Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Herec Martin Klinčúch: Rodina ma drží pri zemi, jednou nohou som stále doma na dedine

Martin Klinčúch porozprával, čo ho zatiaľ naučila rozbehnutá kariéra a prečo kedysi nechcel byť hercom.

Má len 19 rokov, no stihol stáť na nitrianskych divadelných doskách, zabaviť publikum v úspešnej televíznej šou, vydať singel či zahrať si v populárnom televíznom seriáli. Zisťovali sme, aký je Martin Klinčúch aj mimo obrazovky, ako ho formoval život na dedine a čím ho dnes obohacuje život herca, ale aj to, prečo si myslí, že ľudia by sa mali viac venovať svojmu vnútru.

V rozhovore sa dozviete: 

  • prečo robí chyby rád a často,
  • čo ho zatiaľ naučilo herectvo,
  • čím chcel byť, keď bol mladší,
  • aký má vzťah k sociálnym sieťam.

Obľúbili ste si seriály zo slovenskej produkcie? Na VOYO nájdete seriál Profesor, ale aj mnoho ďalších. Vyskúšajte si VOYO v cene paušálu

Si seriálový, filmový aj divadelný herec. Aký je v tom pre teba rozdiel?  

Podstata je rovnaká. Herec, ktorý miluje svoje povolanie, si váži všetky tri typy hrania, na akékoľvek hranie totiž človek potrebuje odhodlanie a databázu pocitov. Divadlo je navyše aj o láske k divadlu, nielen k herectvu.

Vyhovuje ti takáto rozmanitosť alebo zatiaľ len objavuješ, čo ti najviac sedí?

V hereckej brandži nie som veľmi dlho, všetko je preto pre mňa nová skúsenosť. Pán profesor je môj prvý väčší a zároveň prvý televízny projekt, kde sa cítim naozaj veľmi dobre. V kolektíve sme si všetci sadli a aj samotné natáčanie býva veľmi uvoľnené. Je to seriál o študentoch, ktorí si zo všetkého robia srandu a popritom majú svoje vlastné problémy. Nejde o žiadne komplikované charaktery.

Je to seriál z tebe blízkeho prostredia. Dá sa porovnať so štúdiom na konzervatóriu?  

Tak v podstate na natáčaní sa učíme len akože. Navyše je to prostredie gymnázia, kde je vyučovací proces úplne iný. Na konzervatóriu sme v škole niekedy od rána do večera a môže to byť skutočne vyčerpávajúce. 

V čom ťa zatiaľ obohatilo tvoje herecké pôsobenie? 

Každá herecká postava alebo charakter si vyžaduje vytrvalosť a sústredenosť, takže pri každej novej role sa herec určite zdokonaľuje práve v týchto vlastnostiach. Život herca je ako jazda na horskej dráhe. Niekedy je to neuveriteľný adrenalín a niekedy zas hlbočina.

Keď som bol malý, chcel som byť elektrotechnikom. Moja mama však vo mne videla potenciál a chcela, aby som šiel na konzervatórium.

Ako herec sa musíš vedieť do postavy ponoriť a trochu sa v nej aj utopiť, pretože len v hlbočine môžeš prísť na to, čo tvoja postava naozaj potrebuje a kým v skutočnosti je. Vyžaduje si to veľa rozmýšľania. Myslím, že bez herectva by som nikdy nebol taký sústredený a nenašiel by som sa ako Martin Klinčúch. A to nemyslím ako osobnosť šoubiznisu, ale ako človek. 

Ty si však nechcel byť hercom. 

Keď som bol malý, chcel som byť elektrotechnikom. Moja mama však vo mne videla potenciál a chcela, aby som šiel na konzervatórium. Mne sa tam najskôr veľmi nechcelo, lebo som vedel, že budem musieť vedieť veľmi veľa vecí a je to drina. Raz som chcel ísť v lete do tábora, kam ma rodičia nepustili bez toho, aby som predtým išiel na prijímačky na konzervatórium. Takže vďaka táboru a mame je zo mňa dnes herec.

Ako to vnímaš s odstupom času? 

Herectvo ma veľmi baví. Mňa to bavilo aj predtým, len som bol lenivý. Herec nemôže byť lenivý, lebo musí každý deň prekonávať zábrany. Tvoj výstup spočíva v energii, ktorú do toho vložíš, ale tak je to asi so všetkým.

Čitajte aj: Seriál Oteckovia si ľudia obľúbili, žijú s postavami už štyri roky, hovorí Braňo Deák

Asi musíš vedieť potlačiť svoju osobnosť, ak sa chceš vcítiť do roly niekoho iného. 

Áno, každá rola si neustále vyžaduje diskomfort a niečo, v čom ti nie je vlastne úplne dobre. V tom je to ťažké, a preto to niekto ani nevydrží dlho. Herectvo môže začať pekne liezť na mozog.

Aktívny si aj na sociálnych sieťach. Aký máš k nim vzťah?

Ako asi každý mladý človek, aj ja trávim veľa času na sociálnych sieťach. Je to niečo, kde sa odreagujem, odtrhne ma to na chvíľu od reality, kde si môžem písať s niekým, kto je ďaleko, kde môžem lajkovať fotky a pozrieť sa, čo ten človek robí. Samotnú technológiu by som asi nemenil, no zmenil by som náš prístup k nej a to, čo na sieťach zdieľame. Ľudia sú niekedy veľmi ľahostajní k informáciám, ktoré iní dokážu zneužiť. 

Kontroluješ si svoj imidž v online priestore alebo pridávaš príspevky skôr spontánne?

Som človek, ktorý rád cvičí a má rád herectvo. Nie som influencer, môj účet je lifestylový. Nepotrpím si na dokonalé fotky a pridávam to, čo sa mi chce a kedy sa mi chce.

Vnímaš rozdiel medzi tým, kým si v súkromí a ako si vykreslený v médiách? 

Myslím, že zatiaľ veľký rozdiel medzi tým, ako ma médiá vykresľujú a kto v skutočnosti naozaj som, nie je. Raz o mne akurát napísali, že som milionár, čo, žiaľ, pravda nie je.

Tvoj vzťah k spevu prišiel spontánne alebo si ho pestoval už dlhšie? 

Spievam oveľa dlhšie, ako hrám, dá sa povedať, že odmalička. V detstve brával môj otec na opekačky gitaru, potom som štyri roky chodil na spev na základnej umeleckej škole a ďalej som ho študoval aj na konzervatóriu, kde je spev jedným z hlavných predmetov. Spievať sa teda učím dokopy deväť rokov.

Myslím, že zatiaľ veľký rozdiel medzi tým, ako ma médiá vykresľujú a kto v skutočnosti naozaj som, nie je. Raz o mne akurát napísali, že som milionár, čo, žiaľ, pravda nie je.

Rosetta Stone je zatiaľ tvoj prvý singel aj videoklip väčšej produkcie. Jak.sha, Toello, Jan Strach – to sú veľké mená na hudobnej scéne. Čím si týchto ľudí tak rýchlo očaril? 

Keď som točil šou Tvoja tvár znie povedome, Markíza si všimla, že mi to trochu spieva, spýtali sa ma, či by som nechcel spraviť nejakú vlastnú pieseň. Oslovili sme Yak.shu, majiteľa hudobného labelu F*CK THEM, ktorý spolupracuje s Markízou a pozná dobrých producentov. Do spolupráce som prizval aj Matúša Kollárovského alias Yael-a, s ktorým sme si naživo vypočuli podmaz od beat-makera Toella. Hneď prvý sa nám ohromne páčil, začali sme písať text, Matúš vymyslel refrén a o dve hodiny sme to mali hotové.

To asi nie je úplne štandardný postup. Vedel by si aj iným mladým tvorcom odporučiť, ako začať? 

Byť trpezlivý a robiť všetko od srdca. Ak niekto robí či už hudbu, alebo hocičo iné pre peniaze, tak to asi nemá šťastnú budúcnosť. 

Zúčastnil si sa aj na konkurze do filmu Nech je svetlo. Ide o slovenský film o mladých brancoch, o korupcii na polícii aj v cirkvi, o bezmocnosti, ale aj o sile rodiny a láske. Aká bola tvoja motivácia zahrať si jednu z hlavných postáv? 

Chcel som si vyskúšať konkurz. Nevedel som presne, o čom bude film, lebo kým som si neprečítal scenár, informácií nebolo zverejnených až tak veľa. Prešiel som skoro všetkými kastingovými kolami a v tom poslednom, kde sme boli už iba dvaja chlapci, som rolu nedostal. Nakoniec som však rád, že sa tak stalo, pretože by som to v tom čase asi ani nedokázal zahrať. V prvom ročníku na konzervatóriu som bol ešte len také herecké bábätko.

Máš nejakú filozofiu alebo čokoľvek, čo ťa formovalo počas dospievania? 

Mám len 19 rokov, takže zatiaľ nemám vyhranenú filozofiu, ktorá by ma všade sprevádzala. Ale mám niečo, čoho sa držím: keďže som vyrastal na dedine, snažím sa byť jednou nohou stále tam. Aj keď som teraz v hlavnom meste, stále premýšľam nad tým, ako by to, čo urobím alebo poviem, zobrali moji rodičia. Ako by som sa správal, keby som bol doma? Stále sa snažím byť bežný chlapec z dediny, ktorý má veľké sny, na ktorých musí pracovať.

Aj keď som v hlavnom meste, stále premýšľam nad tým,  ako by to, čo urobím alebo poviem, zobrali moji rodičia. Ako by som sa správal, keby som bol doma?

Formovala ťa skôr rodina, vidiek a príroda než kultúra a umenie? 

Áno, moja rodina ma určite drží pri zemi. Tým, že mám veľkú a silnú rodinu, je to pre mňa alfa a omega všetkého. 

Kde ťa uvidíme hrať v najbližšom čase? 

Pána profesora aj Tvoja tvár znie povedome si ľudia stále môžu pozrieť na Voyo. V priamom prenose budú čoskoro Oteckovia, kde si takisto zahrám, a okrem toho aj epizódnu postavu v jednom dramatickom seriáli, ktorého názov zatiaľ nemôžem povedať, na Markíze. Ak to situácia dovolí, všetkých pozývam do Nitry na aktuálne divadelné predstavenie Jozef a jeho zázračný plášť.

5x rýchlo a úprimne s Martinom Klinčúchom

Aká je tvoja najväčšia dilema posledného mesiaca? 

Škola. Tým, že som v nej v poslednom čase nebol, musím veľa učiva dobiehať a makať. 

Na čo si minul v posledných dvoch rokoch najviac peňazí?

Nájomné. Veľmi bolestivá záležitosť. 

Čo podľa teba ľudia vo veľkom ignorujú a mali by tomu venovať viac pozornosti? 

Mentálne zdravie mladých ľudí. Veľa ľudí sa počas pandémie začalo opúšťať, príliš analyzovať a rozmýšľať nezdravo. Bolo by super, ak by na školách umožnili psychologické poradenstvo. Ďalšia vec, ktorá ma osobne trápi, je nízka miera zaočkovanosti. 

Kedy máš pocit, že sa učíš najviac? 

Najviac sa učím na chybách, ktoré spravím. Idem niekam, kam by som nemal, poviem niečo, čo nemám, urobím niečo, čo som urobiť nemal. Tým, že som herec a venujem sa svojmu vnútru, veľa sa na tom učím. Ako hovorí moja profesorka: „Fixuj, fixuj, fixuj pocit.“ Z každej skúsenosti si môžeš niečo zobrať. Všetko má v sebe nejaký pocit, každá vec má nejaký charakter. 

 Kedy si naposledy precítil, že život fakt stojí za to? 

Keď som po dlhom čase prišiel domov a s rodinou sme šli na prechádzku a piknik do lesa. Vtedy som si uvedomil, že rodina je tu naozaj stále. Je to to, čo nám zostane, keď sa všetko pokašle, keď práce niet a kamaráti sa otočia na druhú stranu. Drží ma to pri živote a vtedy cítim, že som so životom spokojný. 

Martin Klinčúch

Pochádza z Trenčianskych Stankoviec, dedinky pri Trenčíne. Herectvo študuje na konzervatóriu v Bratislave. Zahral si v televíznej šou Tvoja tvár znie povedome, v seriáli Pán profesor a v divadelnej inscenácii Jozef a jeho zázračný plášť. Aktuálne spolu s kolegami zo seriálu Pán profesor moderuje vlog k úspešnej hudobnej šou Superstar. Okrem herectva a spevu sa aktívne venuje športu. Má 19 rokov, žije v Bratislave. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Párová terapeutka: „Počas zamilovanosti sme zahalení do krásneho závoja, no samotná láska na fungujúci vzťah nestačí.“ Čo rozhoduje o tom, či pár zvládne aj náročné obdobia?

Mnohí ľudia po odznení prvotného opantania zistia, že ich priťahovala skôr samotná emócia než človek, ktorého mali vedľa seba.

„Keď sa milujeme, nič zlé sa nám nemôže stať. My sme výnimka.“ Párová terapeutka Jolana Kusá hovorí, že práve toto je jedna z najväčších pascí vo vzťahu – spoliehať sa iba na pocit zamilovanosti. Ten však postupne slabne a až vtedy sa ukáže, či dokážeme vo vzťahu naozaj zvládať aj náročné obdobia. Skutočná odolnosť páru a vzájomná opora pritom nevznikajú až v čase krízy. Budujú sa oveľa skôr – v každodenných prejavoch záujmu či v schopnosti vytvárať bezpečný priestor, v ktorom sa obaja partneri cítia prijatí.

Aby sme mohli byť oporou druhému človeku, musíme sa najprv naučiť stáť pri sebe. Prijať sa so všetkým, čo k nám patrí, a pristupovať k sebe s väčšou láskavosťou a sebasúcitom – napríklad tak, ako to robí modelka Liberty Simon.

V rozhovore s párovou terapeutkou Jolanou Kusou sa dozviete:

  • prečo samotná láska nestačí na dlhodobo fungujúci vzťah,
  • ako si partneri budujú dôveru a pocit bezpečia ešte skôr, než príde kríza,
  • prečo sa za kritikou často skrýva nenaplnená potreba blízkosti,
  • ako sa hádať tak, aby konflikt partnerov nevzďaľoval, ale, naopak, zbližoval,
  • kde je hranica medzi zdravou oporou a nezdravým zachraňovaním partnera.

Existuje bezpodmienečná láska?

Myslím, že v partnerstve je to nereálne. Na partnera totiž prirodzene máme určité nároky a aj vzťah by mal napĺňať naše očakávania, potreby a priania.

Počas praxe som sa stretla s ľuďmi, ktorí boli presvedčení, že milujú bezpodmienečne. Často išlo o ľudí, ktorí sa vo vzťahu neustále vzdávali sami seba a dúfali, že za to budú bezvýhradne prijatí – ako dieťa túžiace po prijatí od rodiča.

Lenže partnerský vzťah stojí na vzájomnosti. Očakávame oporu, rešpekt a ochotu oboch partnerov podieľať sa na vzťahu. Samotná „bezpodmienečná láska“ na to nestačí.

Mnohí ľudia napriek tomu používajú výroky typu: „Keby si ma naozaj miloval, prijal by si ma takú, aká som.“ 

A druhý by mohol odpovedať: „A keby si ty milovala mňa, neočakávala by si to odo mňa.“ 

Jednou z najväčších pascí lásky je očakávanie, že keď sa milujeme, všetko sa dá prekonať. Vyrastáme s predstavou, že láska je akási všemocná sila, ktorá dokáže vyriešiť každý problém. Lenže v realite potrebujeme aj vzájomný rešpekt, hranice a ochotu počúvať potreby toho druhého.

Bez lásky to nejde, ale sama osebe na fungujúci partnerský vzťah nestačí.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého, a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu. 

Príliš sa teda spoliehame na predstavu, že láska všetko prekoná?

Áno, najmä vo fáze zamilovanosti. Vtedy si páry často hovoria: „My sa naozaj milujeme. My sme tá výnimka. Nám sa to nestane.“ Keď sme zamilovaní, máme pocit, že náš vzťah je iný a odolá všetkým prekážkam. No potom príde realita.

Počas zamilovanosti akoby sme boli zahalení do krásneho závoja. Prežívame jeden z najsilnejších citov, aké môže človek zažiť. No nie je to trvalý stav. Jeho intenzita postupne slabne a my začíname partnera vidieť realistickejšie.

Zrazu si všimneme veci, ktoré sme predtým prehliadali, alebo počujeme výroky, ktoré nás prekvapia. Vnímame ho bez ružových okuliarov.

Mnoho ľudí po odznení zamilovanosti zistí, že ich priťahovala najmä tá emócia, nie samotný človek. Preto sa mnohým vzťahom nepodarí prehupnúť z fázy zamilovanosti do dlhodobo fungujúceho vzťahu.

