Príbehy

Nezhoda má aj pozitívnu stránku. Poradíme vám, ako zvládať náročné situácie na pracovisku

Potlačenie nepríjemných pocitov z práce nevedie k ich riešeniu. Jana Balážová vysvetľuje, ako pristupovať ku konfliktom empaticky voči sebe aj voči okoliu.

Autorka Nicol Rácová

Foto archív respondentky

Ilustrácie Shutterstock

Dátum26. 9. 2022

V práci trávime veľkú časť života, a predsa sa v nej nemusíme vždy cítiť spokojne a šťastne. Kladieme si otázku, ako by to mohlo vyzerať v dokonalej práci, ktorú vídavame vo filmoch, alebo v tej, o ktorej nám hovoril náš známy. Možno to niektorých prekvapí, ale perfektné či bezchybné pracovné prostredie samo osebe neexistuje – ak sa chceme v práci cítiť dobre, musíme začať od seba. S koučkou osobného rozvoja a ambasádorkou empatie Janou Balážovou vám poradíme, ako na to.

Psychologička: Ak venujeme pozornosť svojmu psychickému zdraviu, zlepšujeme tým aj všetky svoje vzťahy

Je to len práca, neber si to tak osobne. Možno ste sa už stretli s podobnou reakciou na problém, ktorý v súvislosti s prácou prežívate. V práci trávime priemerne 8 hodín denne, často sme s kolegami aj kamaráti a hovoríme o svojich osobných záležitostiach.

Vypnúť emocionálnu časť našej osobnosti a tváriť sa, že sme stroje, je prakticky nemožné – práve naopak, predstieranie vedie ku katastrofálnym stavom sebapotlačovania a prejaví sa vážnymi ochoreniami, psychickými poruchami, vyhorením či depresiou.

Koučka Jana Balážová pripravila niekoľko tipov, ako si v práci môžeme nastaviť balans, ako riešiť konflikty, ale aj ako ich odlíšiť od šikanovania, ktoré je nevyhnutné riešiť právnou cestou.

Začnime so zmenou pohľadu na svoje pracovisko

„Možno si niektorí z nás pod dobrou prácou predstavia kamarátskeho šéfa, vysoké odmeny a veľké benefity. No je dôležité uvedomiť si, že ideálne pracovné prostredie neexistuje. Nič v našich životoch nie je dokonalé a ani nikdy nebude – ale presne takto je to v poriadku. Ak chceme ako osobnosť rásť, potrebujeme sa posúvať vo svojom súkromnom aj pracovnom živote. A keď sa aj na oblasť práce pozeráme z tohto pohľadu, tak vhodným pracovným prostredím je priestor, kde sa cítime bezpečne, ale zároveň podnetne.

Pokiaľ sa nachádzame v bezpečnom pracovnom prostredí, nemali by sme mať strach z robenia chýb a zlyhania – chyby sú pre ľudstvo prirodzené. Podnetné prostredie nám zase dáva veľa priestoru aj impulzov, aby sme zo seba (prirodzene) dostali to najlepšie.

Nebezpečné pracovné prostredie je také, ktoré nám ‚nedovoľuje robiť chyby‘. V takomto nastavení človek nevie dlhodobo fungovať tvorivo ani sa zdravo vyvíjať.“

Situácie, ktoré riešime, nás posúvajú

„Pohodlnosť a dlhodobo pretrvávajúci komfort škodia nášmu posunu. Ak sa chceme vyvíjať, potrebujeme mať aj istú mieru nepriazne. Pozor, pohodlnosť nie je to isté ako prežívať vnútorný pokoj.

Náš nekomfort môže v pracovnom prostredí znamenať napríklad (vy)riešenie problému alebo spätný pohľad na vlastné reakcie, komunikáciu, správanie – teda našu reflexiu – ak sa z nejakého dôvodu necítim v práci dobre, potrebujem preskúmať, čo konkrétne je kameňom úrazu a snažím sa ho aktívne riešiť – nečakám, že sa vyrieši sám.“

Empatia k druhým, ale aj k sebe

„Empatia v práci znamená, že sa otvoríme novému pohľadu druhého človeka – musíme si v prvom rade uvedomiť, že nie sme stroje. Preto sa aj na svojho kolegu pozerajme ako na celkovú osobnosť so svojím prežívaním. Potrebujeme ho vidieť, vnímať a počuť tak, ako sa vidí a vníma on sám. Veľmi jednoducho povedané – ak chceme byť empatickí, potrebujeme sa vžiť do jeho kože.

Netýka sa to iba druhých, buďme empatickí aj sami k sebe. V kontexte práce by sme si mohli povedať ‚8 hodín nejako prežijem a večer už bude dobre‘, táto stratégia však nie je dlhodobo udržateľná. Vnímajme aj samých seba a nepotláčajme vlastné potreby. Začnime si klásť otázky – ako sa cítim, čo práve prežívam, kde je moja hodnota, kde sú hranice, aké sú moje očakávania. Až vtedy, keď budeme rozvíjať empatiu k sebe samému/samej, dokážeme empatizovať aj s inými.

Ako sa prejavujeme, správame, aké prostredie si vôkol seba vytvárame a vyberáme, je odrazom toho, ako pristupujeme sami k sebe – či so sebou zaobchádzame citlivo a empaticky alebo bezcitne a bezohľadne.“

Naučme sa počúvať aj preberať zodpovednosť

„Po rokoch praxe som zistila, že atmosféra v spoločnosti je najmä odrazom jej vedenia. Ak vedenie nemá jasno vo svojich hodnotách, víziách, stratégiách, procesoch a komunikácii, vytvára sa v pracovnom prostredí nejasnosť, chaos a toxicita. Ak nie sú jasne nastavené pravidlá hry, jasne komunikované očakávania a pravidelné spätné väzby, zamestnanci sa začnú cítiť neisto – má to na nich často zlý vplyv. Manažéri zase nie sú dostatočne pripravení na líderské roly a nevedia byť dobrým vzorom pre svojich ľudí.

Asi najčastejšou príčinou mnohých problémov či napätých vzťahov je neschopnosť alebo neochota počúvať. Napriek tomu, že to je podstatou každej komunikácie a funkčného vzťahu, nikto nás to aktívne neučil ako napríklad čítať.

Ďalším problémom, ktorý vnímam a týka sa akéhokoľvek zamestnanca, je neschopnosť prebrať zodpovednosť. Ak túžime a očakávame slobodu, priestor, rešpekt, musíme tiež vedieť napĺňať prirodzené záväzky, ktoré z práce vyplývajú. Nemôžeme sa čudovať, keď sa proti nám šéf ohradí, pretože sme mu potrebné materiály dodali nedostatočne spracované alebo neskoro.“

Konflikt má aj pozitívnu stránku

„Konflikt je pre každého človeka stresujúca situácia, z ktorej má strach a chce sa jej vyhnúť. Musíme si však uvedomiť, že jeho ignorovanie nemá zmysel, pretože jeho dôsledky nás ignorovať nebudú. Možno to bude znieť paradoxne, ale konflikt je pre nás do určitej miery dobrý – je to príležitosť na náš rast.

Napríklad ak ste sa pohádali s kolegom/kolegyňou, nezostávajte v pozícii ukrivdenej obete – pozrite sa na to spätne a úprimne si priznajte, čím ste aj vy prispeli k vzniku tejto situácie. Miesto krivdy a nespokojnosti sa dostanete ‚do zóny vplyvu‘.

Riešenie podobných konfliktov nemusí byť tou najpríjemnejšou skúsenosťou v danom okamihu – ale nekomfort posúva vaše vnímanie.“

Rozlišujme konflikty a šikanovanie

„Nie každý konflikt sa dá považovať za šikanovanie a, naopak, šikanovanie nie je konflikt – šikanovanie predstavuje zneužitie práva a treba ho právne riešiť. Môžeme ho chápať ako opakované zdravie ohrozujúce, prípadne aj poškodzujúce konanie. Ide o pravidelné prejavy agresívneho, zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho správania, ktorého následkom môže byť zásah do ľudskej dôstojnosti. Prevažne je spojené s psychickými a verbálnymi útokmi na šikanovanú osobu.“

Absolventi programu Teach for Slovakia: Nemáme rovnakú štartovaciu čiaru, no pomôže, ak rozdielnosti začneme vnímať ako príležitosť

MODELOVÉ SITUÁCIE

Nižšie odpovedáme na 4 modelové situácie, s ktorými môžu mať mnohí z nás skúsenosť. Jana Balážová ponúka návrhy riešení, ako takéto situácie zvládnuť, no zároveň dodáva, že univerzálne rady nemusia fungovať pre každého, pretože každý človek má svoju realitu a spôsob, akým nazerá na danú situáciu: „Bez osobného kontaktu je náročné odhadnúť, do akej miery je situácia ovplyvnená napríklad vnútorným zranením a do akej miery opisuje pravdivý obraz toho, čo sa deje. Vždy preto potrebujem hovoriť s konkrétnym človekom o tom, čo ho trápi, čo je jeho skutočný problém, čomu dáva rôzne významy a prečo.“

Ohovárajú ma kolegyne/kolegovia. Niekedy to prerastá do priamych slovných útokov. Do práce nechodím s radosťou a mám pocit, že sem nepatrím. Čo môžem urobiť pre to, aby sa to zmenilo?

„V tejto modelovej situácii by som ako prvé odporučila ujasniť si pocity a pozrieť sa na situáciu zo širšieho kontextu – odkedy sa mi to deje, cítil/a som sa vyčleňovaný/á aj v minulosti, je to niečo, čo sa v mojom živote opakuje?

Následne odporúčam postaviť sa situácii priamo: vyjadriť, že mi je takéto správanie nepríjemné. Urobte to však v priestore, v ktorom sa cítite čo najbezpečnejšie. Dôležité je ísť do takejto konfrontácie až vtedy, keď si plne uvedomujete, že nie ste žiadne chúďatko či obeť, a hovoríte s kolegami ako rovnocenná bytosť.

Ak ani jasne sformulovaná požiadavka na zmenu správania nie je v kolektíve akceptovaná, odporúčam požiadať o riešenie manažéra alebo oddelenie ľudských zdrojov. HR by malo byť bezpečným firemným a nestranným priestorom, aby mohla každá strana pravdivo komunikovať svoje pocity a obraz, ktorý má o konkrétnej situácii.“

Cítim sa nedocenený/á. Môj nadriadený/á vidí iba moje chyby, pri každej príležitosti ma zhadzuje. Napriek svojmu pracovnému nasadeniu nedostávam žiadne uznanie. Môj výkon a moja práca sú často spochybňované.

„Rovnako ako pri predchádzajúcej modelovej situácii, aj tu je veľmi potrebná práca so sebou samým. Hoci by sme na prvý pohľad mohli vnímať, že tomuto človeku spôsobujú bolesť vonkajšie faktory (poukazovanie na chyby, nedostatok uznania, spochybňovanie), je dôležité podotknúť, že práve vonkajšia situácia často odhaľuje bolesť či zranenie, ktoré si v sebe nesieme.

Vidíme, že príliš veľa energie smeruje do toho, aby tento človek ukázal (a dokázal) druhým, že je užitočný, a tým (hoci nevedome) fokusuje svoju pozornosť inde. Ako som vyššie spomínala, empatia voči sebe samému je veľmi dôležitá a to je aj moje odporúčanie – aby človek, pokiaľ sa nachádza v podobnej situácii, popracoval na svojom vnútornom rešpekte voči sebe samému.

Je tiež možné, že sám prehliada chyby, ktorých sa objektívne dopúšťa. Niekedy tiež môže pomôcť premyslieť si a zvážiť si, či je toto pracovné smerovanie to pravé a či by mu nešlo ľahšie/lepšie niečo iné.“

Pre môj mladý vek ma nerešpektujú seniornejší kolegovia. Stávam sa terčom posmeškov, dostávam všetky nadčasy, keď sa mi niečo nepodarí, zabávajú sa na tom. Ja by som skôr ocenil/a pomoc a viac pochopenia. Dokážem to nejakým prístupom zmeniť?

„Rešpekt ani dôveru si nevieme získať nasilu. Rešpekt je prirodzený dôsledok práce na našom charaktere. Ak sa ocitáme v situácii, že sme pravidelne terčom posmeškov, a zároveň nemáme rovnako vytvorené podmienky a férový systém medzi kolegami, môžeme hovoriť aj o prejavoch mobingu.

Ide o pravidelné prejavy nepriateľského a ponižujúceho správania, ktorého následkom môže byť zásah do ľudskej dôstojnosti. Toto správanie môže byť aj šikanovaním. Danú situáciu preto odporúčam riešiť s nadriadeným alebo podať podnet priamo na oddelenie ľudských zdrojov.“

V práci je to ako vo výrobni, šéf nás vidí ako stroje, bez potrieb, bez emócií. Zvyšuje hlas, používa vulgarizmy. Nerešpektujú sa dovolenky či víkendy – kontaktuje ma, kedy chce – v noci, cez víkend, večer. Existuje nejaké riešenie aj na takúto situáciu alebo mám zmeniť prácu?

„Táto situácia opäť zapadá do kategórie šikanovania, a to formou bossingu. Ide o prejavy agresívneho a nerešpektujúceho správania, ktoré sú zamerané na šikanovanie podriadených zamestnancov ich nadriadeným. Proti takémuto správaniu sa treba ohradiť a domáhať sa právnej ochrany.“

Jana Balážová

Jej poslaním je prinášať do biznisu a firiem viac ľudskosti. Už viac ako 11 rokov sa venuje ľudskému potenciálu a posledné roky sa zameriava na tému empatie, ktorú vníma ako kľúčovú pri evolúcii biznisu. Pre koučku, ambasádorku empatie a zakladateľku The Source, Janu Balážovú preto nie je CEO ako CEO. Chief Executive Officers (CEO) postupne mení na Chief Empathy Officers. Pomáha firmám s rozvojom v oblasti talent managementu či budovania a posilňovania empatie na pracovisku.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Stôl v kuchyni je miesto, kde sa spomaľuje čas – a kde sa učíme mať radi seba. Pre Kristínu a Evu zo Žufane je spoločné stolovanie rituálom blízkosti, radosti a prítomnosti

Každá chvíľa za spoločným stolom ukrýva obrovský potenciál.

Autor Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Miesto Prügerka

Dátum10. 12. 2025

Varenie, prestieranie a jedenie nemusia byť len každodennou rutinou, ale aj malým kúskom radosti. Pre Kristínu a Evu je jedlo zážitkom, ktorý spája ľudí, prehlbuje vzťahy a prináša pokoj. Spoločnému stolovaniu zasvätili svoj projekt Žufaňa aj viaceré knihy. Stolovanie je pre ne priestor, kde sa ľudia približujú k sebe – a aj k sebe samým. Rozprávali sme sa aj o chaose na stole, ktorý prináša radosť, aj o tom, prečo má zmysel prestrieť si pekne, aj keď je stôl prestretý len pre jedného.

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, čo tvorí kvalitné verejné priestory.

V rozhovore so zakladateľkami Žufane Kristínou Hertelovou a Evou Takáčovou sa dozviete:

ako aj v bufete dokážu nájsť priestor na skutočné hostenie a budovanie vzťahov,
čo všetko prináša do života spoločné stolovanie,
prečo je „chaos na stole“ často cennejší než dokonalý servis,
čo všetko sa o sebe môžeme naučiť cez jedlo a ako ho vnímať ako formu sebaláskavosti
a ako si aj v dnešnej uponáhľanej dobe nájsť čas na dobré jedlo a spoločné momenty.

Hovoríte o sebe, že vás najviac baví variť, piecť, hostiť ľudí a rozprávať sa. V súčasnosti prevádzkujete bufet Žufet na bratislavskej Partizánskej lúke. Je aj v rušnom bufete stále čas na hostenie a rozprávanie sa?

Kristína: Keď sa zamyslíte nad podnikmi s príjemnou atmosférou, možno vám napadnú tie, kde je majiteľ v role hostiteľa. Niekto možno hľadá michelinské ocenenia a nevyjde z kuchyne, no nás na tom bavia práve tie spojenia s ľuďmi.

Pamätám si, ako sa nám na začiatku stávalo, že k nám niekto pravidelne chodil a zrazu prestal. My sme však už mali toho človeka nejako zapamätaného, napríklad ako „ryšavú paniu, ktorá si stále dáva kapučíno“, a zrazu sme nevedeli, či sa presťahovala alebo čo sa jej v živote zmenilo.

Je pre vás dôležité budovať vzťah so zákazníkmi?

Eva: Určite, z viacerých našich zákazníkov sa neskôr stali kamaráti, pretože sme ich pohostili, vypočuli, porozprávali sa a vzájomne sme sa priblížili.

Žufaňou aj našimi kuchárskymi knihami sa nesie heslo „jedlo spája“. Aj dnes, keď už viac riešime veci spojené s manažmentom, je pre nás aj mimo práce kľúčové spájať ľudí cez hostenie a spoločné stolovanie.

Čo je na spoločnom stolovaní také výnimočné?

Kristína: Je to jedinečný zážitok, stolovanie v skupine je totiž veľmi intímne – nepozvete k sebe domov k stolu hocikoho. Pri stole vznikajú otvorené rozhovory pomedzi všetky tie nádherné zvuky cinkania pohárov, tanierov a príboru. Je to pre mňa jedna z najprirodzenejších foriem trávenia spoločného času – všetci sa musíme najesť a dokážeme zohľadniť, aby si na stole všetci niečo našli.

To mám na spoločnom stolovaní veľmi rada – zrazu máte veľa rôznorodých misiek, dva druhy šalátu, polievku, tri druhy príloh. Možno to na prvú znie ako veľa zbytočnej práce a chystania, no myslím, že by si to mal skúsiť každý. Spoločné stolovanie je dobrý nástroj, ako budovať vzťahy – stojí to za ten zážitok.

Eva: Pre mňa je to taký rituál zastavenia sa, utíšenia a spojenia. Kristína hovorí o chystaní, to však, samozrejme, nemusí byť len na vašich pleciach. Aj ja som to kedysi vnímala tak, že som chcela všetko nachystať a upraviť, aby to bolo dokonalé podľa mojej predstavy. Vo veľkej skupine to však začala byť nadmerná záťaž, ktorá mi prinášala stres.

Skúsili sme si to teda rozdeliť – niekto prinesie prílohu, ďalší polievku, iný pomôže prestrieť. Možno to nebude vyzerať tak, ako som si to prvotne vysnívala, no je to naše, každý prispel k dielu a ja som sa cítila odľahčená.

Cítite to tak, že už samotná príprava spoločného stolovania je dôležitou súčasťou zážitku?

Eva: Určite áno. Môžete si skúsiť aj spoločné varenie. Nám sa niekedy stáva, že sa naši priatelia hanbia pred nami variť, pretože sa tým živíme.

Na varení je však najkrajšie to, že nikto nevie všetko, je to konštantné učenie sa. Keď vidím variť svojich priateľov, je to pre mňa veľká inšpirácia – aj rovnaké jedlo sa dá urobiť desiatkami spôsobov. To je to, čo ma v kuchyni fascinovalo už odmala – kým boli iné deti vonku, ja som sa motala medzi zásterami.

Kristína: Mám rada spoločné varenie, pretože keď spolu niečo vytvárame, prichádza k nášmu spojeniu. Väčšina ľudí chce žiť v prítomnosti iných ľudí a toto je dobrý spôsob, ako sa k tomu uvoľnene dostať.

Život je pre mňa v niečom ako ten náš jedálenský stôl s mištičkami – nič nie je nalinajkované, je to jeden chaos a obrovský zážitok.

Keď si doprajem pekné ráno s pekne prestretými raňajkami, žijem z neho celý deň. Prestrieť si stôl len pre seba je prejav úcty k sebe.

Takže žiadny zarovnaný servis s tromi druhmi vidličiek?

Kristína: Presne tak, zážitok vznikne aj bez dvanásťdielneho servisu. Páči sa mi taká rôznorodosť – každý už pozná svoj pohár a svoje miesto pri stole.

Eva: Náš stôl je taký živelný ako my – nepredstavujte si biele uhladené stolovanie. V niečom nás taká domáckosť stola vracia do detstva – pamätám si, že aj u babky sme mali na stole veľa rôznych misiek.

Ako vyzerali vaše stolovacie rituály v detstve?

Eva: Môj ocino veľmi trval na spoločnom nedeľnom obede. Dodnes, keď sa stretneme, sa v nedeľu stoluje a obeduje presne o dvanástej, možno to poznáte zo svojho detstva. Nedeľný obed bol pre celú rodinu priestorom na rekapituláciu celého týždňa – iné dni sme boli rozlietaní v škole, rodičia v práci, v sobotu sa upratovalo, ale nedeľa bola vždy priestorom na zastavenie sa. Aj som si na to v detstve pofrflala, no teraz v tom vidím skutočnú hodnotu a zážitok na celý život.

Kristína: Ja som paradoxne takýto tradičný moment v detstve nemala, spoločné stolovanie mám skôr spojené s oslavami v reštaurácii, kde sa zišla celá širšia rodina.

Dnes už mám vlastnú rodinu a veľmi mi na spoločnom stolovaní záleží, no musím povedať, že je náročné zladiť sa: niekto chce jesť neskôr, ďalší zas nikdy nie je hladný – sme iní. Stále sa však snažíme. Nedávno som čítala štúdiu, ktorá potvrdila, že deti z rodín, ktoré spolu stolujú, majú vyššie emocionálne prežívanie. Má to mnoho benefitov.

Pomáha spoločné stolovanie učiť deti aj láske k jedlu?

Kristína: Určite áno, láska k jedlu je zásadná – keď sa už v detstve naučíme, že jedlo nie je strašiak, môžeme v dospelosti predísť rôznym problémom spojeným s mentálnym zdravím a so stravovaním.

V prvom rade však musíme mať radi seba. Mám sa rada, a preto jem to, čo potrebujem, čo je pre mňa zdravé. Bez jedla nevieme existovať, je to, akoby sme nedýchali. Preto je kľúčové budovať si k nemu dobrý vzťah.

Eva: A zároveň sa cez jedlo spoznávame. Po rokoch už presne viem cez kuchyňu navnímať, akú mám náladu a čo práve potrebujem – je to o takom „seba-vedomí“.

Život je pre mňa v niečom ako ten náš jedálenský stôl s mištičkami – nič nie je nalinajkované, je to jeden chaos a obrovský zážitok.

Ako vám jedlo pomáha uvedomovať si samy seba?

Eva: Vždy vidím, v akom som období. Mala som čas, keď som nebola veľmi šťastná, a vtedy som sa prejedala a jedlom som sa snažila nabudiť pocit, že to už bude dobré. Keď sa cítim dobre, som fit a odráža sa to aj na mojom jedálničku – zrazu nepotrebujem ťažšie jedlá.

Kristína: Mnoho ľudí sa nepozná a netrávi so sebou dostatok času, no pri jedle je to naozaj jednoduché. Len sa zastav a navnímaj, čo chceš zjesť. Sú to palacinky s nutelou? Banánové čipsy? Všetky tieto pocity sú veľmi intuitívne, až také živočíšne a je dôležité, aby sme sa počúvali.

Zvyknete niekedy stolovať aj samy so sebou, aby ste si dopriali čas na spoznávanie sa a počúvanie sa?

Eva: Áno, ja som toto čaro objavila pred desiatimi rokmi a mám to veľmi rada. Keď si prestriem, nachystám raňajky, zjem si ich za stolom a v pokoji dopijem šálku kávy alebo čaju, tak je to také zhmotnené pohladenie. Láskavý moment odo mňa pre mňa. Som sama so sebou a pekne sa o seba postarám.

Musím sa priznať, že z toho pomalého ranného momentu potom žijem aj v ťažších častiach dňa a naozaj mi to robí dobre. Je to skoro až terapeutické.

Mám priateľov, ktorým by stôl prestretý len pre jedného pripadal smutný a osamelý. Čo by im pomohlo prekonať tieto predsudky?

Kristína: Môže sa to tak zdať, no všetkým odporúčam zahodiť myšlienky o tom, aké to bude, a len si jednoducho prestrieť. Pre niektorých môže byť jedenie osamote spojené s osamelosťou, no nie je to tak. Urobte si pekný čas – vytiahnite aj tie pekné poháre, ktoré si nechávate na Vianoce, a dajte si do vázy kvety.

Myslím si, že príprava stola pre samého seba je takým prejavom úcty k sebe – tak ako sa musím postarať o svoje telo a umyť si vlasy, rovnako si musím dopriať pokojné jedenie, ktoré je zážitkom.

Hovoríte, že pekné stolovanie je prejavom úcty k sebe. Odhaľuje aj kvalita potravín, ktoré si servírujeme, náš vzťah k sebe samým?

Kristína: Áno, je to aj investícia do nášho zdravia, ktoré by malo byť našou prioritou. Pre mňa je zásadné mať dostatok ovocia a zeleniny od lokálnych farmárov. Znova sa však vraciame k tomu, že v nejakej miere je vždy potrebné vypočuť sa a nasýtiť sa tým, na čo máme práve chuť.

Eva: A ak je to aj nezdravé, netreba sa za to následne trestať v myšlienkach. Jedlo je skvelé a každý má úplne iný apetít. Z detstva si pamätám „neodídeš od stola, kým to nezješ“.

Dnes to už vidím inak – nijako ma neurazí, keď niekomu nechutí niečo, čo som navarila. Existuje toľko možností a rôznorodých jedál, nemôže nám chutiť všetko a je to v poriadku. Najdôležitejšie je, aby sme sa zastavili a naďalej sa cez jedlo spoznávali.

Ako sa vám v tejto zrýchlenej dobe darí zastaviť a nájsť si čas na seba aj na jedlo?

Kristína: Je to náročné, niekedy je nemožné zorganizovať skupinu tak, aby mal každý akurát čas. Myslím, že minimálne ľudia v mestách začínajú byť o spoločné stolovanie ochudobnení, pritom je to náš základ, ktorý je tu „odvždy“. Predstavujem si, že aj lovci a zberači jedli mamuta spolu – je to jednoducho v nás.

Najprv nestíhame nič cez týždeň, tak to necháme na víkend, no vtedy zas chceme ísť na výlet a rovno sa najeme tam. Málokedy máme spoločný čas bez zhonu.

Eva: Dokonca niekedy ľudia používajú formulku „nemal som čas najesť sa“. Na čo potom čas máme? Musíme sa zastaviť a pravidelne jesť, neexistuje v práci nič, čo je také dôležité, aby nás to zastavilo. Postaraj sa o seba – priprav si jedlo vopred do krabičiek a uprednostni seba. Všetko ostatné počká.

Kristína Hertelová a Eva Takáčová

Už 10 rokov fungujú pod značkou Žufaňa, ktorá najskôr fungovala ako bistro na Dulovom námestí v Bratislave a dnes už ako “Žufet” – teda špeciálny bufet na Partizánskej lúke. Okrem podnikania v gastre spoločne píšu kuchárske knihy a zvyšujú povedomie o láske k jedlu.