Patrí tento seriál medzi vaše obľúbené? Otestujte sa, či ste ho sledovali naozaj pozorne.
Zdieľať
15. 2. 2019;Autor: Tomáš Paulík, Foto: archív Max
Rachel, Ross, Monika, Chandler, Joey a Phoebe. Seriál o šestici priateľov sa stal jedným z najpopulárnejších televíznych projektov v histórii. Všetkých 10 sérií aj so slovenským dabingom aj špeciálnu spomienkovú epizódu so slovenskými titulkami teraz nájdete v ponuke streamovacej služby Max, ktorá môže byť s doplatkom súčasťou vášho O2 Paušálu. Ste presvedčení, že Priateľov poznáte dokonale? Vyskúšajte správne odpovedať na desiatku nasledujúcich otázok.
Užívajte si predplatné na Max za zvýhodnenú cenu k O2 Paušálu. Chcem vedieť viac
Priatelia majú dokopy 236 epizód, vysielali sa desať rokov a záverečný diel si v USA pozrelo viac ako 50 miliónov divákov. Odvtedy ubehlo už 17 rokov, no seriál sa dodnes vysiela po celom svete a stále patrí medzi najobľúbenejšie.
Ak by vám nestačilo všetkých 10 sérií, pozrite si špeciál Priatelia: Zase spolu (Friends: The Reunion). Hviezdy seriálu sa v nej vracajú do kultovej haly 24 (Stage 24) v štúdiách Warner Bros, kde sa obľúbený seriál natáčal. Aj ten si môžete pozrieť na Max.
Ak patria Priatelia k vašim obľúbeným seriálom, náš kvíz preverí, či ste ho sledovali naozaj pozorne.
1. Kto je z priateľov najstarší?
Phoebe
Ross
Monika
2. Ktorú pesničku dá Ross zahrať Rachel v rádiu, aby ju získal späť?
I'll be there for you od The Rembrandts
Every breath you take od The Police
With or without you od U2
3. Ako sa volá najobľúbenejší seriál Chandlera a Joeyho?
Simpsonovci
Xena
Pobrežná hliadka
4. Kto ako jediný počas celého seriálu ani raz nešoféruje auto?
Radi by ste si pozreli Priateľov alebo iný dobrý seriál? Stavte na O2 Paušál, ktorý ocení každý streamer. Každý mesiac v ňom nájdete aj predplatné vybranej prémiovej appky, napríklad Max za zvýhodnenú cenu. Pustiť si ju môžete nielen na svojom mobile, ale aj v tablete, na počítači alebo na smart TV. Viac sa dozviete na www.o2.sk.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Dobré priateľstvá sú pre nás veľmi dôležité – pomáhajú nám prekonávať ťažké životné situácie, kamaráti sa s nami tešia a zároveň nás posúvajú. No ani takýto vzťah by sme nemali brať automaticky, preto sme sa pýtali psychologičky Linnet Michaličkovej, ako sa o priateľstvá starať a ako ich budovať.
S psychologičkou Linnet Michaličkovou sme rozprávali aj o tom:
prečo je hľadanie nových priateľov v dospelosti náročné,
ako a kde nadväzovať hlboké priateľské vzťahy,
prečo sú priateľstvá rovnako dôležité ako partnerstvá,
ako sa o ne starať
a prečo nasilu neudržiavať vzťah, v ktorom sa jedna strana odcudzuje.
Existuje niečo ako ideálny kamarát/ideálna kamarátka?
Je náročné opísať vzorový príklad, pretože priateľstvá sú veľmi individuálne. Pre každého však platí, že by sme sa mali cítiť uvoľnene, otvorene a byť v kamarátstve bez nejakého tlaku. Najdôležitejší je pocit bezpečia, nikto nás nemá do ničoho nútiť a mali by sme cítiť, že sme prijímaní takí, akí sme – či už máme lepší, alebo horší deň.
Dobrý kamarát by mal pre nás predstavovať priestor, v ktorom je v poriadku cítiť sa tak, ako práve potrebujeme. Ako v každom zdravom vzťahu, ani tu by nemala chýbať rovnováha a vzájomná podpora.
Treba však dodať, že kamarát nemôže byť stále proaktívny a riešiť všetky naše problémy či preberať zodpovednosť za náš život. Niekedy stačí, keď je pri nás a vypočuje si všetko, čo nás trápi. Je dôležité, aby sme cítili, že je blízko.
Podľa toho, čo ste opísali, majú priateľstvá podiel aj na našom mentálnom zdraví. Dá sa povedať, že sú pre naše fungovanie nevyhnutné?
Áno, dokonca môžem povedať, že nemať kamarátov je zdraviu škodlivé. Sú nesmierne dôležití pre naše duševné aj fyzické zdravie. Keď nám chýba blízkosť priateľov, začneme zažívať osamelosť, a pritom ani nemusíme byť sami. Takýto pocit môžeme mať aj v miestnosti plnej ľudí.
Osamelosť, teda pocit nedobrovoľnej samoty, môže v určitých prípadoch vytvárať až také zmeny na mozgu, ktoré sú podobné tým pri stareckej demencii – čiže nám vyslovene chradne mozog. Kamaráti nám taktiež dávajú do života potrebnú empatiu, môžeme sa im zdôveriť a v ich blízkosti vyplavujeme oxytocín – hormón lásky.
Oxytocín sa častejšie spomína pri romantických vzťahoch – je zaujímavé, že môže byť zastúpený aj v priateľstve.
Oxytocín sa spúšťa, keď prežívame akúkoľvek lásku – aj tú priateľskú. Partnerský a priateľský vzťah majú mnoho spoločného, napríklad pocit dôvery či bezpečia sa prelína v oboch. Niekedy sa stretávame aj s tým, že náš partner je náš najlepší priateľ.
A hoci v partnerských vzťahoch zažívame silné emócie, priateľstvá sú častokrát čistejšie – bez žiarlivosti či pálčivých očakávaní o dokonalej kompatibilite, ktorú tak veľmi túžime nájsť práve v partnerských vzťahoch. Priateľské vzťahy sú zväčša slobodnejšie a menej emočne zahlcujúce.
Láska je však zastúpená v oboch prípadoch, a tak, ako sa staráme o partnerský vzťah, by sme sa mali starať aj o priateľstvá.
Napríklad venovať kamarátom dostatok pozornosti a času?
Áno, v prvom rade by sme si mali nájsť čas napísať či zavolať. V prípade funkčných vzťahov sa odporúča zaradiť si „ozvanie sa kamarátovi“ do zoznamu úloh na daný deň. Alebo si napríklad dávať stretnutia fixne do kalendára – ako si dávame pracovné aktivity.
Vzťahy s kamarátmi sú častokrát kvalitnejšie ako rodinné väzby a vďaka nim nadobúdame pocit, že tu nie sme sami.
Keď sa stretávate s väčšou skupinou naraz, je dobré dohodnúť sa aj na „téme“ stretnutia, aby ste sa neskupinkovali. Užitočné je aj začať stretnutie prehovorom, počas ktorého každý zhrnie novinky zo svojho života. Počúvať a byť vypočutý, to je dobrý tip, ktorý výrazne zmení kvalitu vašich priateľstiev.
Takže počúvanie je kľúčom k udržiavaniu dobrých vzťahov?
Niekedy si možno myslíme, že tam stačí fyzicky pre toho druhého byť, a tým je všetko vybavené. Ľudia však potrebujú cítiť emočnú blízkosť, fyzickú menej. Aj také priateľstvo na diaľku môže fungovať, keď kamarátov počúvate a udržujete s nimi kontakt. Keď vám kamarát niečo hovorí, mali by ste načúvať a reflektovať – môžete napríklad prerozprávať, čo hovorí, aby bolo jasné, že mu rozumiete. To častokrát postačí.
Kamaráti však nie sú len milí a usmievaví. Často úprimne povedia aj veci, ktoré počuť nechceme. Robia to však najmä kvôli tomu, aby nás namotivovali, posunuli.
Naši dobrí kamaráti tiež niekedy nemajú čas a v istom momente nevedia do vzťahu investovať energiu – kľúčom je povedať, že teraz nemáte priestor, a druhá strana by to mala s empatiou akceptovať, lebo každý z nás potrebuje aj čas iba pre seba. Nie je to sebectvo, len rešpektovanie vlastných potrieb. Dôležité je však otvorene hovoriť, ako to máte, aby to druhá strana nebrala ako odcudzenie sa.
Vedci a vedkyne sa celkom rozchádzajú v názore, koľko potrebujeme mať v živote priateľov – niektorí hovoria o troch, iní o piatich či šiestich. Dá sa to vôbec nejako zadefinovať?
Súhlasím, že je náročné odpovedať presným číslom, aj tu sa prejavuje individualita ľudí. S klientmi sa však najčastejšie rozprávame o okruhu 2-3 najbližších kamarátov. Neexistuje však presný počet, niekto môže byť introvertnejší a stačí mu aj jeden hlboký vzťah. Sú aj ľudia, ktorí stavajú svoj život na veľkom počte priateľov a zdrojujú sa skôr kapacitne.
Aj kamarátstva chladnú a zanikajú. Ťažko sa to prijíma, no nemá zmysel udržiavať starý nefunkčný vzťah umelo pri živote.
Tomu rozumiem, ale predsa je vzácne počuť, že aj 2-3 kamaráti sú dosť.
Áno, ani si to niekedy neuvedomujeme, no naozaj máme okolo seba priateľov či blízkych ľudí, ktorí sú tu pre nás. Niekedy do tohto okruhu patrí aj sestra alebo kolega, s ktorým len pravidelne kávičkujem počas obednej pauzy.
Tip od psychologičky o priateľských väzbách
Na terapii zvyknem s klientmi robiť aktivitu na zvedomenie si okruhu svojich blízkych. Na papier si nakreslia panáčika, ktorý znázorňuje ich a okolo panáčika kreslia bubliny s menami ľudí, ktorým by sa mohli ozvať, ak by sa cítili zle – volám to podporný výbor.
Väčšinou sú veľmi prekvapení z počtu bubliniek, ktoré sa vynoria, a papier slúži ako dôkaz, že majú v okruhu mnohých ľudí, ktorým na nich záleží. Častokrát sa potom klienti začnú týmto ľuďom aj proaktívne ozývať a niektoré vzťahy prehlbovať.
Keď sme boli deti, bolo veľmi jednoduché nájsť si kamarátov, no v dospelosti je to o niečo náročnejšie. Prečo?
V detstve máme veľmi prirodzené priateľstvá – v školách či v krúžkoch. Stretávame sa s rovesníkmi, ktorí majú rovnaké záujmy ako my a sme spojení ešte skôr, než sa z nás stanú priatelia.
V dospelosti už máme iné priority a povinnosti, do nášho života vstupuje práca, rodina, partnerské vzťahy a máme rôzne aktivity, ktoré sú pre nás dôležitejšie ako vytváranie nových priateľstiev. Doba je taká rýchla, že väčšina z nás čerpá ešte z priateľských kontaktov, ktoré sme si vytvorili v mladosti, ak je to možné. Je to aj komfortnejšie, lebo cesta o získanie akéhokoľvek vzťahu nie je jednoduchá. No ani v dospelosti to nie je nemožné, aj keď je to ťažšie.
Aj v práci však máme bublinu ľudí, s ktorou máme nejaké spoločné záujmy.
S kolegami nás síce spája spoločná práca, no stretávajú sa v nej aj rôzne vekové skupiny. Každý už máme svoj život a okolo seba aj svojich kamarátov. Nejde teda o ucelenú skupinu ako v škole, keď sme chceli každú prestávku stráviť spoločne. V dospelosti trávime „prestávky“ odlišne.
Keď sa nám predsa len podarí nájsť si priateľov v dospelosti, takéto vzťahy môžu byť omnoho kvalitnejšie ako tie v detstve. Máme totiž roky skúseností navyše a vieme lepšie odhadnúť človeka. Taktiež máme nastavené vlastné hranice a „upratané“ hodnoty. Nové priateľstvá medzi dospelými ľuďmi vedia byť veľmi úspešné, pretože presne vieme, čo hľadáme.
Takže podobne ako v partnerských vzťahoch, aj v tých priateľských hľadáme už niečo konkrétne?
Určite áno. Najprv sa sústredíme na vzájomné sympatie, až na „chemickej“ úrovni zisťujeme, či si vieme s daným človekom predstaviť hlbší kontakt. Potom sa pozeráme na spoločné hodnoty, názory a záleží nám na tom, či nás toto priateľstvo dokáže niekam posunúť. Prirodzene hľadáme niekoho, kto nám prinesie do života naplnenie a inšpiráciu.
Práve tento faktor je v porovnaní s detstvom veľmi rozdielny – ako deti sme od kamarátov očakávali maximálne ich hračky či čas. Mnohokrát sme, samozrejme, mali aj hodnotný vzťah, no v dospelosti budujeme vzťahy, od ktorých už od začiatku očakávame, že budú hlboké a vyvážené. Zrazu nie je frajer ten, kto má viac kamarátov, ale ten, kto má priateľské vzťahy plné vzájomného súladu.
Máte nejaký overený tip z praxe, ako nových kamarátov hľadať?
Často sa rozprávam s klientmi, ktorí prichádzajú do nového mesta za prácou a nikoho v ňom nepoznajú. Väčšinou im radím, aby si našli nejakú aktivitu alebo skupinu, akoby záujmové krúžky, ktoré nám rovnako ako v detstve dokážu priniesť do života niekoho nového. Mala som napríklad klientku, ktorá bývala v spoločnom byte s viacerými ľuďmi, s ktorými si osobnostne veľmi nesadla. V meste nikoho nepoznala, nedarilo sa jej nájsť kamarátov.
