Podpora komunít či pomoc rodinám v núdzi. Spoznajte 3 zmysluplné iniciatívy, za ktorými stoja ženy
Keď sa ľudia spoja, nič nie je nemožné. Dôkazom sú úspešné projekty, ktorým záleží na zlepšovaní našej spoločnosti a životov tých, ktorí sa ocitli v núdzi.
Autor Sóda
Foto Shutterstock
Dátum
Výnimočných žien, ktoré na Slovensku rozbehli zmysluplné a úspešné projekty, je mnoho. Hovoria za ne najmä aktivity, ktorými v spoločnosti dlhodobo šíria pozitívnu zmenu. Niektoré pomáhajú rodinám, ktorým sa život zmenil zo dňa na deň, iné sa snažia zlepšovať pracovné podmienky a prepájať aktívnych občanov v regiónoch. Spoznajte tri iniciatívy, ktoré vytvárajú okolo seba lepšie miesto pre život a ich aktivity podporuje aj Férová Nadácia O2.
Za neziskovou organizáciou o. z. WellGiving stojí Martina Tvrdoňová. Jedným z projektov, ktoré vo WellGivingu vznikli, je aj prvý darcovský portál na Slovensku − dakujeme.sk. Pri rozbiehaní projektu sa rozhodli, že pomoc budú poskytovať adresne konkrétnym rodinám. Už pätnásť rokov tak pomáhajú rodinám so zdravotne znevýhodnenými deťmi, ale aj tým, ktorým sa život skomplikoval zo dňa na deň ťažkou chorobou či úmrtím jedného z rodičov.
„Vďaka štedrosti a dobrote ľudí sa snažíme pomôcť rodinám získať lepšie vzdelanie, uľahčiť vyčerpávajúcu starostlivosť o dieťa alebo blízkych, ktorí sú dlhodobo chorí, alebo sa jednoducho ocitli v situácii, keď potrebujú zachrániť strechu nad hlavou. Naša pomoc je účinná najmä vďaka spolupráci so sociálnymi pracovníčkami – každá z nich je anjelom v lokalite, kde pôsobí,” hovorí Martina Tvrdoňová.
Poznáte rodinu, ktorá potrebuje pomoc? O príbehoch ľudí môžete dať organizácii vedieť aj vy. „Už po piatykrát budeme realizovať projekt Pošli dobro mamám, ktorého tradícia vznikla práve vďaka Férovej Nadácii O2. Pomáhame im s každodennými prekážkami, ale aj so vzdelávaním. Spoločne im pomôžeme získať financie napríklad na rekvalifikačný kurz, online kurzy počítačovej gramotnosti, jazykovú školu, vodičský preukaz, diaľkové štúdium, remeselné kurzy či prípravu na skúšky,” vysvetľuje Tvrdoňová.
Celý projekt je založený na dôvere a transparentnosti. Príbehy rodín nájdu darcovia priamo na webe dakujeme.sk, kde majú možnosť rozhodnúť sa, komu chcú finančným príspevkom pomôcť. Darcovia zároveň vidia, na aký účel budú peniaze minuté.
Na portáli momentálne bežia aj zbierky na pomoc ľuďom, ktorí museli utiecť zo svojho domova pred vojnou. Ukrajinským rodinám, ktoré zostali v zakarpatskej časti Ukrajiny alebo prišli k nám a nemajú na Slovensku žiadnych blízkych, môže podať pomocnú ruku v týchto dňoch každý z nás.
Aktívnych občanov spájajú naprieč celým Slovenskom
Bystriny spájajú ľudí, ktorí okolo seba chcú vytvárať lepšie miesto na život. Niektorí pomoc potrebujú, iní radi pomocnú ruku podajú. Takouto spoluprácou sa rozvíjajú naprieč celým Slovenskom projekty a iniciatívy, ktoré majú pozitívny vplyv a dlhodobý zmysel.
Medzi zapojené organizácie patrí napríklad Skutočne udržateľná škola, ktorá má za cieľ zlepšiť stravovanie detí na školách, alebo organizácia Také naše v Poloninách, ktorá sa v regióne snaží rozvíjať netradičný prístup k turizmu.
Za občianskym združením Bystriny stojí Zuzana Wienk, ktorá založila organizáciu Aliancia Fair-play a dlhé roky v nej pôsobila. V združení veria, že mnohé inšpiratívne a zaujímavé projekty, ktoré doteraz narážali na rôzne prekážky, dokážu napredovať práve vďaka spolupráci a pomoci. V týchto dňoch podporujú aj aktivity iniciatívy #KtoPomozeUkrajine, ktorá rodinám prichádzajúcim z Ukrajiny pomáha hľadať útočisko.
Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť stojí za mnohými projektmi, ktoré pomáhajú zlepšovať fungovanie našej spoločnosti, vysvetľovať ľuďom dôležité témy a postupne meniť veci k lepšiemu. Vedie ho riaditeľka Veronika Prachárová, ktorá sa vo svojom výskume zaujíma najmä o antikorupčné politiky, ale aj témy spojené s prístupom k informáciám.
„Verím, že naše projekty prispievajú aspoň svojou malou troškou k zlepšovaniu života na Slovensku – či už snahou vyvracať hoaxy, participáciou verejnosti na zlepšovaní priestranstiev samosprávy alebo poukázaním na žiarivé príklady úradníkov, ktorí posúvajú našu krajinu dopredu,” vysvetľuje Veronika Prachárová.
Jednou z aktivít, ktoré Inštitút SGI dlhodobo zastrešuje, je aj projekt Demagog.sk, ktorý efektívne pomáha v boji proti dezinformáciám vo verejnom priestore. Jeho cieľom je overovať vyjadrenia politikov a političiek, ktoré odznejú v médiách alebo sú uverejnené na sociálnych sieťach.
„Tieto dni aktívne overujeme hoaxy a dezinformácie súvisiace s vojnou na Ukrajine. Považujeme za dôležité vyvracať nepravdivé informácie, ktoré zbytočne prispievajú k polarizácii spoločnosti,” hovorí Pracharová. Cieľom tímu je motivovať nielen mladých ľudí k tomu, aby mysleli kriticky a aby si overovali zdroje, z ktorých informácie čerpajú.
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka
Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.
Autorka Ester Viktória Bukovinská
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.
prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
kedy sa oplatí riskovať úspory,
ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.
Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?
Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.
Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.
Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?
Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“.
Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada.
Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.
Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť?
Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo.
Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky.
Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.
Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?
Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.
Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?
Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?
Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo.
Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.
Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.
Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?
Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.
Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.
Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.
Čo ťa deti naučili?
Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.
V čom bol problém?
Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala.
Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.
Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.
Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.
Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.
Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.
Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.
S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.
Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa.
Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.
Aj ty si spomalila?
Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz.
Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.
Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.
Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?
Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok.
Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave.
Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.
Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?
Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.
Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.
Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak.
V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.
Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci.
Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.
Dominika Šugareková
Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
