Ako sa v rukách modranského majstra mení hlina na krásny riad

Nápadu mladej dizajnérky sa chytil skúsený hrnčiar a takto vyzerá výsledok.

30. 11. 2015; Autor: Sóda, Foto: Denisa Šifrová

Na začiatku bola obyčajná nespokojnosť s ponukou riadu v obchodoch a túžba po kvalitnom a originálnom prestieraní.

Dizajnérka Denisa Šifrová hovorí o nápade navrhnúť si vlastný raňajkový riad:

[personbox name=“Denisa Šifrová“ image=“https://soda.o2.sk/wp-content/uploads/Screen-Shot-2015-11-24-at-10.44.09.png“]vyštudovala priemyselný dizajn na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave.[/personbox]

“Hneval ma riad, ktorý sme mali doma – škaredé, neforemné misky, poháre a taniere. V obchode napríklad nemajú ako časť raňajkových setov podľa mňa jeho veľmi dôležitú súčasť – maselník. A bežne dostupné kanvice na čaj sa zase veľmi ťažko umývajú.”

Z tejto nespokojnosti nakoniec vzišla diplomová práca, ktorá sa zaoberala tradičnou slovenskou keramikou. Denisa sa rozhodla navrhnúť a vyrobiť vlastný keramický set za pomoci majstra keramiky Mariána Lišku.

Toto dizajnérske dobrodružstvo ju zaviedlo do Modry, centra tradičnej keramiky na Slovensku, ktorej korene siahajú až do 14.storočia. Prvý keramikársky cech sa v meste otvoril v roku 1636 a dodnes tam funguje niekoľko keramických dielní.

Pozrite sa, ako sa z dizajnérskeho návrhu rodí pekný a funkčný doplnok do domácnosti. Tento konkrétny dostal názov Raňajky šampiónov.

1. Vytáčanie hliny na kruhu

Všetko sa začína s hlinou. Pred vytáčaním sa musí najprv dobre vypracovať, nesmie mať hrudky ani vzduchové bubliny.

Ak je príliš mäkká, pri vytáčaní na kruhu steny nádoby strácajú pevnosť a môžu sa zboriť. Ak je zas tvrdá, musí hrnčiar rukami vyvíjať väčší tlak a hlina sa môže pokrútiť alebo popukať.

Do stredu hrnčiarskeho taniera sa položí hruda hliny a kruh sa roztočí.

2. Tvarovanie nádoby

Hrnčiar hrudu hliny rukami opatrne rozširuje do hrubostennej misky a tlačí na ňu prstami, aby nastavil správnu hrúbku dna.

Hlinu vyťahuje do tzv. kachlice, čo je základný tvar na ďalšie spracovanie. Kachlicu následne stláča a rozťahuje (ak pracuje na tanieroch a nízkych nádobách) alebo vyťahuje (pri vázach a vysokých nádobách). Nádoba sa tvaruje rukou, alebo čepeľou.

3. Pečiatkovanie hliny a nalepenie placačky

Na raňajkovom sete Raňajky šampiónov je použitá technika pečiatkovania – čo je jeden zo spôsobov, ako si majstri značkovali svoju keramiku.

Najprv dizajnérka vyryla ilustrácie športovcov do sadry tupou ihlou. Zo sadrovej formy sa pretlačili do moduritovej pečiatky. A následne sa otlačili do finálnej hlinenej pečiatky – placačky, ktorá sa nalepila na výrobok.

4. Sušenie

Pri sušení keramiky sa nesmie ponáhľať. Samotný proces trvá niekoľko dní, niekedy aj týždňov, všetko závisí od kvality hliny a hrúbky produktov.

Výrobok by mal vždy schnúť rovnomerne, preto sa jeho tenšie časti zvyknú prekryť vlhkou handrou. Počas sušenia totiž nechcete zažiť nepríjemné prekvapenia ako napríklad rôzne deformácie pôvodného tvaru alebo vydutia.

5. Prvý výpal

Pred zdobením farebnými glazúrami musí výrobok prejsť tzv. “prežahom” – prvým výpalom. Hlina sa počas neho zbaví vody. V tejto fáze hlina procesu ešte stále saje vodu, ale je čiastočne “spečená”, čo ju robí pevnejšou.

Ľahšie sa s ňou ďalej manipuluje. Glazované výrobky väčšinou prechádzajú dvoma výpalmi – prvý výpal, nanesenie glazúry a druhý, ostrý výpal.

6. Chladenie v peci

Po výpale keramika pomaly chladne v peci. Klesanie teploty musí byť postupné, inak by mohla popraskať.

7. Glazovanie namáčaním

Glazúra je zmes vo vode nerozpustných látok (živice, kremeňa alebo kaolínu), ktoré sa nanášajú na výrobok ako podklad pre finálnu výzdobu.

Glazuje sa pomocou rôznych techník – polievaním, namáčaním, striekaním alebo natieraním štetcom. Vďaka glazúre keramika získa nielen farbu, ale aj hladkosť a lesk, a zároveň tento náter spevňuje jej steny.

8. Glazovanie pečiatky striekaním

Z pečiatky sa utrie biela glazúra a nastrieka sa cez kruhovú šablónu tyrkysovou farbou.

Prekvapivo, nevypálená tyrkysová glazúra má hnedú farbu.

9. Druhý výpal

Po naglazovaní a domaľovaní ornamentov do surovej glazúry sa nechá vrstva zaschnúť a výrobky sa naukladajú do pece. Keramika sa vypaľuje niekoľko hodín pri teplote okolo 1000° C. Po vypálení opäť pomaly chladne.

V tomto prípade výpal trval takmer 8 hodín a chladnutie jeden celý deň.

10. Sada riadu s názvom Raňajky šampiónov

Pozrite si výsledok spolupráce Denisy Šifrovej s keramickým majstrom Mariánom Liškom. Podľa návrhu dizajnérky vznikla unikátna sada riadu, v ktorej spája tradičné hrnčiarske remeslo s moderným dizajnom.

Sám na seba

Ako sa dá zo Slovenska preraziť s luxusnými hodinkami? Pracujte na nich 400 hodín

Igor Fábry a Michal Molnár sú vyučení šperkári, ktorí v malých dielňach v Banskej Bystrici začali robiť luxusné hodinky. Zákazníkov majú v Ázii aj v Amerike.

26. 11. 2015; Autor: Jakub Ptačin

Ručná detailná robota podľa návrhu zákazníka, mesiace zohnutí nad mikroskopom. Jeden nesprávny ťah a všetko treba začať odznova.

Kvôli tomu vyrobia len pár kusov ročne a cenovky na ich hodinkách bežne presahujú cenu drahého auta alebo malého bytu. Ich hodinky si môže dovoliť málokto. Ak si ale predstavujete namyslených biznismenov, tak ste na omyle.

Robili sa na Slovensku vôbec niekedy hodinky?

Igor: Pokiaľ vieme, tak nie. Historicky tu nebola žiadna takáto slovenská značka. My sme tu prví.

Prečo ste s tým začali?

Michal: Ten prvý podnet nebol, žeby sme sa tým chceli živiť, ale to, že sa nám hodinky jednoducho páčia. Chceli sme si spraviť niečo pre seba. Nebol cieľ spraviť hodinky, ktoré budú drahé a zarobiť na nich, ale splniť si sen.

Mohli ste ale ostať pri šperkoch a robiť krásne prívesky pre birmovancov a vy ste si vybrali hodinky…

Igor: Ako každého chlapa aj nás zaujala tá mechanika. A keď sme videli iné firmy, čo všetko s hodinkami dokážu urobiť, tak sme si povedali, že prečo by sme to neskúsili aj my. A myslím, že sme spravili dobre.

Michal: Vieme spraviť aj šperk, ale s hodinkami máte viac možností. Dobrý šperk je hlavne o tom, že je tam drahý kameň, ktorý nie je umenie kúpiť, je to len otázka peňazí.

Ale dobré hodinky – pekné hodinky s nejakou umeleckou hodnotou – to nie je až tak o materiáloch ako o práci.

Na dobrý kameň mi stačí veľa peňazí a desať minút. Na dobré hodinky mi treba tri mesiace práce a menej peňazí. Pri šperkoch nás aj trochu odrádzalo, že bohatá firma vedela mať najlepšie šperky, lebo mali na to kapitál, ale u hodiniek je to presne naopak.

Igor: A pri hodinkách je ešte jedna výhoda – keď človek sedí nad tým tri mesiace, tak pod sklom tá práca ostane stále taká, ako keby ju ten človek urobil v ten deň.

Michal: Tie jemné detaily sa nikdy nestratia. Pri šperku, nech to spravíte akokoľvek pekne, tak sa to doškriabe. Darmo by som sa s tým hral tak dlho ako s hodinkami, tá práca vyjde nazmar. Pod sklom je to večné.

Odkiaľ sa to vo vás vzalo? Odjakživa ste mali sklon k pedantnosti?

Igor: Asi áno.

Michal: Obidvaja sme už od začiatku na to mali rovnaký pohľad. Nie veľa niečoho štandardného, ale proste málo a dobrého. Niekedy už ale aj ja musím povedať, že nechaj to už tak, už je to dobré.

Igor: Ale potom sa na to pozrieme pod mikroskopom…

Michal: Možno aj preto tým strávime toľko času. Chceme, aby produkt bol čo najlepší. Dali by sa veci robiť aj rýchlejšie, ale už sme trocha posadnutí.

Možno to je zlé slovo, ale záleží nám, aby pod akýmkoľvek zväčšením to bolo ladné, pekné, čisté, aby tam nebola nejaká špina, prach alebo nebodaj nejaký škrabanec. Je mi jedno, či to vidí zákazník, ja to vidím a prekáža mi to.

Ako ste sa na začiatku dostali do povedomia ľudí? Lebo to asi nebolo tak, že ste spravili jedny hodinky a celý svet vám padol k nohám.

Michal: Na začiatku nás oslovil jeden novinár z magazínu o hodinkách z Čiech a páčilo sa mu, čo robíme. Vtedy sme sa tomu venovali relatívne krátko, možno nejaké tri roky.

Zverejnil o nás krátky článok, na základe ktorého sa o nás dozvedeli ľudia, ktorí sa venujú hodinkám. A tiež sme mali aj šťastie. Natrafili sme na pár skvelých ľudí – nie zákazníkov, ale skvelých ľudí – ktorí si chceli objednať od nás hodinky, aby nás podporili a aby sme mali možnosť vytvárať to, čo robíme dnes.

Ako sa k vám dostávajú zákazníci?

Michal: Už sme trošku v povedomí ľudí, ktorí sa venujú hodinkám. Kto chce, niečo si o nás nájde – napríklad v odborných časopisoch. Alebo cez referencie od iných zákazníkov.

To je podľa mňa najkrajšie – keď je nejaký zákazník spokojný a šíri naše meno ďalej.

Čím viete presvedčiť klientov zo zahraničia, že hodinky zo Slovenska môžu stáť až toľko a môžu byť naozaj dobré?

Michal: Drvivú väčšinu zákazníkov máme česko-slovenských zatiaľ, aj keď ohlasy sú celosvetové – od Ameriky po Áziu. Našou nevýhodou je to, že nemáme fyzický produkt – čo majú veľké firmy. Tie odprezentujú hodinky na výstave, každý si ich môže chytiť a prezrieť.

My fungujeme inak. Každý zákazník si môže nadiktovať, aké hodinky chce a my mu ich na základe návrhu vytvoríme. To je ale ťažké, keď je klient z ďaleka a neviete sa ani stretnúť.

Dobré hodinky si môžem kúpiť od rôznych značiek a nemusím na ne ani čakať. V čom sú tie vaše iné?

Michal: Hlavný rozdiel je v tom, že naše hodinky sú individuálne – také, aké si zákazník vymyslí. Ak sa o nich dobre stará, tak majú životnosť aj niekoľko sto rokov. Nie je to masové, nedá sa toho vyrobiť veľa.

Aké kritéria tie hodinky ale musia spĺňať, aby sa vedeli presadiť aj v zahraničí? Aby prišiel Švajčiar a bolo mu jedno, že sú vyrobené na Slovensku…

Michal: Myslím si, že všade vo svete sa ľudia vracajú k tradíciám a tradičným remeslám. Stroj dokáže dnes vyrobiť hocičo, ale keď dá človek cit do tých hodiniek, je tam naozaj kus umenia a hodinky majú svoju dušu, tak aj v zahraničí to je veľmi cenené. Nie je dôležité nejaké meno.

Nemáme známe meno ako niektoré firmy, ktoré majú 300-ročnú tradíciu, ale keď naše hodinky ukážeme komukoľvek, tak vidí na tých hodinkách, že nevznikli za týždeň.

Kam sa ešte môžete rozvíjať?

Igor: Chceli by sme si napríklad vyrobiť vlastný strojček. To je náš sen. A dostať sa do Asociácie nezávislých hodinárov. To je také zoskupenie, kde sú hodinári z celého sveta, ale kde sú práve len tí, čo si už vyrobili nejaký strojček.

Mesiac nebudete robiť žiadne hodinky, sadnete si k Domaši a navrhnete si vlastný strojček? Alebo ako dlho trvá taký vývoj?

Michal: To je ťažko povedať. Myslím, že keby sme sa tomu venovali aktívne a nerobili nič iné, tak za 2 až 3 roky by sme to vyvinuli.

Hodiniek už ale bolo vyrobených nekonečne veľa. Čo na strojčeku ešte chcete vymýšľať?

Michal: My väčšinou strojčeky dekorujeme. Máloktorý strojček je vhodný na tie úpravy, ktoré robíme. Máme predstavu, ako by mal vyzerať ideálny strojček a zatiaľ taký nemáme.

Pre vaše potreby.

Michal: Áno. V podstate by sme si vedeli nadizajnovať strojček podľa nášho štýlu a povedzme aj komplikácie, ktoré sa nám páčia. A tiež máme radšej väčšie strojčeky. Keď je miesta viac, dá sa tam viac ukázať. Dnes je ale tendencia, že sú strojčeky dosť malé.

A stále plánujete robiť osem hodiniek ročne?

Michal: Niežeby sme nechceli spraviť viac kusov…

Napríklad deväť.

Igor: Možno aj deväť.

Michal: Ten limit je stále ľudský faktor. Ak to chceme robiť v tej kvalite, akú dokážeme, tak sa dá trošku viac kusov, ale nie mnoho. Nám je ale v podstate jedno, či spravíme jeden kus, osem alebo desať.

Igor: Záleží od požiadaviek zákazníka. Jednoduchších modelov sa samozrejme dá spraviť viac kusov. Tých komplikovanejších bohužial viac spraviť nevieme.

Čo sa musí stať, aby rástlo vaše meno?

Igor: Meno ukáže čas. Keď budeme robiť tú prácu tak, ako robíme a držať si kvalitu, tak to je len otázka času, kým si nás nájdu aj zákazníci v zahraničí.

Michal: Určité veci sa nedajú predbehnúť ani urýchliť. Známe firmy sú tu x rokov a len preto majú svoje meno, lebo to naozaj celý čas robili dobre a poctivo. Ani my to nevieme urýchliť.

Čo to podľa vás znamená – poctivo?

Michal: Keď vyrábame produkt, ktorému veríme a ktorý robíme najlepšie, ako vieme. Snažíme sa ho aj ohodnotiť podľa toho, koľko s tým strávime času.

Veľké firmy už dnes robia komerčné hodinky, ktoré sú predražené a nespĺňajú zďaleka to, na čo sa tie hodinky tvária.

U nás je to skôr o tom, že chceme zákazníkovi dať kus nášho umenia, ktoré má a vždy bude mať hodnotu. Tak, ako pred sto rokmi mali niektoré ručne robené hodinky svoju hodnotu a držia si ju dodnes, tak snáď aj naše hodinky o sto rokov bude niekto brať takto – že boli poctivo vyrobené.