Nezhoda má aj pozitívnu stránku. Poradíme vám, ako zvládať náročné situácie na pracovisku
Potlačenie nepríjemných pocitov z práce nevedie k ich riešeniu. Jana Balážová vysvetľuje, ako pristupovať ku konfliktom empaticky voči sebe aj voči okoliu.
Autorka Nicol Rácová
Foto archív respondentky
Ilustrácie Shutterstock
Dátum
V práci trávime veľkú časť života, a predsa sa v nej nemusíme vždy cítiť spokojne a šťastne. Kladieme si otázku, ako by to mohlo vyzerať v dokonalej práci, ktorú vídavame vo filmoch, alebo v tej, o ktorej nám hovoril náš známy. Možno to niektorých prekvapí, ale perfektné či bezchybné pracovné prostredie samo osebe neexistuje – ak sa chceme v práci cítiť dobre, musíme začať od seba. S koučkou osobného rozvoja a ambasádorkou empatie Janou Balážovou vám poradíme, ako na to.
Je to len práca, neber si to tak osobne. Možno ste sa už stretli s podobnou reakciou na problém, ktorý v súvislosti s prácou prežívate. V práci trávime priemerne 8 hodín denne, často sme s kolegami aj kamaráti a hovoríme o svojich osobných záležitostiach.
Vypnúť emocionálnu časť našej osobnosti a tváriť sa, že sme stroje, je prakticky nemožné – práve naopak, predstieranie vedie ku katastrofálnym stavom sebapotlačovania a prejaví sa vážnymi ochoreniami, psychickými poruchami, vyhorením či depresiou.
Koučka Jana Balážová pripravila niekoľko tipov, ako si v práci môžeme nastaviť balans, ako riešiť konflikty, ale aj ako ich odlíšiť od šikanovania, ktoré je nevyhnutné riešiť právnou cestou.
Začnime so zmenou pohľadu na svoje pracovisko
„Možno si niektorí z nás pod dobrou prácou predstavia kamarátskeho šéfa, vysoké odmeny a veľké benefity. No je dôležité uvedomiť si, že ideálne pracovné prostredie neexistuje. Nič v našich životoch nie je dokonalé a ani nikdy nebude – ale presne takto je to v poriadku. Ak chceme ako osobnosť rásť, potrebujeme sa posúvať vo svojom súkromnom aj pracovnom živote. A keď sa aj na oblasť práce pozeráme z tohto pohľadu, tak vhodným pracovným prostredím je priestor, kde sa cítime bezpečne, ale zároveň podnetne.
Pokiaľ sa nachádzame v bezpečnom pracovnom prostredí, nemali by sme mať strach z robenia chýb a zlyhania – chyby sú pre ľudstvo prirodzené. Podnetné prostredie nám zase dáva veľa priestoru aj impulzov, aby sme zo seba (prirodzene) dostali to najlepšie.
Nebezpečné pracovné prostredie je také, ktoré nám ‚nedovoľuje robiť chyby‘. V takomto nastavení človek nevie dlhodobo fungovať tvorivo ani sa zdravo vyvíjať.“
Situácie, ktoré riešime, nás posúvajú
„Pohodlnosť a dlhodobo pretrvávajúci komfort škodia nášmu posunu. Ak sa chceme vyvíjať, potrebujeme mať aj istú mieru nepriazne. Pozor, pohodlnosť nie je to isté ako prežívať vnútorný pokoj.
Náš nekomfort môže v pracovnom prostredí znamenať napríklad (vy)riešenie problému alebo spätný pohľad na vlastné reakcie, komunikáciu, správanie – teda našu reflexiu – ak sa z nejakého dôvodu necítim v práci dobre, potrebujem preskúmať, čo konkrétne je kameňom úrazu a snažím sa ho aktívne riešiť – nečakám, že sa vyrieši sám.“
Empatia k druhým, ale aj k sebe
„Empatia v práci znamená, že sa otvoríme novému pohľadu druhého človeka – musíme si v prvom rade uvedomiť, že nie sme stroje. Preto sa aj na svojho kolegu pozerajme ako na celkovú osobnosť so svojím prežívaním. Potrebujeme ho vidieť, vnímať a počuť tak, ako sa vidí a vníma on sám. Veľmi jednoducho povedané – ak chceme byť empatickí, potrebujeme sa vžiť do jeho kože.
Netýka sa to iba druhých, buďme empatickí aj sami k sebe. V kontexte práce by sme si mohli povedať ‚8 hodín nejako prežijem a večer už bude dobre‘, táto stratégia však nie je dlhodobo udržateľná. Vnímajme aj samých seba a nepotláčajme vlastné potreby. Začnime si klásť otázky – ako sa cítim, čo práve prežívam, kde je moja hodnota, kde sú hranice, aké sú moje očakávania. Až vtedy, keď budeme rozvíjať empatiu k sebe samému/samej, dokážeme empatizovať aj s inými.
Ako sa prejavujeme, správame, aké prostredie si vôkol seba vytvárame a vyberáme, je odrazom toho, ako pristupujeme sami k sebe – či so sebou zaobchádzame citlivo a empaticky alebo bezcitne a bezohľadne.“
Naučme sa počúvať aj preberať zodpovednosť
„Po rokoch praxe som zistila, že atmosféra v spoločnosti je najmä odrazom jej vedenia. Ak vedenie nemá jasno vo svojich hodnotách, víziách, stratégiách, procesoch a komunikácii, vytvára sa v pracovnom prostredí nejasnosť, chaos a toxicita. Ak nie sú jasne nastavené pravidlá hry, jasne komunikované očakávania a pravidelné spätné väzby, zamestnanci sa začnú cítiť neisto – má to na nich často zlý vplyv. Manažéri zase nie sú dostatočne pripravení na líderské roly a nevedia byť dobrým vzorom pre svojich ľudí.
Asi najčastejšou príčinou mnohých problémov či napätých vzťahov je neschopnosť alebo neochota počúvať. Napriek tomu, že to je podstatou každej komunikácie a funkčného vzťahu, nikto nás to aktívne neučil ako napríklad čítať.
Ďalším problémom, ktorý vnímam a týka sa akéhokoľvek zamestnanca, je neschopnosť prebrať zodpovednosť. Ak túžime a očakávame slobodu, priestor, rešpekt, musíme tiež vedieť napĺňať prirodzené záväzky, ktoré z práce vyplývajú. Nemôžeme sa čudovať, keď sa proti nám šéf ohradí, pretože sme mu potrebné materiály dodali nedostatočne spracované alebo neskoro.“
Konflikt má aj pozitívnu stránku
„Konflikt je pre každého človeka stresujúca situácia, z ktorej má strach a chce sa jej vyhnúť. Musíme si však uvedomiť, že jeho ignorovanie nemá zmysel, pretože jeho dôsledky nás ignorovať nebudú. Možno to bude znieť paradoxne, ale konflikt je pre nás do určitej miery dobrý – je to príležitosť na náš rast.
Napríklad ak ste sa pohádali s kolegom/kolegyňou, nezostávajte v pozícii ukrivdenej obete – pozrite sa na to spätne a úprimne si priznajte, čím ste aj vy prispeli k vzniku tejto situácie. Miesto krivdy a nespokojnosti sa dostanete ‚do zóny vplyvu‘.
Riešenie podobných konfliktov nemusí byť tou najpríjemnejšou skúsenosťou v danom okamihu – ale nekomfort posúva vaše vnímanie.“
Rozlišujme konflikty a šikanovanie
„Nie každý konflikt sa dá považovať za šikanovanie a, naopak, šikanovanie nie je konflikt – šikanovanie predstavuje zneužitie práva a treba ho právne riešiť. Môžeme ho chápať ako opakované zdravie ohrozujúce, prípadne aj poškodzujúce konanie. Ide o pravidelné prejavy agresívneho, zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho správania, ktorého následkom môže byť zásah do ľudskej dôstojnosti. Prevažne je spojené s psychickými a verbálnymi útokmi na šikanovanú osobu.“
Nižšie odpovedáme na 4 modelové situácie, s ktorými môžu mať mnohí z nás skúsenosť. Jana Balážová ponúka návrhy riešení, ako takéto situácie zvládnuť, no zároveň dodáva, že univerzálne rady nemusia fungovať pre každého, pretože každý človek má svoju realitu a spôsob, akým nazerá na danú situáciu:„Bez osobného kontaktu je náročné odhadnúť, do akej miery je situácia ovplyvnená napríklad vnútorným zranením a do akej miery opisuje pravdivý obraz toho, čo sa deje. Vždy preto potrebujem hovoriť s konkrétnym človekom o tom, čo ho trápi, čo je jeho skutočný problém, čomu dáva rôzne významy a prečo.“
Ohovárajú ma kolegyne/kolegovia. Niekedy to prerastá do priamych slovných útokov. Do práce nechodím s radosťou a mám pocit, že sem nepatrím. Čo môžem urobiť pre to, aby sa to zmenilo?
„V tejto modelovej situácii by som ako prvé odporučila ujasniť si pocity a pozrieť sa na situáciu zo širšieho kontextu – odkedy sa mi to deje, cítil/a som sa vyčleňovaný/á aj v minulosti, je to niečo, čo sa v mojom živote opakuje?
Následne odporúčam postaviť sa situácii priamo: vyjadriť, že mi je takéto správanie nepríjemné. Urobte to však v priestore, v ktorom sa cítite čo najbezpečnejšie. Dôležité je ísť do takejto konfrontácie až vtedy, keď si plne uvedomujete, že nie ste žiadne chúďatko či obeť, a hovoríte s kolegami ako rovnocenná bytosť.
Ak ani jasne sformulovaná požiadavka na zmenu správania nie je v kolektíve akceptovaná, odporúčam požiadať o riešenie manažéra alebo oddelenie ľudských zdrojov. HR by malo byť bezpečným firemným a nestranným priestorom, aby mohla každá strana pravdivo komunikovať svoje pocity a obraz, ktorý má o konkrétnej situácii.“
Cítim sa nedocenený/á. Môj nadriadený/á vidí iba moje chyby, pri každej príležitosti ma zhadzuje. Napriek svojmu pracovnému nasadeniu nedostávam žiadne uznanie. Môj výkon a moja práca sú často spochybňované.
„Rovnako ako pri predchádzajúcej modelovej situácii, aj tu je veľmi potrebná práca so sebou samým. Hoci by sme na prvý pohľad mohli vnímať, že tomuto človeku spôsobujú bolesť vonkajšie faktory (poukazovanie na chyby, nedostatok uznania, spochybňovanie), je dôležité podotknúť, že práve vonkajšia situácia často odhaľuje bolesť či zranenie, ktoré si v sebe nesieme.
Vidíme, že príliš veľa energie smeruje do toho, aby tento človek ukázal (a dokázal) druhým, že je užitočný, a tým (hoci nevedome) fokusuje svoju pozornosť inde. Ako som vyššie spomínala, empatia voči sebe samému je veľmi dôležitá a to je aj moje odporúčanie – aby človek, pokiaľ sa nachádza v podobnej situácii, popracoval na svojom vnútornom rešpekte voči sebe samému.
Je tiež možné, že sám prehliada chyby, ktorých sa objektívne dopúšťa. Niekedy tiež môže pomôcť premyslieť si a zvážiť si, či je toto pracovné smerovanie to pravé a či by mu nešlo ľahšie/lepšie niečo iné.“
Pre môj mladý vek ma nerešpektujú seniornejší kolegovia. Stávam sa terčom posmeškov, dostávam všetky nadčasy, keď sa mi niečo nepodarí, zabávajú sa na tom. Ja by som skôr ocenil/a pomoc a viac pochopenia. Dokážem to nejakým prístupom zmeniť?
„Rešpekt ani dôveru si nevieme získať nasilu. Rešpekt je prirodzený dôsledok práce na našom charaktere. Ak sa ocitáme v situácii, že sme pravidelne terčom posmeškov, a zároveň nemáme rovnako vytvorené podmienky a férový systém medzi kolegami, môžeme hovoriť aj o prejavoch mobingu.
Ide o pravidelné prejavy nepriateľského a ponižujúceho správania, ktorého následkom môže byť zásah do ľudskej dôstojnosti. Toto správanie môže byť aj šikanovaním. Danú situáciu preto odporúčam riešiť s nadriadeným alebo podať podnet priamo na oddelenie ľudských zdrojov.“
V práci je to ako vo výrobni, šéf nás vidí ako stroje, bez potrieb, bez emócií. Zvyšuje hlas, používa vulgarizmy. Nerešpektujú sa dovolenky či víkendy – kontaktuje ma, kedy chce – v noci, cez víkend, večer. Existuje nejaké riešenie aj na takúto situáciu alebo mám zmeniť prácu?
„Táto situácia opäť zapadá do kategórie šikanovania, a to formou bossingu. Ide o prejavy agresívneho a nerešpektujúceho správania, ktoré sú zamerané na šikanovanie podriadených zamestnancov ich nadriadeným. Proti takémuto správaniu sa treba ohradiť a domáhať sa právnej ochrany.“
Jana Balážová
Jej poslaním je prinášať do biznisu a firiem viac ľudskosti. Už viac ako 11 rokov sa venuje ľudskému potenciálu a posledné roky sa zameriava na tému empatie, ktorú vníma ako kľúčovú pri evolúcii biznisu. Pre koučku, ambasádorku empatie a zakladateľkuThe Source, Janu Balážovú preto nie je CEO ako CEO. Chief Executive Officers (CEO) postupne mení na Chief Empathy Officers. Pomáha firmám s rozvojom v oblasti talent managementu či budovania a posilňovania empatie na pracovisku.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ako dievča sa vzdala sna o štúdiu. Dnes omama Maťa a mentorka Ľubka pomáhajú deťom, aby mali viac šancí než generácie pred nimi
Ako omama Maťa s mentorkou Ľubkou pomáhajú deťom dobehnúť na štartovaciu čiaru, kde začínajú iné deti.
Autor Kristína Svítok Mayerová
Foto Michal Svítok
Dátum
Dôležitosť raného vývoja si uvedomuje omama Maťa aj jej mentorka Ľubka z neziskovky Cesta von. Omamy v rómskych komunitách navštevujú rodiny s deťmi od narodenia do štyroch rokov. Cez hry, knihy či obyčajné riekanky podporujú rozvoj ich zručností pred nástupom do škôlky a rodičom ukazujú, ako si všímať pokroky svojich detí a podporovať ich na ceste k lepšej budúcnosti. „Neodťahujem sa od nikoho, sadnem si kdekoľvek. Ak má dieťa špinavú tvár, nemám problém ho pohladiť či pobozkať. Cítia, že som jedna z nich,“ hovorí Maťa.
Keby sme vás so zaviazanými očami priviedli do bytu a posadili za stôl v kuchyni, chvíľu by trvalo, kým by ste uhádli, u koho na návšteve ste sa ocitli. Biely nábytok, kvety, drobné dekorácie, na stole koláčiky a káva – nič, čo by na prvý pohľad prezrádzalo identitu domácich.
Že sme u omamy Martiny Peštovej, naznačí až certifikát občianskeho združenia Cesta von prilepený na dverách.
K stolu si prisadne aj mentorka Ľubka Schenková, ktorá nás neskôr sprevádza na lekciu v jednej z rodín v Jarovniciach, aby mohla sledovať prácu omamy v praxi. Dostávame tak možnosť vidieť zblízka, ako Maťa pracuje s deťmi v ich domácom prostredí.
Jej klientkou je mladá mama troch detí. V malej izbe najprv všetci spontánne zaspievajú malému oslávencovi, ktorý má narodeniny. Potom omama Maťa vyberá z tašky kartičky, guľôčky, paličky, knižku a ďalšie jednoduché pomôcky, ktoré cez hru podporujú viaceré dôležité zručnosti – napríklad jemnú motoriku, reč, pozornosť či schopnosť sústrediť sa. Do aktivít sa zapája dvojročný chlapec aj jeho starší súrodenci.
Maťa popri tom povzbudzuje mamu, aby si s deťmi čítala, všímala si ich pokroky a podporovala ich zvedavosť už od útleho veku. Mentorka Ľubka priebeh lekcie sleduje a zapisuje si poznámky, ktoré si s Maťou následne spoločne prechádzajú.
Všetky tri ženy sú dôkazom toho, že podpora a vzájomné sprevádzanie môžu meniť životy detí z vylúčených komunít, ktoré sa pre chudobu ocitli v nevýhodnej situácii a často majú horšiu štartovaciu pozíciu vo vzdelávaní aj na trhu práce než ich rovesníci.
V rozhovore s omamou Maťou Peštovou a jej mentorkou Ľubkou Schenkovou sa dočítate:
prečo je také ťažké prelomiť generačnú chudobu a získať vzdelanie v prostredí, kde je veľa detí a málo peňazí,
prečo sú prvé roky života dieťaťa rozhodujúce pre jeho budúcnosť,
aké poslanie majú omamy v rómskej komunite Jarovnice a ako môžu pomáhať zlepšovať životné vyhliadky celým rodinám,
čo sa mení v momente, keď rodič začne veriť, že jeho dieťa môže byť v škole úspešné,
prečo je slovenčina dôležitá pri ich štarte v škôlke a škole,
ako sa Maťa stala pre mnohé ženy vzorom tým, že pracuje, vzdeláva sa a vytrvalo ide za svojimi cieľmi.
V súčasnosti sa venujete rómskym deťom od narodenia do štyroch rokov a pomáhate im zlepšiť štart do života. Aké to bolo u vás doma, keď ste boli dieťa?
Maťa: Vyrastala som v chudobnej rodine. Som najstaršia z trinástich súrodencov, a preto som už od detstva niesla veľkú zodpovednosť – často ma brali ako polovičnú mamu. Pomáhala som mame so starostlivosťou o domácnosť, prala som, opatrovala mladších bratov a sestry a neraz som ich aj kúpala.
Žili sme v malej chatrči, kde sme v jednej miestnosti nielen bývali, ale aj varili a spali. Takto však vtedy žila aj väčšina rodín v našom okolí.
Keď nás bolo doma ešte sedem súrodencov, mama nás každý večer ukladala spať na jednu rozťahovaciu posteľ, o ktorú sme sa všetci delili. Mladšiu sestru som vodila do školy, a práve preto som často meškala na prvé hodiny.
Často počúvame, že keď človek naozaj niečo chce, dokáže dosiahnuť čokoľvek. Realita však býva zložitejšia. Ľudia, ktorí vyrastajú v chudobe alebo od detstva nesú veľkú zodpovednosť za rodinu, nemajú rovnaké možnosti pri vzdelávaní ako ich rovesníci. Bol to aj váš prípad?
Maťa: Áno, už odmalička som mala chuť niečo dosiahnuť – chcela som študovať a pracovať. Po základnej škole som však v štúdiu nemohla pokračovať, pretože bolo potrebné pomáhať doma. Mama mi vtedy povedala: „Kto zaplatí autobus a knihy, keď mám toľko detí?“
Napriek tomu, že som jej to dlho vyčítala, dnes som hrdá na to, z akej rodiny pochádzam. Naučila ma hodnotám, skromnosti a vážiť si veci, ktoré mám.
Ľubka: Ak by Maťa vyrastala v iných podmienkach, určite by mala aj vysokú školu. Má na to schopnosti, ale prostredie jej to neumožnilo.
Prečo je pre mnohých ľudí z vylúčených komunít náročné dostať sa k vzdelaniu alebo príležitostiam na osobný rozvoj?
Maťa: V rómskej komunite je veľa múdrych žien aj mužov, no mnohým z nich v minulosti chýbali príležitosti a podpora. Človek z chudobných pomerov musí pomáhať doma postarať sa o mladších súrodencov alebo si čoskoro založí vlastnú rodinu.
Keď sa človek narodí do chudoby, často nemá priestor žiť podľa vlastných predstáv, skôr žije podľa toho, čo je v danom okamihu potrebné.
Deti sa rodia vo väčšom počte a často pokračujú v spôsobe života svojich rodičov. Tak vzniká generačná chudoba, ktorá sa prenáša z jednej generácie na druhú, a je ťažké sa z nej vymaniť. Napriek tomu však vidím postupný posun k lepšiemu a situácia sa začína meniť.
Mladí ľudia dnes už čoraz častejšie nechcú žiť ako predchádzajúce generácie. Viac rómskych žien si robí vodičský preukaz, pribúda aj maturantov. Keď to vidia ostatní, prirodzene v nich vzniká pocit, že aj ich život môže vyzerať inak a že zmena je možná.
V Jarovniciach neďaleko Prešova pôsobíte ako omama v rámci projektu občianskeho združenia Cesta von. Minulý rok ste absolvovali postupové skúšky, vďaka čomu ste sa z omamy začiatočníčky stali omamou juniorkou. Ako ste sa k tejto práci dostali?
Maťa: Predtým som žila ako mnohé iné rómske mamy – bola som doma s deťmi a len krátko som robila sezónne práce. O pohovore do združenia Cesta von som sa dozvedela až neskôr. Z Jarovníc sa prihlásilo pätnásť žien a vybrali dve. Mala som šťastie, že som medzi nimi, a tak som už dva roky omamou.
Maťa, sama máte tri deti a vnúča, takže povinností ste mali aj tak dosť. Čo sa u vás doma zmenilo, keď ste začali pracovať?
Maťa: Mám dobrého muža, ktorý ma od začiatku v práci veľmi podporoval. Dokonca mám pocit, že odkedy pracujem, sa náš vzťah ešte posilnil. Tým, že pracujeme obaja, sme si v tomto smere viac rovnocenní.
Ľubka: Na zmenu si musela zvyknúť celá rodina. Bolo to prvýkrát, čo sa Maťa zamestnala, a doma sa tak prirodzene museli niektoré veci nanovo rozdeliť. Najmä tie, ktoré predtým riešila automaticky ona.
Rómske ženy sú veľmi pracovité, starajú sa o deti, domácnosť, varia aj upratujú. Keď sa zamestnajú, už nie je možné zvládať všetko ako predtým. Preto bolo aj u Mati potrebné nájsť nový rytmus v každodennom fungovaní domácnosti.
Aká by mala byť žena, ktorá sa chce stať omamou?
Ľubka: Musí mať svoju osobnosť, byť zorientovaná vo svojej komunite a mať prirodzený vzťah k deťom, aby ju táto práca skutočne napĺňala. S každou kandidátkou preto absolvujeme pohovor, aby sme videli, či sa dokáže zapojiť do pracovného procesu, plánovať si veci, zvládať náročnejšie situácie v rodinách a má aj základné organizačné schopnosti.
Skôr ako omama začne chodiť do rodín, prechádza vstupnými školeniami, kde si skúša konkrétne lekcie aj rôzne situácie, ktoré môžu v rodinách nastať. Dôležitá je však aj podpora jej blízkych. Omamy totiž počas školení odchádzajú na niekoľko dní z domu, čo v niektorých rómskych komunitách vôbec nie je samozrejmosťou.
Pre niektorých partnerov je to veľká výzva – niekedy sa objaví žiarlivosť, inokedy obava, ako to doma bez nich zvládnu. Aj preto sa niektoré kandidátky napokon rozhodnú nepokračovať. Nestačí teda len vlastné rozhodnutie ženy, dôležití sú aj príbuzní, ktorí ju pri tom podržia. Potom prichádza najnáročnejšia časť – osloviť prvé rodiny, získať si ich dôveru a začať pravidelnú prácu v teréne.
Maťa: Omama by mala mať v osade prirodzený rešpekt. Je dôležité, aby ju ľudia v komunite poznali a vnímali ako niekoho, kto je jej súčasťou. Zároveň však prichádza aj do rodín, ktoré pozná len z videnia, a na to je potrebná odvaha a otvorenosť.
Mala by byť komunikatívna a vedieť nadväzovať kontakt, pretože denne pracuje s mamičkami aj deťmi. Nie je vhodné, ak je úplne uzavretá – naopak, potrebuje sa vedieť rozprávať a byť blízko ľuďom. Je dôležité, aby mala ľudí aj deti rada a pristupovala k nim s prirodzeným záujmom a rešpektom.
Začínali ste bez skúseností, no v prostredí, ktoré ste dobre poznali. Spomeniete si na svoje pocity na začiatku? V čom sa líšia od toho, ako svoju prácu vnímate dnes?
Maťa: Na začiatku som mala obavy, čo budem robiť s malými deťmi a či sa mi podarí nájsť rodiny, ktoré sa do programu zapoja. Zo školenia som odchádzala veľmi neistá. Prvé týždne boli náročné, kým si rodiny zvykli, že chodím v konkrétny deň a čas. Bolo potrebné nastaviť aj určitý režim a pravidelnosť.
Dnes už mamičky vedia, že keď prídem, nasleduje lekcia. Aj keď sú práve pri varení, na chvíľu ho prerušia a venujú sa dieťaťu. Aj deti si to pamätajú. Už vo dvoch rokoch vedia, že príde „bibi“ – teta – a že budeme mať lekciu. Dnes už necítim stres. Naopak, mám radosť, že túto prácu môžem robiť.
Ľubka: Na začiatku Maťa chodila priamo do rodín a vysvetľovala im, čo program ponúka. Niektoré si to ešte premysleli, keď videli, čo lekcie zahŕňajú, a že prebiehajú pravidelne. V súčasnosti však máme dokonca čakaciu listinu. Miesto sa uvoľní napríklad vtedy, keď sa niektorá rodina odsťahuje alebo odíde do zahraničia.
Dnes si už rodiny program odporúčajú navzájom a samy prichádzajú za Maťou s tým, že by chceli prihlásiť svoje bábätko.
Znamená to teda, že záujem prevyšuje možnosti združenia. Koľko detí z komunity má jedna omama v pravidelnej starostlivosti?
Ľubka: Jarovnice sú veľká osada, ktorá sa rýchlo rozširuje. Pôsobia tu dve omamy. Maťa má pri plnom úväzku 25 detí a Lucka, ktorá pracuje na trištvrte úväzku, má 18 detí.
Omamy si môžu vybrať úväzok, ktorý im najviac vyhovuje. Do každej rodiny chodia raz týždenne a jedna lekcia trvá približne 45 minút.
Maťa: Nie vždy sa lekcia skončí presne po 45 minútach. Niekedy mamičky zostávajú dlhšie, chcú sa ešte porozprávať alebo mi deti chcú niečo ukázať. Aj samotné rozlúčenie sa tak občas natiahne. V komunite cítiť, že by bolo potrebných viac omám. Pokojne aj ďalšie tri či štyri.
Ako vás vníma komunita, odkedy ste sa stali omamou?
Maťa: Cítim od nich rešpekt. Vnímajú, že sa nad nich nepovyšujem a pristupujem k nim ako k rovnocenným. Neodťahujem sa od nikoho, sadnem si kdekoľvek. Ak má dieťa špinavú tvár, nemám problém ho pohladiť, pobozkať či zobrať na ruky. Cítia, že som jedna z nich, že v tom sme spolu a nemusia sa predo mnou báť.
Mamičky mi často hovoria, že sa im páči môj život – že s manželom obaja pracujeme, syn tiež pracuje, dcéra chodí na strednú školu a mladší syn je na základnej škole. Vnímajú, že žijeme iný rodinný príbeh než mnohé iné rodiny v komunite.
Ľubka: Maťa je pre mnohé ženy vzorom. Vidia, že sa jej podarilo posunúť sa ďalej – je zamestnaná, vzdeláva sa a chodí na školenia. Niekedy sa jej aj pýtajú, či by mohli pracovať podobne.
Dnes si už aj ženy po tridsiatke či štyridsiatke dopĺňajú vzdelanie, napríklad si externe dorábajú strednú školu. Keď im deti podrastú, začínajú viac premýšľať aj nad tým, čo by chceli robiť pre seba.
Vaša pomoc nespočíva len vo vytváraní lepšieho zázemia pre deti, ale ste oporou aj dospelým v domácnosti. Ako postupujete, keď prídete do rodiny, skôr ako začnete pracovať s dieťaťom?
Maťa: Najprv sa porozprávam s mamičkou. Všímam si, ako sa má ona, ako sa má dieťa aj aké je prostredie okolo nich. Keď si všimnem niečo nové alebo pekné, vždy to rada pochválim. Potom sa pozrieme na úlohu, ktorú mali, a na to, ako sa im ju podarilo splniť. Až následne začíname s aktivitami.
Mamičky mi dôverujú. Často mi hovoria aj veci, ktoré by som vedieť nemusela, ale potrebujú sa jednoducho vyrozprávať. V takých chvíľach som pre ne aj osobou, ktorej sa môžu zveriť. Vedia, že to, čo mi povedia, zostane medzi nami a nebude sa to šíriť ďalej.
Podľa čoho sa rozhodujete, aké aktivity budete s deťmi počas lekcií robiť?
Ľubka: Aktivity sú nastavené podľa veku dieťaťa a zameriavajú sa na rozvoj motoriky, reči aj sociálnych zručností. Majú svoju štruktúru a pravidelné opakovanie, pretože pre deti je dôležité cítiť istotu a vedieť, čo môžu očakávať. Maťa ich zároveň dokáže prispôsobiť konkrétnemu dieťaťu – niektoré zjednoduší, iné, naopak, mierne rozšíri podľa toho, čo dieťa aktuálne zvláda.
Cez knihy a hry sa prirodzene zoznamujú aj s bežnými činnosťami, ktoré ich čakajú v škôlke, napríklad umývanie rúk, česanie či čistenie zubov.
Pomáha im v tom aj aplikácia Omama, ktorá slúži zároveň ako diár aj pracovná pomôcka. Maťa si v nej plánuje týždeň, má prehľad o pripravených aktivitách a po každej lekcii zaznamenáva, čo s dieťaťom robila aj ako sa zapájal rodič.
Ja ako mentorka priebeh lekcií sledujem a spolu s omamou sa k nim pravidelne vraciame. Údaje z aplikácie zároveň spracúva analytický tím v Bratislave, ktorý vďaka nim sleduje dlhodobý dopad programu.
52 omám, 24 mentoriek, 37 komunít, 1102 detí vo veku od 0 do 4 rokov
Vďaka lekciám sa teda učí nielen dieťa, ale aj rodičia, aby ho mohli ďalej podporovať v domácom prostredí.
Maťa: Áno, keď dieťaťu nejde nejaká aktivita, pomáhajú mu aj rodičia. Mama mu napríklad podrží rúčku alebo mu pomôže začať.
Ľubka: Spočiatku bolo potrebné mamičky k spolupráci viac viesť. Vnímali to tak, že Maťa je tá, ktorá vedie lekciu, pretože ona vie a je „učiteľka“. Maťa im však postupne ukazuje, že najdôležitejšiu úlohu majú ony – práve preto, že s deťmi trávia najviac času. Aktivitu im ukáže, ale zároveň ich vedie k tomu, aby sa zapájali.
Rodičia sú rôzni. Niektorí sú veľmi snaživí, vidia v tom zmysel a sami sa aktívne zapájajú. Iní na začiatku hovoria, že majú dosť vlastných povinností. Napriek tomu u nich vidno posun a ochotu deťom pomáhať.
Rodičov vediete nielen k tomu, aby s deťmi trávili čas, ale aj aby si všímali ich pokroky. Dôležitá je teda aj pochvala. Dostávajú ju deti v dostatočnej miere?
Maťa: Keď sú deti malé, bozky a pohladenie prichádzajú prirodzene. Čím sú staršie, tým je pochvaly menej. Pri dospievajúcich deťoch už skoro vôbec.
Ľubka: Mamy často samy nezažili pochvalu, preto ju nevedia prirodzene dávať ďalej. Keď však Maťa pochváli dieťa alebo si všimne niečo pekné v domácnosti, mamu to poteší. Vidí, že sa jej niečo podarilo, a je na svoje dieťa hrdá. Potom je väčšia šanca, že začne viac chváliť aj ona.
Nevzdávame sa a postupne sa snažíme rodičom ukazovať, že práve ich čas a pozornosť sú pre dieťa najdôležitejšie pri rozvoji.
Pre deti v komunitách je materinským jazykom rómčina, preto je súčasťou vašej prípravy na škôlku aj slovenčina.Rozhovor s mamou prebieha v rómčine. Lekcie s deťmi však vediete v slovenčine. Je to tak?
Maťa: Áno, s deťmi sa rozprávam po slovensky. Postupne začínajú rozumieť jednoduchým pokynom a vedia, čo od nich chcem – napríklad „sadni si“, „ukáž“ alebo „poď ku mne“. Učia sa aj základné pozdravy.
Ľubka: Rodičom vysvetľujeme, že slovenčina je pre deti dôležitá, aj keď rómčina je ich materinský jazyk a doma ju prirodzene používajú. Mnohí si neuvedomujú, že dieťa po príchode do slovenskej škôlky či školy vstupuje do prostredia, ktorému často ešte nerozumie. Učenie môže byť preto pomalšie – nie preto, že by dieťa nechcelo, ale preto, že sa stretáva s cudzím jazykom.
Maťa: Sú deti, ktoré slovenčinu doma vôbec nepočujú. Keď potom prídu do škôlky a niekto sa s nimi snaží hovoriť po slovensky, môžu sa cítiť neisté alebo vystrašené. Preto je pre ne dôležité, že si na jazyk postupne zvykajú už počas lekcií.
Aj pre vás je materinským jazykom rómčina. Cítite, že sa vám slovenčina vďaka práci omamy zlepšila?
Maťa: Určite áno, aj keď mi občas slovenčina stále robí ťažkosti. Celý život som hovorila najmä po rómsky a po slovensky len v situáciách, keď to bolo potrebné – v škole, na úradoch či v banke.
Dnes si viac uvedomujem, že keby som s deťmi hovorila viac po slovensky, možno by mali jednoduchší štart. Preto sa snažím hovoriť po slovensky aj s vnukom. Niekedy to skúšam aj s manželom, ale ten sa na mňa zvykne len usmiať, prečo s ním hovorím po slovensky.
Uvedomila som si, že ak chce človek v živote napredovať, slovenčina je veľmi dôležitá.
Ľubka: V našom programe si omamy slovenčinu pravidelne trénujú. Raz týždenne majú skupinovú lekciu s lektorkou a následne aj individuálnu online hodinu s dobrovoľníčkou.
Ľubka, na lekcie s Maťou chodíte pravidelne. S čím všetkým pomáhate omame ako jej mentorka?
Ľubka: S Maťou pracujeme už dva roky. Začínali sme spolu, keď sa program OMAMA rozširoval do Jarovníc. Po lekciách spolu preberáme, čo sa v rodinách dialo, čo fungovalo a čo by bolo dobré skúsiť inak.
Keď nastane náročná situácia, som pri nej, no nerobím veci za ňu. Skôr ju sprevádzam tak, aby na riešenia prichádzala sama. Popri tom jej pomáham aj s praktickými vecami – s plánovaním, vybavovaním či organizáciou.
Pre mnohé omamy je nový aj svet mimo ich komunity – pracovné povinnosti, plánovanie, komunikácia či situácie, ktoré sú pre iné prostredia samozrejmosťou. Aj v tomto sa postupne učia orientovať a získavajú istotu.
Ako vás prijímali rodiny, keď ste začali chodiť na lekcie spolu s Maťou?
Ľubka: Spočiatku nevedeli, čo presne očakávať, a ani ja som si nebola istá, ako to celé bude fungovať. Uvedomovala som si, že vstupujem do ich súkromného priestoru – do izby, kde býva niekedy aj desať ľudí, kde sa pije káva, rozpráva, a zrazu tam má prebehnúť lekcia.
Stávalo sa aj to, že ma najprv nechceli pustiť dnu, napríklad preto, že nemali upratané. Hanbili sa za svoje jednoduché podmienky alebo mali obavy, či nejde o kontrolu alebo sociálku.
Keď však videli, že prichádzam len pre dobro detí a nič zlé sa nedeje, postupne si zvykli. Dnes ma mnohí poznajú, zdravíme sa a Maťa hovorí, že ma medzi seba prijali, čo ma veľmi teší.
Čo pozorujete u detí, ktoré sú v programe dlhší čas?
Ľubka: Po dvoch rokoch už na deťoch vidíme, že sú uvoľnenejšie a sebavedomejšie. Lepšie rozumejú slovenčine, neboja sa skúšať nové veci a majú radosť z toho, že sa môžu niečomu venovať. Niekedy sa dokonca viac obáva rodič než samotné dieťa.
Maťa: Na lekciách vidím aj praktické pokroky. Deťom sa zlepšuje jemná motorika, majú istejší úchop a vedia si napríklad lepšie pridržať lyžičku. Zároveň vnímam, že mi lepšie rozumejú – keď im ukážem gesto alebo poviem jednoduchý pokyn, vedia, čo majú urobiť.
Na začiatku niektoré mamy ani nevedeli, čo pojem gesto znamená. Postupne sa to učili spolu s deťmi. Aj to vnímam ako posun – keď mama rozumie, prečo dieťaťu niečo ukazujeme a ako mu to pomáha v rozvoji.
A aké zmeny nastávajú pri rodičoch?
Ľubka: Veľká zmena nastáva vtedy, keď rodič začne veriť, že jeho dieťa môže byť v škole úspešné. Mnohí si to dovtedy ani nevedeli predstaviť. My im hovoríme, že ich dieťa je šikovné a má na to, aby sa mu darilo – potrebuje len čas a pozornosť.
Matine návštevy dnes vnímajú rodiny ako vzácnosť a tešia sa, keď príde. Mnohé veci boli pre ne na začiatku nové, napríklad knihy. Keď im prvýkrát ukazovala obrázky a zvuky zvierat, niektorí sa aj pousmiali, pretože s tým nemali skúsenosť. Často im nikto v detstve nečítal a knihy doma bežne nemali. Postupne si však na to zvykli.
Nedávno jedna mama zdieľala na Facebooku fotografiu, ako si jej dcéra prezerá leporelo, a napísala: „Moja princezná si číta.“ Bola na ňu hrdá a mňa to veľmi potešilo.
Maťa: Veľký rozdiel vidím v tom, keď sa mama dieťaťu venuje aj mimo lekcií. Teší ma, keď prídem do rodiny a počujem, že mama skúša s dieťaťom hovoriť po slovensky, spoločne si hovoria riekanky a zapájajú sa aj staršie deti.
Zdá sa, že hoci ide o vašu prácu, s rodinami ste si postupne vybudovali priateľské vzťahy založené na rešpekte. Vnímate to tak?
Maťa: Áno. Chodím k dvom sociálne slabším rodinám a veľmi ma fascinuje, aké sú tie dievčatká rozumné. Patria medzi moje najobľúbenejšie.
Jedno má dva roky a troch súrodencov. Niekedy na nej vidím, ako by chcela byť už dospelá. Mama má viac detí a veľa povinností, takže na ňu nemá vždy toľko času. Keď prídem, veľmi sa teší, že ju môžem pohladkať alebo zobrať na ruky.
Vyhľadáva moju pozornosť, lebo vie, že jej ju dám. Všíma si na mne úplne všetko. Raz si všimla, že mám nalakované nechty, a na ďalšej lekcii mi hneď ukázala, že ich má aj ona. V očiach má veľkú vnímavosť aj to, že je zvyknutá byť do istej miery samostatná. Keď odchádzam, beží za mnou a hovorí, že chce ísť so mnou domov.
Druhé dievčatko je jedináčik. Jej rodičia chodili do špeciálnej školy, otec je sluchovo postihnutý a ani jeden z rodičov nevie čítať ani písať. Ona je však veľmi inteligentná a šikovná. Jej mama veľmi túži po tom, aby sa mala lepšie než ona sama, mala viac možností a vedela viac.
Najkrajší je moment, keď vidím, že sa dieťaťu niečo podarí, a mama sa naň pozrie s nehou, láskou a hrdosťou. Takým pohľadom, ktorý hovorí: „Toto moje dieťa dokázalo.“ Vtedy cítim, že moja práca má zmysel.
Maťa, ako dievča ste nemohli ísť študovať. Má to pre vás ešte miesto vo vašich plánoch?
Áno, vždy som chcela pracovať v škôlke. Deti mám rada a počas práce omamy som si ešte viac uvedomila, že ma to k nim prirodzene ťahá. Tento rok som sa preto prihlásila na externé štúdium na strednej pedagogickej škole.
Je v záujme nás všetkých, aby ľudia, ktorí dnes žijú v chudobe, dostali šancu na dôstojný život. Aj preto Férová nadácia O2 podporuje neziskovú organizáciu Cesta von a program OMAMA, ktorý pomáha deťom a ich rodičom zlepšiť ich vyhliadky do budúcnosti.
Martina Peštová a Ľubica Schenková
Maťa žije v Jarovniciach neďaleko Prešova a už dva roky pôsobí ako omama v programe občianskeho združenia Cesta von. Ako vyškolená žena z rómskej komunity navštevuje rodiny a sprevádza deti od narodenia do štyroch rokov.
Cez hru, knihy a riekanky ich podporuje v rozvoji ešte pred nástupom do škôlky, aby mali lepší štart do života než predchádzajúce generácie.
Pri práci ju podporuje mentorka Ľubka Schenková, ktorá s ňou pravidelne chodí na lekcie, pomáha jej zvládať náročnejšie situácie v rodinách a sprevádza ju aj v jej profesionálnom raste.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
