Príbehy

Komunikácia, osobný priestor aj kvalitný spoločný čas: Ako páry zvládajú lockdown

Napriek náročnosti situácie, ktorá mnohých ľudí uzamkla v spoločnom, neraz skutočne malom priestore, ju niektoré páry úplne nezatracujú.

Autorka Veronika Šeliga Pilátová

Foto archív respondentov

Shutterstock

Dátum16. 4. 2021

Jedni boli zvyknutí tráviť spolu veľa času aj predtým, iným pandémia prevrátila život naruby. Niektoré páry trávia už rok spolu na home office a museli sa mu plne prispôsobiť, iným sa rodina rozrástla a stali sa rodičmi. Oslovili sme 6 párov, ktoré sa s nami podelili o svoje skúsenosti ako vyťažiť z aktuálnej situácie čo najviac a nezblázniť sa.

Čítajte aj: Lockdown otvoril aj to, čomu sme sa vedeli elegantne vyhýbať, hovorí párová terapeutka

Katka a Jakub: Na potrebné vyčistenie hlavy máme psy a gitaru

„Aktuálnu situáciu zvládame v rámci možností veľmi dobre. Síce nám už chýbajú kamoši, kávičky a výlety, ale sú to veci, bez ktorých sa dá vydržať, keď máme jeden druhého. Jakub už COVID-19 prekonal, našťastie mal ľahký priebeh a ja som celý čas bola negatívna, takže to tiež dopadlo veľmi dobre.

Nie sme doma na 100 %, ja chodievam na pár hodín do svojho kvetinového ateliéru, lebo floristika sa nedá robiť doma od stola, a Jakub tiež chodieva do officu.

Každý, kto má psa, mi dá za pravdu, že domáci miláčik pomáha zvládať rutinu, ktorú už rok žijeme. My máme dvoch, čo ma núti ísť s nimi aspoň raz denne na dlhšiu prechádzku do lesa, kde si dokážem vyčistiť hlavu, aj keď mám horší deň. Jakub má zase gitaru, na ktorej začal počas prvej vlny zase hrávať.

Uvedomujeme si, že nás toto obdobie neovplyvnilo tak markantne ako iných ľudí a môžeme byť vďační za to, ako sa napriek všetkému máme dobre.“

Petra a Ľuboš: Najdôležitejšia je komunikácia a akceptovanie osobných potrieb partnera

„Obaja sme pracovali predovšetkým z domu a boli sme spolu skoro 24/7 aj pred koronakrízou, preto to pre nás nie je až taká veľká zmena. Pravda však je, že o fungovaní v tomto čase, keď spolu páry zrazu trávia viac času ako obvykle, sme sa nie raz bavili.

Každý z nás má doma svoj pracovný kútik, kam sa po raňajkách odoberie, takže sa nám stáva, že sa nevidíme celé dopoludnie. Obed si väčšinou varíme spoločne, po ňom si dáme poobednú kávu a opäť sa poberieme za svojimi pracovnými povinnosťami. Ak nemáme naplánovanú prechádzku do prírody, vidíme sa až podvečer pri večeri.

Veríme, že pre niektorých môže byť toto obdobie veľká zmena, predovšetkým, keď máte doma deti a vy neviete, čo skôr. Sme presvedčení, že pre spokojnú domácnosť je najdôležitejšia komunikácia a akceptovanie osobných potrieb partnera. Ak vás niečo mrzí, hnevá alebo by ste ocenili, aby vám partner s niečím pomohol, hovorte o tom. Komunikácia robí zázraky a to nielen v období lockdownu.

Dajte si svoju polovičku s O2 paušálom k sebe na faktúru a O2 Internet na doma budete mať so zľavou 10 € mesačne. Viac o ponuke O2 Spolu

My napríklad vieme, že keď Ľuboš pripravuje jedlo hladný, je v kuchyni rád sám a Peťka zase potrebuje na prípravu jedla upratanú kuchyňu. Každý jednoducho potrebuje chvíľku času pre seba a na to, čo mu prináša radosť. Aby ste sa cítili v pohode, je dôležité vytvoriť si na to priestor. Či už je to pohyb, alebo online stretko s kamarátmi.

Rovnako dôležité však je rozlišovať čas spolu a čas spolu. Ak je pár spolu 24/7, neznamená to, že všetok ten čas je kvalitný. Práve na ten si treba vyčleniť čas a neskĺznuť do toho, že si človek povie: Veď sme spolu stále. Radi chodíme na turistiku a hoci sme spolu skoro 24/7, vždy si ju užijeme a tešíme sa na ďalšiu.“

Anna a Adam: Dôležité je rozprávať sa, odpúšťať si, učiť sa a tvoriť

„Našou ultimátnou radosťou je naša ročná dcéra, ktorá nám robí program každý deň a doslova celý deň. Paradoxne práve príchodom dieťaťa sme zistili, koľko času sme predtým len tak márnili. Zrazu toho stíhame oveľa viac; spolu, sami aj s ňou.

Počas pandémie hľadáme cesty, ako smerovať našu produktivitu. Dôležité je podľa nás vedieť sa prispôsobiť. Ako povedal Bruce Lee: Buď voda, prispôsob sa.

Pandémiu zvládame aj vďaka hlbokým a úprimným rozhovorom, ktoré spolu vedieme pri kočíkovaní počas denných prechádzok po okolí. Vytvorili sme si nové rutiny. Okrem kočíkovania aspoň raz do týždňa vybehneme do Malých Karpát a radosť si robíme aj podporovaním lokálneho gastra. O našich záľubách, ale aj o nás a o výchove sa učíme z kurzov a z prednášok.

Veľa sa rozprávať, odpúšťať si, učiť sa a tvoriť, hrať sa a chodiť do lesa, to sú naše kotvy radosti v týchto zvláštnych časoch.“

Tina a Robo: Snažíme sa hľadať vo všetkom pozitíva a podporovať sa

„Home office v čase koronakrízy nám priniesol skôr pozitíva ako negatíva. Som naozaj vďačná, že Robo môže tráviť veľa času s naším dvojročným Adamom, vidí všetky maličkosti a napredovanie, ktoré by som inak videla iba ja a mohla by som mu o nich len prerozprávať večer po jeho návrate z práce.

Hoci sme spolu naozaj stále, nelezieme si na nervy. Práve naopak, veľa sa rozprávame, spoločne stolujeme, varíme. Robov home office mi súčasne z času na čas umožňuje venovať sa svojej značke makramé Dopletena a produktovému foteniu pre klientov. U môjho muža mám v tomto smere veľkú podporu.

Čítajte aj: Neopúšťať sa a robiť si radosť. Single ľudia hovoria, čo im pomáha zvládať lockdown

Ako ďalšie plus vnímam správne načasovanie – v tomto čase-nečase som otehotnela, čo so sebou prinieslo aj silné nevoľnosti. Neviem si predstaviť, že by som počas nich bola na Adama sama.

Home office nás však prinútil prispôsobiť sa novému fungovaniu. Obaja svoju prácu doháňame po večeroch, preto si skúšame celý deň naplánovať tak, aby sme na konci dňa boli spokojní všetci. Snažíme sa z tejto situácie vyťažiť predovšetkým to pozitívne.“

Ľubica a Matej: Únik a ventiláciu sme našli v prírode

„S mojím mužom si uvedomujeme, aké máme šťastie, že môžeme prácu vykonávať z domu, že sme zdraví a aj naši blízki sa držia. Adaptovali sme sa na túto situáciu a internetové káble máme naťahané kade-tade po byte.

Keby som mala špeciálne vyzdvihnúť niečo, čo nám lockdown dal, tak je to spoznanie lezeckých (bouldrových) oblastí v okolí Bratislavy, ktoré sme objavili vďaka boulder.sk.

Toto obdobie je podľa mňa výborné aj na to, ak chcete oprášiť vodičský preukaz. Ranné víkendové cesty sa stali mojím revírom a manžel sa zhostil roly nekompromisného inštruktora.

Obaja sme sa ponorili aj viac do kníh a štúdia. Ja finišujem bakalára psychológie a Matej sa dal na doktorandské štúdium. Niekedy uvažujem, či by sme boli schopní študovať, keby lockdown nebol a nás by lákali všetky svetské lákadlá. Určite je to pre nás všetkých riadna skúška trpezlivosti a pevnosti nášho psychického zdravia. Príroda nám našťastie poskytuje únik a povzbudenie.“

Barbara a Samuel: Nebyť pandémie, nezistili by sme, ako je nám spolu dobre

„So Samkom žijeme v spoločnej domácnosti už štvrtý rok. Nebolo to vždy ľahké, prekonali sme nejednu krízu a hádky boli na dennom poriadku. Už predtým sme trávili celé dni spolu, keďže spolu nielen bývame, ale aj pracujeme. Spolu sme vstávali, spolu sme raňajkovali, spolu sme išli do práce, kde sme spolu 9 hodín pracovali a potom sme spolu išli domov.

Voľný čas sme preto, prirodzene, nechceli tráviť spolu. Každý z nás si útočisko hľadal inde, pretože sme sa navzájom za celý deň mali dosť. Nebolo to ľahké, priala som si, aby bol každý z nás v inom zamestnaní a aby sme sa na seba večer tešili, no nebolo to tak.

Keď nastali tieto nemilé časy, naša situácia sa paradoxne zmenila k lepšiemu. Zrazu sme ostali odkázaní sami na seba. Bolo to, ako keď stroskotáte na ostrove s jedným človekom a začnete si pomáhať, tolerovať sa a každý je šťastný, že nie je sám.

Táto situácia nás veľmi spojila, dokonca sme si kúpili mačiatko, ktoré z nás robí ‚súdržnú rodinku’. Verím, že keby nás korona neprinútila byť doma, nezistili by sme, ako je nám spolu dobre.“

Vo dvojici sa to lepšie tiahne a v O2 teraz vďaka tomu môžete aj ušetriť. Dajte si svoju polovičku s O2 paušálom k sebe na faktúru a O2 Internet na doma budete mať so zľavou 10 € mesačne, 5 € za každý paušál. Viac o ponuke O2 Spolu nájdete na tomto mieste.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum20. 5. 2026

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
ako v japončine mizne ego,
prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka.

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“.

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru.

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje.

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami.

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál.

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech).

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie.

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať.

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu.

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze.

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší.

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta.

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry?

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť.

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.