Začala teda chodiť na hodiny lukostrelectva, pretože chcela vyskúšať niečo nové a našla si tam aj niekoľko nových kamarátov. Tu ju so skupinou spájal už aspoň jeden spoločný záujem a zrazu bolo ľahšie začínať konverzácie a spoznávať sa bližšie aj v iných témach. Po čase mi povedala, že našla svoju druhú rodinu. A presne tak to je, druhú rodinu síce musíme hľadať a cesta môže byť kľukatá, no stojí za to.
Predstavme si situáciu, že sme si v detstve či počas dospievania dobrého kamaráta/kamarátku už našli, no v dospelosti sme sa postupne odcudzili. Nemali sme už spoločné hodnoty alebo sa nám zmenili priority. Môžeme takéto vzťahy ešte nejako udržať?
Ja som zástankyňa názoru, že nič nie je nevyhnutné udržiavať celý život. Treba si uvedomiť, že v tomto vzťahu nikto nemusel urobiť chybu, jednoducho sa vyvíjame a niekedy to prinesie rozpad priateľstva.
Bolo by čudné, ak by sme boli celý život rovnakí. To by znamenalo, že sa nevyvíjame a potreba sebaaktualizácie je jedna z tých najprirodzenejších, ktoré máme. Niekedy sa nám menia názory, inokedy príde do nášho života nejaká situácia, napríklad sa presťahujeme, vyštudujeme a zmení sa náš pohľad na svet. Ten kamarát bol pre nás skvelý v istej fáze života, v ktorej sme boli, no zrazu sa začneme úplne rozchádzať v nejakých pohľadoch, čo môže byť náročné prijať.
Nehovorí sa o tom často, no je to tak – priateľstvá vznikajú, zanikajú, chladnú. Nemá zmysel držať staré priateľstvo umelo pri živote. Keď nám nie je spoločne dobre, tak by sme sa mali sústrediť na nový okruh ľudí. Hľadať kamarátov, s ktorými máme spoločné témy a posúvajú nás smerom, akým chceme ísť.
Kamaráti nám dávajú do života empatiu, pocit bezpečia a v ich blízkosti sa vyplavuje aj hormón lásky oxytocín.
Spomenuli ste, že budovanie priateľstva v dospelosti je podobné ako pri partnerských vzťahoch. Bolí aj odcudzenie sa s kamarátom či kamarátkou rovnako ako rozchod s partnerom či partnerkou?
Rozpad či odlúčenie priateľov môže na naše prežívanie pôsobiť podobne ako rozchod v romantickom vzťahu, pretože obe situácie spôsobujú istú emocionálnu bolesť sprevádzanú pocitom straty. Aj tu však záleží od okolností – akú kvalitu tento priateľ v mojom živote zohráva?Prečo sme sa odlúčili a s akými emóciami z priateľstva odchádzame?
Jednoduchšie je, keď priateľstvo končí postupným vyhasnutím vzťahu a neprežívame tak akútne silné emócie, ako je tomu pri náhlom rozpade. Niekedy sa však aj pri kamarátoch stretávame s tzv. ghostingom, aj keď sa prevažne spája s partnerskými vzťahmi. Aj v tomto prípade môžeme prežívať zmätenosť, stratu dôvery, sklamanie, pochybnosti o sebe samých…
To, ako sa so stratou dokážeme vyrovnať je veľmi individuálne. Záleží na našej psychickej odolnosti, vnútorných aj vonkajších zdrojov, aktuálnej životnej situácie. Okruh svojich priateľov by sme preto nemali limitovať len na číslo 1, nakoľko v prípade rozpadu priateľstva z akéhokoľvek dôvodu tu bude naďalej niekto pre vás a vy pre neho.
O to viac si preto môžeme vážiť svoj aktívny okruh ľudí a o tieto vzťahy sa dobre starať.
Rovnako ako sa staráme o svoje zdravie, partnera, rodinu, musíme sa starať aj o naše vzťahy s kamarátmi. Aj k priateľstvám musíme pristupovať zodpovedne a vážme si ich. Sú pre kvalitu nášho života nesmierne dôležité. Vzťahy s kamarátmi sú častokrát kvalitnejšie ako rodinné väzby a vďaka nim nadobúdame pocit, že tu nie sme sami. O to viac by sme si mali tieto svoje slobodne vybrané rodiny chrániť a starať sa o ne.
Linnet Michaličková
Psychológiu vyštudovala na Univerzite Komenského v Bratislave a od roku 2021 je aj certifikovanou kariérovou poradkyňou. V súčasnosti sa vzdeláva v dlhodobom psychoterapeutickom výcviku – kognitívno-behaviorálna terapia v medzinárodnom inštitúte Odyssea v Českej republike. Popritom pracuje ako psychologička v ambulancii klinickej psychológie a v poradenskom a vzdelávacom centre Duše naše.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
