Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Nezhoda má aj pozitívnu stránku. Poradíme vám, ako zvládať náročné situácie na pracovisku

Potlačenie nepríjemných pocitov z práce nevedie k ich riešeniu. Jana Balážová vysvetľuje, ako pristupovať ku konfliktom empaticky voči sebe aj voči okoliu.

V práci trávime veľkú časť života, a predsa sa v nej nemusíme vždy cítiť spokojne a šťastne. Kladieme si otázku, ako by to mohlo vyzerať v dokonalej práci, ktorú vídavame vo filmoch, alebo v tej, o ktorej nám hovoril náš známy. Možno to niektorých prekvapí, ale perfektné či bezchybné pracovné prostredie samo osebe neexistuje – ak sa chceme v práci cítiť dobre, musíme začať od seba. S koučkou osobného rozvoja a ambasádorkou empatie Janou Balážovou vám poradíme, ako na to.

Psychologička: Ak venujeme pozornosť svojmu psychickému zdraviu, zlepšujeme tým aj všetky svoje vzťahy

Je to len práca, neber si to tak osobne. Možno ste sa už stretli s podobnou reakciou na problém, ktorý v súvislosti s prácou prežívate. V práci trávime priemerne 8 hodín denne, často sme s kolegami aj kamaráti a hovoríme o svojich osobných záležitostiach.

Vypnúť emocionálnu časť našej osobnosti a tváriť sa, že sme stroje, je prakticky nemožné – práve naopak, predstieranie vedie ku katastrofálnym stavom sebapotlačovania a prejaví sa vážnymi ochoreniami, psychickými poruchami, vyhorením či depresiou.

Koučka Jana Balážová pripravila niekoľko tipov, ako si v práci môžeme nastaviť balans, ako riešiť konflikty, ale aj ako ich odlíšiť od šikanovania, ktoré je nevyhnutné riešiť právnou cestou.

Začnime so zmenou pohľadu na svoje pracovisko  

„Možno si niektorí z nás pod dobrou prácou predstavia kamarátskeho šéfa, vysoké odmeny a veľké benefity. No je dôležité uvedomiť si, že ideálne pracovné prostredie neexistuje. Nič v našich životoch nie je dokonalé a ani nikdy nebude – ale presne takto je to v poriadku. Ak chceme ako osobnosť rásť, potrebujeme sa posúvať vo svojom súkromnom aj pracovnom živote. A keď sa aj na oblasť práce pozeráme z tohto pohľadu, tak vhodným pracovným prostredím je priestor, kde sa cítime bezpečne, ale zároveň podnetne.

Pokiaľ sa nachádzame v bezpečnom pracovnom prostredí, nemali by sme mať strach z robenia chýb a zlyhania – chyby sú pre ľudstvo prirodzené. Podnetné prostredie nám zase dáva veľa priestoru aj impulzov, aby sme zo seba (prirodzene) dostali to najlepšie.

Nebezpečné pracovné prostredie je také, ktoré nám ‚nedovoľuje robiť chyby‘. V takomto nastavení človek nevie dlhodobo fungovať tvorivo ani sa zdravo vyvíjať.“

Situácie, ktoré riešime, nás posúvajú

„Pohodlnosť a dlhodobo pretrvávajúci komfort škodia nášmu posunu. Ak sa chceme vyvíjať, potrebujeme mať aj istú mieru nepriazne. Pozor, pohodlnosť nie je to isté ako prežívať vnútorný pokoj.

Náš nekomfort môže v pracovnom prostredí znamenať napríklad (vy)riešenie problému alebo spätný pohľad na vlastné reakcie, komunikáciu, správanie – teda našu reflexiu – ak sa z nejakého dôvodu necítim v práci dobre, potrebujem preskúmať, čo konkrétne je kameňom úrazu a snažím sa ho aktívne riešiť – nečakám, že sa vyrieši sám.“

Empatia k druhým, ale aj k sebe 

„Empatia v práci znamená, že sa otvoríme novému pohľadu druhého človeka – musíme si v prvom rade uvedomiť, že nie sme stroje. Preto sa aj na svojho kolegu pozerajme ako na celkovú osobnosť so svojím prežívaním. Potrebujeme ho vidieť, vnímať a počuť tak, ako sa vidí a vníma on sám. Veľmi jednoducho povedané – ak chceme byť empatickí, potrebujeme sa vžiť do jeho kože.

Netýka sa to iba druhých, buďme empatickí aj sami k sebe. V kontexte práce by sme si mohli povedať ‚8 hodín nejako prežijem a večer už bude dobre‘, táto stratégia však nie je dlhodobo udržateľná. Vnímajme aj samých seba a nepotláčajme vlastné potreby. Začnime si klásť otázky – ako sa cítim, čo práve prežívam, kde je moja hodnota, kde sú hranice, aké sú moje očakávania. Až vtedy, keď budeme rozvíjať empatiu k sebe samému/samej, dokážeme empatizovať aj s inými.

Ako sa prejavujeme, správame, aké prostredie si vôkol seba vytvárame a vyberáme, je odrazom toho, ako pristupujeme sami k sebe – či so sebou zaobchádzame citlivo a empaticky alebo bezcitne a bezohľadne.“

Naučme sa počúvať aj preberať zodpovednosť

„Po rokoch praxe som zistila, že atmosféra v spoločnosti je najmä odrazom jej vedenia. Ak vedenie nemá jasno vo svojich hodnotách, víziách, stratégiách, procesoch a komunikácii, vytvára sa v pracovnom prostredí nejasnosť, chaos a toxicita. Ak nie sú jasne nastavené pravidlá hry, jasne komunikované očakávania a pravidelné spätné väzby, zamestnanci sa začnú cítiť neisto – má to na nich často zlý vplyv. Manažéri zase nie sú dostatočne pripravení na líderské roly a nevedia byť dobrým vzorom pre svojich ľudí.

Asi najčastejšou príčinou mnohých problémov či napätých vzťahov je neschopnosť alebo neochota počúvať. Napriek tomu, že to je podstatou každej komunikácie a funkčného vzťahu, nikto nás to aktívne neučil ako napríklad čítať. 

Ďalším problémom, ktorý vnímam a týka sa akéhokoľvek zamestnanca, je neschopnosť prebrať zodpovednosť. Ak túžime a očakávame slobodu, priestor, rešpekt, musíme tiež vedieť napĺňať prirodzené záväzky, ktoré z práce vyplývajú. Nemôžeme sa čudovať, keď sa proti nám šéf ohradí, pretože sme mu potrebné materiály dodali nedostatočne spracované alebo neskoro.“

Konflikt má aj pozitívnu stránku

„Konflikt je pre každého človeka stresujúca situácia, z ktorej má strach a chce sa jej vyhnúť. Musíme si však uvedomiť, že jeho ignorovanie nemá zmysel, pretože jeho dôsledky nás ignorovať nebudú. Možno to bude znieť paradoxne, ale konflikt je pre nás do určitej miery dobrý – je to príležitosť na náš rast. 

Napríklad ak ste sa pohádali s kolegom/kolegyňou, nezostávajte v pozícii ukrivdenej obete – pozrite sa na to spätne a úprimne si priznajte, čím ste aj vy prispeli k vzniku tejto situácie. Miesto krivdy a nespokojnosti sa dostanete ‚do zóny vplyvu‘. 

Riešenie podobných konfliktov nemusí byť tou najpríjemnejšou skúsenosťou v danom okamihu – ale nekomfort posúva vaše vnímanie.“

Rozlišujme konflikty a šikanovanie 

„Nie každý konflikt sa dá považovať za šikanovanie a, naopak, šikanovanie nie je konflikt – šikanovanie predstavuje zneužitie práva a treba ho právne riešiť. Môžeme ho chápať ako opakované zdravie ohrozujúce, prípadne aj poškodzujúce konanie. Ide o pravidelné prejavy agresívneho, zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho správania, ktorého následkom môže byť zásah do ľudskej dôstojnosti. Prevažne je spojené s psychickými a verbálnymi útokmi na šikanovanú osobu.“

Absolventi programu Teach for Slovakia: Nemáme rovnakú štartovaciu čiaru, no pomôže, ak rozdielnosti začneme vnímať ako príležitosť

MODELOVÉ SITUÁCIE 

Nižšie odpovedáme na 4 modelové situácie, s ktorými môžu mať mnohí z nás skúsenosť. Jana Balážová ponúka návrhy riešení, ako takéto situácie zvládnuť, no zároveň dodáva, že univerzálne rady nemusia fungovať pre každého, pretože každý človek má svoju realitu a spôsob, akým nazerá na danú situáciu: „Bez osobného kontaktu je náročné odhadnúť, do akej miery je situácia ovplyvnená napríklad vnútorným zranením a do akej miery opisuje pravdivý obraz toho, čo sa deje. Vždy preto potrebujem hovoriť s konkrétnym človekom o tom, čo ho trápi, čo je jeho skutočný problém, čomu dáva rôzne významy a prečo.“

Ohovárajú ma kolegyne/kolegovia. Niekedy to prerastá do priamych slovných útokov. Do práce nechodím s radosťou a mám pocit, že sem nepatrím. Čo môžem urobiť pre to, aby sa to zmenilo?

„V tejto modelovej situácii by som ako prvé odporučila ujasniť si pocity a pozrieť sa na situáciu zo širšieho kontextu – odkedy sa mi to deje, cítil/a som sa vyčleňovaný/á aj v minulosti, je to niečo, čo sa v mojom živote opakuje?

Následne odporúčam postaviť sa situácii priamo: vyjadriť, že mi je takéto správanie nepríjemné. Urobte to však v priestore, v ktorom sa cítite čo najbezpečnejšie. Dôležité je ísť do takejto konfrontácie až vtedy, keď si plne uvedomujete, že nie ste žiadne chúďatko či obeť, a hovoríte s kolegami ako rovnocenná bytosť.

Ak ani jasne sformulovaná požiadavka na zmenu správania nie je v kolektíve akceptovaná, odporúčam požiadať o riešenie manažéra alebo oddelenie ľudských zdrojov. HR by malo byť bezpečným firemným a nestranným priestorom, aby mohla každá strana pravdivo komunikovať svoje pocity a obraz, ktorý má o konkrétnej situácii.“ 

Cítim sa nedocenený/á. Môj nadriadený/á vidí iba moje chyby, pri každej príležitosti ma zhadzuje. Napriek svojmu pracovnému nasadeniu nedostávam žiadne uznanie. Môj výkon a moja práca sú často spochybňované.

„Rovnako ako pri predchádzajúcej modelovej situácii, aj tu je veľmi potrebná práca so sebou samým. Hoci by sme na prvý pohľad mohli vnímať, že tomuto človeku spôsobujú bolesť vonkajšie faktory (poukazovanie na chyby, nedostatok uznania, spochybňovanie), je dôležité podotknúť, že práve vonkajšia situácia často odhaľuje bolesť či zranenie, ktoré si v sebe nesieme. 

Vidíme, že príliš veľa energie smeruje do toho, aby tento človek ukázal (a dokázal) druhým, že je užitočný, a tým (hoci nevedome) fokusuje svoju pozornosť inde. Ako som vyššie spomínala, empatia voči sebe samému je veľmi dôležitá a to je aj moje odporúčanie – aby človek, pokiaľ sa nachádza v podobnej situácii, popracoval na svojom vnútornom rešpekte voči sebe samému. 

Je tiež možné, že sám prehliada chyby, ktorých sa objektívne dopúšťa. Niekedy tiež môže pomôcť premyslieť si a zvážiť si, či je toto pracovné smerovanie to pravé a či by mu nešlo ľahšie/lepšie niečo iné.“

Pre môj mladý vek ma nerešpektujú seniornejší kolegovia. Stávam sa terčom posmeškov, dostávam všetky nadčasy, keď sa mi niečo nepodarí, zabávajú sa na tom. Ja by som skôr ocenil/a pomoc a viac pochopenia. Dokážem to nejakým prístupom zmeniť?

„Rešpekt ani dôveru si nevieme získať nasilu. Rešpekt je prirodzený dôsledok práce na našom charaktere. Ak sa ocitáme v situácii, že sme pravidelne terčom posmeškov, a zároveň nemáme rovnako vytvorené podmienky a férový systém medzi kolegami, môžeme hovoriť aj o prejavoch mobingu. 

Ide o pravidelné prejavy nepriateľského a ponižujúceho správania, ktorého následkom môže byť zásah do ľudskej dôstojnosti. Toto správanie môže byť aj šikanovaním. Danú situáciu preto odporúčam riešiť s nadriadeným alebo podať podnet priamo na oddelenie ľudských zdrojov.“

V práci je to ako vo výrobni, šéf nás vidí ako stroje, bez potrieb, bez emócií. Zvyšuje hlas, používa vulgarizmy. Nerešpektujú sa dovolenky či víkendy – kontaktuje ma, kedy chce – v noci, cez víkend, večer. Existuje nejaké riešenie aj na takúto situáciu alebo mám zmeniť prácu?

„Táto situácia opäť zapadá do kategórie šikanovania, a to formou bossingu. Ide o prejavy agresívneho a nerešpektujúceho správania, ktoré sú zamerané na šikanovanie podriadených zamestnancov ich nadriadeným. Proti takémuto správaniu sa treba ohradiť a domáhať sa právnej ochrany.“

Jana Balážová

Jej poslaním je prinášať do biznisu a firiem viac ľudskosti. Už viac ako 11 rokov sa venuje ľudskému potenciálu a posledné roky sa zameriava na tému empatie, ktorú vníma ako kľúčovú pri evolúcii biznisu. Pre koučku, ambasádorku empatie a zakladateľku The Source, Janu Balážovú preto nie je CEO ako CEO. Chief Executive Officers (CEO) postupne mení na Chief Empathy Officers. Pomáha firmám s rozvojom v oblasti talent managementu či budovania a posilňovania empatie na pracovisku.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Často mlčíme, aj keď nám niečo prekáža. Lektorka sebaobrany radí, ako v sebe nájsť odvahu povedať nie a vedieť sa na ňu spoľahnúť v náročných situáciách

Ľudia, ktorí obťažujú, počítajú s tým, že budeme ticho. Pritom niekedy stačí nahlas pomenovať, čo sa deje, a vyjadriť tak svoje hranice.

Násilie nie je len fyzický či sexuálny útok. Aj zdanlivo nevinné pokrikovanie na ulici, tlačenie sa v MHD či nevyžiadané dotyky od kolegov môžu prekračovať naše hranice. Lektorka sebaobrany Bianka Urbanovská učí, ako sa v takýchto momentoch ozvať a ako sa na ne pripraviť. „Väčšina situácií však k fyzickému útoku nikdy nedospeje,“ hovorí v rozhovore pre magazín Sóda. Dôležité je preto využiť svoj hlas, vedieť včas povedať nie a zabrániť tomu, aby sa situácia vyhrotila. 

Čo privádza chlapcov do tzv. manosféry? Psychologička Kristína Blažeková vysvetľuje, prečo ich priťahuje, a približuje, ako sa s deťmi rešpektujúco rozprávať o toxickom obsahu na internete.

V rozhovore s lektorkou sebaobrany Biankou Urbanovskou sa dozviete:

  • prečo vo vypätých situáciách potláčame intuíciu,
  • ako reagovať, keď sa na nás niekto lepí v MHD alebo nás obťažuje na pracovisku,
  • akých päť zásad sebaobrany nám môže pomôcť,
  • kedy je namieste zvýšiť hlas a ako požiadať o pomoc,
  • ktoré miesta na tele zasiahnuť, aby sme útočníka zneškodnili,
  • ako deti naučiť kričať a upozorniť okolie, keď sa ich niekto pokúša uniesť.

Keď sa povie sebaobrana, väčšina z nás si predstaví útočníka v tmavej uličke a učenie sa fyzických chmatov. Vy však tento stereotyp búrate a pracujete aj s nastavovaním hraníc a zmierňovaním konfliktov. Ako spoznať, že sa situácia začína zhoršovať, skôr než je to zjavné?

Na úvod je dôležité povedať, že násilie a obťažovanie najčastejšie prichádzajú od ľudí, ktorých poznáme. Pred fyzickým, ale aj slovným útokom sa takmer vždy odohráva sled udalostí, ktoré vieme spozorovať. Útočníci si najprv testujú hranice: zisťujú, koľko im kto dovolí.

Čo už naznačuje, že hranica bola prekročená?

Varovným signálom je, keď niekomu poviem: „Nechcem sa rozprávať, nechcem s vami ísť,“ a on napriek tomu pokračuje. Vtedy už prekračuje moju hranicu a nerešpektuje ma. Divné je aj to, keď sa ma niekto pýta na cestu a nestačí mu, že mu ju ukážem, ale chce, aby som išla s ním.

Veľa prezradí aj reakcia na moje prvé „nie“. Zosmiešni ma daná osoba, neberie ma vážne alebo začne na mňa tlačiť?

A potom je tu intuícia a telo, ktoré dokážu veľa vecí odčítať skôr ako naša hlava.

Ako sa intuícia prejavuje v situáciách, keď nám niečo hrozí?

Dá sa to vysvetliť na jednoduchom príklade: idem po ulici a niekto mi je nepríjemný, mám z neho zlý pocit, ktorý však neviem vysvetliť.

Alebo žijem s partnerom, ktorý ma ponižuje. Hlavou si to ešte nepriznávam, no telo už reaguje: mám úzkosti, zle spím a búši mi srdce.

Často si však povieme, že len preháňame. Prečo?

Snažíme sa tak situáciu racionalizovať. To znamená, že hoci nám je niečo nepríjemné, zdá sa nám, že preháňame, a postupne posúvame hranice. Alebo si to začneme vyhovárať: „On to tak nemyslel, nebolo to až také zlé.“

Priznať si, že nám niečo hrozí, je nepríjemné a vyvoláva to strach. Niekedy preto mlčíme, aj keď nám niečo prekáža.

Napríklad, kolega mi pri každom rozhovore kladie ruku na rameno a ja sa usmievam, hoci mi to nie je príjemné.

Čo s takouto situáciou?

Treba ju pomenovať. Kolega to možno vôbec nemyslí zle a ani netuší, že mi to prekáža. Práve na to slúžia hranice. Sú to informácie o tom, čo som ochotná tolerovať a čo už nie.

Ak poviem: „Prosím ťa, nechytaj ma za rameno, je mi to nepríjemné,“ dávam mu šancu rešpektovať moje požiadavky. Podľa toho, ako zareaguje, viem, na čom som. Ospravedlní sa alebo ma zosmiešni a pokračuje?

Na kurzoch sa snažíme, aby si ženy z takýchto situácií neodnášali pocit bezmocnosti. Trénujeme, ako povedať niekomu do očí „nie“ a zistiť, že sa nič nestane.

Sebaobrana sa teda začína prevenciou?

Áno, je dôležité vnímať, čo sa v konkrétnej situácii deje, a poznať samu seba – čo vo mne spúšťa hnev či strach, čo so mnou robí určité správanie a kde mám hranice.

Viem, kde sú moje hranice? Čo mi je nepríjemné? Čo ma irituje a čo je pre mňa nebezpečné? Osobné hranice nie sú rovnaké pre každého ani v každej situácii.

Nepresúva sa tým celá zodpovednosť na ženu?

Často sa na kurzoch stretávame s otázkou, či tým, že učíme ženy sebaobrane, neprenášame zodpovednosť na ne.

Akoby bolo na žene, aby sa ubránila, a ak to nedokáže, je to jej chyba. Lenže za útok je vždy zodpovedný ten, kto sa rozhodol útočiť.

Prevencia nám len poskytuje viac spôsobov, ako sa v takej situácii správať. Je dobré vedieť, aké mám možnosti a čo vlastne potrebujem v konkrétnych situáciách.

Na tom stojí aj prístup Empowerment Self-Defense, ktorému sa venujem.

O čo v ňom ide?

Tento typ sebaobrany vytvorili ženy s desiatkami rokov praxe v bojových umeniach, sociálnej práci, sociológii a v práci s obeťami násilia a s deťmi. Uvedomili si, že sebaobrana, najmä pre ženy, nemôže stáť len na tom, či sa vieme pobiť.

Empowerment znamená, že urobím rozhodnutie, vyberám si, ako sa budem brániť a čo mám na to k dispozícii.

Celý život nás učili, že keď nám niečo hrozí, máme to buď ignorovať alebo udrieť. No čo ak ignorovanie nezaberie? A čo ak si na úder netrúfnem, pretože útočník je dvakrát väčší ako ja a mám strach, že neviem pokračova

Preto pracujeme s piatimi zásadami, z ktorých si vyberáme podľa situácie: Mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj.

Poďme teda od začiatku – mysli. Čo si môžem všímať, ak sa necítim komfortne alebo mám strach?

Už sme hovorili o intuícii a hraniciach. Dôležité je však aj všímať si, čo sa okolo nás deje. Keď sme pozorné a vnímame svoje okolie, môžeme si skôr všimnúť, že niečo nie je v poriadku, a včas zareagovať. Aj takto môžeme niektorým nebezpečným situáciám predísť.

Pozrite sa, čo vidíte, a v duchu si zrekapitulujte: sú v blízkosti ľudia, únikové východy, cesta, pomoc, osvetlenie a predmety, ktoré môžem využiť na sebaobranu?

Ďalej je dôležité zhodnotenie možností, ktoré v konkrétnej situácii mám. Napríklad, v autobuse na mňa niekto neustále civie. Môžem odvrátiť zrak a ignorovať danú osobu, prisadnúť si k niekomu inému alebo vystúpiť o zastávku skôr.

Môžem sa pokojne spýtať: „Vidím, že sa na mňa pozeráte. Potrebujete niečo?“ Alebo môžem požiadať o pomoc niekoho, kto sedí blízko mňa. Každá možnosť má plusy aj mínusy, a preto je najdôležitejšie poznať samu seba.

Ďalšia zásada sebaobrany hovorí o možnostiach využitia hlasu na to, aby ste sa za seba postavili.

Môžete uviesť príklad?

Hlas, respektíve krik, má viacero úloh a tou prvou je upútať pozornosť. Predstavte si, že ste v MHD a muž vedľa vás sa na vás neustále tlačí, hoci by mohol ustúpiť. Väčšina z nás v takej chvíli mlčí a radšej sa odsunie, pretože nechce robiť scénu.

Lenže ľudia, ktorí obťažujú, rátajú práve s tým, že nám bude trápne. Jedna naša absolventka v takej situácii nakoniec nahlas povedala: „Prestaňte sa na mňa tlačiť. Prestaňte sa ma dotýkať.“ Muž niečo zahundral a odišiel. Nechcel sa s ňou hádať, len si chcel na ňu siahnuť bez toho, aby si to niekto všimol.

Hlas však môže slúžiť aj na upokojenie. Ak na mňa začne neznámy človek kričať, často je bezpečnejšie povedať: „Nechcem žiadne problémy, máte pravdu.“ Uznať mu pravdu niekedy situáciu zachráni.

Čo keď niekto prekračuje moje hranice, ale zatiaľ nie je agresívny? Napríklad sa na mňa niekto príliš tlačí v električke.

Vtedy pomáha jednoduchý postup v troch krokoch. Opíšem, čo sa deje, poviem, ako sa cítim, a nakoniec poviem, čo potrebujem.

Napríklad: „Stojíte veľmi blízko pri mne, je mi to nepríjemné. Prosím, posuňte sa.“ Ak pokračuje, zopakujem to.

Funguje to aj medzi blízkymi, trebárs, keď sa partner rozčúli a začne hovoriť príliš nahlas. Môžem mu povedať: „Bože, zase kričíš.“ Alebo: „Láska, teraz hovoríš veľmi nahlas a ťažko sa mi sústreďuje na to, čo mi hovoríš. Môžeš, prosím, trochu stíšiť hlas?“

V oboch prípadoch hovorím to isté, no v druhom naňho neútočím. Nehodnotím ho ako človeka, len opíšem situáciu, poviem, ako sa cítim, a čo potrebujem. Na takú vetu sa reaguje oveľa ľahšie.

Vráťme sa k nepríjemnému kolegovi. Predstavme si situáciu, že sme na pracovnom večierku a napriek tomu, že som ho už požiadala, aby ma nechytal, neprestáva. Čo ďalej?

Zopakujem to, tentoraz nahlas a pred ostatnými: „Už som ti povedala, aby si ma nechytal.“ Keď to pomenujem tak, aby to počuli aj iní, je pravdepodobné, že ustúpi. Ak nie, pôjdem za konkrétnym kolegom alebo kolegyňou, ktorým dôverujem, a poviem im, čo sa deje.

Mala som spolužiačku z Kórey, kde je tlak na ticho a nevyčnievanie ešte silnejší ako u nás. Na firemnom stretnutí ju kolega začal pod stolom ohmatávať. Rátal s tým, že nič nepovie. Ona mu však chytila ruku, zdvihla ju nad stôl a nahlas povedala, čo robí. Všetci zostali v šoku a kolegu vyhodili z miestnosti.

Ľudia, ktorí obťažujú, potrebujú ticho a anonymitu. Keď nahlas pomenujeme, čo robia, väčšinou ustúpia.

Kedy je namieste zvýšiť hlas či kričať?

Keď pokojné slová nezaberajú a ten človek pokračuje alebo keď potrebujem, aby si ma okolie všimlo. Krik môže útočníka zaskočiť, upozorní ľudí okolo, že sa niečo deje, a napríklad aj pri samotnej fyzickej obrane dodá úderu silu.

Pre mnohých z nás je to pritom najťažšie. Odmalička nás totiž učia byť ticho a nerobiť scény, takže to pre nás nie je prirodzené.

Treba kričať niečo konkrétne?

Dôležité je nekričať len tak do davu. Keď je okolo veľa ľudí, každý si myslí, že zasiahne niekto iný.

Preto aj keď prosím o pomoc, ideálne je osloviť konkrétneho človeka a povedať mu, čo má urobiť: „Prosím vás, zavolajte ochranku, v treťom regáli je muž, ktorý obťažuje ženy.“ Väčšina ľudí chce pomôcť, len potrebuje vedieť, že konať majú práve oni a ako.

Deti zase učíme kričať vetu: „Toho človeka nepoznám!“, keď ich chce niekto odviesť.

Na kričiace dieťa sa totiž okolie často pozerá len ako na záchvat zlosti alebo rodinnú hádku, do ktorej sa nechce miešať. Preto je dôležité, aby z toho, čo kričí, bolo hneď jasné, že ide o cudzieho človeka. Vtedy majú ľudia oveľa väčšiu snahu zasiahnuť.

Tretím princípom je odstup. Čo to znamená?

Ide o to dostať medzi seba a ohrozenie bariéru. Fyzický odstup mi dá pár sekúnd na premýšľanie, možno aj šancu utiecť. Napríklad, keď proti mne stojí muž, ktorý ma chce zhodiť, bariérou môže byť stolička, múrik alebo iní ľudia.

No bariéra môže byť aj slovná: „Toto sa mi nepáči.“ Prípadne si môžem dopriať čas na odpoveď pri náročnom rozhodovaní alebo si zobrať pauzu od konverzácie. Dá mi to čas na upokojenie a premyslenie ďalších krokov a do konverzácie sa môžem vrátiť s upratanými myšlienkami.

Bariéru si môžem vytvoriť aj mentálne: začať uvažovať o odchode zo vzťahu, hľadať si novú prácu, zmeniť školu alebo do situácie zapojiť tretiu osobu, ktorá mi pomôže.

Kedy prichádza na rad fyzická obrana?

Keď ostatné možnosti zlyhajú alebo na ne niet času. Študentky prosím, aby sa bránili vždy, keď ich niekto chce odviesť inam, spútať, bodnúť alebo do nich niečo naliať.

Vtedy ide o všetko. Cieľom fyzickej sebaobrany nie je vyhrať v športovom zmysle slova, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia. Netrénovanej osobe môže pomôcť vedieť, kde je človek najzraniteľnejší a tieto miesta zasiahnuť. Sú nimi oči, nos, krk a rozkrok. A aj keď úder útočníka nezloží, môže nám dať čas utiecť.

Väčšina situácií sa však k fyzickému útoku nikdy nedostane. Preto je rovnako dôležité naučiť sa včas rozpoznať, že niečo nie je v poriadku, a povedať „nie“ skôr, než sa situácia vyhrotí.

Čo ak v konkrétnej chvíli zamrznem?

Je to úplne prirodzené. Útek, boj aj zamrznutie sú reakcie, s ktorými sa rodíme, a adrenalín, ktorý ich spúšťa, nám zachraňuje život. Ženy si potom často vyčítajú, že sa mohli brániť a neurobili to. Lenže telo im to v tej chvíli nedovolilo, to si nevyberieme. Nie je to zlyhanie.

Zamrznutie nemusí byť vždy zlé. Nedávno som videla chlapca, ktorý prechádzal cez cestu mimo priechodu a ani sa nerozhliadol. Auto už nemalo šancu zabrzdiť. Chlapec ho na poslednú chvíľu zachytil kútikom oka a stuhol na mieste. Auto prešlo okolo a zatrúbilo. Kým by si jeho hlava stihla uvedomiť, čo sa deje, bolo by neskoro. Mohol by spanikáriť a situácia by dopadla ešte horšie.

Aj s reakciami tela sa však dá pracovať. Na tréningoch ho vystavujeme stresu v bezpečnom prostredí; deje sa niečo podobné ako v prípade chirurgov alebo hasičov. Pri prvých zásahoch sa im trasú ruky, no postupne sa naučia so stresom fungovať.

Je dôležité skúšať si rôzne techniky skôr, než ich budeme potrebovať.

Platí to aj pri nastavovaní hraníc?

Áno. Mnohí si z detstva nesieme skúsenosť, že keď povieme „nie“, dostaneme trest. Aj v štyridsiatke sa potom bojíme ozvať, hoci racionálne si uvedomujeme, že nám nič nehrozí.

Povedať niekomu „nie“ je na začiatku náročné, a preto je dobré začať v malom. Keď sa doma rozhodujeme, čo bude na večeru, nepoviem, že je mi to jedno, ale poviem, čo chcem. Na ulici pri dome sa namiesto sklopenia zraku pozriem ľuďom do očí. V obchode niekoho poprosím o pomoc.

Mala som študentku, ktorá si techniky skúšala na hmyze, ktorý ju otravoval. Hovorila jej: „Je mi nepríjemné, keď si pri mne takto blízko.“ Smiali sme sa na tom, ale presne o to ide. Trénovať sa dá kedykoľvek, aj na drobnostiach.

Čo by ste na záver odkázali ženám, ktoré sa chcú cítiť istejšie?

Aby viac počúvali svoje telo, to, čo potrebujú, a to, v čom sa cítia dobre. Neznamená to nikdy nevychádzať z komfortnej zóny. Skôr z nej vystupovať postupne a pripravené. Ak ma čaká náročná situácia, môžem sa zveriť kamarátke a vopred si ju s ňou zahrať.

Pomáha aj naučiť sa pomenovať vlastné pocity. Často si myslíme, že ich vyjadrujeme, a pritom povieme: „Mám pocit, že ty robíš…“ To, čo robí druhý, však nie je môj pocit. Môj pocit je, že som frustrovaná, smutná alebo nahnevaná.

Ja sama si to skúšam dookola, doma aj na kurzoch. Aj týmito „maličkosťami“ ukazujeme, akú spoločnosť chceme mať. Je to náročné, ale dá sa to. Skúšajte to v malom, kedykoľvek.

5 princípov sebaobrany Empowerment Self-Defense 

1. Mysli 
Uvedomovať si svoje okolie, rozpoznávať potenciálne rizikové situácie a dôverovať vlastnému úsudku. 

2. Zakrič
Jasne vyjadrovať svoje hranice, povedať „nie“, odmietnuť nežiaduce správanie, asertívne komunikovať, privolať pomoc, presmerovať konverzáciu.

3. Odíď
Využívať pohyb, odstup a polohu tela na vytvorenie bezpečnej vzdialenosti. Ak je to možné, vzdialiť sa od hrozby, dostať sa na bezpečné miesto.

4. Bojuj
Ak je to potrebné, použiť fyzické techniky na vytvorenie príležitosti uniknúť z nebezpečnej situácie. Cieľom nie je vyhrať “(ne)férovku”, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia.

5. Zdieľaj
Vyhľadať pomoc, podporu dôveryhodných ľudí a podľa potreby odbornú pomoc. Dôležitou súčasťou je aj starostlivosť o seba po náročnej situácii a uvedomenie si, že za násilie zodpovedá ten, kto ho pácha.

Bianka Urbanovská

Riaditeľka občianskeho združenia Za seba a senior lektorka povzbudzujúcej sebaobrany Empowerment Self-Defense. Sebaobrane sa začala venovať počas štúdia na Kostarike, kde sama zažívala pouličné obťažovanie. V roku 2018 absolvovala lektorský výcvik ESD Global a po návrate na Slovensko začala v roku 2019 budovať projekt Za seba. Vo svojich kurzoch učí ľudí rozpoznávať rizikové situácie, nastavovať si osobné hranice, komunikovať asertívne a brániť sa slovne aj fyzicky. Sebaobranu vníma ako nástroj prevencie násilia, ktorý pomáha bezpečnejšie reagovať v každodennom živote.

Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.