Rasťo Chvála: Mobily za volantom robia viac problémov dobrým vodičom

„Slováci sú šikovní vodiči. Máme ale málo pochopenia pre iných účastníkov cestnej premávky,” hovorí motoristický novinár.

Obľúbený motoristický novinár a jedna z tvárí projektu O2 Dátuj zodpovedne, ktorého cieľom je poukázať 
na nebezpečenstvo používania smartfónu
 za volantom a s ním súvisiacou aktivitou Chvála bezpečnej jazde, ktorá motoristom prináša rôzne O2 Extra výhody, nám porozprával o tom, akí sú Slováci šoféri.

V rozhovore so zakladateľom Garáž TV Rasťom Chválom sa dozviete, prečo mávame pri šoférovaní nutkanie používať smartfóny, akí sú Slováci za volantom a prečo niekedy nerešpektujeme dopravné značenia.

Ako by ste opísali dobrého šoféra?

Ako niekoho, kto vie predvídať a odhaduje udalosti dopredu. Zásadná vec je nepozerať sa na koniec prednej kapoty, ale o dve autá dopredu. Málo predvídavý šofér pozerá na kapotu a rieši veci, až keď sa stanú. Ale aj človek, ktorému chýba za volantom trošku zručnosti, to dokáže kompenzovať tým, že vníma situáciu v dostatočnom predstihu.

S autom je to ako s hokejkou. Ja hrávam amatérsky hokej a musím sa pozerať na hokejku, ale potom nestíham tak dobre vnímať hru okolo seba. Keď však na ľad príde Šatan, môže sa obzerať po ľade, pretože hokejku a puk už dávno zvládol. Aj v aute platí, že čím viac nám auto robí starosť, tým viac sa musíme sústrediť na cestu.

Predpokladám, že vy sa za dobrého šoféra považujete.

Áno, ale aj dobrí šoféri môžu byť nebezpeční, a bojujem s tým aj ja sám. Kým auto nejde šmykom, nerobí mi žiadny problém ovládať ho. Auto ma pri bežnej jazde už tak nezamestnáva a ťažšie niečo vzbudí moju pozornosť.

Čítajte aj: Rasťo Chvála bloguje o svojom veľkom záväzku

Preto mám, napríklad, tendenciu siahnuť po telefóne a musím s tým bojovať. A to býva často problém v prípade vodičov, ktorí vedia jazdiť veľmi dobre. Čím je človek lepší šofér,
tým viac by mal na tom pracovať a nerozptyľovať sa.

„Zásadná vec je nepozerať sa na koniec prednej kapoty, ale o dve autá dopredu. Málo predvídavý šofér pozerá na kapotu a rieši veci, až keď sa stanú.“ 

Už ste naznačili, že v súčasnosti sú najväčším rozptýlením za volantom práve telefóny. Sme zvyknutí stále ich kontrolovať, ako sa tomu za volantom vyhnúť?

Je to jeden z najväčších, ak nie najväčší problém. Mobily ohrozujú všetky typy šoférov a, paradoxne, robia viac problémov tým dobrým. Ak má niekto stres z auta, tak na mobil zabudne. Autá sa však čoraz jednoduchšie ovládajú, majú množstvo asistečných systémov a nevyžadujú si toľko pozornosti. Šoférovanie sa stáva menšou súčasťou mysle, čo otvára dvere telefónu alebo inému lákadlu.

Raz som išiel do Chorvátska trabantom, ktorý má netradičné radenie, musíte stále dorovnávať volant, aby ste sa udržali na ceste. Tak ma zamestnal, že mi ani nenapadlo riešiť niečo iné.

Pri bežnej jazde však nikto nevie, ako tento problém riešiť. Uvedomujeme si, že nie je správne pozerať do mobilu, ale telo už je zvyknuté reagovať na displej. Existujú už rôzne aplikácie a rozhrania ako Apple Car Pay alebo Android Auto, ktoré sa dajú ovládať hlasom. To je možno čiastočné riešenie, ale stále je tam nejaký displej. A ten odvádza pozornosť.

Pomohlo by, keby mali smartfóny okrem lietadlového režimu aj „autový“?

Musel by sa však automaticky v aute zapnúť. Najlepšie by bolo spojiť úsilie výrobcov telefónov a áut do čo najdokonalejšieho hlasového ovládania, ktoré bude fungovať v rôznych jazykoch. Dočasným riešením môže byť dostávanie obrazovej informácie z telefónu čo najbližšie k rozhraniu cesty, aby sa dala vnímať periférne.

Takže keby som nedržal telefón, mohol by som niekomu zavolať?

Samotné telefonovanie nie je až také peklo ako pozeranie na displej. Vysvetlím to na príklade z rely, kde stále balansujete na hrane, stále musíte mať oči na ceste a voľné ruky. Ak pritom môžete zamestnať ešte nejaký zmysel, tak je ním sluch. Počúvate spolujazdca, ktorý vám hovorí, čo príde, ale aj to súvisí s cestou, ktorú máte pred sebou.

