky, neber úplatky, nebo se z toho zblázníš.“
Jáchyme, hoď ho do stroje!

Divácky najúspešnejší film z pera Ladislava Smoljaka a Zdeňka Svěráka patrí medzi klasiky 70. rokov. Komédiu Jáchyme, hoď ho do stroje videli v kinách 3 milióny divákov a český komik Luděk Sobota ňou odštartoval svoju kariéru. 

Snímka z roku 1974 opisuje patálie smoliara Františka Koudelku, ktorý odíde z malého roľníckeho družstva na dedine do veľkého autoservisu v Prahe. František sa vo svojom živote riadi predpoveďou šarlatánskeho vedeckého vynálezu menom kondiciogram. Absurdné situácie, ktoré jeho slepá viera v predpovede plodí, sú rodiskom mnohých kultových hlášok reflektujúcich 70. roky minulého storočia.

Azda najznámejšou je replika „Neber úplatky“, ktorá prenasledovala scenáristu a herca Ladislava Smoljaka po zvyšok jeho kariéry. Práve jeho postava vedúceho Karfíka bola totiž posadnutá prijímaním úplatkov v autoservise. Okrem pravidelných debát, kde so zamestnancami filozofoval o tom, či je prípustné vziať miesto peňazí ako úplatok tvárnice alebo ponuku trhania zubov, sa preslávil svojou teóriou, že skromným chlapcom z dediny popletie veľká mestská výplata hlavu. Keď sa na to ešte nabalia časté úplatky od spokojných zákazníkov, každý z nich skončí na psychiatrii u doktora Chocholouška, ktorého meno sa vďaka popularite tejto komédie stalo synonymom psychiatra.

Samotní scenáristi z Divadla Járy Cimrmana uznali, že z Jáchyma chceli spraviť nepriestrelný hit a preplnili ho toľkými vtipnými hláškami, že by to vystačilo aj na dva filmy. Stačí si spomenúť na „Ješito, Ješito, už to máš ušito“, ktorým vítajú zamestnanci psychiatrie japonského umelca Uka Ješitu v sanitke, alebo „Slezte z toho lustru, Donalde, vidím vás“

„Kdo nekrade, vokrádá rodinu.“
Což takhle dát si špenát

Ďalšou českou mutáciou žánru absurdnej komédie 70. rokov je klasika od režiséra Václava Vorlíčka. Což takhle dát si špenát si vďaka rozpočtu 5 miliónov korún vyslúžil renomé jedného z najdrahších československých filmov svojej doby. Je azda príhodné, že aj tento film sa sústreďuje na tému lepkavých prstov, ktorými disponuje ústredná dvojica Jarda Zemánek (Vladimír Menšík) a Franta Liška (Jiří Sovák).

Tí sa po jednoduchom kradnutí liehu vyšplhajú na vrchol kriminálnej pyramídy – do sveta omladzovania prostredníctvom ukradnutého prototypu urýchľovača častíc. Je však dôležité dávať si pozor na stravu, lebo ten, kto po regeneračnom procese zje špenát, sa môže na druhý deň zobudiť ako batoľa alebo malé dieťa.

Absurdných situacií dvoch zlodejíčkov je vo filme neúrekom. „Nebylo by tam něco lidovějšího? pýta sa jednoduchý kšeftár Liška čašníka po tom, ako na neho čašník vychrlí menu plné cudzích názvov. Keď sa na druhý deň prebudí ako malý chlapec, jeho svokor sa nezmôže na nič iné ako nesmrteľné: „Zas už něco!“ Komédia Což takhle dát si špenát jednoducho patrí medzi hláškové klasiky.

„On teda cihlu do ruky neveme, ale odborník je to na slovo vzatej.“
Na samotě u lesa

Pražská rodina Lavičkovcov úplne prepadne chalupárskej horúčke. Všetci ich známi sú v tomto hobby už doma, napríklad inžinier Zvon (opäť Ladislav Smoljak, ktorý napísal scenár so Zdeňkom Svěrákom) renovoval mlyn a naplnil ho maketami vriec s múkou, aby zachoval tradíciu. Lavičkovci sa preto dohodnú s osamelým starcom Komárkom (Josef Kemr), že im do konca roka odpredá svoj dom a zatiaľ môžu chodiť chalupárčiť na víkendy.

Rodinná dramédia Jiřího Menzla opisuje zrážku predstáv uponáhľaných mešťanov s drsnou a monotónnou realitou života uprostred prírody. Film Na samotě u lesa preslávilo viacero známych viet a situácií – každý si zrejme spomenie na slová „Chčije a chčije“, ktorými starec Komárek komentuje neprestajný dážď a ktoré potom do nemoty opakujú deti. Tie zároveň po prvom stretnutí so suchou toaletou hľadajú spôsob, ako po sebe spláchnuť. „To nech ležet,“ poradí im samotár z chalupy.

Okrem prirodzeného humoru ukazuje táto snímka aj komickú silu postáv, ako aj moc selektívnej hluchoty deda Komárka.

„Bojová slepice se nesmí bát ničeho.“
Copak je to za vojáka

Komédia Copak je to za vojáka z prostredia povinnej vojenskej služby opisuje milostné dobrodružstvá vojaka Koubu, ktorý sa zamiluje do veliteľovej sestry. Škoda len, že kapitán Tůma (Karel Roden) ho už predtým mal plné zuby. Film je zároveň debutom českého herca Jiřího Langmajera v úlohe lámača ženských sŕdc.

Svet absurdných rozkazov a protichodných zásad sa priam núka ako obraz obdobia komunizmu. Film Petra Tučka z roku 1987 sa vyžíva v slovných slepých uličkách, čo dokazuje aj v momente, keď sa kapitán pýta Koubu, či z neho robí vola: „Z vás a vola, soudruhu kapitáne? No to přece ani nejde.“

„Modrý trenky a s holkama cvičit, to by vám šlo. Hlavně, že máte pačesy dlouhý.“
Občanský průkaz

Prvým filmom z nášho výberu, ktorý vznikol po páde komunistického režimu v roku 1989, je komédia Ondřeja Trojana Občanský průkaz. Film z obdobia 70. rokov sleduje osudy štvorice chlapcov od ich prvej občianky až po snahu získať modrú knižku, s ktorou by sa mohli vyhnúť povinnej vojenskej službe. Tento film z roku 2010 ocenia nielen milovníci dokladových formátov.

Náročné obdobie dospievania v epoche, keď sa všetci správni súdruhovia snažili obliekať, vyjadrovať a správať rovnakým spôsobom, dokumentuje aj lov chalanov na rebelské oblečenie zo Západu, keď si vystáli dlhý rad v Tuzexe na nové rifle. „Na který mi máma pod záštitou noci nažehlila puky. Když jsem to ráno zjistil, myslel jsem, že se po..ru,“ komentuje zlomený pubertiak, ktorý nechce byť za žiadneho tesilového trapka.

„Česť práci a robote pokoj. Alebo keby niečo, tak nič.“
Eštebák

Film od režiséra Juraja Nvotu je prvý na zozname s čiastočne slovenským autorstvom. Koprodukčný triler Eštebák opisuje kariérny posun člena tajnej bezpečnosti Adama (Jiří Mádl) a osudy jeho najbližších, ktorých zamotá do labyrintu klamstiev a vydierania jeho nadriadený major Dravec (Ondřej Vetchý).

Riaditeľka Post Bellum: Ak sa máme rozprávať o minulosti, potrebujeme o nej hovoriť jasne a konkrétne

Kruté obdobie normalizácie, počas ktorého si nikto nebol istý svojím súkromím, približujú tvorcovia aj filmovými obrazmi susedov, ktorí potrebujú riešiť úplne všetko: „Čo sa idete kúpať? Veď je iba štvrtok, to netečie teplá voda.“ Eštebák je temným pohľadom na naše dejiny a na to, ako hlboko môžeme všetci klesnúť v totalitnom režime.

