Aký šport bude vhodný pre moje dieťa? Poradíme vám spolu s psychologičkou

Je rozhodujúcim faktorom vek, osobnosť, fyzické predpoklady alebo nadanie? Psychologička Andrea Antalová približuje, ako vybrať správny šport.

Pohyb nie je dôležitý len pre našu fyzickú kondíciu, ale aj psychickú pohodu. Aj deťom preto musí od začiatku robiť najmä radosť, no neznamená to, že by sme šport mali odkladať do neskoršieho veku. Práve naopak, mali by sme s ním začať čím skôr.

6. ročník súťaže O2 Športovej akadémie Mateja Tótha 

Prihláste svoju školu, hlasujte a vyhrajte špeciálnu športovú prípravu pre žiakov – v každom samosprávnom kraji môžu vyhrať Akadémiu 3 školy na jeden rok zadarmo

Prihlásiť sa a hlasovať môžete tu, hlasovať môžete aj v článkoch o pohybe na Sóde do konca novembra. Vašu školu môže podporiť ktokoľvek – učitelia, rodičia, deti, kamaráti.

Športový pedagóg Anton Lednický: Nevyberajte deťom krúžok podľa nenaplnených ambícií z mladosti

Výber vhodného športu však podlieha rôznym faktorom, ktoré rámcuje spokojnosť dieťaťa, a preto by rodič mal byť trpezlivý. S psychologičkou Andreou Antalovou z O2 Športovej akadémie Mateja Tótha sme pripravili niekoľko bodov, ktoré vám pri hľadaní pohybovej aktivity pomôžu a lepšie vás nasmerujú: 

Prirodzený vývoj dieťaťa

„Aktívny pohyb je dôležitý pre všetky vekové kategórie. Čím skôr s ním začneme, tým lepšie. Do úvahy však musíme brať prirodzené aspekty ľudského vývoja – sedenie, lezenie, státie a chôdza sa rozvíjajú postupne. Tieto aktivity patria k hrubej motorike, ktorá zahŕňa pohyby veľkých svalových skupín.

Okrem nej je dôležitá aj jemná motorika, ktorá sa týka menších svalových skupín a potrebujeme ju na pohyby vyžadujúce precíznosť a kontrolu, napríklad na kreslenie či držanie príboru. Je dôležitá aj pre športy, ktoré vyžadujú presnú techniku, ako je gymnastika alebo krasokorčuľovanie.

Jemná motorika si vyžaduje dostatočnú osifikáciu kostry a v predškolskom veku nie je dostatočne rozvinutá. Z hľadiska vývinu dieťaťa je preto najdôležitejšie budovanie vzťahu k pohybu, aby sa dieťa mohlo neskôr vybrať akýmkoľvek smerom.“

Správny čas na športovanie 

„V predškolskom veku sa môžete venovať všeobecným aktivitám, ktoré zahŕňajú behanie, hádzanie, chytanie, plávanie, a cvičeniam, ktoré rozvíjajú pohybovú koordináciu a koncentráciu. Skvelým odrazovým mostíkom k získaniu všestrannosti je atletika, dieťa vďaka nej získa základy pohybu pre akýkoľvek šport a navyše podporuje jeho prirodzený rozvoj a zdravie. 

Organizované športy so striktnejšími pravidlami je lepšie zaradiť až v školskom veku. Ak predsa chceme zapísať dieťa na konkrétny šport, dôležitá je voľba trénera, ktorý zohľadňuje možnosti jednotlivcov. Musí mať dostatočné znalosti o vývoji ľudského tela, aby od dieťaťa nevyžadoval to, na čo jeho telo nie je pripravené.

Výnimkou pri športoch je plávanie, ktoré sa odporúča už od najútlejšieho veku. Nie sú pri ňom zaťažené kĺby, priaznivo vplýva na celkový pohybový vývin, motoriku, svalový tonus aj koordináciu pohybov. K plávaniu by ste mali zaradiť aj ďalšie športy.

Všestranná príprava sa odporúča približne do 9. roku dieťaťa. Od tohto veku už vieme poukázať na slabé a silné stránky a môžeme začať premýšľať nad postupným presunom k špecializácii. Majme na pamäti, že telo sa v tomto veku stále formuje, a preto je dobré začať so špecializáciou až okolo 15. roku života. Predíde sa tak jednostrannej námahe a zvýšenému zaťaženiu kĺbov a svalov.

Pri striktnej špecializácii od 15. roku života je však potrebné pridať aj iné aktivity či športy, aby sme dieťa správne rozvíjali po psychickej aj fyzickej stránke.“

Dobrý tréner je dôležitejší, než si myslíte

„Niektoré deti sú veľmi energické, spoločenské, iné preferujú svoj priestor a pokojnejšie prostredie. Aj rovesníci môžu mať rôznu výšku a stavbu postavy. Na fyziologické a psychologické črty je dobré prihliadať, no nie sú jediným kritériom pri rozhodovaní.

Na jednej strane je pravda, že nie každé dieťa je pohybovo zdatné a, naopak, niektoré deti k športu veľmi inklinujú alebo majú viditeľné predpoklady na jeho vykonávanie. Pokiaľ však vyberieme správneho trénera, nezáleží na tom, či patrí dieťa do jednej či druhej kategórie. Vďaka správnemu vedeniu a motivácii sa môže posúvať míľovými krokmi.“

Dieťa vyberá, rodič rozhoduje 

„Najlepším riešením je nechať dieťa, nech si samo vyberie, čo ho baví. Posúdiť, či sa na to hodí, má na to vhodný vek a predpoklady, by už mal rodič, ktorý sa môže obrátiť aj na odborníkov. Existujú športové inštitúcie, ako aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktoré sa deťom venujú už od štyroch rokov. Deti tu postupne prejdú viacerými športmi, a tak si majú možnosť vyskúšať, či ich budú naozaj baviť. Výber konkrétneho športu je potom jednoduchší a efektívnejší.

Musíme však prihliadať na schopnosti dieťaťa či jeho osobnosť, ktoré môžu výrazne ovplyvniť vlastný výber športu a mali by sme ich rešpektovať.“ 

Rozhodovanie si vyžaduje čas 

„Rodič môže s dieťaťom aj skúšať rôzne športy a popritom navnímať, ktorý z nich by mohol byť ten ideálny, alebo sa môže s dieťaťom o športoch rozprávať a sledovať jeho reakcie, alebo jednoducho rôznym napodobňovaním skúšať športy v domácich podmienkach. Všetky tieto možnosti slúžia rodičovi ako doplnok pri výbere.

Pri hľadaní vhodného športu je dôležité zdôrazniť, že rodič by nemal mať príliš vysoké očakávania a veľmi dôležitá je trpezlivosť a pochopenie, pretože sa môže stať, že dieťa nebude inklinovať k jednému konkrétnemu športu alebo ho šport, ktorý si vyberie, po čase prestane baviť. 

Rozhodne by sme deti nemali tlačiť do skúšania niečoho, na čo reagujú negatívne. Každý šport by im mal prinášať radosť či zábavu. Taktiež musíme prihliadať na vekové osobitosti, mali by sme sa orientovať v tom, čo detský organizmus zvládne, čo mu prospieva a čo mu škodí. Musíme vedieť, aké zručnosti má dieťa v určitom veku, a do úvahy treba brať aj individualitu dieťaťa. 

Prečítajte si aj: Domáce práce vedú deti k samostatnosti, spolupatričnosti a zodpovednosti, vedia si vďaka nim lepšie zorganizovať aj čas

Od druhu športu závisí, v akom veku s ním začať – keď sa dieťa dostane do tohto veku, veľakrát už má nejakú predstavu o tom, čo by ho bavilo a čo by rado skúsilo. V prípade, že to tak nie je, môžete navštevovať spomínané športové inštitúcie, ktoré umožňujú praktizovanie viacerých športov pod jednou strechou.“

Prípadne môžete vyskúšať všeobecnú športovú prípravu, vďaka ktorej dieťa získa základy pre široké spektrum športov.

Športové nadanie verzus talent

„Nadaním rozumieme mimoriadne vyvinuté vlohy či súbor vlôh, ktoré sú našimi predispozíciami na určitú činnosť. Ak vlohy aktívne rozvíjame, stávajú sa z nich schopnosti. Ak ich rozvinieme na mimoriadnu úroveň, môžeme hovoriť o talente.

Sú deti, na ktorých už od útleho detstva vidieť, že v porovnaní s rovesníkmi zvládajú (či už z hľadiska techniky, alebo kondície) náročnejšie cvičenia, napríklad vydržia dlhšie behať alebo vedia behať rýchlejšie. No nikdy nevieme povedať na 100 %, či má dieťa nadanie na určitý šport.

Môžeme využiť rôzne typy vyšetrení, ktoré zisťujú napríklad rýchlosť či vytrvalosť dieťaťa. Na názor sa môžeme opýtať aj učiteľa telesnej výchovy alebo trénera. Treba však myslieť na to, že aj deti, ktoré sú spočiatku málo pohybovo zdatné, môžu časom dosahovať výborné výsledky. Dispozície a nadanie sú síce dôležité, no v športe neprekonajú snahu a tvrdú drinu, ktorej sa dokáže podrobiť len málokto. Tí, ktorí na to majú a podrobia sa, to sú tí majstri sveta. Genetické danosti totiž ovplyvňujú výkon iba na 20 %.“

Aký je rozdiel medzi športovým talentom a nadaním?
Radí tréner Michal Tóth

Keď hovoríme o genetickej danosti, rozoznávame tri pojmy: vlohy, nadanie talent.

Vlohy sú vrodené dispozície (nemusia sa týkať len športových predpokladov), ktoré sa nemusia nikdy prejaviť, resp. pokiaľ nie je dieťa v správny čas na správnom mieste, nerozvíjame ich. 

Nadanie je vrodená dispozícia, ktorá sa už prejavila, napríklad nadanie na rýchlosť. Ale stále je to len nejaká všeobecná predispozícia na danú športovú disciplínu. 

talent je potom priaznivá zhoda viacerých vlôh, ktoré sú limitujúce pre konkrétny šport. Napríklad futbalista sa rýchlo a ľahko zdokonaľuje v technike, vníma a rozumie pohybu na ihrisku, má taktické myslenie. Z tohto je zrejmé, že talent ako celok nevieme úplne rozpoznať pri prvých tréningoch malých detí. Organizmus sa vyvíja a niektoré danosti sa prejavia neskôr.

Predpoklady nestačia, šport musí dieťaťu robiť radosť

„Niekedy dieťa už pri hre ukazuje špecifické pohybové zručnosti, ktoré môžu byť vhodnou predispozíciou na konkrétny šport. Napríklad keď má dieťa na svoj vek nadpriemernú výšku, rado vysoko skáče a pri hrách si všímame dobrú kondičku a koordináciu pohybov, môžeme predpokladať, že preň bude vhodný basketbal.

Stále to však nemusí znamenať, že toto dieťa bude mať basketbal rado. Rodič by ani v takomto prípade nemal mať vysoké očakávania a mal by dbať na preferenciu dieťaťa. Samotné predpoklady totiž na úspech nestačia, dieťa musí byť motivované a robiť šport s radosťou.“

Kolektívny alebo individuálny šport

„Pri kolektívnych športoch učíme deti spolupráci, vzájomnej disciplíne, začleneniu do kolektívu a budovaniu schopnosti uniesť prehru, tešiť sa z výhry. Je tu však častá súťaživosť a agresivita, ktorú neprijme každé dieťa. Vo veku 6 až 7 rokov sa môžu prejaviť aj problémy týkajúce sa začlenenia do kolektívu. Práve v tomto období začína dieťa vnímať spoluprácu v hrách, ale aj zdravé súperenie.

Niektoré deti preferujú menej sociálnej interakcie alebo sú menej priebojné a iné môžu pociťovať veľký tlak, keď vedia, že ich výkon ovplyvňuje výsledok ostatných členov tímu. Rady ‚hrajú‘ radšej samy za seba, striktne riadené tréningy ich môžu aj demotivovať. 

Pri rozhodovaní medzi kolektívnym a individuálnym športom zohráva úlohu osobnosť. Introverti sa veľakrát cítia lepšie práve v individuálnych športoch, extroverti v tých kolektívnych. Existuje však veľké množstvo dôvodov, pre ktoré je dobré zvoliť práve jeden či druhý typ. Najdôležitejšie je poznať svoje dieťa, hovoriť s ním a vnímať jeho reakcie.“

Keď šport nerobí radosť

„Ak si všímame, že dieťa prichádza z tréningu smutnejšie, je bez energie, môžu byť za tým rôzne dôvody, nemusí sa to teda týkať len nespokojnosti s druhom športu. Môže sa stať, že dieťaťu nevyhovuje kolektív či úroveň, na ktorej trénuje, a daný šport pritom môže milovať. 

S dieťaťom je preto nesmierne dôležité hovoriť. Môžeme tak odhaliť vážnejšie aj menej vážne problémy – čím skôr tak urobíme, tým skôr môžeme konať a dieťaťu pomôcť. Hovoriť by sme s ním však mali aj v prípade, že sme nezaznamenali negatívne reakcie. Takto môžeme zachytiť možné problémy ešte v ich začiatkoch. Dieťa zároveň svojím záujmom podporíme a mnohokrát pozitívne motivujeme.“

O2 Športová akadémia Mateja Tótha

Podporte školu v projekte O2 Športová akadémia Mateja Tótha

Prečítaním tohto článku
ste získali bonusový hlas.
Využite ho a podporte svoju školu.

Využiť bonusový hlas

Andrea Antálová

Vyštudovala jednoodborovú psychológiu a v súčasnosti sa venuje najmä športovej psychológii (mentálnemu tréningu a psychologickej príprave športovcov) a školskej psychológii. Organizuje rôzne školenia a prednášky tak pre odborníkov, ako aj pre laickú verejnosť – deti aj dospelých. Voľný čas rada trávi v kruhu svojich najbližších. Rada oddychuje aktívne pri športe alebo s dobrou knihou na kolenách.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Život ďaleko od mesta, na farmách či rančoch je osobitý. Výchova s rešpektom k prírode má množstvo benefitov nielen pre deti

Deti majú odmala kontakt s prírodou a veľa prirodzeného pohybu. Tri rodiny nám porozprávali, ako vnímajú život ďaleko od mesta v blízkosti prírody.

Pamätáte sa na prázdniny u starých rodičov? Mnohí z nás, ktorí mali možnosť zažiť leto na dedine, si s obľubou spomínajú na dni na lúkach, v lesoch a na bicykli. Celý deň v pohybe, čerstvý vzduch a príroda. Troch rodín, ktoré žijú mimo mestského ruchu, sme sa spýtali, ako vnímajú takýto lifestyle a v čom vidia jeho pozitíva.  

Oddychovať sa dá aj aktívne. Učitelia telesnej výchovy radia, ako cez prázdniny motivovať deti k pohybu

Ak zvažujete, ako deťom spríjemniť leto, spoľahnite sa na aktivity v prírode. Tráviť čas blízko kopcov či rôznych zvierat je pre ne nielen lákavé, ale prináša im omnoho viac zážitkov, ako aj fyzickú zdatnosť. O benefitoch naturálneho prostredia nám porozprávali rodiny žijúce na rančoch, farmách či v osadách. 

Farma v prímorskej oblasti Costa Brava
Hanka 

„Sme 5-členná rodina, žijeme na severe Španielska v Katalánsku v prímorskej oblasti Costa Brava. Máme farmu, na ktorú deti chodia veľmi radi a rovnako radi s nami robia všetky činnosti – skoro vstávajú, kŕmia zvieratá, starajú sa o ne. Venujeme sa aj rôznym spoločným aktivitám, napríklad prechádzkam v lese, ale musím povedať, že väčšinou sme vonku, s výnimkou veľkých horúčav. 

Myslím si, že naše deti (6, 4 a 2 roky) kopírujú všetko, čo vidia u svojich rodičov. Keď nás vidia ráno skoro vstať, potom sa starať o zvieratá alebo pracovať na poli, tak tým žijú, opakujú to a chcú to robiť tiež. Naša farma je však prispôsobená deťom, a tak vedia, čo robiť môžu a čo nie, lebo je to nebezpečné. Majú svoje detské vidly alebo malé lopatky a chcú nám pomáhať, lebo to berú ako hru. Ak chceme, aby sa deti vonku hýbali čo najviac, základom je nenútiť ich do toho, len byť dobrým príkladom. Potom berú pohyb automaticky a s nadšením samy od seba. A ak bude spontánny, vždy ho budú mať dostatok – naše deti sa nehýbu preto, lebo musia, ale preto, lebo sú prirodzene motivované prostredím.

Keď deti vidia balíky sena, okamžite po nich skáču. Majú voľnosť, nikto a nič ich neobmedzuje, aj preto je ich pohyb prirodzenejší.

K tomuto však musím dodať jednu zásadnú vec: deti vás síce budú kopírovať, ale mali by sme si aj všímať, čo deti napĺňa a baví. Vidím to na svojej najstaršej dcére – rada sa hýbe, aj nám pomáha na farme, ale nepočítame s tým, že z nej raz bude farmárka – teda nemôžeme deti nútiť do životného štýlu, ktorý vedieme. A práve preto sa jej snažíme hľadať vonku aj iné aktivity, lebo ako rodičia sme tiež zodpovední za hľadanie tej správnej (pohybovej) aktivity pre naše deti. 

Všímam si však, že naše deti, ktoré sú späté s prírodou odmala, majú oveľa väčší rešpekt v meste – cesty, premávka, veľké autá – na to nie sú zvyknuté. Naopak, sú zvyknuté na prírodu, ktorú im ukazujeme odmala, v nej sú nebojácne. Neboja sa hlasných zvukov, hmyzu či zvierat, lebo vedia, ako sa správať, vedia s nimi komunikovať. To im môže pomôcť vo formovaní ich osobnosti, rovnako ako deti z väčších miest sú nebojácne v iných veciach – každé prostredie má svoje výhody a nevýhody. 

Som si však istá, že pohyb vonku pomáha psychike malých aj veľkých a podnecuje kreativitu. Len pri prechádzke nájdeme veľa rozličných rastlín, ktoré skúmame, alebo si odtrhneme paličku a urobíme z nej oštep, vyrobíme píšťalku z bambusu, staviame si vonku rôzne bunkre a tak ďalej. Vnímam, že ich to veľmi baví, vymýšľajú si to samy. Keď vidia balíky sena, okamžite po nich skáču. Majú slobodu a voľnosť, nikto a nič ich neobmedzuje, behajú, skáču, lezú – aj preto je ich pohyb prirodzenejší a automatickejší. Kým som žila v meste, ani som si neuvedomovala, čo všetko môžeme prežívať úplne inak v blízkosti prírody. 

Keďže vidím na svojich deťoch, ako veľmi ich ovplyvňuje naše správanie a ako ho dokážu prirodzene kopírovať, odporučila by som rodičom, aby sa na výlete s deťmi v prírode nesústredili len na turistické veci, ale aby v deťoch vzbudzovali povedomie o jej fungovaní. Môžeme mať zážitok zo zvieratiek, ale mali by sme mať aj hlbšie povedomie o procesoch v nej, a tak o ňu vzbudiť prirodzený záujem – potom budú mať aj väčšiu motiváciu hýbať sa v nej samy od seba.” 

Život na oravskom ranči 
Klaudia @na okraji

„Sme 4-členná rodina a žijeme na hornej Orave. Prevažnú časť nášho života trávime na malom rodinnom ranči, ktorý začal budovať už môj otec. Náš život sa teda vo veľkej miere točí okolo koní, chováme kozy, sezónne aj sliepky a máme dva psy a mačku. 

Musím povedať, že naše deti (Ela 4 roky a Vanda 1 rok) majú veľa pohybu vonku, keďže sú stále s nami. Myslím si, že deti sa prirodzene rady hýbu, keď ich niečo zaujíma a baví, a keďže zvieratá a svet vonku sú veľmi fascinujúce, tak je to určite veľká výhoda mať možnosť žiť v takomto prostredí na Orave. 

Pobyt pri zvieratách pomáha deťom prekonávať aj rôzne strachy. Učia sa veriť im aj sebe. Učia sa trpezlivosti. 

Pobyt pri zvieratách pomáha deťom prekonávať aj rôzne strachy. Učia sa veriť im aj sebe. Učia sa trpezlivosti. Neviem však úplne odhadnúť, do akej miery to ovplyvňuje ich samostatnosť a odvahu, myslím, že v tom zohráva veľkú úlohu osobnosť každého dieťaťa a rovnako aj vplyv rodičov. Pri mojich deťoch, ktoré sú s koňmi a inými zvieratami odmala, vnímam, že berú ich prítomnosť ako samozrejmosť a neboja sa ich. 

Tak pre deti, ako aj pre dospelých je trávenie času v prírode a medzi zvieratami veľmi prínosné. Deti nikdy nespia lepšie, ako po celom dni strávenom vonku. 

Výchova s rešpektom k prírode by mala byť súčasťou života všetkých detí bez ohľadu na to, kde vyrastajú, či už na dedine, alebo v meste. Ak sú deti späté s prírodou, stávajú sa vnímavejšie voči celému okoliu. Tiež sú oveľa empatickejšie. A to sú veci, ktoré sú pre mňa veľmi dôležité.”

