Ako ochrániť deti pred sexuálnymi predátormi? Základom je komunikácia

Film V sieti otvára tabuizovanú tému sexuálneho zneužívania detí na internete. Šéf online poradne pre deti a mladých ľudí vysvetľuje, prečo sa deti správajú rizikovo a ako tomu predchádzať.

Český dokumentárny film V sieti ukazuje, čo sa stane, keď si 12-ročné dievčatá vytvoria profil na sociálnej sieti. Okamžite ich osloví množstvo predátorov so sexuálnymi návrhmi. Skúšajú na nich grooming, teda postupné budovanie dôvery, nátlak aj vydieranie. Film vyvoláva silné emócie a rozprúdil spoločenskú diskusiu. So psychológom Marekom Madrom sme sa pozreli na to, prečo sa deti stávajú obeťami sexuálnych predátorov a ako im pomôcť.

Marek Madro je šéfom online poradne pre mladých ľudí IPčko, na ktorú sa obracajú mladí ľudia v zložitých životných situáciách. IPčko sa stalo partnerom filmu V sieti, s podporou O2 Férovej nadácie vytvorilo osvetový web StalosaTO.sk a ponúka pomocnú ruku nielen obetiam online sexuálneho obťažovania, ale aj ich rodičom a učiteľom.

Prečo sa deti stávajú obeťami sexuálnych predátorov?

Nátlak a vydieranie, ktoré sú zobrazené aj vo filme V sieti, nastávajú najmä v dôsledku nerovnováhy. Starší muži majú prevahu a dokážu s deťmi manipulovať bez toho, aby si to deti vôbec uvedomili.

Sexuálne násilie na deťoch v online priestore by nemalo byť tabu. Osvetový web StalosaTO.sk, ktorý podporila Férová nadácia O2, prináša užitočné rady pre obete, ich rodičov aj učiteľov.

Deti sa nechávajú do týchto situácií vtiahnuť nielen preto, že sa im od predátorov na začiatku dostáva pocit prijatia a porozumenia. Dôvodom je aj to, že začínajú riešiť vlastnú sexualitu a je pre ne zložité obrátiť sa s otázkami na dospelých vo svojom okolí.

„Prebúdzajúca sa sexualita detí je tabu, ktoré treba odhaliť. Fenomén sexuality 12-ročných detí tu je s nami už roky a neprejavuje sa výlučne len v online prostredí,“ hovorí Madro.

„Deti majú v tomto veku veľkú potrebu dozvedieť sa, ako veci fungujú. Zároveň nemajú skúsenosti, a tak sa dajú ľahko podviesť a manipulovať. Je to ich prvá skúsenosť, nemajú to s čím porovnať a nevedia, ako sa k tomu postaviť,“ vysvetľuje.

Deti nerozlišujú, čo sa deje v realite a čo vo virtuálnom prostredí

Keď sa deti a mladí ľudia obracajú so svojimi problémami na poradňu IPčko, komunikácia prebieha cez chat, vďaka čomu majú pocit anonymity, a preto vystupujú veľmi otvorene.

IPčko zabezpečuje aj online terénnu prácu – osem psychológov denne mapuje, čo sa deje na sociálnych sieťach, na streamovacích službách aj v uzavretých komunitách. Majú tak k dispozícii údaje za pomerne dlhé obdobie a online prostrediu rozumejú.

Vďaka priamočiarej komunikácii a dlhodobému zberu dát sú presvedčení, že deti neoddeľujú, čo sa deje v realite a čo vo virtuálnom prostredí – vnímajú ich ako jeden svet.

„Veľa odborníkov a psychológov by so mnou v tomto momente nesúhlasilo alebo by sa so mnou chceli doťahovať. Od roku 2012 máme za sebou 37 000 kontaktov s mladými ľuďmi v situáciách, keď mali pocit, že majú problém. ‚Toto sa mi stalo na internete,‘ nepovedali ani jeden jediný raz,“ objasňuje odborník.

Podobne treba vnímať aj kontext filmu V sieti. „Film zobrazuje experiment, ktorý simuluje určité správanie. Ak simulujete takéto správanie, nesie to so sebou predvídateľné riziká. Ak by ste tri 12-ročné dievčatá odviedli na diskotéku, dostali by sa do podobných situácií, aké sme v rámci filmu videli v online svete,“ vysvetľuje Madro.

Problém v reálnom živote sa odrazí aj v online

Madro zdôrazňuje, že rovnako ako pri iných závažných témach aj v prípade sexuálneho nátlaku v online prostredí sú najviac ohrozené tie deti, ktoré sú ohrozené aj v reálnom živote. „Ak zlyhávame v určitých oblastiach nášho života, zlyhávame v týchto oblastiach aj na internete,“ hovorí psychológ.

Vysvetľuje to na príklade kyberšikany. „Keď sa hovorí o kyberšikane, robí sa to často nekorektne. Tento pojem totiž naznačuje, že to je izolovaný jav, ktorý sa dieťaťu deje iba v online svete. Problém je v tom, že dieťa, ktoré v téme šikany zlyháva v offline priestore, sa veľmi často, nie však častejšie, stane aj obeťou aj kyberšikany.“ Rovnako je to aj pri sexuálnom nátlaku.

Odborník upozorňuje na to, že hoci je vina na pleciach predátora, riešenie nie je úplne priamočiare. „Na prevenciu týchto situácií nestačí, keď sexuálni predátori skončia vo väzení. Riešenie musí byť komplexnejšie,“ dopĺňa.

Rozprávajte sa s deťmi aj o sexualite. Odpovede inak budú hľadať inde

Madro vysvetľuje, že rôzni odborníci majú k otázke prebúdzajúcej sa sexuality rôzne prístupy. Niektorí hovoria, že 12-ročné deti by sme mali od sexuality chrániť, kým nie sú pripravené – mali by sme im hovoriť, aby neexperimentovali, pretože na to majú čas. V rámci druhého prístupu by sa už deťom od troch rokov malo vysvetľovať, ako vzniká nový život.

Prečítajte si: „Najväčším problémom mladých ľudí je samota,“ hovorí psychológ Marek Madro

„Ani jeden prístup nie je ideálny. Keď sme vnímaví a dokážeme sa prirodzene rozprávať o tom, čo prežívame, môžeme sa baviť o sexe so 6-ročným dieťaťom aj s 18-ročným mladým človekom, pretože to je život. Sexualita nie je téma vytrhnutá z kontextu, je to súčasť života,“ zdôrazňuje odborník.

Najlepšou prevenciou rizikového správania je podľa neho blízky vzťah. „Je dôležité byť s dieťaťom, byť pri ňom. Ak má túžbu po odpovediach, kľúčové je dať mu ich na úrovni, ktorú je schopné tu a teraz vnímať,“ vysvetľuje.

„Ak nemá pocit, že vy ste tou studnicou odpovedí, hľadá ich inde. Na jednej strane je pozitívne, že odpovede hľadá, ale musíme si priznať, že hľadanie na internete má svoje špecifiká aj riziká,“ dopĺňa.

V online svete dostanete všetko na počkanie

Technológie dávajú ľuďom možnosť instantne zažiť to, čo potrebujú. Keď deti skúmajú svoju sexualitu, deje sa to tiež okamžite. Dostupnosť je teda najväčší benefit, ale aj najväčšie riziko, ktoré so sebou technológie prinášajú.

„Online svet nám dáva nové nástroje na to, aby sa jav, ktorý v spoločnosti dlhodobo existuje, mohol prejaviť cielenejšie, efektívnejšie a s oveľa väčším emočným dopadom,“ hovorí Madro.

Detské poistky či zákazy majú význam do 10 rokov

Madro zdôrazňuje, že približne do 10 rokov veku detí je úlohou rodičov, aby bolo ich dieťa v bezpečí. Do tohto veku má význam inštalovať im detské poistky, zámky a pozorne sledovať každý ich krok v online svete. Hranica 10 rokov nie je pevná a skôr sa posúva smerom dole.

„S deťmi treba o téme bezpečia aj hovoriť. Inak môžu získať pocit, že ich obmedzujete iba preto, aby ste im ubližovali. Najvhodnejšie je vysvetľovať im dôvody obmedzovania prostredníctvom vašich potrieb. Pomôže, ak dieťaťu poviete, že ho chcete chrániť, pretože sa o neho bojíte a potrebujete, aby bolo v bezpečí,“ vysvetľuje psychológ.

So staršími deťmi sa snažte o konsenzus

„Vo vyššom veku už obmedzovanie a nastavovanie bezpečia nemá zmysel. Mali by ste byť dieťaťu partnerom. Čím viac represie používate, tým viac sa dieťa od vás odťahuje. Čím viac dávate najavo, že jeho správanie je za čiarou, tým viac od vás uteká a napĺňa si svoju potrebu inde. Vy potrebujete, aby si ju napĺňalo s vami a pri vás,“ apeluje Madro.

Téme sexuálneho zneužívania, násilia a vydierania detí a mladých ľudí na internete sa venuje osvetový web StalosaTO.sk. Jeho vznik podporila Férová nadácia O2. Zistite viac

„Aj rodič má, samozrejme, právo napĺňať si svoje potreby, ktoré by mal jasne komunikovať. Nehovorte deťom, aby urobili to a nerobili tamto. Hovorte o tom, že vy máte určitú potrebu, napríklad, že máte strach dieťa pustiť na párty. Dieťa by rovnako malo povedať, prečo tam potrebuje ísť. To je najlepší základ, aby ste si porozumeli a dohodli sa,“ približuje.

Ideálny stav je, keď sa dohodnete na tom, že dieťa bude v bezpečí a zároveň sa naplní jeho potreba. Takáto dohoda nie je kompromis, ide o konsenzus.

Ako v téme sexuálneho zneužívania pomáha IPčko

Marek Madro upozorňuje na to, že rozprávať sa s deťmi otvorene na vážne témy nie je na Slovensku celkom bežné. Komunikácia v rodine zlyháva a množstvo detí sa ocitá v situácii, keď sa nemajú komu zdôveriť. Sexuálni predátori túto situáciu aktívne zneužívajú.

V internetovej poradni IPčko vedia o online sexuálnych predátoroch a groomingu už roky. Ročne totiž poskytujú psychologickú pomoc stovkám ich obetí. Film V sieti je podľa nich užitočný v tom, že tému otvára aj pre širokú verejnosť. Na druhej strane však nehovorí nič o tom, ako pomôcť obetiam týchto trestných činov.

IPčko sa stalo partnerom filmu, aby z neho pomohlo urobiť aj nástroj pomoci. Presadili, aby sa do filmu dostali aspoň základné informácie, ktoré môžu ďalej pomôcť.

Zároveň s podporou O2 Férovej nadácie spustili osvetový web StalosaTO.sk, kde obete sexuálnych predátorov nájdu povzbudenie, poradenstvo aj ďalšie informácie, ktoré im môžu pomôcť. Vytvorili aj metodiky do škôl, ako pracovať s bezpečnosťou detí.

„Pred psychológmi, odborníkmi z pomáhajúcich profesií a pred štátom stojí oveľa viac úloh, ktoré treba začať plniť, ak chceme deti a mladých ľudí chrániť pred sexuálnymi predátormi na internete,“ uzatvára Madro.

Marek Madro

Psychológ, ktorý v roku 2012 založil a dodnes vedie internetovú poradňu pre mladých IPčko. V poradni pracuje 40 psychológov, ktorí ročne riešia 25 000 kontaktov, pričom pracujú bez nároku na odmenu. Stojí za viacerými projektmi, ktoré sa snažia pomôcť deťom a mladým ľuďom v zložitých životných situáciách. Téme sexuálneho zneužívania, násilia a vydierania detí na internete sa venuje portál StalosaTO.sk. Jeho vznik podporila Férová nadácia O2

 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Psychológ Marek Madro: Najväčším problémom mladých ľudí je samota

Deti a mladí ľudia sú tlačení do výkonov doma, v škole aj vo vzťahoch. Keď zlyhajú, nemajú pri sebe nikoho, s kým by sa mohli porozprávať. Prečítajte si, ako môžu vyhľadať pomoc a čo pre nich môžeme urobiť, aby so svojimi problémami nezostali sami.

Psychológ Marek Madro v roku 2012 založil internetovú poradňu IPčko. Dodnes ju vedie a spolu s tímom 40 psychológov v nej pomáha deťom a mladým ľuďom, ktorí sa na nich obracajú v zložitých životných situáciách. 

V rozhovore s Marekom Madrom sa dozviete:

  • čo robiť, aby sa deti a mladí ľudia neutápali v samote,
  • prečo vyhľadávajú pomoc až v hraničných situáciách,
  • ako by rodičia mali budovať vzťah s deťmi v rôznych fázach ich života,
  • prečo by sa rodičia nikdy nemali tváriť, že na problémy zabudli.

Deti a mladí ľudia sa na vás obracajú s najrôznejšími problémami. Čo ich momentálne najviac trápi?

Od založenia linky v roku 2012 si robíme štatistiky, čo je primárnou témou rozhovoru. Odkedy linku prevádzkujeme, na prvom mieste je samota.

Sexuálne násilie na deťoch v online priestore by nemalo byť tabu. Osvetový web StalosaTO.sk, ktorý podporila Férová nadácia O2, prináša užitočné rady pre obete, ich rodičov aj učiteľov. Chcem vedieť viac

Mladí ľudia sa cítia sami, postupom času sa mení iba obsah témy. Keď dnes hovoria o samote, hovoria o tom, že sú aj vďaka sociálnym sieťam a technológiám obklopení obrovským množstvom ľudí, ale všade musia podávať výkon. V škole musia dosahovať dobré známky, v rodine musia plniť očakávania rodičov.

Špecifické je, že dnes musia dosahovať výkon aj medzi kamarátmi. To je niečo nové, čo tu predtým nebolo. Pre mladých ľudí napríklad nie je vhodné byť v kontakte s niekým, kto má problém a ťahá ich dole.

Preto keď mladí ľudia zlyhávajú, cítia sa sami. Majú pocit, že tu nie je nikto, s kým by mohli hovoriť na rovinu.

Samotu spájajú aj s inou témou – boja sa sklamať ľudí. Pred pár rokmi sme ešte sledovali, že sa báli osloviť rodičov, lebo mali strach z trestu. Dnes majú strach sklamať rodiča. V tomto znova vnímame obrovský tlak na výkon.

Čo okrem samoty trápi mladých ľudí?

Mladí ľudia nás kontaktujú v situáciách, keď už sú na hrane a nevedia ako ďalej. V takých chvíľach sa na nás obracajú s témou samovraždy a myšlienok na samovraždu.

Na online linku sa obrátia aj v situáciách, keď už nevyužijú iné spôsoby a toto je pre nich posledná záchrana. Nie je to typické len pre IPčko. Aj vo svete ľudia na online linkách riešia tie najzávažnejšie témy a najakútnejšie prejavy správania. Majú pocit, že si zachovávajú anonymitu a nič im nehrozí. Dúfajú, že ich nenájdeme a nezastavíme.

V takých situáciách mladí ľudia už totiž nemajú očakávania, že im niekto pomôže. Kontaktujú nás preto, aby neboli v posledných chvíľach sami. Chcú zažiť, že je tam niekto s nimi, že ich vníma, počúva.

Za minulý rok sme mali 25 000 kontaktov, z toho 3 000 súviselo s myšlienkami na samovraždu. Z nich 550 boli situácie, keď mladí ľudia stáli niekde na koľajniciach, v okne, na moste a plánovali umrieť.

Napriek tomu, že máme s touto témou veľa skúseností, robíme pohotovostné výjazdy a trénujeme policajných vyjednávačov, dvom ľuďom sa nám, žiaľ, už nepodarilo pomôcť.

Ako je možné, že to zájde až tak ďaleko? Prečo nevyhľadajú pomoc skôr, než sa dostanú do hraničnej situácie?

Práve preto, že majú pocit, že neexistuje nikto, u koho by tú pomoc mohli nájsť. My sa snažíme skrížiť im v takýchto chvíľach cestu. Vieme, že keď majú nejaký problém, googlia. Slovné spojenie „chcem sa zabiť“ zadáva na Slovensku do Googlu mesačne 1 600 mladých ľudí vo veku do 18 rokov.

„Špecifické je, že dnes musia deti dosahovať výkon aj medzi kamarátmi. To je niečo nové, čo tu predtým nebolo. Pre mladých ľudí napríklad nie je vhodné byť v kontakte s niekým, kto má problém a ťahá ich dole.“

Preto sme vytvorili portál chcemsazabit.sk a vyvíjame aj množstvo ďalších aktivít. Mladí ľudia sa takto doklikajú k IPčku a obrátia sa na nás.

Kontaktujú vás mladí ľudia aj pri problémoch a situáciách, ktoré nie sú až také vážne ako samovražda?

Treťou najčastejšou témou sú partnerské vzťahy. To je veľmi príjemná téma s krásnymi rozhovormi.

Ďalšou sú problémy doma. Opäť je to vážnejšia téma, pretože sa tu nachádza aj domáce násilie a sexuálne zneužívanie.

Deti a mladí ľudia sa na vás obracajú v ťažkých momentoch, keď je určite náročné získať si ich dôveru. Ako si ju budujete?

Naši psychológovia majú na stránke zverejnené mená a fotky. Zdá sa to triviálne, ale je to veľmi dôležité. Ľudia nekontaktujú anonymnú službu, ale kontaktujú napríklad Veroniku.

Keď jej porozprávajú svoj príbeh a ona im dá pocítiť, že je tam s nimi, že ich vníma a počúva, dostane možnosť hovoriť s nimi viackrát. Veronika je tá, ktorá pozná ich príbeh a prichádzajú za ňou opakovane.

Pri jednej ťažkosti nás mladí ľudia kontaktujú v priemere sedemkrát, a teda ich sprevádzame situáciou. Nemusíme hovoriť žiadne zázračné vety. Najmä sa sústredíme na zážitok z toho, že sme tu teraz spolu. Veľa pracujeme s nádejou.

Ako vyzerá komunikácia s človekom, ktorý sa na vás obráti?

Na vedenie rozhovoru využívame psychologický model krátkodobej terapie, orientovanej na riešenie. Znamená to, že už po prvom raze, máte predstavu, aký prvý krok máte urobiť, aby sa vaša situácia trochu zmenila.

Keď prídete na druhý kontakt, dostanete tip na ďalší krok a tak ďalej. Ak sa cítite bezmocní, vrátime vám prostredníctvom rozhovoru moc niečo v živote zmeniť.

V rámci našej každodennej reality učíme deti, ako majú hovoriť s dospelými. Keď majú problém, často netušia, ako majú prísť za mamou, kedy ju majú osloviť. Cez chat to vieme nasimulovať.

Mohli by ste nám povedať konkrétny príklad?

Príkladom komplikovanej situácie je, keď dieťa rieši na internete sex a stane sa pritom obeťou nátlaku alebo vydierania. Nevie si s tým dať rady.

Predstavte si, že máte 12 rokov. Hanbíte sa, že vôbec s niekým hovoríte o sexe a posielate mu nejaké fotky. My ako odborníci tomu dieťaťu povieme: „Choď za mamou a povedz jej to.“

S podporou Férovej nadácie O2 sme vytvorili projekt StalosaTO.sk, ktorý otvára práve tému sexuálneho zneužívania a radí deťom a mladým ľuďom, ako osloviť rodiča.

„Za minulý rok sme mali 25 000 kontaktov, z toho 3 000 súviselo s myšlienkami na samovraždu. Z nich 550 boli situácie, keď mladí ľudia stáli niekde na koľajniciach, v okne, na moste a plánovali umrieť.“

Deťom dáva do rúk nástroje, ako sa s takouto situáciou popasovať. To najdôležitejšie, čo dieťa musí v tej chvíli urobiť, je osloviť dospelého, ktorý ho situáciou prevedie.

Ako by sa teda deti a mladí ľudia mali zdôveriť rodičom?

V prvom rade je potrebné nájsť vhodný moment. V našich rodinách nie je úplne bežné, že sedíme s deťmi a rozprávame sa s nimi o tom, ako sa majú a čo prežívajú. Preto treba v životnom rytme rodičov nájsť príležitosť na rozhovor.

Ak už nastane vhodný moment, prvá veta by nemala byť: „Mami, stalo sa mi niečo hrozné.“ alebo „Niečo som urobila.“ Rodič má od dieťaťa očakávania a nie je vhodné ísť proti nim, lebo to môže spustiť negatívnu reakciu. Oveľa lepšie je povedať: „Mami, strašne sa bojím, neviem, čo mám urobiť, som úplne zúfalá.“ Vtedy rodič začne vnímať. Je to drobnosť, ale funguje to.

Prečítajte si: Ako ochrániť deti pred sexuálnymi predátormi? Základom je komunikácia

Druhá veta by mala definovať potreby dieťaťa. Napríklad: „Potrebujem, aby si ma pochopila, aby si mi pomohla. Potrebujem, aby si ma chvíľku počúvala, lebo sa naozaj bojím a viem, že bez tohto sa nedokážem posunúť ďalej. Prosím ťa, pomôž mi.“ Ak ide o vážnu vec, už pri tejto druhej vete vyhŕknu obom slzy a všetko ide jednoduchšie.

Až treťou vetou v poradí by malo byť zadefinovanie problému. V jednej vete povieme, čo sa stalo.

Zdá sa, akoby sme presúvali zodpovednosť za riešenie problémov na deti. Zodpovednosť za otváranie ťažkých tém by však mala byť na pleciach rodičov. Ako si môžeme doma vytvoriť podmienky, aby nemuselo dochádzať k situáciám, že sa dieťa nemá komu zdôveriť? 

Najväčšia prevencia pred všetkými zlyhaniami detí sú dobre fungujúce vzťahy v rodine.

Mám tri zjednodušené rady pre rodičov, aby doma vznikla platforma na rozhovor. Hovoria o tom, ako sa správať k deťom v rôznom období života – v období do 10 rokov, do 15 rokov a nad 15 rokov.

Čo je podľa vás najdôležitejšie v správaní sa k deťom do 10. roku ich života?

Vo veku do 10 rokov je dôležité, aby sa rodičia starali najmä o bezpečie detí. To by malo byť aj témou rozhovorov. Deti by mali vedieť, že v živote ich čakajú rôzne situácie, ale rodičia predstavujú bezpečie, za ktorým môžu kedykoľvek prísť.

Treba im prízvukovať, že u nich vždy nájdu pomoc a podporu, nech sa deje čokoľvek. Súčasťou bezpečia nie sú len slová, ale aj neverbálne správanie ako objatie, ochrana a celkové žitie rodiny.

To treba hovoriť deťom približne do 10 rokov života, teda predtým, ako príde puberta. Zaistiť pre dieťa bezpečie nie je samozrejmá vec, ktorá rodičom len tak padne do rúk, je to drina.

Na čo by mali rodičia myslieť, keď ich dieťa príde do puberty?

Vo veku od 10 do 15 rokov má byť rodič pre dieťa fanúšikom. Pre rodičov je veľmi ťažké predstaviť si, čo to vlastne znamená. Mali by sa zaujímať o životný štýl dieťaťa, o jeho kamarátov, ale nie preto, aby ho kontrolovali, ale aby ho podporili a stali sa súčasťou jeho sveta.