„Povedala som, že si to povedal, tak si to povedal a basta!“
Učiteľka

Druhým kúskom slovenskej koprodukcie v našom výbere je Učiteľka od režiséra Jana Hřebejka. Súdružka ruštinárka Mária (Zuzana Mauréry) zo základnej školy v ňom manipuluje rodinami svojich žiakov pre svoj osobný prospech. Niektorí rodičia jej zverencov si kladú otázku, ako sa tejto vdovy po vysokom armádnom dôstojníkovi v roku 1983 zbaviť.

Film je morálnym zrkadlom obdobia totality – moc mali v rukách tí, ktorí sympatizovali s režimom, a len tí, ktorí poslúchali, donášali a ohýbali sa podľa potreby, sa mali „dobre“. Psychologická dráma Učiteľka z roku 2016 vznikla na základe skutočnej predlohy a niektoré z hlášok a historiek sú od slova do slova prepísané tak, ako sa stali – od kaderníckych služieb zadarmo až po dopravu buchiet do Moskvy.

„My jsme tě přijali do rodiny a ty nám tady pracuješ.“
Havel

Skončime inšpiratívne: životopisnou snímkou Havel (2020), ktorá opisuje život budúceho prezidenta Václava Havla (Viktor Dvořák) ešte predtým, ako sa stal slávnym. Stretávame sa s ľahkovážnym dramatikom a scenáristom 60. rokov, ktorý sa pod vplyvom dejinných udalostí mení na bojovníka za ľudské práva.

„Právěže jde o pěkne blbej podpis,“ odpovedá, prečo nemôže podpísať súhlas s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do krajiny. Presne v tomto bode sa začína jeho kariérny pád. Scenárista a režisér Slávek Horák varoval divákov, aby nečakali obraz štátnika. Havlove romantické dobrodružstvá, ako aj rozhádaný vzťah s manželkou Oľgou ukazujú ľudskú tvár budúceho hrdinu nežnej revolúcie z roku 1989. 


Sloboda nie je samozrejmosť. Musíme na to myslieť aj teraz, keď píšeme svoj príbeh v demokracii. Nad našou minulosťou môžeme reflektovať aj s príbehmi o živote v totalitnom režime na Voyo.
Streamovaciu službu Voyo navyše môžete mať v cene svojho O2 SMART Paušálu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Popieranie histórie vnímam u mladých ako spôsob revolty, hovorí riaditeľka Post Bellum

Sandra Polovková sa v organizácii Post Bellum dostala k príbehom ľudí, ktorí prežili tragédie 20. storočia. Dnes ich cez zážitkové workshopy prinášajú aj do škôl.

Dôležité historické udalosti 20. storočia by sme si mali pripomínať, tvrdí riaditeľka neziskovej organizácie Post Bellum. Antisemitizmus sa podľa nej druhou svetovou vojnou neskončil. Na školách sa dnes stále málo učí o období totalít. Sandra Polovková porozprávala, ako môžeme o týchto témach vzdelávať mladých, prečo by sme si mali dávať pozor na spomienkový optimizmus na obdobie pred rokom ‘89 a čo spôsobuje rozdeľovanie spoločnosti.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • či chcú pamätníci hovoriť o holokauste a období totalít,
  • prečo je nám židovská kultúra na Slovensku neznáma,
  • či nám prospieva spomienkový optimizmus na obdobie komunizmu,
  • ako mladí ľudia dokážu zmeniť svoje postoje zažitou skúsenosťou.

