Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Herec Martin Klinčúch: Rodina ma drží pri zemi, jednou nohou som stále doma na dedine

Martin Klinčúch porozprával, čo ho zatiaľ naučila rozbehnutá kariéra a prečo kedysi nechcel byť hercom.

Má len 19 rokov, no stihol stáť na nitrianskych divadelných doskách, zabaviť publikum v úspešnej televíznej šou, vydať singel či zahrať si v populárnom televíznom seriáli. Zisťovali sme, aký je Martin Klinčúch aj mimo obrazovky, ako ho formoval život na dedine a čím ho dnes obohacuje život herca, ale aj to, prečo si myslí, že ľudia by sa mali viac venovať svojmu vnútru.

V rozhovore sa dozviete: 

  • prečo robí chyby rád a často,
  • čo ho zatiaľ naučilo herectvo,
  • čím chcel byť, keď bol mladší,
  • aký má vzťah k sociálnym sieťam.

Obľúbili ste si seriály zo slovenskej produkcie? Na VOYO nájdete seriál Profesor, ale aj mnoho ďalších. Vyskúšajte si VOYO v cene paušálu

Si seriálový, filmový aj divadelný herec. Aký je v tom pre teba rozdiel?  

Podstata je rovnaká. Herec, ktorý miluje svoje povolanie, si váži všetky tri typy hrania, na akékoľvek hranie totiž človek potrebuje odhodlanie a databázu pocitov. Divadlo je navyše aj o láske k divadlu, nielen k herectvu.

Vyhovuje ti takáto rozmanitosť alebo zatiaľ len objavuješ, čo ti najviac sedí?

V hereckej brandži nie som veľmi dlho, všetko je preto pre mňa nová skúsenosť. Pán profesor je môj prvý väčší a zároveň prvý televízny projekt, kde sa cítim naozaj veľmi dobre. V kolektíve sme si všetci sadli a aj samotné natáčanie býva veľmi uvoľnené. Je to seriál o študentoch, ktorí si zo všetkého robia srandu a popritom majú svoje vlastné problémy. Nejde o žiadne komplikované charaktery.

Je to seriál z tebe blízkeho prostredia. Dá sa porovnať so štúdiom na konzervatóriu?  

Tak v podstate na natáčaní sa učíme len akože. Navyše je to prostredie gymnázia, kde je vyučovací proces úplne iný. Na konzervatóriu sme v škole niekedy od rána do večera a môže to byť skutočne vyčerpávajúce. 

V čom ťa zatiaľ obohatilo tvoje herecké pôsobenie? 

Každá herecká postava alebo charakter si vyžaduje vytrvalosť a sústredenosť, takže pri každej novej role sa herec určite zdokonaľuje práve v týchto vlastnostiach. Život herca je ako jazda na horskej dráhe. Niekedy je to neuveriteľný adrenalín a niekedy zas hlbočina.

Keď som bol malý, chcel som byť elektrotechnikom. Moja mama však vo mne videla potenciál a chcela, aby som šiel na konzervatórium.

Ako herec sa musíš vedieť do postavy ponoriť a trochu sa v nej aj utopiť, pretože len v hlbočine môžeš prísť na to, čo tvoja postava naozaj potrebuje a kým v skutočnosti je. Vyžaduje si to veľa rozmýšľania. Myslím, že bez herectva by som nikdy nebol taký sústredený a nenašiel by som sa ako Martin Klinčúch. A to nemyslím ako osobnosť šoubiznisu, ale ako človek. 

Ty si však nechcel byť hercom. 

Keď som bol malý, chcel som byť elektrotechnikom. Moja mama však vo mne videla potenciál a chcela, aby som šiel na konzervatórium. Mne sa tam najskôr veľmi nechcelo, lebo som vedel, že budem musieť vedieť veľmi veľa vecí a je to drina. Raz som chcel ísť v lete do tábora, kam ma rodičia nepustili bez toho, aby som predtým išiel na prijímačky na konzervatórium. Takže vďaka táboru a mame je zo mňa dnes herec.

Ako to vnímaš s odstupom času? 

Herectvo ma veľmi baví. Mňa to bavilo aj predtým, len som bol lenivý. Herec nemôže byť lenivý, lebo musí každý deň prekonávať zábrany. Tvoj výstup spočíva v energii, ktorú do toho vložíš, ale tak je to asi so všetkým.

Čitajte aj: Seriál Oteckovia si ľudia obľúbili, žijú s postavami už štyri roky, hovorí Braňo Deák

Asi musíš vedieť potlačiť svoju osobnosť, ak sa chceš vcítiť do roly niekoho iného. 

Áno, každá rola si neustále vyžaduje diskomfort a niečo, v čom ti nie je vlastne úplne dobre. V tom je to ťažké, a preto to niekto ani nevydrží dlho. Herectvo môže začať pekne liezť na mozog.

Aktívny si aj na sociálnych sieťach. Aký máš k nim vzťah?

Ako asi každý mladý človek, aj ja trávim veľa času na sociálnych sieťach. Je to niečo, kde sa odreagujem, odtrhne ma to na chvíľu od reality, kde si môžem písať s niekým, kto je ďaleko, kde môžem lajkovať fotky a pozrieť sa, čo ten človek robí. Samotnú technológiu by som asi nemenil, no zmenil by som náš prístup k nej a to, čo na sieťach zdieľame. Ľudia sú niekedy veľmi ľahostajní k informáciám, ktoré iní dokážu zneužiť. 

Kontroluješ si svoj imidž v online priestore alebo pridávaš príspevky skôr spontánne?

Som človek, ktorý rád cvičí a má rád herectvo. Nie som influencer, môj účet je lifestylový. Nepotrpím si na dokonalé fotky a pridávam to, čo sa mi chce a kedy sa mi chce.

Vnímaš rozdiel medzi tým, kým si v súkromí a ako si vykreslený v médiách? 

Myslím, že zatiaľ veľký rozdiel medzi tým, ako ma médiá vykresľujú a kto v skutočnosti naozaj som, nie je. Raz o mne akurát napísali, že som milionár, čo, žiaľ, pravda nie je.

Tvoj vzťah k spevu prišiel spontánne alebo si ho pestoval už dlhšie? 

Spievam oveľa dlhšie, ako hrám, dá sa povedať, že odmalička. V detstve brával môj otec na opekačky gitaru, potom som štyri roky chodil na spev na základnej umeleckej škole a ďalej som ho študoval aj na konzervatóriu, kde je spev jedným z hlavných predmetov. Spievať sa teda učím dokopy deväť rokov.

Myslím, že zatiaľ veľký rozdiel medzi tým, ako ma médiá vykresľujú a kto v skutočnosti naozaj som, nie je. Raz o mne akurát napísali, že som milionár, čo, žiaľ, pravda nie je.

Rosetta Stone je zatiaľ tvoj prvý singel aj videoklip väčšej produkcie. Jak.sha, Toello, Jan Strach – to sú veľké mená na hudobnej scéne. Čím si týchto ľudí tak rýchlo očaril? 

Keď som točil šou Tvoja tvár znie povedome, Markíza si všimla, že mi to trochu spieva, spýtali sa ma, či by som nechcel spraviť nejakú vlastnú pieseň. Oslovili sme Yak.shu, majiteľa hudobného labelu F*CK THEM, ktorý spolupracuje s Markízou a pozná dobrých producentov. Do spolupráce som prizval aj Matúša Kollárovského alias Yael-a, s ktorým sme si naživo vypočuli podmaz od beat-makera Toella. Hneď prvý sa nám ohromne páčil, začali sme písať text, Matúš vymyslel refrén a o dve hodiny sme to mali hotové.

To asi nie je úplne štandardný postup. Vedel by si aj iným mladým tvorcom odporučiť, ako začať? 

Byť trpezlivý a robiť všetko od srdca. Ak niekto robí či už hudbu, alebo hocičo iné pre peniaze, tak to asi nemá šťastnú budúcnosť. 

Zúčastnil si sa aj na konkurze do filmu Nech je svetlo. Ide o slovenský film o mladých brancoch, o korupcii na polícii aj v cirkvi, o bezmocnosti, ale aj o sile rodiny a láske. Aká bola tvoja motivácia zahrať si jednu z hlavných postáv? 

Chcel som si vyskúšať konkurz. Nevedel som presne, o čom bude film, lebo kým som si neprečítal scenár, informácií nebolo zverejnených až tak veľa. Prešiel som skoro všetkými kastingovými kolami a v tom poslednom, kde sme boli už iba dvaja chlapci, som rolu nedostal. Nakoniec som však rád, že sa tak stalo, pretože by som to v tom čase asi ani nedokázal zahrať. V prvom ročníku na konzervatóriu som bol ešte len také herecké bábätko.

Máš nejakú filozofiu alebo čokoľvek, čo ťa formovalo počas dospievania? 

Mám len 19 rokov, takže zatiaľ nemám vyhranenú filozofiu, ktorá by ma všade sprevádzala. Ale mám niečo, čoho sa držím: keďže som vyrastal na dedine, snažím sa byť jednou nohou stále tam. Aj keď som teraz v hlavnom meste, stále premýšľam nad tým, ako by to, čo urobím alebo poviem, zobrali moji rodičia. Ako by som sa správal, keby som bol doma? Stále sa snažím byť bežný chlapec z dediny, ktorý má veľké sny, na ktorých musí pracovať.

Aj keď som v hlavnom meste, stále premýšľam nad tým,  ako by to, čo urobím alebo poviem, zobrali moji rodičia. Ako by som sa správal, keby som bol doma?

Formovala ťa skôr rodina, vidiek a príroda než kultúra a umenie? 

Áno, moja rodina ma určite drží pri zemi. Tým, že mám veľkú a silnú rodinu, je to pre mňa alfa a omega všetkého. 

Kde ťa uvidíme hrať v najbližšom čase? 

Pána profesora aj Tvoja tvár znie povedome si ľudia stále môžu pozrieť na Voyo. V priamom prenose budú čoskoro Oteckovia, kde si takisto zahrám, a okrem toho aj epizódnu postavu v jednom dramatickom seriáli, ktorého názov zatiaľ nemôžem povedať, na Markíze. Ak to situácia dovolí, všetkých pozývam do Nitry na aktuálne divadelné predstavenie Jozef a jeho zázračný plášť.

5x rýchlo a úprimne s Martinom Klinčúchom

Aká je tvoja najväčšia dilema posledného mesiaca? 

Škola. Tým, že som v nej v poslednom čase nebol, musím veľa učiva dobiehať a makať. 

Na čo si minul v posledných dvoch rokoch najviac peňazí?

Nájomné. Veľmi bolestivá záležitosť. 

Čo podľa teba ľudia vo veľkom ignorujú a mali by tomu venovať viac pozornosti? 

Mentálne zdravie mladých ľudí. Veľa ľudí sa počas pandémie začalo opúšťať, príliš analyzovať a rozmýšľať nezdravo. Bolo by super, ak by na školách umožnili psychologické poradenstvo. Ďalšia vec, ktorá ma osobne trápi, je nízka miera zaočkovanosti. 

Kedy máš pocit, že sa učíš najviac? 

Najviac sa učím na chybách, ktoré spravím. Idem niekam, kam by som nemal, poviem niečo, čo nemám, urobím niečo, čo som urobiť nemal. Tým, že som herec a venujem sa svojmu vnútru, veľa sa na tom učím. Ako hovorí moja profesorka: „Fixuj, fixuj, fixuj pocit.“ Z každej skúsenosti si môžeš niečo zobrať. Všetko má v sebe nejaký pocit, každá vec má nejaký charakter. 

 Kedy si naposledy precítil, že život fakt stojí za to? 

Keď som po dlhom čase prišiel domov a s rodinou sme šli na prechádzku a piknik do lesa. Vtedy som si uvedomil, že rodina je tu naozaj stále. Je to to, čo nám zostane, keď sa všetko pokašle, keď práce niet a kamaráti sa otočia na druhú stranu. Drží ma to pri živote a vtedy cítim, že som so životom spokojný. 

Martin Klinčúch

Pochádza z Trenčianskych Stankoviec, dedinky pri Trenčíne. Herectvo študuje na konzervatóriu v Bratislave. Zahral si v televíznej šou Tvoja tvár znie povedome, v seriáli Pán profesor a v divadelnej inscenácii Jozef a jeho zázračný plášť. Aktuálne spolu s kolegami zo seriálu Pán profesor moderuje vlog k úspešnej hudobnej šou Superstar. Okrem herectva a spevu sa aktívne venuje športu. Má 19 rokov, žije v Bratislave. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

  • prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
  • ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
  • v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
  • ako v japončine mizne ego,
  • prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
  • tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka. 

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“. 

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru. 

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje. 

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami. 

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál. 

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech). 

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie. 

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať. 

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady 

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

  • Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
  • Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
  • Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
  • Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

  • Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
  • Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
  • Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
  • Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu. 

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze. 

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší. 

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta. 

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry? 

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť. 

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.