„Počúvajte svoje telo a starajte sa o seba. To je jediná rada, ktorú viem dať. Je to prvý znak sebalásky a dôkaz toho, že sa človek počúva,“ hovorí dnes už vyliečená speváčka. Aj keď sa pred šiestimi rokmi Zuzana Smatanová dotkla smrti, zo svojej skúsenosti s depresiou a vyhorením dnes čerpá životnú energiu.
V otvorenom rozhovore o vyhorení, liečení depresie a hľadaní cesty späť k sebe aj k hudbe nám Zuzana porozprávala aj:
- ako sa jej celý život rozbil na kúsky a musela ho sama nanovo vyskladať,
- ako ju sebaláska naučila nastavovať si hranice,
- ako si klavírom a krížovkami pomáhala pri panických atakoch,
- čo si hovorila pri liečivých vnútorných rozhovoroch na slnku,
- ako sa zmenilo jej nazeranie na úspech,
- prečo je dôležité odmeňovať sa maličkosťami.
Zuzka, ako sa teraz máš?
Veľmi dobre. Tvorivo. Ilustrujem si vlastnú detskú knižku, ktorú som napísala minulý rok. Svet ilustrácie mi je prirodzený, akoby som sa preň narodila.
Myslela som si, že práve hudba bola pre teba „osudová“.
Paradoxne nie. Kreslím od malička. Môj otec mal obrovské výtvarné nadanie, škoda, že ho nevyužil verejne. Talent mám zjavne po ňom, o mojej vášni však vedeli len najbližší. Počas covidu to celé zapadlo, nemohla som hrať, zároveň Instagram otvoril svet ilustrátorov. Začala som postovať vlastné veci, všimol si ma Peťo a vznikla prvá spolupráca na knižkách Peter Nagy pre deti.
Pri ilustrácii už asi zostanem a zostarnem. Nemyslím si, že v sedemdesiatke budem ešte skákať na pódiu. Ilustrácia ma definuje najviac, vyhovuje mi tento môj svet introverta. Nemusím sa obliekať do úlohy speváčky, do saka Zuzany Smatanovej.
V úlohe speváčky si prešla náročným životným obdobím, keď si siahla na dno svojich síl. V dokumente pre RTVS Opri sa o mňa hovoríš, že cesta k vyhoreniu sa u teba začala už v úspešnom období výhier Aurela či Zlatého Slávika.
Môže byť, ale úplný pôvod nájdeme v detstve. Môj otec bol nejakým spôsobom vo všetkom naozaj dosť dobrý. Nedostávala som od neho pochvalu a mala som pocit, že mu musím dokazovať, že aj mne niečo ide. Vždy našiel nejakú chybičku, niečo, čo som mohla urobiť lepšie. Myslím si, že práve on tú snahu o perfekcionizmus do mňa zasial. Stále som potrebovala nielen sebe, ale aj druhým dokázať, že som dosť.
Teraz už vieš pomenovať, že traumy z detstva ti v dospelosti prerástli až do depresií. Spomínaš si, čo sa dialo, keď tieto prejavy začali naberať na intenzite?
Začali sa mi diať veci už aj na fyzickej úrovni. Sama som si to nevedela zvedomiť, tak mi telo skolabovalo a dalo najavo, že je nevyhnutné dať si stopku. Prišiel prvý výrazný panický atak, keď som si musela zavolať záchranku. Myslela som si, že zinfarktujem a môj život sa skončí. Následne sa mi spúšťali panické ataky 10x denne. Kto to pozná, vie, že je to také strašne neznesiteľné, že deň nie je dňom, zo života sa stáva prežívanie a človek je zacyklený v strachu.
Pripisuješ nástup panických atakov obdobiu po skončení turné, keď z teba opadol stres a mala si priestor vnímať svoje pocity?
Už v závere turné som vnímala, že sa so mnou niečo deje, a bola som neuveriteľne nervózna. Pred každým koncertom som bola v napätí, aj keď som vedela, že máme skvelú prípravu a nič sa nestane. Do toho som mala chytené mandle a priedušky, pred každým koncertom som absolvovala pichnutie kalciovej injekcie, bez nej by som to asi neodspievala.
Jedného dňa som si v šatni povedala, že neviem, čo sa musí stať, aby sa skončilo to, čo momentálne žijem. Myslela som aj na to, že definitívne ukončím kariéru. Prichádzali Vianoce, čakal ma zaslúžený oddych, chcela som ho venovať prehodnocovaniu. A v januári to prišlo.
Keď si samu seba pred koncertmi ubezpečovala, že sa nič nestane, čo ti išlo podvedome hlavou?
Že zabudnem text, že sa niečo určite pokazí, že neviem, či sme ako kapela naozaj zohratí. Keď je človek v pohode, ide všetko ako po masle. Ale keď si v napätí, tak len čakáš, že všetko pokazíš. Dnes už viem, že aj keby som to náhodou pokazila – čo by sa stalo? No nič! Buď by si to ľudia ani nevšimli, a keby aj áno, veď som len človek.
Sebalásku neprefarbíš farbou na vlasy, drahým outfitom ani chirurgickými zákrokmi. Iba ju nimi oklameš.
V jednom období si mala dlhé čierne vlasy. Skrývala si aj za ne vtedy tieto pocity?
Bolo to jediné obdobie, keď som mala také dlhé vlasy. Mala som vtedy pri pohľade do zrkadla pocit, že moja prirodzená farba nie je dobrá. Brat mal vždy tmavšie vlasy, ja som sa cítila ako sivá myš, vždy som ňou bola. Chcela som to teda „prefarbiť“ a vybudovať si cez zmenu imidžu sebavedomie. Potrebovala som vystúpiť zo svojho tieňa. Neskôr som pochopila, že si so sebou nesiem niečo, čo nie som ja, a začala som proces „obnovy prirodzenosti“. Celá som sa pochopila a postupne som sa začala prijímať.
Kedy si v sebe naplno objavila ženstvo?
Začala som sa viac hýčkať, starať sa o seba vnútorne. Som dobrý príklad toho, že keď sa človek prijme a zistí, čo je sebaláska, preukáže sa to aj navonok. Neprefarbíš to farbičkami, farbou na vlasy, drahým outfitom ani chirurgickými zákrokmi. Tým to len oklameš. Keď sa má žena rada, môže mať na sebe hoc aj obyčajnú košeľu, no je to na nej vidieť.
Si mediálne exponovaná osoba, napriek tomu o tvojom súkromí nájdeme len málo. Ako sa ti podarilo vyhnúť sa bulváru?
Nikdy som nechcela byť verejnosťou rozobraná „do šróbika“, na to som im právo nikdy nedala. Nebolo mi vlastné ani sympatické deliť sa o svoje súkromie. Ľudia si pozývajú k sebe domov novinárov, kamery, ja som nikoho ku mne nepustila. Veľa o svojom prežívaní píšem v pesničkách, ale nepotrebujem ukazovať, akú mám kuchyňu či spálňu.
Nič neskrývam, mám úplne obyčajný život. Moje súkromie je jediné, čo mi zostalo. Ak by som raz mala deti, nebudem ich postovať na sociálne siete ani ich brávať na mediálne akcie. Raz si samy rozhodnú, či chcú byť videné.
Počas tých 22 rokov v médiách som mala vzťahy s mužmi, ale nemala som potrebu ich vystavovať a oni to uvítali. Vzťahy s médiami som si už tak nastavila a akceptujú to. Keď raz budem chcieť poodhaliť dvere do svojho sveta viac, urobím to preto, lebo ja chcem. Sama som sa odsúdila na koľaj nebulvárnej osoby, vďaka čomu nie som ani toľko na titulkách a možno prichádzam o nejaké príležitosti, ale je to v poriadku.
O svojom náročnom období si sa ale rozhodla hovoriť aj verejne. Čo tomu predchádzalo?
Opäť som sa tak rozhodla ja. V čase, keď som všetko prežívala, tak som si to aj strážila. Človek dá vtedy obrovské úsilie do toho, aby to na ňom nebolo vidieť. Rodina, kapela aj najbližší to akceptovali, v tom čase som bojovala o život. Bolo to pre mňa také citlivé a osobné, že sme sa snažili, aby navonok vyzeralo všetko okej.
Občas som odohrala nejaký koncert, ale našťastie prišla v roku 2020 korona. V tom období som bola spokojná, že nemusím ísť pred ľudí a hrať. Potrebovala som čas na doliečenie. Uzavretie nášho muzikantského sveta mi vyhovovalo.
Pamätám si, ako ma kamarát prosil, aby som nikomu nehovorila, čo som prežila, lebo ma zožerú. Ja som s tým chcela ísť von, aby som druhým ukázala, že to ide, ale najskôr som ten boj musela vyhrať ja. Pripravovala som sa na to mentálne, bol pre mňa dôležitý spôsob, akým som to komunikovala. Bola som presvedčená, že ak sa to vysvetlí rozumne, nie je toho človeka, ktorý by to nepochopil. Povedala som si, že keď budem vedieť stáť na vlastných nohách, keď už to mnou nijako nezatrasie, nemám čo stratiť, môžem len získať.
Zdá sa, že dnes si už hranice vieš stanoviť a dodržiavať. Raz si vyslovila: „Teraz si kreslím, mám hranice a je mi dobre.“ Je to cesta k úspechu?
Nemám rada, keď sa úspešných ľudí alebo celebrít pýtajú, ako dosiahli úspech, a oni väčšinou odpovedajú, že tvrdo pracovali a išli za svojím cieľom. Je to zlý návod, nie úplne uvedomelých ľudí to potom núti k workoholizmu. Je veľmi dôležité správne komunikovať aj úspech. Samozrejme, treba si niečo odriekať, lebo vďaka tomu sa asi úspech potom aj dostaví, ale nikdy nie na úkor svojho zdravia.
Treba si stanoviť pevne hranice. Keď sa ma spätne niekto pýta, ako som dosiahla svoj úspech, dosiahla som ho cieľavedomosťou, zodpovednosťou a tým, že som sa snažila zostať svoja. To je podľa mňa kľúč k úspechu.
Čo pre teba vôbec znamená úspech? Ako ho dnes definuješ?
Úspech funguje ako spúšťač dopamínu, je trochu ako droga. Vie byť ale veľmi zväzujúci. Jeho podstata ma dostala do toho, čo sa mi v živote udialo. Navodila som si vyhorenie. Nechcem hovoriť, že sa mi to stalo, pretože som si to urobila sama. S tým súvisí aj môj perfekcionizmus. Keď som si uvedomila, že zažívam úspech, prirodzene som ho chcela dosiahnuť znova. Aj okolie vám dá pocítiť, že by bolo fajn viezť sa na vlne úspechu. Ten totiž generuje kopec ďalších vecí – prácu, financie, ponuky.
Dnes je pre mňa úspech bonusom, nech robím čokoľvek. Či kreslím, píšem pesničku, najviac si užívam proces vytvárania diela, nezväzujem sa viac v myšlienkach pocitom, že to musí byť úspešné. Dnes sa už teším z toho, že sa mi to podarilo.
Kamarát ma prosil, aby som nikomu nehovorila, čo som prežila. Ja som ale chcela druhým ukázať, že to ide, no najskôr som ten boj musela vyhrať ja.
A keď sa ti, naopak, nedarí? Ako zvládaš neúspech?
Vtedy som si to brala osobne, hľadala som, kde som spravila chybu. Úspech sa nedá „vyštrikovať“ dopredu, vždy je to súhra okolností. Ak neuspejem, neznamená to automaticky, že som v niečom horšia. Už si to viem ošetriť. Mám rada vetu mojej mamy: „Každý chvíľku ťahá pílku.“ Nedá sa byť nonstop prvý a jedinečný, aj druhému treba nechať. Dnes už to chápem.
Ako si zvládla prechod od perfekcionistky na výslní k práci z domu nad výkresmi a ilustráciami? Necítila si v tom čase, že nie si dosť?
Nie. Rozbila som sa na márne kúsky, takže som si musela vyčleniť čas pre seba. Koniec koncov som to mala aj prikázané od psychiatričky. Zároveň som ale musela na sebe pracovať, nebolo to len o tom, že som ležala a čakala, kým sa rozložím alebo ma zjedia muchy.
Musela som si nanovo vystavať svoj denný režim, začala som viac športovať. Necítila som až tak veľmi, že sa mi niečo v pracovnej rovine stalo, lebo som si povedala, že nič nie je dôležitejšie ako ja, moje zdravie. A tam sa začala sebaláska. Povedala som si, že sa potrebujem postaviť na nohy a mám na to more času, aby som sa o seba postarala. Uvedomila som si, že sa uživím aj niečím iným ako hudbou.
Môžem kresliť alebo ísť plniť regály, som predsa z dediny, na manuálnu prácu som zvyknutá. Prijala som fakt tej svojej prapodstaty, že sa ako človek nestratím, keď prídem o možnosť spievať. Toto povolanie ma do depresií dostalo, pokojne oň prídem, len aby som sa znovu pozviechala.
Počas toho obdobia ma však držali terapie, ktoré som mávala aj 3x týždenne. Zároveň som mala lieky. Bola som na tom naozaj veľmi zle. Mala som barličky, aby som neupadala na duchu, že si nestačím.
Téma liekov na depresiu je u nás často démonizovaná či plná dezinformácií. Ty verejne priznávaš, že ti pomohli.
Áno, často sa hovorí, že tie lieky menia charakter či osobnosť. Ja ten pocit nemám. Mne sa osobnosť, naopak, zlepšila. (Smiech) Rovnako, ako si diabetik musí dopĺňať inzulín, lebo sa mu netvorí, tak aj depresívny človek si musí dopĺňať seronotín liekmi, aby dokázal fungovať.
Nakoniec si sa na pódiá predsa len vrátila. Kedy prišla chuť zase spievať?
Veľmi postupne. Spočiatku som nechcela vidieť klavír ani gitaru. Predstavy, že idem na pódium pred ľudí sprevádzala veľká nechuť a apatia. Aj vďaka liekom som ten serotonín a radosť zo života pomaly dostávala naspäť. Malými náznakmi som vnímala, že sa mi vracia do unaveného tela a nervovej sústavy život. Začala som si uvedomovať, že hudba ma kedysi bavila. Veľa som kreslila, klavír ma neskôr sprevádzal pri panických atakoch.
Prečo?
Vtedy je dobré zapojiť mozog do roviny racia. Pomáhalo mi rozmýšľať, ako položiť prsty, ktorý akord ide ďalší. Najmä pri prichádzajúcich panických atakoch sú rôzne metódy, ako ich odvrátiť. Každému pomáha niečo iné. Niekomu dýchanie, inému rátanie predmetov v miestnosti, má to spoločného menovateľa – zapájanie a posilňovanie racia, keď musí ísť emocionálna stránka bokom.
Ja som sa učila nové anglické slovíčka, lúštila som krížovky. Je dôležité si nájsť niečo, čo vás z toho vnútorného zacykleného sveta vytrháva von. Dôležitá je rutina a rituály, napríklad pravidelná prechádzka, hoc aj na 15 minút denne.
Viem, že ti pomáhala aj príroda, liečila si sa aj v rodnom Súľove.
Veľakrát som len tak sedela tvárou oproti slnku, podporuje totiž tvorbu serotonínu v mozgu. Spomínam si na svoje vnútorné rozhovory: „Len tu seď. Niečo sa deje, určite ti to pomôže. Tu si daj čajík. Najedz sa.“ Maličké postupné veci.
Pomohla mi aj blízkosť ľudí. Napriek tomu, že ten stav chce, aby si sa uzavrela pred svetom, išla som proti tomu. Myslela som si, že chcem byť sama, ale hneď som to obrátila, lebo som vedela, že to ma do toho stavu len viac dostáva. Takže som zaúkolovala všetkých okolo, aby ma zapájali do svojich aktivít. Chcela som počúvať príbehy a prežívanie iných a nepremýšľať nad tým, čo sa deje v mojej hlave. Mama mi zase dávala malé úlohy, domáce práce, posielala ma do obchodu.
Mám na duši šrám a nemôžem zachrániť každého, môžem dať len návod, ako som to zvládla ja. Každý sa na vlastné nohy musí postaviť sám, nikto vás nechytí za ruky a nepostaví.
Musela si si to asi veľmi cielene zvedomovať?
Áno, nasilu. Mňa to naozaj vťahovalo do takej čiernej diery, akoby na mňa sadol veľký smútok. Chcela som to prebiť. Obzvlášť introverti to majú naozaj veľmi ťažké.
Vnímaš náročné obdobie, ktorým si prešla, spätne pozitívne? Ako niečo, čo muselo prísť, čo si musela zažiť?
Áno, je to pre mňa dar, najvzácnejšia skúsenosť v mojom živote. Bojovala som o život, zacítila som, ako páchne smrť, lebo jej to je veľmi blízko. V stavoch, v ktorých som bola, sa ľudia rozhodnú ukončiť život. Tiež som mala v hlave tieto čierne myšlienky, je to jeden zo symptómov depresie. Ale paradoxne ma táto skúsenosť prebrala k životu. Uvedomila som si, že to, ako som doteraz žila, nebolo správne. Akoby mi vesmír či nejaké univerzum týmto povedalo, aby som to skúsila aj inak, lebo sa to dá. Dnes z toho čerpám.
Keď si sadnem na slnko a zahľadím sa, hovorím si: „Ja som v takých ťažkých stavoch sedávala na tom slnku a dnes mi nič nie je! Nikdy nechcem zabudnúť na to, ako mi bolo.“ Hĺbka depresie vie byť taká, že máš pocit, že tvoj život sa tu končí, že už nikdy nebudeš mať iný život. A preto ľudia ukončujú životy. No keby len povedali, že sa necítia dobre, keby si dali pomôcť. Vyznie to hlúpo, ale kiežby bolo viac takých ako som ja, ktorí otvorene priznajú, že si tým prešli.
Denne mi ľudia píšu, žiadajú o radu, pýtajú sa, čo majú robiť. A ja len odpovedám, určite niečo robte, dá sa to zvrátiť, dá sa žiť plnohodnotný život. To, že som prežila, vnímam ako obrovskú skúsenosť, z ktorej budem čerpať do konca života. Nechcem na to úplne zabudnúť.
Necítiš príliš veľký tlak, keď ti ľudia píšu a žiadajú ťa o pomoc?
Občas sa mi niekto poďakuje, že som mu zachránila život. Držím si ale hranicu. Raz som už zlomenú dušu mala, mám na nej šrám a viem, že nemôžem zachrániť každého. Môžem dať len návod, ako som to zvládla ja. Každý sa na vlastné nohy musí postaviť sám, nikto vás nechytí za ruky a nepostaví. Viem sa do ľudí vcítiť, a keď môžem, pomôžem. Vždy sa však odvolám na povolanejších a posielam ich k odborníkom.
Nemáš strach z recidívy?
Vyhorenia sa nebojím, to už mám pod kontrolou. Dnes už viem, že keď mám na stole naraz päť ponúk, vezmem len dve. Už si viem roztriediť čas. A či upadnem znova do depresie? Možno áno. Neviem predpokladať, aký veľký emočný výkyv ma v živote čaká. Ale viem, že ak sa mi to znova stane, už viem, čo mám robiť.
Pokojne začnem brať znova lieky, lebo viem, že je to na fyzickej úrovni. Už sme sa s depresiou zoznámili. Nebude pre mňa hanbou ísť znova za doktorkou a povedať: „Je to tu znova, mám tu kamošku, ale už ju nechcem, poďme s tým niečo robiť.“ Nechcem mať už z toho strach, lebo už to poznám.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí sú momentálne v ťažkej situácii?
Počúvajte svoje telo a starajte sa o seba. To je jediná rada, ktorú viem dať. Ja som ho nepočúvala a vypomstilo sa mi to. Keď si žiada oddych, treba mu ho v nejakej forme dať. Je to prvý znak sebalásky a dôkaz toho, že človek o seba dbá, že sa počúva.
A čo v prípade, ak je človek zacyklený v neúspechu?
Úspech je relatívny. Môžeme ho zažívať aj v úplne inej podobe. Pre mňa bol v ťažkých časoch úspech, že som zjedla tanier s ryžou. Úspech môže byť hocičo. Nielen to, že dosiahneme verejné uznanie či cenu. Je to len v našej hlave, hľadajme úspechy v maličkostiach. Záleží aj na tom, ako sa za prácu odmeníme. Nečakajme, že budeme odmenení úspechom, cesta je cieľ.
A ako sa odmeňuješ ty?
Nechcem, aby to vyznelo materiálne, ale ja si vždy niečo kúpim. Kúpim si kyticu kvetov, keď idem okolo kvetinárstva a mám pocit, že je dnes pekný deň. Alebo nájdem v drogérii pekný rúž, dám si dobré jedlo. Normálne veci, malé radosti, z ktorých vystrelí mi serotonín a dopamín, a teším sa, ako je zase všetko super a idem ďalej. Znie to hlúpo, ale je veľmi podstatné nezabúdať na seba a dokázať sa oceniť. Aj to nám tvorí radosť zo života.
Vyhorenie či depresia sú neprenosnou skúsenosťou a úplne rozumiem, že ak to teraz niekto číta, nemusí to úplne správne chápať. A kiežby ani nikdy nepochopil. Premýšľam, ako to ukončiť nejakým odkazom…A vieš čo? Niekedy netreba odkazy. (Smiech)
Loading...
