Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Detská trénerka: Pohyb je rovnako dôležitý ako strava a spánok

„Deťom úplne stačí ísť vzorom,“ hovorí jedna z tréneriek O2 Športovej akadémie Mateja Tótha o tom, ako deti motivovať, aby sa viac hýbali.

Dnešná generácia detí je úplne iná ako tie predošlé. Deti z generácie Z trávia viac času doma, využívajú technológie a menej sa hýbu.

O tom, aký dôležitý je pre ne pohyb, ako ich k nemu motivovať a nebrzdiť ich vo vývoji, sme sa porozprávali s jednou z tréneriek O2 Športovej akadémie Mateja Tótha Andreou Ballovou.

Chcete rozhýbať svoje deti? Inšpirujte sa trénermi O2 Športovej akadémie Mateja Tótha. Povedzte mi viac

Hovorí sa, že už v prípade malých detí robia rodičia chybu, keď im formou zákazov a obmedzení bránia v prirodzenom pohybe. Ako to vnímate vy ako trénerka malých detí?

Áno, prvá nie veľmi šťastná vec je to, že mnohí rodičia majú asi pocit, že majú deti na to, aby s nimi takpovediac pretekali. Do jedného roka ich rýchlo stavajú na nohy a dávajú ich do sedu bez toho, aby to deti zvládali samy. Jednoducho ich do pohybu tlačia.

Druhá vec sa objavuje u detí od dvoch – troch rokov. Uvedomme si, že dnes majú deti rodičia, ktorí majú sami trošku viac rokov. Nie je to tých 20, ako bolo zvykom kedysi. Oni sami možno nevládzu, preto je pre nich výhodnejšie, keď dieťa len ticho sedí a majú ho pod dozorom. Stretáme sa tu s dvomi typmi rodičov – tí, ktorí dieťaťu v pohybe zabraňujú, napríklad tým, že mu strčia do ruky mobil, nech sa hrá, a potom sú tí, ktorí dieťaťu vyplnia čas natoľko, že sa nemá kedy hrať.

Čo s tým vieme spraviť?

Veľa s tým nenarobíme, situácia je taká, aká je. Tu sa už bavíme aj o bezpečnosti. Kedysi deti vybehli na sídlisku medzi paneláky, na ihrisko a hrali sa samy. Bol to pre ne najprirodzenejší pohyb – behali, skákali. Všetky deti vtedy robili to, čo bolo pre ne prirodzené a načo mali chuť.

Teraz sa už aj pohyb detí začína dostávať do sofistikovanejšej formy, keď im rodičia vypĺňajú čas a naordinujú im to, aj to, aj to. Preto sa O2 Športová akadémia Mateja Tótha snaží byť tým najvhodnejším doplnkom, ako deti naučiť správne sa hýbať. Jej dôležitou súčasťou je vývojová kineziológia, ktorá dbá na to, aby boli zachované pohybové reťazce, a aby sa pohyb u dieťaťa ďalej rozvíjal tak, ako to bolo pre neho do šiestich rokov prirodzené.

Kedy je teda najlepší čas začať u dieťaťa podporovať aj trénované fyzické aktivity?

Najlepšie spôsoby športovania boli naozaj tie, ktoré boli kedysi. Deti do desiatich rokov robili to, na čo mali chuť a venovali sa rôznym aktivitám. Po škole hodili tašky do kúta a išli na ihrisko,  behali, skákali, hrali sa. Vtedy mali deti dve až tri hodiny prirodzeného pohybu denne. Toto by bolo úplne ideálne aj dnes, ale čas, žiaľ, späť nevrátime.

Je veľmi ťažké nájsť latku toho, čo a ako by sa dieťa malo hrať, koľko by sa malo hýbať a, samozrejme, skĺbiť to s časom rodičov. Rodičia si často „kupujú” vlastný čas tým, že deti dávajú na rôzne krúžky, ale treba dbať na to, aby tie krúžky deti nepreťažovali. Aby to nebol vrcholový šport, v rámci ktorého zrazu deti majú päť až sedem tréningov týždenne. Pretože keď budú mať desať rokov a budú chcieť robiť niečo na vyššej úrovni či súťažne, nebude už priestor na to, aby sa im tam zmestili ďalšie tréningy.

Ideálne teda je podporovať u dieťaťa prirodzené formy pohybu. Ak to počasie dovolí, nechať ho tráviť veľa času vonku, na detských ihriskách. Pohybové schopnosti je ideálne rozvíjať v období od šesť do desať rokov, keď deti majú senzitívne obdobie. V tomto veku sa najlepšie rozvíja rýchlosť a obratnosť.

„Rodičia si často ,kupujú‘ vlastný čas tým, že deti dávajú na rôzne krúžky, ale treba dbať na to, aby tie krúžky deti nepreťažovali.”

Spomenuli ste pojem vývojová kineziológia, s ktorým sa stretáme aj na stránkach akadémie. Čo si pod ním máme ako laici predstaviť?

Poviem to najjednoduchšie, ako viem, a ako to vysvetľujem aj rodičom či dospelým, pretože aj s nimi mávam tréningy zahŕňajúce vývojovú kineziológiu. Vývojová kineziológia predstavuje pohyby, ktoré robí dieťatko. Bábätko je po narodení ako taká handrička, nevie zdvihnúť hlavičku, držať ručičky, chrbátik ani nožičky.

Náš mozog má však v sebe zakódované určité vzorce a tým, ako sa dieťatko hýbe a prekrúca, dochádza u neho stále k novým pohybom. Postupne sa naučí dať na bruško, zdvihne nožičky, dá sa do podporu, štvornožkuje, až postupne príde do podrepu, zdvihne sa a je vo vzpriamenej polohe. Toto všetko je vývojová kineziológia. Celé je to o tom, ako človek v prvom roku života postupne prejde z ľahu až do stoja.

Tieto pohybové vzorce nám boli dané, a keď sa k nim v neskoršom veku vrátime, držanie tela by malo byť omnoho lepšie a v dospelom veku by nemalo dochádzať ku skoliózam, k lordózam ani k bolestiam kolien či bedrových kĺbov.

Všetky tieto veci sa dejú, pretože si pohyb začíname kompenzovať. Ak niečo nevládzeme urobiť alebo niektorá oblasť tela stuhla, pomáhame si inými svalovými skupinami. Keď to robíme dlhodobo, začína nás na týchto miestach pichať, tvoria sa hrče a vykrúcame sa, aby nás to nebolelo. Vývojová kineziológia nás učí takýmto veciam predchádzať. Dennodenne ju cvičí aj Matej Tóth a používajú ju aj iní športovci, vrátane Janky Dukátovej.

Ako vyzerajú cviky vývojovej kineziológie?

Nie sú cviky, sú to polohy – poloha štvormesačného bábätka, poloha šesťmesačného bábätka, poloha šikmý sed, poloha medveď, podpor, tripod či podrep s oporou.

Možno ich prirovanať k joge či pilatesu?

Nie, nemá to s tým nič spoločné, vývojová kineziológia je založená na vnútrobrušnom tlaku. Tým, že sa dieťa naučí dýchať do bruška, naučí bránicu, aby mu vytvorila taký piest – valec, ktorý mu pomôže spevniť časť tela v okolí brucha. Vtedy sa ľahšie prenášajú sily všetkých štyroch končatín a nedochádza k tomu, že mu prehne chrbticu, prípadne uvoľní brucho a drží telo krížami.

Čo všetko sa zohľadňuje pri výstavbe pohybových aktivít v rámci O2 Športovej akadémie Mateja Tótha?  

O2 Športová akadémia Mateja Tótha je vystavaná tak, že deti rodičov, ktoré pre ne chcú všestranný rozvoj, cvičia v rámci tréningovej skupiny priamo na škole, kde je na to ideálne prostredie.

Cvičia dvakrát týždenne, pričom zo začiatku je to najmä o tom, aby sa naučili disciplíne. Snažíme sa s nimi robiť tie základné pohyby ako beh, skoky a preskoky. V priebehu celého roka si postupne prejdú cvičeniami, ako zlepšiť techniku kroku, behu i skoku, pretože veľa detí dnes naozaj nevie pekne chodiť a behať, majú ploché nôžky a trpia rôznymi zlozvykmi či vadami, ktoré sú spôsobené tým, že trávia veľa čas v sede. Ten je degeneratívny.

„Veľa detí dnes naozaj nevie pekne chodiť a behať, majú ploché nôžky a trpia rôznymi zlozvykmi či vadami, ktoré sú spôsobené tým, že trávia veľa času v sede.”

Tréning v rámci akadémie je teda hĺbkovejší v porovnaní s klasickou hodinou telesnej výchovy?

Akadémia skôr zohľadňuje to, aby tie základné pohybové schopnosti, ktoré majú byť rozvinuté do desiatich rokov dieťaťa, naozaj rozvinuté boli. Pracuje sa na tom, aby sa rozvíjala rýchlosť, či reakčná, alebo frekvenčná. Dôležité je, aby si deti pomocou hier a vlastných síl posilnili telo. Ide o všestranný pohybový rozvoj.

Jedným z cieľov akadémie, ktoré trvá celý školský rok, je deťom priblížiť, na ktorý šport majú nadanie. Zaváži pri výbere vhodného športu u dieťaťa aj to, či je extrovertné, alebo nie?

Áno, zohľadňuje sa to. Súčasťou akadémie je aj mentálny tréning, v rámci ktorého s deťmi robíme rôzne cvičenia na koncentráciu, relaxáciu a uvoľnenie. Už v septembri by malo začať aj určité testovanie – na základe dotazníka, ktorý s dieťaťom vyplnia rodičia, by mal tréner vedieť, s akým dieťaťom sa stretáva. Či je extrovertné, alebo introvertné, čo mu robí dobre, čo až tak nie.

Samozrejme, sú športy, pri ktorých je výhodou byť extrovert alebo introvert, ale do desiatich rokov sa to príliš nerieši. Až po tom desiatom roku by si deti mali vyberať šport, ktorý má špecializovanejší tréning.

Je všeobecne známe, že dnešné deti zažívajú iné detstvo ako staršia generácia. Rodičia majú menej času, do toho vstupujú technológie. V čom robia rodičia najväčšiu chybu a ako sa tomu vyvarovať?

Ťažká otázka. Ja som konzervatívna a povedala by som, že internet by mal byť každý deň až do šiestej večer vypnutý (smiech). Ale to sa nedá. Rodičia sú dnes veľmi vyťažení, často naozaj do šiestej – siedmej pracujú a pre deti je teda asi lepšie chodiť na nejaký krúžok, ako sedieť každý deň pri počítači.

A čo s tým spraviť? Tu napríklad rada vidím, že v školských kluboch chodia s deťmi denne von, vďaka čomu majú ďalšiu hodinku pohybu k dobru.  

Psychológ Marek Herman hovorí, že do troch rokov by deti nemali mať mobily v rukách vôbec a do šiestich len veľmi, veľmi obmedzene. Veď dieťa do desiatich rokov mobil naozaj nepotrebuje – spravili sme si to my rodičia sami.

Mnoho detí trpí už vo veľmi skorom veku obezitou či psychickými poruchami. Myslíte si, že pohyb je receptom na šťastie dieťaťa?

Pohyb predstavuje jednu zo základných potrieb a je rovnako dôležitý ako strava a spánok. Dovolím si teda tvrdiť, že je to dôležité, ale strava by tiež mala byť vyvážená. Každý rodič je zodpovedný za svoje dieťa a mal by čítať, čo kupuje.

Doktor Igor Bukovský sa vyjadril, že o to, čo máme na sebe, sa veľmi staráme a dávame za to veľa peňazí, ale o to, čo dávame do seba, sa nestaráme a šetríme na tom. Často si kúpime najlacnejšie rožky, zeleninu či mäso, ale topánky za 70 € nám nerobia problém.

Ja tiež hovorím, že všetko, čo za niečo stojí, niečo stojí. Či už je to zdravé jedlo, dobré známky v škole alebo vydretá pochvala. A to, čo je zadarmo, je podozrivé.

„Ak chceme, aby deti mali športové sebavedomie, tak im nemôžeme dávať pocítiť, že im niečo nejde a cielene ich stavať dozadu.”

Môže pohyb pomôcť aj pri budovaní sebavedomia či zdravej sebareflexie?

Určite, je však dôležité, aby tam bol prítomný tréner, ktorý je zameraný na pozitívne oceňovanie detí.

Všimla som si, že pri tréningu ste deti veľa chválili.

Áno, ak chceme, aby deti mali športové sebavedomie, tak im nemôžeme dávať pocítiť, že im niečo nejde a cielene ich stavať dozadu. Keď som videla, že je niekto unavený, poslala som ho oddýchnuť si a povedala: „Napi sa a potom sa k nám pridaj.“ Postupne sa pridali všetci, nikto nezostal celú hodinu sedieť.

Dieťa samo má tú sebareflexiu a dokážu si uvedomiť, že mu niečo nejde a iné zase ide, prípadne je niekto rýchlejší. Vo všetkých deťoch sa snažím vzbudiť to, aby sa podporovali a zatlieskali si. Pochvala a podpora je dôležitá.

V čom všetkom je O2 Športová akadémia Mateja Tótha pre deti dobrá? Ako vyzerá hodina?

Akadémia podporuje všestranný rozvoj. Skladá sa z troch pilierov – samotný športový tréning, vývojová kineziológia a mentálny tréning. Všetkým trom častiam sa v rámci každej hodiny venuje dostatok času.

Hodinu začíname rozhovorom o tom, čo majú deti nové. Potom nasleduje rozohriatie, ideálne formou naháňačiek, aby to deti bavilo, aby sa hrali. Potom sa rozdýchame – naučíme sa už spomínané vnútrobrušné dýchanie.

Prejdeme na cviky z vývojovej kineziológie, ktoré máme zoradené do reťazca, nasleduje rozcvička vo dvojici, čo deti baví. Potom spravíme bežeckú abecedu, ku ktorej sa snažím pridať nejakú rozprávku alebo niečo, pri čom sa deti uvoľnia, aby počas nej mali mäkké nohy a behali potichu.

Nasledujú štarty z rovných polôh, rovinky a behy. Každá hodina je venovaná jednej až dvom schopnostiam, trénuje sa reakčná a frekvenčná rýchlosť, štafetové hry, hry na mentálny tréning, koncentráciu a relaxáciu. Tréning ukončujeme strečingom.

Po akom čase je na dieťati vidieť progres?

Myslím si, že už po troch mesiacoch je vidieť zlepšenie techniky behu, to znamená kratší dotyk s podložkou, dieťa zároveň zdvihne celé stehno hore, prestane šmatlať a má mäkšie kroky. Takisto je to vidieť na používaní rúk, ktoré sú synchronizovanejšie. Nie je tam nejaká úžasná kondícia, skôr vidieť zlepšenie. Laicky poviem, že krajšie bežia, odborne vidím, že svoje telo využívajú ekonomickejšie.

Ako podľa vás možno deti najlepšie priviesť k pohybu?

Hrami. Veľa sa hrať a vymýšľať stále nové podnety a vnemy. Medzi deťmi veľmi frčí súťaživosť, či tímová, alebo medzi jednotlivcami. A, samozrejme, farebné pomôcky.

„Deťom úplne stačí ísť vzorom. Ísť s nimi na bicykel alebo sa ísť prejsť, ísť spoločne na detské ihrisko alebo na túru.”

A čo môže spraviť rodič, aby aj doma motivoval svoje deti viac sa hýbať?

Úplne stačí ísť im vzorom. Ísť s nimi na bicykel alebo sa ísť prejsť, ísť spoločne na detské ihrisko alebo na túru. Úplne stačí byť s deťmi hodinu vonku a nebrzdiť ich.

Ak pôjde okolo ihriska či obrubníka, bude chcieť loziť, všetko preskakovať a podliezať. Nemali by sme mu to zakazovať, skôr naopak mu povedať: „Potrebuješ ruku? Poď, potrebuješ udržať rovnováhu.“ Je veľa rodičov, ktorí dieťaťu povedia: „Nelez tam, lebo padneš.“ Dôležité je dieťa podporiť a podať mu pomocnú ruku, ak chce. A ak nie, neprivolávať hneď negativizmom a strachom katastrofu, že dieťa padne. Keď to dieťa zvládne, je dôležité pochváliť ho.

Andrea Ballová

Je učiteľka telesnej výchovy a trénerka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha na Základnej škole Nábrežie mládeže v Nitre. Okrem aktívneho pracovného života má aj aktívnu rodinu, ktorá pozostáva z manžela, troch detí a štyroch psov. Čo najviac času trávia spoločne vonku – na bicykloch, prechádzkach, chate aj s motykami vo vinohrade.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

V čom sú dnešné deti iné, ako boli generácie pred nimi? Rozprávali sme sa s dvoma učiteľkami, ako sa školáci menia, hýbu a čo dnes potrebujú

Deti mali pred 30 rokmi viac pohybu vonku možno aj preto, lebo sa viac nudili.

Vetu, ktorá sa začína: „Ja v tvojom veku…“ ste už možno počuli alebo aj použili. Generácie X, Z, mileniáli aj súčasná alfa vyrastali v odlišných podmienkach, a tak je prirodzené, že sa mení ich vzťah k pohybu, voľnočasovým aktivitám aj učeniu. Ak chceme lepšie porozumieť tej dnešnej mládeži, skúsme začať pochopením rozdielov medzi nami. Priblížili nám to učiteľky aj trénerky Športovej akadémie Mateja Tótha Veronika Marušáková a Lýdia Pažitková, ktoré vychovávajú deti naprieč generáciami.

Rodičia detí, ktoré chodia do O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, nám prezradili, aké zmeny v ich správaní vidia

V rozhovore s učiteľkami Veronikou a Lýdiou sa dozviete: 

  • ako učili predchádzajúcu generáciu a ako učia dnes, 
  • v čom sa medzigeneračne nemeníme,
  • ako vplývajú na deti nereálne očakávanie rodičov, 
  • ako školy deťom vytvárajú vzťah k pohybu a prečo je kľúčový už v detstve,
  • prečo je dôležité, aby sa deti aj nudili 
  • a prečo by rodičia nemali chodiť za deťmi na tréningy.

Lýdia, aké boli tvoje učiteľské začiatky a ako vnímaš učenie detí dnes?

Lýdia: Mám vyštudované učiteľstvo pre prvý stupeň ZŠ a vždy som rada učila telesnú výchovu. Pred 30 rokmi v mojich učiteľských začiatkoch sme mali v jednom ročníku až sedem tried, v súčasnosti máme tri triedy. 

Detí bolo veľa, učili sme aj na zmeny – jeden týždeň doobeda, druhý poobede. Telesnú sme učili aj na chodbe alebo sme spojili dve triedy v telocvični.

Ak učiteľ rád učí telesnú, na prvom stupni vie na šport deti úplne „namotať“, to sa ani rokmi nemení. Vždy, keď som rozpoznala v deťoch talent na športovanie, snažila som sa na to upozorniť rodičov, aby ich podporili. Niektoré deti potom aj časť svojho života strávili v rôznych športových kluboch.

Ako to vnímaš ty, Veronika?

Veronika: Ja učím telesnú na druhom stupni základnej školy, bude to štrnásty rok, no z toho som bola šesť rokov na materskej dovolenke. Keď som po škole začala pracovať ako učiteľka, bola som plná teoretických vedomostí a veľkých ambícií, ktoré som chcela hneď zaviesť do praxe. 

Časom som si však uvedomila, že každé dieťa je iné, teda je nevyhnutné pristupovať ku každému individuálne. Zameriavam sa najmä na to, aby som ich motivovala, aby sa nebáli skúšať nové veci.

Dôležité je, aby si deti užívali pohyb, aby pre ne šport nebol povinnosťou, ale radosťou a zábavou. Mojím cieľom je ukázať im na telesnej svet hier a naučiť ich, že športovanie môže byť príjemnou súčasťou ich života.

Bolo vaše detstvo spojené s pravidelným pohybom? A ako sa podľa vás zmenilo prežívanie detstva súčasných detí?

Lýdia: Narodila som sa v 70. rokoch, ako deti sme bývali vonku samy, mama nás až neskoro večer zvolala domov. Behali sme, skákali cez gumu či skákaciu škôlku, chalani hrávali futbal, hokej, liezli sme po stromoch. 

Ulica bola naše ihrisko, hrávali sme vybíjanú či bedminton cez cestu. Ak bola tuhá zima, rodičia nám robili na parkoviskách klzisko. Keď som začínala učiť, ešte som videla veľa detí hrávať sa na uliciach podobne ako moja generácia, teraz ich vídavam oveľa menej.

Veronika: Ja som ročník 1985. Tiež si spomínam na hry na ulici, ale už sa začal prebúdzať aj internetový svet, a tak niektorí spolužiaci zostávali doma a hrali počítačové hry. 

Naša generácia však bola tiež prevažne vonku, neboli sme ani tak kontrolovaní rodičmi. Rozdiel vidím najmä v tom, že dnešné deti sa často ani nevedia samostatne hrať, lebo sú neustále pod dozorom rodičov.

V Akadémii vnímam však obrovskú spolupatričnosť medzi deťmi. Páči sa mi, ako sa navzájom podporujú, tlieskajú si. Ak je napríklad dieťa aj menej pohybovo zdatné, ostatné deti mu tlieskajú a podporia ho. Dieťa zaplavia endorfíny a začne si viac veriť, mať väčšiu motiváciu a pohyb si užívať.

Je pekné počuť, že deti sa vďaka športu navzájom podporujú. Už ste niečo naznačili, ale poďme sa ešte bližšie: ako vyzerajú hodiny telesnej výchovy u vás na škole – aj vďaka ŠAMT-u?

Veronika: Súčasná telesná je pre mňa „plná farieb“. Máme k dispozícii množstvo rôznych pomôcok – z rôznych materiálov, v rôznych tvaroch, farbách, ktoré samy osebe okamžite zaujmú deti. 

Aj jednoduchá naháňačka sa môže vďaka týmto pomôckam zmeniť na desiatky rôznych hier. Učitelia dnes majú skvelé možnosti – je mnoho školení, kde sa môžu vzdelávať, môžu čerpať inšpiráciu z metodických príručiek či videí na internete, kde nájdu hry na každý deň. 

Zo športu sa nemôže vytratiť radosť a hravosť. Rodičia by preto nemali očakávať od detí výsledky vrcholových športovcov a vytvárať na ne tlak.

Vďaka ŠAMT-u sme na hodiny zaradili aj cvičenia zamerané na vývojovú kineziológiu, ktorá má obrovské fyzické benefity pre deti. Telesná je dnes zábava, pričom skvelo pohybovo rozvíja deti.

Lýdia: Súhlasím, u nás je to podobne. Telesná výchova je aj na našej škole pestrejšia aj metodicky zaujímavejšia. Páči sa mi, že máme ročný tréningový plán – presný obsah cvičení, času zaťaženia, intenzity aj príklady hier a súťaží, ktoré rozvíjajú jednotlivé schopnosti – rýchlosť, vytrvalosť, koordináciu a silu. Deti z Akadémie majú z pohybu radosť a okrem toho aj trávia čas zmysluplne so svojimi kamarátmi šamťákmi.

Spomínate hry. Sú kľúčové pre zdravý vývoj detí?

Lýdia: Deti potrebujú hry. Samy ani netušia, čo všetko pri nich rozvíjajú, ale sú nevyhnutné pre ich napredovanie – fyzické aj mentálne. 

Je tiež rozdiel trénovať malé deti v ročníkoch jeden až štyri a druhý stupeň. S malými deťmi trénujete všetko len hravou formou, neskôr je vhodné zahrnúť aj trénerský prístup a nejakú špecializáciu. Hry sa netreba báť ani neskôr, práve naopak – hravosť by mala byť súčasťou pohybu v každom veku.

Odhliadnuc od fyzických benefitov, ako deťom pomáha šport?

Lýdia: Šport je fenomén, ktorý deti formuje a pripravuje ich na život. Šport nás učí dodržiavať pravidlá, vieme sa vďaka nemu vyrovnať s neúspechom a zároveň mentálne zvládnuť výhry. 

Viem to potvrdiť aj podľa seba – aj vďaka športu som lepšie zvládla svoje životné prekážky, nebála som sa vyjsť zo svojej komfortnej zóny a zabojovala som, aj keď som netušila, ako sa to všetko skončí.

Veronika: V športe sa snažíme deti viesť k tomu, aby sa k svojim spoluhráčom správali s úctou a rešpektom, čím podporujeme vzájomnú spoluprácu a priateľstvo. 

Učíme ich, že posmech nemá miesto ani v hre, ani v živote. Zároveň ich vedome pripravujeme na to, aby hrali fair-play – rešpektovali aj pravidlá, aj súpera bez ohľadu na výsledok. Snažíme sa im ukázať, že uznanie víťazstva druhých je rovnako dôležité ako túžba vyhrať a že prehry by ich nemali odrádzať, ale skôr motivovať ďalej sa zlepšovať.

Keď si deti osvoja schopnosť zvládať výhry aj prehry, ich správanie sa prirodzene prenáša aj do iných oblastí života. Zistia, že podobný postoj môžu uplatňovať v medziľudských vzťahoch, v škole či v rodine. Vďaka športu sú schopné lepšie reagovať na konflikty, zvládať sklamania a budovať si pevnejšie vzťahy. Tieto hodnoty získajú prostredníctvom športu, ale sprevádzajú ich aj mimo ihriska a pomáhajú im rozvíjať sa.

Dobré pohybové aktivity na telesnej sú jedna vec, no životný štýl detí sa zmenil. Samy ste už spomenuli, žeich vídavate hýbať sa vonku menej, ako to bolo pred pár rokmi. Snažíte sa v škole nejako prispôsobiť novým trendom v správaní a motivovať deti hýbať sa aj mimo telesnej či Akadémie?

Lýdia: Vždy pochválim každé dieťa, ktoré príde do školy na bicykli, kolobežke alebo pešo. Aj chodenie pešo do a zo školy, chodenie po schodoch sú príležitosti, keď sa deti môžu hýbať. Bohužiaľ, často vidím, že rodičia rozvážajú deti autom aj na krátke vzdialenosti. 

Minulý rok sme sa preto zapojili do súťaže Krokománia, kde triedy aj jednotlivci zbierali body za pohyb. Paradoxne ju vyhralo dievčatko oslobodené od telesnej výchovy. Má vykrivenú chrbticu, ktorá ju čiastočne obmedzuje v pohybe, ale určité športy môže vykonávať a cvičí veľmi rada. 

Preto stále hľadáme rôzne možnosti pohybových aktivít, ktorými v deťoch podnietime záujem o šport aj mimo telesnej. Vysvetľujem im, že nemusí byť každý profesionálny športovec. Stačí, ak im nájdeme aktivitu, ktorá im bude vyhovovať, a tak vytvoríme pohybový návyk, ku ktorému sa budú vracať v akomkoľvek čase.

Deti, ale aj dospeláci potrebujú hry. Hravá forma pohybu by mala byť preto súčasťou aktivít v každom veku.

Veronika: Snažíme sa prispôsobiť prostredie školy tak, aby podnecovalo deti k prirodzenému pohybu. Využívame napríklad interaktívne zóny na chodbách. Vymysleli sme aktívne veľké prestávky, počas ktorých deti po ročníkoch chodia do športovej haly športovať. Má to úspech, deti sa hýbu rady.

Tak mi z toho vychádza, že deťom sa vzťah k pohybu generačne nemení, teda deti sa hýbať stále chcú aj potrebujú, menia sa len možnosti. Lýdia, otvorila si však aj tému rodičov – zrejme nestačí, ak deti budú k pohybu motivovať len učitelia a učiteľky.

Lýdia: Silný vzor v rodine je základ. V pondelok sa zvyknem pýtať žiakov, ako strávili víkend. Možno traja-štyria odpovedajú, že boli s rodičmi napríklad na turistike či na bicykloch. Mám pocit, že kedysi rodiny trávili spolu viac voľného času.

Psychológovia: Ak vytvoríte dieťaťu zážitky, bude menej siahať po smartfóne. Keď ich spojíte s pohybom, budujete v ňom zdravé návyky do dospelosti

Veronika: Rodičia sú pre deti najzákladnejšia motivácia (nielen) v prípade pohybu, preberajú od nich všetky návyky. Je zjavné, že deti zo športových rodín sú často výkonnejšie. Pár rokov si však všímam, že deti majú problém zvládať náročné situácie. Sú totiž naučené, že rodičia to za ne vyriešia.

Lýdia: Súhlasím, rodičia by nemali robiť všetko za deti. Mali by deti viac skúšať, vystavovať aj náročnejším situáciám či výzvam, ísť im príkladom.

Myslíte si, že dnešné deti zvládajú stresové situácie ťažšie ako predchádzajúce generácie?

Lýdia: Určite zvládajú prekážky ťažšie. No musím uznať, že nám ako deťom nikto nehovoril nič o strese, museli sme to všetko nejako prežiť. Až spätne ako dospelá som si uvedomila, že tie tráviace ťažkosti som mala neraz z trémy. (Smiech) 

Dnes sa však často hovorí o tom, aby sme deti nestresovali, dokonca ani množsvom domácich úloh. Spomínam si na jedného prváka, ktorý mohol ísť do školy pre nadané deti, mal obrovské vedomosti. Ale keď som od neho chcela, aby cvičil ručičkami, povedal: „Mne mama nepovedala, že toto bude také ťažké.“ Pýtala som sa ho, čo je na tom také ťažké, a on mi povedal: „Ja som toto nikdy nerobil.“ 

Pre deti je však dôležité prekonávanie prekážok. V tom je pohyb nesmierne nápomocný.

Veronika: No na druhej strane sú dnešné deti tlačené do výkonu. Rodičia očakávajú vynikajúce školské výsledky, keď dieťa donesie horšiu známku, rodič ide za učiteľom. 

Rovnako je to aj v športe. Rodičia deťom hovoria, akí budú skvelí futbalisti, že dajú veľa gólov. Keď sa deťom potom nedarí, sú v strese. Na zápasoch rodičia na deti kričia, vyvíjajú na ne tlak a deti z toho niekedy úplne kolabujú. Akoby sa vytratila radosť z pohybu a hravosť.

Takže na ne vplýva aj tlak rodičov?

Lýdia: Za veľkými očakávaniami aj prísnosťou rodičov je mnoho faktorov, no myslím si, že pri športe (najmä malých detí) robia viac stresu rodičia. Majú vysoké očakávania už na začiatku trénovania. 

Manžel je hokejový tréner a všimol si, že teraz rodičia často chodia na tréningy. Stoja za mantinelom a kričia na deti, čo trénera a aj deti rozptyľuje. Kedysi to tak nebývalo.

Deti mi často hovoria, že musia ísť na tréning, a sťažujú sa, že si ani neoddýchli. Rodičia ich tlačia do výkonu a chcú z nich mať vrcholových športovcov. 

Veronika: Áno, deti sú často športom preťažované. Rodičia veľa pracujú, na deti nemajú čas, tak ich zapisujú na viacero krúžkov, do toho sa musia ešte učiť, robiť si úlohy. 

S preťažovaním detí súvisí aj ďalšia téma – deti nemajú čas na nudu.

Veronika: Presne tak. Deti by sa mali vedieť nudiť. Vtedy si nájdu činnosť alebo pohybovú aktivitu, ktorá ich rozvíja aj baví. 

Lýdia:  Vo všeobecnosti sa odporúčajú dva krúžky. Rodičia by si mali uvedomiť, že je potrebné tráviť s deťmi čas. Nielen prehodiť pár povinných slov po škole, ale skutočne aktívne s nimi tráviť čas – hrou, športom, výletmi, podnetnou debatou. Tak si budujú nezlomné vzťahy už v ranom detstve.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.