Soňa Holúbková: Nemusíme bojovať, kto je najlepší, nemáme rovnakú východiskovú pozíciu

Nedávno ste upozornili na Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu kampaňou: „Vaše číslo je 69 000 a nie je šťastné. Mohli ste byť jednou z obetí, ktorú si holokaust vyžiadal.“ Prečo je dôležité pripomínať si významné udalosti našej histórie?

Naša kampaň chcela pripomenúť osudy 69-tisíc ľudí zo Slovenska, ktorých zavraždili počas holokaustu. Ak by sme hovorili o dnešnom území Slovenska, ktoré bolo vtedy zmenšené Viedenskou arbitrážou, počet zavraždených ľudí je oveľa vyšší. Obetí bolo približne 100-tisíc. Nemôžeme na to zabúdať, lebo tieto udalosti formujú našu súčasnosť. Stali sa pred necelými 80 rokmi a spomienky sú stále živé. Dodnes medzi nami žijú svedkovia, ktorí si veľa pamätajú. Je dôležité, aby sme si pripomínali ich príbehy a nedovolili, aby sa čosi podobné opäť zopakovalo.

Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu je pamätný deň, keď bol oslobodený jeden z najdrastickejších koncentračných vyhladzovacích táborov Auschwitz-Birkenau pri Osvienčime. Nacisti v ňom zavraždili tisíce ľudí iba na základe toho, že mali iný pôvod, než aký pripúšťala ideológia. Počas holokaustu zomrelo v koncentračných táboroch takmer šesť miliónov Židov. Spolu s nimi mnohí ďalší, ktorých nacistická perzekúcia označila za politických odporcov alebo sa z dôvodu hendikepu, sexuálnej či etnickej príslušnosti stali neprijateľnými pre spoločnosť.

Nachádzate dnes v spoločnosti nejaké paralely s tým, čo sa udialo v minulosti? 

Nehľadala by som v tom úplne paralely, pretože je to minulosť. Mali by sme však nahlas hovoriť o tom, čo sa naozaj stalo, a neskrývať sa za nejaké masky. Týka sa to aj obrancov prezidenta slovenského ľudáckeho režimu Jozefa Tisa, podľa ktorých za svoje zločiny nenesie zodpovednosť. Mnohí dnes tvrdia, že našim židovským spoluobčanom udelil výnimky. Väčšina ich však nedostala, o čom by vedela rozprávať aj americká autorka žijúca na Slovensku Madeline Vadkerty. Vo svojej knihe Slovutný pán prezident priniesla jasné dôkazy o tom, ako ľudia adresovali listy prezidentovi a žiadali o milosť, no márne. Tvrdenie, že Tiso bol mierotvorcom a zachraňoval ľudí, je hlúposť a nie fakt. Aj preto s jeho obhajobou nesúhlasím. 

Ak sa máme rozprávať o minulosti, potrebujeme o nej hovoriť jasne a konkrétne. Slovenský štát nebol v našej histórii jediný, ktorý označil vybrané skupiny ľudí za nepriateľov.

Ak sa máme rozprávať o minulosti, potrebujeme o nej hovoriť jasne a konkrétne. Slovenský štát nebol v našej histórii jediný, ktorý označil vybrané skupiny ľudí za nepriateľov a následne ich prenasledoval. Veľmi viditeľné to bolo aj počas ďalších desaťročí komunistického režimu. Tí, ktorí s ním nesúhlasili, boli odsúdení za vlastizradu a mnohí aj nespravodlivo väznení v neľudských podmienkach.

Je možné antisemitizmus a populizmus v spoločnosti zastaviť? Čo by sme mali robiť, ak sa deje neprávosť?

Židia sú prenasledovaní veky vekov. Antisemitizmus nie je a nebol ukončený druhou svetovou vojnou, stále pokračuje. Mali by sme sa mať na pozore pred rétorikou politikov a vplyvných ľudí, ktorí dostávajú priestor v médiách a nemajú problém označovať isté skupiny ľudí za nepriateľov národa alebo sa neštítia rozdeľovať spoločnosť.

Práve tento spôsob komunikácie môže podnecovať spoločnosť k nenávisti a viesť k radikalizácii, ktorá môže dopadnúť veľmi dramaticky. To, čo sa dialo počas druhej svetovej vojny, je špičkou ľadovca. Keď sa deje násilie v uliciach alebo ľudia začnú dostávať rôzne vyhrážky, sú to jasné signály, že sa história opakuje a môže nás to všetkých zasiahnuť.

Dokumentujete príbehy ľudí, ktorí prežili hrôzy druhej svetovej vojny. Stretávate sa niekedy s tým, že sa ľudia nechcú k prežitej ťažkej životnej skúsenosti vracať? 

Stretávame sa s tým často. Platí to nielen o ľuďoch, ktorí prežili druhú svetovú vojnu, ale aj perzekúcie počas komunistického režimu. Je to prirodzené, lebo zažili traumu. V mnohých prípadoch môžeme hovoriť doslova o zázraku, že prežili. Niektorí sa po nahrávaní príbehu napokon rozhodnú, že ho nechcú zverejniť alebo že ho chcú publikovať pod pseudonymom. Je to spôsobené aj tým, že antisemitizmus je v našej spoločnosti stále zakorenený. 

Pred druhou svetovou vojnou žila na našom území židovská komunita a bola súčasťou našej spoločnosti. Väčšina Židov však bola vyvraždená. Nečudo, že dnes poriadne ani nepoznáme židovské tradície a kultúru. To ponúka priestor na rôzne konšpirácie a klamstvá, ktoré sa na internete rýchlo šíria.

Mnohí, ktorí prežili holokaust, zanevreli na náboženstvo. Veľa ľudí sa rozhodlo zmeniť alebo utajiť svoju židovskú identitu.

Ako sa dnes žije na Slovensku pamätníkom, ktorí zažili hrôzy v rôznych obdobiach našej histórie?

Keď sa rozprávame s ľuďmi, ktorí prežili vojnu alebo holokaust, bývajú znepokojení. Ak sa niekto zdraví Na stráž! alebo vidia v parlamente sedieť sympatizantov Jozefa Tisa, vzbudzuje to v nich značné obavy. Nemyslím si však, že je to pre nich jediný dôvod strachu. Ich životy ovplyvnili hrôzy, ktoré si sotva dokážeme predstaviť. Najradšej by na ne zabudli, čo sa, samozrejme, nedá. Následne prišiel ďalší režim.

Mnohí, ktorí prežili holokaust, zanevreli na náboženstvo. Veľa ľudí sa rozhodlo zmeniť alebo utajiť svoju židovskú identitu. Pri rozhovoroch s ľuďmi z druhej generácie sa často dozvedáme, že o svojom pôvode nevedeli. Buď sa o ňom doma nehovorilo, alebo o ňom sami nechceli hovoriť. Mnohí sa dodnes boja o svoju slobodu a majú obavy o vývoj spoločnosti.

V organizácii Post Bellum sa venujete aj vzdelávaniu mladých. Majú dnes prehľad o historických udalostiach, zaujíma ich to?

Robíme zážitkové workshopy pre mladých. V každej triede sa nájde skupinka študentov, ktorá je v revolte a nechce byť súčasťou aktivity. Spomínam si, ako sme minulý rok boli v divadle v Bátovciach. Mali sme skupinku ôsmakov a deviatakov zo základnej školy. Niektorí sa nechceli zapojiť. Naše workshopy sú však postavené na hre. Každý má nejakú postavu, takže skôr či neskôr na neho príde rad. Tí, ktorí boli na začiatku proti, boli napokon najviac zapálení a sledovali, ako sa celá hra skončí. Ono sa to v nejakom momente vždy zlomí. Mladí sú vždy zvedaví, ako sa situácia vyvinie a bude pokračovať.

Záujem z ich strany o modernú históriu je. Otázne je, či je pre nich zaujímavý a atraktívny spôsob klasického frontálneho vyučovania a memorovania dátumov alebo sa radšej učia prostredníctvom zážitku a konkrétnych životných osudov. Nie sú to príliš vzdialené dejiny, aj preto sa o nich mladí chcú rozprávať. Aj cez prežité ľudské príbehy si upevňujú svoje morálne hodnoty.

Na začiatku študentom pridelíme postavy, ktoré počas dňa hrajú. Vychádzame zo skutočných príbehov pamätníkov, ktoré sme v Post Bellum zdokumentovali.

Ako fungujú vaše vzdelávacie projekty? 

Ponúkame workshopy pre žiakov a študentov na základných a stredných školách. Je o ne čoraz väčší záujem. Pandémia však zamiešala karty aj nám, niektoré sme preto transformovali do online prostredia. Každý z workshopov sa venuje inej téme – či už ide o komunistický režim, druhú svetovú vojnu, alebo obdobie Nežnej revolúcie. Workshop trvá celý deň a zúčastňuje sa na ňom maximálne 35 žiakov. 

Na začiatku študentom pridelíme postavy, ktoré počas dňa hrajú. Vychádzame zo skutočných príbehov pamätníkov, ktoré sme v Post Bellum zdokumentovali. Mladí cestujú v čase. Často robia rozhodnutia ako postavy príbehu, ktorý sa kedysi stal.

Po ukončení fázy hry, keď vystupujú zo svojich postáv, spoločne diskutujeme. Hovoríme o tom, čo zažili a čo sa počas dňa zmenilo. Na začiatku i na konci workshopu dostávajú identické postojové dotazníky, z ktorých neraz vidíme zmenu v ich uvažovaní. Po workshope už nie sú celkom presvedčení o tom, že Slovensko patrí iba Slovákom alebo že za holokaust môžu Nemci.

V jednom rozhovore ste spomínali, že popieračov holokaustu je medzi nami stále veľa. Vnímate to aj medzi mladými ľuďmi?

Na workshopoch sa stretávame s reakciami niektorých študentov, ktorí majú o holokauste isté pochybnosti. Myslia si, že história sa odohrala trochu inak. Môže za to vzdelávací systém i prostredie, ktoré ich obklopuje. V dobe konšpirácií a šíriacich sa hoaxov sa im nemožno veľmi čudovať.

Odborník na umelú inteligenciu: Pomohlo by nám, keby sme sa na sociálne siete nechodili hádať

Ak sa pozrieme na niektoré knihy o histórii, ktoré dnes vychádzajú, je to pre nás výstražný signál a mali by sme sa voči tomu vymedziť. Ak sa dezinformácie šíria aj v školskom prostredí, je dôležité to riešiť. Popieračov holokaustu je medzi nami veľa. No u mladých by som to skôr vnímala ako spôsob ich revolty. Mnohí chcú niekam patriť. Nachádzajú sa v období puberty a je prirodzené, že prežívajú obdobie vzdoru. Nelámala by som nad nimi palicu. Je dôležité s nimi diskutovať prostredníctvom faktov a príbehov.

Ak sa dezinformácie šíria aj v školskom prostredí, je dôležité to riešiť. Popieračov holokaustu je medzi nami veľa.

Medzi vaše projekty patria aj putovné výstavy. V ktorých mestách na Slovensku ich dnes ľudia môžu vidieť? 

Aktuálne sa naša putovná výstava Po 2. svetovej vojne presunula na východ Slovenska do mestečka Giraltovce. Návštevníci sa na nej môžu zoznámiť s 15 príbehmi ľudí, ktorí majú za sebou zverstvá vojny. Medzi nimi s Martou Szilárdovou, ktorá zažila geto, koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau i pochod smrti. Ďalším hrdinom je bývalý väzeň koncentračného tábora a partizán Otto Šimko, ktorý v roku 2017 dostal aj Cenu pamäti národa. 

Koncom marca sa výstava presunie do Lamača v Bratislave, keď si budeme pripomínať 80. výročie prvých transportov zo Slovenska do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Sme radi, že sa nám príbehy, na ktoré by sa nemalo zabudnúť, darí dostať do najrozličnejších kútov Slovenska.

O ktorých obdobiach našej histórie by sa podľa vás malo v spoločnosti hovoriť viac? 

Mali by sme viac hovoriť aj o období komunizmu. Spomienkový optimizmus na bývalý režim je v ľuďoch hlboko zakorenený. Nebolo to však len obdobie pionierov a iskričiek, ale doba, ktorá obmedzovala ľudské práva a slobody. Nie je vôbec cesta, aby sme sa čo i len v spomienkovom optimizme vracali pred rok 1989. Je nezmysel, ak si niekto myslí, že za čias socialistického Československa nám bolo iba dobre. Mali by sme sa o tom rozprávať nielen ako o období cenzúry, ale aj cez konkrétne ľudské osudy.

Je to obdobie, o ktorom sa dnes v školách takmer vôbec neučí. Mnohí mladí ľudia nepoznajú fakty. V našej spoločnosti nie je konsenzus, že to, čo sa dialo pred rokom ‘89, bolo nesprávne. Treba sa však jasne vymedziť voči diktatúre a obmedzovaniu slobody slova. Jasné pomenovanie chýb by nám pomohlo rozlíšiť, v akom kontexte používajú pojmy niektorí politici i samotní ľudia. Napríklad o slobode slova dnes počúvame často v inom význame, v akom je v skutočnosti definovaná. To je manipulácia.

Čím si vás Post Bellum získalo?

Získalo si ma najmä tým, že chcem žiť v slobodnej spoločnosti. Takisto skutočnými príbehmi ľudí, ktorí zažili hrôzy predošlých režimov. Predtým som nebola úplne veľkou fanúšičkou histórie a dejepisu. Vďaka združeniu Post Bellum sa dnes na ňu pozerám inak. Nechcem, aby sa situácie spred niekoľkých desaťročí opakovali. Tie nástrahy, ktoré by to mohli umožniť, sú tu však stále prítomné.

Každý deň čelíme v našom združení novým výzvam. Snažíme sa presvedčiť nielen donorov, ale aj spoločnosť a mladých na školách, že sa o týchto témach potrebujeme rozprávať. Stretnutia s pamätníkmi sú pre nás nesmierne prínosné. Nielenže sa s nimi rozprávame o tom, čo prežili, ale z mnohých z nich sa stávajú priatelia. 

Post Bellum dokumentuje príbehy, na ktoré sa zabudlo alebo sa malo zabudnúť. Môžu nám pomôcť poučiť sa z moderných dejín a urobiť všetko pre to, aby sa minulosť neopakovala. Aktivity organizácie, ktorá sa na Slovensku snaží vzdelávať o dôležitých udalostiach histórie mladých, podporila Férová Nadácia O2.

Sandra Polovková

Vyštudovala Divadelnú fakultu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Spolupracovala so Slávou Daubnerovou, Divadlom Pôtoň i s divadlom NOMANTINELS a Divadlom SkRAT. Dva roky pôsobila ako riaditeľka divadelného festivalu Scénická žatva. Dnes je riaditeľkou neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá dokumentuje príbehy pamätníkov 20. storočia. Združenie okrem rozhovorov s pamätníkmi organizuje aj zážitkové vzdelávacie workshopy na školách, vydáva časopis Príbehy 20. storočia a prináša putovné výstavy na slovenské námestia, aby sa nezabudlo na následky totalitných režimov.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ako si vytvoriť produktívne pracovisko doma? Tieto vychytávky vám pomôžu so sústredením

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac