Slovenský folklór v unikátnych dobových dokumentoch a filmoch

Ľudová hudba, tanec či umenie zachytené v unikátnych záberoch z minulosti.

Zem spieva je názov úspešnej televíznej speváckej šou, ktorú nedávno odštartovala RTVS. Ale vedeli ste, že existuje rovnomenný film z roku 1933?

Nádherným spôsobom zachytáva obyčaje, ľudovú kultúru a bežný život v regiónoch Slovenska. Ak ste milovníkom nášho folklóru, stojí za to si ho pozrieť. A rovnako Rodnú zem, folklórny muzikál s legendárnymi hercami ako Ťapák, Zachar, Pántik či Romančík, či o niečo novší Rok na dedine.

Zem spieva (celý film z roku 1933)

Film Zem spieva vznikol pod režisérskou taktovkou folkolirstu a hudobného vedca Karola Plicku. Jeho vznik podporila Matica slovenská a dokonca aj prvý československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk.

Malebný dokument o slovenských zvyklostiach sa točil napríklad v Bratislave, na hrade Devín, vo Vysokých Tatrách, v Heľpe, Štrbe, Levoči, Telgárte a v ďalších rázovitých slovenských dedinkách.

Rodná zem (celý film z roku 1953)

Prvý slovenský farebný film rozpráva príbeh mladých ľudí z rôznych kútov Slovenska, ktorí sa stretnú v profesionálnom súbore ľudových piesní. Vzhľadom na dobu vzniku, je z filmu cítiť ideologické nastavenie. Napriek tomu je to pútavý film s najlepšími hereckými esami. Jednoduchý príbeh je pospájaný tanečnými a speváckymi vystúpeniami, ktoré sú oslavou pestrosti ľudového umenia.

Rok na dedine (celý film z roku 1967)

Štrnásť rokov po Rodnej zemi sa Martin Ťapák a Karol Zachar posadili na režisérsku stoličku, aby sa s nefalšovanou láskou k folklóru spoločne pustili do muzikálu Rok na dedine. Ako napovedá už samotný názov, film je pestrofarebnou prehliadkou ľudových obyčajov na slovenskej dedine v priebehu všetkých štyroch ročných období. Opäť s výnimočným hereckým obsadením, spolu so spevákmi a muzikantmi zo SĽUK-u a tanečníkmi z Lúčnice.

Pozrite si obľúbený film kdekoľvek

Odteraz už aj pozeranie filmov online cez mobilné dáta nie je ničím nemysliteľným. Pokojne si celé filmy pozrite, hoci aj pri ceste autobusom či vlakom. Ak ste aj vy z tých, ktorí strávia viac času online, než s telefónom pri uchu, poďte si pozrieť ponuku nových dátových paušálov od O2 a už sa v ničom neobmedzujte.

Potrebujete poradiť s výberom
programu O2 Dáta?

Radi vám poradíme a pomôžeme.
Nechajte nám vaše telefónne číslo a zavoláme
vám v priebehu najbližšieho pracovného dňa.

Ďakujeme. Zavoláme vám.
Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Katka Koščová: Presvedčili sme ľudí, že nehráme len karaoke

Odohrá stovku koncertov ročne a svojej hudbe verí nielen ona, ale aj fanúšikovia, ktorí ju podporujú vo všetkých kútoch Slovenska.

Bez víťazstva v SuperStar by sa hudbe zrejme nevenovala, napriek tomu ju šoubiznis nezlákal. Speváčka Katka Koščová sa rozhodla ísť vlastnou cestou bez popových hitov a bez nekonečných večierkov. Oplatilo sa.

Stali ste sa víťazkou historicky prvého ročníka populárnej šou Slovensko hľadá SuperStar. Hlavnému prúdu ste sa však krátko nato otočili chrbtom a začali ste odznova ako speváčka menšinových žánrov. Prečo ste sa tak rozhodli?

Nebola som spokojná s tým, čo sa okolo mňa dialo, s tým, čo sa odo mňa očakávalo, ani s tým, ako som si neplnila to, čo som od seba očakávala sama. Bola som, skrátka, zamotaná v niečom, čo mi nevyhovovalo a ani ma to nebavilo. Spievala som pesničky, ktoré neboli napísané pre mňa. Jednoducho som im neverila. A keď neveríte tomu, čo robíte, nefunguje to.

Čo ste museli spraviť preto, aby ste sa z toho „vymotali“?

Pripadalo mi to, paradoxne, veľmi jednoduché. Povedala som si, že sa buď začnem živiť niečím iným, ako je hudba, alebo ju budem robiť tak, ako ja chcem – bez kompromisov. V tom čase, to bolo pár mesiacov od vydania druhého albumu, mi môj klávesák a kapelník Maťo Husovský povedal, že už nebude stíhať moju kapelu, lebo sa začalo dariť jeho kapele Komajota.

Našiel mi teda iného klaviristu – Dana Špinera a to celé spustilo nový tvorivý proces, keďže Dano mal rád tie štýly, ktorým som sa chcela venovať. Začali sme si písať vlastné pesničky a uverili sme im. No a vtedy sa zároveň stala ďalšia nesmierne dôležitá vec, bez ktorej by som sa asi naozaj venovala niečomu inému – začal nás manažovať môj muž.

Ako okolie vnímalo vaše nezvyčajné rozhodnutie?

Moji blízki ma v tom veľmi podporovali, najmä môj muž, ktorý veril nášmu potenciálu a celý čas sa ne­smierne snažil. Prestal sa venovať svojej práci a naplno sa pustil do roboty pre našu kapelu. Už je to skoro 10 rokov a odvtedy nepoľavil. Myslím, že keby nebolo jeho, tak to nezvládneme. Absolútne a oddane dôveruje našej vízii, smerovaniu.

Pri tejto hudbe to aj musí robiť niekto oddaný, je okolo toho omnoho viac roboty, ako keď vás hrajú v rádiách. Vtedy môžete čakať, kto všetko vám zavolá, aby ste prišli niekam vystúpiť. Stretla som sa však aj s nepochopením verejnosti. Dokonca s takým čudným majetníckym názorom, že keď mi ľudia posielali hlasy, mala by som robiť to, čo odo mňa očakávajú.

S odstupom času považujete účasť v SuperStar za výhodu alebo nevýhodu?

Ja si stále myslím, že nebyť SuperStar, dnes sa hudbe asi nevenujem. Dostali sme neskutočný mediálny priestor, čiže moje meno v ľuďoch stále istým spô­sobom rezonuje. Na druhej strane to bývalo aj ťažké, lebo ma istý čas vnímali aj cez médiá ako niekoho, kto nesplnil očakávania, ako nejakého skrachovanca.

Museli sme si krok za krokom hľadať publikum, miesta, kde môžeme hrať, museli sme niekoľko rokov presviedčať, že máme čo ponúknuť, že nehráme stále len karaoke. Zároveň ma to však nakoplo k vlastnej tvorbe.

Ako vyzerali vaše začiatky na ceste za splnením vašej predstavy?

Rozpočet na jeden koncert pri našom treťom turné bol 5 000 korún. Kapela, cesty, všetko dokopy. Ale chceli sme to robiť, nebola iná šanca, ako to prelomiť. Hrali sme koncerty pre 12 ľudí. A potom sa to začalo lámať. Ľudia, ktorým sa koncerty páčili, dali vedieť ďalším a ďalším.

Vzali nás na niekoľko džezových festivalov, otvorili sa nám kluby, ktoré s nami dovtedy nepočítali. Postupne, pomaly. Myslím, že sme v konečnom dôsledku museli prejsť klasickú cestu ako bežné kapely, ktoré začínajú z ničoho, lebo SuperStar spľasla a my sme na tej spľasnutosti museli stavať niečo skutočné.

Teraz žijete, aspoň navonok, oveľa pokojnejším životom. Ale je to naozaj tak? Váš koncertný program býva celkom nabitý. 

Veľa hrávame, to je pravda, a je to aj obrovská radosť, že môžeme robiť to, čo nás baví. Robím si veci po svojom, s ľuďmi, s ktorými chcem, a presne tak, ako chcem, bez tých kompromisov. Postretli ma nesmierne krásne a vzácne spolupráce.

Myslím, že je to veľké privilégium rozhodovať o týchto veciach. Nie každý má túto možnosť. A síce odohráme okolo 100 koncertov ročne, ale stále mám čas aj na iné veci. Na rodinu, priateľov, knihy, výlety,…

„Robím si veci po svojom, s ľuďmi, s ktorými chcem, a presne tak, ako chcem.“

Takže život v Prešove vám vyhovuje? Mnoho spevákov sa z iných miest sťahuje do Bratislavy kvôli lepším kontaktom a príležitostiam.

Mám Prešov veľmi rada. Síce už nebývame priamo v meste, ale kúpili sme si dom v dedinke Kukovej. Aj tak sme však v meste každý deň – to bola podmienka. Prešov je pre nás akurát, je to miesto, kde sú naši priatelia, rodina, kde máme všetko, čo potrebujeme.

Pri našej práci je jedno, kde bývame. Tak či tak cestujeme po celom Slovensku. Okrem toho je Prešov mesto, kde stále žije veľa slovenských muzikantov a interpretov – Katka Knechtová, Komajota, Chiki Liki Tu-a,… Je nám tu dobre.

Uživí vaše spievanie celú rodinu?

Zatiaľ, chvalabohu, áno (smiech). Ale určite to nie je mojou zásluhou. Nebyť nadšenia môjho muža, nič z toho by nebolo.

So sestrou Veronikou ste nahrali aj CD Uspávanky. Plánujete ešte nejakú rodinnú hudobnú spoluprácu?

S Veronikou sa každoročne stretávame na našich vianočných koncertoch, pozývam si ju ako hosťa. Ale na viac ako toto nie je čas. Veronika je na plný úväzok zamestnaná v Divadle Jonáša Záborského. Sme rady, keď sa stretneme na dvore, keďže máme na jednom spoločnom postavené domy.

Kedy prišiel ten moment, že hudba sa stala prioritou vo vašom živote?

Keď som mala šestnásť rokov, kamaráti ma v Prahe zobrali na predstavenie Jesus Christ SuperStar. Neskutočne ma to stvárnenie dostalo a povedala som si, že chcem spievať. Našla som si učiteľku spevu a chcela som ísť študovať do Brna muzikálové herectvo. Skúsila som to trikrát.

Raz som postúpila do druhého kola, čo som považovala za obrovský úspech. Časom sa však s muzikálmi roztrhlo vrece a mňa tie produkcie už neoslovovali tak ako ten Jesus. Prestalo ma to baviť. Plus ma neprijali na JAMU, a tak som vyštudovala filozofiu a estetiku v Prešove.

 

Kararína Koščová
Kararína Koščová
Kararína Koščová a klavirista
Kararína Koščová a klavirista

Vyštudovali ste filozofiu, teraz vyučujete spev. Prečo ste sa rozhodli ísť aj touto cestou?

Minulý rok ma oslovilo vedenie Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša v Prešove, či by som neučila hercov. Tak som to po dlhom rozmýšľaní prijala. Mám piatich žiakov iba na pár hodín do týždňa, celé je to na začiatku.

Riešime úplne základné veci, sama sa musím v tejto úlohe učiť veľa nového, lebo každý žiak potrebuje niečo iné. Po rokoch sa opäť trochu vraciam k technike, čo je dobré. Ale keďže sme tento polrok naozaj veľa hrali, tak som to jemne zanedbávala. Budem to doháňať od januára. (smiech)

Škola však o mojich koncertných povinnostiach vie. Vedia, že je to mojou prioritou, čiže sa dajú vždy individuálne dohodnúť náhradné hodiny, čo je veľmi fajn.

Aké je to dnes s mladými nádejnými umelcami? Čo sa im snažíte vštepiť, naučiť ich?

