Pred dôležitými spoločenskými témami netreba zatvárať oči, ale treba na ne upozorňovať a otvorene o nich hovoriť. Odvahu, čestnosť a spravodlivosť už 10 rokov oceňuje Biela vrana, ktorej hrdým partnerom je aj O2. Preto sme si pre vás pripravili sériu rozhovorov s jej laureátmi.
Po Emílli Trepáčovej a Erikovi Balážovi pokračujeme Andrejom Bánom, ktorý v rámci svojej profesie dlhé roky mapuje vojnové konflikty a život ľudí po nich, založil neziskovú organizáciu Človek v ohrození a aktuálne sa venuje aj iniciatíve Zabudnuté Slovensko, ktorá sa zameriava na aktivity proti fašizmu, ako aj rôznym formám extrémizmu a násilia.
Stretli sme sa v kaviarni Scherz na bratislavských Palisádach, ktorá je jeho druhou kanceláriou.
Andrej, dokumentujete životne vypäté situácie, no dočítali sme sa, že ste nikdy nevyhľadávali adrenalínové situácie. Prečo ste s tým vôbec začali?
Áno, povedal som to po tom, ako jedna česká fotografka v rozhovore uviedla, že pre ňu to je adrenalínový zážitok. Čo ma však zarazilo a nahnevalo ešte viac bolo jej tvrdenie, že jej nevadí fotiť mŕtvych ľudí, lebo má zlý čuch. Nechcel som, aby si na základe toho verejnosť vytvorila obraz ľudí, ktorí chodia do vojnových zón, že sú cynickí.
Skutočne si myslím, že to nehovorím ako pózu, ale do tých krajín chodím preto, aby som vydal svedectvo. To, čo pritom prežívam ja ako fotograf, nemá byť hlavná téma. Pozornosť má byť upriamená na obete vojen a katastrof.
Predpokladáme, že sa vás mnoho ľudí pýta či ste sa vy sám ocitli v ohrození života.
Otázky tohto typu nemám rád. Áno, bol. Ale tí ľudia, ktorých fotím, sú v oveľa ťažších situáciách ako ja. Ja chcem pozornosť upriamiť na nich, a preto hovorím, že to nie je adrenalínový šport. Byť svedkom je pri reportážnej fotografii kľúčové. V mene tých ľudí vypovedáte ich príbehy ďalším.
Dá sa však na život ohrozujúce situácie pripraviť alebo sa s nimi neskôr vyrovnať?
Pripraviť sa na to asi dá iba prakticky, teda skúsenosťou a budovaním empatie. Ja to robím už 25 rokov – vlani som vydal aj knižku Na juh od raja, ktorá zachytáva 25 krajín počas 25 rokov mojej tvorby. Až na malé výnimky ale obvykle nie som fotograf v prvej vojnovej línii. Bol som aj v takých situáciách, ale nevyhľadávam to.
Skôr sa tam vraciam vtedy, keď sa o ľuďoch už až tak veľa nepíše, lebo novinári išli inde, kde je iný konflikt. Ľudia si vtedy pripadajú opustení a zabudnutí, doľahne na nich posttraumatický stresový syndróm zo všetkého, čo zažili – že im zničili dom alebo zavraždili blízkych. Považujem za dôležité prísť za nimi práve vtedy.
„Byť svedkom je pri reportážnej fotografii kľúčové. V mene tých ľudí vypovedáte ich príbehy ďalším.“
Ale sú situácie, ktoré vás zaskočia. Vtedy buď máte šťastie, alebo nie. Ja som napríklad mal šťastie v Kosove, na Haiti a v Afganistane. Ale ako hovorím, nebol som obvykle v prvej línii. Sú tam aj takí a veľmi si ich vážim.
Ste teda skôr povojnový fotograf?
Áno, po vojne sú ľudia možno v ešte ťažšej situácii, lebo si uvedomia, čo sa im stalo. Keď ste vo vojne, ide len o to, aby ste si zachránili život. V správach ale nevidíte, čo sa s tými ľuďmi stane potom. Preto sa dlhodobo vraciam na Balkán a najmä do Kosova, ale aj do Bosny, Macedónska, na Kaukaz, do Gruzínska, Arménska, Pakistanu a Afganistanu.
Už dva roky robím s režisérom Jarom Vojtekom a Marekom Leščákom film, ktorý bude práve o mojej práci a tiež o strate a znovunachádzaní domova ľudí z vojnových zón. Azda na budúci rok ho dokončíme. Boli sme spoločne aj v Gruzínsku, kde som bol na vojnových miestach v roku 2008. Boli sme v Iraku, a to práve v čase, keď ešte prebiehali boje v Mosule a sledovali sme príbeh jednej rodiny, ktorá prišla na Slovensko.
Ďalší silný príbeh filmu je z Kosova. Vraciam sa tam na jedno miesto, kde som bol tesne po vojnových masakroch na jar 1999. Tiež sú tam aj príbehy utečencov. Boli sme v Grécku, Turecku, Macedónsku, Srbsku… Ten film ale primárne nie je o vojne a utečencoch, ale o domove.
Ako sa k vám správajú ľudia v takýchto ťažkých situáciách? Vidia vo vás záchrancu, nositeľa informácií?
Nechcem zovšeobecňovať. Sú ľudia, ktorí vedia, že cezo mňa sa zahraničie možno dozvie ich príbeh. Niektorí dúfajú, že im vďaka tomu pomôže nejaká organizácia, niektorí len chcú upozorniť na to, čo sa stalo.
Potom sú ľudia, ktorí tento cieľ nemajú a musíte si ich získať a presvedčiť ich, aby sa vám vôbec venovali. Keď niekto nechce, musíte to rešpektovať. Ľudí nepresviedčam, všetko, čo je neprirodzené, je zlé.
Často je to o tom, že chodím od domu k domu a stretávam sa s ľuďmi. Už len prejavenie záujmu je pre nich dôležité. Psychológovia vám potvrdia, že terapiou je pre nich už len to, keď ich pozorne vypočujete. Nemusíte im ani hneď ponúknuť pomoc, no robil som aj to. V Gruzínsku som robil zbierku s organizáciou Človek v ohrození a za 300 € som nakúpil lieky pre štyri dedinské ambulancie.
Ale, samozrejme, mávam výčitky, lebo príde deň, keď od nich musím odísť. Človek ale nemôže mať „mesiášske” sklony, musí byť skromný a pokorný. Ľudia vedia, že im nemôžete zásadne zmeniť život, ale ani to nemusí platiť.
Do oblastí sa opakovanie vraciate. Stretáte sa tam s rovnakými ľuďmi? Vytvárate si tam priateľstvá?
Keď tam prídete s odstupom niekoľkých rokov, obvykle už stretnete iných ľudí. Aj teraz, keď sme boli v Gruzínsku, boli sme s abcházskymi utečencami, teda s Gruzíncami, ktorí ušli z Abcházska ešte v roku 1994. Je to teda viac ako dvadsať rokov starý príbeh a podľa mňa hrozný, lebo tí ľudia dodnes žijú v rozpadnutých budovách.
Obvykle ale mám v tých krajinách priateľov a ľudí, ku ktorým sa vraciam, sú to moje „vstupenky” k ľuďom. Málokedy chodím do hotela, bývam u ľudí doma, prespávam v aute alebo mám lacné ubytovanie a keď môžem, vždy tým ľuďom nejako pomôžem. Hovorím síce po rusky, anglicky a francúzsky, ale vždy je skvelé, keď ma k ľuďom vezme miestny.
Ako vnímajú vaše povolanie vaši blízki ? Boja sa o vás?
Isto, všetci, ktorí boli a sú súčasťou mojej rodiny, sa boja. Ale to nie je dôvod na to, aby som do tých krajín nešiel. Je to dôvod na to, aby som bol opatrný a o to sa snažím.
Čo pre vás znamená fotografia?
Fotografia je pre mňa univerzálny jazyk, jazyk bez slov. Prostredníctvom nej môžete komunikovať s ľuďmi všetkých kultúr a náboženstiev. Ja mám rád fotografie ľudí alebo to, čo sa nazýva živá fotografia.
Snažím sa zachytávať život postupne tak, ako ide okolo mňa, nearanžovať ho ani nemanipulovať, aj keď istej miere manipulácie sa nedá vyhnúť. Je to výpoveď o stave sveta, ktorá ma zaujíma a myslím si, že v tomto vždy bude fotografia nenahraditeľná. Môžeme mať sociálne siete aj televízie, ale ten výsek času zachytený v zlomku sekundy bude vždy nenahraditeľný.
„Fotografia je pre mňa univerzálny jazyk, jazyk bez slov. Prostredníctvom nej môžete komunikovať s ľuďmi všetkých kultúr a náboženstiev.“
Začali ste fotografovať veľmi mladý a učili ste sa sám. Vždy ste smerovali k takýmto povedzme neuhľadeným veciam?
Nie, ale tie pekné veci netreba fotiť, na tie sa treba pozerať. Môj kamarát a známy český fotograf Josef Koudelka povedal, že prírodu nefotí, lebo sa na ňu radšej díva. Nechcem povedať, že to, čo je pekné, ma nudí, lebo aj z toho zlého sa môže stať nejaký návyk alebo droga. Človek si nemôže povedať, že nechce fotiť to pekné alebo to škaredé. Život pozostáva z oboch.
Keď si ale pozriete fotografické stránky alebo časopisy, tak je tam veľa ľudí, ktorí fotia portréty, prírodu, zátišia či zvieratká. Fajn, ale ja chcem fotiť to, čo robím – ľudí v ťažkých situáciách. Nie je to nič proti ničomu, nehovorím, že jedno alebo druhé je lepšie.
Spomenuli ste sociálne siete. V minulosti ste sa vyjadrili, že internet je nebezpečný, a práve preto je veľmi dôležité, že aj dnes existujú reportéri, ktorí mapujú udalosti v teréne.
Nepovedal som doslovne, že je nebezpečný, ale že považujem za zlú možnosť anonymity, ktorú ponúka. Bohužiaľ, žijeme v dobe, keď ľudia vstupujú do diskusií anonymne, a to mi prekáža.
Keď robím diskusie o extrémizme, idem tam sám za seba, napriek tomu, že vstupujem do rizika. Živá komunikácia je dôležitá, no, bohužiaľ, žurnalistika sa dnes tiež mení, veľa vecí sa robí „od stola”, čo vnímam ako zlé. Niektorí kolegovia už ani nechodia do terénu a všetky informácie čerpajú prakticky z internetu.
Nebezpečná je teda závislosť, nie internet alebo telefón sám o sebe, ale vzťah, ktorý k tomu telefónu máme. Takisto nepovieme, že zlý je nejaký liek. Zlé je, keď sa ním niekto predávkuje a stane sa závislým.
Vašou obrovskou pridanou hodnotou je, že dané miesto a ľudí nielen fotografujete, ale zároveň o tom dokážete aj napísať.
Neviem či je to výhoda, lebo človek je potom často sám. Mne to vyhovuje, ale niekedy chcem byť s niekým. Posledné roky naozaj málokedy cestujem s niekým, aj redakcia tým šetrí náklady… Výhoda je to ale v tom, že si môžem sám rozvrhnúť, ktorú časť výpovede poviem textom a ktorú obrazom.
Prebieha medzi fotografmi v akcii v krízových oblastiach rivalita?
Nikomu neželám a nechcem, aby sa z vojnových udalostí stala nejaká turistika. Počas vojen na Balkáne boli nejaké bláznivé cestovky, ktoré chceli ľudí týmito konfliktmi sprevádzať. Je veľmi zlé, keď je okolo fotografa aj veľa iných novinárov a ste súčasťou veľkej skupiny, ktorá niečo hrozné vidí či fotí.
„Živá komunikácia je dôležitá, no, bohužiaľ, žurnalistika sa dnes tiež mení, čo vnímam ako zlé. Niektorí kolegovia už ani nechodia do terénu a všetky informácie čerpajú len z internetu.“
Zažil som to aj na Slovensku v roku 1997, keď boli veľké záplavy na východnom Slovensku. Len v obci Jarovnice pri Prešove, kde bola rómska osada, zahynulo okolo päťdesiat ľudí. Na spoločnom pohrebe, na ktorý som išiel ako novinár, bol asi tucet kolegov s kamerami a fotoaparátmi. Všetci sa snažili dostať medzi ľudí a keď ich tam ženy videli, plakali ešte viac. Bolo to pre mňa až nechutné, toto podľa mňa nie je cesta.
Nechcete v ľuďoch vyvolávať emócie?
Aj to patrí k tomu. Na pohrebe ľudia obvykle plačú, ale prítomnosť médií často situáciu mení. Nemusíte ľudí ani manipulovať, už len tým, že máte v ruke fotoaparát alebo kameru, ľudia menia svoje správanie. To je jeden z dôvodov, prečo sa usilujem chodiť sám – skôr splyniem s prostredím.
Veľa cestujete po svete, na Slovensko sa ale stále vraciate. Máte ho rád?
Slovensko je moja krajina, no mám množstvo výhrad. Minule som čítal veľmi peknú vetu šéfredaktora českého Respektu o knihe Medzi Slovákmi, ktorú napísal novinár Milan Šimečka. Napísal niečo v tom duchu, že Milan prejavuje svoj vzťah ku Slovensku tým najlepším možným spôsobom – je k nemu kritický. Tak to mám aj ja.
Je to ako vo vzťahu medzi dvomi ľuďmi. Keď je človek voči tomu druhému ľahostajný, je to to najhoršie. Keď je v dobrom úmysle kritický, je to správne. Ale zase nemôžete byť len kritický. Ja mám niektoré veci rád, niektoré mi prekážajú, napríklad obsadenie parlamentu. Ale rešpektujem to, lebo je to vôľa ľudí. To však nič nemení na tom, keď si myslím, že je dôležité hovoriť ľuďom o tom, prečo sú títo ľudia nebezpeční.
Premýšľali ste niekedy nad tým, kde by ste si vybrali druhý domov, ak by ste sa mali presťahovať?
Takto neuvažujem, nevidím dôvod odsťahovať sa. Práve naopak, čím je to v tejto krajine zložitejšie, tým radšej tu žijem. Mám to také posunuté. Nevyhľadávam pokoj a blahobyt, to by ma nudilo. Raz som bol na reportáži vo Švajčiarsku a cítil som sa tam skľúčene, mal som „depku”, lebo tá krajina je taká blahobytná, až som sa s tým nevedel vyrovnať. Bývam v časti Bratislavy, ktorá vyzerá ako Kosovo alebo Kaukaz s rozbitou cestou, ale mne to vyhovuje.
Myslíte si, že meníte spoločnosť k lepšiemu?
To je jedna z otázok, ktorú musí posúdiť a zodpovedať niekto iný, nie ja. Povedať áno je trúfalé.
„Povinnosťou novinára nie je organizovať verejné diskusie o extrémizme či založiť humanitárnu organizáciu. To robím ako občan.“
Dostali ste však ocenenie Biela vrana za dlhodobý spoločenský prínos. Zmenilo sa po ňom niečo?
Veľmi som si to vážil a stále vážim. V tom istom roku dostal rovnaké ocenenie aj dnes už nebohý Anton Srholec. Byť s ním v jednej spoločnosti je pre mňa veľkou cťou. Túto cenu každý rok dostávajú ľudia, ktorí nejako prispeli k zápasu s korupciou a inými spoločenskými neduhmi.
Nemôžem povedať, že chcem, aby boli v spoločnosti pozitívne vzory ako ja, to by bolo trochu hlúpe. Tým, že vyzdvihli moje aktivity a prácu mojich kolegov, prisudzuje táto cena význam aj ľuďom, ktorí majú rôzne občianske aktivity.
Ja tie veci nerobím len ako novinár. Povinnosťou novinára nie je organizovať verejné diskusie o extrémizme či založiť humanitárnu organizáciu. To robím ako občan. Keby som mal akúkoľvek inú profesiu, robil by som to asi aj tak… Ale je pravda, že práca novinára mi to uľahčuje. Človek je zvyknutý vyjadrovať sa o tom, čo si myslí aj ísť do verbálnej konfrontácie. To mi neprekáža.
V čase, keď som ocenenie Biela vrana dostal, som veľa písal a referoval o tom, že považujem za nesprávne obviňovať všetkých moslimov a utečencov z toho, že sú teroristi. Teraz hovorím v rámci občianskej iniciatívy Zabudnuté Slovensko najmä o týchto domácich témach – o extrémistoch. Ale nerobím to o nič menej ani o nič viac len tým, že mám cenu. Tá len upozornila ľudí na to, že toto je človek, ktorý veci robí konzistentne a dlhodobo. Organizáciu Človeka v ohrození som s priateľmi založil pred 19 rokmi.
Americkému historikovi Timothy Snyderovi vyšla potom, ako sa stal Donald Trump prezidentom, knižka O tyranii. Obsahuje dvadsať ponaučení z 20. storočia a jedno z nich znie, akoby som ho naformuloval ja sám: Človek by mal chodiť medzi ľudí.
Prejsť z dvojrozmerného sveta do toho trojrozmerného. Viem, že je ťažké predstaviť si, že pracujúci človek, čo robí cez týždeň v kancelárii od ôsmej do štvrtej, má cez týždeň čas sadnúť na vlak a ísť medzi ľudí. Je to ťažké, ale spoznávať reálny život je dnes možno ešte dôležitejšie ako kedykoľvek predtým.
Pre mnohých ste vďaka svojej profesii a svojim aktivitám inšpiráciou. Čo alebo kto inšpiruje vás?
Neviem, možno čiastočne to opíšem v spomínanom filme, ale takto sa nad tým nezamýšľam. Teraz som síce hyperaktívny, robím pre dve médiá, organizujem diskusie. Raz som mal dokonca v priebehu štyroch dní päť diskusií, no to už bolo priveľa.
Kde na to beriete energiu? Viete aj vypnúť?
Ako vidíte, nie som veľmi športový typ. Viem aj vypnúť. Veľa spím. Ale mám v sebe veľa energie. Čím to je, neviem. Žiadne látky na to nepoužívam, okrem kávy alebo cigár.
Ale vraj máte rád šach, takže predsa len športujete. Ako rád trávite voľný čas? Čo počúvate, aké knihy čítate?
Áno, som veľký športovec – šachista. Naposledy som ale šach hral v miestnom klube s „dedkami” v Náhornom Karabachu a to už je ale šesť – sedem rokov.
Mám veľmi rád Boba Dylana, ale nemám nejakú preferovanú hudbu. Páči sa mi hudba z filmov, napríklad z Before the Rain, čo je macedónsky film z roku 1994, ktorý vyhral cenu v Cannes. Hudba sa mi páčila aj vo filme Posledné pokušenie Krista či Pulp Fiction, mám rád aj hudbu Petra Gabriela a jazz. Je toho veľa.
Loading...
