9 filmov zo sveta, v ktorých účinkuje slovenská príroda

Niekoľko (nielen) hollywoodskych filmov sa natáčalo aj na Slovensku. A možno ste to vôbec netušili.

Hollywoodske a slávne svetové filmy väčšinou vnímame ako vzdialené a exotické, no nie vždy je tomu celkom tak. Nájdu sa aj prípady, keď sa legendárne snímky točili aj u nás, na Slovensku. A pravdepodobne ste o tom vôbec netušili.

Upír Nosferatu (1922)

V 20. rokoch minulého storočia filmy, alebo “pohybujúce sa obrazy”, ako ich vtedy nazývali, vyzerali celkom inak. Boli čiernobiele, no najmä nemé. Expresionistický film o upírovi, grófovi Orlokovi, nebol výnimkou. Zobrazil ho hrozivý Max Schreck a pre účely filmu sa “nasťahoval” práve do Oravského hradu. Miestni obyvatelia sa vo filme mihli ako komparzisti.

Scény z filmu sa natáčali aj vo Vrátnej doline, Jánošíkových dierach, pri Tatranskej polianke, či na Poľskom hrebeni (ktorý predstavoval technicky najnáročnejšiu výzvu celého natáčania). V pozadí sa objavia viaceré naše známe vrchy (Gerlach, Slavkovský štít, Velický štít) aj doliny.

Celkovo sa z filmu asi 15 % natočilo na Slovensku. Kombinácia tajomnej kinematografie a záberov slovenskej prírody z čias minulých z filmu robí čarovnú klasiku, o to čarovnejšiu pre každého, kto spomínané miesta pozná a navštívil osobne.

Náčelník Veľký had (1967)

Indiánsky film nemeckej produkcie sa natáčal aj na našom najznámejšom plese vo Vysokých Tatrách. Film zachytáva príbeh Mohykána Veľkého hada, ktorý ktorý chce zachrániť život náčelníka spriateleného kmeňa a za odmenu získať srdce aj ruku krásnej indiánky. V ceste mu stojí nepriateľský kmeň, takže vo filme nie je núdza o napínavé boje, na aké je staršia generácia zvyknutá z filmov o Winnetuovi.

Jedna zo scén, v ktorej sa hlavní hrdinovia plavia po jazere, sa natáčala na Štrbskom plese uprostred leta. Zábery pôsobia, ako inak, nádherne.

Za nepriateľskou líniou (2001)

Ide o akčný film o prenasledovanom vojakovi na cudzom území. Vojaka si v ňom zahral Owen Wilson. Toto cudzie územie síce vo filme predstavovala Bosna a Hercegovina, no v skutočnosti sa natáčalo u nás. Americký štáb nechal na vlastné náklady vybudovať cestu v Ľubochnianskej doline, aby sa na miesto natáčania dostala ťažká technika.

Pri obci Háj po nich dokonca ostala rekvizita, ktorú po natáčaní obci darovali a ktorá sa medzitým stala miestnou pamiatkou. Vysoká biela socha anjela, ktorá sa týči do výšky niekoľkých metrov, síce môže pôsobiť staro, no v skutočnosti je tu len od začiatku tohto storočia. Pravidelne láka k návšteve turistov, ktorí tadiaľto smerujú k Hájskym vodopádom, alebo do Drienoveckých kúpeľov.

Posledná légia (2007)

Dobrodružný film zachytáva neskoré obdobie úpadku Rímskej ríše a mapuje cestu udatného Romula, ktorý hľadá podporu rozpadajúceho sa impéria vo vtedajšej Británii. Hrajú v ňom napríklad Colin Firth, alebo Ben Kingsley. Zábery stredovekých panstiev a obydlí vznikali na Slovensku, konkrétne na Spišskom hrade, ktorý si štáb na vyše týždeň celý prenajal.

Eragon (2006)

Filmové spracovanie knižnej predlohy, na ktoré chcel každý fanúšik knižnej série zabudnúť. Aj by sme vám vyhoveli, ale keďže sa časti filmu natáčali na Slovensku, nemôžeme ho nespomenúť. Príbeh o drakojazdcovi Eragonovi sa natáčal v Slovenskom raji a vo Vysokých Tatrách.

Vo viacerých scénach sa objavuje panoráma Tatier, slovenské vodopády, údolia, aj rokliny. Jedna z posledných scén, v ktorej vidno viacerých jazdcoch na koňoch, sa natáčala s Kriváňom v pozadí.

Dračie srdce (1996)

Stredoveká fantazijná dráma o boji medzi dobrom a zlom bola obsadená hereckými hviezdami (nielen) 90. rokov. Zahrali si v nej Dennis Quaid, David Thewlis a Sean Connery, ktorý daboval hlavnú postavu Draca.

Scény sa natáčali, prípadne mali v pozadí napríklad Čachtický hrad, alebo hrad Strečno. Vo filme sa objavia aj miesta zo Slovenského raja. Keďže film na zábery z prírody nie je vôbec skúpy, môžete sa pri jeho pozeraní kochať slovenským prostredím celkom často.

Doktor Živago (2002)

Ruská klasika v britskom prevedení zachytáva život členov rôznych spoločenských vrstiev v turbulentných časoch Prvej svetovej vojny a Bolševickej revolúcie. Hrajú v ňom Keira Knightley, Sam Neill, či Hans Matheson. A aj sa keď celý dej sa odohráva v Rusku, natáčalo sa všade inde, len nie v Rusku (výprava doň by vraj bola bývala príliš nákladná).

Na Slovensko prišiel štáb kvôli prísľube snehu, no ten sa napriek dvojdňovej chumelici hneď roztopil. Vznikli tu aspoň zábery starých drevených stodôl pri rieke Poprad, ktoré vo filme predstavovali ruskú dedinu.

Mierotvorca (1997)

Zatiaľ asi film s najhviezdnejším obsadením: v hlavných úlohách sa objavili George Clooney a Nicole Kidman. Ako v každom správnom akčnom trileri, ani tu nemohla chýbať naháňačka v autách. A aj keď sa podľa deja odohrávala vo Viedni, v skutočnosti ju natáčali v našom starom meste. Počas nej môžete úkosom zahliadnúť Slovenské národné divadlo alebo americkú ambasádu na Hviezdoslavovom námestí.

Slovenské “kulisy” nahradili aj americké priestory. Napríklad, namiesto strediska NASA sa jedna scéna natáčala v bratislavskej Inchebe a namiesto manhattanskej katedrály sa posledná časť filmu natáčala aj pred Dómom sv. Martina.

Marco Polo (2014)

V tomto seriáli z dielne spoločnosti Netflix sa to nádhernými scenériami len tak hemží. Väčšinou sú to síce nekonečné stepi, no v druhej sérii pozornému oku neujdú zábery z Vysokých Tatier. Filmári tam v lete 2015 strávili niekoľko dní, aby naše veľhory v seriáli premenili na sibírsku tajgu. Každopádne, kto má rád výpravné diela, akciu a dej plný zákulisných ťahov, určite neoľutuje.

Pozrite si obľúbené filmové momentky kdekoľvek

Odteraz už aj pozeranie videí online cez mobilné dáta nie je ničím nemysliteľným. Pokojne si tieto videá pozrite, hoci aj pri ceste autobusom či vlakom. Ak ste aj vy z tých, ktorí strávia viac času online, než s telefónom pri uchu, poďte si pozrieť ponuku nových dátových paušálov od O2 a už sa v ničom neobmedzujte.

Potrebujete poradiť s výberom
programu O2 Dáta?

Radi vám poradíme a pomôžeme.
Nechajte nám vaše telefónne číslo a zavoláme
vám v priebehu najbližšieho pracovného dňa.

Ďakujeme. Zavoláme vám.
Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Lucia Šicko: V biznise cítiť frustráciu absolventov. Školy ich nepripravujú na prax

Spoluzakladateľka úspešného výrobcu hier Pixel Federation hovorí, ako sa dá skĺbiť hranie, učenie sa a podnikanie.

Sú nové technológie súčasťou cesty, ktorá pomôže nášmu školstvu lepšie nás pripraviť do reálneho života? Ako sa dá skĺbiť hranie, učenie sa a úspešné podnikanie? O tom nám rozprávala Lucia Šicko, spoluzakladateľka herného štúdia Pixel Federation a šéfka ich vzdelávacej iniciatívy Edufactory.

Čo pre teba znamená Pixel Federation a Edufactory dnes a čím pre teba bola firma, keď si ju spoluzakladala?

Keď sme zakladali Pixel, vôbec sme netušili, čo z toho môže byť. Po odchode z predošlého projektu sme však vedeli, že chceme robiť niečo vlastné. Keďže sme mali dostatok skúseností z odboru, bolo nám od začiatku jasné, že bude treba nejakým spôsobom riešiť aj vzdelávanie zamestnancov. Veľa začínajúcich ľudí totiž potrebuje pomôcť rozvinúť nielen hard skills (technické a odborné zručnosti, pozn. red.), ale aj iné dôležité schopnosti, akou je napríklad práca v tíme.

Pixel mal teda hneď od začiatku tri divízie – webovú, hernú a vzdelávaciu. Vzdelávaniu sa venovalo občianske združenie Edufactory a začali sme zbierať skúsenosti. Vtedy bol Pixel ešte bábätko – a ani pri dieťati nevieš, čo v tom balíčku vlastne dostávaš. Postupne sme sa vyvíjali a vzájomne sa spoznávali. Teraz je to už veľké dieťa, ku ktorému mám veľmi silný vzťah.

„Pre mňa vzdelávanie nie je čosi, čo sa deje iba v škole. Chápem ho ako niečo, čo sa deje celý život.“

Je zaujímavé, že Pixel Federation mal tento vzdelávací rozmer už od začiatku. Je ti táto téma blízka?

Bola som také čudné dieťa, ktoré sa počas letných prázdnin tešilo na to, že pôjde naspäť do školy. Popritom som sa vždy niečo sama učila – napríklad nejaký cudzí jazyk. Pre mňa vzdelávanie nie je čosi, čo sa deje iba v škole. Chápem ho ako niečo, čo sa deje celý život.

V Banskej Štiavnici som napríklad študovala na jazykovom gymnáziu a bola to fantastická skúsenosť. Vzápätí som však zažila obrovské sklamanie, keď som nastúpila na Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Neučili sme sa podstatné veci zmysluplným spôsobom a necítila som ani potrebný rešpekt k prednášajúcim. Bola to pre mňa dezilúzia.

Aj v biznise som vnímala frustráciu ľudí, ktorí sa dostávajú na pracovný trh a zisťujú, že sú v podstate nepripravení. Prechádzajú tak celým školským systémom prakticky len preto, že potrebujú získať titul. Pripadalo mi to nezmyselné a vždy som chcela tvoriť akúsi alternatívu – praktické vzdelávanie. Viac ako memorovanie dát je podľa mňa dôležité učiť sa uplatňovať teórie v praxi.

Ďalší rozmer prišiel s narodením môjho prvého dieťaťa. Chvíľu sme totiž mysleli, že potrebuje špeciálny prístup. Videla som, že mu niektoré veci idú extrémne rýchlo a iné zas veľmi pomaly. Trápila ma predstava, že sa stane súčasťou vzdelávacieho systému, kde má celý deň sedieť v lavici, memorovať a všetci musia ísť rovnakým tempom.

Pochopila som, že by potreboval individuálnejší spôsob výučby, a začala som sa tejto téme venovať intenzívnejšie.

V rámci projektu Edufactory pracujete s viacerými vekovými kategóriami študentov. Zaujíma ťa viac práca s mladšími či so staršími deťmi?

Pracovať s deťmi je veľká zábava. Hra je pre ne prirodzené médium, rozumejú jej a ľahko sa s ňou stotožňujú. Pracujeme aj s mladšími deťmi, ktoré sa rady hrajú, ale začínajú sa už aj zamýšľať nad tým, ako by sa dala taká hra vytvoriť. Chceme im pomáhať a ukázať nie len to, že sa to dá, ale aj ako sa to dá. Pre tieto deti sme organizovali hlavne letné tábory.

Stredoškoláci a vysokoškoláci zas už presnejšie vedia, čo chcú. Náš projekt Skill Drill je presne preto určený mladým ľuďom, ktorí už aktívne skúšajú tvoriť hry. Pixel im poskytuje mentorov (programátorov, animátorov, grafikov), ktorí sa im venujú a pomáhajú im pri ich projektoch.

Myslím si však, že treba pracovať aj s učiteľmi a ukazovať im možnosti výučby, ktoré zatiaľ nepoznajú. Chceme im predstaviť nástroje, ktoré pomôžu oživiť hodinu a sú vlastne totožné s tými, ktoré deti bežne používajú aj v súkromí. Rozhodli sme sa tiež podporiť Komenského inštitút, v rámci ktorého si sami učitelia vymýšľajú a realizujú vlastné nápady na skvalitnenie výučby.

Je možné, že sa Pixel bude v budúcnosti venovať aj vývoju edukatívnych hier?

Nie, nemáme to zatiaľ v stratégii. Skôr sa práve cez Edufactory snažíme pomáhať komunite vývojárov, ktorí si vyberú túto cestu. Podporili sme napríklad Ondreja Vrábla, ktorý mal 14 rokov a vytvoril hry pre deti s mozgovou obrnou. Jeho projekty sme tiež pomohli dostať do rôznych centier, kde sa stretávajú rodičia detí, ktoré čelia nejakej životnej výzve.

Ďalšia hra zas pracuje s rozšírenou realitou a cez aplikáciu, ktorá je prepojená s hracou doskou, učí deti matematiku. Tretí projekt je kolegyne Táne Zacharovskej a venuje sa recyklácii. Deti sa dozvedia, prečo recyklovať a čo sa deje s našou planétou, keď nerecyklujeme. Toto sú krásne veci a hry, ktorým
niet čo vyčítať.

Máš nejakú víziu, akým spôsobom by sa mohlo vyvíjať vzdelávanie na Slovensku?

O tejto téme veľa diskutujeme. Trošku sa obávam momentu, keď budú musieť všetky inovatívne nástroje vzdelávania nastúpiť na vlak súčasnej štruktúry. Ideálne by bolo, keby sme v rámci vízie vydanej ministerstvom školstva nastavili, ako by ten systém mohol komplexne vyzerať. Na to sa potom dá napájať to, čo existuje a je dobré. To, čo nefunguje, zas treba predefinovať a skúsiť robiť inak.

Žijeme vo veľmi dynamicky sa meniacom svete. Kedysi sa svet menil lineárne a z generácie na generáciu bolo viac-menej jasné, ako bude vyzerať budúcnosť potomka. Pri rýchlosti, akou sa dnes technológie vyvíjajú, však nevieme presne odhadnúť ani to, čo bude o päť rokov.

Ako sa tento zrýchlený vývoj dotkne našich detí a na čo ich vlastne pripravujeme? Je napríklad memorovanie dátumov a rôznych kategorizácií nevyhnutnou zručnosťou? Alebo do života potrebujú niečo úplne iné? Čo je to, čo potrebujú? Čo sú tie budúce zamestnania? Je tam veľmi veľa otázok.

Podľa čoho vyberáš hry, ktoré hráš so svojimi deťmi? Na čo si dávaš pozor?

Je pre mňa dôležité, aby mali kvalitný gameplay (spôsob, akým je hra stavaná a ako komunikuje s hráčom, pozn. red.), pekný vizuál a aby dobre pôsobili. Kľúčové sú aj použité mechaniky. Vždy si tiež čítam recenzie a pozriem si video.

Nemám rada hry, ktoré tlačia deťom reklamy. Som skôr ochotná zaplatiť, ako zvoliť verziu zadarmo, v ktorej sa im budú zobrazovať bannery.  Narúša to plynulosť a logiku hry a pre deti je to často zbytočne frustrujúce.

Dávam priestor aj im, aby si samy našli hru, ktorá sa im páči. Spolu si ju potom pozrieme, a keď je fajn, tak ju stiahneme.

Lucia Šicko je spoluzakladateľkou Pixel Federation. Šíri osvetu o hrách a je presvedčená, že videohry sú dobrým vzdelávacím nástrojom. Je projektovou manažérkou iniciatívy Pixel Federation – Edufactory, ktorá si kladie za cieľ podporovať inovácie vo vzdelávaní na Slovensku a zároveň odovzdávať know-how v tejto oblasti

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Športová akadémia Mateja Tótha podporená O2 funguje už na prvých 24 školách

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové