Od roku 2015 vytváral bezpečný priestor nielen pre kvír ľudí v obľúbenom podniku Tepláreň. Tento rok získal ocenenie Biela vrana aj za odvahu a nebojácnosť, ktorú preukázal aj po tragických udalostiach v októbri. Po teroristickom čine, vražde Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča, sa stal tvárou komunity napriek tomu, že sa v záujme svojej bezpečnosti mohol stiahnuť z verejného diania. Kvír ľudia však stále nežijú v bezpečnej krajine – ako môžeme prispieť k rovnoprávnosti a životu bez strachu a nenávisti?
V rozhovore s aktivistom a laureátom Bielej vrany 2022 Romanom Samotným sa dočítate aj o tom:
- ako prežíval posledné týždne po útoku na Zámockej ulici,
- či ešte vidí budúcnosť pre Tepláreň,
- ako sa začala a ako pokračuje iniciatíva Ide nám o život,
- ako môžeme prispieť k tomu, aby sa u nás cítili menšiny bezpečne,
- čo by mohli spraviť školy, firmy a iné inštitúcie, aby sa situácia na Slovensku zlepšila a kvír ľudia sa nemuseli báť o svoj život.
Založil si Tepláreň, lebo si chcel vytvoriť priestor pre kvír ľudí, ktorý by nebol v podzemí ako väčšina vtedajších komunitných priestorov. Podarilo sa podľa teba vytiahnuť za obdobie, kým existovala, LGBTI+ ľudí viac na svetlo?
Určite sa za posledné roky výrazne zmenil spôsob, ako komunita žije a aké priestory a podujatia si vytvára. Útlak síce silnel, ale LGBTI+ scéna nikdy nebola väčšia a pestrejšia, než je v súčasnosti. Verím, že sa to jedného dňa premení aj do akceptácie väčšinovou spoločnosťou.
Tepláreň si do istej miery vnímal ako svoju obývačku, trávil si tam veľa času, aj vtedy, keď musela byť ako podnik počas pandémie zavretá. Už si sa s ňou rozlúčil?
Ešte stále som to nedokázal. Chodím sem skoro každý deň a stále sa mi zdá, že Tepláreň nikam neodchádza, hoci si uvedomujem, že v nejakej podobe už v dôsledku vrážd odišla.
Porota Bielej vrany vyzdvihla, že si sa po vraždách pred Teplárňou nestiahol z verejného života, aj keď by to bolo prirodzené, nikto by ti to nevyčítal. Predsa, zvažoval si, či sa stiahneš?
Nepamätám si taký moment, nikdy som neuvažoval, že by som sa úplne stiahol. Občas som cítil, že by som mal ubrať, lebo som bol fyzicky veľmi vyčerpaný a mal som pretlak emócií. Keď sa to odrážalo do vzťahov, v ktorých som predtým nachádzal zázemie, rozmýšľal som, či zvládnem všetko ustáť.
No v skutočnosti som po teroristickom čine nemal ani možnosť zvážiť všetky okolnosti. Ocitol som sa uprostred situácie, na ktorú bolo treba okamžite reagovať. Cítil som veľkú naliehavosť a potrebu konať hneď, aby nešla celá situácia do stratena, preto vznikla aj iniciatíva Ide nám o život. Uvedomil som si totiž, že nám skutočne ide o život a musíme niečo spraviť. Lebo keby teraz vraždy prešli bez reakcie, mohli by potom neskôr prejsť aj horšie veci. Zdalo sa mi preto, že nemám na výber.
Keby si sa stiahol, možno by si sa v nečinnosti cítil aj horšie, bezmocne.
Hej, som typ osobnosti, ktorý na krízy reaguje zvýšenou aktivitou, podobne som to cítil aj počas pandémie. Keď príde ohrozujúca situácia, nejak prirodzene nájdem sily, o ktorých som dovtedy netušil, a hľadám riešenia. Nie som človek, ktorý by ušiel alebo zamrzol.
Ako na udalosť reagovali kvír ľudia? Videli sme, že sa mnohí zaktivizovali, no vieš aj o takých, ktorí sa dôsledkom tohto činu ešte viac uzavreli?
Určite bolo veľa LGBTI+ ľudí, ktorých to vystrašilo a pre vlastné bezpečie sa rozhodli tajiť svoju identitu, a je to aj pochopiteľné. Na druhej strane som však videl predovšetkým obrovskú súdržnosť, odhodlanie bojovať, neustúpiť strachu a zlu a čeliť mu. Toto som silno cítil a zapísalo sa mi to do srdca. Keď si sa ma spýtal, či som sa nezľakol, treba k mojej odpovedi dodať, že som na to všetko nebol sám. Bolo okolo mňa mnoho ľudí, nielen z komunity, s ktorými sme spolu tomu tlaku čelili. Pocit súdržnosti bol pre mňa aj mnohých ďalších zdrojom veľkej sily.
Porušilo sa spoločenské tabu, násilie sa dostalo do verejného priestoru. Po takýchto útokoch zvyknú ďalšie ešte pribudnúť, dokazujú to aj výskumy zo zahraničia. Ak niekto spácha takýto čin, môže to posmeliť ďalších agresorov.
Ktorý okamih z týždňov po teroristickom útoku bol pre teba najsilnejší?
Tesne po útoku, na začiatku iniciatívy mi napísalo niekoľko ľudí, že keď budem potrebovať, budú tu pre mňa. Vedel som, že bude treba na vraždy nejako reagovať. Ozval som sa im a všetci boli hneď ochotní pomôcť nad rámec svojich bežných pracovných výkonov. Venovali tomu veľa času, peňazí, energie. V rámci iniciatívy sa zrazu našli desiatky ľudí, ktorí každý deň súvisle vyše mesiaca pracovali s veľkým nasadením. Bolo veľmi povznášajúce to sledovať a dalo mi to nádej.
Krátko po vraždách pred Teplárňou pribudli ďalšie útoky na LGBTI+ ľudí. Spustil teroristický čin väčšiu nenávisť alebo sa tieto činy len konečne začali nahlasovať?
Interpretácie sú skutočne dve. Ďalšie medializované nenávistné útoky si môžeme vysvetliť skutočnosťou, že ich je veľa, no často sú bagatelizované. Mnohí a mnohé sa necítia komfortne prípad nahlásiť a teraz sa možno iba ukázal stav, ktorý je slovenskou realitou.
Druhý pohľad je, že sa útokom porušilo nejaké spoločenské tabu. Násilie sa dostalo do verejného priestoru vo väčšej miere práve samotnou vraždou. Niečo podobné vravia aj výskumy zo zahraničia, že po takýchto útokoch ešte ďalšie zvyknú pribudnúť. Ak niekto spácha takýto čin, môže to posmeliť ďalších agresorov.
K tomu, aby sa bezpečie kvír ľudí na Slovensku zmenilo, však budeme musieť prispieť všetci. Čo môžem urobiť ja ako jednotlivec, aby som pomohol zlepšiť situáciu?
Treba opakovať, že za nárastom agresivity aj voči LGBTI+ ľuďom je fakt, že veľa ľudí mlčí. Hoci veria v ľudské práva a rovnosť pre všetkých, nie sú ochotní postaviť sa krivde a nespravodlivosti, keď ju vidia. Sú ticho.
Ak chceme zabrániť tomu, aby násilie u nás bolo normou, musí sa väčšia časť spoločnosti proti nemu vyhraniť v akejkoľvek podobe. Musíme dokázať, že do našej spoločnosti prejavy násilia nepatria, a, naopak, prijať menšiny. Je to skutočne na každom a každej z nás, aby sme sa ozvali, keď je to potrebné.
Drag queen Grófka viackrát narážala na to, že si nestačí dať len obrázok na sociálne siete. Aké konkrétne činy teda môžeme v zmysle podpory spraviť?
Nie je to len o fotke na Instagrame, ale o tom, či je človek ochotný postaviť sa za pravdu v reálnom, bežnom živote. Napríklad počas rodinného obeda či pracovnej porady. Alebo keď čaká na autobus a vidí nespravodlivosť.
Vieme, že mnoho prípadov násilia na ženách sa odohralo v autobuse plnom ľudí. Ak sa vtedy neozve zásadná väčšina, umožňuje to agresorovi pokračovať v zle. Je síce fajn dať si dúhovú profilovku, aj to je odkaz, ale treba v bežných situáciách ukázať, že netolerujeme agresorov.
Čo môžeme spraviť ako jednotlivci, aby sa kvír komunita cítila bezpečnejšie?
Ozveme sa, keď vidíme nenávistné prejavy či šikanovanie.
Aj keď to nemusí byť vždy jednoduché, skúsme sa zastať svojich postojov a vymedziť sa voči akýmkoľvek nenávistným prejavom, homofóbii či transfóbii. Keď v škole, v práci alebo aj na sociálnych sieťach vidíme alebo počujeme nenávisť, osmeľme sa a citlivo pomenujme, že to do slušnej spoločnosti nepatrí. Aj tým, že nezostaneme ticho, vyjadríme podporu LGBTI+ komunite.
Používame rešpektujúci jazyk.
Áno, používanie rešpektujúceho jazyka je mimoriadne dôležité. Necitlivý jazyk prebúdza a prehlbuje predsudky. Čím rešpektujúcejší jazyk používame, tým tolerantnejšiu spoločnosť pomáhame budovať. Pýtajme sa, ako sa identifikujú LGBTI+ ľudia, pýtajme sa na zámená, ktoré používajú transrodoví a nebinárni ľudia – a rešpektujme to. Rešpektujeme aj právo na súkromie, napríklad pri procese tranzície.
Verejne presadzujeme rešpekt voči LGBTI+ ľuďom.
Obyčajné pripnutie dúhovej stužky, prípadne vyvesenie dúhovej vlajky – to sú veľmi dôležité symboly, ako vyjadriť podporu LGBTI+ ľuďom, ich deťom a rodinám. Presadzujeme hodnoty rešpektu a prijatia. Ak môžeme, zúčastňujme sa na pochodoch za práva LGBTI+ ľudí, hovorme a zdieľajme iniciatívu Ide nám o život, lebo aj náš čas, ktorý do toho dáme, môže pomôcť k spravodlivej spoločnosti pre všetkých LGBTI+ ľudí.
Ďalšie praktické a dôležité odporúčania nájdete tu. Ak chceme vytvoriť bezpečnejšiu a tolerantnejšiu krajinu, musíme začať od seba.
Keď spomínaš pracovné porady, asi by bolo dobré, aby jednoznačný postoj vyjadrili aj samotné firmy, resp. zamestnávatelia. Ako je to teraz? Máme čo zlepšovať aj v tomto smere?
Súhlasím, vedenie firmy by vždy malo pamätať aj na firemnú kultúru, na nejaké základné etické pravidlá, ktoré by mali jasne komunikovať aj k zamestnancom, ak chcú vytvoriť naozaj férové pracovisko pre všetkých. Tieto hodnoty by firmy mali komunikovať aj navonok. V tomto smere vidím pokrok, je to často práve biznis sektor, kto nahrádza štát pri osvetových kampaniach o LGBTI+ ľuďoch. Aj keď určite je čo dobiehať, keď sa pozrieme na štandard vo vyspelých krajinách smerom na západ.
Po rokoch života v útlaku je nám blízka snaha nevzdávať sa a pokračovať. Som presvedčený, že ani po útoku sa ako komunita nevzdáme, lebo sa usilujeme len o základnú vec a to je život v pravde.
Na jednej strane je to práca a dospelí ľudia, ale na druhej strane sú to školy, kde veľkú časť života trávia deti. Navyše škola je inštitúcia, ktorá má možnosť ich formovať.
Školy spomíname aj v iniciatíve Ide nám o život. Radikalizácia na školách a vzdelávanie o LGBTI+ ľuďoch je veľkou témou. Na jednej strane inštitúcie nepostrehli, že sa nám mládež radikalizuje spôsobom, ktorý ohrozuje životy, čoho dôkazom sú aj vraždy pred Teplárňou.
Školy by teda mali prijať konkrétne metodiky, ako tomu zabrániť. Keď vidia dieťa, ktoré má tendencie k násilným činom, mali by ho vedieť odchytiť minimálne na úrovni školského psychológa. Druhou otázkou je, či vzdelávame deti k tomu, aby boli aktívnymi občanmi a občiankami. Vychovávame ich k humanizmu alebo z nich vyrábame stroje, ktoré len majú namemorované nejaké informácie? Máme na školách hodnotové vzdelávanie? Je na nich prítomná téma sexuálnej a vzťahovej výchovy a kto a ako ju vyučuje? Myslím si, že keď si odpovieme na tieto otázky, zistíme, že skutočne nie sme krajinou 21. storočia.
Čo môžu urobiť školy, aby sa kvír komunita cítila bezpečnejšie?
Ponúkame psychologickú podporu LGBTI+ žiakom a žiačkam aj ich rodičom, ktorí hľadajú cesty, ako svoje deti prijať a podporiť.
LGBTI+ žiaci a žiačky sú štatisticky na každej škole a škola by mala byť pre nich a aj všetky ostatné deti naozaj bezpečným priestorom. Psychologická pomoc nie je málo – ak ako škola nemáte svojho psychológa, skúste nadviazať spoluprácu s najbližšou poradňou, prípadne môžete osloviť odborníkov a odborníčky, ktorí sa špecializujú na prácu s LGBTI+ ľuďmi v poradniach inPoradňa a Prizma Košice. Ako inštitúcia, ktorá deti formuje, myslite aj na to, že nie všetci LGBTI+ žiaci a žiačky sa doma stretnú s prijatím zo strany rodiny a blízkych ľudí, najmä po svojich coming-outoch. Toto veľmi negatívne vplýva na ich duševné zdravie a kvalitu života a s tým súvisí aj dochádzka a prospech. Včasná psychologická podpora im môže pomôcť.
Máme školský poriadok, ktorý zahŕňa ochranu a prijatie rôznych menšín vrátane LGBTI+ ľudí.
Školský poriadok neobsahuje žiadne prvky, ktoré podporujú nerovnosť, napríklad odlišné pravidlá v obliekaní chlapcov a dievčat či odlišné pravidlá v správaní chlapcov a dievčat.
Školský poriadok by mal jasne vymedziť ochranu a prijatie menšín, aj LGBTI+ ľudí. Mal by jasne definovať, aké následky bude mať jeho nerešpektovanie. Práve to posilní v učiteľoch a učiteľkách odvahu zakročiť a zároveň aj zabezpečí možnosť odvolať sa na školský poriadok a konať, ak sa na škole vyskytnú nenávistné prejavy.
Tu nájdete ďalších 8 odporúčaní, ako zo škôl vytvoriť bezpečné miesto pre LGBTI+ žiakov a žiačky, ale aj ich rodiny a blízkych.
Keď sa pozrieme na ostatné inštitúcie, ktoré z nich sú dobrým príkladom, ako reagovať? A ktoré sú, naopak, zlým príkladom?
Najlepšie zareagovala určite prezidentka a polícia. Zaujali totiž jasný postoj, vyzdvihli, že nenávisť tu nemá miesto a že aj LGBTI+ ľudia sú súčasťou spoločnosti. Najhoršie zareagoval parlament, ktorý napriek preliatej krvi nebol schopný reflexie a prijať zákony, ktoré by zmenili praktický život kvír ľudí. Bavíme sa naozaj o praktických veciach, ako je napríklad mať možnosť získať ošetrovné, ak sa starám o chorého partnera, vzájomná vyživovacia povinnosť, voľno v práci pri sprevádzaní chorého partnera či partnerky, nárok na vdovské či možnosť dediť spoločný majetok, daňové úľavy.
Nie je zabezpečený ani najlepší záujem detí, ktoré vychovávajú LGBTI+ rodičia. Ak nie je možné osvojenie, dieťa nemá nárok na sirotské v prípade úmrtia nebiologického rodiča a ani nárok na dedičstvo. V prípade úmrtia biologického rodiča je tu hrozba, že môže skončiť v detskom domove. Je toho naozaj veľmi veľa, čo kvír ľuďom komplikuje život, najmä v takých kritických momentoch, keď sme najviac zraniteľní.
Čo ďalšie by ešte mohli spraviť inštitúcie?
Cieľom iniciatívy Ide nám o život je vytvárať bezpečný priestor pre kvír ľudí kdekoľvek na Slovensku tak, aby s nimi počítal aj štát. Je to na každom ministerstve, na verejnoprávnych médiách, orgánoch samospráv, aj ony môžu byť Teplárňou, kde sa budú dobre cítiť všetky menšiny.
V rámci iniciatívy chceme určite pokračovať vo vytváraní tlaku na politikov a političky, v tomto smere sme pripravili ďalšie kroky. Chceme ich priviesť k reflexii alebo v ideálnom prípade ku konkrétnym krokom.
Je to o tom, či sa človek postaví za pravdu v bežnom živote keď vidí nespravodlivosť. Napríklad počas rodinného obeda či pracovnej porady.
Potom by k tomu mohli pristúpiť aj prevádzky, rôzne reštaurácie, podniky či kluby a vytvárať Teplárne, teda bezpečné priestory po celom Slovensku?
Áno, to je náš cieľ, aby sa zapojili rôzne prevádzky aj školské zariadenia či dokonca fary, ktoré ukážu, že dôstojný život pre všetkých občanov by mal byť vlastne kdekoľvek na Slovensku. Ako LGBTI+ ľudia nechceme žiť na okraji spoločnosti, ale túžime byť jej plnohodnotnou súčasťou v každodenných situáciách.
Ako sa môžem zapojiť do iniciatívy Sme Tepláreň, respektíve Sme bezpečné miesto?
Všetky potrebné informácie sme zverejnili na webe iniciatívy Ide nám o život. Sú tam aj odporúčania pre zamestnávateľov, prevádzky, školy a jednotlivcov. Každý tam nájde aj možnosť prihlásiť sa, a tak každému vieme poslať nálepku aj s bližšími informáciami. Chystáme aj podporné skupiny, kde si zapojení ľudia môžu vymieňať informácie o tom, aká prax sa osvedčila.
Zuzana Wienk v jednom rozhovore pre Denník N spomínala, že jej kamaráti z komunity sú sklamaní, že sa teraz nezdvihol taký silný spoločenský vzdor ako po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ako to hodnotíš ty?
Reakcia spoločnosti na vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bola určite väčšia, ale zároveň si nemyslím, že by po vražde Matúša a Juraja bola reakcia spoločnosti malá. Vnímam, že mnohí, ktorí boli dlhé roky k téme kvír ľudí ľahostajní, zrazu zaujali jasný postoj a boli zhrození. Prinútilo ich to zaujímať sa, ako sa nám tu žije, a prekvapila ich každodenná realita LGBTI+ ľudí. Vnímam, že veľká časť spoločnosti prešla reflexiou a voči homofóbii a transfóbii sa vyhranili aj tí a tie, ktorí a ktoré predtým mlčali.
Kvír komunita už v minulosti dokázala tragické a negatívne skúsenosti premeniť na niečo posilňujúce. Napríklad policajná brutalita pred LGBTI+ klubom Stonewall v 60. rokoch spustila prvé Pride pochody. Ako si myslíš, že vražda Matúša a Juraja ovplyvní budúcnosť kvír komunity na Slovensku?
To je niečo, čo ako LGBTI+ ľudia máme v DNA. Museli sme sa naučiť žiť v útlaku. Najskôr sme boli stáročia systematicky vyvražďovaní, potom mučení, až v posledných rokoch sme získali právo existovať vo verejnom priestore bez toho, aby nás niekto zatvoril do väzenia. To však neznamená, že vzhľadom na spoločenskú situáciu nie sme nútení a nútené žiť vo vnútornom väzení.
Napriek tomu zas a znovu nachádzame silu a odhodlanie a snažíme sa vytvárať si dôstojný život v podmienkach, ktoré nie sú veľmi prajné. Po rokoch života v útlaku je nám blízka snaha nevzdávať sa a pokračovať, snažiť sa hľadať si cesty. Či už cez naše mikrobubliny, alebo vo verejnom priestore. Som presvedčený, že ani po tomto čine sa ako komunita nevzdáme, lebo sa usilujeme len o základnú vec, a to život v pravde.
Bude podľa teba niekedy možné sa z týchto vnútorných väzení oslobodiť? Vidíme, že aj oveľa otvorenejšie krajiny majú problém uznať, že kvír ľudia sú rovnocennou súčasťou spoločnosti.
My tie väzenia prekonávame sami v sebe. Aj napriek vonkajším okolnostiam nachádzame sami v sebe slobodu. A práve to možno mnohých dráždi.
Loading...
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