Ak vám prekáža, že dieťa je stále za počítačom, choďte si sadnúť k nemu. Ak vám vadí, že si robí selfie, choďte si ho urobiť s ním, aby ste pochopili, o čom to je. Podporujte ho v tom, čo ho zaujíma, baví.

„V rámci našej každodennej reality učíme deti, ako majú hovoriť s dospelými. Keď majú problém, často netušia, ako majú prísť za mamou, kedy ju majú osloviť. Cez chat to vieme nasimulovať.“

Určite tým nemyslím, aby ste s deťmi chodili na párty a komentovali ich TikTok videá. Dôležité však je, aby ste boli súčasťou ich sveta a povzbudzovali ich v tom, že to, čo robia, dáva zmysel, je to super a vy ste pri tom a tešíte sa z toho.

Niekedy vám správanie dieťaťa bude proti srsti. Bude sa búriť a tvrdiť vám, že ste trápni. Vytrvajte. Byť fanúšikom nie je vždy jednoduché, je to pre rodiča práca. Je dôležité, aby dieťa vedelo, že dokážete prekonať odpor, aby ste mohli byť s ním, a že tu budete preňho, nech sa deje čokoľvek. V podstate je to pokračovanie bezpečia, ale v inej forme.

Ako by sa mal rodič správať k dieťaťu staršiemu ako 15 rokov, keď už je vo veľkej miere samostatné? 

Dieťa, ktoré má 15 až 20 rokov, sa vracia späť k rodičom. Pre malé deti vo veku do 10 rokov je rodič životnou istotou a vzorom. V škole túto rolu neskôr preberá učiteľ alebo tréner. Vo veku od 10 do 12 rokov začína byť dôležitá partia a snaha zapadnúť. Deti sa snažia úplne sa oddeliť od rodiny – toto obdobie býva pre rodičov najťažšie.

Mladí ľudia vo veku od 15 do 20 rokov prehodnocujú hodnoty a postupne sa vracajú späť k rodine. Paradoxne sa začínajú starať o to, aby rodina fungovala. Dbajú na dodržiavanie rodinných rituálov, na ktoré medzičasom rodina zabudla.

Preto by v tomto období mal byť rodič partnerom. Pre mladého človeka už nie sú rodičia tí, vďaka ktorým spoznáva svet. Spoznávanie sveta im sprostredkúva ich partner, často už aj stabilný, alebo priateľstvo na celý život.

Téme sexuálneho zneužívania, násilia a vydierania detí a mladých ľudí na internete sa venuje osvetový web StalosaTO.sk. Jeho vznik podporila Férová nadácia O2. Zistite viac

Rodič tu však má opäť kopu práce. Mal by byť tým, kto tu stále je a dáva to najavo. Mal by ukazovať, na čom stojí rodina a aké sú jej hodnoty. Dieťa túto interakciu vyvoláva a rodič by mal byť schopný hrať túto rolu spolu s dieťaťom.

Rodič môže počas výchovy zlyhať a spraviť množstvo chýb. Ako sa s chybami vysporiadať a ako zamedziť, aby mali na dieťa markantný vplyv?

Samozrejme, že v napĺňaní potrieb detí nemusíme dosiahnuť dokonalosť. Rodič môže robiť chyby, je to normálna vec. Normálna vec je aj nezostať vo svojej chybe a ísť ďalej, pretože vždy existujú riešenia.

Nie je správne, ak sa tvárime, že sme na problémy zabudli – urobíme za nimi hrubú čiaru a žijeme ďalej, akoby sa nič nestalo. Tiež nie je ideálne, ak, naopak, zostaneme uväznení v probléme a ten sa stane dominantnou témou na celý život vrátane výčitiek a depresie, ktorú to prináša.

Rodina s chybami, zlyhaniami a problémami potrebuje pracovať. Potrebuje ich otvárať a rozprávať sa o nich. Potrebuje si to aj „odbolieť“, aj sa posúvať ďalej, uvažovať nad tým, čo teraz budeme robiť. Je normálne ísť ďalej.

Mladí ľudia prechádzajú náročným vývinovým obdobím. Prežívajú silné emócie a ešte nemajú skúsenosti, ktoré by im ukázali cestu. Nevedia ako ďalej pri problémoch, ktoré sú z pohľadu dospelých triviálne. O to viac je potrebné, aby z rodiny poznali, že je normálne popasovať sa s problémami. Je normálne žiť život s úspechmi aj s neúspechmi, s tým, že sa darí aj nedarí.

Doba je tak provýkonne orientovaná, že ľudia majú pocit, že musia ísť stále dopredu. Je dôležité vedieť, že aj ísť dozadu alebo stáť je v poriadku.

Tím internetovej poradne IPčko stojí za viacerými projektmi, ktoré pomáhajú deťom a mladým ľuďom. Na webe StalosaTO.sk otvára u nás tabuizovanú tému sexuálneho zneužívania v online prostredí a upozorňuje na to, že otázkam sexuality treba venovať pozornosť. Vznik projektu podporila Férová nadácia O2, ktorá prostredníctvom svojich aktivít pomáha mladým ľuďom a chce zlepšiť prostredie, v ktorom žijeme.

Marek Madro

Psychológ, ktorý v roku 2012 založil a dodnes vedie internetovú poradňu pre mladých IPčko. V poradni pracuje 40 psychológov, ktorí ročne riešia 25 000 kontaktov, pričom pracujú bez nároku na odmenu. Stojí za viacerými projektmi, ktoré sa snažia pomôcť deťom a mladým ľuďom v zložitých životných situáciách. Téme sexuálneho zneužívania, násilia a vydierania detí na internete sa venuje portál StalosaTO.sk. Jeho vznik podporila Férová nadácia O2. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ako zvládnuť aktuálnu situáciu? Pomôcť môže aj spoločné varenie cez videohovor

So psychologičkou sme sa pozreli na to, ako sa čo najlepšie adaptovať na nové skutočnosti. Hoci odporúča, aby sa dni doma čo najviac podobali normálnu, nemôžeme podľa nej očakávať, že budeme fungovať, akoby sa nič nedialo.

Aktuálna situácia a z nej vyplývajúce bezpečnostné opatrenia výrazným spôsobom zasiahli do života každého z nás. S Lenkou Rušarovou sme sa porozprávali o tom, ako toto obdobie zvládať čo najlepšie. 

V rozhovore sa dozviete:

  • ako riešiť konflikty v rámci domácej karantény,
  • čo robiť, ak nezvládame informačný pretlak,
  • ako najlepšie zvládnuť odlúčenie,
  • čo pomôže prekonať záchvaty úzkosti.

Dá sa všeobecne určiť, koho aktuálna situácia zasahuje najviac (starších ľudí, singles, deti)? 

Myslím si, že touto situáciou sú zasiahnutí všetci ľudia, každý to však prežíva po svojom. Deti môžu vnímať strach rodičov, zároveň prežívať vlastné strachy a cítiť neistotu. Dospelí sa zase môžu cítiť bezmocní voči „vyššej moci“.

Disharmonické manželstvá a rodiny sú uväznené spolu v domácnostiach, kde narastá napätie. Starší ľudia trpia separáciou od vnúčat a vlastných detí, keďže ich rodina chráni. Slobodné matky či vdovci sú osamelí a často nemajú dostatok praktickej pomoci.

Rozvedení partneri môžu mať sťažené stretávanie s vlastným dieťaťom. Singles sú uväznení v samostatnej domácnosti a môžu prežívať prázdnotu alebo bezcieľnosť. Podnikateľov ťaží ekonomická zodpovednosť a musia robiť dramatické rozhodnutia.

Ľudia majú v tomto období zvýšenú potrebu sledovať dianie. Neustále aktualizujú spravodajské weby, kde sú stále nové informácie, často sa nedokážu sústrediť na nič iné. Ako presvedčiť samého seba, že si treba od informácií oddýchnuť? 

Toto správanie je pochopiteľné – čím viac informácií máme, tým je situácia pre nás zrozumiteľnejšia. Máme väčší pocit kontroly a život je pre nás predvídateľnejší. V istom bode však už každá ďalšia správa, podcast alebo status nič nové neprinesie.

Ako si správne čistiť smartfón a chrániť sa proti koronavírusu. Chcem vedieť viac

Ak človek vníma, že cíti priveľkú tieseň, je načase dať si oddych. Pustiť si namiesto správ hudbu, namiesto statusov na sociálnych sieťach si prečítať niečo z beletrie, baviť sa s partnerom o osobných témach alebo pokojne filozofovať o živote, či klebetiť o známych. Ide o jednoduchý mechanizmus rozptýlenia.

Ak je pre niekoho náročné dosiahnuť to prirodzene, stanovte si rozmedzie dňa, keď budete doma mať elektronický pokoj, informačné embargo alebo covid detox. Je jedno, ako to nazvete. Určite nič dôležité nezmeškáte, v súčasnosti sa k vám informácie dostanú, aj keby ste nechceli.

„Ak človek vníma, že cíti priveľkú tieseň, je načase dať si oddych. Pustiť si namiesto správ hudbu, baviť sa s partnerom o osobných témach alebo pokojne filozofovať o živote, či klebetiť o známych.“

Máte nejakú univerzálnu radu, koľko času by sme mali stráviť sledovaním médií? Dokáže nám pomôcť nastavenie obmedzení, prípadne obmedzenie sociálnych sietí, ktoré sú teraz zahltené informáciami o víruse?

Univerzálnu radu nemám. Ja si správy a články čítam ráno a večer, cez obednú pauzu len rýchlo preskenujem, či sa neobjavilo niečo zásadné. To však funguje pre mňa, som psychologička a pracujem online z domu. Sú ľudia a profesie, ktoré potrebujú mať väčší prehľad, ale aj takí, ktorým stačí menej informácií.

Ak nonstop informačný prúd o epidémii niekoho preťažuje, určite by som mu odporučila, aby sa obmedzil na 30-minútový prehľad, napríklad niekedy popoludní. Nie však tesne pred spaním, aby mal čas nové informácie ešte vstrebať a mohol pokojnejšie zaspať.

Ako ste už spomenuli, veľa ľudí v tejto situácii zostáva doma, čo je jedno z hlavných odporúčaní vlády. Ľudia sa snažia pracovať, vzdelávať a zabaviť deti, no trávia spolu veľa času, na ktorý často nie sú naučení. Existujú nejaké odporúčania, ako predísť vzniku problémov?

Problémom a konfliktom sa nevyhneme, dokonca ich bude viac ako v bežnej prevádzke, keď svoje nálady, pnutia a frustrácie delíme medzi viacero sociálnych kontaktov – kolegovia, kamaráti, širšia rodina.

Obavy mám najmä o páry, ktoré majú konfliktný vzťah, a o rodiny, kde sa deti necítia bezpečne. Rodinná dynamika teraz dostáva zabrať, je to nápor na všetkých.

Nemalé percento ľudí prerušilo psychoterapiu, pretože nemajú doma súkromie na online konzultácie alebo im aktuálne chýbajú financie. Preto sme začali ponúkať poradenstvo aj v neskorších večerných hodinách a snažíme sa neprerušiť ani terapeutickú prácu s deťmi cez Skype a interaktívne programy.

Hovoríte, že konfliktom sa jednoducho vyhnúť nedá, ako si však s nimi poradiť?

Dôležité je napätie zachytiť na začiatku a porozumieť tomu, z čoho sme podráždení. Ak som napríklad nervózna z finančného ohrozenia rodiny, tak si musím uvedomiť, že moja nervozita patrí situácii a nie dieťaťu alebo manželovi. Nemali by sa stať bleskozvodom mojej frustrácie. Ak sa ním predsa len stanú, mala by som byť schopná ospravedlniť sa, lebo vnímam, že to odo mňa nebolo celkom fér.

Ďalšie odporúčanie je nenechať konflikt eskalovať. To robia ľudia často, keď sa cítia hlboko urazení alebo ich partner zasiahne na citlivé miesto. Na oplátku pritvrdzujú – kopia staré výčitky, používajú silné slová, vyhrážky a ultimáta. To zas spúšťa silnú reakciu u partnera, a tak sa začarovaný kruh roztáča.

Z výskumov vedca Johna Gottmana vyplýva, že keď hádajúci sa pár na niekoľko minút od seba pod nejakou zámienkou oddelíte a počkáte, kým sa obom ustáli srdečný tep, každý z páru po prestávke pokračuje v diskusii, akoby bol niekým úplne iným, s rešpektom a potrebnou mierou racionality.

U detí zase funguje nebojovať s nimi o moc, ale používať logické dôsledky. Ak dieťa niečo naozaj nechce spraviť, nedonútite ho. Možno áno, ale s použitím kriku, vyhrážok, nebodaj násilím. To však v deťoch vzbudzuje strach a poškodzuje väzbu dieťa – rodič.

Schodnejšie je nechať dieťa poučiť sa na dôsledkoch a povedať mu: „Ak si po sebe neumyješ riad, bude ťa ten špinavý tanier čakať na stole pri ďalšom jedle. My ostatní budeme jesť z čistých tanierov. Na špinavý ti nenaložím, lebo je to nehygienické – takže sa nakoniec nenaješ.“ A potom mať pevné nervy a naozaj to dodržať.

„Ak dieťa niečo naozaj nechce spraviť, nedonútite ho. Možno áno, ale s použitím kriku, vyhrážok, nebodaj násilím. To však v deťoch vzbudzuje strach a poškodzuje väzbu dieťa – rodič.“

Jedným z problémov, ktorý sa teraz môže objavovať v rodinách, je aj to, že nie všetci dodržiavajú nariadenia vlády. Čo odporúčate robiť, ak žijeme s ľuďmi, ktorí k nim majú laxný prístup, naďalej chodia denne po malý nákup do obchodu alebo sa stretávajú s ľuďmi podobne ako doteraz?

Stojí za to preskúmať, prečo sa človek daným odporúčaniam bráni. Vďaka tomu môžeme lepšie pochopiť motivácie iných a niekedy nájsť aj prieniky a riešenia. Ak napríklad otec v dôchodkovom veku chodí každý deň na nákup, možno mu chýba sociálny kontakt. Alebo je to jeho forma protestu proti kumulovaniu politickej moci a obmedzovaniu občianskych slobôd, pretože už raz zažil diktatúru. Ak týmto motívom porozumieme a uznáme ich, človek často zmäkne a je ochotnejší prispôsobiť sa.

Iným dôvodom, prečo niekto nerešpektuje nariadenia vlády ani prosby a sťažnosti partnera v spoločnej domácnosti, môže byť to, že je skrátka egocentrický. S takými ľuďmi sa veľmi ťažko žije a dohaduje.

Ako najlepšie zvládnuť odlúčenie, ak ľudia nemôžu byť vzhľadom na okolnosti alebo z dôvodu bezpečnosti spolu?

V poslednom čase dostávam veľa otázok v tomto duchu. K dobrej osobnostnej výbave človeka patrí aj schopnosť vydržať príkoria. Odolnosť neznamená, že necítim nepríjemné pocity, znamená, že ich dokážem zniesť.

Odlúčenie, respektíve to, že nám niekto chýba a máme oňho obavy, je nevyhnutne obsiahnuté v láske a priateľstve. „Najlepšie zvládnuť“ pre mňa v tomto prípade znamená „vydržať“.

Veľká skupina ľudí v tomto období naďalej chodí do práce, kde musia podať štandardný výkon a po nej sa vrátiť domov, kde ich čakajú bežné povinnosti. Ako si pomôcť v takejto situácii, keď vnímam, že veľa ľudí je doma, v bezpečí a ja som stále v plnom, prípadne ešte väčšom nasadení? 

Často to býva práve tak, že ľudia, ktorí sú naďalej aktívni, a teda prospešní, zvládajú stresujúce udalosti v lepšom psychickom zdraví ako tí, ktorí sú síce v zdanlivom bezpečí, ale izolovaní a nečinní.

Pomáhať pomáha. Ak som aktívny, podporujem v mysli prospešnú ilúziu, že mám situáciu pod kontrolou a to je ochranný faktor.

Samozrejme, niektorí ľudia to môžu vnímať aj ako krivdu a so závisťou sledovať, že iní sa majú lepšie a predstavovať si, ako sedia doma v bezpečí. Treba si však uvedomiť, že veci nebývajú také, ako sa zdajú. Myslím si, že dnes má každý svoje trápenie, ktoré však nemusí byť zjavné. Ľudia, ktorí sú doma, sa môžu báť o prácu a príjmy alebo môžu byť uväznení s ľuďmi, s ktorými vôbec nechcú byť.

Na Slovensku máme aj veľa jednočlenných domácností, ľudia sú teda doma sami, na čo sú často zvyknutí. V náročných situáciách, ako je táto, však môže byť samota alebo skôr osamelosť naozaj náročná, mnohí nemajú komu zavolať. Čo by ste poradili ľuďom v takejto situácii?

Nech myslia na to, že síce nemajú vedľa seba životného partnera, ale to ešte neznamená, že sú úplne sami. Blízkosť a vzťahy môžu mať rozložené v malých dávkach.

Hľadáte vhodný obsah pre svoje deti? Máme pre vás 4 dobré tipy. Chcem si pozrieť

Krátka interakcia so susedom (s rúškom a bezpečným odstupom), úsmevy pri prechádzke lesom namiesto odvracania pohľadu. A potom existujú inštitúcie, v ktorých sú k dispozícii vnímaví ľudia, napríklad linka dôvery Ligy za duševné zdravie.

Mnohí ľudia sú, naopak, veľmi spoločenskí, sú zvyknutí tráviť svoje dni s kamarátmi, cestovaním. Náročné môže byť aj vydržať, takpovediac sám so sebou. Vedeli by ste dať nejaké rady, ako byť sám so sebou a nezblázniť sa?

Povedala by som, že to je takmer celoživotná úloha pre nás všetkých.(úsmev) Samozrejme, niektorí ľudia, trebárs introvertnejší a pokojnejší alebo tí, ktorí dlhoročne žijú sami, majú lepší tréning. Viacerí moji klienti skonštatovali, že pre nich sa týmito obmedzeniami v živote takmer nič nezmenilo.

„K dobrej osobnostnej výbave človeka patrí aj schopnosť vydržať príkoria. Odolnosť neznamená, že necítim nepríjemné pocity, znamená, že ich dokážem zniesť.“

Tí spoločenskejší sa jednoducho musia trocha obmedziť. Extroverti si ale svoje cesty nájdu – môžu telefonovať, písať správy či statusy na sociálnych sieťach, nakrúcať videá. Z nudy sa rodí tvorivosť, v tom sú ľudské bytosti úžasné.

Množstvo nakazených a ľudí v karanténe u nás rastie. Ako sa treba správať, keď sa dostane do karantény, prípadne ochorie niekto v mojom blízkom okolí, prípadne ja sám?

Aj v rámci domácej karantény by som sa snažila priblížiť normalite, ako sa len dá. To, samozrejme, predpokladá, že som v karanténe ako (potenciálne) nakazená, ale nemám vážnejšie symptómy choroby a nemusím sa v prvom rade liečiť.

Odporúčam urobiť si dennú rutinu podobnú tej, na ktorú sme zvyknutí, samozrejme, ak sme s ňou boli spokojní. Ak teda niekto zvykol ráno chodiť do fitka, tak si v tom čase zacvičí doma. Ak zvykol potom pracovať, nech je v podobných časoch pracovne činný aj počas karantény. V prípade, že nemôže vykonávať svoje povolanie, môže sa vzdelávať alebo robiť inú užitočnú činnosť v domácnosti.

Ak zvykol obedovať s kolegami a mal to rád, tak si môže dávať obed spolu s kolegami, ktorí pracujú z domu pri zapnutom Skype. Poznám dcéru a mamu, ktoré majú pustený videohovor a popritom spolu varia – vzbudzuje to pocit blízkosti na diaľku.

Mnohí ľudia teraz ešte intenzívnejšie komunikujú na diaľku, telefonujú si alebo komunikujú online cez čety či videočety. Pomáha takáto komunikácia alebo môže mať aj opačný efekt?

Žiaden negatívny efekt mi nenapadá. Sme sociálne bytosti, kontakt s inými ľuďmi je pre nás esenciálny. Na zvládanie stresu, traumatických udalostí a minimalizáciu následkov je dokonca kľúčové, či máme v niekom oporu počas kritickej udalosti. Takže určite povzbudzujem ľudí, aby boli v kontakte.

Toto obdobie je na psychiku naozaj náročné a hoci môžeme mať pocit, že sme nad vecou, môže nás zachvátiť panika a úzkosť. Je nejaký overený spôsob, ako postupovať pri panickom ataku? Môže pomôcť napríklad dychové cvičenie?

Panika je extrémne zahlcujúci strach. Ide o bezhraničné akútne obavy o život, pri ktorých ide racionalita bokom, pričom ich spúšťač nemusí byť jasný.

Určite pomáha hlboké a pomalé dýchanie, rozptýlenie pozornosti, kontakt s druhým človekom, s ktorým mám bezpečný vzťah. Dôležité je privolať späť svoju racionálnu časť, napríklad spočítať všetky zásuvky v miestnosti alebo vymenovať tri žlté veci v okolí.

Pomáha aj vracať sa do „reality“ cez všetky zmysly – nielen cez zrak, ale aj uvedomiť si, aké zvuky práve počujeme, aké pachy cítime, že cítime pevnú zem pod nohami a popritom postláčať v ruke nejaký predmet a sústrediť sa na ten pocit.

Panický záchvat väčšinou odznie po polhodine, je ako vlna, ktorá kulminuje, ale raz sa s istotou skončí. Potom už odznieva len únava.

Dobrým spôsobom, ako predísť negatívnym myšlienkam je zamestnať si myseľ aj ruky, sledovať filmy, cvičiť, niečo tvoriť. Čo však v prípade, ak sa na nič nedokážem sústrediť?

Ľudská myseľ má tendenciu dokončovať neuzavreté veci, dávať zážitkom zmysel a snažiť sa predvídať. Takéto mikro vyhodnocovacie procesy fungujú v mozgu permanentne. Nie je preto divné, že v súčasnosti, keď máme veľa neistôt, nejasností a zmien každý deň, je pozornosť nesústredená.

Dá sa s tým však fungovať – hoci nám myseľ po každom odseku prečítanej knihy zablúdi preč, opäť sa vrátime k rozčítanému deju. Rovnako sa dá očakávať, že bude náročnejšie zaspať a mnohí budú mať aj bujnejšie sny. Je nerealistické očakávať, že budeme fungovať, ako by sa okolo nás nič nedialo.

Lenka Rušarová

Je certifikovaná klinická psychologička a psychoterapeutka s viac ako 15-ročnou praxou. Pracuje v súkromnom zdravotníckom zariadení PsychoKonzult, kde sa venuje nielen deťom, ale aj párovej a individuálnej psychoterapii. Preložila viacero odborných publikácií a tlmočí v odbore.


Férová Nadácia O2 podporí projekty, ktoré vzdelávajú deti a učiteľov online

Čítaj viac

Získajte praktické príslušenstvo ako darček: 3 skvelé ponuky od O2

Čítaj viac

Silné heslo a opatrnosť na verejnej Wi-Fi. Ako si najlepšie zabezpečiť smartfón

Čítaj viac