Za dovolenkou nemusíte chodiť do zahraničia, aj na Slovensku máme veľa pekného. Pozrite si, čo by ste nemali vynechať na severnom Slovensku

Štál blízko stredného Slovenska a život plný pohybu
Simona 

„Sme 5-členná rodina, s deťmi vo veku 13 a 8 rokov a najmladšie má 8 mesiacov. Do malej osady pri Zlatých Moravciach sme sa dostali náhodou – hľadali sme chalupu, ale tak sa nám tu zapáčilo, že sme sa sem presťahovali natrvalo. 

Žijeme pod horou, máme kone, psa, mačky, zajace, záhradku, ktorá nás sezónne uživí. Myslím si, že náš životný štýl podnecuje deti aj k veľkej zodpovednosti. Starostlivosť o zvieratá je dobrý prostriedok, aby si plnili svoju povinnosť k iným tvorom, uvedomujú si, že zvieratá sú odkázané na našu pomoc. Jednoducho, musíme sa o ne starať aj v nečase, každý deň bez výnimky. A tak sú neustále v pohybe.  

Pohybu tu majú naozaj dostatok, prakticky sú stále aktívne, asi aj preto, že tu sa v ňom nemusia nijako obmedzovať. Nie je tu cestná premávka, takže majú úplnú slobodu pohybu – môžeme ich nechať chodiť bez obáv, kam chcú. Ako keby mali svoj svet. My ako rodičia z toho máme radosť, lebo to nie je riadené žiadnymi príkazmi, a myslím si, že takto môžu byť samy sebou. Sloboda ich zase učí veľkej samostatnosti, všímam si to najmä na dcére, ktorá tu žije odmala – viem to porovnať so synom, ktorý mal 9 rokov, keď sme sa sem presťahovali.  

Nielen pohyb vnímam ako benefit. V prírode a pri pohybe sa deti učia zážitkom, napríklad ako sa správajú zvieratá. A tak si budujú aj rešpekt, odvahu a odolnosť, lebo ich získavajú skúsenosťou. Napríklad nájdu kostru nejakého zvieraťa v lese a už ju študujú, rozprávajú sa o tom. Nasávajú tak rôzne drobnosti, detaily, ktoré sa im spájajú do celku. Preto si myslím, že je dôležité, aby sa deti čo najviac dostávali do kontaktu s prírodou – má na ne obrovský vplyv. Čím viac času v nej budú tráviť spolu s rodičmi, tým lepšie. V prírode sa k veciam dostávajú prirodzene, hrou, zábavou a pritom sa neustále hýbu.

Myslím si, že deťom treba nechať priestor, sú dostatočne kreatívne a príroda im k tomu ešte viac pomôže. Prirodzený pohyb dieťaťa bez hraníc a príkazov podporuje aj zvedavosť a buduje odvahu.

Deti sa vonku naháňajú po humnách, kopcoch a budujú si zdatnosť. V prírode to nie je ako na ohraničenom ihrisku, lebo lezú po stromoch, cez ploty či kríky. Fyzickú kondíciu vidím aj na svojich deťoch, napríklad dcéra chodí na parkúr a tréner jej povedal, že ju už nemá čo naučiť, pretože je vytrénovaná z domáceho prostredia. Predstihla schopnosťami celú skupinu, v ktorej trénovala. Myslím si, že deťom treba nechať priestor, sú dostatočne kreatívne a príroda im k tomu ešte viac pomôže. Prirodzený pohyb dieťaťa bez hraníc a príkazov podporuje aj zvedavosť a kreativitu a buduje odvahu. 

Samozrejme, nechcem tým povedať, aby sa všetci presunuli z miest do osád, veď byť v meste má tiež svoje výhody a náš životný štýl nie je pre každého, ale skôr by som chcela motivovať rodičov, aby čo najviac času s deťmi trávili vonku, lebo to ich učí úplne iným veciam.”

O2 Športová akadémia Mateja Tótha

Podporte školu v projekte O2 Športová akadémia Mateja Tótha

Prečítaním tohto článku
ste získali bonusový hlas.
Využite ho a podporte svoju školu.

Využiť bonusový hlas
Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ako si vytvoriť produktívne pracovisko doma? Tieto vychytávky vám pomôžu so sústredením

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac