5 tipov, ako vás ľudia budú počúvať

Máte trému a neviete sa uvoľniť ani pred kolegami? Hovoriť len tak do vetra nie je príjemné ani pre počúvajúcich ani pre toho, čo rozpráva. Ale tiež nemusí platiť, že ak ste rodený introvert, musíte si pozornosť publika "odtrpieť".

Máte trému a neviete sa uvoľniť ani pred kolegami? Či už je to na poradách, párty, na rodinných oslavách a karoch, alebo ste boli v situácii, keď ste museli hovoriť verejne. Všade tam potrebujete zaujať a nemusíte byť práve rodení extroverti.

Hovoriť len tak do vetra nie je príjemné ani pre počúvajúcich ani pre toho, čo rozpráva. Ale tiež nemusí platiť, že ak ste rodený introvert, musíte si pozornosť publika „odtrpieť“. Hovoriť je pre každého prirodzené, rovnako ako počúvať. Sóda zozbierala pár účinných rád od profesionálnych rečníkov, ktorí na svojich blogoch a stránkach radia, ako po otvorení úst zaujať.

1. Rytmus reči

Pozerajte sa na ľudí ako na celok. Ak zistíte, že sa dav „rozpadá“ a ľudia sa mrvia, berú do rúk mobily alebo sa začínajú baviť, strácate ich pozornosť. Ak budete pokračovať v tom, ako a čo hovoríte, prídete o publikum úplne. Nezáleží na tom, či predstavujete na porade svoje idey alebo prezentujete startupový nápad pred potencionálnym investorom. Prvá pomoc je zmeniť rytmus reči.

Alebo jednoduchšie – urobiť krátku pauzu. Ak do nudnej reči pridáte prestávku, trvajúcu dve, nanajvýš tri sekundy, publikum spozornie, pretože bude chcieť vedieť, čo sa stalo. Ale pozor, po tejto pauze musí nasledovať niečo, čo naozaj zaujme – informácia, fakt, príbeh, prekvapenie.

2. Rozprávajte osobné príbehy

„Dobrí rečníci hovoria príbehy, tí skvelí hovoria svoje osobné skúsenosti,“ radí Carmine Gallo, americký komunikačný kouč a autor viacerých kníh v tejto oblasti. Ak budete hovoriť osobné príbehy, pozornosť máte takmer istú, pretože budete hovoriť o tom, čo máte prežité, nie o tom, čo ste čítali alebo počuli.

Hoci rozprávanie osobných príbehov funguje takmer vždy, musí ísť ruka v ruke s nasledujúcim bodom.

3. Zostaňte v téme

Či už ste na porade alebo pred sálou plnou ľudí, držte sa témy, kvôli ktorej vám ľudia venujú pozornosť. Ak použijete na zaujatie ľudí príbehy, vysvetlenia, alebo prípadové štúdie, vždy sa držte témy.

Neodbiehajte priveľmi do súvislostí, ktoré síce môžu byť zaujímavé, ale kvôli ktorým ľudia na vás nepozerajú. Unavíte publikum a jeho pozornosť si budete musieť znovu vybojovať. Urobte si vopred osnovu toho, čo chcete povedať. Nepíšte však celé vety, píšte si len témy. Prečo? Prečítajte si nasledujúci bod.

4. Verte si

Ľudia, ku ktorým hovoríte, zacítia, keď sa vám zlomí hlas, pretože ste zaváhali. Keď budete hovoriť o tom, čo ste prežili, o čom máte informácie a o čo sa chcete podeliť, budete si veriť, budete hovoriť zo skúseností a ľudia vám budú venovať pozornosť. Platí to aj pri prezentovaní zložitých projektov.

Ak hovoríte o časti, na ktorej pracoval niektorí z kolegov, nájdite si v nej svoj vlastný podiel, alebo hovorte o vlastných skúsenostiach s touto časťou projektu. Čím viac si veríte v danej oblasti, tým ste uvoľnenejší a zaujímavejší.

5. Nepovyšujte sa

Ľudia chcú počúvať o tom, čo nevedia, ale nie sú to malé deti a vy nie ste učiteľ v škole (teda, pokiaľ nie ste učiteľ v škole…). Samozrejme platí aj druhá strana mince – ak hovoríte pred ľuďmi, ktorí sú demotivovaní, znudení a v oblasti, v ktorej pracujú sa necítia sebaisto.

Potom každú zmienku o osobných skúsenostiach alebo inšpiráciách budú vnímať ako povyšovanie. Ako to zmeniť?

Začnite menej hovoriť a viac sa pýtať. Dajte ľuďom možnosť vyjadriť sa. Ak to nedokážu, budú hľadať spôsob, ako z probému uniknúť – a začnú venovať pozornosť tomu, čo hovoríte.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Samo Trnka: 10 vecí, ktoré vám dá stand-up do života

Postaviť sa pred publikum hladné po vtipoch nezvládne každý. Niekedy je to úspech, inokedy zlyhanie. No zakaždým sa naučíte niečo nové nielen o sebe

Nechcem nikoho nahovárať na niečo tak riskantné a s tak strmou krivkou učenia ako stand-up. Ale až sa do toho niekedy pustíte, možno prídete na to, na čo ja.

Prestanete sa tak báť ľudí

Stand-up je desivá disciplína humoru. Žiada od človeka postaviť sa pred plné publikum ľudí, bez akejkoľvek rekvizity alebo parťáka, ktorému by ste mohli prehodiť loptičku, keď sa stratíte. Na pódiu ste len vy, mikrofón a vaša huba. Ich je v hľadisku 60, 100, 340. Mocná presila. Akože, zažil som v živote aj desivejšie veci, ale toto mám niekoľkokrát do mesiaca.

Dlho mi trvalo, kým som pochopil, že publikum nie je nepriateľ, s ktorým treba bojovať. Publikum sú ľudia, ktorí ma majú tak radi, že si zaplatili za to, aby sa na mňa a mojich kolegov mohli pozerať. Naše záujmy sú absolútne zhodné – či oni, či ja, my všetci chceme smiech. A na to jedna smelá držka stačí.

Začnete si ceniť poctivé autorstvo

V čase Andera z Košíc nebol internet, takže malo hodnotu, keď niekto zozbieral vtipy, kolujúce v ústnej tradícii, a zložil z nich súdržný celok. Dnes, keď jestvujú servery, kde sú tisícky vtipov pohromade, to nemá žiaden pôvab.

Stand-up považujem za výsostne autorskú disciplínu, za osobnú spoveď o tom, ako komik prežíva rozmanitosti ľudského života. Ak zaznie vtip, ktorý poznám z internetu, vzprieči sa mi v uchu ako falošný tón a ja tomu človeku prestanem veriť.

To je úspešný známy s falošnými rolexkami; arabský plnokrvník, z ktorého sa lúpe farba; sáčková polievka v nóbl reštaurácii… hneď je človek v strehu, lebo nechce naletieť.

Dobrá story je viac ako fakty

Pričom, a to je ten paradox, nič nepokazí dobrú story tak, ako snaha o jej presnosť na úkor zábavnosti. Toto mi tiež dlho trvalo. Z práce v novinách som si odniesol návyk rozpovedať veci tak, ako sa naozaj stali.

Ale stand-up nie je spravodajstvo. Vzorom mi bol môj kamarát, režisér, Lukáš Kodoň. On dokázal veselú príhodu so mnou porozprávať tak, že mi bolo ľúto, že sa to nestalo tak, ako to on rozpráva.

Stand-up nie je súd, ani televízne noviny. Hodnota je v spáde, v prekvapení, v smiechu. Tak som začal vypúšťať postavy, zamlčiavať nepodstatné detaily a tie podstatné zveličovať. Zatiaľ sa nikto nesťažoval, ani hlavné postavy.

Bez utrpenia nepríde zadosťučinenie

Stand-up si na mne vyberá krutú daň. Čím je termín vystúpenia bližšie, tým som nervóznejší. V deň akcie je zo mňa uzlík nervov, hodinu pred akciou so mnou nie je reč, neviem nič zjesť.

Desať minút pred vystúpením sa sám seba pýtam, či mi nešibe, že si toto robím a je mi do plaču zo sebaľútosti. Z nachystaného výstupu si nepamätám nič.

Keď príde moment, že mám vyliezť na pódium, na sekundu nastane srdečná zástava a pred očami sa mi spraví tma. Do prvého vtipu chcem zomrieť.

Keď sa na ňom ľudia zasmejú, kolieska v hlave sa premažú a každý ďalší smiech ich maže lepšie a lepšie. Už nechcem zomrieť, už zo smiechu na smiech hopsám ako víla Amálka po konvalinkách.

Potom, keď prídem do zákulisia, v hlave sa mi spraví také niečo ako pozadie vo Windows XP a chcem zomrieť. Ale už nie v zlom, to od šťastného vyčerpania.

Stres je užitočný

Snažil som sa neprežívať takú tortúru, ale keď som šiel na pódium pokojný, bez strachu, ako majster sveta, dopadlo to vždy úplne zle.

Ten strach, tá tréma, to je hromadenie energie pred krízovou situáciou. Keď si ju nenazbieram, na pódiu mi dôjde dych, kolieska sa vrtia lemravo, stratím istotu v texte, neviem ho predniesť s patričnou razanciou.

Uchádza atmosféra, pointám chýba načasovanie, reakcia je vlažná, ja čoraz rozpačitejší a publikum sa zmení z komplica v humore na triedu žiakov otrávených z ”nemtavého” prednášajúceho. Vtedy chcem umrieť najviac.

Zdrhnúť je väčšia potupa ako pohorieť

Ale nedá sa umierať, som na pódiu. Je jedno ako veľmi posledný “lúzer” si v tej chvíli pripadám. Je jedno, že sa hanbím za svoju úbohú existenciu a keby mi v tej chvíli podali wakizashi, vďačne spácham seppukku. Taký milosrdný život nie je.

Keď vyleziem na pódium, krvou som podpísal dohodu s publikom – my sa budeme dívať ako ty budeš exhibovať, lebo chceme veriť, že máš právo stáť na pódiu.

V stand-upe sa toto právo vydobýva tým, že komik má odvahu ísť ľudí pobaviť prednesom svojho textu.

Dá sa odpustiť, že nevydalo. Stáva sa. Aj skrátiť to môžeš. Aj pridať v tempe. Ale nesmieš zdrhnúť, kým to nedobojuješ. Humor nemusí vyjsť, ale ak ti neostane ani tá odvaha, porušil si dohodu s publikom a nie si hoden liezť znova na pódium.

Zlyhanie je užitočný budíček

Vždy to je veľká lekcia, z ktorej vyvodzujem dôsledky: Alebo je publikum prispaté, alebo nezaplnia sálu, takže sa boja smiať, alebo je pódium príliš ďaleko od hľadiska, alebo hapruje mikrofón, alebo v bare hučí kávovar…

Nie. Väčšinou je to moja chyba.

Po dlhej šnúre úspešných vystúpení sa začne človek cítiť ako “najvačšá hvízda”, majster sveta. Je veľmi užitočné vtedy dostať preplesk. Dáva mi to možnosť uvedomiť si, že úspech na pódiu nie je zadarmo. Treba na sebe makať, revidovať si texty, rozmýšľať nad tým, čo funguje, čo by mohlo ešte lepšie a čo úplne škrtnúť.

Z lásky k sebe treba byť k sebe bezcitný

Škrtanie bolí, ale lieči. Vedel som to už ako autor textov, ale až ako stand-upista som pocítil trest za to, keď som sa toho nedržal. Slabšia časť vystúpenia stiahne náladu publika dole a už sa vám nemusí podariť zdvihnúť ju nazad. Odídete z pódia s pocitom: „So close!“

Ak tam tá nešťastná časť musí byť, treba do nej dať lepšie vtipy. Ak je vám jej len ľúto, lebo ju máte radi, len diváci nie, odložte si ju nabok, veď možno sa raz zíde. (Nezíde, ale aspoň to tak nebolí.)

Pred ľudí nemusíš ísť celý ty. To je nuda. Dones tie zaujímavé časti

Každý stand-upista má iný prístup k svojmu materiálu. Ďuro Šoko Tabaček má postavičku šušľavého hňupa, a teda sa opiera o iróniu typu „my vieme, čo on nie“.

Gabo Žifčák rozpráva z pozície prostého chlapca z Tatier. Matej Adámy vystupuje ako cynický frfľoš a mizantrop. Keď sú na javisku, úplne im to verím, napriek tomu, že sú to moji kamaráti a viem, že Šoko nie je dement, Gabo prostáčik a Matej zmrd.

V tomto je stand-up zvláštny – keď ideš na pódium ako ty, je to nuda. Keď tam ideš ako herec s rolou, cítiť umelinu. Dobrý stand-upista je niečo medzi tým – praxou sa dopracoval ku karikatúrne prehnanej role samého seba.

Tým pádom je pre publikum čitateľnejší. Divák nemusí rozmýšľať nad tým, čo si vlastne zač, lebo má pocit, že ťa pozná. Tým pádom má hlavu voľnú na to, aby sa smial na tvojich vtipoch.

Pre humor ti ľudia odpustia aj kázeň

Stand-up mám rád preto, lebo je to výborný ventil na osobné frustrácie, od toho, čo ma žerie v osobnom živote, až po ťažké spoločenské témy. Je to ohromná sloboda tém a spôsobov, akým ich podať. Má to len jedno imperatívum – musí to byť vtipné.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa zmieril s tempom, v akom treba dávkovať frky, aj na úkor zlatoústej výpovede. Jano Gordulič odporúča formulu: 1. premisa, 2. vtip, 3. lepší vtip. Dlho som s ňou bojoval, ale napokon som musel s pokorou uznať, že je funkčná.

Koniec koncov, ľudia sa na stand-up prišli zasmiať na umnom humore, nie počúvať prednášku, kde je sem-tam vtip. Pre mňa to znamená, že nemôžem písať kázeň založenú na pojmoch, ale sled vtipných situácií, z ktorých môj názor vyplynie.

To je, samozrejme, oveľa viac roboty. Ale na tomto svete sa málokedy cítim tak blažene, ako vysmiaty a vytlieskaný publikom.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Športová akadémia Mateja Tótha podporená O2 funguje už na prvých 24 školách

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové