V Bratislave sa rodí technológia, ktorá môže priniesť revolúciu v ťažbe ropy

Aj keď Slovensko nemá skoro žiadnu ropu, v bratislavskej firme GA Drilling si ťažobné spoločnosti možno budú čoskoro podávať kľučky.

Igor Kočiš je spoluzakladateľom firmy GA Drilling, ktorá v Devínskej Novej Vsi experimentuje s novými vŕtacími technológiami.

O tom, ako sa na Slovensku vyvíja technológia, o ktorú majú záujem veľké ťažobné a vŕtacie firmy zo zahraničia, sa s ním porozprával Jakub Ptačin.

Ako si sa dostal k podnikaniu?

Bolo to popri škole, v roku 1994. Aby sme mali na nejaký benzín do požičaného auta a na nejaké večerné zábavy, tak sme hľadali, že kde môžeme niečo zarobiť a už sa nám brigády nepozdávali. Tak sme s kolegom založili firmu.

Potom sa škola stala skôr vedľajším projektom. Vo firme sa rozbehli veci, ktoré boli vtedy pomerne populárne – robenie webstránok, a postupne zložitejšie a zložitejšie veci, až sme sa dostali k šifrovaniu, kryptografii, k bezpečnostným systémom od hardvéru až po softvér. A to sme robili potom 15 rokov.

Čím to skončilo, že už o tom hovoríš v minulom čase?

My sme vystúpili z našej firmy, ktorá ale funguje dodnes. Bolo v tom ale viacero faktorov. Možno aj nejaká čiastočná vyhorenosť, ale bolo to aj IT prostredie, ktoré z hľadiska transparentnosti a fungovania nebolo to, čo sme my chceli.

Vždy sme boli s kolegami orientovaní skôr na produkty, ktoré sa dokážu predať kvalitou a vedia ísť na trh bez nejakej hanby. Žiaľ, biznis na Slovensku sa stále zhoršoval. Tie tendre neboli také, žeby vyhrával najlepší. Nazvime to klientelizmus. To bolo potom taký rozhodujúci faktor, že sme sa začali obzerať inde.

A ako si sa dostal k tomu, že si spolumajiteľom firmy, ktorá sa zaoberá vŕtacími technológiami?

My sme pôvodne na vŕtanie šli z úplne opačného konca – cez geotermiu. Nadchla nás myšlienka, že ak by sa dalo lacno vŕtať do hĺbky, tak vieme na Slovensku urobiť presne to isté, čo na Islande alebo v Indonézii.

V tých oblastiach, kde majú sopky a tektonické zlomy, vedia navŕtať relatívne plytké diery – dva až tri kilometre – a celé regióny sú vďaka tomu energeticky sebestačné. Nemusia v zime vôbec používať fosílne palivá, majú 130% energie z geotermie. Ak by toto šlo spraviť na Slovensku, tak by to bolo absolútne prevratné – na to ale potrebujete inú, lacnejšiu technológiu vŕtania.

 

Slovensko ale nie je vŕtacia veľmoc. Ako to, že sa vám podarilo vytvoriť niečo, o čo majú záujem aj veľké zahraničné vŕtacie firmy?

Je to určite súhra niekoľkých okolností, ale hlavne sú to ľudia, ktorí sú tu vo firme.

Môj otec je iniciátor vedecko-výskumných nápadov, ktoré chŕli zo seba a dokáže nás zásobovať tak, že kolegovia to ani nestíhajú spracovávať. Potom je to Tomáš Krištofič, ktorý je zodpovedný za riadenie celého tohto laboratória. Brat Dušan, ktorý je zodpovedný za financie a operatívu, aby to fungovalo ako namydlený blesk.

A postupne sme od roku 2008-2009 začali priberať postupne kolegov a pritom sme  mali čuch na ľudí, ktorí dokážu zrealizovať špičkové veci a pretaviť do praxe.

A ďalšia vec je technologická unikátnosť. Počas 4-5 rokov sa nám podarilo priniesť niečo, čo je v praxi realizovateľné – naše technológie totiž musia fungovať v takom tlaku ako na dne Mariánskej priekopy (11 km pod hladinou mora) alebo v teplotách niekoľko stoviek stupňov. Bolo už veľa pokusov – v USA, Nórsku, Rusku – ale nikde sa nepodarilo priniesť tieto nové nápady do praktickej realizácie.

Už dlhé roky robíte na niečom, čo sa vlastne ešte ako finálny produkt ani nevyskúšalo. To musí stáť hrozne veľa peňazí. Odkiaľ ich beriete?

Začali sme skromnejšie, z desiatok tisíc eur. Postupne to šlo na stotisíce, to stále bolo z našich vlastných peňazí. Preinvestovali sme všetky naše úspory, ktoré sme zarobili z iných aktivít.

Chceli sme ďalej ísť investorskou cestou, hľadať peniaze v Silicon Valley, ale začali sme na jeseň 2008 a vtedy sa trhy zosypali. Všetci si ratovali vlastné portfólia a o nejakej väčšej investícii bolo veľmi ťažké hovoriť.

Obrátili sme sa na granty – to boli hlavne projekty, ktoré išli z Bruselu, najskôr výskumno-vývojové a potom štrukturálne fondy. Bolo to veľa byrokracie, ale nám to extrémne pomohlo hlavne s nákupom zariadení, ktoré sú veľmi drahé – niektoré aj v stotisícoch eur.

Až v roku 2012 sme boli prvýkrát schopní spraviť prvý pokus vonku, nielen v laboratóriu. Odvtedy sme boli schopní volať priemyselných partnerov – olejárske firmy, napríklad nórske a americké. Vtedy sme aj s nimi začali spoločný projekt.

Ako funguje taká spolupráca?  

Začali sme menšími sumami, na ktorých si nás testovali, či dodáme dohodnuté výsledky.

Samozrejme, niekedy to veľmi škrípe. Nie vždy sa nám všetko podarí. Niekedy preceníme ciele, ktoré si dáme alebo sa ukáže, že je to zlá cesta. Je to stále ešte vývoj a všetko je to postavené na dôvere. Stretávame sa, konzultujeme, spolupodieľajú sa na všetkom dobrom aj zlom.

Nie vždy je to ideálne, ale darí sa nám projekty postupne v jednotlivých etapách navyšovať a získavať také zdroje, aby sme to dokázali utiahnuť.

Čím ich viete presvedčiť? Musia prísť osobne a povedať si „okej, nabudúce do nich zainvestujeme viac, lebo to je veľká vec“?

Cieľom všetkých olejárskych alebo vrtných firiem je znižovať náklady, pretože oni s cenou ropy veľa neurobia. Výstupná cena je daná trhom a svoju situáciu vedia riešiť len na strane nákladov.

My sme vyvinuli technológiu, ktorá sama o sebe dokáže robiť veci niekoľkonásobne rýchlejšie. Len na ilustráciu: pre nich prenájom plošiny v Severnom mori stojí 500 tisíc až milión dolárov. Ak my hocijaké podporné procesy dokážeme skrátiť na polovicu alebo tretinu, to je obrovské ušetrenie prostriedkov.

Toto je ich hlavný motivátor. Ale samozrejme musia vidieť, že je to reálne a nie nejaký oblak.

A na čo sa pritom pozerajú, aby vám uverili?

To sú dve zložky. Prvá je tá technológia – musia vidieť, že prototypy fungujú. Už sa nám stalo aj, že na niektorých stretnutiach sa nám niečo nepodarilo a potom to bolo také škrípajúce a zložitejšie.

A tá druhá stránka – to sú ľudia. To sú ľudia okolo nás, s ktorými oni komunikujú a cez ktorých vidia, že to nie je len to, čo máme na papieri.

Ak by som mal extrémne inovatívny nápad, čo by si mi poradil?

Keď začínaš úplne od začiatku – veľmi veľa sa rozprávať s ľuďmi. A najlepšie s ľuďmi, ktorí majú troška bližšie k priemyslu.

Zase nie je úplne ideálne robiť to, čo chcú zákazníci. Lebo ako to aj povedal Henry Ford, keby sa pýtal zákazníkov, čo chcú, tak chcú rýchlejšie kone. Nikdy by nechceli po ňom auto. Je to teda aj o takej sebadôvere a riziku – ísť aj tam, kde iní mávnu rukou, že to je šialenstvo.

Ale hneď nato si preverím, či je nápad realizovateľný. Spravím prvé experimenty alebo si to odkonzultujem s praxou.

Dnes je už možnosť ísť za organizáciami, ktoré pomáhajú startupom a vedia pomôcť radou alebo anjelskou investíciou. My sme to takisto v roku 2011 využili. Ľudia zo startupového prostredia chodili s nami na služobné cesty a spolu s nimi sme dokázali prekonať úvod, keď sme nastavovali stratégiu. Lebo tá je dôležitá – keď je dobrá a viete ju ukázať, viete získať väčších investorov.

Kedy si povieš, že ste v tom boli úspešní?

To je skôr otázka postoja každého jedného človeka. Človek môže byť úspešný stále, ide len o to, ako má nastavené svoje vízie a hodnoty.

Pre mňa je úspech už to, že nás to baví, vidíme za tým nejaký zmysel a že vidíme, že naši partneri to oceňujú. Keď sa nám to podarí dotiahnuť do konca, tak o to ten pocit bude príjemnejší.

Ak sa vám to podarí dokončiť do úplného konca, tak vy budete ale strašne strašne bohatí, nie? Nech si to akokoľvek rátam v hlave…

(úsmev) No ja zatiaľ vidím tú nákladovú stránku. Ak by výnosová stránka mala potom priamo úmerne rásť s tou nákladovou, tak by to malo byť fakt dobré.

Ale zatiaľ sa tá nákladová stránka prehlbuje hlbšie a hlbšie. Musíme zohnať financie na to, aby sme dokázali naše riešenie dokončiť. Potom pripraviť celú logistiku, preniesť to na nejakú plošinu a tam s technológiou vŕtať a overiť ju v praxi. Samozrejme musíme absolvovať ešte niekoľko neúspešných pokusov, ktoré budú veľmi drahé, a to ma ešte trocha máta.

Ale tak dúfam, že výnosy budú potom v takej výške ako náklady, aby sme minimálne prežili.

Pri prvej firme si hovoril, že v nej boli veci, ktoré ti to znechucovali. Teraz máš druhú firmu – čo je to najdôležitejšie, čo v nej musí byť, aby ťa to bavilo?

Asi ten hlavný zážitok je, že dokážeme na Slovensku s našimi ľuďmi vymyslieť a spraviť veci, z ktorých sú mnohé zahraničné renomované firmy vcelku paf. Prídu a neveria, že niečo také sme si vymysleli.

 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Podnikanie založil na špičkovej vede. Pýtajú sa ho, prečo ostal na Slovensku

Rozhovor s majiteľom firmy GA Drilling o tom, ako sa dá na Slovensku spojiť výskum s biznisom.

Ivan Kočiš spolu so svojimi dvoma synmi Dušanom a Igorom spoluzakladal firmu GA Drilling, ktorá vyvíja vŕtacie technológie pre olejársky priemysel.

O firme natočil Jakub Ptačin jeden z dielov svojej relácie, a pri tejto príležitosti sa porozprával  s ľuďmi, ktorí ako jedni z mála na Slovensku postavili svoj biznis na aplikovanej vede.

Rozhovor s Igorom o začiatkoch podnikania GA Drilling si môžete prečítať tu.   

Aký je vzťah medzi aplikovanou a základnou vedou?  

Ivan Kočiš: Ja by som to prirovnal k dvojstrannej ulici. Jeden smer je robiť výskum na nejakú potrebu – od základného výskumu cez aplikovaný až po vývoj. Druhý smer je bohužiaľ menej produktívny a pritom je dosť rozšírený na Slovensku – spraviť základný výskum a potom hľadať niekoho, kto by sa o to zaujímal a použil.

U nás ideme tým prvým smerom – teda máme určité ciele, z ktorých vyplývajú aplikované výskumy, ale aj základný výskum určitej časti fyziky, plazmovej fyziky a tak ďalej.

Podľa vás je teda lepšie ísť od biznisu k vede než naopak…  

Dušan Kočiš: My sme dlhodobo hľadali biznisové riešenia, ktoré sú uplatniteľné globálne. Aj keď sme mali softvérovú firmu, snažili sme sa vyvinúť softvér, ktorý je uplatniteľný globálne.

Výskum je nehmotná vec a viete to dodať do celého sveta. Viete niečo vyskúmať, z čoho môžete mať patenty alebo dokonca nejaké produkty, pri ktorých na základe analýzy trhu a potrieb viete zistiť, kde sú medzery a ako niečo zlepšiť.

My sme si vybrali taký segment, ktorý je neprebádaný a ideme do úplne nových vecí, čiže náš záber je až po základný výskum. Ale do toho celého sme sa pustili vyslovene z toho dôvodu, že sme v tom videli biznis potenciál.

Ivan Kočiš: Tu by som snáď dodal, že slovenský trh je príliš malý. Preto je príliš mnoho ľudí –  výskumníkov, vedcov – ktorí sa “vyhovárajú”, že na Slovensku nie je záujem o výsledky vedy. To je dané tým, že si vyberú niečo, čo skutočne na Slovensku nemá trh alebo nie je vôbec žiadnou fabrikou žiadané.My sme si vybrali druhú stránku – niečo, čo je potrebné v solventnom svete.

Dušan Kočiš: My sa pozeráme na to naozaj biznisovo. Potrebujeme niečo docieliť – v našom prípade navŕtať do nejakej hĺbky, odfrézovať nejakú časť – a prispôsobujeme tomu všetko ostatné.

My určujeme, čo treba skúmať a nie sme obmedzení tým, že my by sme boli nejakí úzko špecializovaní fyzici.  My sa na to pozeráme pragmaticky – potrebujeme spraviť toto, preskúmajme, aké sú vo svete technológie alebo aké základné výskumy sa urobili, poďme nad tým spraviť ešte nejaký aplikovaný výskum a potom to použime.

Vy ste robili dlho v Slovenskej akadémii vied…

Ivan Kočiš: Áno.

Bolo to prirodzené, že vás ťahalo k biznisu? Kedy ste začali vnímať, že veda musí mať nejaký presah do biznisu?

Ivan Kočiš: Ja som robil na ústave technickej kybernetiky – to znamená silne technicky orientované vedy. My sme robili s vojakmi vojenské projekty, robili sme s Teslami… Čiže aj vtedy sme mali projekty, za ktoré nám priemysel platil. Napríklad jedno obdobie sme boli ústav, ktorý zarábal 60% príjmov celej akadémie.

Ale k tomu, aby sme niečo urobili, bol potrebný základný výskum. Byť odkázaný len na kopírovanie niečoho, čo bolo na Západe, to konzervuje naše zaostávanie.

Bohužiaľ, potom na začiatku 90. rokov sa urobili veľmi nevhodné reštrikcie na akadémii. Miesto toho, aby sa posilnili tie skutočne dobré segmenty, tak sa plošne znížili stavy. Veľa ľudí odišlo alebo zase bolo nastavené násilné financovanie – financujte sa vy, ústavy. To sa ale nedá. Každý ústav nie je schopný sa financovať. Ale z týchto skúseností a z úzkej spolupráce s priemyslom som vychádzal aj neskôr.

Ako sa na Slovensku robí biznis, ktorý je veľmi previazaný s vedou? Dá sa tu vôbec robiť?

Dušan Kočiš: Vďaka tomu, že sme v EÚ a že existujú štrukturálne fondy, sú podmienky dobré. Dokonca lepšie, ako vo väčšine krajín sveta.

A čo ľudia? V porovnaní so svetom tu viete nájsť dostatok dobrých odborníkov?

Dušan Kočiš: Ľudia vychádzajú zo škôl už iní ako vychádzali kedysi. Z môjho pohľadu sú školy – aj tie technické – príliš úzko zamerané. Je tam málo biznisového rozmeru, aby ľudia po škole vedeli, čo sú firmy a podobne. Nie sú celoplošne vzdelaní a to je veľký hendikep.

A tí starší sa nám tiež strašne ťažko zamestnávajú, lebo tam zase ide o nejaké istoty, ktoré majú v iných, možno nie až tak zaujímavých výrobných firmách. Nestretávajú sa s firmami ako my – pre nich je to veľká neznáma, ako je niečo také financované, a boja sa prísť, lebo ktovie, čo bude o dva roky.

Ivan Kočiš: Na Slovensku sú ale v priemere vynikajúci ľudia. Nie je to horšie ako v rozvinutých krajinách EÚ. Nevidia však to, čo môžu vidieť v našej firme – že z vedeckého úsilia môže vyjsť niečo, čo bude niečo znamenať aj vo svete.

My máme teraz napríklad 13 ľudí s doktorátom, ktorí by mohli sedieť na nejakej katedre a byť v pokoji, ale u nás môžu byť pri niečom, čo akurát vzniká. To je veľmi významný motivátor.

Je veľmi dôležité, aby na Slovensku vznikali firmy ako naša – ktoré dotiahnu ľudí späť zo zahraničia, nie cez financie, ale pre zaujímavosť a dlhodobosť cieľa, ktorý majú.   

Čo zmeniť, aby takých výskumno-vývojových firiem, ako je tá vaša, vznikalo na Slovensku viac?

Dušan Kočiš: Z pohľadu štátu by sa podľa mňa malo viac zameriavať len na niektoré oblasti.

Teraz je podpora od štátu extrémne do šírky a skôr v malých balíkoch. To je možno fajn pre IT sektor, kde sa dá začať stavať na malých rozpočtoch, ale ak robíte niečo strojársko-elektrikárske, tam sú prvotné náklady veľmi vysoké.

Čiže podľa mňa naozaj treba zvoliť segmenty, v ktorých sme na Slovensku boli dobrí, v ktorých máme vyštudovaných ľudí, a dať tam väčšiu podporu.

Ivan Kočiš: Ja vidím jeden faktor, ktorý u nás úplne absentuje a až teraz sa začína prebúdzať – to je podpora startupov, nových technologických firiem, a to intenzívnym spôsobom od zrodu myšlienky.

Napríklad v Amerike na vedeckú konferenciu prichádzajú ľudia od venture kapitálu, a pýtajú sa toho riešiteľa alebo prednášajúceho: máte už firmu? Ak nemáte, my vám ju založíme, všetko spravíme, zafinancujeme a ideme do toho spolu. To u nás chýbalo a chýba aj doteraz.

Toto je veľmi dôležitý faktor – podporovať od začiatku myšlienky. Aby tí, čo ju založili, boli sústredení na rozvoj myšlienky a nie na zháňanie peňazí a presviedčanie. To je jedna veľká prekážka, ktorú potrebujeme odstrániť.

Spomenuli ste, že treba vychádzať z toho, aký už na Slovensku bol priemysel. Vy ale vyvíjate niečo, čo je úplne mimo našich tradícii. My tu nemáme slávny vŕtací priemysel…  

Dušan Kočiš: Naše technológie ale nie sú založené na vŕtacom priemysle. To je práve to. My sme na to pozreli trochu inak – ako uplatniť v tomto priemysle technológie z iného segmentu, kde sú bežne používané.

Keď sa rozprávame s partnermi, tak dávajú tie isté otázky. Prečo na Slovensku? Však tu nemáte žiadne zásoby a žiadnu históriu. Hovorím im ale, že my tu máme silnú históriu strojárstva, elektrotechniky a to sú presne tie obory, ktoré sú nosné u nás.

Predstavte si teda, že si robím doktorát, mám super nápad a pocit, že by z toho niečo mohlo byť. Ako postupovať?

Ivan Kočiš: Keď mám len pocit, to je práve málo. Musím dizertačku usmerňovať tak, aby z toho pocitu bolo niečo, čo by bolo zaujímavé pre veľkých hráčov.

Keď už nie je u nás kapitálový rizikový trh a nie sú tí, ktorí práve vyhľadávajú nápady a vedia poskytnúť základný kapitál, tak sa treba obrátiť cez konferencie na niektorých veľkých hráčov, ktorí by vedeli zhodnotiť, čo je dobré na mojej myšlienke a vylúpnuť z toho niečo, čo je pre priemysel zaujímavé.

Nielen, že mám strašne zaujímavú dizertačku, ale mať niečo, čo by iným veľmi mohlo pomôcť. Vtedy už je cesta na to, aby sa otvorila nejaká spolupráca alebo financovanie.

Alebo potom je ešte druhá možnosť. Vyhľadať na Slovensku nejaké firmy – možno stredne veľké – a ísť im to odprezentovať. Možno sa u nich zamestnať, ale s tým, že svoj nápad ďalej u nich budem rozvíjať.

Čo v tejto firme musí ostať, aby vás to stále bavilo? Čo vás motivuje?

Dušan Kočiš: Pre mňa je hlavný motivátor ešte stále to, aby bol produkt umiestniteľný na trhu, čiže aby sme začali robiť prvé predaje a naozaj sa to rozbehlo.

Ešte sme stále v tej fáze, že vyvíjame, pre mňa je ale ten cieľ naozaj predávať a priniesť zákazníkovi z toho benefit. A keď tomu zákazníkovi prinesieme benefit, tak mať ten model nastavený tak, aby niečo sa ušlo aj nám.

Ivan Kočiš: Motivátorom je aj to, že akonáhle robím do hĺbky nejaký segment výskumu, ktorý som rozpoznal ako prvý, tak naraz sa vám objavujú sekundárne, terciárne možnosti základnej technológie. Potom možno v jednej z tých ďalších možností nájdete to, čo vám zafinancuje aj ostatné.

To je aj náš prípad. Pôvodne sme sa sústreďovali na geotermálnu oblasť, ale v nej nie sú veľkí hráči, ktorí by boli solventní. Tak sme sa obrátili na olejársky priemysel, ktorý chce to isté, ale pre iné hĺbky, iné typy hornín. A z vnútra priemyslu nám potom vyplynula ďalšia oblasť, ktorá ich bolí – napríklad frézovanie pažníc starých vrtov, zaplombovanie vrtov, čo stojí tretinu nákladov, ale musia to robiť, lebo im to prikazuje legislatíva.

A takto sa rysuje viac vecí, na ktoré nemáme ešte sily. Objavujeme možnosti tej prvej technológie, kde všade sa dá umiestniť. V tom je sila – začať a potom príde aj derivácia toho základného.

Dušan Kočiš: Keď máte už takto veľký vývojový tím – je u nás už asi 50 ľudí – tak vzniká enormne veľa nápadov, kde tú technológiu ešte inde uplatniť.

My nevidíme budúcnosť iba vo vývoji jedného produktu, ale akonáhle začneme generovať peniaze priamo z predaja, tak vieme uplatniť technológiu na extrémne veľa ďalších biznisov.

Vidíme veľa príležitostí, dožadujú sa toho zamestnanci ale aj partneri, ale vnútorne sa brzdíme. Najskôr musíme dokončiť to, čo sme začali a potom vieme ísť na to vo väčšom.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


O2 má hovory za 10 centov. Tu je spôsob, ako si ich aktivujete

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové