Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Vedátor: Obavy sa objavujú pri každej zmene, aj fungovanie lokomotív bolo kedysi mágiou

O prekážkach pri prijímaní inovácií aj o ľudskej vlastnosti nesprávne analyzovať riziká sme sa rozprávali s autorom projektu Vedátor Samuelom Kováčikom.

Autá a telekomunikačné siete sa celosvetovo využívajú už roky, postupne sa vyvíjajú a vylepšujú. Kým jedna technológia je preukázateľne riziková, časť verejnosti má paradoxne odpor k tej druhej. Prečo nové fenomény vždy sprevádza strach, ako sa s ním vysporiadať a ako vôbec 5G siete fungujú, sme sa opýtali teoretického fyzika, popularizátora vedy a zakladateľa projektu Vedátor Samuela Kováčika.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • čo majú spoločné autá a 5G siete,
  • prečo nebudú mať hoaxy o 5G dlhú životnosť,
  • ako racionálne vyhodnocovať mieru rizika,
  • ako funguje elektromagnetické žiarenie,
  • prečo nám 5G vysielače nedokážu upiecť mozog.

Opýtali sme sa za vás: Všetko, čo potrebujete vedieť o 5G technológii

Vieš nám na úvod vysvetliť, čo je to 5G a prečo je momentálne v spoločnosti veľkou témou?

5G je súbor telekomunikačných technológií, čo je však veľmi suchá definícia. Pre lepšie pochopenie si môžeme pomôcť prirovnaním z každodenného života. Všetci vieme, čo je auto, ale auto nie je jedna technológia, ale kombinácia motora, elektroniky, aerodynamiky a množstva ďalších technológií, ktoré sa postupne vylepšujú a umožňujú nám osobnú dopravu. 

A to platí aj pri telekomunikáciách. Ide o súbor technológií, ktoré vo výsledku vedú k tomu, že sa môžeme na diaľku rozprávať, pozerať videá alebo zdieľať obrázky. Aj tieto technológie sa zlepšujú a niekedy sa zaobalia do jedného celku. 5G je piata generácia týchto stále sa zlepšujúcich technológií a protokolov.

Znamená to, že sme sa ako spoločnosť dostali do bodu, keď nám aktuálna štvrtá generácia (4G) prestáva stačiť? 

Aj tu platí, že sme na hojdačke ponuky a dopytu. Ak by sa vývoj telekomunikačných technológií teraz zastavil a nikdy by sa neposunuli ďalej, tak by sa ľudia až tak nesťažovali. Ak by sa zastavil pred 10 rokmi, dnes by nám chýbali mnohé veci, ktoré považujeme za samozrejmé. 

Kedysi sme seriály pozerali v telke alebo na dévedéčku a neboli sme zvyknutí otvoriť si prehliadač a pozrieť si čokoľvek vo vysokej kvalite. Ako tieto využitia pribúdali, začali sme si zvykať na nové možnosti. 

Dnes môžeme mať pocit, že všetko, čo chceme, už dokážeme. Nové využitia, na ktoré si s príchodom 5G zvykneme, by nám však chýbali, ak by sme sa potom vrátili v čase. Otvoria nám možnosti, ktoré si dnes nevieme predstaviť a zrazu ich budeme považovať za úplnú samozrejmosť.

Skúsme si predsa len na chvíľku predstaviť budúcnosť. Aké využitie budú mať 5G technológie pre nás bežných ľudí v každodennom živote? 

5G siete budeme využívať v troch rovinách. Keď dnes pozeráme seriály, nemusia byť uložené na našich počítačoch. Dal by som ruku do ohňa za to, že čoraz viac vecí budeme takto outsourcovať. Napríklad pri strihaní videí budem môcť niekam poslať podklady a nejaký superpočítač alebo séria počítačov ich spracujú a vrátia mi hotový výsledok. 

Niečo podobné sa už začína diať pri hrách, kde graficky náročné operácie môžu prebiehať na externom serveri. Časom teda nebude až taký dôležitý výkon počítača, ale ako rýchlo bude vedieť komunikovať s ďalšími. A túto komunikáciu budú zabezpečovať 5G siete.

Niekto sa mi možno o tri roky zasmeje, ale myslím si, že mýty o 5G nebudú mať dlhé trvanie. Konšpirácie stoja na pieskových základoch.

Ďalšie využitie budeme pozorovať pri nástupe automatizovaných áut, ktoré potrebujú vo veľkom komunikovať so zvyškom sveta a potrebujú to robiť rýchlo, stabilne a pri veľkých objemoch dát. 

Tretia rovina sa týka firiem a domácností, kde máme čoraz viac poprepájaných automatizovaných zariadení. Volá sa to internet vecí a myšlienka za tým je mať doma optimalizovanú sieť senzorov a zariadení, pripojených na sieť, vďaka ktorým sa napríklad nekúri, keď netreba, alebo sa vypnú svetlá, keď v miestnosti nikto nie je. 

V kombinácii s umelou inteligenciou, ktorá zariadenia riadi, môžu optimalizovať procesy aj veľké fabriky. Môžu napríklad automaticky upravovať výrobu, ak sieť zaznamená zníženie dopytu.

„Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu.“ Prečítajte si rozhovor s riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie

Väčšina ľudí zažije prvý dotyk s 5G technológiou cez smartfón. Odhaduje sa, že do roku 2025 by mali 5G siete tvoriť 25 % svetového telekomunikačného trhu (v technologicky vyspelejších krajinách a väčších mestách to bude ešte viac). Je jedinou prekážkou masového využívania 5G sietí infraštruktúra alebo môžu v niektorých častiach sveta prijatiu novej technológie brániť aj hoaxy a konšpirácie?

Niekto sa mi možno o tri roky zasmeje, ale myslím si, že mýty o 5G nebudú mať dlhé trvanie. Konšpirácie stoja na pieskových základoch. Len čo začnú pribúdať ľudia, ktorí majú 5G mobily a nič sa im nedeje, a ani okolo 5G vysielačov sa nebude diať nič nekalé, ľudia prestanú proti 5G technológii vehementne namietať. 

Teraz vidíme menšiu vzburu preto, že ide o novú technológiu. Nové technológie vždy prinesú vlnu odporu, ktorá rýchlo utíchne.

Nedávno koloval po internete obrázok z konca 19. storočia, ktorý varoval pred elektrinou a ktorý ju opisoval ako „nespútaného démona“. Pri elektrine strachu z neznámeho rozumiem, bola to naozaj radikálna inovácia. Pri 5G ide o evolúciu existujúcej a hlavne všadeprítomnej technológie. Dá sa pripisovať odpor k 5G strachu z neznámeho alebo ide skôr o to, že sa ľudia nevedia zorientovať v rýchlom tempe pokroku? 

Obavy sa objavujú aj pri kontinuálnej zmene. Keď vlaky prestali ťahať kone a zapriahli pred ne lokomotívy, boli ľudia, ktorí hovorili, že to bude mať smrteľné následky. Pri prvých vakcínach sa tvrdilo, že keď sa ľudia zaočkujú, začnú sa meniť na kravy. Len čo ľudia videli, že sa na kravy nemenia, obavy postupne opadli. 

Pre ľudí bolo fungovanie vakcín a lokomotív absolútnou mágiou, ale postupne si na to zvykli a berú to ako normálnu vec. Keď nadobudneme s niečím novým skúsenosť, strach opadne. Myslím si, že rovnako to bude aj s konšpiráciami okolo 5G sietí.

Spýtam sa ťa ako človeka z akademického prostredia, prečo pri každom novom fenoméne v spoločnosti môžeme pozorovať takýto začarovaný kruh? Vždy, keď sa objaví alebo dostane do pozornosti niečo nové, pozorujeme názorový protipól, alternatívne pochopenie alebo skôr nepochopenie daného javu. Nemalo by byť úlohou vzdelávacieho systému lepšie nás pripraviť na prirodzený vývoj a zmeny?

Ja by som túto situáciu prečítal trošku inak ako začarovaný kruh. Strach je veľmi ľahko manipulovateľná emócia. Často sa vyskytujú ľudia, ktorí majú motiváciu niekoho zmanipulovať, napríklad na politické ciele. Zažili sme to niekoľkokrát za uplynulé desaťročia. 

Zasievať strach je pre niekoho vždy dobrá príležitosť a potom je na nás, ako veľmi sme na strach náchylní a ako ho dokážeme potlačiť logickými argumentmi. A práve tu ti vie pomôcť dobré vzdelanie.

Pri prvých vakcínach sa tvrdilo, že keď sa ľudia zaočkujú, začnú sa meniť na kravy. Len čo ľudia videli, že sa na kravy nemenia, obavy postupne opadli.

Keď poznáš históriu, napríklad vieš, ako prebiehala dehumanizácia časti obyvateľstva pred 2. svetovou vojnou, budeš vedieť rozoznať, kedy sa aj teba niekto snažil poštvať proti iným. Alebo keď niekto hovorí, že nová technológia bude smrteľná, vieš nájsť príklad z minulosti, keď sa ukázalo, že podobné obavy boli neopodstatnené. 

Historická skúsenosť nám dokáže pomôcť uchopiť našu priamu skúsenosť. Škola by preto mala podporovať kritické myslenie, aby sme informácie nevstrebávali ako špongia, ale aby sme mali filter, ktorým dokážeme rozoznať cielenú manipuláciu zameranú na strach.

Facebook urobil z konšpiračných teórií na celom svete mainstream, tvrdí odborník na informačnú bezpečnosť

Takže je dôležité poznať historický kontext a vedieť si správne spájať súvislosti. No nemôžu mať obavy z nových technológií aj racionálne opodstatnenie? Smartfóny, internety a 5G siete pomerne rýchlo ovládli veľa aspektov života. Z okrajovej technológie sa za pár desiatok rokov stali všadeprítomnými a nepoznáme ich dlhodobé následky. 

Súhlasím s tým, že je dobré, ak majú ľudia vysoké nároky na bezpečnosť a chcú, aby tí, ktorí danú technológiu ponúkajú, boli zodpovední a naozaj nás presvedčili, že je bezpečná. Či už ide o mobilné telefóny alebo potraviny, je dobré, ak producenti cítia tlak a pozornosť a vedia, že akýkoľvek krok vedľa a ohrozenie verejnej bezpečnosti by pre nich mali obrovské následky. Aj pri telekomunikačných technológiách sa velmi prísne testuje, ako veľmi vplývajú na ľudské telo.

Lenže ľudia majú problém s odhadovaním rizík. Sú reálne nebezpečné aktivity, ako šoférovanie alebo užívanie alkoholu, kde riziká extrémne podceňujeme. Na druhej strane tu máme aktivity ako používanie telefónu, pri ktorých ľudia úroveň rizika preceňujú.

Ty sa nebojíš používať svoj smartfón? 

Pri mobiloch sa nebojím, že by mi uškodilo žiarenie, ale kvalitu života mi môže znížiť to, čo na mobile robím. Tráviť veľa času na sociálnych sieťach znižuje dobrý pocit z vlastného života, zhoršuje naše videnie samých seba, lebo všetci nám ukazujú vyšperkovaný svet. To je presne prípad, keď ľudia nevnímajú skutočné riziko mobilov, ale sú prehnane citliví na zdanlivé riziko technológie za nimi.

Prejdime si aj konkrétne obavy, ktoré majú ľudia pri 5G sieti. Spomenul si elektromagnetické žiarenie, ktoré nielen pri 5G vystupuje ako strašiak. Aj nám zvykli v detstve hovoriť, že nemáme stáť pred mikrovlnkou. Prepodkladám, že ako fyzik rozumieš elektromagnetickému žiareniu: je bezpečné? 

Ako ktoré. Elektromagnetické žiarenie tvorí spektrum. Viditeľné svetlo si vieme hranolom rozložiť na farby dúhy, ale jeho spektrum pokračuje ďalej oboma smermi. Za červenou je infračervené svetlo a žiarenie ako rádiové vlny a mikrovlny. Opačným smerom ide po modrej a fialovej ultrafialové, röntgenové a gama žiarenie.

Škola by mala podporovať kritické myslenie, aby sme informácie nevstrebávali ako špongia, ale dokázali rozoznať cielenú manipuláciu zameranú na strach.

Len malý výsek žiarenia môžeme vidieť. Zvyšok vieme zachytiť prístrojmi. Najdôležitejšia vec, ktorú by ľudia mali vedieť, je, že v závislosti od frekvencie sa mení energia daného žiarenia, teda akú energiu má jeden fotón – jedna pomyselná „guľôčka“, ktorá do nás narazí. Pri nízkofrekvenčom žiarení je táto energia veľmi malá. Rádiovlny, mikrovlny a infračervené žiarenie sú veľmi slabé. Na druhej strane, utlrafialové, röntgenové a gama žiarenia sú extrémne silné. 

Dôležitá je tu hranica takzvaného ionizujúceho žiarenia. Ionizácia je proces, keď sa rozbíjajú atómy a dochádza k chemickým zmenám. Od tejto hranice je elektromagnetické žiarenie dostatočne silné, aby dokázalo meniť chemické zloženie a poškodzovať tak aj DNA. 

Táto hranica sa začína niekde v ultrafialovom svetle, preto nám rozumní ľudia odporúčajú natrieť sa pri opaľovaní krémom, ktorý pomôže vstrebať ultrafialové žiarenie a zabraňuje poškodeniu DNA a prípadnej rakovine kože.

Röntgenové žiarenie je ešte silnejšie. Röntgen sa považuje za rizikový lekársky úkon, ktorý nerobíme halabala, ale len vtedy, keď to naozaj treba a benefity prevažujú nad rizikami. Aj preto máme limity na počet röntgenových snímok za rok. 

Neionizujúce žiarenie, ako je viditeľné svetlo, jas z obrazovky, rádiové vlny alebo mikrovlny, nie je schopné vyvolať chemické zmeny, ale dokáže odovzdávať energiu a zohrievať. Napríklad v zime na terase nás zahrievajú lampy, ktoré vysielajú termálne žiarenie. Síce nás ohrieva, ale nespôsobuje v tele žiadne chemické zmeny. A v tomto režime fungujú aj telekomunikačné frekvencie.

Nemôže nás takéto ohrievanie upiecť?

Pri neionizujúcom žiarení sa kontroluje, ako veľmi dokáže niečo zohriať. Limity sú nastavené veľmi prísne. Intenzita žiarenia by mala ohriať telo maximálne o 0,5 °C – väčší účinok by si spozoroval, ak by si vybehol po schodoch. 

Keby si si zmeral žiarenie z 5G vysielačov v okolí, zistil by si, že dosahuje menej ako jedno percento z limitu. Z tohto teda môžeme vyvodiť, že 5G technológie sú neškodné. Napriek tomu je správne, že sa aj tak stále testujú a kontrolujú.

Zvyknú sa však stále objavovať zavádzajúce správy o tom, že nám mobil upečie hlavu, pretože niekto dve hodiny telefonoval a mal spotené ucho. To isté by sa ti stalo, ak si pustíš hru a priložíš k uchu. 

Po internete chodilo aj také hoaxové video, kde sa vraj surové vajíčko uvarilo medzi dvoma telefónmi, ktoré spolu volajú. Ja som to skúšal a neuvarilo sa. Každý, kto už niekedy telefonoval dve hodiny, vie, že nemá v hlave vajíčko natvrdo. 

Bavili sme sa o vplyvoch na zdravie aj o vyhodnocovaní rizík a benefitov. Pri 5G sa zvykneme venovať hoaxom o škodlivosti, ale nie vždy odznie, že 5G sieť by mohla, naopak, v zdravotníctve pomáhať, napríklad zautomatizovaním systémov, zefektívnením vyšetrení alebo rýchlejším príchodom sanitky. Technológia má zanedbateľné riziko, ale môže časom zachraňovať životy. Je toto cesta, ako pristupovať k debate o 5G sieti s jej odporcami? Nevysvetľovať len, prečo nie je škodlivá, ale ukázať aj jej pozitívnu stránku?

Keď sa niekoho snažíme presvedčiť pozitívnou stránkou, môžu mať pocit, že sa ich do niečoho snažíme vlákať a že je to vlastne pasca. Áno, môže to na niekoho zabrať. Ale skôr si myslím, že ak ľudia neuvidia negatívne aspekty, tak to pochopia sami. Rovnako ako sa naučili používať pásy v autách, keď zistili, že zachraňujú životy. 

Už sme sa naučili byť kritickí voči ostatným, to nám ide dobre, teraz je čas naučiť sa byť kritickí k ľuďom, ktorí zastávajú rovnaký názor.

Je tu však ešte ten problém, že ľudia niekedy podľahnú fiktívnym negatívnym správam. Napríklad ak niekde pustia vysielač a potom sa tam niečo zlé stane, spoja si to dokopy. Možno popletiem krajinu, ale mám pocit, že v Holandsku sa stalo, že spustili 5G vysielač a o niekoľko dní našli uhynutých strašne veľa vtákov. 

Správa sa hneď rozšírila, ale potom sa zistilo, že tie vtáky niekto otrávil, no to už sa ďalej neriešilo. Keď ľudia niekde vidia koreláciu, začnú vidieť aj kauzalitu a už si to spätne neoveria a menej bombastická správa má len stotinu zdieľaní oproti nafúknutému hoaxu.

Tým, že sa informácie s bombastickým tónom, ale falošným obsahom šíria lepšie, tak často majú práve ľudia, ktorých zasahujú, viac „naštudované“ o nejakej téme ako ľudia, čo nečítajú pochybné zdroje. Oplatí sa púšťať do debaty s niekým, kto má tému zdanlivo naštudovanú, ale v skutočnosti jej vôbec nerozumie?

Čo znamená, že sa oplatí? Ak to, či by som tým strávil život, tak nie. Vždy záleží, ako veľmi mi na danom človeku záleží a koľko som mu ochotný venovať času. Keď je to niekto z mojich blízkych, na ktorom mi záleží viac ako na náhodnom diskutujúcom niekde na Facebooku, tak som ochotný prejsť si všetko krok po kroku a vysvetliť, kde sú chyby. Len to zaberá veľa času a nie vždy to tým človekom pohne, takže sa to nedá robiť vždy a treba si na to vyhradiť čas. 

Ja mám skôr tendenciu učiť ľudí ohodnocovať zdroje, ktoré používajú, a pýtať sa, prečo si myslia, že je to dobrý zdroj. Mnohí totiž hodnotia zdroje podľa toho, či hovoria to, čo si myslia. Ak je niekto proti očkovaniu a nájde si najmenej dôveryhodnú osobu vo vesmíre, ktorá tvrdí to isté, tak to od nej bez problémov zazdieľa, pretože potvrdzuje jeho presvedčenie. 

Ľudia by sa mali naučiť byť kritickí hlavne voči ľuďom, ktorí hovoria to isté, čo si myslia oni. Už sme sa naučili byť kritickí voči ostatným, to nám ide dobre, teraz je čas naučiť sa byť kritickí k ľuďom, ktorí zastávajú rovnaký názor.


Na privítanie 5G sme pre všetkých s O2 SMART Paušálom nachystali dvojnásobok dát. Aktivujte si ich v Moje O2 a do konca januára ich máte zadarmo.

Samuel Kováčik

Teoretický fyzik, popularizátor vedy a zakladateľ projektu Vedátor. Dizertáciu získal na FMFI UK, odkiaľ sa pobral na Dublinský Inštitút Pokročilých Štúdií, kde získal výskumný grant od Írskej výskumnej nadácie. Vo výskume sa zaoberá modifikáciami kvantovej mechaniky, numerickými simuláciami a maticovými modelmi.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí

Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.

Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.

Zuzana Smatanová: Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu

V rozhovore s Jurešom Líškom sa dočítate:

  • prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
  • čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
  • aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
  • ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
  • prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
  • čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.

Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?

Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť. 

Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?

Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.

Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim. 

Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov. 

Musel si byť riadne „cool kid“.

Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.

Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec. 

S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.

Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?

Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.

Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.

Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.

Odklonil si sa v tom čase od folklóru?

Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer. 

Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.

Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?

To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.

Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici. 

Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.

Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?

Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.

Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky. 

Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo. 

Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?

Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu. 

Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac. 

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.

Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?

Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia. 

Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.

Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?

Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap. 

Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať. 

Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.

Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom. 

Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.

Čo sú pre teba dôležité hodnoty?

Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.

Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?

Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.

Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?

Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.

Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.

Rád píšeš texty?

Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.

Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu. 

A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.

Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?

Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Kto sú tí tvoji hrdinovia?

Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.

Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?

Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.

Vieš si byť sám sebe kritikom?

Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.

Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?

Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére. 

Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.

Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.

Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?

Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)

Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.

Juraj Jureš Líška

Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.

 

Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.