Príbehy

Nezhoda má aj pozitívnu stránku. Poradíme vám, ako zvládať náročné situácie na pracovisku

Potlačenie nepríjemných pocitov z práce nevedie k ich riešeniu. Jana Balážová vysvetľuje, ako pristupovať ku konfliktom empaticky voči sebe aj voči okoliu.

Autorka Nicol Rácová

Foto archív respondentky

Ilustrácie Shutterstock

Dátum26. 9. 2022

V práci trávime veľkú časť života, a predsa sa v nej nemusíme vždy cítiť spokojne a šťastne. Kladieme si otázku, ako by to mohlo vyzerať v dokonalej práci, ktorú vídavame vo filmoch, alebo v tej, o ktorej nám hovoril náš známy. Možno to niektorých prekvapí, ale perfektné či bezchybné pracovné prostredie samo osebe neexistuje – ak sa chceme v práci cítiť dobre, musíme začať od seba. S koučkou osobného rozvoja a ambasádorkou empatie Janou Balážovou vám poradíme, ako na to.

Psychologička: Ak venujeme pozornosť svojmu psychickému zdraviu, zlepšujeme tým aj všetky svoje vzťahy

Je to len práca, neber si to tak osobne. Možno ste sa už stretli s podobnou reakciou na problém, ktorý v súvislosti s prácou prežívate. V práci trávime priemerne 8 hodín denne, často sme s kolegami aj kamaráti a hovoríme o svojich osobných záležitostiach.

Vypnúť emocionálnu časť našej osobnosti a tváriť sa, že sme stroje, je prakticky nemožné – práve naopak, predstieranie vedie ku katastrofálnym stavom sebapotlačovania a prejaví sa vážnymi ochoreniami, psychickými poruchami, vyhorením či depresiou.

Koučka Jana Balážová pripravila niekoľko tipov, ako si v práci môžeme nastaviť balans, ako riešiť konflikty, ale aj ako ich odlíšiť od šikanovania, ktoré je nevyhnutné riešiť právnou cestou.

Začnime so zmenou pohľadu na svoje pracovisko

„Možno si niektorí z nás pod dobrou prácou predstavia kamarátskeho šéfa, vysoké odmeny a veľké benefity. No je dôležité uvedomiť si, že ideálne pracovné prostredie neexistuje. Nič v našich životoch nie je dokonalé a ani nikdy nebude – ale presne takto je to v poriadku. Ak chceme ako osobnosť rásť, potrebujeme sa posúvať vo svojom súkromnom aj pracovnom živote. A keď sa aj na oblasť práce pozeráme z tohto pohľadu, tak vhodným pracovným prostredím je priestor, kde sa cítime bezpečne, ale zároveň podnetne.

Pokiaľ sa nachádzame v bezpečnom pracovnom prostredí, nemali by sme mať strach z robenia chýb a zlyhania – chyby sú pre ľudstvo prirodzené. Podnetné prostredie nám zase dáva veľa priestoru aj impulzov, aby sme zo seba (prirodzene) dostali to najlepšie.

Nebezpečné pracovné prostredie je také, ktoré nám ‚nedovoľuje robiť chyby‘. V takomto nastavení človek nevie dlhodobo fungovať tvorivo ani sa zdravo vyvíjať.“

Situácie, ktoré riešime, nás posúvajú

„Pohodlnosť a dlhodobo pretrvávajúci komfort škodia nášmu posunu. Ak sa chceme vyvíjať, potrebujeme mať aj istú mieru nepriazne. Pozor, pohodlnosť nie je to isté ako prežívať vnútorný pokoj.

Náš nekomfort môže v pracovnom prostredí znamenať napríklad (vy)riešenie problému alebo spätný pohľad na vlastné reakcie, komunikáciu, správanie – teda našu reflexiu – ak sa z nejakého dôvodu necítim v práci dobre, potrebujem preskúmať, čo konkrétne je kameňom úrazu a snažím sa ho aktívne riešiť – nečakám, že sa vyrieši sám.“

Empatia k druhým, ale aj k sebe

„Empatia v práci znamená, že sa otvoríme novému pohľadu druhého človeka – musíme si v prvom rade uvedomiť, že nie sme stroje. Preto sa aj na svojho kolegu pozerajme ako na celkovú osobnosť so svojím prežívaním. Potrebujeme ho vidieť, vnímať a počuť tak, ako sa vidí a vníma on sám. Veľmi jednoducho povedané – ak chceme byť empatickí, potrebujeme sa vžiť do jeho kože.

Netýka sa to iba druhých, buďme empatickí aj sami k sebe. V kontexte práce by sme si mohli povedať ‚8 hodín nejako prežijem a večer už bude dobre‘, táto stratégia však nie je dlhodobo udržateľná. Vnímajme aj samých seba a nepotláčajme vlastné potreby. Začnime si klásť otázky – ako sa cítim, čo práve prežívam, kde je moja hodnota, kde sú hranice, aké sú moje očakávania. Až vtedy, keď budeme rozvíjať empatiu k sebe samému/samej, dokážeme empatizovať aj s inými.

Ako sa prejavujeme, správame, aké prostredie si vôkol seba vytvárame a vyberáme, je odrazom toho, ako pristupujeme sami k sebe – či so sebou zaobchádzame citlivo a empaticky alebo bezcitne a bezohľadne.“

Naučme sa počúvať aj preberať zodpovednosť

„Po rokoch praxe som zistila, že atmosféra v spoločnosti je najmä odrazom jej vedenia. Ak vedenie nemá jasno vo svojich hodnotách, víziách, stratégiách, procesoch a komunikácii, vytvára sa v pracovnom prostredí nejasnosť, chaos a toxicita. Ak nie sú jasne nastavené pravidlá hry, jasne komunikované očakávania a pravidelné spätné väzby, zamestnanci sa začnú cítiť neisto – má to na nich často zlý vplyv. Manažéri zase nie sú dostatočne pripravení na líderské roly a nevedia byť dobrým vzorom pre svojich ľudí.

Asi najčastejšou príčinou mnohých problémov či napätých vzťahov je neschopnosť alebo neochota počúvať. Napriek tomu, že to je podstatou každej komunikácie a funkčného vzťahu, nikto nás to aktívne neučil ako napríklad čítať.

Ďalším problémom, ktorý vnímam a týka sa akéhokoľvek zamestnanca, je neschopnosť prebrať zodpovednosť. Ak túžime a očakávame slobodu, priestor, rešpekt, musíme tiež vedieť napĺňať prirodzené záväzky, ktoré z práce vyplývajú. Nemôžeme sa čudovať, keď sa proti nám šéf ohradí, pretože sme mu potrebné materiály dodali nedostatočne spracované alebo neskoro.“

Konflikt má aj pozitívnu stránku

„Konflikt je pre každého človeka stresujúca situácia, z ktorej má strach a chce sa jej vyhnúť. Musíme si však uvedomiť, že jeho ignorovanie nemá zmysel, pretože jeho dôsledky nás ignorovať nebudú. Možno to bude znieť paradoxne, ale konflikt je pre nás do určitej miery dobrý – je to príležitosť na náš rast.

Napríklad ak ste sa pohádali s kolegom/kolegyňou, nezostávajte v pozícii ukrivdenej obete – pozrite sa na to spätne a úprimne si priznajte, čím ste aj vy prispeli k vzniku tejto situácie. Miesto krivdy a nespokojnosti sa dostanete ‚do zóny vplyvu‘.

Riešenie podobných konfliktov nemusí byť tou najpríjemnejšou skúsenosťou v danom okamihu – ale nekomfort posúva vaše vnímanie.“

Rozlišujme konflikty a šikanovanie

„Nie každý konflikt sa dá považovať za šikanovanie a, naopak, šikanovanie nie je konflikt – šikanovanie predstavuje zneužitie práva a treba ho právne riešiť. Môžeme ho chápať ako opakované zdravie ohrozujúce, prípadne aj poškodzujúce konanie. Ide o pravidelné prejavy agresívneho, zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho správania, ktorého následkom môže byť zásah do ľudskej dôstojnosti. Prevažne je spojené s psychickými a verbálnymi útokmi na šikanovanú osobu.“

Absolventi programu Teach for Slovakia: Nemáme rovnakú štartovaciu čiaru, no pomôže, ak rozdielnosti začneme vnímať ako príležitosť

MODELOVÉ SITUÁCIE

Nižšie odpovedáme na 4 modelové situácie, s ktorými môžu mať mnohí z nás skúsenosť. Jana Balážová ponúka návrhy riešení, ako takéto situácie zvládnuť, no zároveň dodáva, že univerzálne rady nemusia fungovať pre každého, pretože každý človek má svoju realitu a spôsob, akým nazerá na danú situáciu: „Bez osobného kontaktu je náročné odhadnúť, do akej miery je situácia ovplyvnená napríklad vnútorným zranením a do akej miery opisuje pravdivý obraz toho, čo sa deje. Vždy preto potrebujem hovoriť s konkrétnym človekom o tom, čo ho trápi, čo je jeho skutočný problém, čomu dáva rôzne významy a prečo.“

Ohovárajú ma kolegyne/kolegovia. Niekedy to prerastá do priamych slovných útokov. Do práce nechodím s radosťou a mám pocit, že sem nepatrím. Čo môžem urobiť pre to, aby sa to zmenilo?

„V tejto modelovej situácii by som ako prvé odporučila ujasniť si pocity a pozrieť sa na situáciu zo širšieho kontextu – odkedy sa mi to deje, cítil/a som sa vyčleňovaný/á aj v minulosti, je to niečo, čo sa v mojom živote opakuje?

Následne odporúčam postaviť sa situácii priamo: vyjadriť, že mi je takéto správanie nepríjemné. Urobte to však v priestore, v ktorom sa cítite čo najbezpečnejšie. Dôležité je ísť do takejto konfrontácie až vtedy, keď si plne uvedomujete, že nie ste žiadne chúďatko či obeť, a hovoríte s kolegami ako rovnocenná bytosť.

Ak ani jasne sformulovaná požiadavka na zmenu správania nie je v kolektíve akceptovaná, odporúčam požiadať o riešenie manažéra alebo oddelenie ľudských zdrojov. HR by malo byť bezpečným firemným a nestranným priestorom, aby mohla každá strana pravdivo komunikovať svoje pocity a obraz, ktorý má o konkrétnej situácii.“

Cítim sa nedocenený/á. Môj nadriadený/á vidí iba moje chyby, pri každej príležitosti ma zhadzuje. Napriek svojmu pracovnému nasadeniu nedostávam žiadne uznanie. Môj výkon a moja práca sú často spochybňované.

„Rovnako ako pri predchádzajúcej modelovej situácii, aj tu je veľmi potrebná práca so sebou samým. Hoci by sme na prvý pohľad mohli vnímať, že tomuto človeku spôsobujú bolesť vonkajšie faktory (poukazovanie na chyby, nedostatok uznania, spochybňovanie), je dôležité podotknúť, že práve vonkajšia situácia často odhaľuje bolesť či zranenie, ktoré si v sebe nesieme.

Vidíme, že príliš veľa energie smeruje do toho, aby tento človek ukázal (a dokázal) druhým, že je užitočný, a tým (hoci nevedome) fokusuje svoju pozornosť inde. Ako som vyššie spomínala, empatia voči sebe samému je veľmi dôležitá a to je aj moje odporúčanie – aby človek, pokiaľ sa nachádza v podobnej situácii, popracoval na svojom vnútornom rešpekte voči sebe samému.

Je tiež možné, že sám prehliada chyby, ktorých sa objektívne dopúšťa. Niekedy tiež môže pomôcť premyslieť si a zvážiť si, či je toto pracovné smerovanie to pravé a či by mu nešlo ľahšie/lepšie niečo iné.“

Pre môj mladý vek ma nerešpektujú seniornejší kolegovia. Stávam sa terčom posmeškov, dostávam všetky nadčasy, keď sa mi niečo nepodarí, zabávajú sa na tom. Ja by som skôr ocenil/a pomoc a viac pochopenia. Dokážem to nejakým prístupom zmeniť?

„Rešpekt ani dôveru si nevieme získať nasilu. Rešpekt je prirodzený dôsledok práce na našom charaktere. Ak sa ocitáme v situácii, že sme pravidelne terčom posmeškov, a zároveň nemáme rovnako vytvorené podmienky a férový systém medzi kolegami, môžeme hovoriť aj o prejavoch mobingu.

Ide o pravidelné prejavy nepriateľského a ponižujúceho správania, ktorého následkom môže byť zásah do ľudskej dôstojnosti. Toto správanie môže byť aj šikanovaním. Danú situáciu preto odporúčam riešiť s nadriadeným alebo podať podnet priamo na oddelenie ľudských zdrojov.“

V práci je to ako vo výrobni, šéf nás vidí ako stroje, bez potrieb, bez emócií. Zvyšuje hlas, používa vulgarizmy. Nerešpektujú sa dovolenky či víkendy – kontaktuje ma, kedy chce – v noci, cez víkend, večer. Existuje nejaké riešenie aj na takúto situáciu alebo mám zmeniť prácu?

„Táto situácia opäť zapadá do kategórie šikanovania, a to formou bossingu. Ide o prejavy agresívneho a nerešpektujúceho správania, ktoré sú zamerané na šikanovanie podriadených zamestnancov ich nadriadeným. Proti takémuto správaniu sa treba ohradiť a domáhať sa právnej ochrany.“

Jana Balážová

Jej poslaním je prinášať do biznisu a firiem viac ľudskosti. Už viac ako 11 rokov sa venuje ľudskému potenciálu a posledné roky sa zameriava na tému empatie, ktorú vníma ako kľúčovú pri evolúcii biznisu. Pre koučku, ambasádorku empatie a zakladateľku The Source, Janu Balážovú preto nie je CEO ako CEO. Chief Executive Officers (CEO) postupne mení na Chief Empathy Officers. Pomáha firmám s rozvojom v oblasti talent managementu či budovania a posilňovania empatie na pracovisku.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum15. 7. 2026

„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.

Vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu či so skúsenosťou so závislosťou, veria, že každý človek si zaslúži rešpekt a druhú šancu.

V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:

aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny,
čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.

Čo pre teba znamená prijatie samej seba?

Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.

Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.

Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“

Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.

Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené.

Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.

Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.

Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.

Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.

Ako to myslíš?

To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“

Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?

Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.

V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.

Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.

Čo túto ženu charakterizuje?

Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“

V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.

Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.

V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.

Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.

Kto bol takým človekom pre teba?

Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.

Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.

Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.

Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.

Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?

Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde.

Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.

Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.

A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie.

Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?

Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.

Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.

Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.

Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.

Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?

Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.

Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.

Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.

Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.

Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.

O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?

Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.

Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.

Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.

Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.

Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.

Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?

Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.

Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.

Čo by to bolo?

Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.

Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, bola Liberty laureátkou Cena Inakosti 2026 v katetórii pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.

Liberty Blake Simon

Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.