Komunikácia, osobný priestor aj kvalitný spoločný čas: Ako páry zvládajú lockdown
Napriek náročnosti situácie, ktorá mnohých ľudí uzamkla v spoločnom, neraz skutočne malom priestore, ju niektoré páry úplne nezatracujú.
Autorka Veronika Šeliga Pilátová
Foto archív respondentov
Shutterstock
Dátum
Jedni boli zvyknutí tráviť spolu veľa času aj predtým, iným pandémia prevrátila život naruby. Niektoré páry trávia už rok spolu na home office a museli sa mu plne prispôsobiť, iným sa rodina rozrástla a stali sa rodičmi. Oslovili sme 6 párov, ktoré sa s nami podelili o svoje skúsenosti ako vyťažiť z aktuálnej situácie čo najviac a nezblázniť sa.
Katka a Jakub: Na potrebné vyčistenie hlavy máme psy a gitaru
„Aktuálnu situáciu zvládame v rámci možností veľmi dobre. Síce nám už chýbajú kamoši, kávičky a výlety, ale sú to veci, bez ktorých sa dá vydržať, keď máme jeden druhého. Jakub už COVID-19 prekonal, našťastie mal ľahký priebeh a ja som celý čas bola negatívna, takže to tiež dopadlo veľmi dobre.
Nie sme doma na 100 %, ja chodievam na pár hodín do svojho kvetinového ateliéru, lebo floristika sa nedá robiť doma od stola, a Jakub tiež chodieva do officu.
Každý, kto má psa, mi dá za pravdu, že domáci miláčik pomáha zvládať rutinu, ktorú už rok žijeme. My máme dvoch, čo ma núti ísť s nimi aspoň raz denne na dlhšiu prechádzku do lesa, kde si dokážem vyčistiť hlavu, aj keď mám horší deň. Jakub má zase gitaru, na ktorej začal počas prvej vlny zase hrávať.
Uvedomujeme si, že nás toto obdobie neovplyvnilo tak markantne ako iných ľudí a môžeme byť vďační za to, ako sa napriek všetkému máme dobre.“
Petra a Ľuboš: Najdôležitejšia je komunikácia a akceptovanie osobných potrieb partnera
„Obaja sme pracovali predovšetkým z domu a boli sme spolu skoro 24/7 aj pred koronakrízou, preto to pre nás nie je až taká veľká zmena. Pravda však je, že o fungovaní v tomto čase, keď spolu páry zrazu trávia viac času ako obvykle, sme sa nie raz bavili.
Každý z nás má doma svoj pracovný kútik, kam sa po raňajkách odoberie, takže sa nám stáva, že sa nevidíme celé dopoludnie. Obed si väčšinou varíme spoločne, po ňom si dáme poobednú kávu a opäť sa poberieme za svojimi pracovnými povinnosťami. Ak nemáme naplánovanú prechádzku do prírody, vidíme sa až podvečer pri večeri.
Veríme, že pre niektorých môže byť toto obdobie veľká zmena, predovšetkým, keď máte doma deti a vy neviete, čo skôr. Sme presvedčení, že pre spokojnú domácnosť je najdôležitejšia komunikácia a akceptovanie osobných potrieb partnera. Ak vás niečo mrzí, hnevá alebo by ste ocenili, aby vám partner s niečím pomohol, hovorte o tom. Komunikácia robí zázraky a to nielen v období lockdownu.
Dajte si svoju polovičku s O2 paušálom k sebe na faktúru a O2 Internet na doma budete mať so zľavou 10 € mesačne. Viac o ponuke O2 Spolu
My napríklad vieme, že keď Ľuboš pripravuje jedlo hladný, je v kuchyni rád sám a Peťka zase potrebuje na prípravu jedla upratanú kuchyňu. Každý jednoducho potrebuje chvíľku času pre seba a na to, čo mu prináša radosť. Aby ste sa cítili v pohode, je dôležité vytvoriť si na to priestor. Či už je to pohyb, alebo online stretko s kamarátmi.
Rovnako dôležité však je rozlišovať čas spolu a čas spolu. Ak je pár spolu 24/7, neznamená to, že všetok ten čas je kvalitný. Práve na ten si treba vyčleniť čas a neskĺznuť do toho, že si človek povie: Veď sme spolu stále. Radi chodíme na turistiku a hoci sme spolu skoro 24/7, vždy si ju užijeme a tešíme sa na ďalšiu.“
Anna a Adam: Dôležité je rozprávať sa, odpúšťať si, učiť sa a tvoriť
„Našou ultimátnou radosťou je naša ročná dcéra, ktorá nám robí program každý deň a doslova celý deň. Paradoxne práve príchodom dieťaťa sme zistili, koľko času sme predtým len tak márnili. Zrazu toho stíhame oveľa viac; spolu, sami aj s ňou.
Počas pandémie hľadáme cesty, ako smerovať našu produktivitu. Dôležité je podľa nás vedieť sa prispôsobiť. Ako povedal Bruce Lee: Buď voda, prispôsob sa.
Pandémiu zvládame aj vďaka hlbokým a úprimným rozhovorom, ktoré spolu vedieme pri kočíkovaní počas denných prechádzok po okolí. Vytvorili sme si nové rutiny. Okrem kočíkovania aspoň raz do týždňa vybehneme do Malých Karpát a radosť si robíme aj podporovaním lokálneho gastra. O našich záľubách, ale aj o nás a o výchove sa učíme z kurzov a z prednášok.
Veľa sa rozprávať, odpúšťať si, učiť sa a tvoriť, hrať sa a chodiť do lesa, to sú naše kotvy radosti v týchto zvláštnych časoch.“
Tina a Robo: Snažíme sa hľadať vo všetkom pozitíva a podporovať sa
„Home office v čase koronakrízy nám priniesol skôr pozitíva ako negatíva. Som naozaj vďačná, že Robo môže tráviť veľa času s naším dvojročným Adamom, vidí všetky maličkosti a napredovanie, ktoré by som inak videla iba ja a mohla by som mu o nich len prerozprávať večer po jeho návrate z práce.
Hoci sme spolu naozaj stále, nelezieme si na nervy. Práve naopak, veľa sa rozprávame, spoločne stolujeme, varíme. Robov home office mi súčasne z času na čas umožňuje venovať sa svojej značke makramé Dopletena a produktovému foteniu pre klientov. U môjho muža mám v tomto smere veľkú podporu.
Ako ďalšie plus vnímam správne načasovanie – v tomto čase-nečase som otehotnela, čo so sebou prinieslo aj silné nevoľnosti. Neviem si predstaviť, že by som počas nich bola na Adama sama.
Home office nás však prinútil prispôsobiť sa novému fungovaniu. Obaja svoju prácu doháňame po večeroch, preto si skúšame celý deň naplánovať tak, aby sme na konci dňa boli spokojní všetci. Snažíme sa z tejto situácie vyťažiť predovšetkým to pozitívne.“
Ľubica a Matej: Únik a ventiláciu sme našli v prírode
„S mojím mužom si uvedomujeme, aké máme šťastie, že môžeme prácu vykonávať z domu, že sme zdraví a aj naši blízki sa držia. Adaptovali sme sa na túto situáciu a internetové káble máme naťahané kade-tade po byte.
Keby som mala špeciálne vyzdvihnúť niečo, čo nám lockdown dal, tak je to spoznanie lezeckých (bouldrových) oblastí v okolí Bratislavy, ktoré sme objavili vďaka boulder.sk.
Toto obdobie je podľa mňa výborné aj na to, ak chcete oprášiť vodičský preukaz. Ranné víkendové cesty sa stali mojím revírom a manžel sa zhostil roly nekompromisného inštruktora.
Obaja sme sa ponorili aj viac do kníh a štúdia. Ja finišujem bakalára psychológie a Matej sa dal na doktorandské štúdium. Niekedy uvažujem, či by sme boli schopní študovať, keby lockdown nebol a nás by lákali všetky svetské lákadlá. Určite je to pre nás všetkých riadna skúška trpezlivosti a pevnosti nášho psychického zdravia. Príroda nám našťastie poskytuje únik a povzbudenie.“
Barbara a Samuel: Nebyť pandémie, nezistili by sme, ako je nám spolu dobre
„So Samkom žijeme v spoločnej domácnosti už štvrtý rok. Nebolo to vždy ľahké, prekonali sme nejednu krízu a hádky boli na dennom poriadku. Už predtým sme trávili celé dni spolu, keďže spolu nielen bývame, ale aj pracujeme. Spolu sme vstávali, spolu sme raňajkovali, spolu sme išli do práce, kde sme spolu 9 hodín pracovali a potom sme spolu išli domov.
Voľný čas sme preto, prirodzene, nechceli tráviť spolu. Každý z nás si útočisko hľadal inde, pretože sme sa navzájom za celý deň mali dosť. Nebolo to ľahké, priala som si, aby bol každý z nás v inom zamestnaní a aby sme sa na seba večer tešili, no nebolo to tak.
Keď nastali tieto nemilé časy, naša situácia sa paradoxne zmenila k lepšiemu. Zrazu sme ostali odkázaní sami na seba. Bolo to, ako keď stroskotáte na ostrove s jedným človekom a začnete si pomáhať, tolerovať sa a každý je šťastný, že nie je sám.
Táto situácia nás veľmi spojila, dokonca sme si kúpili mačiatko, ktoré z nás robí ‚súdržnú rodinku‘. Verím, že keby nás korona neprinútila byť doma, nezistili by sme, ako je nám spolu dobre.“
Vo dvojici sa to lepšie tiahne a v O2 teraz vďaka tomu môžete aj ušetriť. Dajte si svoju polovičku s O2 paušálom k sebe na faktúru a O2 Internet na doma budete mať so zľavou 10 € mesačne, 5 € za každý paušál. Viac o ponuke O2 Spolu nájdete na tomto mieste.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Psychológ Michal Božík: Keď sme unavení, nehľadáme oddych, ale únik. Telefón sa vtedy zdá ako najlepší spôsob na vypnutie
Ako umelá inteligencia mení našu schopnosť sústrediť sa – a čo môžeme urobiť, aby sme ju posilnili?
Autorka Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Možno ste na sebe už spozorovali, ako sa krátke videá na sociálnych sieťach stali zaručeným nástrojom na uvoľnenie po práci. Alebo ako sa z ChatGPT stal nový „Google“. Digitálne technológie zásadne menia náš životný štýl a ak chceme držať krok s dobou, nevyhneme sa im – o to dôležitejšie je naučiť sa regulovať vlastné digitálne správanie a vedieť, čo to s našou hlavou robí. Pozornosť je totiž tiež ako sval – keď ju prestaneme trénovať, slabne.
Psychológ Michal Božík nám v rozhovore vysvetlil, prečo sa naša pozornosť oslabuje, čo robí s mozgom neustála stimulácia a ako si môžeme „mentálny sval“ posilňovať aj v tejto rýchlej ére. A okrem toho sa dozviete aj:
prečo po náročnom dni siahneme po telefóne namiesto oddychu,
ako neustále prepínanie medzi podnetmi oslabuje našu schopnosť sústrediť sa,
čo stojí za fenoménom doomscrollingu (bezduchého posúvanie obsahu na sociálnych sieťach) a prečo v nás posilňuje úzkosť,
ako umelá inteligencia mení spôsob, akým premýšľame a učíme sa,
aké malé kroky a mikrozmeny môžete aplikovať do bežných dní a pomôžu vám získať späť kontrolu nad vlastnou pozornosťou.
Predstavme si večer po práci: som unavená po celom dni plnom stresu, úloh a stimulov. Logicky by som mala hľadať pokoj a oddych. Namiesto toho siahnem po telefóne a začnem bezmyšlienkovite scrollovať. A paradoxne – čím som unavenejšia, tým viac ma to k tomu ťahá. Prečo sa to deje?
Rozdelil by som to na dve časti. Prvá súvisí s podmienkami – v tomto prípade ide o kognitívne vyčerpanie. Môžeme si to predstaviť tak, že počas dňa čerpáme určitú zásobu „vôľovej energie“, ktorá je večer na minime.
Po plnom dni je pre nás oveľa ťažšie urobiť vedomé rozhodnutie, ako zmysluplne stráviť čas. Jednoduchšie je padnúť do niečoho známeho a ľahko dostupného. Tak siahame po telefóne, ktorý nám poskytuje mikrodávky dopamínu.
Platí, že čím sme viac unavení, tým ľahšie sa dáme vyrušovať. A čím častejšie to robíme, tým viac preťažujeme našu schopnosť udržať pozornosť.
Druhá časť, ktorá tu zohráva úlohu, je narušený dopamínový cyklus.
Čo znamená narušený dopamínový cyklus?
Keď sa pustíme do činnosti, ktorá si vyžaduje úsilie, mozog nás pri nejakom pokroku odmení dobrým pocitom. To nás motivuje pokračovať ďalej.
Ak však pravidelne využívame zdroje, ktoré nám dávajú rýchly a ľahko dostupný dopamín, zvykneme si na to. Oslabuje sa tak naša schopnosť zotrvávať pri činnostiach, ktoré si vyžadujú sústredenie a trpezlivosť a pri ktorých trvá dlhšie, kým dostaneme odmenu.
Dobrým príkladom je čítanie knihy. Aby sme sa dostali k pôžitku z príbehu alebo k porozumeniu myšlienke, potrebujeme prečítať desiatky strán. Pre mozog zvyknutý na rýchly obsah je to zdĺhavé a neatraktívne.
Ak schopnosť dlhšieho sústredenia nepoužívame – alebo ju používame inak, napríklad pri neustálom prepínaní medzi viacerými podnetmi –, prirodzene slabne.
Asi tiež platí, že čím viac siahame po telefóne, tým viac posilňujeme tento narušený cyklus.
Presne tak. Ukazuje sa, že spojenia v mozgu, ktoré by nám umožnili udržať pozornosť na jednej veci, slabnú v prospech tých, ktoré podporujú rýchle prepínanie. Navyše, aplikácie a zariadenia sú navrhnuté tak, aby využívali zraniteľnosť nášho nervového systému.
Každá notifikácia, zvuk či animácia cieli na to, aby sme zostali v cykle dopamínovej stimulácie.
Hĺbka si vyžaduje čas a úsilie. To sú veci, ktoré dnešná doba systematicky potláča.
Tu sa potom dostávame k ešte extrémnejšiemu prejavu – k tzv. doomscrollingu, teda nutkavému a opakovanému vyhľadávaniu informácií.
Doomscroling podnecuje našu evolučnú túžbu scrollovať ďalej a ďalej. Keď otvoríme správy alebo sociálne siete, spúšťa sa v nás stav zvýšenej bdelosti, pri ktorom hľadáme možné ohrozenie. A čím viac scrollujeme, tým viac sa tento mechanizmus posilňuje: namiesto pocitu upokojenia cítime, že musíme pokračovať.
Stojí za tým aj tzv. negativity bias – prirodzená tendencia nášho mozgu venovať viac pozornosti negatívnym informáciám. Evolučne to dáva zmysel: praveký lovec, ktorý chcel prežiť, musel vnímať každé potenciálne nebezpečenstvo. Mozog je preto nastavený reagovať intenzívnejšie na hrozby než na pozitívne správy.
Preto sme dnes zásobovaní obsahom, ktorý vyvoláva obavy, hnev alebo strach. Emočne naň reagujeme silnejšie.
Čo to s nami robí v bežnom živote?
Na jednej strane sme emočne otupení, akoby sme si zvykali na stále horšie a horšie správy. Na druhej strane sme preťažení, pretože náš nervový systém nie je stavaný na také množstvo ohrozenia, ktoré sa na nás denne valí z obrazoviek.
Naša nervová sústava je nastavená zvládnuť len určitý počet poplachov. Ak však neustále spúšťame „alarm“, vyrábame si rôzne problémy – od úzkostí a stresu až po somatické ťažkosti. Zároveň nám potom neostáva energia ani kapacita venovať sa skutočným ohrozeniam.
Paradoxne nám doomscrolling dáva pocit, že získavame kontrolu, že vieme, čo sa deje vo svete. V skutočnosti nás však oberá o pokoj a schopnosť udržať si zdravú pozornosť tam, kde ju naozaj potrebujeme.
Ako do toho vstupuje umelá inteligencia?
Zaujíma ma najmä vplyv na pozornosť a trénovanie mysle, keďže AI nám veľa vecí zrýchľuje a uľahčuje, no často pri nej preskakujeme proces hľadania, porovnávania a riešenia problémov, teda presne tie kroky, ktoré často vedú k porozumeniu.
Myslím si, že umelá inteligencia len zosilňuje všetko to, čo sme už spomínali – zrýchľuje tempo, skracuje naše sústredenie a posilňuje tendenciu ísť tou najľahšou cestou.
Ja osobne sa však snažím byť v oblasti AI a jej vplyvu skeptický. Nemyslím si, že ide o nejakú obrovskú revolúciu v zmysle, že by nás úplne zmenila. Internet nám sprístupnil obrovské množstvo informácií a AI ich v podstate len prezentuje iným spôsobom.
Áno, dokáže nám pomôcť robiť niektoré úlohy rýchlejšie a jednoduchšie, najmä tie banálne a repetitívne. Zatiaľ však máme veľmi málo serióznych štúdií o tom, aký bude mať tento trend dlhodobý vplyv.
Svetom nedávno preletela štúdia z MIT, ktorá porovnávala tri skupiny študentov – jedna písala eseje úplne bez pomoci, druhá s využitím Googlu a tretia pracovala výhradne s aplikáciou ChatGPT.
Výsledky ukázali, že účastníci používajúci ChatGPT mali konzistentne nižšiu mieru mozgového zapojenia, pokles kreatívnych vĺn, aktívneho myslenia aj prepojenia medzi neurónmi.To prirodzene otvára otázku, či pri častom používaní umelej inteligencie časom nestratíme niektoré schopnosti, napríklad sústredenie, tvorivé myslenie či samotný proces učenia sa.
Jedna štúdia pri tejto otázke nestačí, potrebujeme ich desiatky, najmä replikované. Určite je to možné. No môže sa stať aj to, že energiu, ktorú ušetríme pri niektorých aktivitách, presmerujeme do činností, ktoré sú kognitívne stimulujúce iným spôsobom.
Môj osobný názor je, že AI bude otvárať nožnice nerovnosti. Ľudia, ktorí už dnes majú vytrénované kognitívne schopnosti a sú nútení ich pravidelne používať, budú vďaka umelej inteligencii schopní zrýchliť a zefektívniť niektoré úlohy, a tým sa posunú ešte ďalej.
Tí, ktorí tento tréning nemajú, sa môžu začať spoliehať na AI až príliš a namiesto rastu budú stagnovať alebo zlenivejú. Inými slovami: jednej skupine to výrazne pomôže, zatiaľ čo druhú to udrží na povrchnej úrovni. Podľa mňa to bude obrovská výzva najmä pre mladých ľudí, no uvidíme, čo ukážu ďalšie výskumy.
Čo je však podľa mňa jasné už dnes, je to, že by sme mali investovať oveľa viac zdrojov nielen do samotného rozvoja AI, ale aj do reflexie jej vplyvu na spoločnosť.
Ako to myslíte?
Pri každej novej technológii vidíme opakujúci sa vzorec: technológia napreduje rýchlejšie, než stíhame uvažovať nad jej dôsledkami a nastavovať pravidlá. V histórii to bolo podobne s internetom, so sociálnymi sieťami, smartfónmi… vždy najprv prišla fascinácia a masové rozšírenie, až potom sa začalo hovoriť o rizikách, reguláciách či o tom, ako to mení naše myslenie a správanie.
Ak sa budeme zameriavať len na technický pokrok bez paralelnej diskusie o psychologických a spoločenských dosahoch, riskujeme, že budeme stále iba dobiehať.
Na tom, či si tieto otázky budeme klásť a či na ne budeme hľadať seriózne odpovede, podľa mňa stojí budúcnosť zdravého využívania AI. Lebo technológia sama osebe nie je dobrá ani zlá – všetko závisí od toho, ako sa s ňou naučíme narábať.
Ako to máte vy osobne?
Dnes sú dve poobede a ja som už stihol vyčerpať svoj bezplatný limit vyššieho modelu – takže používam AI intenzívne. Ale zároveň sa snažím pochopiť, čo to vlastne znamená pre náš život.
Pre mňa je to skôr intelektuálny hlavolam než nástroj, ku ktorému by som mal bezvýhradnú dôveru. No čím dlhšie sa tomu venujem, tým som skeptickejší.
Myslím si, že to nie je žiadna zázračná revolúcia. Aj ekonomické výsledky to zatiaľ potvrdzujú – čoraz častejšie sa hovorí, že sme možno uprostred AI bubliny, ktorá môže jedného dňa s veľkým rachotom spľasnúť. Na druhej strane by bola veľká chyba to celé ignorovať a tváriť sa, že sa nás to netýka.
AI len zosilňuje všetko, čo už poznáme. Zrýchľuje tempo, skracuje pozornosť a posilňuje tendenciu ísť tou najľahšou cestou.
Keď sa v súvislosti s novými technológiami hovorí o zjednodušovaní myslenia a klesajúcej pozornosti, väčšinou sa to berie ako problém produktivity či práce. No tie dôsledky sú prítomné aj v iných oblastiach života, nie?
Áno, myslím si, že to cítime vo všetkých oblastiach a je dobré o tom hovoriť. Podľa mňa žijeme v povrchnej dobe práve preto, že nedokážeme ísť do hĺbky. Hĺbka si totiž vyžaduje čas a úsilie. To sú veci, ktoré dnešná doba systematicky potláča.
O to ťažšie je potom vedome vstupovať do situácií, kde treba zostať prítomný, napríklad skutočne počúvať partnera v rozhovore alebo naozaj vnímať, čo sa odohráva v nás samých.
Sme zahltení množstvom podnetov a často je to aj forma úniku. Keď v sebe cítime niečo nepríjemné či bolestivé, radšej sa rozptýlime – zaplníme sa sociálnymi sieťami alebo smartfónom. Lenže keď sa napokon ocitneme v situácii, kde sme s tým vnútorným obsahom konfrontovaní, môže nás to prevalcovať.
Americká akademička Gloria Marková v roku 2000 so svojím tímom skúmala, ako ľudia používajú počítače, telefóny a iné elektronické zariadenia.
Zistila, že sa ich pozornosť v priemere asi každé dve a pol minúty presunula na nový podnet. Keď výskum zopakovala po 20 rokoch, v roku 2020, zistila, že sa tento časový úsek výrazne skrátil: kým sa necháme niečím vyrušiť, dokážeme sa dnes na obsah na obrazovke sústrediť v priemere iba 47 sekúnd.
Aký je prvý krok k uvedomelejšiemu digitálnemu správaniu?
Myslím si, že kľúčové sú tu dva pojmy – stratégia a reflexia. Stratégia znamená, že máme vedome nastavené, ako chceme fungovať. Väčšina z nás si plánuje prácu, rodinu či voľný čas, ale v oblasti digitálnych technológií často iba reaktívne odpovedáme na to, čo sa deje.
Ak si pripravíme stratégiu aj tu, či už ide o pravidlá pre jednotlivé zariadenia a aplikácie, alebo o čas strávený online, sme omnoho lepšie pripravení, než keď len pasívne reagujeme.
Reflexia je druhá časť. Môže ísť o jednoduché veci, napríklad pozrieť si, koľko času denne strávime pred obrazovkou telefónu. To číslo väčšinou nepoteší, ale dáva nám priestor na premýšľanie, či je to v súlade s tým, ako chceme žiť. Nemôžeme sa spoliehať, že sa to „nejako samo“ vyreguluje – ani u nás, ani u detí.
Čo to znamená konkrétne? Máte nejaké triky?
Keď sa o tom rozprávam so známymi, mnohí sa čudujú, že mám podľa nich veľmi prísne pravidlá. Napríklad mám vždy vypnuté dáta v mobile – zapínam ich len vtedy, keď niečo potrebujem vyhľadať.
Už je to vo mne tak zakorenené, že sa mi párkrát stalo, že som niekomu napísal správu, čakal na odpoveď a až po chvíli som si uvedomil, že som si medzitým dáta opäť vypol.
To bolo moje vedomé rozhodnutie, keď som si prvýkrát zadovážil dátový balíček – chcel som sa obmedziť len na bežné funkčné veci a vyhnúť sa neustálemu online režimu. Samozrejme, je náročné to udržiavať.
Takých pravidiel mám viac, ale neprišli zo dňa na deň. Nebolo to tak, že som si ich vymyslel a hneď fungovali. Skúšal som na sebe rôzne prístupy a musel som si nájsť to, čo funguje práve na mňa.
Preto ani neviem povedať univerzálne „ideálne“ pravidlá pre všetkých. Každý si musí otestovať, aký spôsob mu najviac pomáha udržať si zdravý vzťah k technológiám.
Čím sme viac unavení, tým ľahšie sa dáme vyrušovať. A čím častejšie to robíme, tým viac oslabujeme svoju schopnosť udržať pozornosť.
Je predsa niečo, čo by ste odporučili vyskúšať každému?
Ak by som mal niečo odporučiť, tak určite časové a priestorové zóny bez digitálnych technológií, teda vedome vytvorené miesta alebo momenty, kde sa smartfóny či iné zariadenia nepoužívajú. Dá sa z toho urobiť akýsi „oddychový kútik“ pre myseľ.
Je to až trochu anekdotické, ľudia radi vtipkujú o tom, ako scrollujú na sociálnych sieťach na toalete. Nedávno som čítal polemiku, že možno je to vlastne ideálne miesto, veď kedysi tam bývali bezcenné „záchodové časopisy“.
Ale pointa je inde: zóny majú zmysel – či už priestorové, alebo časové, napríklad večery, keď sme kognitívne vyčerpaní. Ak človek nemá viacero vrstiev ochrany, veľmi ľahko do toho spadne.
5 tipov na posilnenie pozornosti
Spoznajte svoj rytmus
Uvedomte si, že sa nemôžete sústrediť nonstop. Všímajte si, kedy počas dňa máte prirodzene viac energie a kedy pozornosť klesá. Ak vás to každú chvíľu ťahá k telefónu, namiesto násilného „pretláčania sa“ si dajte krátku pauzu – napríklad s kolegami na káve alebo na balkóne. K úlohe sa vrátite oddýchnutejší a zvládnete ju rýchlejšie.
Vybalansujte si čas
Sledujte, koľko minút denne strávite pri reels, na TikToku č pri krátkych videách – a rovnaký čas venujte aj aktivite, ktorá vašu myseľ rozvíja. Môže to byť čítanie knihy, lúštenie sudoku, písanie denníka alebo čokoľvek, čo si vyžaduje dlhšiu pozornosť.
Pravidlo 20 sekúnd
To, čo chcete obmedziť, si spravte o 20 sekúnd „ťažšie“ – napríklad sa odhláte zo sociálnej siete, aby ste museli vždy zadať heslo. A naopak, činnosti, ktoré chcete podporiť, si spravte o 20 sekúnd jednoduchšie – majte poruke knihu, denník alebo inú pripomienku.
Tréning nudy
Vytvorte si počas dňa prázdny priestor a dovoľte si chvíľu nudiť sa – v MHD, v čakárni alebo pri čakaní na priateľa. Nepozerajte sa hneď do mobilu. Nuda paradoxne posilňuje kreativitu a zlepšuje schopnosť hlbšieho sústredenia.
Vizuálna kotva
Majte na stole papierik alebo obrázok s pripomienkou: Čo chcem dnes dosiahnuť? Ako sa chcem cítiť? Takéto kotvy môžu fungovať ako malá brzda pred automatickým otvorením sociálnych sietí a dokážu vás vrátiť k tomu, na čom skutočne záleží.
Ja som počula o nastavení sivého módu obrazovky. V rámci neho budete vidieť v smartfóne všetko v čiernobielej farbe vrátane sociálnych sietí, natáčaného videa či fotiek, ktoré vám prídu od iných ľudí.
Je to zaujímavé, pretože farby stimulujú určité časti mozgu, priťahujú našu pozornosť a poskytujú nám malú odmenu. Keď ich z telefónu odstránime, zníži sa jeho „atraktivita“ – scrollovanie zrazu nie je také lákavé.
Podľa mňa sa netreba báť experimentovať a hľadať riešenia. Páči sa mi myšlienka používať digitálne technológie ako nástroj proti nim samým – napríklad sledovať, koľko času trávime online, nastavovať si limity alebo využívať AI na plánovanie mikrozmien vo vlastnom správaní. Keď už tieto nástroje máme, môžeme ich využiť aj na to, aby sme lepšie chránili svoju pozornosť.
Keď si už začneme všímať svoje digitálne správanie a robíme nejaké zmeny, ako ich realizovať tak, aby vydržali?
Je dobré začať s drobnými krokmi. Keď chcem urobiť nejakú zmenu u seba, dám si napríklad pripomienku do telefónu, aby som si to každý deň zreflektoval a skontroloval. Asi po mesiaci sa pozriem, či to funguje aj bez tejto kontroly. Ak nie, pokračujem v posilňovaní nového návyku. Dôležité je mať jasný zámer – povedať si, že toto chcem teraz robiť.
Niekomu môže fungovať aj drastický škrt, ale tam hrozí rýchly „jojo efekt“, teda že sa veľmi skoro vrátim k pôvodnému správaniu. Preto sa mi osvedčilo postupné dolaďovanie životného štýlu. Je to udržateľnejšie, ako keď sa snažím všetko zmeniť naraz.
Vo finále je to o našom živote a o tom, že technológie nám z neho často vytláčajú iné aktivity. Lebo čím viac času im venujeme, tým menej ho zostáva na to, čo je pre nás v skutočnosti dôležité.
Mgr. Michal Božík Ph.D
Psychológ pôsobiaci vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP). Vo svojej praxi sa venuje témam digitálneho rodičovstva a digitálnych technológií. Pracoval ako herný dizajnér v spoločnosti Pixel Federation a pôsobil aj v programe Teach for Slovakia ako učiteľ.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