Preto často hovoríte, že zamilovanosť je taký malý podvod v partnerskom vzťahu? Dostane ľudí dohromady, ale potom prestane fungovať.

Áno, presne tak. Je to taká potvora. (smiech) Kým sme zamilovaní, často sa nevedomky prispôsobujeme, ukazujeme sa v tom najlepšom svetle a snažíme sa zapáčiť. A keď zamilovanosť opadne a objaví sa realita, mnohí zistia, že vlastne ani nevedia, kto ten druhý naozaj je – lebo sa mu ukazovali ako verzia seba, o ktorej si mysleli, že ju chce vidieť. 

Od čoho teda závisí kvalita partnerského vzťahu? 

Už sme spomenuli slovo očakávanie. To je individuálne, každý pár je iný a to, čo funguje jednému, nemusí sedieť druhému.

Vo všeobecnosti rozhoduje skôr to, či je vzťah dlhodobo prínosný pre oboch, či majú k sebe úctu a berú na seba zodpovednosť a či sú dostatočne zrelí, teda či sa vedia najprv postarať sami o seba a nehádžu na partnera vlastné očakávania či zranenia.

Dôležitá je aj emocionálna kapacita a schopnosť byť tu pre toho druhého, keď to potrebuje. A napokon množstvo malých pozitívnych vecí – všímať si detaily, oceňovať, nekritizovať –, pretože práve to buduje to spoločné „my“, ktoré vzťah drží pokope aj v ťažkých obdobiach.

Často to teda nie je o nejakých veľkých gestách, ale o maličkostiach a spôsobe, akým na seba reagujeme.

Psychológ John Gottman, ktorý dlhé roky skúma partnerské vzťahy, tieto momenty nazýva „bids for connection“ – teda malé pokusy o spojenie, keď jeden partner ponúkne druhému drobný podnet a podvedome čaká, ako naň zareaguje. Napríklad prídem domov a partnerovi poviem: „Dnes som videla takého pekného vtáčika…“ 

A partner môže odpovedať „aha“ a ďalej sa pozerať do telefónu. Neurazil ma, nepovedal nič zlé, ale jeho reakcia v skutočnosti vysiela správu: „Toto ma nezaujíma.“ Ak sa takéto momenty opakujú roky, aj pri úplne bežných a nevinných situáciách, postupne sa medzi partnermi vytvára odstup.

Ale môže reagovať aj inak: „Naozaj? Aký bol? Akej farby?“ Odloží telefón, otočí sa ku mne a venuje mi pozornosť. Možno ho samotný vtáčik vôbec nezaujíma, ale zaujíma ho môj svet. A tým mi dáva najavo, že som pre neho dôležitá.

Podobne môže prísť partner domov a povedať: „Dnes som videl kyticu, ktorá by sa ti podľa mňa páčila. Nekúpil som ju, pretože tam boli dve podobné a nevedel som sa rozhodnúť. Tak aby som to nabudúce vedel – ktorá farba sa ti páči viac, ružová alebo fialová?“

Nejde pritom o kvety. Ide o to, že na mňa myslel, keď sme neboli spolu. A teraz chce lepšie spoznať môj vkus a moje predstavy.

Práve z takýchto momentov sa skladá partnerská intimita.

Dá sa teda povedať, že schopnosť byť si navzájom oporou nevzniká až vtedy, keď príde problém, ale vytvára sa každodennými prejavmi záujmu? 

Presne tak. Práve vďaka týmto malým momentom si postupne budujeme bezpečie, dôveru a vzájomné poznanie, teda základ, z ktorého potom môžeme čerpať, keď prídu náročnejšie obdobia.

Výskumy ukazujú, že šťastné páry majú minimálne päťnásobne viac pozitívnych interakcií ako negatívnych. Myslím si, že toto je veľmi dôležitá vec, pretože sme často naučení všímať si najmä to, čo nefunguje. Vidíme, čo nás na partnerovi hnevá, čo urobil zle alebo čo nám chýba. A to, čo je v poriadku, často považujeme za samozrejmosť a prestávame to vedome vnímať.

Pritom niekedy stačí veľmi málo – zastaviť sa a pomenovať to pekné. Napríklad: „Vieš, veľmi ma potešilo, keď si sa spýtal na tie kvety.“

Nemali by sme čakať iba na situácie, keď partner urobí chybu, aby sme na ňu upozornili. Rovnako dôležité je všimnúť si chvíle, keď sa snaží, keď nám venuje pozornosť alebo keď urobí niečo pekné, a dať mu vedieť, že to vidíme a vážime si to.

Často aj o svojich potrebách a prianiach vo vzťahu hovoríme prostredníctvom kritiky – napríklad namiesto „chýbaš mi“ povieme „nikdy tu nie si“. Prečo? 

Pretože hovoriť o sebe a o svojich potrebách sa u nás dlho považovalo za sebecké. Zároveň je oveľa jednoduchšie povedať „nikdy tu nie si“ ako „chýbaš mi“ – lebo to druhé nás robí zraniteľnými.

Priznávame tým, že niečo potrebujeme, že nám na tom záleží, a zároveň riskujeme, že toto prianie náš blízky človek nenaplní alebo ho odmietne. Niekde v podvedomí máme často obavu: ak ukážem, že mi na niečom záleží, dávam druhému do rúk možnosť zraniť ma.

Kritika je často iba vrchná vrstva. Pod ňou bývajú ukryté oveľa zraniteľnejšie emócie.

Aké napríklad?

Často ide o smútok, strach, osamelosť alebo potrebu blízkosti. Problém je, že keď sa rozbehne hádka, je takmer nemožné zastaviť sa – tá bolesť si „žiada“ okamžité vyliatie. Preto sme vymysleli takzvanú konštruktívnu hádku, aby sa v tom dalo zastaviť skôr, než hádka narobí paseku a zranenie sa prehĺbi. 

Ako taká konštruktívna hádka vyzerá?

Vopred si dohodneme, čo presne riešime. Poviem: „Poďme si k tomu sadnúť zajtra alebo dnes večer o šiestej.“ Robíme to preto, lebo práve teraz je tá emócia príliš akútna.

Platí pravidlo, že sa hovorí len o jednom probléme v presne vymedzenom krátkom čase – 10 až 15 minút, nie dlhšie. Rozprávame sa striedavo a približne rovnaký čas obaja. Napríklad ja poviem svoje stanovisko, argumenty a ponuku riešenia. Druhý reaguje: v čom súhlasí, v čom to vidí inak, nad čím sa chce zamyslieť.

Napokon sa buď na niečom dohodneme, alebo skonštatujeme, že sme sa nedohodli, že naše postoje sú príliš odlišné, ale urobili sme, čo sa dalo. Na konci sa objímeme.

To znie ako presný opak spontánnej hádky, ktorá sa jednoducho strhne.

Presne. Pri spontánnej afektívnej hádke iba ventilujem svoje emócie, no nestávam sa tým ani lepším človekom, ani lepším partnerom. 

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Ako často sa v skutočnosti nehádame o tom, čo sa stalo, ale o tom, aký význam tomu každý z nás dal? 

Zo svojej skúsenosti by som povedala, že vo väčšine prípadov. Spomínam si napríklad na jeden pár. Manžel bol presvedčený, že už pre svoju ženu nie je dosť zaujímavý. Ona bola umelkyňa, ktorá počas života zdedila veľký majetok po rodičoch, a on o sebe hovoril ako o obyčajnom úradníkovi. Začal mať pocit, že už jej nemá čo ponúknuť.

Nikdy sa jej však na to nespýtal. Namiesto toho sa začal vzďaľovať, prestal iniciovať spoločný čas a rezignoval na vzťah, aby sa vyhol možnému odmietnutiu.

Jeho manželke vôbec nenapadlo, že by ho takto vnímala. Peniaze ani spoločenské postavenie pre ňu neboli dôležité. Na párovú terapiu prišli, lebo nerozumela, prečo sa od nej manžel odťahuje.

Ukázalo sa, že sa obaja trápili, ale každý z úplne iného dôvodu. On bojoval so svojím pocitom nedostatočnosti, ona s pocitom, že o ňu partner stratil záujem.

Práve preto je vo vzťahu také dôležité vedieť odlíšiť, čo je moja interpretácia reality a čo je skutočne realita.

To je dobrý príklad toho, ako môže nízka sebahodnota jedného z partnerov ovplyvniť celý vzťah. 

Áno, keď si človek neverí, často ani neskúsi zistiť, ako veci naozaj sú. Radšej sa stiahne, aby nebol odmietnutý. Pritom nie všetko, čo druhý človek robí, súvisí s nami. 

Spomínali ste, že dôležitá je aj emocionálna kapacita – schopnosť spolu zvládať krízy. Čo presne to znamená? 

Emocionálna kapacita znamená schopnosť zostať s emóciou druhého človeka. Keď je partner nahnevaný alebo zranený, potrebujem mať empatiu – vedieť si predstaviť nielen jeho emóciu, ale aj situáciu, ktorá k nej viedla. Na chvíľu sa skúsiť pozrieť na svet jeho očami, akoby som chodila v jeho topánkach.

Napríklad prídem domov s niečím, čo som si priniesla zvonka – s hnevom, so zranením alebo s frustráciou, trebárs ma nahnevala kolegyňa. Môj partner práve rieši niečo na počítači, no všimne si, že som rozrušená. Na chvíľu teda odloží počítač, venuje mi pozornosť a pýta sa: „Čo sa stalo? Ako to prebiehalo?“

Ideálne je, ak sa dokáže opýtať aj na to, čo v tej chvíli potrebujem: „Chceš, aby sme to spolu rozobrali, alebo ti teraz stačí, že ťa vypočujem?“

Nie je to len o vypočutí, ale aj o uvedomení, že na to nie som sama. Aj o tomto je opora vo vzťahu.

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Niekedy sa však môže stať, že mi partner síce venuje pozornosť, ale zareaguje spôsobom, ktorý mi v skutočnosti nepomôže. 

Áno, napríklad ma začne hneď poučovať. Často je za tým dobrý úmysel – chce pomôcť a vyriešiť problém. Problém však vznikne vtedy, keď nepoznáme alebo nerešpektujeme očakávania toho druhého.

Keď poviem „urob toto a tamto“, ale partner v skutočnosti nechcel radu, iba potreboval byť vypočutý, môže sa to skončiť hnevom a pocitom nepochopenia. A keď na to ešte príde reakcia typu „keď si to nechcela počuť, tak prečo si mi to vôbec hovorila?“, môže sa z toho ľahko stať hádka s osobnými výpadmi. Niekto má svoje vlastné riešenia a potrebuje len priestor, aby bol vypočutý.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého – a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu. 

Preto je oveľa lepšie pýtať sa, čo by som mohol urobiť ja, než povedať: „Ja by som na tvojom mieste urobila toto.“ Pretože ten druhý na našom mieste nie je.

Medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa majú radi a chcú si pomôcť, sa práve pri tejto najlepšej snahe často stane, že sa navzájom najviac zrania.

Aj zdanlivo malý rozdiel v spôsobe podpory sa môže stať zdrojom veľkého odcudzenia.

Kde je hranica medzi tým, keď sme oporou, a tým, keď už partnera „zachraňujeme“? 

Opora je vtedy, keď si vypočujem, keď som prítomná, keď sa pýtam, čo ten druhý vlastne potrebuje. Ale keď mu už beriem z rúk riešenie, keď mu hovorím, čo má robiť, keď preberám jeho problém ako svoj vlastný, keď sa cítim zodpovedná za to, aby bol šťastný, to už nie je opora, ale záchrana.

Toto záchranárstvo vytvára vo vzťahu dynamiku rodiča a dieťaťa. Jeden sa pasuje do roly toho, kto rozhoduje a stará sa, druhý sa necháva viesť a používa viac svoju detskú časť.

Dobrý spôsob, ako si to overiť, je spýtať sa sám seba: pomáham mu, aby si poradil sám, alebo to riešim zaňho? Podporujem ho, aby zostal dospelý, alebo mu beriem z rúk zodpovednosť?

Skutočná opora totiž neznamená niesť život druhého človeka zaňho, ale stáť pri ňom tak, aby ho dokázal niesť sám.

Jolana Kusá

Dlhodobo sa venuje partnerským a rodinným vzťahom a patrí medzi osobnosti, ktoré stáli pri rozvoji predmanželského a manželského poradenstva na Slovensku. Viac ako štyri desaťročia pracuje s pármi, jednotlivcami a rodinami, pričom sa zaoberá témami partnerskej komunikácie, vzťahových kríz a hľadania riešení v náročných životných situáciách. V súčasnosti naďalej poskytuje poradenstvo párom a jednotlivcom, venuje sa aj podpore žien zažívajúcich násilie v telefonickej poradni Aliancie žien a online v Lige za duševné zdravie.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.