Kde hľadať a nachádzať šťastie? To je otázka, nad ktorou uvažujeme častejšie, keď bilancujeme na konci roka. Umelkyňa a spisovateľka Katarína Poliačiková pochopila, že šťastie nesúvisí s úspechom, krajinou, v ktorej žije, ani s dokonalou dovolenkou. Prečítajte si, ako sa naučila nachádzať pohodu v malých radostiach, okamihoch, rituáloch, a možno nájdete inšpiráciu aj pre svoje vlastné hľadanie šťastia.
V rozhovore s umelkyňou a spisovateľkou Katarínou Poliačikovou sa dočítate:
- ako ju ovplyvnilo detstvo v Starej Turej,
- kedy a ako objavila cestu k minimalizmu a ako jej pomáha udržiavať si vnútorný pokoj,
- ako jej Japonci ukázali nový spôsob premýšľania o čase a priestore,
- aké rituály jej pomáhajú zvládať dni
- a prečo by sme si neužili západ slnka, ak by trval tri hodiny.
Katke nedávno vyšla aj kniha Ministerstvo malých radostí, do ktorej vyzbierala niekoľko drobných okamihov, ktoré ju a jej blízkych napĺňajú.
Katarína, čo ťa naposledy potešilo?
Všimla som si, že moja monstera má nový list. Je to pre mňa vždy taký malý zázrak, keď sa tam zjaví svetlá zelená a vzápätí sledujem, ako rastie.To bola moja posledná malá radosť.
Vždy si si takto všímala malé radosti okolo seba?
Keď sa ohliadnem za svojím detstvom, uvedomujem si, že áno. Kedysi som si myslela, že to tak majú všetci. Mnohé z toho, ako prežívam svet, pramení z detstva.
Bola som jedináčik, vyrastala som len s mamou. Mala som len zopár kamarátov, nikdy som nebola súčasťou veľkej partie. Moje najlepšie spomienky na detstvo sú tie, keď som sama, niečomu sa venujem alebo niečo pozorujem. Pestovala som si to od malička a určite som k tomu inklinovala aj charakterovo.
Kedy si si uvedomila, že ľudia to majú aj inak, že nie každý si tak dokáže vychutnať prítomný okamih či tešiť sa z maličkostí?
Myslím si, že to bolo asi cez moju tvorbu, ktorá sa veľmi neoddeľuje od osobného života. Vychádza z osobných pozorovaní a práve cez feedback na ňu som zistila, že bolo pre ľudí občas až prekvapujúce, čo som si všimla a ako. Vtedy som si začala uvedomovať, že to tak naozaj nemá každý.
Koľko toho podľa teba naozaj k šťastiu potrebujeme?
Toto je veľmi komplexná otázka. Začala by som tým, čo je vôbec šťastie – to je veľmi ťažké.
Pomenovať si, čo to pre mňa vôbec znamená, bola dlhá cesta. Keď sa vrátim 10-15 rokov dozadu, môj pocit či presvedčenie o tom, čo je šťastie, definovali vonkajšie okolnosti – pocit validácie, veľa sa to spájalo s úspechom. Bola to pre mňa cesta hľadania.
Istý čas som uvažovala, že sa presťahujem sa do New Yorku, kde som mala pracovné možnosti, ale aj sociálne zázemie. Túžila som po živote tam. Keď sa v New Yorku človeku náhodou niečo podarí, vie to byť veľmi zvodné. Cíti, že to je „TO“. Na pozadí bola aj túžba odísť z Bratislavy.
Neskôr som objavila Lisabon, kde som si uvedomila, že je pre mňa dôležitejšie mať prístup k oceánu, ku kvalitnému životu, k dobrému jedlu a pokoju. Pamätám si, že moment uvedomenia si priorít bol paradoxne spojený s pocitom zlyhania. Zrazu mi nezáležalo až tak na úspechu, skôr na zdravom prežívaní a túžbe byť v prostredí prospešnom pre moje mentálne zdravie. Nakoniec som sa neodsťahovala nikam, som šťastná v Bratislave.
Asi nie si rodená Bratislavčanka, však?
Pochádzam zo Starej Turej, kde stále žije moja mama. Kedysi to bola dedina, neskôr tam postavili fabriku, tak sa z nej stalo malé postsocialistické mestečko. Myslím si, že to tiež definovalo môj vzťah k malým radostiam. Počas detstva a dospievania som nemala žiadne stimuly či kultúrne vyžitie, ale zato som mala slobodu hrať sa vonku, zatúlať sa. Moja zvedavosť mala obrovský priestor a v konečnom dôsledku to bolo omnoho dôležitejšie pre môj rozvoj ako mať možnosti.
Maličkosti, ktoré vedia dobiť, sa skrývajú v drobných okamihoch. Ťažko ich nájdeme, ak očakávame, že nás vyživí iba niečo veľké.
Ako to máš dnes? Už si našla odpoveď na to, koľko toho teda potrebujeme k šťastiu?
Asi to má každý inak. Myslím si, že aj v jednoduchosti vie byť hĺbka a záleží na tom, s čím sa uspokojíme.
Ja osobne mám rada materialistické kvalitné veci, keď je niečo dobre vyrobené či spracované, či už v jedle a móde, alebo službách. Vie ma to veľmi uspokojiť, ale zároveň vedome nesiaham po materiálnych radostiach, keď mi je naozaj ťažko. Vtedy ma vie stimulovať a uspokojiť niečo úplne iné, čo nemá materiálny základ.
Čo to býva?
Pre mňa je to veľa o kontakte so sebou cez prírodu. Keď si spomeniem na naozaj kritické obdobia, pomohla mi príroda a hudba. Mám pocit, že sme zistili, že vlastniť veci nás neurobilo šťastnými.
Mám na mysli neskorý kapitalizmus. Dobehli sme do momentu, keď nám je to už viac-menej jasné, aj keď trh, najmä takto pred sviatkami, na to stále tlačí.
Kompulzívne nakupovanie je podobný mechanizmus ako emočné zajedanie. Myslíš si, že cesta k šťastiu vedie aj cez objavenie minimalizmu či zjednodušovanie si života?
Mala som o tom veľmi zaujímavú debatu s Johanou Johanidesovou, matkou piatich detí, ktorá žije s rodinou v Brdárke na Gemeri. Je keramikárka a pastierka.
Pýtala som sa, či si nemyslí, že by jej deťom niečo mohlo chýbať. Vyrastajú veľmi jednoduchým, no tvrdým spôsobom života, od malička vnímajú, čo všetko sa musí spraviť, aby bolo jedlo na stole a teplo v dome, čo sú pre nás základné veci.
Pomenovala to ako cestu skromnej hojnosti. My bežne dávame slovám „musíme sa uskromniť“ negatívny význam, v zmysle odopierania si niečoho, lebo bude horšie. Ona to vníma ako podstatu šťastia, ako sa s čo najminimálnejšími prostriedkami dá mať plnohodnotný pocit radosti.
Ovplyvnil ťa v tomto nazeraní na svet aj čas, ktorý si strávila v Japonsku?
Cesta do Japonska bola pre mňa veľmi zásadná. Vždy som inklinovala k východným filozofiám a náboženstvám, úprimne mi dávali väčší zmysel ako kresťanské nazeranie na svet a duchovné hodnoty. Po príchode tam som mala pocit, že som prišla domov.
Čo bolo pre mňa obohacujúce a zistila som, že mi u nás chýba, sú rituály sprevádzajúce každodenné veci. Cez rituál vznikne priestor na niečo, čomu dajú v Japonsku čas. Hneď prvé mi napadá pobyt v reštaurácii ako kontrast so zážitkom z New Yorku.
Keď ste v reštaurácii na Manhattane, kde štvorcový meter a minúta majú obrovskú hodnotu, keď dojete a nevypýtate si dezert, okamžite vám pristane na stole účet a musíte odísť. Aby podniky pokryli nájom, musia zákazníkov točiť.
V Japonsku s tým, naopak, vedome pracujú, dávajú si záležať, ešte aj z vyprevádzania hostí dokážu spraviť rituál ukončenia služby a spoločného času. Mnohé z rituálov vychádzajú zo šintoistického náboženstva, ktoré má veľmi komunitný charakter.
Na základe niekoľkých rituálov, ktoré som tam zažila, som si uvedomila, že je to náboženstvo, ktoré má v sebe okrem hlbokej spirituality aj humor a radosť zo spoločne prežitého času. Veľmi sa mi to páčilo. Japonci sú minimalistickí, ale zároveň som tam mala veľmi opulentné zážitky, vizuálne aj emočné.
Inklinuješ aktuálne k nejakej viere?
Naozaj som sa stala „fanynkou“ šintoizmu a teraz mi chýba, že sa nemôžem chodiť ráno modliť do svätyne. Modlitbu si však môže definovať každý sám pre seba, nikdy som neinklinovala k nejakej ortodoxnosti. Bolo to pre mňa skôr o rannom rituáli v príjemnom priestore.
Ich svätyne sú často malé parky s jazierkami a tisícročnými stromami. Bolo to pre mňa o tom momente. Doma si idem do záhrady posedieť s čajom na lavičku. Tam som absolvovala ten rituál až fyzicky, umyla som si ruky v studni, spravila som úkony modlitby, ale potom som už len sedela na kameni, rozmýšľala a sledovala ľudí. Často na rannú modlitbu vyskočili biznismeni z auta a zrazu stáli pred 600-ročným stromom, bolo to veľmi silné.
Vieš sa aj ty takto odpojiť od tlaku dnešného sveta?
Keď príliš veľa pracujem, nájdem si čas ísť k Dunaju, lebo potrebujem reset. Ale ja nemám rodinu. Rozumiem, že musí byť veľmi zahlcujúce a ťažké napojiť na samých seba, keď máme rodinu, kariéru a kopec povinností.
Malé radosti súvisia aj s tým, ako nám systém vytvára možnosti na to, aby sme mohli a vedeli zdravo fungovať. Keď človek žije v režime prežitia, myslí inak, pretože je stále v pozore, že musí prežiť.
Zároveň som si však spomenula na pána Juraja, človeka bez domova, s ktorým som sa zvykla stretávať pri Dóme sv. Martina. Vedome tam sedával, lebo sa mu tam páčilo, a myslím si, že si vybral úplne najkrajšie miesto v Bratislave. Vždy mal okolo seba veľa kníh a stále čítal. Napriek náročným veciam, ktoré prežíval, mal vďaka tým knihám, kontaktu s iným svetom a uvažovaním iskru v očiach. Držalo ho to nad vodou, bola to pre neho intelektuálna aj emočná stimulácia.
Existujú alebo máš ty nejaké techniky na „prestavenie“ si pohľadu na svet na farebnejší? Dokáže negatívny človek či ten v ťažkej situácii uveriť v lepšie zajtrajšky?
Nikdy som nečítala žiadnu knihu o mindfulness (technika všímavosti) ani som sa tým nezaoberala v teoretickej rovine, pre mňa je to skôr také, ako keď sa spýtaš babky, či ti dá recept na koláč, a ona odpovie: „Ja neviem, len toto pridám, toto prisypem.“
Robí to úplne intuitívne. Rovnaké je pre mňa prežívanie malých radostí. Zároveň tie okamihy vedome často vyhľadávam. Spomínam si na vypuknutie vojny na Ukrajine, na pocit bytostného ohrozenia, na nemožnosť ovplyvniť to, čo sa deje. Pamätám si na tie rána, pozorovala som východ slnka, teraz sa mi tlačia slzy do očí… a vydýchla som si, keď to slnko vyšlo. Znamenalo to, že ešte bolo niečo, na čo sa dalo spoľahnúť. Prinášalo mi to pokoj.
Čítanie tvojej knihy Ministerstvo malých radostí navodzuje podobné pocity. Je skvelé ju čítať v náročných dňoch.
Necítim sa v pozícii dávať rady, skôr ponúkam možnosti. Preto v knihe nie je napísané, ako na to, ale cez príklady ukazujem, kde všade a v čom všetkom sa dá nájsť radosť. V otváraní možností pre druhých ľudí cez vlastnú tvorbu sa cítim dobre.
Prečo podľa teba niektorí ľudia nevedia objaviť čaro maličkostí?
Tie maličkosti sú naozaj také drobné okamihy, ktoré vedia dobiť. Keď ich nemáme či máme očakávania, že to má byť niečo veľké, napríklad vytúžená dovolenka, je ťažké to nájsť. Jasné, že tešiť sa na niečo je skvelé, ale radosť je ukotvená v tej každodennosti. Je aj o senzualite a napojení sa na vlastné telo, pretože radosť sa nedeje len v hlave. Je aj o vôni, dotyku. Na to často zabúdame – dostať sa z hlavy do tela, napojiť sa na naše zmyslové vnímanie.
Dá sa teda „manuálne prestaviť“ myslenie a netlačiť na seba, neočakávať dokonalosť? Skvelá dovolenka, Vianoce v pokoji a bez hádok a podobne?
Posledné roky silno vnímam, že generácia našich rodičov to mala nejako a my máme potrebu sa vymedzovať voči tomu, čo nefungovalo. Sama si pamätám na ten tlak počas Vianoc, keď mi mama podhadzovala výčitky, že som jej málo pomáhala. Napriek tomu som mala Vianoce rada.
Moja mama má rada rituály, myslím si, že to mám po nej. Vždy robila nejaké veci okolo stola, na čo som sa tešila. Ale naše Vianoce sprevádzal aj stres.
Keď sa zhováram s blízkymi, veľa z nich nemá pozitívny vzťah k Vianociam, pretože si ich pamätajú ako obdobie najväčšieho vypätia, keď „vybublali“ ešte aj veci, ktoré celý rok držali niekde „pod pokrievkou“. Vnímam pozitívne to, že to chceme inak. Je to o preskladaní si priorít, uvedomení si, či sú dôležité skôr umyté okná alebo spoločne strávený čas. Nie je to ľahké, musíme prepisovať hlboko zakorenené vzorce a je za tým emočná práca.
Aj pri dovolenkách je lepšie si ten čas dávkovať. Je ťažké čakať od dovolenky, že nás uspokojí, vylieči a naplní, keď dorazíme do destinácie a sme úplne zničení, nechceme nič, len tak byť, a po týždni, keď by sme možno aj niečo robili, musíme ísť domov.
Názov knihy Ministerstvo malých radostí znie trošku cynicky vzhľadom na aktuálne politické a celospoločenské dianie. Je to tak mienené?
Názov vznikol asi pred tromi rokmi, potom sa začali diať tieto aktuálne veci a zrazu Ministerstvo malých radostí vyznelo ako reakcia na to, že ostatné ministerstvá kolabujú. Pre mňa to však bolo mimo tohto kontextu.
Pre mňa je to o tom, že máme ministerstvá na všetky oblasti života, ale málo sa prihliada na aspekt duševného zdravia, ktorý je „na konci dňa“ pre nás najdôležitejší.
Moment uvedomenia si priorít bol u mňa spojený s pocitom zlyhania. Úspech prestane byť taký dôležitý, keď trpí duša.
Hľadala si duševnú pohodu aj cez terapiu. Aká bola táto tvoja cesta?
Nešla som do terapie s veľkou krízou, cítila som však, že sú veci, ktoré si v sebe nedokážem sama upratať, chcem ich preskúmať s odbornou pomocou. Veci z detstva, ktorým som nerozumela, no ovplyvňovali ma.
Podnetom bol pre mňa vzťah, od ktorého som chcela, aby fungoval, a vnímala som, že musím práve ja niečo zmeniť. Veľa som v terapii riešila vzťah s mojou mamou, ktorý je veľmi blízky a vrúcny, ale bol aj veľmi náročný a komplikovaný.
Začiatky pre mňa boli náročné, ale som vďačná, že som si toho 2,5 roka dopriala.
Vďaka terapii som si redefinovala aj význam úspechu. Snahu o dokonalosť a strach zo zlyhania som si v sebe upratala, dokážem byť k sebe láskavejšia aj v náročných situáciách. Mám nástroje, ako veciam porozumieť, ako sa zachovať, ale aj ako si vytvoriť priestor na radosť.
Často si vo chvíľach, keď nám je dobre, želáme, aby trvali navždy. Ako sa vyrovnať s tým, že sa to predsa len vždy skončí?
Keď si predstavím trojhodinový západ slnka, je to hrozné, nie? (Smiech.)
Chvíle sú krásne preto, že sú prchavé. Ako spoločnosť sa potrebujeme individuálne napojiť na cyklickosť, ktorú najlepšie vidíme aj v prírode.
Prežívame úžasné leto, potom príde jeseň, no my v zime predsa vieme, že leto zase príde. Keď sa napojíme na cyklickosť, vieme aj zlé veci vnímať prchavejšie ako v skutočnosti sú. Aj vo chvíli, keď nám je hrozne, by sme mali myslieť na to, že to prejde, zvedomovať si to.
Nemáš napriek tomu svoj okamih, ktorý by mohol trvať navždy?
U mňa tá naozaj hlboká radosť prichádza cez tvorbu. Mám momenty, keď píšem, naozaj zažívam bytostné šťastie, je to už až existenciálna radosť. Vtedy som napojená na niečo, čo ma presahuje, čerpám zo skúsenosti či niečoho hlbšieho. To je pre mňa ideálny okamih.
Z malých radostí nemám takú, ktorá je naj. Je to ako v tejto miske plnej keksíkov. Navzájom sa ovplyvňujú, napĺňajú tú nádobu, to je to šťastie.
Povedala si, že počas tvorby ťa eufória presahuje. Čo však robíš, keď je to opačne, počas tvorivých kríz?
Na začiatku to bolo veľmi ťažké, pretože som si to spájala s pocitom zlyhania. Stále to neprežívam ľahko, ale už mám na to nástroje. Vnímam v tom tú spomínanú cyklickosť, rozumiem, že nemôžem byť vždy na 100 % tvorivá. Riešim to tak, že dávam tomu čas.
Zároveň som zistila, že múza je preceňovaná a deadline vie byť veľmi inšpiratívny. (Smiech.)
Keď som učila v škole, dávala som si záležať na tom, aby som dopovedala celý príbeh umelcov, aby žiaci videli aj ich tvorivé či bytostné krízy, nielen to, vďaka čomu sú slávni. Je dôležité poznať, ako si jednotlivci nájdu cestu k úspechu a šťastiu, že sa to nestane len tak.
Spomínaš príbehy a ja mám pocit, že v dnešnej dobe opäť ožívajú, ľudia ich potrebujú. Ako to vnímaš ty?
Táto knižka je vlastne tiež zbierkou mikropríbehov, viem si predstaviť ich rozpísať. Určite potrebujeme príbehy, lebo viac potrebujeme porozumieť tomu, čo sa deje, a aj sebe navzájom.
Je pre mňa veľmi ťažké vidieť a prijímať, že k sebe pristupujeme cez to, v čom sme rozdielni. Spoločnosť sa rozpadá preto, že sa sústreďujeme na rozdielnosť názorov, nie na to, čo nás spája.
Často sme izolovaní v ľudskej skúsenosti. Máme pocit, že iba ja niečo takto prežívam a nikto iný to tak nemá, nikto iný mi neporozumie. Mnoho ľudí to má však podobne, aj keď sú možno z úplne iných spoločenských kruhov, ale my sa to nedozvieme, pretože už nežijeme komunitne.
Sme zároveň veľmi zahltení faktami. Často vieme, koľko ľudí kde zomrelo, ale čísla nás nechávajú chladnými, nevieme ich vstrebávať a napojiť sa na ľudí cez čísla. Na niekoho utrpenie a radosť sa vieme napojiť cez príbeh, čo nám pootvorí okno do príbehu komunity, krajiny alebo vojny.
Ako z drobných radostí vyťažiť maximum a prekonať stres, ktorý nás zahlcuje a ovláda?
Často je to o zvedomovaní si. Vedome si vytvorím priestor na niečo, aj keď mám pocit, že to nestíham.
Samozrejme, nedá sa to, keď sa musím starať o niekoho, kto je odo mňa závislý, alebo keď ma vyhodia z práce, a ja si stoj čo stoj idem sadnúť k tomu Dunaju. To sú však extrémne situácie, no v každodennosti sa podľa mňa dá vedome si nájsť čas na maličkosti. Je za tým však práca, neprichádza to len tak.
Ako si to nariaďuješ ty?
Pre mňa sú veľmi dôležité rána, mám rituály, ktorých sa len sa ťažko vzdám. Každé ráno napríklad zapaľujem ešte za tmy sviečku v kuchyni, spravím si čaj, potom si čítam alebo si zacvičím.
Viem, že pre rodičov malých detí toto môže znieť ako provokácia, ale keď si ráno doprajem niekoľko malých radostí, dajú mi základ do dňa a potom v ňom viem pevnejšie stáť. Keď viem, že nebudem mať čas počas dňa, radšej si privstanem a vyživím sa ráno radosťou.
Loading...
