Príbehy

Komunikácia, osobný priestor aj kvalitný spoločný čas: Ako páry zvládajú lockdown

Napriek náročnosti situácie, ktorá mnohých ľudí uzamkla v spoločnom, neraz skutočne malom priestore, ju niektoré páry úplne nezatracujú.

Autorka Veronika Šeliga Pilátová

Foto archív respondentov

Shutterstock

Dátum16. 4. 2021

Jedni boli zvyknutí tráviť spolu veľa času aj predtým, iným pandémia prevrátila život naruby. Niektoré páry trávia už rok spolu na home office a museli sa mu plne prispôsobiť, iným sa rodina rozrástla a stali sa rodičmi. Oslovili sme 6 párov, ktoré sa s nami podelili o svoje skúsenosti ako vyťažiť z aktuálnej situácie čo najviac a nezblázniť sa.

Čítajte aj: Lockdown otvoril aj to, čomu sme sa vedeli elegantne vyhýbať, hovorí párová terapeutka

Katka a Jakub: Na potrebné vyčistenie hlavy máme psy a gitaru

„Aktuálnu situáciu zvládame v rámci možností veľmi dobre. Síce nám už chýbajú kamoši, kávičky a výlety, ale sú to veci, bez ktorých sa dá vydržať, keď máme jeden druhého. Jakub už COVID-19 prekonal, našťastie mal ľahký priebeh a ja som celý čas bola negatívna, takže to tiež dopadlo veľmi dobre.

Nie sme doma na 100 %, ja chodievam na pár hodín do svojho kvetinového ateliéru, lebo floristika sa nedá robiť doma od stola, a Jakub tiež chodieva do officu.

Každý, kto má psa, mi dá za pravdu, že domáci miláčik pomáha zvládať rutinu, ktorú už rok žijeme. My máme dvoch, čo ma núti ísť s nimi aspoň raz denne na dlhšiu prechádzku do lesa, kde si dokážem vyčistiť hlavu, aj keď mám horší deň. Jakub má zase gitaru, na ktorej začal počas prvej vlny zase hrávať.

Uvedomujeme si, že nás toto obdobie neovplyvnilo tak markantne ako iných ľudí a môžeme byť vďační za to, ako sa napriek všetkému máme dobre.“

Petra a Ľuboš: Najdôležitejšia je komunikácia a akceptovanie osobných potrieb partnera

„Obaja sme pracovali predovšetkým z domu a boli sme spolu skoro 24/7 aj pred koronakrízou, preto to pre nás nie je až taká veľká zmena. Pravda však je, že o fungovaní v tomto čase, keď spolu páry zrazu trávia viac času ako obvykle, sme sa nie raz bavili.

Každý z nás má doma svoj pracovný kútik, kam sa po raňajkách odoberie, takže sa nám stáva, že sa nevidíme celé dopoludnie. Obed si väčšinou varíme spoločne, po ňom si dáme poobednú kávu a opäť sa poberieme za svojimi pracovnými povinnosťami. Ak nemáme naplánovanú prechádzku do prírody, vidíme sa až podvečer pri večeri.

Veríme, že pre niektorých môže byť toto obdobie veľká zmena, predovšetkým, keď máte doma deti a vy neviete, čo skôr. Sme presvedčení, že pre spokojnú domácnosť je najdôležitejšia komunikácia a akceptovanie osobných potrieb partnera. Ak vás niečo mrzí, hnevá alebo by ste ocenili, aby vám partner s niečím pomohol, hovorte o tom. Komunikácia robí zázraky a to nielen v období lockdownu.

Dajte si svoju polovičku s O2 paušálom k sebe na faktúru a O2 Internet na doma budete mať so zľavou 10 € mesačne. Viac o ponuke O2 Spolu

My napríklad vieme, že keď Ľuboš pripravuje jedlo hladný, je v kuchyni rád sám a Peťka zase potrebuje na prípravu jedla upratanú kuchyňu. Každý jednoducho potrebuje chvíľku času pre seba a na to, čo mu prináša radosť. Aby ste sa cítili v pohode, je dôležité vytvoriť si na to priestor. Či už je to pohyb, alebo online stretko s kamarátmi.

Rovnako dôležité však je rozlišovať čas spolu a čas spolu. Ak je pár spolu 24/7, neznamená to, že všetok ten čas je kvalitný. Práve na ten si treba vyčleniť čas a neskĺznuť do toho, že si človek povie: Veď sme spolu stále. Radi chodíme na turistiku a hoci sme spolu skoro 24/7, vždy si ju užijeme a tešíme sa na ďalšiu.“

Anna a Adam: Dôležité je rozprávať sa, odpúšťať si, učiť sa a tvoriť

„Našou ultimátnou radosťou je naša ročná dcéra, ktorá nám robí program každý deň a doslova celý deň. Paradoxne práve príchodom dieťaťa sme zistili, koľko času sme predtým len tak márnili. Zrazu toho stíhame oveľa viac; spolu, sami aj s ňou.

Počas pandémie hľadáme cesty, ako smerovať našu produktivitu. Dôležité je podľa nás vedieť sa prispôsobiť. Ako povedal Bruce Lee: Buď voda, prispôsob sa.

Pandémiu zvládame aj vďaka hlbokým a úprimným rozhovorom, ktoré spolu vedieme pri kočíkovaní počas denných prechádzok po okolí. Vytvorili sme si nové rutiny. Okrem kočíkovania aspoň raz do týždňa vybehneme do Malých Karpát a radosť si robíme aj podporovaním lokálneho gastra. O našich záľubách, ale aj o nás a o výchove sa učíme z kurzov a z prednášok.

Veľa sa rozprávať, odpúšťať si, učiť sa a tvoriť, hrať sa a chodiť do lesa, to sú naše kotvy radosti v týchto zvláštnych časoch.“

Tina a Robo: Snažíme sa hľadať vo všetkom pozitíva a podporovať sa

„Home office v čase koronakrízy nám priniesol skôr pozitíva ako negatíva. Som naozaj vďačná, že Robo môže tráviť veľa času s naším dvojročným Adamom, vidí všetky maličkosti a napredovanie, ktoré by som inak videla iba ja a mohla by som mu o nich len prerozprávať večer po jeho návrate z práce.

Hoci sme spolu naozaj stále, nelezieme si na nervy. Práve naopak, veľa sa rozprávame, spoločne stolujeme, varíme. Robov home office mi súčasne z času na čas umožňuje venovať sa svojej značke makramé Dopletena a produktovému foteniu pre klientov. U môjho muža mám v tomto smere veľkú podporu.

Čítajte aj: Neopúšťať sa a robiť si radosť. Single ľudia hovoria, čo im pomáha zvládať lockdown

Ako ďalšie plus vnímam správne načasovanie – v tomto čase-nečase som otehotnela, čo so sebou prinieslo aj silné nevoľnosti. Neviem si predstaviť, že by som počas nich bola na Adama sama.

Home office nás však prinútil prispôsobiť sa novému fungovaniu. Obaja svoju prácu doháňame po večeroch, preto si skúšame celý deň naplánovať tak, aby sme na konci dňa boli spokojní všetci. Snažíme sa z tejto situácie vyťažiť predovšetkým to pozitívne.“

Ľubica a Matej: Únik a ventiláciu sme našli v prírode

„S mojím mužom si uvedomujeme, aké máme šťastie, že môžeme prácu vykonávať z domu, že sme zdraví a aj naši blízki sa držia. Adaptovali sme sa na túto situáciu a internetové káble máme naťahané kade-tade po byte.

Keby som mala špeciálne vyzdvihnúť niečo, čo nám lockdown dal, tak je to spoznanie lezeckých (bouldrových) oblastí v okolí Bratislavy, ktoré sme objavili vďaka boulder.sk.

Toto obdobie je podľa mňa výborné aj na to, ak chcete oprášiť vodičský preukaz. Ranné víkendové cesty sa stali mojím revírom a manžel sa zhostil roly nekompromisného inštruktora.

Obaja sme sa ponorili aj viac do kníh a štúdia. Ja finišujem bakalára psychológie a Matej sa dal na doktorandské štúdium. Niekedy uvažujem, či by sme boli schopní študovať, keby lockdown nebol a nás by lákali všetky svetské lákadlá. Určite je to pre nás všetkých riadna skúška trpezlivosti a pevnosti nášho psychického zdravia. Príroda nám našťastie poskytuje únik a povzbudenie.“

Barbara a Samuel: Nebyť pandémie, nezistili by sme, ako je nám spolu dobre

„So Samkom žijeme v spoločnej domácnosti už štvrtý rok. Nebolo to vždy ľahké, prekonali sme nejednu krízu a hádky boli na dennom poriadku. Už predtým sme trávili celé dni spolu, keďže spolu nielen bývame, ale aj pracujeme. Spolu sme vstávali, spolu sme raňajkovali, spolu sme išli do práce, kde sme spolu 9 hodín pracovali a potom sme spolu išli domov.

Voľný čas sme preto, prirodzene, nechceli tráviť spolu. Každý z nás si útočisko hľadal inde, pretože sme sa navzájom za celý deň mali dosť. Nebolo to ľahké, priala som si, aby bol každý z nás v inom zamestnaní a aby sme sa na seba večer tešili, no nebolo to tak.

Keď nastali tieto nemilé časy, naša situácia sa paradoxne zmenila k lepšiemu. Zrazu sme ostali odkázaní sami na seba. Bolo to, ako keď stroskotáte na ostrove s jedným človekom a začnete si pomáhať, tolerovať sa a každý je šťastný, že nie je sám.

Táto situácia nás veľmi spojila, dokonca sme si kúpili mačiatko, ktoré z nás robí ‚súdržnú rodinku‘. Verím, že keby nás korona neprinútila byť doma, nezistili by sme, ako je nám spolu dobre.“

Vo dvojici sa to lepšie tiahne a v O2 teraz vďaka tomu môžete aj ušetriť. Dajte si svoju polovičku s O2 paušálom k sebe na faktúru a O2 Internet na doma budete mať so zľavou 10 € mesačne, 5 € za každý paušál. Viac o ponuke O2 Spolu nájdete na tomto mieste.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Hračky, ktoré prežili všetky pády. Rezbár Lacko Kurnota dokázal cez kus dreva postaviť svet plný dobra

Začalo sa to Pinocchiom pre jeho deti, dnes v dielni v Liptovskej Lúžnej vznikajú drevené hračky, ktoré v sebe nesú príbeh rodiny, vytrvalosti a láskavosti.

Autor Veronika Šeliga Pilátová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum20. 12. 2025

„Dobrý deň, milí moji priatelia.“ Vždy rovnakými pozdravom sa svojim fanúšikom na sociálnych sieťach prihovára Lacko Kurnota, slovenský Santa Claus. Ekologickými drevenými hračkami robí radosť deťom po celom svete, no najmä chce svojej dcére so zdravotným postihnutím dopriať hodnotnejší život. Okrem Lesanky je otcom ďalších ôsmich detí a osud sa s nimi rozhodne nemaznal. Ako sám hovorí, trikrát padli na úplné dno, napriek tomu si dokázal udržať nákazlivý pozitívny prístup k životu.

V rozhovore s rezbárom Lackom Kurnotom sa dozviete:

ako víťazný Pinocchio pomohol naštartovať výrobu hračiek,
či sa dá vyrobiť 1 000 hračiek za dva týždne,
aké je mať spoločnú dielňu s dcérou,
čo mu po pádoch pomáha znova sa postaviť na nohy.

Po príchode do zasneženej Liptovskej Lúžnej nás Lacko víta v bráne spolu so svojou dcérou Laurou. Vedú nás popri dome do malej dielne plnej dreva v rôznych štádiách opracovania. Od surového až po hotové výrobky. Drevené koníky, autá, dinosaury, hračky od výmyslu sveta. Zdanlivo sa v nej nedá pohnúť, a predsa sa v nej o miesto delí aj s Laurou. On tvorí pod značkou Lackove hračky, ona je Drevovláska. A obaja sú dôkazom, že dobro ešte nevymrelo.

Aj jedna správa môže priniesť veľa dobra a lásky. Pošlite cez darcovskú smsku pomocnú ruku organizáciám, ktoré sa celý rok starajú o to, aby bol svet krajším miestom

Pán Lacko, vaša pozitívna energia je nákazlivá, teším sa, že sme tu s vami. Ako vznikli Lackove hračky?

Som vyučený obrábač kovov, ale kvôli lepšiemu platu som išiel na odprašovanie z pecí. Po troch mesiacoch ma poslali na pracovné lekárstvo, kde zistili ťažký stupeň poruchy pľúc, a tak som dostal výpoveď.

Mal som zákaz robiť vo výškach, pri strojoch, v mraze aj v prachu. Odporúčaná bola práca v suchu a teple, ale kto ma zoberie do kancelárie? Nikto. Tak som si podal žiadosť, že idem podnikať.

Odmalička som po škole chodil pomáhať otcovi. Otec bol síce elektrikár, ale doma vyrábal napríklad poličky či salašnícke náradie.

Narodilo sa nám deväť detí – na hračky veľa peňazí nebolo, tak som vyrobil deťom dreveného panáčika, volali ho Pinocchio.

Dievčatá poslali panáčika do súťaže o najkrajšieho Pinocchia, ktorú vyhlásil taliansky spisovateľ, čo napísal aj sfilmoval, aj zrežíroval Pinocchia.

O tri týždne sme sa dozvedeli, že zo 650 prihlásených vyhral prvú cenu. Škola dostala počítač, knižky do knižnice. To ma nakoplo ísť touto cestou, vyrábať hračky.

Takže ste sa začali hračkám venovať naplno?

Nebolo to také jednoduché. V tom čase som ešte býval s rodičmi, s otcom sme nemali veľmi dobré vzťahy, a tak sa začalo hľadanie nového domova.

Vystriedali sme viaceré podnájmy, vždy muselo byť k nemu aj nejaké humno či dielňa, lebo som so sebou brával aj stroje. O všetko som však neskôr prišiel, jedna prenajímateľka si na mňa vymyslela trestný čin a spôsobila vážne komplikácie, na istý čas sme boli dokonca aj bez domova.

Neskôr sme však našli bývanie v bytovke v Ružomberku. Chýbali mi však stroje a miesto, kde by som mohol pracovať, až neskôr sme našli rodinný domček. Úrad práce mi vybavil dotáciu a nakúpil som stroje, začal som opäť vyrábať hračky.

Zrazu mi prišla zákazka na 1 000 hračiek na Medzinárodný deň detí pre pána z Prešova. Mali sme na to dva týždne. Boli to také spájačky, musel som to vymyslieť na kolíčky a tzv. špilky, deti dnes nechcú lepiť, sú netrpezlivé.

Tisíc hračiek za dva týždne? To ste ako zvládli?

No, povedal som, že mu napíšem, keď to budem mať. Pomohli mi moje deti, spoločne sme to naozaj stihli. A potom sa už ľudia o mne dozvedeli, začali ma sami oslovovať. Odvtedy trávim celé dni v dielni.

Ručná práca vám ide. Dáva vám hlbší zmysel pracovať rukami?

Mám to ako relax.

A pamätáte si úplne na prvé chvíle, keď ste začali pracovať s drevom?

Ja som drevo nenávidel, lebo ako dieťa som po škole musel najprv urobiť prácu otcovi. Potom bolo už päť hodín, v zime tma. Na kamarátov som mal sotva 20 minút. Musel som sa stihnúť naučiť do školy a na druhý deň znova to isté.

A čo pre vás to drevo znamená dnes po všetkých tých náročných rokoch a životných peripetiách, ktoré ste nedobrovoľne absolvovali?

Dnes ma to hreje na duši. Lebo keď niečo vymyslím, urobím a je to dokonalé, poteší to človeka.

Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode.

A kedy viete, že to je dokonalé?

Kým na niečo prídem, treba to aspoň 15- až 20-krát prekresliť, potom skúšať robiť. A toľkokrát skončila výroba aj v peci. Musí sa to dotiahnuť do dokonalosti tak, aby tá hračka sama akoby kričala na zákazníka: „Kúp si ma!“

Ako vyzerá váš tvorivý proces? Máte hračky, ktoré vyrábate už roky, sú u detí obľúbené, ale vymýšľate aj niečo nové.

Stáva sa mi dosť často, že o druhej v noci precitnem zo spánku, lebo sa mi prisní nejaká hračka. Tak sa oblečiem, idem do dielne, tam si to kreslím, a keď vidím, že už to má nejakú fazónu, idem spať. A ráno už pokračujem rovno na tvorbe hračky.

Lacko, ako vaše minimalistické drevené hračky vnímajú deti v dobe, keď sú stimulované farbami, svetlami, zvukmi, čoraz viac už aj umelou inteligenciou?

Ja som sa v prvom rade zameral na deti, ktoré sú alergické na laky, farby či na prach. Čínske hračky sú síce pekné, priťahujú detské očká a rodičia im ich kúpia. Nevedia, že hraním sa s hračkou vzniká trenie, ktorým sa uvoľňujú z plastu do ovzdušia mikročastice, ktoré deti vdychujú. Ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.

S čím sa hrávali vaše deti, keď boli malé?

Aj s hračkami, ktoré som ja robil. Mám zdravotne postihnutú dcérku Lesanku, ja to všetko väčšinou robím kvôli nej. Keď sme boli na sociálke, aby jej zistili mieru poruchy mozgu, dali jej skladačky, ktoré nedokážu poskladať druháci na základnej. Ona to poskladala. Začal som preto robiť také zložité skladačky, ktoré na naše prekvapenie dokázala pekne a za chvíľu poskladať. Dnes máme na stránkach transparentne uverejnené číslo účtu a výťažok z predaja Lackových hračiek ide na liečbu Lesanky. Sme vďační za každé euro.

Laura, ako vnímaš, že si zostala pracovať pri ocinovi? Máš síce už aj svoju značku, ale v dielni pracujete spoločne.

Laura: S drevom som začala robiť v 15 rokoch. Ocino ma začal učiť, chcel, aby v tom niekto pokračoval. Deväť rokov som pracovala na Lackových hračkách, kým som si spravila vlastnú značku.

Lacko: Prakticky ja som chcel niečo dokázať a dokázal som to, že som svojej dcére otvoril brány do sveta.

Laura: Je skvelé, že tu môžem pracovať, nemala by som kde. V dobe, keď je všetko veľmi drahé. Dával mi robiť všetko, vyrábať kolovrátky, sústružiť, naučil ma toho veľa. Popri tom som dva roky študovala maľbu, nakoniec som definitívne prešla na tvorbu z dreva.

A čo znamená pre teba dotyk s drevom?

Myslím si, že všetko je so všetkým prepojené. Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode.

Vo svojej tvorbe pod názvom Drevovláska si sa trošku odklonila od ockových hračiek, robíš aj ozdoby do vlasov, brošne, spony a rôzne malé, veľmi precízne výrobky. Bolo to tvoje jasné smerovanie alebo počúvaš dopyt trhu?

Nie, to je také moje. Som skôr na tie maličké veci, na detaily. Nesledujem trendy, robím to, čo a ako cítim.

Čo vás drevo učí o sebe samých?

Lacko: To je ťažká otázka.

Laura: Vážiť si život. Aj strom sa môže stať vyčerpateľným zdrojom, treba si ich vážiť.

Lacko: Stromy sa ničia, my im dávame druhý život, druhú šancu, ktorá vydrží desiatky generácií.

Laura: Je taká pekná myšlienka, že strom rastie, ale ty to nevidíš. Raz vyrastie, ale ty tu už nebudeš.

Lacko a čo sa teraz učíte vy od Laury?

Robiť na internete, komunikovať. Už si viem všetko spraviť sám, aj správy, komentáre prečítať, viem si to popozerať, odpísať.

Na začiatku sme spomenuli váš neľahký životný osud, vám ale život uštedril ešte jednu ťažkú ranu, keď vám v roku 2019 vyhorela dielňa aj so všetkými hračkami. To bola už táto, kde sa nachádzame teraz?

Áno, to už bolo tu. Boli sme s dcérkou u lekára, keď nám telefonoval starosta obce, že mi horí dielňa. Rýchlo sme sadli do auta, ale kým sme prišli, už všetko ľahlo popolom. Dokonca sa roztavili aj stroje. Dodnes sa to vyšetruje, je viacero verzií, ako mohol požiar vzniknúť. To bolo tretíkrát, keď sme padli na dno. Manželka povedala, že už sme skončili.

Vám sa však podarilo niečo neuveriteľné.

Áno. Mne to nedalo. Rozlúčil som sa so svojimi zákazníkmi na Facebooku a poprosil som ich, či by mi nemohli prispieť nejakým eurom na znovuzrodenie hračiek. Vyzbierali sme za tri dni 35 000 €. Vo februári sa nám ozvala jedna firma, ktorá mi chcela dielňu znovu postaviť. Zobrali si 10 000 € a už som o nich nepočul. Tak sme to spravili spolu s deťmi a s kamarátmi. Dcéra Lucia si potom zobrala pôžičku na zastrešenie. Jej zásluhou máme vlastne domček aj dielňu.

Pán Lacko, kde hľadáte po týchto všetkých pádoch zase silu sa znovu postaviť na nohy?

Robíme to všetko kvôli dcérke Lesanke. Prakticky aj preto vznikla tá myšlienka kúpiť rodinný dom. Keď my tu nebudeme, čo s ňou bude? Škoda by ju bolo dávať do ústavu, nechcem pre ňu taký bezduchý život.

Lauri, pre teba, rovnako ako pre súrodencov, muselo byť občas náročné vyrastať v rodine, kde sa pozornosť delí medzi deväť detí, obzvlášť keď je v rodine ešte aj hendikep. Ako si sa cítila ako „jedna z mnohých“?

Myslím si, že sme sa doma všetci navzájom starali jeden o druhého. Takto by som to asi najviac vystihla.

Stretli ste sa v rodine aj s nepochopením alebo s tým, že ľudia nerozumejú vašej situácii?

Laura: Máme v rodine aj „záškodníkov“ (smiech). Ale celkovo si myslím, že sú dva typy rodín, ktoré majú deti s hendikepom.

Lacko: Jedni dostávajú dostatok podpory a naozaj sa o dieťa starajú. A potom sú rodiny, ktoré poberajú dávky, majú dve autá, dva domy, a pritom cez deň ani nevedia, kde to dieťa je. Títo ľudia to zneužívajú – a potom sa pomoc prerozdeľuje menej férovo medzi tých, ktorí ju skutočne potrebujú. Teraz majú prísť nejaké zmeny a zdá sa, že sa nám bude žiť trochu ľahšie.

Stretli ste sa aj s tým, že vám pomoc odmietli?

Áno, veľakrát. Žiadali sme napríklad o príspevok na auto a odpísali nám, že na auto nedávajú, iba na invalidný vozík. Známa zháňala vozík, napísala tam a jej odpísali opačne: že poskytujú príspevky len na auto.

Ak sa vám Lackove hračky páčia, môžete ich podporiť, spojiť sa s ním môžete cez jeho FB stránku.

Lacko, napriek odmietnutiam, ťažkým skúsenostiam a skutočne neľahkému životu pôsobíte na sociálnych sieťach veľmi láskavo. Páči sa mi vaša pozitívna energia a úsmev.

Lacko: Ľudia vás posudzujú podľa toho, ako pôsobíte. A ja mám naozaj veľa pekných komentárov, pri dvoch som sa dokonca rozplakal. Negatívne komentáre budú vždy. Ľudia často závidia, aj keď vlastne ani nevedia čo. Ale to patrí k tomu. Keď odfotím kopu hračiek, ľudia si myslia, že som milionár. Nevidia ten kopec práce za tým. Jedna hračka nevznikne za deň.

Laura: Treba sa však sústrediť na to pekné. Na to dobré. To je podľa mňa najdôležitejšie.

Spomeniete si na nejaký konkrétny príbeh spojený s vašimi hračkami, keď vám to naozaj spravilo radosť?

Pred Vianocami sme darovali hračky na onkológiu do Banskej Bystrice a aj do detských domovov. Vždy okolo šesť až osem banánových krabíc. Hneď si každý zobral to, čo mu napadlo. Poslali nám fotky aj vianočný pozdrav. Je to krásny pocit.

Lacko, ako ste vy prežívali Vianoce, keď ste boli malý?

Ja som sa na Vianoce veľmi tešil, lebo som mal veľmi dobrú starú mamu. Najradšej som mal pištole (smiech). Ako decko som sa nestaral o nič. Pamätám si, ako sme sedeli pri stole, pomodlili sme sa, najedli sme sa. Otec bol vonku, akože na záchode, zazvonil zvončekom a my sme už od stola bežali k stromčeku. A tak by to malo byť.

Laura, aké ste mávali Vianoce ako deti?

Lacko: No čo vám povie jedna vegetariánka (smiech)?

Laura: Tešili sme sa na Vianoce. Pamätám si, ako zazvonil Ježiško a už sme utekali!

Lacko: A ja som to robil ináč! Zvonček som za dverami pripevnil silonom, aby sme boli pri stole všetci. Keď som zatriasol, rozsvietili sa očká. Keby ste to videli, to sa nedá opísať!

Mám odozvu, ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.

Dnes tú radosť spôsobujete prenesene iným deťom, keď si nájdu pod stromčekom Lackove hračky.

Laura: Áno, je to skvelé. Ľudia nám píšu, posielajú fotky a chcú sa prísť pozrieť do dielne. Aj teraz, pred dvoma týždňami, prišla rodinka a chlapci si tu vyrábali pištole.

Lacko: Robievam aj tvorivé dielne. Mal som tu takého špunta, ktorý stál pri pásovej píle a nevedel sa od nej odtrhnúť, prosil otca, nech mu ju kúpi.

Posielate hračky len v rámci Slovenska?

Nie. Za posledný rok sme pociťovali menší záujem o hračky, začal som rozmýšľať, že budem robiť už len betlehemy. Ale odkedy sme začali natáčať videá, majú aj 40 000 videní a hračky posielame všade. Do Ameriky, do Nórska, Švédska, Írska, do Nemecka, na Nový Zéland, do Austrálie. Najviac reakcií bolo na „kus klátu“.

Kus klátu?

Ľudia mi občas písali, že „pýtam 75 eur za kus klátu“. Tak som zobral tú hračku, ukázal som im drevo a povedal: „Toto je kus klátu a toto je hračka, ktorá stojí 70 eur.“ Veľa ľudí si neuvedomuje náklady ani ten čas.

Pre ľudí je často ťažké predstaviť si, čo všetko stojí za výrobou jednej drevenej hračky.

Lacko: Presne tak. Nakúpiť materiál, náradie. Napríklad nová píla stojí tak 400 – 500 eur. Na všetko si musím zarobiť.

Laura: Aj to remeslo, dlhoročné skúsenosti, to všetko sa tiež ráta.

Ktorá je vaša najobľúbenejšia hračka, akú ste doteraz vyrobili?

Traktor s vlečkou. Ten sa mi vydaril. Asi 15-krát som ho prerábal, kým som bol spokojný. Napríklad výfuk: ten nakoniec nedávam, lebo malé dieťa by si ním mohlo ublížiť. Zrkadlá tiež nie. Deti dávajú všetko do úst. Raz som videl, ako si dieťa natlačilo do nosa figúrku z Kinder vajíčka. Takže bezpečnosť je vždy prvá.

Laura, a tvoje obľúbené hračky?

Mne sa páčia tie otcove staré modely: bagre, traktory, kamióny. Také klasické. Tie moderné ma až tak neoslovujú.

A aké máte ešte sny či plány do budúcna?

Lacko: Mať kopec peňazí a ísť na Ibizu! Na párty (smiech).

Laura: Ja by som chcela, aby ma raz Drevovláska dokázala uživiť.

Lacko: Nedá sa povedať, že táto práca je o zárobku. Ja to robím len kvôli tomu, aby som sa nenudil.

Ladislav Kurnota

Lacko Kurnota je tvorca ekologických drevených hračiek z Liptovskej Lúžnej a otec deviatich detí. Po rokoch zdravotných problémov a tvrdých životných skúšok si vybudoval malú dielňu, v ktorej spolu s dcérou Laurou vyrába hračky pod značkou Lackove hračky. Svojím remeslom prináša radosť deťom doma aj vo svete.