Fotograf a novinár Andrej Bán: Čím je to v tejto krajine zložitejšie, tým radšej tu žijem

Biela vrana je ocenením ľudskej odvahy, statočnosti a čestnosti. Za dlhodobý spoločenský prínos ju v roku 2015 získal aj fotograf a reportér Andrej Bán, ktorý sa v tom čase aktívne venoval migračnej téme. Porozprávali sme sa s ním nielen o práci vojnového fotografa a novinára, ale aj o živote na Slovensku a jeho ďalších aktivitách.

Pred dôležitými spoločenskými témami netreba zatvárať oči, ale treba na ne upozorňovať a otvorene o nich hovoriť. Odvahu, čestnosť a spravodlivosť už 10 rokov oceňuje Biela vrana, ktorej hrdým partnerom je aj O2. Preto sme si pre vás pripravili sériu rozhovorov s jej laureátmi.

Po Emílli TrepáčovejErikovi Balážovi pokračujeme Andrejom Bánom, ktorý v rámci svojej profesie dlhé roky mapuje vojnové konflikty a život ľudí po nich, založil neziskovú organizáciu Človek v ohrození a aktuálne sa venuje aj iniciatíve Zabudnuté Slovensko, ktorá sa zameriava na aktivity proti fašizmu, ako aj rôznym formám extrémizmu a násilia.

Stretli sme sa v kaviarni Scherz na bratislavských Palisádach, ktorá je jeho druhou kanceláriou.

Andrej, dokumentujete životne vypäté situácie, no dočítali sme sa, že ste nikdy nevyhľadávali adrenalínové situácie. Prečo ste s tým vôbec začali?

Áno, povedal som to po tom, ako jedna česká fotografka v rozhovore uviedla, že pre ňu to je adrenalínový zážitok. Čo ma však zarazilo a nahnevalo ešte viac bolo jej tvrdenie, že jej nevadí fotiť mŕtvych ľudí, lebo má zlý čuch. Nechcel som, aby si na základe toho verejnosť vytvorila obraz ľudí, ktorí chodia do vojnových zón, že sú cynickí.

Skutočne si myslím, že to nehovorím ako pózu, ale do tých krajín chodím preto, aby som vydal svedectvo. To, čo pritom prežívam ja ako fotograf, nemá byť hlavná téma.  Pozornosť má byť upriamená na obete vojen a katastrof.

Predpokladáme, že sa vás mnoho ľudí pýta či ste sa vy sám ocitli v ohrození života.

Otázky tohto typu nemám rád. Áno, bol. Ale tí ľudia, ktorých fotím, sú v oveľa ťažších situáciách ako ja. Ja chcem pozornosť upriamiť na nich, a preto hovorím, že to nie je adrenalínový šport. Byť svedkom je pri reportážnej fotografii kľúčové. V mene tých ľudí vypovedáte ich príbehy ďalším.

Dá sa však na život ohrozujúce situácie pripraviť alebo sa s nimi neskôr vyrovnať?

Pripraviť sa na to asi dá iba prakticky, teda skúsenosťou a budovaním empatie. Ja to robím už 25 rokov – vlani som vydal aj knižku Na juh od raja, ktorá zachytáva 25 krajín počas 25 rokov mojej tvorby. Až na malé výnimky ale obvykle nie som fotograf v prvej vojnovej línii. Bol som aj v takých situáciách, ale nevyhľadávam to.

Skôr sa tam vraciam vtedy, keď sa o ľuďoch už až tak veľa nepíše, lebo novinári išli inde, kde je iný konflikt. Ľudia si vtedy pripadajú opustení a zabudnutí, doľahne na nich posttraumatický stresový syndróm zo všetkého, čo zažili – že im zničili dom alebo zavraždili blízkych. Považujem za dôležité prísť za nimi práve vtedy.

„Byť svedkom je pri reportážnej fotografii kľúčové. V mene tých ľudí vypovedáte ich príbehy ďalším.“

Ale sú situácie, ktoré vás zaskočia. Vtedy buď máte šťastie, alebo nie. Ja som napríklad mal šťastie v Kosove, na Haiti a v Afganistane. Ale ako hovorím, nebol som obvykle v prvej línii. Sú tam aj takí a veľmi si ich vážim.

Ste teda skôr povojnový fotograf?

Áno, po vojne sú ľudia možno v ešte ťažšej situácii, lebo si uvedomia, čo sa im stalo. Keď ste vo vojne, ide len o to, aby ste si zachránili život. V správach ale nevidíte, čo sa s tými ľuďmi stane potom. Preto sa dlhodobo vraciam na Balkán a najmä do Kosova, ale aj do Bosny, Macedónska, na Kaukaz, do Gruzínska, Arménska, Pakistanu a Afganistanu.

Už dva roky robím s režisérom Jarom Vojtekom a Marekom Leščákom film, ktorý bude práve o mojej práci a tiež o strate a znovunachádzaní domova ľudí z vojnových zón. Azda na budúci rok ho dokončíme. Boli sme spoločne aj v Gruzínsku, kde som bol na vojnových miestach v roku 2008. Boli sme v Iraku, a to práve v čase, keď ešte prebiehali boje v Mosule a sledovali sme príbeh jednej rodiny, ktorá prišla na Slovensko.

Ďalší silný príbeh filmu je z Kosova. Vraciam sa tam na jedno miesto, kde som bol tesne po vojnových masakroch na jar 1999. Tiež sú tam aj príbehy utečencov. Boli sme v Grécku, Turecku, Macedónsku, Srbsku… Ten film ale primárne nie je o vojne a utečencoch, ale o domove.

Ako sa k vám správajú ľudia v takýchto ťažkých situáciách? Vidia vo vás záchrancu, nositeľa informácií?

Nechcem zovšeobecňovať. Sú ľudia, ktorí vedia, že cezo mňa sa zahraničie možno dozvie ich príbeh. Niektorí dúfajú, že im vďaka tomu pomôže nejaká organizácia, niektorí len chcú upozorniť na to, čo sa stalo.

Potom sú ľudia, ktorí tento cieľ nemajú a musíte si ich získať a presvedčiť ich, aby sa vám vôbec venovali. Keď niekto nechce, musíte to rešpektovať. Ľudí nepresviedčam, všetko, čo je neprirodzené, je zlé.

Často je to o tom, že chodím od domu k domu a stretávam sa s ľuďmi. Už len prejavenie záujmu je pre nich dôležité. Psychológovia vám potvrdia, že terapiou je pre nich už len to, keď ich pozorne vypočujete. Nemusíte im ani hneď ponúknuť pomoc, no robil som aj to. V Gruzínsku som robil zbierku s organizáciou Človek v ohrození a za 300 € som nakúpil lieky pre štyri dedinské ambulancie.

Ale, samozrejme, mávam výčitky, lebo príde deň, keď od nich musím odísť. Človek ale nemôže mať „mesiášske” sklony, musí byť skromný a pokorný. Ľudia vedia, že im nemôžete zásadne zmeniť život, ale ani to nemusí platiť.

Do oblastí sa opakovanie vraciate. Stretáte sa tam s rovnakými ľuďmi? Vytvárate si tam priateľstvá?

Keď tam prídete s odstupom niekoľkých rokov, obvykle už stretnete iných ľudí. Aj teraz, keď sme boli v Gruzínsku, boli sme s abcházskymi utečencami, teda s Gruzíncami, ktorí ušli z Abcházska ešte v roku 1994. Je to teda viac ako dvadsať rokov starý príbeh a podľa mňa hrozný, lebo tí ľudia dodnes žijú v rozpadnutých budovách.

Pakistan

Obvykle ale mám v tých krajinách priateľov a ľudí, ku ktorým sa vraciam, sú to moje „vstupenky” k ľuďom. Málokedy chodím do hotela, bývam u ľudí doma, prespávam v aute alebo mám lacné ubytovanie a keď môžem, vždy tým ľuďom nejako pomôžem. Hovorím síce po rusky, anglicky a francúzsky, ale vždy je skvelé, keď ma k ľuďom vezme miestny.

Ako vnímajú vaše povolanie vaši blízki ? Boja sa o vás?

Isto, všetci, ktorí boli a sú súčasťou mojej rodiny, sa boja. Ale to nie je dôvod na to, aby som do tých krajín nešiel. Je to dôvod na to, aby som bol opatrný a o to sa snažím.

Čo pre vás znamená fotografia?

Fotografia je pre mňa univerzálny jazyk, jazyk bez slov. Prostredníctvom nej môžete komunikovať s ľuďmi všetkých kultúr a náboženstiev. Ja mám rád fotografie ľudí alebo to, čo sa nazýva živá fotografia.

Snažím sa zachytávať život postupne tak, ako ide okolo mňa, nearanžovať ho ani nemanipulovať, aj keď istej miere manipulácie sa nedá vyhnúť. Je to výpoveď o stave sveta, ktorá ma zaujíma a myslím si, že v tomto vždy bude fotografia nenahraditeľná. Môžeme mať sociálne siete aj televízie, ale ten výsek času zachytený v zlomku sekundy bude vždy nenahraditeľný.

„Fotografia je pre mňa univerzálny jazyk, jazyk bez slov. Prostredníctvom nej môžete komunikovať s ľuďmi všetkých kultúr a náboženstiev.“

Začali ste fotografovať veľmi mladý a učili ste sa sám. Vždy ste smerovali k takýmto povedzme neuhľadeným veciam?

Nie, ale tie pekné veci netreba fotiť, na tie sa treba pozerať. Môj kamarát a známy český fotograf Josef Koudelka povedal, že prírodu nefotí, lebo sa na ňu radšej díva. Nechcem povedať, že to, čo je pekné, ma nudí, lebo aj z toho zlého sa môže stať nejaký návyk alebo droga. Človek si nemôže povedať, že nechce fotiť to pekné alebo to škaredé. Život pozostáva z oboch.

Keď si ale pozriete fotografické stránky alebo časopisy, tak je tam veľa ľudí, ktorí fotia portréty, prírodu, zátišia či zvieratká. Fajn, ale ja chcem fotiť to, čo robím – ľudí v ťažkých situáciách. Nie je to nič proti ničomu, nehovorím, že jedno alebo druhé je lepšie.

Spomenuli ste sociálne siete. V minulosti ste sa vyjadrili, že internet je nebezpečný, a práve preto je veľmi dôležité, že aj dnes existujú reportéri, ktorí mapujú udalosti v teréne.

Nepovedal som doslovne, že je nebezpečný, ale že považujem za zlú možnosť anonymity, ktorú ponúka. Bohužiaľ, žijeme v dobe, keď ľudia vstupujú do diskusií anonymne, a to mi prekáža.

Keď robím diskusie o extrémizme, idem tam sám za seba, napriek tomu, že vstupujem do rizika. Živá komunikácia je dôležitá, no, bohužiaľ, žurnalistika sa dnes tiež mení, veľa vecí sa robí „od stola”, čo vnímam ako zlé. Niektorí kolegovia už ani nechodia do terénu a všetky informácie čerpajú prakticky z internetu.

Nebezpečná je teda závislosť, nie internet alebo telefón sám o sebe, ale vzťah, ktorý k tomu telefónu máme. Takisto nepovieme, že zlý je nejaký liek. Zlé je, keď sa ním niekto predávkuje a stane sa závislým.

Vašou obrovskou pridanou hodnotou je, že dané miesto a ľudí nielen fotografujete, ale zároveň o tom dokážete aj napísať.  

Neviem či je to výhoda, lebo človek je potom často sám. Mne to vyhovuje, ale niekedy chcem byť s niekým. Posledné roky naozaj málokedy cestujem s niekým, aj redakcia tým šetrí náklady… Výhoda je to ale v tom, že si môžem sám rozvrhnúť, ktorú časť výpovede poviem textom a ktorú obrazom.

Prebieha medzi fotografmi v akcii v krízových oblastiach rivalita?

Nikomu neželám a nechcem, aby sa z vojnových udalostí stala nejaká turistika. Počas vojen na Balkáne boli nejaké bláznivé cestovky, ktoré chceli ľudí týmito konfliktmi sprevádzať. Je veľmi zlé, keď je okolo fotografa aj veľa iných novinárov a ste súčasťou veľkej skupiny, ktorá niečo hrozné vidí či fotí.

„Živá komunikácia je dôležitá, no, bohužiaľ, žurnalistika sa dnes tiež mení, čo vnímam ako zlé. Niektorí kolegovia už ani nechodia do terénu a všetky informácie čerpajú len z internetu.“

Zažil som to aj na Slovensku v roku 1997, keď boli veľké záplavy na východnom Slovensku. Len v obci Jarovnice pri Prešove, kde bola rómska osada, zahynulo okolo päťdesiat ľudí. Na spoločnom pohrebe, na ktorý som išiel ako novinár, bol asi tucet kolegov s kamerami a fotoaparátmi. Všetci sa snažili dostať medzi ľudí a keď ich tam ženy videli, plakali ešte viac. Bolo to pre mňa až nechutné, toto podľa mňa nie je cesta.

Nechcete v ľuďoch vyvolávať emócie?

Aj to patrí k tomu. Na pohrebe ľudia obvykle plačú, ale prítomnosť médií často situáciu mení. Nemusíte ľudí ani manipulovať, už len tým, že máte v ruke fotoaparát alebo kameru, ľudia menia svoje správanie. To je jeden z dôvodov, prečo sa usilujem chodiť sám – skôr splyniem s prostredím.

Veľa cestujete po svete, na Slovensko sa ale stále vraciate. Máte ho rád?

Slovensko je moja krajina, no mám množstvo výhrad. Minule som čítal veľmi peknú vetu šéfredaktora českého Respektu o knihe Medzi Slovákmi, ktorú napísal novinár Milan Šimečka. Napísal niečo v tom duchu, že Milan prejavuje svoj vzťah ku Slovensku tým najlepším možným spôsobom – je k nemu kritický. Tak to mám aj ja.

Je to ako vo vzťahu medzi dvomi ľuďmi. Keď je človek voči tomu druhému ľahostajný, je to to najhoršie. Keď je v dobrom úmysle kritický, je to správne. Ale zase nemôžete byť len kritický. Ja mám niektoré veci rád, niektoré mi prekážajú, napríklad obsadenie parlamentu. Ale rešpektujem to, lebo je to vôľa ľudí. To však nič nemení na tom, keď si myslím, že je dôležité hovoriť ľuďom o tom, prečo sú títo ľudia nebezpeční.

Premýšľali ste niekedy nad tým, kde by ste si vybrali druhý domov, ak by ste sa mali presťahovať?

Takto neuvažujem, nevidím dôvod odsťahovať sa. Práve naopak, čím je to v tejto krajine zložitejšie, tým radšej tu žijem. Mám to také posunuté. Nevyhľadávam pokoj a blahobyt, to by ma nudilo. Raz som bol na reportáži vo Švajčiarsku a cítil som sa tam skľúčene, mal som „depku”, lebo tá krajina je taká blahobytná, až som sa s tým nevedel vyrovnať. Bývam v časti Bratislavy, ktorá vyzerá ako Kosovo alebo Kaukaz s rozbitou cestou, ale mne to vyhovuje.

Myslíte si, že meníte spoločnosť k lepšiemu?

To je jedna z otázok, ktorú musí posúdiť a zodpovedať niekto iný, nie ja. Povedať áno je trúfalé.

„Povinnosťou novinára nie je organizovať verejné diskusie o extrémizme či založiť humanitárnu organizáciu. To robím ako občan.“

Dostali ste však ocenenie Biela vrana za dlhodobý spoločenský prínos. Zmenilo sa po ňom niečo?

Veľmi som si to vážil a stále vážim. V tom istom roku dostal rovnaké ocenenie aj dnes už nebohý Anton Srholec. Byť s ním v jednej spoločnosti je pre mňa veľkou cťou. Túto cenu každý rok dostávajú ľudia, ktorí nejako prispeli k zápasu s korupciou a inými spoločenskými neduhmi.

Nemôžem povedať, že chcem, aby boli v spoločnosti pozitívne vzory ako ja, to by bolo trochu hlúpe. Tým, že vyzdvihli moje aktivity a prácu mojich kolegov, prisudzuje táto cena význam aj ľuďom, ktorí majú rôzne občianske aktivity.

Ja tie veci nerobím len ako novinár. Povinnosťou novinára nie je organizovať verejné diskusie o extrémizme či založiť humanitárnu organizáciu. To robím ako občan. Keby som mal akúkoľvek inú profesiu, robil by som to asi aj tak… Ale je pravda, že práca novinára mi to uľahčuje. Človek je zvyknutý vyjadrovať sa o tom, čo si myslí aj ísť do verbálnej konfrontácie. To mi neprekáža.

V čase, keď som ocenenie Biela vrana dostal, som veľa písal a referoval o tom, že považujem za nesprávne obviňovať všetkých moslimov a utečencov z toho, že sú teroristi. Teraz hovorím v rámci občianskej iniciatívy Zabudnuté Slovensko najmä o týchto domácich témach – o extrémistoch. Ale nerobím to o nič menej ani o nič viac len tým, že mám cenu. Tá len upozornila ľudí na to, že toto je človek, ktorý veci robí konzistentne a dlhodobo. Organizáciu Človeka v ohrození som s priateľmi založil pred 19 rokmi.

Americkému historikovi Timothy Snyderovi vyšla potom, ako sa stal Donald Trump prezidentom, knižka O tyranii. Obsahuje dvadsať ponaučení z 20. storočia a jedno z nich znie, akoby som ho naformuloval ja sám: Človek by mal chodiť medzi ľudí.

Prejsť z dvojrozmerného sveta do toho trojrozmerného. Viem, že je ťažké predstaviť si, že pracujúci človek, čo robí cez týždeň v kancelárii od ôsmej do štvrtej, má cez týždeň čas sadnúť na vlak a ísť medzi ľudí. Je to ťažké, ale spoznávať reálny život je dnes možno ešte dôležitejšie ako kedykoľvek predtým.

Pre mnohých ste vďaka svojej profesii a svojim aktivitám inšpiráciou. Čo alebo kto inšpiruje vás?

Neviem, možno čiastočne to opíšem v spomínanom filme, ale takto sa nad tým nezamýšľam. Teraz som síce hyperaktívny, robím pre dve médiá, organizujem diskusie. Raz som mal dokonca v priebehu štyroch dní päť diskusií, no to už bolo priveľa.

Kde na to beriete energiu? Viete aj vypnúť?

Ako vidíte, nie som veľmi športový typ. Viem aj vypnúť. Veľa spím. Ale mám v sebe veľa energie. Čím to je, neviem. Žiadne látky na to nepoužívam, okrem kávy alebo cigár.

Ale vraj máte rád šach, takže predsa len športujete. Ako rád trávite voľný čas? Čo počúvate, aké knihy čítate?

Áno, som veľký športovec – šachista. Naposledy som ale šach hral v miestnom klube  s „dedkami” v  Náhornom Karabachu a to už je ale šesť – sedem rokov.

Mám veľmi rád Boba Dylana, ale nemám nejakú preferovanú hudbu. Páči sa mi hudba z filmov, napríklad z Before the Rain, čo je macedónsky film z roku 1994, ktorý vyhral cenu v Cannes. Hudba sa mi páčila aj vo filme Posledné pokušenie Krista či Pulp Fiction, mám rád aj hudbu Petra Gabriela a jazz. Je toho veľa.

Andrej Bán

Vyštudoval ekonómiu a žurnalistiku. Venuje sa reportážnej a vojnovej fotografii, pre rôzne médiá fotí od roku 1987. Aktuálne pôsobí v týždenníku .týždeň a Denníku N. Je jedným zo zakladateľov neziskovej organizácie Človek v ohrození, ktorá pomáhať ľuďom trpiacim dôsledkami vojnových konfliktov či prírodných katastrof. V rámci iniciatívy Zabudnuté Slovensko organizuje diskusie, ktoré upozorňujú na nebezpečenstvo extrémizmu. V roku 2015 získal ocenenie Biela vrana za dlhodobý spoločenský prínos.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Nemôžeme strácať čas, to, čo sa deje, je ekologická katastrofa, hovorí ochranár Erik Baláž

Biela vrana je ocenením ľudskej odvahy, statočnosti a čestnosti. Za svoju vytrvalosť a oddanosť ochrane prírody ju tento rok získal aj Erik Baláž. Tvrdí, že najľahšie sa riešia tie ekologické problémy, ktoré sa nás priamo netýkajú.

Pred dôležitými spoločenskými témami netreba zatvárať oči, ale treba na ne upozorňovať a otvorene o nich hovoriť. Odvahu, čestnosť a spravodlivosť už 10 rokov oceňuje Biela vrana, ktorej hrdým partnerom je aj O2. Preto sme si pre vás pripravili sériu rozhovorov s jej laureátmi.

Po Emílii Trepáčovaj pokračujeme Erikom Balážom – aktívnym ochranárom a filmárom, ktorý dokumentuje krásy našej prírody. V spolupráci s ďalšími ľuďmi sa mu podarilo zachrániť viacero lokalít, ktoré sú dnes pekným príkladom toho, že príroda si dokáže poradiť sama. V súčasnosti sa jeho meno spája aj s iniciatívou My sme les.

Erik, za svoj dlhoročný boj za ochranu lesov na Slovensku ste boli ocenený Bielou vranou. Čo pre vás toto ocenenie znamená?

Ocenenie ma prekvapilo, ale priznám sa, že osobne to nijako špeciálne nevnímam. Snaha o ochranu prírody v Tichej a Kôprovej doline, ktoré boli v rámci ocenenia spomínané ako jeden z dôvodov, bežala cez množstvo ľudí a organizácií. Zastrešilo to Lesoochranárske zoskupenie VLK, postupne nás podporilo takmer 100 vedcov a zapojila sa verejnosť – do Tichej doliny prišlo na demonštráciu 1 500 ľudí…

Bol som síce v popredí, ale nie je to čisto moja zásluha. Biela vrana pre mňa znamená, že to, čo sme spolu dokázali, bolo správne. Súčasne mám z toho trošku stres, lebo je to veľký záväzok. Ľudia vďaka tomu oceneniu odo mňa automaticky niečo očakávajú.

Dokáže vám takéto ocenenie pri vašich aktivitách pomôcť ?

Ochrana prírody bola doteraz vnímaná dosť kontroverzne – pre mnohých ľudí boli ochranári len šialenci a extrémisti. Teraz sa ochranárske aktivity ocenili a ľudia začali vnímať, že extrémisti nie sme. Verejnosť začala chápať, že chceme naozaj dobré veci. Našej snahe to dodáva istý kredit, čo má váhu, najmä pri rokovaniach s ministerstvom či úradmi.

Ste vyštudovaný lesník, no už 20 rokov sa venujete ochrane prírody a natáčate dokumentárne filmy. Lesníci a ochranári u nás zväčša stoja na opačných stranách „barikády“. Prečo nerobíte to, čo ste vyštudovali?

Na školu som išiel z 2 dôvodov. Myslel som si, že sa tam budem učiť o lese, čo až taká pravda nebola, lebo les a lesníctvo sú 2 úplne odlišné veci. Nádejal som sa, že vedci, ktorí na škole pôsobia a celý život študujú les, budú mať reálny záujem zistiť, ako funguje. To bola ďalšia naivná predstava. Druhým dôvodom bolo to, že som chcel vedieť, ako lesníci rozmýšľajú, aby som to vedel zmeniť.

Dalo vám teda štúdium vôbec niečo?

Dalo mi to najmä to, že som pochopil, ako v lesníctve funguje systém vzťahov. Človek podľa mňa nemôže ísť na rokovanie s ľuďmi z fachu a mať úplne naivné predstavy. To, že som na tej škole bol a mám kopu kamarátov, ktorí stále lesníkmi sú, mi otvára dvere.

Okrem toho mi vysoká škola dala najmä čas. Fyzicky som tam takmer nebol. Bol som v lese, kde som stretával zaujímavých ľudí a prečítal som kopu kníh o prírode, ktoré boli úplne iné ako tie, čo sme čítali v škole. Mal som teda príležitosť niečo sa naučiť, avšak hlavne mimo školy.

Veternú a lykožrútovú kalamitu považujete za zámienku zvyšovania ťažby aj na takých územiach, akými sú národné parky. Aký by bol podľa vás lepší prístup k riešeniu týchto problémov? Prečo nie je nutné popadané či lykožrútom napadnuté stromy odstraňovať?

Problém treba rozdeliť na 2 časti. Jednou sú chránené územia, národné parky či rezervácie. Tam by mala kalamita ostať nespracovaná. Mimo chránených území sa, samozrejme, spracovať môže, keďže hlavný účel takýchto lesov je hospodársky zisk.

„Ochrana prírody bola doteraz vnímaná dosť kontroverzne. Teraz sa ochranárske aktivity ocenili a ľudia začali vnímať, že extrémisti nie sme. Verejnosť začala chápať, že chceme naozaj dobré veci.“

Pri ťažbe sa extrémne ničí pôda. Ak boli na danom území staré lesy, pôda pod nimi sa tvorila tisíce rokov a jej regenerácia po ťažbe bude trvať aspoň 1 500 rokov. Ďalším ohrozením sú povodne. Ide o strmé a dlhé svahy vysoko v horách, kde veľa prší. Povodne vo Vyšnej Boci a v Demänovskej doline boli spôsobené práve ťažbou dreva a tým, že sú tam „nasekané“ cesty, ktoré sú vybudované práve kvôli nej.

Máme zákon, ktorý tvrdí, že v národnom parku je ochrana prírody nadradená všetkým činnostiam človeka. Mŕtve stromy sú veľmi dôležité pre chránené druhy lišajníkov, chrobákov, ale aj vtákov, ktoré ich potrebujú. Toto drevo sa v ekosystéme lesa nedá ničím nahradiť. Ak ho odstránime, je čisté pokrytectvo tvrdiť, že chránime prírodu.

Tichá a Kôprová dolina sú jediné veľké miesta, kde sa kalamita nespracovala a na vlastné oči si to môže každý overiť. Dnes tam nájdeme menej lykožrútov a niekoľkometrové stromy – les sa zmladil sám.

Lesníci často hovoria o tom, že na miestach, kde bola kalamita, môžu vznikať požiare. Za posledných 15 rokov boli desiatky požiarov, no v Tichej doline ani jeden. Všetky boli tam, kde sa ťaží. Lesníci tvrdili aj to, že keby nezasiahli, lykožrút zožerie aj kosodrevinu. Teraz im môžeme ukázať Tichú dolinu a opýtať sa ich, prečo ju nezožral.

Ukazuje sa, že sme do veľkej miery už vtedy mali pravdu. Lenže mne nejde o to dokázať si niečo pred lesníkmi. Záleží na tom, že v Tichej doline žije hlucháň, ktorý je zákonom chránený a v Nízkych Tatrách už na mnohých lokalitách nežije. Výsledok je jasný a viditeľný. Môžeme o tom diskutovať, no už je to smiešne, lebo dôkaz sa nedá poprieť.

Hovorili ste aj o tom, že najväčšími nepriateľmi lesa sú práve lesníci. Prečo je tomu podľa vás tak? Je podľa vás niečo, čo robia dobre?

Nie lesník, skôr človek, ktorý priamo likviduje les ako taký. Les nič neohrozí viac ako to, že zmizne, a nezmizne inak, ako činnosťou človeka. Nechcem obviňovať len lesníkov. Oni nenastavujú všetky pravidlá.

Aj lesníci síce majú svoj podiel zodpovednosti, ale zákon, podľa ktorého sa tieto veci musia udiať, nemajú ako ovplyvniť. Ak je zo zákona povinnosť predchádzať požiarom v lese (na miestach kde les nikdy nehorel) a lesníci dostanú miliónové dotácie na výstavbu stoviek kilometrov lesných ciest, tak sa tomu radi podriadia. Pri výstavbe ciest sa tam dostali so strojmi a celý les vyrúbali. Takže je to motivované štátom.

Lesník by to neurobil, keby štát jasne povedal, že to je jadrová zóna, kde sa ťažiť nesmie. Ak lesníci dostanú dotácie na stavbu ciest a spaľovanie biomasy a de facto príkaz ťažiť, čo im ostáva? Ťažia a verejnosť sa na nich hnevá. Samozrejme, aj tu platí, že niektorí lesníci tento systém zneužívajú a ťažia viac, ako by mali, no podstatný je ten, kto nastavuje pravidlá.

Je z vášho pohľadu vôbec lesník potrebný?

Pre les samotný určite nie, ale pre spoločnosť asi áno. Keď chceme mať drevo ako surovinu, z ktorej sa vyrábajú užitočné veci, je normálne v lese hospodáriť, no nie všade. Treba zmeniť spôsob hospodárenia a vyčleniť územia, kde sa hospodáriť nebude vôbec.

Za posledných 15 rokov u nás zmizla obrovská plocha lesov. Prečo sa o tom podľa vás začalo verejne hovoriť až v poslednom čase?

Tá téma tu bola stále, ale hovorilo sa o nej málo. Neustále sme poukazovali na to, že sa niekde ťaží alebo je problém s nejakým miznúcim druhom. Občas sa nám na niečo podarilo upozorniť, ale väčšinou sme sa len hádali s úradníkmi alebo vstupovali do správnych konaní.

„Odjakživa som vnútorne presvedčený o tom, že moje snaženie je správne. Nemám o tom pochybnosti. Z môjho pohľadu je toto najdôležitejšia vec, aká existuje, preto to robím.“

Vždy to bolo o krátkej správe v novinách alebo televízii, po ktorej nastalo na niekoľko mesiacov ticho. To, že sa to teraz podarilo dostať na verejnosť, je do veľkej miery zásluhou kampane My sme les a Ľudmily Kolesárovej, ktorá s týmto nápadom prišla. To podľa mňa spôsobilo nedávnu informačnú lavínu.

Občianska iniciatíva My sme les v poslednom čase naozaj výrazne spoločensky zarezonovala. Ako sa tento nápad zrodil a čo je cieľom tejto iniciatívy?

Ľudmila ma oslovila kvôli programu Silná zostava, v ktorom účinkovala – chcela si prekonzultovať nejaké informácie o lesoch. Najmä v Bratislave totiž stretávala čoraz viac ľudí, ktorí neboli z ochranárskej komunity, no situácia okolo lesov ich hnevala a chceli niečo urobiť. Tak sa napríklad režisér Jonáš Karásek ponúkol, že zadarmo natočí video a Jakub Ptačin, že pomôže s marketingom.

Potom mi zavolala s tým, že má jeden bláznivý nápad v podobe kampane, a keďže som za každú blbosť, hneď som súhlasil. Vzniklo to úplne spontánne. Ľudmila chcela touto iniciatívou pomôcť presiahnuť ochranársku komunitu a ukázať čo najväčšiemu počtu ľudí na Slovensku, že tento problém sa týka nás všetkých.

Myslíte si, že táto iniciatívna môže našim lesom reálne pomôcť? Je jednoduché zmeniť si profilovku na Facebooku a podpísať online petíciu, má to však nejakú praktickú hodnotu?

Podarilo sa nám vytvoriť skupinu niekoľko desiatok tisíc ľudí, ktorých vieme prostredníctvom e-mailu priamo osloviť. Ak budeme najbližšie potrebovať podporu pri písaní verejnej pripomienky alebo zháňať podpisy na zmenu určitého zákona, vieme ich požiadať o pomoc.

Zároveň môžu prispieť k podpore aktivít, ktoré riešia aj iné ochranárske zoskupenia a iniciatívy. Tým vieme poskytnúť verejnú podporu, ktorú doteraz nemali. Keďže bol zásah až prekvapivo veľký, rozhodli sme sa to využiť a navštívil som ministra životného prostredia, ktorý deklaruje, že je na našej strane.

V praxi to však nič neznamená. Pokiaľ ministerstvo pôdohospodárstva povie, že nám nedá ani hektár, tak minister životného prostredia môže akurát pokrčiť plecami. Problém je, že politici vo všeobecnosti nešli do volieb s tým, že idú zachraňovať národné parky, takže to nie je ani v programovom vyhlásení vlády. Možno nám teda v niečom vyjdú v ústrety, ale je možné, že systémovo sa toho veľa nezmení.

Veľakrát ste sa vyjadrili, že mnohé pravidlá či regulácie existujú len na papieri. Existuje podľa vás riešenie? Čo by sa muselo udiať ako prvé, aby sa veci posunuli, resp. zmenili k lepšiemu?

Podľa mňa musí štát okamžite zabezpečiť ochranu tých najcennejších lokalít. Už si nemôžeme dovoliť strácať čas, lebo to, čo sa deje, je ekologická katastrofa. Predovšetkým na štátnych pozemkoch nie je o čom diskutovať – okamžite by sa mala zastaviť akákoľvek činnosť.

„Z môjho pohľadu je lepšie podporiť ochranárske organizácie, prípadne sa stať ich aktívnym členom, ako skúšať niečo riešiť sám.“

Okrem toho treba prísť s koncepčnými riešeniami, napríklad ohľadom toho, ako by mali fungovať národné parky. Nad tým treba rozmýšľať z pohľadu regionálneho rozvoja. Národný park a jeho ochrana by mali viesť k rozvoju prírodného turizmu, nie deštruktívne v podobe výstavby zjazdoviek, ale stavať na tom, že máme krásne lesy, v ktorých sa ľudia môžu prechádzať, namiesto dreva môžeme predávať zážitok v divokej prírode, pozorovanie zvierat a podobne.

Máme pralesy, ktoré sú zapísané v zozname UNESCO – to je vec, ktorá sa dá marketingovo využiť v zmysle: „Ľudia príďte sa pozrieť, takto v Európe vyzerajú pralesy.“. Turisti by prišli, keby o tom vedeli a dostali zodpovedajúce služby. Vyžaduje si to však spoločenskú diskusiu a projektového manažéra, keďže bude trvať 10 až 15 rokov, kým sa v určitom regióne vytvorí povedzme 1 000 pracovných miest na báze turizmu.

Takže najskôr potrebujeme verejnú diskusiu, potom plán a celkovú koncepciu rozvoja regiónov. Nič z toho sa ale nedeje. Ak dnes iba zakážeme ťažbu v pralesoch, zopár lesníkov bude nahnevaných, no to je asi všetko. Na systémovú zmenu nestačí upraviť zákon, ale treba to začať riešiť komplexne.

Ľudia vnímajú a využívajú lesy rôznym spôsobom. V prvom rade sú však stále považované za finančne vyčísliteľný zdroj. Myslíte si, že je možné toto mentálne nastavenie zmeniť? Ak áno, ako?

Vysvetlím to na príklade. Nedávno som sa rozprával s človekom z Banskej Štiavnice. Začiatkom 90. rokov tam zavreli všetky bane, žilo tam málo ľudí, väčšina z nich pracovala práve v baniach a všetci si mysleli, že to je úplná existenčná katastrofa. Dnes Banská Štiavnica profituje z turizmu a celé mesto sa transformovalo na nový spôsob hospodárenia.

Každá reforma bolí. Keď na určitom území zakážeme ťažbu, lebo sa z toho lesa dá získať 10-krát viac ako predajom dreva, tak človek, čo tam chodí kradnúť drevo, z tejto zmeny nebude mať nič. Na druhej strane pre tamojšiu komunitu a región celkovo je to posun vpred. Všetky systémy sú konzervatívne a zmene sa bránia. Aj komunizmus tu bol 40 rokov a zrazu skončil a ľudia sa naučili fungovať inak.

Z vašich slov je zrejmé, že problém je komplexný a do istej miery bezvýchodiskový. Napriek tomu sa vám podarilo zachrániť lokality, akými sú Tichá a Kôprová dolina či rozsiahle územia TANAP-u. Čo vás motivuje pokračovať v tomto boji?

Stačí mi ísť raz za čas do Tichej doliny, žiadnu inú motiváciu hľadať nemusím. Odjakživa som vnútorne presvedčený o tom, že moje snaženie je správne. Nemám o tom pochybnosti. Z môjho pohľadu je toto najdôležitejšia vec, aká existuje, preto to robím.

Čo si myslíte o tvrdení, že les si viac vážia ľudia, ktorí ho nemajú priamo vo svojej blízkosti?

Je to možné, osobne to neviem posúdiť. Vždy je ťažšie hádať sa so susedom, ako zachraňovať les niekde ďaleko.

Všetci na Slovensku sa zhodnú, že likvidácia dažďových pralesov v Brazílii je svinstvo, no pokiaľ ide sused alebo známy vyťať krásnu jabloň vo svojej záhrade, je to zrazu úplne iné. Ľudí na vidieku sa ťažba dreva dotýka úplne inak ako ľudí z mesta. Je to dané vzdialenosťou od problému. Bežný Bratislavčan bude určite chrániť slovenské lesy viac ako Horehronec či Oravec.

Čo môže jednotlivec spraviť pre to, aby pomohol lesom a prírode na Slovensku?

Záleží od toho, do akej miery chce byť angažovaný. Môže si dať napríklad trvalý príkaz a podporovať nejakú ochranársku organizáciu, ktorá to urobí zaňho. Tieto organizácie fungujú dlhodobo a majú skúsenosť s tým, ako celý systém funguje. Je teda z môjho pohľadu lepšie podporiť ich, prípadne sa stať ich aktívnym členom, ako skúšať niečo riešiť sám.

Každý môže recyklovať papier, kupovať ekologicky menej škodlivé výrobky, napísať nahnevaný list ministrovi či podpísať sa pod petíciu. Možností je veľa.

Nie každý môže ísť na rokovanie, protest či navštíviť nejaký úrad. Veľa ľudí odrádza to, že keď sa rozhodnú niečo zmeniť, okamžite narazia na štátny aparát a byrokraciu. V zákonoch sa takmer nikto poriadne nevyzná a to často platí aj o úradníkoch na ministerstvách. Nadšený človek, ktorý príde na úrad s tým, že chce niečo zachrániť, zväčša odíde frustrovaný, lebo zistí, že sa to nedá.

Váš život je s lesom a prírodou úzko prepojený. Kedy alebo pri akých aktivitách sa v lese cítite najlepšie?

Keď pozerám v lese na medvede, ako na stromoch požierajú limbové oriešky (úsmev).

Erik Baláž

Pochádza spod Tatier a les je jeho druhým domovom. V roku 2002 zavŕšil štúdium Ekológie lesa na Technickej univerzite vo Zvolene prácou o živote medveďov. Spolu s lesoochranárskym zoskupením VLK zachránil Tichú a Kôprovú dolinu – dnes najväčšie nedotknuté územia na Slovensku. Za svoju vytrvalosť a oddanosť ochrane prírody získal v roku 2017 ocenenie Biela vrana. Venuje sa aj tvorbe dokumentárnych filmov a kníh o divočine. Je jedným z iniciátorov kampane My sme les.


Lifetech: Čo je nové