Dnes má už takmer každý človek možnosť okamžite sa vyjadriť k čomukoľvek a šíriť svoje názory verejne. Na jednej strane môžeme byť ako spoločnosť za túto slobodu vďační, pretože nie je samozrejmosťou. Na druhej strane sa zdá, že mnohí ľudia nie sú pripravení niesť zodpovednosť alebo znášať kritiku za neuvážené alebo nenávistné prejavy a obhajujú sa slobodou slova.
Čo však naozaj znamená sloboda slova? Môže mať v slobodnej spoločnosti nejaké limity? Aby sme prispeli k správnemu používaniu niektorých pojmov, položili sme 6 otázok o slobode slova zástupcovi šéfredaktorky denníka SME Jakubovi Filovi.
1. Čo znamená sloboda slova?
Zjednodušene ide o možnosť slobodne vyjadrovať myšlienky, názory a zdieľať informácie bez zásahu štátu alebo štátnych orgánov. Sloboda slova a prejavu je dôležitou súčasťou demokratickej spoločnosti, pretože je predpokladom pre kontrolu výkonu moci, verejnej diskusie a ďalších politických práv a slobôd.
2. Má sloboda slova nejaké hranice?
Sloboda slova má svoje limity, rovnako ako každá iná sloboda, ktorú nám garantuje ústava alebo medzinárodné deklarácie. Máme napríklad právo na osobnú slobodu, ale za zákonom stanovených podmienok nás štát môže umiestniť do väzby alebo do výkonu trestu. Máme právo na obydlie a jeho nedotknuteľnosť, ale nemôžeme doma vyrábať zbrane alebo výbušniny.
Slobodu slova je podľa slovenskej ústavy možné „obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“.
3. Aký je rozdiel medzi slobodou slova a slobodou tlače?
Sloboda slova a sloboda tlače spolu navzájom súvisia. V prípade slobody slova hovoríme o tom, že existuje možnosť slobodne šíriť informácie a myšlienky v rámci limitov, o ktorých sme si povedali vyššie. Sloboda tlače sa vzťahuje skôr na existenciu médií.
Pred vznikom sociálnych sietí a internetu boli práve médiá – najskôr tlač a neskôr rádio či televízia – nástrojom na šírenie týchto myšlienok. Z médií sa stali inštitúcie, ktoré sa špecializujú na šírenie informácií, a preto vznikli formálne aj neformálne pravidlá – zákony, etické kódexy, interné pravidlá –, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby boli médiá podľa možnosti čo najobjektívnejšie, nešírili lži alebo svojou činnosťou nepoškodzovali zákony a verejný záujem.
Napríklad je zakázané zákonom šíriť nenávisť, propagovať nacizmus či šíriť toxikomániu, čo sa vzťahuje aj na médiá. A, samozrejme, štát alebo regulačné orgány môžu tieto pravidlá vymáhať.
Vyjadriť svoj názor je jedna vec. Ale rozmohla sa predstava, že názor je automaticky pravdou. A to nie je pravda. Aj názory by mali byť podložené faktmi a argumentmi.
Zároveň musí ísť o jasne stanovené pravidlá, ktoré sa týkajú konkrétnych situácií. Len čo dôjde k cielenému ovplyvňovaniu obsahu médií alebo snahe potláčať ich informačnú úlohu zo strany štátu (alebo aj zo strany oligarchov), hovoríme o cenzúre a obmedzení slobody médií.
Ide o situácie, keď štát alebo vláda svojimi zásahmi nechránia iba nejaký ústavou daný záujem – napríklad zdravie alebo demokraciu –, ale chcú ovplyvňovať verejnú mienku.
Vidíme to napríklad dnes v Rusku, kde slobodné médiá prakticky neexistujú, štátne médiá sú pod kontrolou režimu, médiám hrozia pokuty za informovanie o vojne na Ukrajine alebo novinárom aj 15-ročné väzenie. Vtedy už nejde len o nejakú reguláciu, ale ide o obmedzovanie slobody.
4. Môže teda v spoločnosti so slobodou slova existovať cenzúra?
Cenzúra je oficiálna kontrola a obmedzovanie informácií, ale aj umenia zo strany štátnych orgánov z politických dôvodov. V demokratickej spoločnosti s rozvinutou slobodou slova existovať nemôže.
To však neznamená, že ani v demokracii nemôže existovať nejaký typ regulácie médií a mantinely pre slobodu slova za jasne stanovených pravidiel, s jasným a transparentným účelom a na základe transparentného rozhodovania demokratických inštitúcií.
Zároveň je dôležité povedať, že práve diskusia a vymedzovanie týchto mantinelov je pevnou súčasťou demokratickej spoločnosti. Príkladom je diskusia o šírení fašistických myšlienok. Existujú názory, a to dokonca aj v slovenskej spoločnosti, že aj takéto myšlienky sú chránené slobodou slova, zároveň stále existuje spoločenský konsenzus, že by mali byť postihované.
Dnes prebieha veľká diskusia o šírení ruskej propagandy a mnohé európske krajiny po vypuknutí vojny na Ukrajine zasiahli voči médiám, ktoré túto propagandu šírili na internete.
5. Ako sa zmenilo vnímanie slobody slova s nástupom internetu a sociálnych sietí?
Od nástupu sociálnych sietí, ktoré umožnili do verejného priestoru šíriť obrovskou rýchlosťou a kadenciou rôzne lži, dezinformácie alebo hoaxy, prebieha výrazná diskusia o limitoch slobody slova.
Videli sme to napríklad pri očkovaní a covide. Mnohé informácie šírené vo verejnom priestore mali za následok konkrétne poškodenie zdravia alebo úmrtia. A tu si musíme položiť otázku, kde je hranica slobody slova.
Vyjadriť svoj názor je jedna vec. Ale rozmohla sa predstava, že názor je automaticky pravdou. A to nie je pravda. Aj názory by mali byť podložené faktmi a argumentmi. Môžem povedať, že si nemyslím, že je správne povinné očkovanie. Ale mal by som povedať, prečo si to myslím. A keď poviem, že očkovanie škodí ľuďom, aj to by som mal byť schopný podložiť argumentmi.
Intenzívna diskusia o slobode slova v online verejnom priestore je prirodzená. Vždy keď príde nové médium, trvá nejaký čas, kým sa vytvoria pravidlá, princípy a kódexy toho, ako ich používať.
Nástup internetu a sociálnych médií mnohé z poučiek a pravidiel o slobode slova a médií výrazne ovplyvňuje. Sociálne siete umožňujú šíriť informácie vo verejnom priestore komukoľvek prakticky v reálnom čase, bez akýchkoľvek obmedzení, a zároveň v nich neexistuje kontrolný mechanizmus, kto a na aké účely tie informácie šíri, čo vytvorilo priestor pre veľké množstvo lží, hoaxov či propagandy.
Stále síce platí koncept slobody slova, ale spolu s ním sa o to viac zvýrazňuje aj koncept zodpovednosti za to, čo sa hovorí. Ľudia zrazu nadobudli pocit, že môžu bezmyšlienkovito, bez zodpovednosti a bez následkov hovoriť, čo sa im zachce, a odvolávajú sa na slobodu slova.
Navyše algoritmy sociálnych médií sa neriadia tým, či je informácia podložená pravdivými faktmi. Uprednostňujú informácie, ktoré získavajú najviac reakcií, tie zvýrazňujú používateľom, a preto sa takéto informácie oveľa viac šíria.
Intenzívna diskusia o slobode slova v online verejnom priestore je však prirodzená. Keď príde nové médium, vždy nejaký čas trvá, kým sa vytvoria pravidlá, princípy a kódexy toho, ako ho používať.
Sociálne siete sú úžasný nástroj – na komunitné organizovanie, zdieľanie, informovanie. Dnes zisťujeme, že ak sa tento priestor zneužije, môže znamenať veľké riziko.
6. Ako debatovať s ľuďmi, ktorí šíria nenávisť a obhajujú sa slobodou slova?
To je, akoby sme sa spýtali, ako podnikať s ľuďmi, ktorí sa dopúšťajú sprenevery, alebo ako obchodovať s ľuďmi, ktorí kradnú. S ľuďmi, ktorí vedome šíria nenávisť a lži, v zásade nemá zmysel debatovať. Ide o mieru, akou to robia, a len čo prekročia hranicu vytýčenú Trestným zákonom, postupoval by som striktne podľa orgánov činných v trestnom konaní.
Na druhej strane je dôležité vyvracať hejty, hoaxy a lži, písať o tom články a uvádzať fakty. Nerobíme to pre tých ľudí, ktorí ich šíria. Robíme to pre širokú masu, ktorá sa nachádza uprostred. K nim prehovárame faktmi a pravdou, aby mali dostatok informácií a nepodľahli klamstvám a lžiam.
Je to mravčia, ale dôležitá práca, pretože vytvoriť lož a vypustiť ju prostredníctvom sociálnych sietí do sveta je jednoduché. Overenie a vyvrátenie klamstva už trvá oveľa dlhšie.
Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém.
Loading...
