Prvá Československá republika mala bohatú tradíciu podnikateľov, obchodníkov a tvorcov reklamy. Legendám ako Tomáš Baťa alebo “otec hašleriek” František Lhotský, Emil Kolben či Václav Klement sa podarilo vytvoriť firmy, ktoré presahovali hranice, zamestnávali tisíce ľudí a podieľali sa na hospodárskej prosperite krajiny. Pozrite sa, aké príbehy stoja za týmito zvučnými menami.
Spolupracoval s Edisonom aj Teslom
Emil Kolben bol vynálezca a jeden z najvýznamnejších podnikateľov prvej Československej republiky. Jeho životný príbeh pripomína tak trochu americký sen.
Narodil sa ako jedno z desiatich detí v chudobnej rodine židovského sedliaka. Vďaka štipendiu sa mu podarilo vycestovať do fabrík v Londýne, Paríži a Zürichu. Neskôr sa dostal do USA, kde sa talentovanému Kolbenovi otvorili netušené možnosti.
Získal zamestnanie u legendárneho vynálezcu Thomasa A. Edisona a postupne sa vypracoval na jeho priameho spolupracovníka. Práve tu mal možnosť spoznať sa s geniálnym Nikolom Teslom, ktorý ho v roku 1889 osobne pozval na skúšku viacfázových elektromotorov do svojich laboratórií. Kolben mal vtedy iba 27 rokov.
Táto skúsenosť ho presvedčila o výhodách striedavého prúdu oproti jednosmernému a stala sa jedným z kľúčových momentov jeho neskoršieho podnikateľského úspechu.
Po návrate domov založil vlastnú firmu Kolben a spol. a začal podnikať s elektrickými strojmi a zariadeniami pre elektrárne. Do roku 1910 ich dodal 10 tisíc do 70 rôznych elektrárni po celej Európe a aj mimo nej.
Dostávalo sa mu čoraz viac spoločenského uznania. František Jozef I. ho dvakrát prijal na osobnej audiencii a udelil mu Rad železnej koruny. Do Prahy ho prišiel navštíviť aj jeho bývalý šéf Thomas Alva Edison.
Po fúziách s Českomoravskou strojírnou a Breitfeld & Daněk a.s., sa Kolben stal generálnym riaditeľom a hlavným akcionárom v spoločnosti Českomoravská-Kolben-Daněk (ČKD) – najväčšieho strojárskeho závodu v Československu.
Búrlivé dvadsiate storočie plné protikladov nakoniec Kolbenovi, povýšenému za monarchie do rytierskeho šľachtického stavu, prinieslo smutný koniec života v koncentračnom tábore v Terezíne, kde v roku 1943 zomrel.
Otec Hašleriek bol aj šikovným tvorcom reklamy
Hašlerky – čierne mentolové cukríky v našich končinách pozná asi každý. Pôvodne ich pod názvom Caruso vyrábal pražský podnikateľ František Lhotský. Niesli názov podľa talianskeho operného speváka Enrica Caruso, ktorému mal bonbón pomôcť s problémom s hlasivkami pred dôležitým vystúpením na súkromnej akcii v Hamburgu.
Caruso však v Československu nebol príliš známy a tak podnikavý Lhotský vymyslel šikovný marketingový ťah. Priamo v pražskej Lucerne osobne oslovil Karla Hašlera, v tej dobe nesmierne populárneho speváka a kabaretného herca, aby si ich na vlastnej koži vyskúšal na svoj chrapot.
Nevedno, či Hašlera presvedčila kvalita výrobku alebo prísľub zdarma šírenej reklamy, faktom ale je, že Lhotskému dal priamo na mieste súhlas na použitie jeho mena, čím popularita cukríkov nesmierne vzrástla.
František Lhotský už nič nenechal na náhodu. Špičkovej reklame sa venovala nesmierna pozornosť. Na plagátoch a výveskách pracovalo niekoľko akademických maliarov a prominentných ateliérov tej doby. Na každom boli rôzne úderné slogany, ako napríklad: “Hašler kašle, nevadí, hašlerky ho uzdraví” alebo “U nás nekašleme, máme Hašlerky”.
Okrem toho si nechal od automobilky Praga vyrobiť originálnu pojazdnú reklamu – auto so špeciálnou valcovitou karosériou v tvare obalu od Hašleriek.
V roku 1929 prišla firma s ďalším originálnym reklamným nápadom. Vymysleli si fiktívnu postavičku pána Vozába, ktorú spojili s karikáturou reálneho zamestnanca. Grafici, ktorí s nápadom prišli, prelistovali telefónne zoznamy a obchodné registre a boli presvedčení, že takéto meno v Československu neexistuje. Až kým skutočný Vozáb jedného dňa nepodal žalobu za ublíženie na cti. Nakoniec však celý prípad dospel k mimosúdnemu vyrovnaniu.
Po februárovom prevrate v roku 1948 dostáva “otec hašleriek” zákaz vstupu do vlastného podniku a neskôr aj nariadenie vysťahovať sa zo svojho bytu v Prahe, ktorého sa už pre zlý zdravotný stav nedožil.
Český Henry Ford
Život sa s Václavom Klementom príliš nemaznal. Jeho príbeh je však príkladom toho, že človek samotný je pánom svojho osudu.
Mal ťažké detstvo, poznačené smrťou matky a (ne)výchovou macochy, ktorá sa mu prakticky nevenovala. Od útleho veku musel ťažko pracovať, a aj keď bol nadaný študent, štúdium musel v štrnástich rokoch zanechať.
Vďaka svojej húževnatosti sa nenechal odradiť a postupne školu doštuduje popri svojom zamestnaní kníhkupca. Po smrti majiteľa, kníhkupectvo odkupuje a popri jeho riadení sa venuje aj svojej najväčšej záľube – cyklistike.
Kníhkupectvu sa nedarí a Klement, aby si vysporiadal všetky dlhy, je nútený predať ho. V roku 1895 opäť riskuje a zo zvyšných peňazí, bez väčších skúseností, si s Václavom Laurinom otvorí dieľňu na opravu bicyklov. Neskôr spoločne začnú vyrábať aj vlastné pod značkou Slavia.
Kým Laurin je zdatný konštruktér, Klement je presne ten typ schopného manažéra, ktorý má obchodný talent, vie jednať s ľuďmi a viesť podnik. Postupne firmu rozširuje o výrobu motocyklov – prvých v Československu. Desať rokov od založenia dielne na opravu bicyklov už firma vyrába štrnásť druhov motocyklov a začína s výrobou automobilov.
V roku 1914 je jeho firma najväčšou automobilkou v Rakúsko-Uhorsku, ktorá vyrába aj sanitky, autobusy a nákladné autá.
Z nevzdelaného mladíka sa stal majiteľ firmy so 600 zamestnancami, s rozsiahlými znalosťami o obchode a ekonomike, ktorý sa zdatne pohyboval na zahraničných trhoch a ovládal štyri svetové jazyky.
V roku 1925 sa s Laurinom rozhodnú svoju automobilku predať strojárenskému gigantu – Škodovým závodom. Obaja však v Škode (vtedy nazvanej Akciová společnost pro automobilový průmysl) nadaľej ostávaju aktívni, aj keď bez priamych výkonných právomocí.
Klement umiera v roku 1938, pár mesiacov pred vznikom Protektorátu Čiech a Moravy.
[relatedpost post=“2107″]
Loading...
