Potreba kvalitného vzdelávania a jeho meniacej sa úlohy pre spoločnosť sa v súčasnosti skloňuje veľmi často. S riaditeľom novovznikajúcej internátnej strednej školy LEAF Academy Chrisom Cheneym sme sa porozprávali o tom, ako viesť študentov k úspechu a ako ich inšpirovať k tomu, aby na sebe pracovali a naučili sa kriticky myslieť.

Na úvod, pre objasnenie, v čom sa líši bežná stredná škola od internátnej?

Základnou myšlienkou internátnej školy je nielen ponúkať žiakom informácie, ale budovať vzťahy medzi študentmi a učiteľmi. Vzdelávanie by totiž nemalo končiť popoludňajším zvonením.

My sa zamýšľame nad tým, akých ľudí tento svet potrebuje. Potrebuje hlavne dobrých lídrov, šikovných ľudí s vybudovanými hodnotami a etikou. Tieto oblasti sa však najlepšie rozvíjajú v prostredí mimo triedy, v rôznych voľnočasových aktivitách a projektoch.

Vzdelávacie systémy majú za cieľ pripraviť mladých ľudí, aby sa bez problémov umiestnili na trh práce, alebo pokračovali ďalej v štúdiu na univerzite. Je to, o čo sa snažíte, v niečom iné?

To je typickou vlastnosťou amerického vzdelávacieho systému. Príliš veľa úsilia sa vynakladá na to, aby sa žiaci „dostali na univerzity“. Jednou z vecí, ktorú môžem aspoň za nás povedať je, že sa pozeráme trochu ďalej. Samozrejme, chceme aby sa žiaci dostali na univerzity, ale hlavne musia mať predpoklady, aby na nej aj uspeli.

Spomínali ste, že chcete vychovávať lídrov v spoločnosti. Akého človeka si predstavujete pod týmto pojmom?

Pôjdem na to trochu okľukou. Je mnoho typov lídrov. Niektorí stoja v čelách zástupov, iní sa radšej držia v pozadí, sú lídri, ktorí slúžia ľuďom alebo sú lídri, ktorí jednoducho upútajú svojou charizmou. Žiadny z týchto typov nie je ten najsprávnejší. Byť lídrom znamená spoznať sám seba, porozumieť, kto ste, aké sú vaše schopnosti, a ako tým môžete prispieť k lepšej spoločnosti.

Niekto sa stane lídrom tak, že sa vráti do svojej rodnej dediny a začne tam pracovať a zlepšovať život iným. Niektorí pôjdu do zahraničia a získajú vysoké funkcie.

Kedy by sa mal človek začať seriózne zamýšľať, v čom sú jeho silné stránky a ako ich chce v živote využiť, ak chce byť lídrom, o ktorom hovoríte?

Nejde ani tak o to, kedy uvažovať, ale ako uvažovať. Veľmi často mladých tlačíme do toho, aby uvažovali v kontexte svojej budúcej kariéry – napr. chcem byť lekár, chcem byť inžinier. Ale koľko mladých ľudí vie v 17 rokoch, čo chcú v živote robiť? Čítal som jeden prieskum, ktorý hovoril, že do veku 35 rokov vystrieda človek niekedy aj 10 zamestnaní. Mladí ľudia by podľa mňa mali byť vedení k tomu, aby najskôr objavili svoje vášňe, veci, ktoré ich bavia. Ono to v konečnom dôsledku k tej kariére, tak či onak, povedie.

Niekedy zbytočne nútime mladých uvažovať v štýle – tu je škatuľa Harvard a tuto je škatuľa Oxford alebo hocijaká iná škatuľka – a rozhodovať sa, do ktorej by mali zapadnúť.  Ak sa človek spozná, povie si, toto som ja, sem patrím a tu sa naučím a rozviniem to, v čom som dobrý. To isté platí o hľadaní práce.

Viete bližšie popísať spôsob, akým môže človek objaviť v škole to, čo je jeho vášňou?

Práve škola by mala umožňovať to, aby žiak získaval skúsenosti, nad ktorými by sa mohol zamýšľať, a aby využil to, čo sa naučil. Treba mu nechať voľnú v ruku pri hľadaní riešení. Veci by nemali fungovať spôsobom „toto potrebuješ vedieť a ja ťa to teraz idem naučiť“.

Aby študent dokázal objaviť to, v čom je dobrý a čo ho baví, potrebuje sériu zážitkov a skúseností, ktoré mu pomáhajú učiť sa, uspieť, zlyhať a zo všetkého si niečo odniesť.

[the_ad_placement id=“injektaz-hlas-pismenka-nenahradia“]

A myslíte si, že mladí ľudia dnes uvažujú nad vecami tak, ako vravíte, v kontexte toho, v čom sú dobrí? Alebo rozmýšľajú viac v rovine toho, kam by mali zapadnúť?

Myslím, že sa až príliš často snažia zapadnúť. Či už do predstáv spoločnosti alebo svojich rodičov, prípadne učiteľov. Každý očakáva, že si ako mladý človek našliapnete na cestu k úspechu. 

Čo je podľa vás úspechom? Myslím, že často sa ho snažíme kvantifikovať počtom riadkov v životopise alebo majetkom, ktorý sme stihli za nejaký čas nahromadiť. Nie som si však istý, či toto je práve najšťastnejšia definícia úspechu a či by ňou mala byť…

Z pohľadu jednotlivca je podľa mňa úspechom to, keď dokážete svojim pričinením prispieť k nejakej pozitívnej zmene v spoločnosti.

Hovoríte, že mladí sa často radšej snažia zapadnúť. Ako ich teda motivovať k tomu, aby hľadali svoje vášne a to, v čom sú dobrí?

Myslím, že je veľmi dôležité, aby sa mali možnosť stretávať, komunikovať a ovplyvňovať sa navzájom. Skrátka byť „vystavení“ pozitívnym vplyvom rovesníkov a ich nadšeniu.

Druhým faktorom sú dospelí, ktorí sú v ich živote najdôležitejší. Ak na nich vidieť nadšenie z toho, čo robia, budú inšpiráciou aj pre svoje deti alebo žiakov.

Dosť často sa v poslednom čase hovorí o tom, že príliš málo pozornosti venujeme kritickému mysleniu. Ste tiež toho názoru?

Áno. Stále máme zafixovanú dôležitosť testov. Ale, koniec koncov, aj keď pracujem už roky, nerobím žiadne testy. Zažil som iba jediný, odkedy som skončil univerzitu. No s ľuďmi pracujem každý deň, prijímam informácie, musím ich vyhodnocovať, vyvodzovať závery alebo riešiť problémy. Samozrejme, mala by byť zachovaná aj určitá rovnováha. Aj testy majú svoj význam, no mali by sme mladých ľudí viesť k tomu, aby vedeli riešiť reálne problémy, nie získať čo najvyššie skóre.

Ako rozvíjať v mladých ľuďoch kritické myslenie?

V tomto viem hovoriť iba sám za seba – ako rodič a učiteľ. Dúfam, že vediem svoje deti aj študentov k tomu, aby nad vecami rozmýšľali. Niekedy to nie je jednoduché a vyžaduje to množstvo času. Je pohodlnejšie deti „zachraňovať“ pred problémami a rovno im povedať, čo majú robiť, než ich nechať hľadať riešenia. Rodičia a učitelia by sa mali snažiť vytvoriť deťom prostredie, ktoré stimuluje kritické myslenie a potom sa s nimi o všetkom aj rozprávať.

Podľa toho, čo vravíte, by sme zrejme mali inak chápať aj rolu učiteľa, je to tak?

Niekedy dávno bol učiteľ jedinou autoritou a jediným zdrojom informácií a poznania. Čo povedal, to platilo. Potom prišla zmena. Učitelia prestali výlučne kázať a začali klásť žiakom otázky tak, aby sami hľadali odpovede. A teraz sa to opäť mení. Učiteľ sa stáva tým, kto učí študentov klásť tie správne otázky. Takže áno. Kvalitný učiteľ sa pozná podľa toho, aké otázky vedia jeho žiaci klásť, nielen počas vyučovania, ale aj v bežnom živote.