Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Herec Martin Klinčúch: Rodina ma drží pri zemi, jednou nohou som stále doma na dedine

Martin Klinčúch porozprával, čo ho zatiaľ naučila rozbehnutá kariéra a prečo kedysi nechcel byť hercom.

Má len 19 rokov, no stihol stáť na nitrianskych divadelných doskách, zabaviť publikum v úspešnej televíznej šou, vydať singel či zahrať si v populárnom televíznom seriáli. Zisťovali sme, aký je Martin Klinčúch aj mimo obrazovky, ako ho formoval život na dedine a čím ho dnes obohacuje život herca, ale aj to, prečo si myslí, že ľudia by sa mali viac venovať svojmu vnútru.

V rozhovore sa dozviete: 

  • prečo robí chyby rád a často,
  • čo ho zatiaľ naučilo herectvo,
  • čím chcel byť, keď bol mladší,
  • aký má vzťah k sociálnym sieťam.

Obľúbili ste si seriály zo slovenskej produkcie? Na VOYO nájdete seriál Profesor, ale aj mnoho ďalších. Vyskúšajte si VOYO v cene paušálu

Si seriálový, filmový aj divadelný herec. Aký je v tom pre teba rozdiel?  

Podstata je rovnaká. Herec, ktorý miluje svoje povolanie, si váži všetky tri typy hrania, na akékoľvek hranie totiž človek potrebuje odhodlanie a databázu pocitov. Divadlo je navyše aj o láske k divadlu, nielen k herectvu.

Vyhovuje ti takáto rozmanitosť alebo zatiaľ len objavuješ, čo ti najviac sedí?

V hereckej brandži nie som veľmi dlho, všetko je preto pre mňa nová skúsenosť. Pán profesor je môj prvý väčší a zároveň prvý televízny projekt, kde sa cítim naozaj veľmi dobre. V kolektíve sme si všetci sadli a aj samotné natáčanie býva veľmi uvoľnené. Je to seriál o študentoch, ktorí si zo všetkého robia srandu a popritom majú svoje vlastné problémy. Nejde o žiadne komplikované charaktery.

Je to seriál z tebe blízkeho prostredia. Dá sa porovnať so štúdiom na konzervatóriu?  

Tak v podstate na natáčaní sa učíme len akože. Navyše je to prostredie gymnázia, kde je vyučovací proces úplne iný. Na konzervatóriu sme v škole niekedy od rána do večera a môže to byť skutočne vyčerpávajúce. 

V čom ťa zatiaľ obohatilo tvoje herecké pôsobenie? 

Každá herecká postava alebo charakter si vyžaduje vytrvalosť a sústredenosť, takže pri každej novej role sa herec určite zdokonaľuje práve v týchto vlastnostiach. Život herca je ako jazda na horskej dráhe. Niekedy je to neuveriteľný adrenalín a niekedy zas hlbočina.

Keď som bol malý, chcel som byť elektrotechnikom. Moja mama však vo mne videla potenciál a chcela, aby som šiel na konzervatórium.

Ako herec sa musíš vedieť do postavy ponoriť a trochu sa v nej aj utopiť, pretože len v hlbočine môžeš prísť na to, čo tvoja postava naozaj potrebuje a kým v skutočnosti je. Vyžaduje si to veľa rozmýšľania. Myslím, že bez herectva by som nikdy nebol taký sústredený a nenašiel by som sa ako Martin Klinčúch. A to nemyslím ako osobnosť šoubiznisu, ale ako človek. 

Ty si však nechcel byť hercom. 

Keď som bol malý, chcel som byť elektrotechnikom. Moja mama však vo mne videla potenciál a chcela, aby som šiel na konzervatórium. Mne sa tam najskôr veľmi nechcelo, lebo som vedel, že budem musieť vedieť veľmi veľa vecí a je to drina. Raz som chcel ísť v lete do tábora, kam ma rodičia nepustili bez toho, aby som predtým išiel na prijímačky na konzervatórium. Takže vďaka táboru a mame je zo mňa dnes herec.

Ako to vnímaš s odstupom času? 

Herectvo ma veľmi baví. Mňa to bavilo aj predtým, len som bol lenivý. Herec nemôže byť lenivý, lebo musí každý deň prekonávať zábrany. Tvoj výstup spočíva v energii, ktorú do toho vložíš, ale tak je to asi so všetkým.

Čitajte aj: Seriál Oteckovia si ľudia obľúbili, žijú s postavami už štyri roky, hovorí Braňo Deák

Asi musíš vedieť potlačiť svoju osobnosť, ak sa chceš vcítiť do roly niekoho iného. 

Áno, každá rola si neustále vyžaduje diskomfort a niečo, v čom ti nie je vlastne úplne dobre. V tom je to ťažké, a preto to niekto ani nevydrží dlho. Herectvo môže začať pekne liezť na mozog.

Aktívny si aj na sociálnych sieťach. Aký máš k nim vzťah?

Ako asi každý mladý človek, aj ja trávim veľa času na sociálnych sieťach. Je to niečo, kde sa odreagujem, odtrhne ma to na chvíľu od reality, kde si môžem písať s niekým, kto je ďaleko, kde môžem lajkovať fotky a pozrieť sa, čo ten človek robí. Samotnú technológiu by som asi nemenil, no zmenil by som náš prístup k nej a to, čo na sieťach zdieľame. Ľudia sú niekedy veľmi ľahostajní k informáciám, ktoré iní dokážu zneužiť. 

Kontroluješ si svoj imidž v online priestore alebo pridávaš príspevky skôr spontánne?

Som človek, ktorý rád cvičí a má rád herectvo. Nie som influencer, môj účet je lifestylový. Nepotrpím si na dokonalé fotky a pridávam to, čo sa mi chce a kedy sa mi chce.

Vnímaš rozdiel medzi tým, kým si v súkromí a ako si vykreslený v médiách? 

Myslím, že zatiaľ veľký rozdiel medzi tým, ako ma médiá vykresľujú a kto v skutočnosti naozaj som, nie je. Raz o mne akurát napísali, že som milionár, čo, žiaľ, pravda nie je.

Tvoj vzťah k spevu prišiel spontánne alebo si ho pestoval už dlhšie? 

Spievam oveľa dlhšie, ako hrám, dá sa povedať, že odmalička. V detstve brával môj otec na opekačky gitaru, potom som štyri roky chodil na spev na základnej umeleckej škole a ďalej som ho študoval aj na konzervatóriu, kde je spev jedným z hlavných predmetov. Spievať sa teda učím dokopy deväť rokov.

Myslím, že zatiaľ veľký rozdiel medzi tým, ako ma médiá vykresľujú a kto v skutočnosti naozaj som, nie je. Raz o mne akurát napísali, že som milionár, čo, žiaľ, pravda nie je.

Rosetta Stone je zatiaľ tvoj prvý singel aj videoklip väčšej produkcie. Jak.sha, Toello, Jan Strach – to sú veľké mená na hudobnej scéne. Čím si týchto ľudí tak rýchlo očaril? 

Keď som točil šou Tvoja tvár znie povedome, Markíza si všimla, že mi to trochu spieva, spýtali sa ma, či by som nechcel spraviť nejakú vlastnú pieseň. Oslovili sme Yak.shu, majiteľa hudobného labelu F*CK THEM, ktorý spolupracuje s Markízou a pozná dobrých producentov. Do spolupráce som prizval aj Matúša Kollárovského alias Yael-a, s ktorým sme si naživo vypočuli podmaz od beat-makera Toella. Hneď prvý sa nám ohromne páčil, začali sme písať text, Matúš vymyslel refrén a o dve hodiny sme to mali hotové.

To asi nie je úplne štandardný postup. Vedel by si aj iným mladým tvorcom odporučiť, ako začať? 

Byť trpezlivý a robiť všetko od srdca. Ak niekto robí či už hudbu, alebo hocičo iné pre peniaze, tak to asi nemá šťastnú budúcnosť. 

Zúčastnil si sa aj na konkurze do filmu Nech je svetlo. Ide o slovenský film o mladých brancoch, o korupcii na polícii aj v cirkvi, o bezmocnosti, ale aj o sile rodiny a láske. Aká bola tvoja motivácia zahrať si jednu z hlavných postáv? 

Chcel som si vyskúšať konkurz. Nevedel som presne, o čom bude film, lebo kým som si neprečítal scenár, informácií nebolo zverejnených až tak veľa. Prešiel som skoro všetkými kastingovými kolami a v tom poslednom, kde sme boli už iba dvaja chlapci, som rolu nedostal. Nakoniec som však rád, že sa tak stalo, pretože by som to v tom čase asi ani nedokázal zahrať. V prvom ročníku na konzervatóriu som bol ešte len také herecké bábätko.

Máš nejakú filozofiu alebo čokoľvek, čo ťa formovalo počas dospievania? 

Mám len 19 rokov, takže zatiaľ nemám vyhranenú filozofiu, ktorá by ma všade sprevádzala. Ale mám niečo, čoho sa držím: keďže som vyrastal na dedine, snažím sa byť jednou nohou stále tam. Aj keď som teraz v hlavnom meste, stále premýšľam nad tým, ako by to, čo urobím alebo poviem, zobrali moji rodičia. Ako by som sa správal, keby som bol doma? Stále sa snažím byť bežný chlapec z dediny, ktorý má veľké sny, na ktorých musí pracovať.

Aj keď som v hlavnom meste, stále premýšľam nad tým,  ako by to, čo urobím alebo poviem, zobrali moji rodičia. Ako by som sa správal, keby som bol doma?

Formovala ťa skôr rodina, vidiek a príroda než kultúra a umenie? 

Áno, moja rodina ma určite drží pri zemi. Tým, že mám veľkú a silnú rodinu, je to pre mňa alfa a omega všetkého. 

Kde ťa uvidíme hrať v najbližšom čase? 

Pána profesora aj Tvoja tvár znie povedome si ľudia stále môžu pozrieť na Voyo. V priamom prenose budú čoskoro Oteckovia, kde si takisto zahrám, a okrem toho aj epizódnu postavu v jednom dramatickom seriáli, ktorého názov zatiaľ nemôžem povedať, na Markíze. Ak to situácia dovolí, všetkých pozývam do Nitry na aktuálne divadelné predstavenie Jozef a jeho zázračný plášť.

5x rýchlo a úprimne s Martinom Klinčúchom

Aká je tvoja najväčšia dilema posledného mesiaca? 

Škola. Tým, že som v nej v poslednom čase nebol, musím veľa učiva dobiehať a makať. 

Na čo si minul v posledných dvoch rokoch najviac peňazí?

Nájomné. Veľmi bolestivá záležitosť. 

Čo podľa teba ľudia vo veľkom ignorujú a mali by tomu venovať viac pozornosti? 

Mentálne zdravie mladých ľudí. Veľa ľudí sa počas pandémie začalo opúšťať, príliš analyzovať a rozmýšľať nezdravo. Bolo by super, ak by na školách umožnili psychologické poradenstvo. Ďalšia vec, ktorá ma osobne trápi, je nízka miera zaočkovanosti. 

Kedy máš pocit, že sa učíš najviac? 

Najviac sa učím na chybách, ktoré spravím. Idem niekam, kam by som nemal, poviem niečo, čo nemám, urobím niečo, čo som urobiť nemal. Tým, že som herec a venujem sa svojmu vnútru, veľa sa na tom učím. Ako hovorí moja profesorka: „Fixuj, fixuj, fixuj pocit.“ Z každej skúsenosti si môžeš niečo zobrať. Všetko má v sebe nejaký pocit, každá vec má nejaký charakter. 

 Kedy si naposledy precítil, že život fakt stojí za to? 

Keď som po dlhom čase prišiel domov a s rodinou sme šli na prechádzku a piknik do lesa. Vtedy som si uvedomil, že rodina je tu naozaj stále. Je to to, čo nám zostane, keď sa všetko pokašle, keď práce niet a kamaráti sa otočia na druhú stranu. Drží ma to pri živote a vtedy cítim, že som so životom spokojný. 

Martin Klinčúch

Pochádza z Trenčianskych Stankoviec, dedinky pri Trenčíne. Herectvo študuje na konzervatóriu v Bratislave. Zahral si v televíznej šou Tvoja tvár znie povedome, v seriáli Pán profesor a v divadelnej inscenácii Jozef a jeho zázračný plášť. Aktuálne spolu s kolegami zo seriálu Pán profesor moderuje vlog k úspešnej hudobnej šou Superstar. Okrem herectva a spevu sa aktívne venuje športu. Má 19 rokov, žije v Bratislave. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

  • ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
  • aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
  • prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
  • čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
  • ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
  • a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením.  Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.


Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.