Čítajte aj: Rasťo Chvála bloguje o tom, čo si z automobilových pretekov môže vziať každý vodič

V bežnej premávke sa nejazdí až takto nadoraz, takže sluch môžeme zamestnať, ak napríklad potrebujeme byť s niekým v kontakte. Dokonca ak si v noci s niekým zavoláte, tak vám to môže pomôcť nezadriemať a ostať bdelý.

Nedávny prieskum, ktorý si dala vypracovať spoločnosť O2, ukázal, že viac ako tri štvrtiny Slovákov sa na sociálnych sieťach stretli s fotkou alebo s videom, ktoré ľudia spravili za volantom počas jazdy. Urobili ste to niekedy aj vy?

Aj ja mám pár hriechov za volantom. Odfotil som si tachometer alebo kilometre, keď som si chcel zapamäť nejaký údaj. Uvedomujem si, že je to zlé, a aj preto som prijal výzvu zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom.

Na jednej strane je to pre mňa záväzok, aby som na sebe pracoval. Zároveň si uvedomujem, že v tomto smere musíme začať spoločnou výzvou, inak mobily v aute nedokážeme odložiť. Musíme sa navzájom sledovať a upozorňovať, možno aj na niekoho zatrúbiť, ak vidíme, že pozerá do mobilu.

Akí sú podľa vás Slováci šoféri?

V mnohom sme manuálne zruční a šikovní. Máme však málo pochopenia pre iných účastníkov cestnej premávky. Možno je v tom nejaké ego, ale v zahraničí sa viac vníma, že na cestách idú aj iní.

„Slováci sú šikovní vodiči. Máme však málo pochopenia pre iných účastníkov cestnej premávky.“

Zdá sa mi tiež, že úroveň niektorých autoškôl je nízka. Mladým ľuďom, ktorí si teraz robia vodičák a vychádzajú na cesty, akoby chýbali zručnosti. Nedá sa to povedať všeobecne, česť dobrým autoškolám, ale je viac absolventov autoškôl, ktorí by potrebovali väčší tréning a osobitnejší prístup.

Mal by sa v autoškolách klásť väčší dôraz aj na slušné a zodpovedné správanie za volantom?

Neviem, či sa to dá zlepšiť v autoškole, ide skôr o osobnostný predpoklad. Ja som typ vodiča, ktorý má pochopenie pre toho, komu to nejde. Nemám ale rád drzých šoférov a tiež na nich prehnane reagujem, hoci si neuvedomujem prečo.

Auto nás izoluje od vonkajšieho prostredia a máme pocit, že keď máme väčšie auto s väčším výkonom, tak sme králi cesty. Ja autá pri testovaní striedam, a aj keď sa akokoľvek od toho odosobním, tak je pravda, že za volantom luxusného ťažkého a silného auta sa cítite sebavedome, hoci ste pred chvíľou prišli lacným zdrapom a len ste si presadli.

Prečítajte si: Viem, že telefón za volantom nie je správna vec,“ hovorí Sajfa

Takže obľúbený stereotyp o vodičoch takýchto áut je do istej miery opodstatnený?

Správanie za volantom je vo veľkej miere dané spoločensky aj historicky. Za komunizmu sme boli naučení, že človek málo vecí mohol urobiť „normálne“. Museli sme podliezať, preliezať alebo mať nejakého známeho. A to nám trochu zostalo, máme niekedy nepochopiteľné pravidlá, ktoré sa poriadne nedajú uskutočniť.

Niekedy nie je ani dopravné značenie navrhnuté tak, aby bola premávka plynulá. Napríklad sú úseky, kde sa už dlho nepracuje, ale tridsiatka tam zostala. Začneme ju ignorovať, pretože nemá opodstatnenie, a nakoniec ju ignorujeme aj tam, kde opodstatnenie má. Nevieme rozlíšiť, keď je dopravné značenie neadevátne, a dopravný predpis dodržiavame iba pre represiu.

A ten, kto má na represiu finančne alebo spoločensky, má pocit, že si ju môže dovoliť ignorovať. Takže ide skôr o spoločenský problém a asi potrvá dlhšie, kým sa dokážeme v tejto oblasti prevychovať.

Jazdite zodpovedne, pozrite si Rasťove tipy na bezpečnú jazdu a staňte sa lepším vodičom. Navyše môžete využiť špeciálnu ponuku O2 Extra výhod. Viac informácií nájdete na www.extravyhody.o2.sk.

Rasťo Chvála

Motoristický novinár, ktorý už viac ako 20 rokov testuje autá. Začínal v Rádiu Lumen, najlepšie sa však cíti pred kamerou. Prvé video nakrútil pre motoristickú rubriku auto.sme.sk, z ktorej pomohol spraviť najčítanejší web o autách na Slovensku. Dnes sa naplno venuje vlastnému projektu na YouTube Garáž TV, ktorý môžete sledovať aj na Instagrame @garaz.tv. Rasťo je bývalý majster Slovenska v rely a svoje skúsenosti z motošportu sa snaží preniesť aj do odporúčaní pre vodičov do každodennej premávky. Tvrdí, že ak chce niekomu rozprávať, ako viesť auto, musí toho ovládať viac, nie iba bežné jazdenie na ceste.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac