Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Laureát Bielej vrany Lukáš Hrošovský: Mladých tešia lajky na internete, pretože doma nezažívajú dostatočnú podporu od rodičov

Ako tínedžer založil organizáciu SYTEV, ktorá dodnes ponúka mladým ľuďom zmysluplné trávenie voľného času a zároveň ich aj ľudsky podporuje a pomáha im.

Bojovali by ste za spravodlivosť aj vtedy, keby vám domov chodili výhražné listy? Lukáš Hrošovský, laureát ocenenia Biela vrana, áno. Na Kysuciach založil organizáciu pre mládež SYTEV, a keď sa postavil proti extrémizmu, začali mu chodiť vyhrážky. Lukáša to však neodradilo – presťahoval sa do Trnavy, kde ďalej pracuje s mladými. V rozhovore sme sa ho pýtali, ako vnímajú tínedžeri Slovensko a čo by mohli robiť rodičia, aby sa ich deti necítili osamelo.

Na akom Slovensku budeme žiť, rozhodujeme každý deň aj malými gestami

V rozhovore s Lukášom Hrošovským sa dočítate aj o tom:

  • prečo začal pracovať s mladými, keď bol sám tínedžerom,
  • čo ho mládež učí a čo ich trápi, 
  • aké aktivity odporúča na budovanie dôvery s mladými,
  • prečo sa mu začali na Kysuciach vyhrážať, 
  • čo mu pomáhalo v časoch, keď mu vyhrážky chodili domov,
  • a prečo to nevzdal.

Ste zakladateľom organizácie SYTEV, ktorá pokrýva mnoho aktivít s mládežou. Okrem iného im pomáha vycestovať do zahraničia alebo tráviť čas zmysluplne. Ako a prečo ste ju založili?

Založili sme ju v Kysuckom Novom Meste spolu s kamarátmi, keď sme mali 17 rokov. Na strednej som totiž bol predsedom študentského parlamentu a mohol som chodiť na rôzne neformálne vzdelávania, ktoré mi toho veľa dali, no hnevalo ma, že pozývajú iba mňa.

Chcel som, aby všetci študenti mali takúto príležitosť, a tak vznikol SYTEV. Hovorili sme o možnostiach vycestovať, pripravovali rôzne aktivity, workshopy a neskôr vznikli aj naše klubovne. Už 2 roky po vzniku sme boli jedna z najväčších partnerských organizácií pre Erasmus+ na Slovensku, vďaka ktorému môžu mladí ľudia študovať v zahraničí. Ročne sme vyslali do zahraničia vyše 150 študentov a študentiek.

A vy ste nikdy nechceli odísť do zahraničia?

Mal som aj také ponuky a dokonca by sa mi ako pracovníkovi s mládežou v zahraničí nežilo zle. Vždy však u mňa vyhral aktivizmus – chcel som pracovať na lepšom Slovensku. Viem, že moje miesto je tu. A naozaj som nikdy neľutoval – aj cez všetko zlé a ťažké mi moja práca dodáva silu.

Miesto odchodu do zahraničia ste teda pokračovali v práci s mládežou na Kysuciach?

Áno. Naša práca sa ešte zintenzívnila, keď vyšli výsledky študentských volieb. Ukazovali, že mladí ľudia inklinujú k nenávisti, extrémizmu a fašizmu. Chceli sme byť pre mladých druhá možnosť, ktorá im ukáže, že sa to dá aj inak.

Stali sme sa akreditovanou organizáciou ministerstva školstva a chodili sme vzdelávať mladých po školách. Vytvorili sme klubovňu, náučný chodník, sprejovali sme na chodníky skákačky pre deti, zbierali odpadky – jednoducho, zapájali sme mladých do zmysluplných projektov.

Boli tieto aktivity pre mladých aj atraktívne?

Bol to obrovský boom, o všetky aktivity bol záujem. Nedávno som rozmýšľal, že to bude už 10 rokov, čo pracujem s mládežou. Sme síce malý tím – ja, 2 lektori a 2 študenti, no napríklad v minulom roku sme pripravili 270 vzdelávacích aktivít pre viac ako 5 200 mladých.

Celkovo som na workshopoch, víkendovkách, týždňových vzdelávaniach stretol 10- až 12-tisíc mladých. Všetkým som zrejme nepomohol, ale je to pre mňa obrovské číslo. Rád sa pozerám na svet skrz mládež a veľmi veľa sa od nich učím.

Čo napríklad vás naučili?

Väčšej otvorenosti a pochopeniu. Keď som videl, ako mládeži záleží na ekologických témach, začal som aj ja žiť udržateľnejšie. Naučil som sa ísť mimo svojej komfortnej zóny – moje 16-ročné ja by určite nezvládlo hovoriť na konferenciách ani novinársky rozhovor. No a po úspechu našej organizácie som sa musel priučiť aj time managementu, keďže treba riešiť aj administratívu.

Sme konštantne v nejakej kríze a mladí ľudia to cítia, dôsledkom čoho sa im zhoršuje aj psychické zdravie.

S mladými pracujete intenzívne skoro 10 rokov, to je naozaj dlhé obdobie. Akí sú podľa vás mladí ľudia dnes?

Osamelí. Po pandémii stratili záujem o komunitné stretnutia, mnohí sedia za počítačom, telefónom, sledujú ostatných na sociálnych sieťach a cítia sa sami a smutno. Naopak, pri tých, ktorí navštevujú klubovne, vidíme, že sa veľmi potrebujú rozprávať s dospelými.

Prečo je dôležité, aby rodičia pochopili, čo naozaj trápi ich tínedžerov?

Psychické zdravie mládeže sa veľmi zhoršuje. Najprv covid, potom vojna. Sme konštantne v nejakej kríze a mladí ľudia to cítia. Dokonca sa zaujímajú aj o politickú situáciu, nie je im to ľahostajné. Vždy si spomeniem na organizáciu IPčko – naozaj rozumiem, prečo zakladajú komunitné miesta s psychológmi. Je to veľmi potrebné a ďakujem im za ich prácu.

O svete tínedžerov sme sa nedávno rozprávali aj s Marekom Madrom zo spomenutého IPčka. Vyplynulo z toho, že mladým ľuďom chýba porozumenie od dospelých aj plnohodnotné vzťahy, v ktorých sú vypočutí. Ako to vnímate z pohľadu vašej komunity – vedia o trápeniach mladých ľudí aj ich rodičia, zaujímajú sa?

Je to individuálne, no zdá sa mi, že nemajú dostatočne hlboké vzťahy. Málo sa rozprávajú, nebudujú si dôveru. Mladí vidia na internete veľkú dávku nenávisti a nevedia, ako s tým pracovať. Tešia ich lajky, lebo doma nedostávajú tú skutočnú podporu. Neveria rodičom ani učiteľom.

Ako si u nich budujete dôveru vy?

Cez hry. Hráme sa a postupne ideme hlbšie, využívame napríklad komunikačné kartičky. Je skvelé, že aj cez zábavné aktivity môžeme budovať bezpečný priestor. Najdôležitejšie je vyhradiť si čas a pracovať na skutočne hlbokom vzťahu. Rodičom by som odporúčal viac sa s deťmi rozprávať, nechávať si ich „tajomstvá“ naozaj len pre seba a nevyťahovať ich pred ostatnými. Presne to robíme aj my v mládežníckych organizáciách.

Na Kysuciach mali vás a vašu organizáciu ľudia radi. Potom prišiel zlom, aj v dokrútke na odovzdávaní ocenení Biela vrana sme počuli, že Lukáša Kysučania vyhnali. Čo sa stalo?

V Kysuckom Novom Meste bolo zhromaždenie priaznivcov extrémizmu. V malej skupine sme sa postavili na námestie aj my, aby sme ukázali, že na Kysuciach je aj odpor.

Keď som šiel na námestie, kamaráti ma varovali, že to nemusí dopadnúť dobre. A nedopadlo. Boli sme v menšine, radikálov prišlo okolo 1 000. Najsilnejší moment toho protestu bol fakt, že na nás namierili policajné psy – my sme tam podľa policajtov boli „tí zlí“. Od toho dňa sa to už len stupňovalo.

Ak chceme budovať skutočne hlboký vzťah s tínedžermi, musíme si pre nich aj vyhradiť dostatok času. 

Ako?

Najprv prišli nenávistné komentáre, vraj sme podporovatelia covidu. Pre dotácie z Európskej únie sme boli považovaní za agentov. Nič z toho nedávalo zmysel, no postupne nás prestali podporovať aj ľudia z našej komunity. A potom sa to obrátilo na osobné útoky.

Chodili mi výhražné listy. Vždy keď mi prišla obálka bez odosielateľa, vedel som, že pôjde o nenávisť a vyhrážky. Polícia neskôr zistila, že odosielateľ s listom manipuloval v rukaviciach, takže si naozaj dal záležať.

Neskôr som dostal aj list, v ktorom boli fotky mňa z môjho bytu. Niekto ma sledoval buď dronom, alebo sa vyšplhal k oknu. Nafotili ma, ako počas pandémie chodím do iných okresov. Samozrejme, mal som relevantný dôvod, no oni sa snažili o moju diskreditáciu. Postupne však prechádzali aj na ľudí z môjho okolia – kamarátovi aj bývalej priateľke prepichli pneumatiky.

Napokon sa to skončilo krachom vzťahu, ten tlak sa už nedal uniesť. Pomaly sa začali strácať aj naozaj dobré priateľstvá, kamaráti ma síce veľmi podporovali, no ja som ich nedokázal vždy ochrániť naspäť.

Často sa v rozhovoroch dostávam k tomu, že nenávisť je hlučnejšia. Vy ste sa ozvali, no malo to vo vašom živote mnoho následkov, ktoré by zvládol málokto.

Podporu Kysučanov sme nestratili okamžite, na začiatku sa za nás mnohí postavili. Videli však, že keď sa nás zastanú, nenávisť sa obráti voči nim. Už to nebolo o tom, že hovorili o nejakej organizácii, ale písali menovite priamo im. Našich podporovateľov sa však už nikto nezastal, a tak zostalo ticho. Ľudí postupne prestalo baviť obhajovať nás a poukazovať na pravdu. Cítili, že bude lepšie, keď budú mlčať. Je to aj také poučenie, ktoré sa po tejto skúsenosti snažím tlmočiť ľuďom – zastávajte sa ostatných, nenechajte pravdu mlčať.

Z Kysúc ste sa napokon presťahovali.

Áno, našiel som podporu vo vedení mesta Trnava, ktoré si povedalo, že chce, aby niekto rozvíjal prácu s mladými. A tak som teraz tu – budujem a koordinujem klubovne, takže môj deň je aj o písaní projektov či nakupovaní vybavenia, no naďalej pracujem aj priamo s tínedžermi na workshopoch, vzdelávaniach a iných aktivitách. V klubovniach napríklad veľa diskutujeme. 

Trnava je taký nový impulz do môjho života. Znova môžem sledovať, ako niečo pomaličky rastie a som tomu veľmi rád.

Líši sa nejako práca v Trnave s pôsobením v Kysuckom Novom Meste? 

Aktivity v klubovniach sú rovnaké, no prístup mesta a ľudí pracujúcich s mládežou je celkom rozdielny. Podpora mesta je pre prácu s mládežou veľmi dôležitá a v Trnave máme plnú podporu nielen inštitúcie, ale aj väčšej časti obyvateľov.

V Trnave ste teda našli podporu. No aj tak, po tom všetko, čo ste prežili, mám v hlave ešte poslednú otázku – prečo ste to po tom všetkom so Slovenskom nevzdali?

Kvôli mladým ľuďom. Ak som čo i len jednému človeku pomohol, stálo to a stále to stojí za to. Na Slovensku je síce viacero organizácií, no viem, že ak by sme zavreli dvere do klubovní, mnohí mladí by si už nehľadali iné miesta – skončili by spolu so mnou a to nechcem. 

Skúsenosť z Kysúc bola strašidelná, ale veľa ma naučila. Som silnejší a nedám sa odradiť; ako som hovoril, moje miesto je na Slovensku. Úprimne mi na budúcej generácii záleží a chcem im pomôcť najlepšie, ako viem. Aj Biela vrana je mojou motiváciou – predstavte si, že by som po jej získaní povedal, že so všetkým končím. (smiech)

Lukáš Hrošovský

Riaditeľ a zakladateľ mládežníckej organizácie SYTEV, laureát ocenenia Biela vrana 2023, ktoré dostal za svoju odvahu postaviť sa zoči-voči extrémizmu. Lukáš po útokoch odišiel z Kysúc do Trnavy, kde sa ďalej venuje rozvoju mladých.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Strach z trestov nahradili obavy zo sklamania. Prečo je dôležité, aby rodičia pochopili, čo naozaj trápi ich tínedžerov?

Svetové problémy nevyriešite, ale otvorenými rozhovormi o vzájomných potrebách môžete pomôcť budovať v rodinách vzťahy a pocit bezpečia.

Tlak na výkon, problémy na internete, vojna, klimatická kríza či coming-out. Pamätáte si, čo vás trápilo, keď ste boli v puberte? Zatiaľ čo kedysi sa mladí utápali v prvých rozchodoch, súčasnú generáciu trápia veľké globálne problémy, na ktoré často nemajú dosah. Pomôcť im môžu rodičia, no na to, aby si vybudovali skutočný vzťah, sa musia vzájomne počúvať a podporovať.

Mladé dievčatá trápia rovnaké problémy, aké zažívali už ich babky. Ako prvá generácia ich pomenovali nahlas

S Marekom Madrom, psychológom a zakladateľom projektu Internetovej poradne pre mladých IPčko.sk, sme sa rozprávali o tom:

  • ako sa vyvíja vzťah medzi dieťaťom a rodičom,
  • prečo sa tínedžeri správajú extrémne,
  • čo mladých skutočne trápi, 
  • prečo tínedžeri nedôverujú politickým elitám, 
  • čo by mali robiť rodičia, aby deti zvládli toto obdobie lepšie.

Medzi psychológmi a psychologičkami sa často hovorí o budovaní vzťahov, či už sú to partnerské, priateľské, alebo pracovné. O budovaní vzťahu medzi dieťaťom a rodičom toľko nepočuť. Prečo? Keď nás viaže rodinné puto, tak na vzťahu už pracovať nemusíme?

Páči sa mi, ako ste sformovali otázku, lebo je to naozaj zaujímavá vec, ktorou sa zaoberá málo psychológov. Príbeh budovania vzťahu dieťaťa a rodiča je komplexný a deje sa veľmi prirodzene, pretože dieťa je súčasťou tela matky a matka je súčasťou dieťaťa. Vývinová psychológia nám hovorí, že ľudia sú sociálne tvory a navzájom sa potrebujú, aby vôbec dokázali vnímať nejaké emócie.

Ľudský druh je jeden z mála, kde je dieťa absolútne závislé od starostlivosti rodičov. Čiže keď je na vás dieťa naviazané od malička, tak si vytvára vzťah. Ako prvé sa naučí vnímať súvis medzi bezpečím a rodičmi – ľuďmi, ktorí dokážu napĺňať jeho potreby. 

A ako si tento vzťah vytvárajú rodičia?

Rodičia si vytvárajú vzťah k novému tvorovi, pretože zaň cítia zodpovednosť. Niekedy však môže prísť k zmenám chemikálií v mozgu a zodpovednosť necítia. Vtedy sa naruší primárny ľudský pud – starostlivosť o bezbranných, deti je pre nás prirodzená. V zásade však platí, že do 10 rokov je dieťa odkázané na rodičov, vníma svet cez oči svojho najbližšieho okolia a nepremýšľa o tom, v akom kontexte vlastne žije. Má rado svojich rodičov, pretože sa s nimi cíti bezpečne. 

Čo sa začne diať v desiatich rokoch?

Po tých 9-10 rokoch príde zlomové obdobie, v ktorom rodina prestáva byť najdôležitejšia. Dieťa si chce všetko naučené overiť „tam vonku“ medzi rovesníkmi. Nie je to tým, že by bolo vaše dieťa problematické, deti v tomto období hľadajú nejakú skupinu, ktorej súčasťou sa stanú, a táto skupina bude úplne iná ako rodina, v ktorej vyrástli. Aj preto hovoríme, že sa tínedžeri správajú extrémne – robia buď jeden, alebo druhý extrém a každý týždeň prídu s niečím iným.

Je to prirodzené a zdravé a v prípade rodičov je dôležité, aby dieťa podporovali, aby mu „fandili“. Musia hľadať spôsob, ako byť aj naďalej súčasťou života svojho tínedžera. Chodí k nim, spí u nich, obedujú spolu, no prechádza obdobím, ktoré je úplne iné a nesmierne dôležité pre jeho vývin. Práve preto ho musia podporiť. 

Ak však ide dieťa v tínedžerskej fáze zlým smerom, musí byť náročné podporiť ho. Predsa len asi rodič nepodporí dieťa napríklad v drogách.

„Drogy sú super“ by nemal povedať žiaden rodič, no aj v tomto prípade sa môžeme sústrediť na pozitíva – zistiť, ako sa vďaka nim mladí cítia. Sú uvoľnení a otvorení? Nemusíme drogy chváliť, dôležité je nezamerať sa na prejavy správania, ale na potrebu, ktorá k nim viedla. A potom môžeme hľadať zdravé cesty, ako sa k nej dostať. Ak tínedžer potrebuje stav uvoľnenia, môžeme mu ukázať napríklad šport. 

Rodič má prirodzenú túžbu a potrebu chrániť dieťa, pretože je skúsenejší, lebo vidí, aké nástrahy prináša život. Faktom je, že mozog tínedžera nie je dostatočne vyvinutý na to, aby dokázal vyhodnocovať riziká. Nie je to vec názoru, ide o fyziologický vývin. Centrá v mozgu, ktoré vyhodnocujú zodpovednosť a následky správania, sa vyvíjajú až niekedy medzi 25. a 26. rokom. Zdravý tínedžer by mal riskovať – nejde o nič netradičné. Nič to však nemení na tom, že pre rodičov ide o jednu z najnáročnejších výziev pri výchove.

Dialóg o potrebách je silnejší ako zákazy a príkazy, no chápem, že keď prežívate strach a úzkosť, je náročné hovoriť o svojich potrebách. Byť rodičom je naozaj ťažká práca. 

Čo by teda mali robiť rodičia, aby bolo toto obdobie pre všetkých znesiteľnejšie?

Mali by hovoriť o svojich potrebách. Skúste napríklad povedať „potrebujem, aby si bol v bezpečí, aby si mal v merku nejaký cieľ, potrebujem, aby si vedel, že tvoje správanie nesie dávku zodpovednosti a odzrkadlí sa v tvojej budúcnosti“. No súčasne treba povedať „vždy chcem byť pri tebe, nech sa deje čokoľvek“. Dialóg o potrebách je silnejší ako zákazy a príkazy, no chápem, že keď prežívate strach a úzkosť, je náročné hovoriť o svojich potrebách. Byť rodičom je naozaj ťažká práca. 

Možno by pomohlo, ak by vedeli, čo tínedžerov skutočne trápi. V IPčku, online psychologickej poradni pre mladých, ste s nimi v kontakte denne. Prečo vás oslovujú?

Pomôžem si najnovšími dátami, ktoré sme spracovali za prvý polrok tohto roku a porovnávame ich s predošlým polrokom. Vidíme 220-percentný nárast kontaktov v téme fenoménu internetu, 170-percentný nárast pri poruchách príjmu potravy, 30-percentný nárast v téme sebapoškodzovania, 18-percentný nárast v prosbách o pomoc ľudí z LGBTI+ komunity, 21-percentný nárast v téme stres a tlak na výkon, pričom 19 % maturantov sa pri tomto strese sebapoškodzuje. V téme pokusov o ukončenie života máme nárast 76 %, výraznou otázkou je aj environmentálna úzkosť. 

Najčastejšou témou, s ktorou sa na nás ľudia obracajú už 11 rokov nášho fungovania, je pocit samoty a hneď druhou je tlak na výkon. Mladí hovoria aj o myšlienkach na ukončenie života, depresii, rovesníckych vzťahoch, sebapoškodzovaní, úzkosti, partnerských a rodinných vzťahoch, konfliktoch, problémoch na internete, ťažkostiach v škole, psychiatrických problémoch, vojne na Ukrajine, strate svojich blízkych, sexualite, domácom a sexuálnom násilí, samovražedných pokusoch, poruchách príjmu potravy, o návykových látkach a ešte stále máme v rozhovoroch aj covid-19.

To je hrozné, keď som ja bola tínedžerka, najčastejšie ma trápila zlá známka.

Známky mladých trápia stále, ale inak. Keď sme v IPčku začínali s psychologickou podporou, prichádzali k nám mladí ľudia, ktorí hovorili, že sa boja povedať dospelým, čo sa im deje, pretože očakávajú nejaký trest. Napríklad vás trápila zlá známka, pretože ste očakávali, že budete mať zákaz chodiť von s priateľmi. Postupne prišiel zásadný obrat a dnes k nám prichádzajú mladí ľudia s tým, že sa boja povedať rodičom o svojom probléme, pretože ich nechcú sklamať.

Nechcú sklamať rodičov a utápajú sa v témach, ktoré sú priťažké aj pre dospelých.

Dnes je populárne mať na všetko názor, vyvíja sa tlak, aby sme sa k všetkému vyjadrovali. Škatuľkujeme ľudí podľa ich postoja k politickým stranám, denne v médiách riešime ťažké globálne témy. Na pozadí celej tejto doby je maturant, ktorý má strach o svoju vlastnú budúcnosť. Neverí politickým elitám, neverí, že sa vojna na Ukrajine nepresunie aj na Slovensko. Súčasná generácia tínedžerov sa zameriava na riešenia, pretože predošlá generácia na ne rezignovala.

Sociológ: Zabúdame, že nerovnosťami v spoločnosti aj odriekame slobodu ľuďom, ktorých sa to týka

Vtedy bolo ukradnuté, čo si myslí jednotlivec, bolo jasne stanovené, čo si majú myslieť všetci. Dnes je možnosť kreatívne uvažovať a hľadať riešenia, no mladý človek nemá ako ovplyvniť vojnu, klimatickú krízu a ďalšie veľké problémy, pre ktoré sa trápi. Prichádzajú za nami maturanti, ktorí hovoria, že nemá zmysel maturovať, nemá zmysel ísť na vysokú školu, pretože necítia istotu, že sa o nich politici dokážu postarať. Nehovorí sa o tom, ale toto v sebe tínedžeri riešia a frustruje ich, že nemôžu nič urobiť. 

Dnes je možnosť kreatívne uvažovať a hľadať riešenia, no mladý človek nemá ako ovplyvniť vojnu, klimatickú krízu a ďalšie veľké problémy, pre ktoré sa trápi.

Cítia istú dávku nespravodlivosti?

Cítia, že sú tu výzvy, na ktoré dospelí kašlú. A začína sa to už v rodinách. Predstavte si, že prídete z práce, sadnete si doma s deckami a poviete im, že prišiel privysoký účet za telefón. Budete hľadať vinníka, dôvod, prečo tá suma vyskočila, alebo spoločne hľadať riešenia? V rodinách sa len málokedy rozpráva o tom, že je normálne mať problém a hľadať riešenia. A  to dnešným mladým chýba. 

Vnímajú to vôbec dospelí?

Myslím, že mnohí by boli prekvapení z toho, aké hodnoty zastávajú mladí. Keď sa napríklad opýtate, aký chcú mať vzťah, tak najčastejšie hovoria o pevnosti, láske, istote, bezpečí. O hodnotách, ktoré by dospelých prekvapili, pretože nemajú energiu hľadať v mladých viac. No a k výnimočným hodnotám, ktoré zatieňujú problémy bez riešení, sa ešte pridáva tlak. „Aby som bol úspešný, musím sa pripraviť na všetky alternatívy. Študujem, no neviem, či môj odbor bude o 5 rokov vôbec relevantný. Pripravujem sa na povolanie, ktoré nebude existovať.“ Sú pod priveľkým tlakom.

Čo by ste poradili rodičom, ktorí vychovávajú dieťa v takom zamotanom svete?

Byť tu pre svoje dieťa. Počúvať, dávať vedieť, že vidíte viac ako len nejaké extrémne tínedžerské správanie. Vidieť hodnoty. Pomenovať dobré stránky, aj keď je to pre nás ťažké. 

Takže aj keď tínedžer odpovedá jedným slovom, máme sa snažiť.

Dáta nám hovoria, že s 15-ročnými tínedžermi sa rodičia rozprávajú 7 minút za deň. To je veľmi málo. Hovorte o tom, ako ho milujete. Zastavte sa a pripomínajte, že nech sa stane čokoľvek, ste tu. A keď dáte svojmu dieťaťu najavo, že môže prísť s hocičím, tak buďte pripravení, že to využije a naozaj príde aj s ťažkými témami. 

Byť rodičom dnešného tínedžera je veľmi náročné, je to úplne iné ako pred 15 rokmi. Neobviňujte sa pri zlyhaniach, každý rodič v nejakom momente zlyhá a rovnakú chybu urobíte aj viackrát, tomu sa nevyhnete. Tá skutočná výzva dneška je nehľadať príčinu, ale pozrieť sa na to, čo s tým môžete urobiť. 

Marek Madro

Psychológ, ktorý v roku 2012 založil a dodnes vedie internetovú poradňu pre mladých IPčko. Poradňa funguje nonstop, najčastejšie mladí kontaktujú psychológov cez chat. IPčko stojí za viacerými projektami, ktoré sa snažia pomôcť deťom a mladým ľuďom v zložitých životných situáciách.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.