Nemám veľmi prehľad o tom, aké je to dnes s mladými umelcami. Pracujem so vzorkou piatich ľudí. Navrhujem im piesne, ktoré podľa mňa majú slušnú umeleckú úroveň. Snažím sa im vysvetliť, že je dobré ísť po texte. Že je pre interpretáciu veľmi dobré, ak text nie je plochý, plný fráz, ale je, naopak, zo všetkých stránok plnokrvný.

Nevravím im, čo je dobré a čo zlé. Nezakazujem. Som ochotná robiť s nimi aj na piesňach, ktoré mi nie sú po chuti, nech skúšajú. Zároveň by som ich rada naučila vnímať rozdiel medzi tým, čo má trvalú hodnotu, a tým, čo je hodnotné na tri dni.

Bavíme sa však o vkuse. Je veľmi subjektívnou záležitosťou, čiže sa so mnou dá v mnohom nesúhlasiť.

Ako vyzerá proces vašej tvorby? Čakáte na inšpiráciu alebo jednoducho makáte?

Raz som za inšpiráciou išla do Paríža, že tam budem písať. A nič z toho nebolo, len fakt pekný výlet. Mne nevychádza nútiť sa. Prvotná inšpirácia prichádza často s nejakým konkrétnym momentom, s riadkami v knihe, ktorú čítam, niečo si všimnem, je to dostatočne životaschopné a mne napadne verš alebo refrén, alebo jedna sloha.

Takže nový album neplánujete?

Plánujeme, ale posledné mesiace nie som v stave písať pesničky. Nejako som sa zasekla. Myslím, že znovu vzniknú z potreby spievať nové veci, tak ako naposledy. A ak mi to nepôjde, skúsim texty Silvie Kaščákovej, ktorá píše krásne. Síce ma baví byť aj autorom, ale ak to nefunguje, nutne to robiť nemusím.

Čo by ste v hudbe ešte chceli dokázať? Máte nejaké nesplnené sny?

Ja mám pocit, že sa mi splnili aj také sny, ktoré som sa ani neodvážila snívať. Spolupráca s Neřež, Michalom Horáčkom, spoločná pesnička s Vojtom Dykom, krásne turné, ktoré sme mali nedávno s Geišbergovcami,…

Ja som za tieto spolupráce nesmierne vďačná. Ani neviem, čo viac si priať, len nech nás to stále baví a teší.

A čo v osobnom živote? Ako si predstavujete svoj ideálny život o pár rokov?

Predstavujem si ho obklopená svojou rodinou a priateľmi. Predstavujem si, že budem žiť v prostredí, kde ľudia budú mať záujem o verejné veci, o verejný priestor, že budú vedieť žiadať, čo je pre nich dobré, a spoluutvárať lepšie a kvalitnejšie miesto pre život, že budú slušní, zábavní, tolerantní k inakosti, láskaví, že sa zlepší úroveň vzdelania, miera sebareflexie, že ľudia budú vedieť kriticky a zodpovedne pristupovať ku skutočnosti. No, ale späť na zem.

Myslíte si, že k takému stavu viete prispieť aj vy ako súčasť mesta, jeho komunity?

Ja si myslím, že občiansky aktivizmus je veľmi dôležitý. Myslím si, že v nás aktivuje spätosť s prostredím, s komunitou, potvrdzuje to, že niekam patríme, že sa niekde cítime doma. A zrazu máme potrebu ten priestor, či už fyzický alebo sociálny, nejakým spôsobom zveľaďovať, starať sa oň rovnako prirodzene, ako sa staráme o rodinu.

Nemôžeme sa všetci zabarikádovať vo svojich bytoch a nevnímať, čo sa deje okolo. Myslím, že každý z nás má možnosť urobiť zmenu, na prvý pohľad bezvýznamnú, ale v skutočnosti je tá zmena veľmi dôležitá. My sme v Prešove napríklad začali sadiť kvety do opustených mestských kvetináčov. Niekto si poťuká po čele alebo si povie, čo už je toto za pomoc svetu.

No toto je niečo, čo nás baví, skrášľuje náš verejný priestor, tvorí komunitu podobne zmýšľajúcich ľudí. Drobnosť, ale teší nás.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


O2 má hovory za 10 centov. Tu je spôsob, ako si ich aktivujete

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové