Majiteľ kozmetickej firmy: Musíme vyrábať na Slovensku. Čo iné? Zalesníme to tu?

"Čím by sme sa živili všetci, keby sme tu nevyrábali nič?" Kladie si otázku majiteľ kozmetickej firmy na východe Slovenska v rozhovore Jakuba Ptačina.

Firma Herba Drug je rodinná firma zo Smižian. Ivan Milý ju založil hneď po revolúcii pod menom Argo a zaoberala sa importom zahraničnej kozmetiky.

V roku 2010 prebrala výrobu tradičných kozmetických značiek od firmy deMiclén Levice. Dnes tak vyrába a inovuje pôvodne “socialistické” značky ako Barbus, Dixi alebo Oli.

Prečo podnikáte?

Lebo sa musím nejakým spôsobom živiť, tak som si založil podnik.

Živiť sa ale môžete hocičím.

To áno. Možno lepšia odpoveď by bola, že podnikám, aby som bol sám sebe pánom. Aby mi niekto iný nehovoril, čo mám v práci robiť.

Založiť firmu je jedna vec, druhá je podnikať dlhé roky. Čo vás pri tom stále motivuje?

Herba Drug je rodinná firma. Ak by som myslel iba na seba, tak by tá motivácia bola oveľa menšia. Mám ale troch synov a predpokladám, že niekto z nich to bude ďalej rozvíjať a preberie to po nás s manželkou.

Dvaja už aj pracujú vo firme. Preto sa snažím, aby som firmu odovzdal tej ďalšej generácii v čo najlepšej kondícii.

To je ale len jeden dôvod. Ďalší je ten, že v podnikaní nemôžeme zastať na jednom mieste, lebo to je začiatok konca.

Buď sa pohybujeme stále smerom dopredu, aj za cenu omylov, pádov a všetkého, čo život so sebou prináša, alebo zostaneme stáť a skončíme v zabudnutí.

Ivan Mily Herbadrug

Sú podľa vás pre Slovensko rodinné firmy dôležité?

Pre mňa sú najdôležitejšie.

Prečo?

Poviem náš prípad a predpokladám, že takých firiem bude oveľa viac. Firmu sme zakladali v Smižanoch. Zamestnávame tam ľudí, ktorí sú všetci z blízkeho okolia, a tých ľudí všetkých poznám a stretávam sa s nimi v obci alebo v Spišskej Novej Vsi. Ak robím nejaké rozhodnutie, tak viem, že sa dotkne života týchto ľudí.

To znamená, že v rodinnej firme neviem niekoho škrtnúť alebo prepustiť bez toho, aby som sa tomu človeku nepozrel do tváre. Rozhodnutia teda prijímam oveľa citlivejšie ako nejaký najatý manažér, ktorý s týmito ľudmi neprichádza do styku.

Prečo máte firmu na Slovensku?

Lebo som sa tu narodil. Rád žijem na Slovensku, mám rád túto krajinu, ktorú poznám a kde žili moji predkovia.

A keď má človek rád to miesto, tak zostane aj na úkor toho, že inde by sa mu mohlo pracovať ľahšie, mohol by tam mať lepšie podmienky, väčší trh a mohol by lacnejšie vyrábať.

Teraz je ale trend, že veľa vecí sa už vyrába inde a na Slovensku ostane z firmy len obchodné oddelenie.

Musí sa niečo aj vyrábať na Slovensku. Čím by sme sa živili všetci, keby sme tu nevyrábali nič?

Ak by sme sa mali chovať iba čisto podľa ekonomických pravidiel, tak by sme všetci bývali okolo Bratislavy, toto tu by sa zalesnilo, zazverilo a ľudia by tu chodili len ako do skanzenu. To ale asi nie je správna cesta.

Herbadrug Jakub Ptacin

A prečo má podľa vás zmysel udržiavať pri živote kedysi tradičné slovenské značky?

Výrobky, ktoré sa robili pred rokom 1989, síce neboli zabalené veľmi lákavo, ale ich obsah bol dobrý – často lepší ako výrobky, ktoré sú vyrábané dnes.

Staršia generácia si to pamätá a vracia sa k nim buď z nostalgie, alebo si pamätá tú kvalitu a verí, že takú istú dostane znova.

Navyše, ja mám rád svet, ktorý nie je veľmi unifikovaný. Ak by sme zabudli na naše všetky lokálne značky, ktoré tu dlhé roky sa robili – alebo ešte len vzniknú – tak všetci by sme sa umývali s jedným druhom šampónu, respektíve so štyrmi, ten svet by bol ochudobnený.

Ako keby sme všetci museli jesť to isté jedlo a obliekať sa do tých istých šiat. Život bez lokálnych značiek by bol menej zaujímavý a viac jednotvárny.

Koľko hodín denne pracujete?

Koľko treba. Ale ak nemusím, tak to nie je 12 ani 13 hodín. Bežná pracovná doba u mňa je od 8:00 do 17:00. S tým, že nechám čas na obed aj kávu.

Ako relaxujete od práce?

Zásadne nepracujem v nedeľu. To vyplýva aj z mojej viery. A zväčša nepracujem v sobotu – k tomu som dospel časom. Keď som bol mladší a pýtali by ste sa ma tieto otázky, tak poviem, že pracujem 16 hodín denne.

Teraz už ale nie. Teraz viac relaxujem – športom, plus mám rád kultúru, či už hudbu alebo literatúru. A nemám rád domáce práce, ale keď ma manželka prinúti, tak relaxujem aj pri nich – aj keď spočiatku namosúrene.

Súvisí váš prístup v niečom s vašou vierou? Ako vás tá ovplyvňuje pri podnikaní?

Viem, že ma okrem manželky kontroluje aj niekto iný. Každý môj skutok niekto hodnotí. Verím tomu, že to tak je.

Spravil som veľa vecí, nad ktorými som potom večer rozmýšľal a mal som výčitky. Mám zlú náladu a vynadám zamestnankyni. Niekedy banality, ale stane sa.

Som cholerik a stalo sa, že ľudia po mojom výstupe niekedy plakali. Ale potom som našiel v sebe tú silu, že som sa ospravedlnil. Možno aj preto so mnou moji zamestnanci ostávajú.

Ja verím, že raz budem dávať odpočet za svoj život. A preto sa snažím  správať k ľuďom tak, ako by som chcel, aby sa oni správali ku mne.

Čo pre vás znamená férové podnikanie?

Musí byť férový ku všetkým, ktorý s tou firmou prichádzajú do styku – či sú to zamestnanci alebo zákazníci. Snažím sa dať zákazníkom za peniaze, za ktoré sú ochotní náš produkt kúpiť, čo najlepšiu kvalitu.

Nebudem pýtať zákazníka veľké peniaze za niečo, čo tú hodnotu nemá.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

„Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.“

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

„Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.“

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

„Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.“

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nestrácajte čas a energiu. Týchto 5 smartfónov vás poteší rýchlym nabíjaním

Čítaj viac

Menej chrápania, viac čítania: 6 nových appiek, ktoré odporúčame vyskúšať

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac