V Bratislave sa rodí technológia, ktorá môže priniesť revolúciu v ťažbe ropy

Aj keď Slovensko nemá skoro žiadnu ropu, v bratislavskej firme GA Drilling si ťažobné spoločnosti možno budú čoskoro podávať kľučky.

Igor Kočiš je spoluzakladateľom firmy GA Drilling, ktorá v Devínskej Novej Vsi experimentuje s novými vŕtacími technológiami.

O tom, ako sa na Slovensku vyvíja technológia, o ktorú majú záujem veľké ťažobné a vŕtacie firmy zo zahraničia, sa s ním porozprával Jakub Ptačin.

Ako si sa dostal k podnikaniu?

Bolo to popri škole, v roku 1994. Aby sme mali na nejaký benzín do požičaného auta a na nejaké večerné zábavy, tak sme hľadali, že kde môžeme niečo zarobiť a už sa nám brigády nepozdávali. Tak sme s kolegom založili firmu.

Potom sa škola stala skôr vedľajším projektom. Vo firme sa rozbehli veci, ktoré boli vtedy pomerne populárne – robenie webstránok, a postupne zložitejšie a zložitejšie veci, až sme sa dostali k šifrovaniu, kryptografii, k bezpečnostným systémom od hardvéru až po softvér. A to sme robili potom 15 rokov.

Čím to skončilo, že už o tom hovoríš v minulom čase?

My sme vystúpili z našej firmy, ktorá ale funguje dodnes. Bolo v tom ale viacero faktorov. Možno aj nejaká čiastočná vyhorenosť, ale bolo to aj IT prostredie, ktoré z hľadiska transparentnosti a fungovania nebolo to, čo sme my chceli.

Vždy sme boli s kolegami orientovaní skôr na produkty, ktoré sa dokážu predať kvalitou a vedia ísť na trh bez nejakej hanby. Žiaľ, biznis na Slovensku sa stále zhoršoval. Tie tendre neboli také, žeby vyhrával najlepší. Nazvime to klientelizmus. To bolo potom taký rozhodujúci faktor, že sme sa začali obzerať inde.

A ako si sa dostal k tomu, že si spolumajiteľom firmy, ktorá sa zaoberá vŕtacími technológiami?

My sme pôvodne na vŕtanie šli z úplne opačného konca – cez geotermiu. Nadchla nás myšlienka, že ak by sa dalo lacno vŕtať do hĺbky, tak vieme na Slovensku urobiť presne to isté, čo na Islande alebo v Indonézii.

V tých oblastiach, kde majú sopky a tektonické zlomy, vedia navŕtať relatívne plytké diery – dva až tri kilometre – a celé regióny sú vďaka tomu energeticky sebestačné. Nemusia v zime vôbec používať fosílne palivá, majú 130% energie z geotermie. Ak by toto šlo spraviť na Slovensku, tak by to bolo absolútne prevratné – na to ale potrebujete inú, lacnejšiu technológiu vŕtania.

 

Slovensko ale nie je vŕtacia veľmoc. Ako to, že sa vám podarilo vytvoriť niečo, o čo majú záujem aj veľké zahraničné vŕtacie firmy?

Je to určite súhra niekoľkých okolností, ale hlavne sú to ľudia, ktorí sú tu vo firme.

Môj otec je iniciátor vedecko-výskumných nápadov, ktoré chŕli zo seba a dokáže nás zásobovať tak, že kolegovia to ani nestíhajú spracovávať. Potom je to Tomáš Krištofič, ktorý je zodpovedný za riadenie celého tohto laboratória. Brat Dušan, ktorý je zodpovedný za financie a operatívu, aby to fungovalo ako namydlený blesk.

A postupne sme od roku 2008-2009 začali priberať postupne kolegov a pritom sme  mali čuch na ľudí, ktorí dokážu zrealizovať špičkové veci a pretaviť do praxe.

A ďalšia vec je technologická unikátnosť. Počas 4-5 rokov sa nám podarilo priniesť niečo, čo je v praxi realizovateľné – naše technológie totiž musia fungovať v takom tlaku ako na dne Mariánskej priekopy (11 km pod hladinou mora) alebo v teplotách niekoľko stoviek stupňov. Bolo už veľa pokusov – v USA, Nórsku, Rusku – ale nikde sa nepodarilo priniesť tieto nové nápady do praktickej realizácie.

Už dlhé roky robíte na niečom, čo sa vlastne ešte ako finálny produkt ani nevyskúšalo. To musí stáť hrozne veľa peňazí. Odkiaľ ich beriete?

Začali sme skromnejšie, z desiatok tisíc eur. Postupne to šlo na stotisíce, to stále bolo z našich vlastných peňazí. Preinvestovali sme všetky naše úspory, ktoré sme zarobili z iných aktivít.

Chceli sme ďalej ísť investorskou cestou, hľadať peniaze v Silicon Valley, ale začali sme na jeseň 2008 a vtedy sa trhy zosypali. Všetci si ratovali vlastné portfólia a o nejakej väčšej investícii bolo veľmi ťažké hovoriť.

Obrátili sme sa na granty – to boli hlavne projekty, ktoré išli z Bruselu, najskôr výskumno-vývojové a potom štrukturálne fondy. Bolo to veľa byrokracie, ale nám to extrémne pomohlo hlavne s nákupom zariadení, ktoré sú veľmi drahé – niektoré aj v stotisícoch eur.

Až v roku 2012 sme boli prvýkrát schopní spraviť prvý pokus vonku, nielen v laboratóriu. Odvtedy sme boli schopní volať priemyselných partnerov – olejárske firmy, napríklad nórske a americké. Vtedy sme aj s nimi začali spoločný projekt.

Ako funguje taká spolupráca?

Začali sme menšími sumami, na ktorých si nás testovali, či dodáme dohodnuté výsledky.

Samozrejme, niekedy to veľmi škrípe. Nie vždy sa nám všetko podarí. Niekedy preceníme ciele, ktoré si dáme alebo sa ukáže, že je to zlá cesta. Je to stále ešte vývoj a všetko je to postavené na dôvere. Stretávame sa, konzultujeme, spolupodieľajú sa na všetkom dobrom aj zlom.

Nie vždy je to ideálne, ale darí sa nám projekty postupne v jednotlivých etapách navyšovať a získavať také zdroje, aby sme to dokázali utiahnuť.

Čím ich viete presvedčiť? Musia prísť osobne a povedať si „okej, nabudúce do nich zainvestujeme viac, lebo to je veľká vec“?

Cieľom všetkých olejárskych alebo vrtných firiem je znižovať náklady, pretože oni s cenou ropy veľa neurobia. Výstupná cena je daná trhom a svoju situáciu vedia riešiť len na strane nákladov.

My sme vyvinuli technológiu, ktorá sama o sebe dokáže robiť veci niekoľkonásobne rýchlejšie. Len na ilustráciu: pre nich prenájom plošiny v Severnom mori stojí 500 tisíc až milión dolárov. Ak my hocijaké podporné procesy dokážeme skrátiť na polovicu alebo tretinu, to je obrovské ušetrenie prostriedkov.

Toto je ich hlavný motivátor. Ale samozrejme musia vidieť, že je to reálne a nie nejaký oblak.

A na čo sa pritom pozerajú, aby vám uverili?

To sú dve zložky. Prvá je tá technológia – musia vidieť, že prototypy fungujú. Už sa nám stalo aj, že na niektorých stretnutiach sa nám niečo nepodarilo a potom to bolo také škrípajúce a zložitejšie.

A tá druhá stránka – to sú ľudia. To sú ľudia okolo nás, s ktorými oni komunikujú a cez ktorých vidia, že to nie je len to, čo máme na papieri.

Ak by som mal extrémne inovatívny nápad, čo by si mi poradil?

Keď začínaš úplne od začiatku – veľmi veľa sa rozprávať s ľuďmi. A najlepšie s ľuďmi, ktorí majú troška bližšie k priemyslu.

Zase nie je úplne ideálne robiť to, čo chcú zákazníci. Lebo ako to aj povedal Henry Ford, keby sa pýtal zákazníkov, čo chcú, tak chcú rýchlejšie kone. Nikdy by nechceli po ňom auto. Je to teda aj o takej sebadôvere a riziku – ísť aj tam, kde iní mávnu rukou, že to je šialenstvo.

Ale hneď nato si preverím, či je nápad realizovateľný. Spravím prvé experimenty alebo si to odkonzultujem s praxou.

Dnes je už možnosť ísť za organizáciami, ktoré pomáhajú startupom a vedia pomôcť radou alebo anjelskou investíciou. My sme to takisto v roku 2011 využili. Ľudia zo startupového prostredia chodili s nami na služobné cesty a spolu s nimi sme dokázali prekonať úvod, keď sme nastavovali stratégiu. Lebo tá je dôležitá – keď je dobrá a viete ju ukázať, viete získať väčších investorov.

Kedy si povieš, že ste v tom boli úspešní?

To je skôr otázka postoja každého jedného človeka. Človek môže byť úspešný stále, ide len o to, ako má nastavené svoje vízie a hodnoty.

Pre mňa je úspech už to, že nás to baví, vidíme za tým nejaký zmysel a že vidíme, že naši partneri to oceňujú. Keď sa nám to podarí dotiahnuť do konca, tak o to ten pocit bude príjemnejší.

Ak sa vám to podarí dokončiť do úplného konca, tak vy budete ale strašne strašne bohatí, nie? Nech si to akokoľvek rátam v hlave…

(úsmev) No ja zatiaľ vidím tú nákladovú stránku. Ak by výnosová stránka mala potom priamo úmerne rásť s tou nákladovou, tak by to malo byť fakt dobré.

Ale zatiaľ sa tá nákladová stránka prehlbuje hlbšie a hlbšie. Musíme zohnať financie na to, aby sme dokázali naše riešenie dokončiť. Potom pripraviť celú logistiku, preniesť to na nejakú plošinu a tam s technológiou vŕtať a overiť ju v praxi. Samozrejme musíme absolvovať ešte niekoľko neúspešných pokusov, ktoré budú veľmi drahé, a to ma ešte trocha máta.

Ale tak dúfam, že výnosy budú potom v takej výške ako náklady, aby sme minimálne prežili.

Pri prvej firme si hovoril, že v nej boli veci, ktoré ti to znechucovali. Teraz máš druhú firmu – čo je to najdôležitejšie, čo v nej musí byť, aby ťa to bavilo?

Asi ten hlavný zážitok je, že dokážeme na Slovensku s našimi ľuďmi vymyslieť a spraviť veci, z ktorých sú mnohé zahraničné renomované firmy vcelku paf. Prídu a neveria, že niečo také sme si vymysleli.

 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Rasťo Chvála bloguje: Darček k osemnástke

Motoristický novinár a bývalý majster Slovenska v rely spomína na svoje šoférske začiatky a ponúka rady začínajúcim šoférom a ich blízkym.

Motoristický novinár, ambasádor kampane O2 Nebuď pirát a aktivity Chvála bezpečnej jazde, ktorá motoristom prináša množstvo dobrých rád aj špeciálnu ponuku O2 Extra výhod, vo svojom blogu hovorí o svojich začiatkoch za volantom a prináša návod, ako by mal na šoférsku dráhu vstúpiť každý nový držiteľ vodičského preukazu.

Stojím o pol ôsmej ráno na zastávke autobusu a netrpezlivo prestupujem z nohy na nohu. Snáď mi tá „Polomka“ neušla, lebo je to jediný spoj, ktorý v tomto čase ide priamo cez našu obec až do Banskej Bystrice. Skôr než sa objaví legendárny autobus modrá harmonika značky Ikarus, skontrolujem si občiansky preukaz.

Tieto jarné prázdniny mi musí MDŽ klapnúť podľa plánu, pretože práve dnes mám osemnásť a v hlave veľký plán: Okolo deviatej budem v Banskej Bystrici, prebehnem pešo na inšpektorát a ak budem mať šťastie, chytím „Polomku“ cestou späť na Beňuš. Doma zoberiem rodinnú Škodu 100 a pôjdem odviezť veci na horskú chatu, kde máme ísť podvečer ako vedúci s deťmi na výlet.

„Dnes odporúčam každému absolventovi autoškoly prvé jazdy v spoločnosti skúseného šoféra. A to aj vtedy, ak už má viac ako osemnásť rokov a zákon to nepredpisuje.“

Mamina je doma, lebo je učiteľka, a hneď pochopí, prečo potrebujem auto. Akurát ja nechápem, prečo ma brzdí a chce ísť so mnou ako dozor. Naveľa som pristal na kompromis: mať auto hoci s dozorom.

Hore úzkou a ešte miestami zasneženou dolinou to nebola jazda podľa mojich predstáv, aspoň dvakrát mi ušiel zadok auta do mierneho driftu. Decká z nášho malého spoločenstva som v rámci druhej jazdy opatrne vyviezol hore a osemnástku som oslávil bez ujmy.

Keď ma dnes vezie moja dcéra, nechápavo krútim hlavou nad mojou oslavou osemnástky. Z toho, čo dnes ako ambasádor kampane Chvála bezpečnej jazde odporúčam, som mal vtedy asi jediné. Plán cesty. Všetko ostatné bolo divoké, rýchle a vášnivé. Napriek čerstvo skončenej autoškole mi síce nechýbala zručnosť, ale aj tak to bola odvaha.

„Rodičia, radšej jazdite s deťmi denne, nechajte ich šoférovať do školy alebo do práce, aby nazbierali skúsenosti radšej s vami a cez deň. Je to lepšie ako prvá ostrá v noci a cestou z diskotéky.“

Dnes odporúčam každému absolventovi autoškoly prvé jazdy v spoločnosti skúseného šoféra. A to aj vtedy, ak už má viac ako osemnásť rokov a zákon to nepredpisuje. Ideálny stav je podľa mňa vodičský preukaz v sedemnástke a povinné jazdenie so skúseným šoférom. Efektívne formovať možno jedine mladého šoféra.

Ak ste práve skončili autoškolu, začnite jazdiť v spoločnosti dobrého šoféra. Pred prvou sólo jazdou si premyslite, kam a kadiaľ pôjdete. Jazdite po známych cestách, aby sa všetka vaša pozornosť sústredila na riadenie auta. Jazdite často a pokiaľ to ide v menej exponovaných časoch. Začnite počas dňa a až po nazbieraní skúseností jazdite v noci. Aj na prvé nočné jazdy sú lepšie známe cesty.

Rodičia, radšej jazdite s deťmi denne, nechajte ich šoférovať do školy alebo do práce, aby nazbierali skúsenosti radšej s vami a cez deň. Je to lepšie ako prvá ostrá v noci a cestou z diskotéky.

Záznamy z výskumu nehôd ukazujú, že vodiči v krízovej situácii často nedostatočne brzdia alebo nevyužijú možnosti auta na vyhnutie sa kolíziám. Investujte do kurzu bezpečnej jazdy, aby ste si vyskúšali, ako sa auto správa pri krízovom brzdení. Možno sa naučíte, ako sa dá súčasne brzdiť a obísť prekážku.

„Keď ma dnes vezie moja dcéra, nechápavo krútim hlavou nad mojou oslavou osemnástky. Z toho, čo dnes ako ambasádor kampane Chvála bezpečnej jazde odporúčam, som mal vtedy asi jediné. Plán cesty.“

K veľkému počtu nehôd by vôbec nemuselo prísť, keby mal vodič správne návyky, ako zvládnuť krízovú situáciu, a keďže nikto učený z neba nespadol, tréning bude dôležitý. Ak nie v škole, aspoň na letisku.

Ak vám ide hlava prasknúť a stále neviete, aký darček svojej ratolesti kúpiť, nezúfajte a investujte do školy bezpečnej jazdy, kondičnej jazdy alebo si aspoň sadnite na sedadlo spolujazdca, ako to vtedy prezieravo urobila moja mama.

Rasťo Chvála

Prečítajte si aj ďalšie blogy:

Veľký záväzok

Z rely do života

Jazdite zodpovedne, osvojte si Rasťove tipy na bezpečnú jazdu a staňte sa lepším vodičom. Navyše môžete využiť špeciálnu ponuku O2 Extra výhod. Viac informácií nájdete na www.extravyhody.o2.sk.

Rasťo Chvála

Je motoristický novinár, ktorý už viac ako 20 rokov testuje autá. V súčasnosti sa naplno venuje vlastnému projektu na YouTube Garáž TV, ktorý môžete sledovať aj na Instagrame @garaz.tv. Je bývalý majster Slovenska v rely a svoje skúsenosti z motošportu sa snaží preniesť aj do odporúčaní pre vodičov v každodennej premávke. Stal sa ambasádorom kampane O2 Nebuď pirát, v rámci ktorej vznikla aj aktivita Chvála bezpečnej jazde. Tá vodičom prináša nielen množstvo cenných rád, ale aj špeciálnu ponuku O2 Extra výhod.


Vybrali sme 10 najlepších smartfónov z júnovej ponuky

Čítaj viac

Huawei 1+1: získajte k smartfónu Huawei aj druhý telefón alebo hodinky

Čítaj viac

Moje O2: Vybavte všetko dôležité z pohodlia svojho domova

Čítaj viac