Bojovali by ste za spravodlivosť aj vtedy, keby vám domov chodili výhražné listy? Lukáš Hrošovský, laureát ocenenia Biela vrana, áno. Na Kysuciach založil organizáciu pre mládež SYTEV, a keď sa postavil proti extrémizmu, začali mu chodiť vyhrážky. Lukáša to však neodradilo – presťahoval sa do Trnavy, kde ďalej pracuje s mladými. V rozhovore sme sa ho pýtali, ako vnímajú tínedžeri Slovensko a čo by mohli robiť rodičia, aby sa ich deti necítili osamelo.
V rozhovore s Lukášom Hrošovským sa dočítate aj o tom:
- prečo začal pracovať s mladými, keď bol sám tínedžerom,
- čo ho mládež učí a čo ich trápi,
- aké aktivity odporúča na budovanie dôvery s mladými,
- prečo sa mu začali na Kysuciach vyhrážať,
- čo mu pomáhalo v časoch, keď mu vyhrážky chodili domov,
- a prečo to nevzdal.
Ste zakladateľom organizácie SYTEV, ktorá pokrýva mnoho aktivít s mládežou. Okrem iného im pomáha vycestovať do zahraničia alebo tráviť čas zmysluplne. Ako a prečo ste ju založili?
Založili sme ju v Kysuckom Novom Meste spolu s kamarátmi, keď sme mali 17 rokov. Na strednej som totiž bol predsedom študentského parlamentu a mohol som chodiť na rôzne neformálne vzdelávania, ktoré mi toho veľa dali, no hnevalo ma, že pozývajú iba mňa.
Chcel som, aby všetci študenti mali takúto príležitosť, a tak vznikol SYTEV. Hovorili sme o možnostiach vycestovať, pripravovali rôzne aktivity, workshopy a neskôr vznikli aj naše klubovne. Už 2 roky po vzniku sme boli jedna z najväčších partnerských organizácií pre Erasmus+ na Slovensku, vďaka ktorému môžu mladí ľudia študovať v zahraničí. Ročne sme vyslali do zahraničia vyše 150 študentov a študentiek.
A vy ste nikdy nechceli odísť do zahraničia?
Mal som aj také ponuky a dokonca by sa mi ako pracovníkovi s mládežou v zahraničí nežilo zle. Vždy však u mňa vyhral aktivizmus – chcel som pracovať na lepšom Slovensku. Viem, že moje miesto je tu. A naozaj som nikdy neľutoval – aj cez všetko zlé a ťažké mi moja práca dodáva silu.
Miesto odchodu do zahraničia ste teda pokračovali v práci s mládežou na Kysuciach?
Áno. Naša práca sa ešte zintenzívnila, keď vyšli výsledky študentských volieb. Ukazovali, že mladí ľudia inklinujú k nenávisti, extrémizmu a fašizmu. Chceli sme byť pre mladých druhá možnosť, ktorá im ukáže, že sa to dá aj inak.
Stali sme sa akreditovanou organizáciou ministerstva školstva a chodili sme vzdelávať mladých po školách. Vytvorili sme klubovňu, náučný chodník, sprejovali sme na chodníky skákačky pre deti, zbierali odpadky – jednoducho, zapájali sme mladých do zmysluplných projektov.
Boli tieto aktivity pre mladých aj atraktívne?
Bol to obrovský boom, o všetky aktivity bol záujem. Nedávno som rozmýšľal, že to bude už 10 rokov, čo pracujem s mládežou. Sme síce malý tím – ja, 2 lektori a 2 študenti, no napríklad v minulom roku sme pripravili 270 vzdelávacích aktivít pre viac ako 5 200 mladých.
Celkovo som na workshopoch, víkendovkách, týždňových vzdelávaniach stretol 10- až 12-tisíc mladých. Všetkým som zrejme nepomohol, ale je to pre mňa obrovské číslo. Rád sa pozerám na svet skrz mládež a veľmi veľa sa od nich učím.
Čo napríklad vás naučili?
Väčšej otvorenosti a pochopeniu. Keď som videl, ako mládeži záleží na ekologických témach, začal som aj ja žiť udržateľnejšie. Naučil som sa ísť mimo svojej komfortnej zóny – moje 16-ročné ja by určite nezvládlo hovoriť na konferenciách ani novinársky rozhovor. No a po úspechu našej organizácie som sa musel priučiť aj time managementu, keďže treba riešiť aj administratívu.
Sme konštantne v nejakej kríze a mladí ľudia to cítia, dôsledkom čoho sa im zhoršuje aj psychické zdravie.
S mladými pracujete intenzívne skoro 10 rokov, to je naozaj dlhé obdobie. Akí sú podľa vás mladí ľudia dnes?
Osamelí. Po pandémii stratili záujem o komunitné stretnutia, mnohí sedia za počítačom, telefónom, sledujú ostatných na sociálnych sieťach a cítia sa sami a smutno. Naopak, pri tých, ktorí navštevujú klubovne, vidíme, že sa veľmi potrebujú rozprávať s dospelými.
Psychické zdravie mládeže sa veľmi zhoršuje. Najprv covid, potom vojna. Sme konštantne v nejakej kríze a mladí ľudia to cítia. Dokonca sa zaujímajú aj o politickú situáciu, nie je im to ľahostajné. Vždy si spomeniem na organizáciu IPčko – naozaj rozumiem, prečo zakladajú komunitné miesta s psychológmi. Je to veľmi potrebné a ďakujem im za ich prácu.
O svete tínedžerov sme sa nedávno rozprávali aj s Marekom Madrom zo spomenutého IPčka. Vyplynulo z toho, že mladým ľuďom chýba porozumenie od dospelých aj plnohodnotné vzťahy, v ktorých sú vypočutí. Ako to vnímate z pohľadu vašej komunity – vedia o trápeniach mladých ľudí aj ich rodičia, zaujímajú sa?
Je to individuálne, no zdá sa mi, že nemajú dostatočne hlboké vzťahy. Málo sa rozprávajú, nebudujú si dôveru. Mladí vidia na internete veľkú dávku nenávisti a nevedia, ako s tým pracovať. Tešia ich lajky, lebo doma nedostávajú tú skutočnú podporu. Neveria rodičom ani učiteľom.
Ako si u nich budujete dôveru vy?
Cez hry. Hráme sa a postupne ideme hlbšie, využívame napríklad komunikačné kartičky. Je skvelé, že aj cez zábavné aktivity môžeme budovať bezpečný priestor. Najdôležitejšie je vyhradiť si čas a pracovať na skutočne hlbokom vzťahu. Rodičom by som odporúčal viac sa s deťmi rozprávať, nechávať si ich „tajomstvá“ naozaj len pre seba a nevyťahovať ich pred ostatnými. Presne to robíme aj my v mládežníckych organizáciách.
Na Kysuciach mali vás a vašu organizáciu ľudia radi. Potom prišiel zlom, aj v dokrútke na odovzdávaní ocenení Biela vrana sme počuli, že Lukáša Kysučania vyhnali. Čo sa stalo?
V Kysuckom Novom Meste bolo zhromaždenie priaznivcov extrémizmu. V malej skupine sme sa postavili na námestie aj my, aby sme ukázali, že na Kysuciach je aj odpor.
Keď som šiel na námestie, kamaráti ma varovali, že to nemusí dopadnúť dobre. A nedopadlo. Boli sme v menšine, radikálov prišlo okolo 1 000. Najsilnejší moment toho protestu bol fakt, že na nás namierili policajné psy – my sme tam podľa policajtov boli „tí zlí“. Od toho dňa sa to už len stupňovalo.
Ak chceme budovať skutočne hlboký vzťah s tínedžermi, musíme si pre nich aj vyhradiť dostatok času.
Ako?
Najprv prišli nenávistné komentáre, vraj sme podporovatelia covidu. Pre dotácie z Európskej únie sme boli považovaní za agentov. Nič z toho nedávalo zmysel, no postupne nás prestali podporovať aj ľudia z našej komunity. A potom sa to obrátilo na osobné útoky.
Chodili mi výhražné listy. Vždy keď mi prišla obálka bez odosielateľa, vedel som, že pôjde o nenávisť a vyhrážky. Polícia neskôr zistila, že odosielateľ s listom manipuloval v rukaviciach, takže si naozaj dal záležať.
Neskôr som dostal aj list, v ktorom boli fotky mňa z môjho bytu. Niekto ma sledoval buď dronom, alebo sa vyšplhal k oknu. Nafotili ma, ako počas pandémie chodím do iných okresov. Samozrejme, mal som relevantný dôvod, no oni sa snažili o moju diskreditáciu. Postupne však prechádzali aj na ľudí z môjho okolia – kamarátovi aj bývalej priateľke prepichli pneumatiky.
Napokon sa to skončilo krachom vzťahu, ten tlak sa už nedal uniesť. Pomaly sa začali strácať aj naozaj dobré priateľstvá, kamaráti ma síce veľmi podporovali, no ja som ich nedokázal vždy ochrániť naspäť.
Často sa v rozhovoroch dostávam k tomu, že nenávisť je hlučnejšia. Vy ste sa ozvali, no malo to vo vašom živote mnoho následkov, ktoré by zvládol málokto.
Podporu Kysučanov sme nestratili okamžite, na začiatku sa za nás mnohí postavili. Videli však, že keď sa nás zastanú, nenávisť sa obráti voči nim. Už to nebolo o tom, že hovorili o nejakej organizácii, ale písali menovite priamo im. Našich podporovateľov sa však už nikto nezastal, a tak zostalo ticho. Ľudí postupne prestalo baviť obhajovať nás a poukazovať na pravdu. Cítili, že bude lepšie, keď budú mlčať. Je to aj také poučenie, ktoré sa po tejto skúsenosti snažím tlmočiť ľuďom – zastávajte sa ostatných, nenechajte pravdu mlčať.
Z Kysúc ste sa napokon presťahovali.
Áno, našiel som podporu vo vedení mesta Trnava, ktoré si povedalo, že chce, aby niekto rozvíjal prácu s mladými. A tak som teraz tu – budujem a koordinujem klubovne, takže môj deň je aj o písaní projektov či nakupovaní vybavenia, no naďalej pracujem aj priamo s tínedžermi na workshopoch, vzdelávaniach a iných aktivitách. V klubovniach napríklad veľa diskutujeme.
Trnava je taký nový impulz do môjho života. Znova môžem sledovať, ako niečo pomaličky rastie a som tomu veľmi rád.
Líši sa nejako práca v Trnave s pôsobením v Kysuckom Novom Meste?
Aktivity v klubovniach sú rovnaké, no prístup mesta a ľudí pracujúcich s mládežou je celkom rozdielny. Podpora mesta je pre prácu s mládežou veľmi dôležitá a v Trnave máme plnú podporu nielen inštitúcie, ale aj väčšej časti obyvateľov.
V Trnave ste teda našli podporu. No aj tak, po tom všetko, čo ste prežili, mám v hlave ešte poslednú otázku – prečo ste to po tom všetkom so Slovenskom nevzdali?
Kvôli mladým ľuďom. Ak som čo i len jednému človeku pomohol, stálo to a stále to stojí za to. Na Slovensku je síce viacero organizácií, no viem, že ak by sme zavreli dvere do klubovní, mnohí mladí by si už nehľadali iné miesta – skončili by spolu so mnou a to nechcem.
Skúsenosť z Kysúc bola strašidelná, ale veľa ma naučila. Som silnejší a nedám sa odradiť; ako som hovoril, moje miesto je na Slovensku. Úprimne mi na budúcej generácii záleží a chcem im pomôcť najlepšie, ako viem. Aj Biela vrana je mojou motiváciou – predstavte si, že by som po jej získaní povedal, že so všetkým končím. (smiech)
Loading...
