Príbehy

Komunikácia, osobný priestor aj kvalitný spoločný čas: Ako páry zvládajú lockdown

Napriek náročnosti situácie, ktorá mnohých ľudí uzamkla v spoločnom, neraz skutočne malom priestore, ju niektoré páry úplne nezatracujú.

Autorka Veronika Šeliga Pilátová

Foto archív respondentov

Shutterstock

Dátum16. 4. 2021

Jedni boli zvyknutí tráviť spolu veľa času aj predtým, iným pandémia prevrátila život naruby. Niektoré páry trávia už rok spolu na home office a museli sa mu plne prispôsobiť, iným sa rodina rozrástla a stali sa rodičmi. Oslovili sme 6 párov, ktoré sa s nami podelili o svoje skúsenosti ako vyťažiť z aktuálnej situácie čo najviac a nezblázniť sa.

Čítajte aj: Lockdown otvoril aj to, čomu sme sa vedeli elegantne vyhýbať, hovorí párová terapeutka

Katka a Jakub: Na potrebné vyčistenie hlavy máme psy a gitaru

„Aktuálnu situáciu zvládame v rámci možností veľmi dobre. Síce nám už chýbajú kamoši, kávičky a výlety, ale sú to veci, bez ktorých sa dá vydržať, keď máme jeden druhého. Jakub už COVID-19 prekonal, našťastie mal ľahký priebeh a ja som celý čas bola negatívna, takže to tiež dopadlo veľmi dobre.

Nie sme doma na 100 %, ja chodievam na pár hodín do svojho kvetinového ateliéru, lebo floristika sa nedá robiť doma od stola, a Jakub tiež chodieva do officu.

Každý, kto má psa, mi dá za pravdu, že domáci miláčik pomáha zvládať rutinu, ktorú už rok žijeme. My máme dvoch, čo ma núti ísť s nimi aspoň raz denne na dlhšiu prechádzku do lesa, kde si dokážem vyčistiť hlavu, aj keď mám horší deň. Jakub má zase gitaru, na ktorej začal počas prvej vlny zase hrávať.

Uvedomujeme si, že nás toto obdobie neovplyvnilo tak markantne ako iných ľudí a môžeme byť vďační za to, ako sa napriek všetkému máme dobre.“

Petra a Ľuboš: Najdôležitejšia je komunikácia a akceptovanie osobných potrieb partnera

„Obaja sme pracovali predovšetkým z domu a boli sme spolu skoro 24/7 aj pred koronakrízou, preto to pre nás nie je až taká veľká zmena. Pravda však je, že o fungovaní v tomto čase, keď spolu páry zrazu trávia viac času ako obvykle, sme sa nie raz bavili.

Každý z nás má doma svoj pracovný kútik, kam sa po raňajkách odoberie, takže sa nám stáva, že sa nevidíme celé dopoludnie. Obed si väčšinou varíme spoločne, po ňom si dáme poobednú kávu a opäť sa poberieme za svojimi pracovnými povinnosťami. Ak nemáme naplánovanú prechádzku do prírody, vidíme sa až podvečer pri večeri.

Veríme, že pre niektorých môže byť toto obdobie veľká zmena, predovšetkým, keď máte doma deti a vy neviete, čo skôr. Sme presvedčení, že pre spokojnú domácnosť je najdôležitejšia komunikácia a akceptovanie osobných potrieb partnera. Ak vás niečo mrzí, hnevá alebo by ste ocenili, aby vám partner s niečím pomohol, hovorte o tom. Komunikácia robí zázraky a to nielen v období lockdownu.

Dajte si svoju polovičku s O2 paušálom k sebe na faktúru a O2 Internet na doma budete mať so zľavou 10 € mesačne. Viac o ponuke O2 Spolu

My napríklad vieme, že keď Ľuboš pripravuje jedlo hladný, je v kuchyni rád sám a Peťka zase potrebuje na prípravu jedla upratanú kuchyňu. Každý jednoducho potrebuje chvíľku času pre seba a na to, čo mu prináša radosť. Aby ste sa cítili v pohode, je dôležité vytvoriť si na to priestor. Či už je to pohyb, alebo online stretko s kamarátmi.

Rovnako dôležité však je rozlišovať čas spolu a čas spolu. Ak je pár spolu 24/7, neznamená to, že všetok ten čas je kvalitný. Práve na ten si treba vyčleniť čas a neskĺznuť do toho, že si človek povie: Veď sme spolu stále. Radi chodíme na turistiku a hoci sme spolu skoro 24/7, vždy si ju užijeme a tešíme sa na ďalšiu.“

Anna a Adam: Dôležité je rozprávať sa, odpúšťať si, učiť sa a tvoriť

„Našou ultimátnou radosťou je naša ročná dcéra, ktorá nám robí program každý deň a doslova celý deň. Paradoxne práve príchodom dieťaťa sme zistili, koľko času sme predtým len tak márnili. Zrazu toho stíhame oveľa viac; spolu, sami aj s ňou.

Počas pandémie hľadáme cesty, ako smerovať našu produktivitu. Dôležité je podľa nás vedieť sa prispôsobiť. Ako povedal Bruce Lee: Buď voda, prispôsob sa.

Pandémiu zvládame aj vďaka hlbokým a úprimným rozhovorom, ktoré spolu vedieme pri kočíkovaní počas denných prechádzok po okolí. Vytvorili sme si nové rutiny. Okrem kočíkovania aspoň raz do týždňa vybehneme do Malých Karpát a radosť si robíme aj podporovaním lokálneho gastra. O našich záľubách, ale aj o nás a o výchove sa učíme z kurzov a z prednášok.

Veľa sa rozprávať, odpúšťať si, učiť sa a tvoriť, hrať sa a chodiť do lesa, to sú naše kotvy radosti v týchto zvláštnych časoch.“

Tina a Robo: Snažíme sa hľadať vo všetkom pozitíva a podporovať sa

„Home office v čase koronakrízy nám priniesol skôr pozitíva ako negatíva. Som naozaj vďačná, že Robo môže tráviť veľa času s naším dvojročným Adamom, vidí všetky maličkosti a napredovanie, ktoré by som inak videla iba ja a mohla by som mu o nich len prerozprávať večer po jeho návrate z práce.

Hoci sme spolu naozaj stále, nelezieme si na nervy. Práve naopak, veľa sa rozprávame, spoločne stolujeme, varíme. Robov home office mi súčasne z času na čas umožňuje venovať sa svojej značke makramé Dopletena a produktovému foteniu pre klientov. U môjho muža mám v tomto smere veľkú podporu.

Čítajte aj: Neopúšťať sa a robiť si radosť. Single ľudia hovoria, čo im pomáha zvládať lockdown

Ako ďalšie plus vnímam správne načasovanie – v tomto čase-nečase som otehotnela, čo so sebou prinieslo aj silné nevoľnosti. Neviem si predstaviť, že by som počas nich bola na Adama sama.

Home office nás však prinútil prispôsobiť sa novému fungovaniu. Obaja svoju prácu doháňame po večeroch, preto si skúšame celý deň naplánovať tak, aby sme na konci dňa boli spokojní všetci. Snažíme sa z tejto situácie vyťažiť predovšetkým to pozitívne.“

Ľubica a Matej: Únik a ventiláciu sme našli v prírode

„S mojím mužom si uvedomujeme, aké máme šťastie, že môžeme prácu vykonávať z domu, že sme zdraví a aj naši blízki sa držia. Adaptovali sme sa na túto situáciu a internetové káble máme naťahané kade-tade po byte.

Keby som mala špeciálne vyzdvihnúť niečo, čo nám lockdown dal, tak je to spoznanie lezeckých (bouldrových) oblastí v okolí Bratislavy, ktoré sme objavili vďaka boulder.sk.

Toto obdobie je podľa mňa výborné aj na to, ak chcete oprášiť vodičský preukaz. Ranné víkendové cesty sa stali mojím revírom a manžel sa zhostil roly nekompromisného inštruktora.

Obaja sme sa ponorili aj viac do kníh a štúdia. Ja finišujem bakalára psychológie a Matej sa dal na doktorandské štúdium. Niekedy uvažujem, či by sme boli schopní študovať, keby lockdown nebol a nás by lákali všetky svetské lákadlá. Určite je to pre nás všetkých riadna skúška trpezlivosti a pevnosti nášho psychického zdravia. Príroda nám našťastie poskytuje únik a povzbudenie.“

Barbara a Samuel: Nebyť pandémie, nezistili by sme, ako je nám spolu dobre

„So Samkom žijeme v spoločnej domácnosti už štvrtý rok. Nebolo to vždy ľahké, prekonali sme nejednu krízu a hádky boli na dennom poriadku. Už predtým sme trávili celé dni spolu, keďže spolu nielen bývame, ale aj pracujeme. Spolu sme vstávali, spolu sme raňajkovali, spolu sme išli do práce, kde sme spolu 9 hodín pracovali a potom sme spolu išli domov.

Voľný čas sme preto, prirodzene, nechceli tráviť spolu. Každý z nás si útočisko hľadal inde, pretože sme sa navzájom za celý deň mali dosť. Nebolo to ľahké, priala som si, aby bol každý z nás v inom zamestnaní a aby sme sa na seba večer tešili, no nebolo to tak.

Keď nastali tieto nemilé časy, naša situácia sa paradoxne zmenila k lepšiemu. Zrazu sme ostali odkázaní sami na seba. Bolo to, ako keď stroskotáte na ostrove s jedným človekom a začnete si pomáhať, tolerovať sa a každý je šťastný, že nie je sám.

Táto situácia nás veľmi spojila, dokonca sme si kúpili mačiatko, ktoré z nás robí ‚súdržnú rodinku‘. Verím, že keby nás korona neprinútila byť doma, nezistili by sme, ako je nám spolu dobre.“

Vo dvojici sa to lepšie tiahne a v O2 teraz vďaka tomu môžete aj ušetriť. Dajte si svoju polovičku s O2 paušálom k sebe na faktúru a O2 Internet na doma budete mať so zľavou 10 € mesačne, 5 € za každý paušál. Viac o ponuke O2 Spolu nájdete na tomto mieste.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalova

Dátum14. 11. 2025

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením. Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.

Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.

Páčil sa vám článok?

(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Katka a Jakub: Na potrebné vyčistenie hlavy máme psy a gitaru

Petra a Ľuboš: Najdôležitejšia je komunikácia a akceptovanie osobných potrieb partnera

Anna a Adam: Dôležité je rozprávať sa, odpúšťať si, učiť sa a tvoriť

Tina a Robo: Snažíme sa hľadať vo všetkom pozitíva a podporovať sa

Ľubica a Matej: Únik a ventiláciu sme našli v prírode

Barbara a Samuel: Nebyť pandémie, nezistili by sme, ako je nám spolu dobre

Mohlo by vás zaujímať

Šport vás naučí nevzdávať sa a stále bojovať, hovorí fyzioterapeut Dávid Líška. Napriek tomu treba vedieť, kedy poľaviť, aby sme sa vyhli zraneniam

Psychológ Michal Božík: Keď sme unavení, nehľadáme oddych, ale únik. Telefón sa vtedy zdá ako najlepší spôsob na vypnutie

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Odborníčky na verejné priestory Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, ako takéto „tretie miesta“ rozhodujú o kvalite nášho života

Martin Macharik

Mohlo by vás zaujímať

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Odborníčky na verejné priestory Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, ako takéto „tretie miesta“ rozhodujú o kvalite nášho života

Z košického sídliska Ťahanovce až na olympijské pódium. Richard Tury ukazuje, že skejtbording nie je len o víťazstvách, ale hlavne o vytrvalosti, komunite a radosti

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka