Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Vedátor: Obavy sa objavujú pri každej zmene, aj fungovanie lokomotív bolo kedysi mágiou

O prekážkach pri prijímaní inovácií aj o ľudskej vlastnosti nesprávne analyzovať riziká sme sa rozprávali s autorom projektu Vedátor Samuelom Kováčikom.

Autá a telekomunikačné siete sa celosvetovo využívajú už roky, postupne sa vyvíjajú a vylepšujú. Kým jedna technológia je preukázateľne riziková, časť verejnosti má paradoxne odpor k tej druhej. Prečo nové fenomény vždy sprevádza strach, ako sa s ním vysporiadať a ako vôbec 5G siete fungujú, sme sa opýtali teoretického fyzika, popularizátora vedy a zakladateľa projektu Vedátor Samuela Kováčika.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • čo majú spoločné autá a 5G siete,
  • prečo nebudú mať hoaxy o 5G dlhú životnosť,
  • ako racionálne vyhodnocovať mieru rizika,
  • ako funguje elektromagnetické žiarenie,
  • prečo nám 5G vysielače nedokážu upiecť mozog.

Opýtali sme sa za vás: Všetko, čo potrebujete vedieť o 5G technológii

Vieš nám na úvod vysvetliť, čo je to 5G a prečo je momentálne v spoločnosti veľkou témou?

5G je súbor telekomunikačných technológií, čo je však veľmi suchá definícia. Pre lepšie pochopenie si môžeme pomôcť prirovnaním z každodenného života. Všetci vieme, čo je auto, ale auto nie je jedna technológia, ale kombinácia motora, elektroniky, aerodynamiky a množstva ďalších technológií, ktoré sa postupne vylepšujú a umožňujú nám osobnú dopravu. 

A to platí aj pri telekomunikáciách. Ide o súbor technológií, ktoré vo výsledku vedú k tomu, že sa môžeme na diaľku rozprávať, pozerať videá alebo zdieľať obrázky. Aj tieto technológie sa zlepšujú a niekedy sa zaobalia do jedného celku. 5G je piata generácia týchto stále sa zlepšujúcich technológií a protokolov.

Znamená to, že sme sa ako spoločnosť dostali do bodu, keď nám aktuálna štvrtá generácia (4G) prestáva stačiť? 

Aj tu platí, že sme na hojdačke ponuky a dopytu. Ak by sa vývoj telekomunikačných technológií teraz zastavil a nikdy by sa neposunuli ďalej, tak by sa ľudia až tak nesťažovali. Ak by sa zastavil pred 10 rokmi, dnes by nám chýbali mnohé veci, ktoré považujeme za samozrejmé. 

Kedysi sme seriály pozerali v telke alebo na dévedéčku a neboli sme zvyknutí otvoriť si prehliadač a pozrieť si čokoľvek vo vysokej kvalite. Ako tieto využitia pribúdali, začali sme si zvykať na nové možnosti. 

Dnes môžeme mať pocit, že všetko, čo chceme, už dokážeme. Nové využitia, na ktoré si s príchodom 5G zvykneme, by nám však chýbali, ak by sme sa potom vrátili v čase. Otvoria nám možnosti, ktoré si dnes nevieme predstaviť a zrazu ich budeme považovať za úplnú samozrejmosť.

Skúsme si predsa len na chvíľku predstaviť budúcnosť. Aké využitie budú mať 5G technológie pre nás bežných ľudí v každodennom živote? 

5G siete budeme využívať v troch rovinách. Keď dnes pozeráme seriály, nemusia byť uložené na našich počítačoch. Dal by som ruku do ohňa za to, že čoraz viac vecí budeme takto outsourcovať. Napríklad pri strihaní videí budem môcť niekam poslať podklady a nejaký superpočítač alebo séria počítačov ich spracujú a vrátia mi hotový výsledok. 

Niečo podobné sa už začína diať pri hrách, kde graficky náročné operácie môžu prebiehať na externom serveri. Časom teda nebude až taký dôležitý výkon počítača, ale ako rýchlo bude vedieť komunikovať s ďalšími. A túto komunikáciu budú zabezpečovať 5G siete.

Niekto sa mi možno o tri roky zasmeje, ale myslím si, že mýty o 5G nebudú mať dlhé trvanie. Konšpirácie stoja na pieskových základoch.

Ďalšie využitie budeme pozorovať pri nástupe automatizovaných áut, ktoré potrebujú vo veľkom komunikovať so zvyškom sveta a potrebujú to robiť rýchlo, stabilne a pri veľkých objemoch dát. 

Tretia rovina sa týka firiem a domácností, kde máme čoraz viac poprepájaných automatizovaných zariadení. Volá sa to internet vecí a myšlienka za tým je mať doma optimalizovanú sieť senzorov a zariadení, pripojených na sieť, vďaka ktorým sa napríklad nekúri, keď netreba, alebo sa vypnú svetlá, keď v miestnosti nikto nie je. 

V kombinácii s umelou inteligenciou, ktorá zariadenia riadi, môžu optimalizovať procesy aj veľké fabriky. Môžu napríklad automaticky upravovať výrobu, ak sieť zaznamená zníženie dopytu.

„Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu.“ Prečítajte si rozhovor s riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie

Väčšina ľudí zažije prvý dotyk s 5G technológiou cez smartfón. Odhaduje sa, že do roku 2025 by mali 5G siete tvoriť 25 % svetového telekomunikačného trhu (v technologicky vyspelejších krajinách a väčších mestách to bude ešte viac). Je jedinou prekážkou masového využívania 5G sietí infraštruktúra alebo môžu v niektorých častiach sveta prijatiu novej technológie brániť aj hoaxy a konšpirácie?

Niekto sa mi možno o tri roky zasmeje, ale myslím si, že mýty o 5G nebudú mať dlhé trvanie. Konšpirácie stoja na pieskových základoch. Len čo začnú pribúdať ľudia, ktorí majú 5G mobily a nič sa im nedeje, a ani okolo 5G vysielačov sa nebude diať nič nekalé, ľudia prestanú proti 5G technológii vehementne namietať. 

Teraz vidíme menšiu vzburu preto, že ide o novú technológiu. Nové technológie vždy prinesú vlnu odporu, ktorá rýchlo utíchne.

Nedávno koloval po internete obrázok z konca 19. storočia, ktorý varoval pred elektrinou a ktorý ju opisoval ako „nespútaného démona“. Pri elektrine strachu z neznámeho rozumiem, bola to naozaj radikálna inovácia. Pri 5G ide o evolúciu existujúcej a hlavne všadeprítomnej technológie. Dá sa pripisovať odpor k 5G strachu z neznámeho alebo ide skôr o to, že sa ľudia nevedia zorientovať v rýchlom tempe pokroku? 

Obavy sa objavujú aj pri kontinuálnej zmene. Keď vlaky prestali ťahať kone a zapriahli pred ne lokomotívy, boli ľudia, ktorí hovorili, že to bude mať smrteľné následky. Pri prvých vakcínach sa tvrdilo, že keď sa ľudia zaočkujú, začnú sa meniť na kravy. Len čo ľudia videli, že sa na kravy nemenia, obavy postupne opadli. 

Pre ľudí bolo fungovanie vakcín a lokomotív absolútnou mágiou, ale postupne si na to zvykli a berú to ako normálnu vec. Keď nadobudneme s niečím novým skúsenosť, strach opadne. Myslím si, že rovnako to bude aj s konšpiráciami okolo 5G sietí.

Spýtam sa ťa ako človeka z akademického prostredia, prečo pri každom novom fenoméne v spoločnosti môžeme pozorovať takýto začarovaný kruh? Vždy, keď sa objaví alebo dostane do pozornosti niečo nové, pozorujeme názorový protipól, alternatívne pochopenie alebo skôr nepochopenie daného javu. Nemalo by byť úlohou vzdelávacieho systému lepšie nás pripraviť na prirodzený vývoj a zmeny?

Ja by som túto situáciu prečítal trošku inak ako začarovaný kruh. Strach je veľmi ľahko manipulovateľná emócia. Často sa vyskytujú ľudia, ktorí majú motiváciu niekoho zmanipulovať, napríklad na politické ciele. Zažili sme to niekoľkokrát za uplynulé desaťročia. 

Zasievať strach je pre niekoho vždy dobrá príležitosť a potom je na nás, ako veľmi sme na strach náchylní a ako ho dokážeme potlačiť logickými argumentmi. A práve tu ti vie pomôcť dobré vzdelanie.

Pri prvých vakcínach sa tvrdilo, že keď sa ľudia zaočkujú, začnú sa meniť na kravy. Len čo ľudia videli, že sa na kravy nemenia, obavy postupne opadli.

Keď poznáš históriu, napríklad vieš, ako prebiehala dehumanizácia časti obyvateľstva pred 2. svetovou vojnou, budeš vedieť rozoznať, kedy sa aj teba niekto snažil poštvať proti iným. Alebo keď niekto hovorí, že nová technológia bude smrteľná, vieš nájsť príklad z minulosti, keď sa ukázalo, že podobné obavy boli neopodstatnené. 

Historická skúsenosť nám dokáže pomôcť uchopiť našu priamu skúsenosť. Škola by preto mala podporovať kritické myslenie, aby sme informácie nevstrebávali ako špongia, ale aby sme mali filter, ktorým dokážeme rozoznať cielenú manipuláciu zameranú na strach.

Facebook urobil z konšpiračných teórií na celom svete mainstream, tvrdí odborník na informačnú bezpečnosť

Takže je dôležité poznať historický kontext a vedieť si správne spájať súvislosti. No nemôžu mať obavy z nových technológií aj racionálne opodstatnenie? Smartfóny, internety a 5G siete pomerne rýchlo ovládli veľa aspektov života. Z okrajovej technológie sa za pár desiatok rokov stali všadeprítomnými a nepoznáme ich dlhodobé následky. 

Súhlasím s tým, že je dobré, ak majú ľudia vysoké nároky na bezpečnosť a chcú, aby tí, ktorí danú technológiu ponúkajú, boli zodpovední a naozaj nás presvedčili, že je bezpečná. Či už ide o mobilné telefóny alebo potraviny, je dobré, ak producenti cítia tlak a pozornosť a vedia, že akýkoľvek krok vedľa a ohrozenie verejnej bezpečnosti by pre nich mali obrovské následky. Aj pri telekomunikačných technológiách sa velmi prísne testuje, ako veľmi vplývajú na ľudské telo.

Lenže ľudia majú problém s odhadovaním rizík. Sú reálne nebezpečné aktivity, ako šoférovanie alebo užívanie alkoholu, kde riziká extrémne podceňujeme. Na druhej strane tu máme aktivity ako používanie telefónu, pri ktorých ľudia úroveň rizika preceňujú.

Ty sa nebojíš používať svoj smartfón? 

Pri mobiloch sa nebojím, že by mi uškodilo žiarenie, ale kvalitu života mi môže znížiť to, čo na mobile robím. Tráviť veľa času na sociálnych sieťach znižuje dobrý pocit z vlastného života, zhoršuje naše videnie samých seba, lebo všetci nám ukazujú vyšperkovaný svet. To je presne prípad, keď ľudia nevnímajú skutočné riziko mobilov, ale sú prehnane citliví na zdanlivé riziko technológie za nimi.

Prejdime si aj konkrétne obavy, ktoré majú ľudia pri 5G sieti. Spomenul si elektromagnetické žiarenie, ktoré nielen pri 5G vystupuje ako strašiak. Aj nám zvykli v detstve hovoriť, že nemáme stáť pred mikrovlnkou. Prepodkladám, že ako fyzik rozumieš elektromagnetickému žiareniu: je bezpečné? 

Ako ktoré. Elektromagnetické žiarenie tvorí spektrum. Viditeľné svetlo si vieme hranolom rozložiť na farby dúhy, ale jeho spektrum pokračuje ďalej oboma smermi. Za červenou je infračervené svetlo a žiarenie ako rádiové vlny a mikrovlny. Opačným smerom ide po modrej a fialovej ultrafialové, röntgenové a gama žiarenie.

Škola by mala podporovať kritické myslenie, aby sme informácie nevstrebávali ako špongia, ale dokázali rozoznať cielenú manipuláciu zameranú na strach.

Len malý výsek žiarenia môžeme vidieť. Zvyšok vieme zachytiť prístrojmi. Najdôležitejšia vec, ktorú by ľudia mali vedieť, je, že v závislosti od frekvencie sa mení energia daného žiarenia, teda akú energiu má jeden fotón – jedna pomyselná „guľôčka“, ktorá do nás narazí. Pri nízkofrekvenčom žiarení je táto energia veľmi malá. Rádiovlny, mikrovlny a infračervené žiarenie sú veľmi slabé. Na druhej strane, utlrafialové, röntgenové a gama žiarenia sú extrémne silné. 

Dôležitá je tu hranica takzvaného ionizujúceho žiarenia. Ionizácia je proces, keď sa rozbíjajú atómy a dochádza k chemickým zmenám. Od tejto hranice je elektromagnetické žiarenie dostatočne silné, aby dokázalo meniť chemické zloženie a poškodzovať tak aj DNA. 

Táto hranica sa začína niekde v ultrafialovom svetle, preto nám rozumní ľudia odporúčajú natrieť sa pri opaľovaní krémom, ktorý pomôže vstrebať ultrafialové žiarenie a zabraňuje poškodeniu DNA a prípadnej rakovine kože.

Röntgenové žiarenie je ešte silnejšie. Röntgen sa považuje za rizikový lekársky úkon, ktorý nerobíme halabala, ale len vtedy, keď to naozaj treba a benefity prevažujú nad rizikami. Aj preto máme limity na počet röntgenových snímok za rok. 

Neionizujúce žiarenie, ako je viditeľné svetlo, jas z obrazovky, rádiové vlny alebo mikrovlny, nie je schopné vyvolať chemické zmeny, ale dokáže odovzdávať energiu a zohrievať. Napríklad v zime na terase nás zahrievajú lampy, ktoré vysielajú termálne žiarenie. Síce nás ohrieva, ale nespôsobuje v tele žiadne chemické zmeny. A v tomto režime fungujú aj telekomunikačné frekvencie.

Nemôže nás takéto ohrievanie upiecť?

Pri neionizujúcom žiarení sa kontroluje, ako veľmi dokáže niečo zohriať. Limity sú nastavené veľmi prísne. Intenzita žiarenia by mala ohriať telo maximálne o 0,5 °C – väčší účinok by si spozoroval, ak by si vybehol po schodoch. 

Keby si si zmeral žiarenie z 5G vysielačov v okolí, zistil by si, že dosahuje menej ako jedno percento z limitu. Z tohto teda môžeme vyvodiť, že 5G technológie sú neškodné. Napriek tomu je správne, že sa aj tak stále testujú a kontrolujú.

Zvyknú sa však stále objavovať zavádzajúce správy o tom, že nám mobil upečie hlavu, pretože niekto dve hodiny telefonoval a mal spotené ucho. To isté by sa ti stalo, ak si pustíš hru a priložíš k uchu. 

Po internete chodilo aj také hoaxové video, kde sa vraj surové vajíčko uvarilo medzi dvoma telefónmi, ktoré spolu volajú. Ja som to skúšal a neuvarilo sa. Každý, kto už niekedy telefonoval dve hodiny, vie, že nemá v hlave vajíčko natvrdo. 

Bavili sme sa o vplyvoch na zdravie aj o vyhodnocovaní rizík a benefitov. Pri 5G sa zvykneme venovať hoaxom o škodlivosti, ale nie vždy odznie, že 5G sieť by mohla, naopak, v zdravotníctve pomáhať, napríklad zautomatizovaním systémov, zefektívnením vyšetrení alebo rýchlejším príchodom sanitky. Technológia má zanedbateľné riziko, ale môže časom zachraňovať životy. Je toto cesta, ako pristupovať k debate o 5G sieti s jej odporcami? Nevysvetľovať len, prečo nie je škodlivá, ale ukázať aj jej pozitívnu stránku?

Keď sa niekoho snažíme presvedčiť pozitívnou stránkou, môžu mať pocit, že sa ich do niečoho snažíme vlákať a že je to vlastne pasca. Áno, môže to na niekoho zabrať. Ale skôr si myslím, že ak ľudia neuvidia negatívne aspekty, tak to pochopia sami. Rovnako ako sa naučili používať pásy v autách, keď zistili, že zachraňujú životy. 

Už sme sa naučili byť kritickí voči ostatným, to nám ide dobre, teraz je čas naučiť sa byť kritickí k ľuďom, ktorí zastávajú rovnaký názor.

Je tu však ešte ten problém, že ľudia niekedy podľahnú fiktívnym negatívnym správam. Napríklad ak niekde pustia vysielač a potom sa tam niečo zlé stane, spoja si to dokopy. Možno popletiem krajinu, ale mám pocit, že v Holandsku sa stalo, že spustili 5G vysielač a o niekoľko dní našli uhynutých strašne veľa vtákov. 

Správa sa hneď rozšírila, ale potom sa zistilo, že tie vtáky niekto otrávil, no to už sa ďalej neriešilo. Keď ľudia niekde vidia koreláciu, začnú vidieť aj kauzalitu a už si to spätne neoveria a menej bombastická správa má len stotinu zdieľaní oproti nafúknutému hoaxu.

Tým, že sa informácie s bombastickým tónom, ale falošným obsahom šíria lepšie, tak často majú práve ľudia, ktorých zasahujú, viac „naštudované“ o nejakej téme ako ľudia, čo nečítajú pochybné zdroje. Oplatí sa púšťať do debaty s niekým, kto má tému zdanlivo naštudovanú, ale v skutočnosti jej vôbec nerozumie?

Čo znamená, že sa oplatí? Ak to, či by som tým strávil život, tak nie. Vždy záleží, ako veľmi mi na danom človeku záleží a koľko som mu ochotný venovať času. Keď je to niekto z mojich blízkych, na ktorom mi záleží viac ako na náhodnom diskutujúcom niekde na Facebooku, tak som ochotný prejsť si všetko krok po kroku a vysvetliť, kde sú chyby. Len to zaberá veľa času a nie vždy to tým človekom pohne, takže sa to nedá robiť vždy a treba si na to vyhradiť čas. 

Ja mám skôr tendenciu učiť ľudí ohodnocovať zdroje, ktoré používajú, a pýtať sa, prečo si myslia, že je to dobrý zdroj. Mnohí totiž hodnotia zdroje podľa toho, či hovoria to, čo si myslia. Ak je niekto proti očkovaniu a nájde si najmenej dôveryhodnú osobu vo vesmíre, ktorá tvrdí to isté, tak to od nej bez problémov zazdieľa, pretože potvrdzuje jeho presvedčenie. 

Ľudia by sa mali naučiť byť kritickí hlavne voči ľuďom, ktorí hovoria to isté, čo si myslia oni. Už sme sa naučili byť kritickí voči ostatným, to nám ide dobre, teraz je čas naučiť sa byť kritickí k ľuďom, ktorí zastávajú rovnaký názor.


Na privítanie 5G sme pre všetkých s O2 SMART Paušálom nachystali dvojnásobok dát. Aktivujte si ich v Moje O2 a do konca januára ich máte zadarmo.

Samuel Kováčik

Teoretický fyzik, popularizátor vedy a zakladateľ projektu Vedátor. Dizertáciu získal na FMFI UK, odkiaľ sa pobral na Dublinský Inštitút Pokročilých Štúdií, kde získal výskumný grant od Írskej výskumnej nadácie. Vo výskume sa zaoberá modifikáciami kvantovej mechaniky, numerickými simuláciami a maticovými modelmi.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Hračky, ktoré prežili všetky pády. Rezbár Lacko Kurnota dokázal cez kus dreva postaviť svet plný dobra

Začalo sa to Pinocchiom pre jeho deti, dnes v dielni v Liptovskej Lúžnej vznikajú drevené hračky, ktoré v sebe nesú príbeh rodiny, vytrvalosti a láskavosti.

„Dobrý deň, milí moji priatelia.“ Vždy rovnakými pozdravom sa svojim fanúšikom na sociálnych sieťach prihovára Lacko Kurnota, slovenský Santa Claus. Ekologickými drevenými hračkami robí radosť deťom po celom svete, no najmä chce svojej dcére so zdravotným postihnutím dopriať hodnotnejší život. Okrem Lesanky je otcom ďalších ôsmich detí a osud sa s nimi rozhodne nemaznal. Ako sám hovorí, trikrát padli na úplné dno, napriek tomu si dokázal udržať nákazlivý pozitívny prístup k životu.

V rozhovore s rezbárom Lackom Kurnotom sa dozviete:

  • ako víťazný Pinocchio pomohol naštartovať výrobu hračiek,
  • či sa dá vyrobiť 1 000 hračiek za dva týždne,
  • aké je mať spoločnú dielňu s dcérou,
  • čo mu po pádoch pomáha znova sa postaviť na nohy.

Po príchode do zasneženej Liptovskej Lúžnej nás Lacko víta v bráne spolu so svojou dcérou Laurou. Vedú nás popri dome do malej dielne plnej dreva v rôznych štádiách opracovania. Od surového až po hotové výrobky. Drevené koníky, autá, dinosaury, hračky od výmyslu sveta. Zdanlivo sa v nej nedá pohnúť, a predsa sa v nej o miesto delí aj s Laurou. On tvorí pod značkou Lackove hračky, ona je Drevovláska. A obaja sú dôkazom, že dobro ešte nevymrelo.

Aj jedna správa môže priniesť veľa dobra a lásky. Pošlite cez darcovskú smsku pomocnú ruku organizáciám, ktoré sa celý rok starajú o to, aby bol svet krajším miestom


Pán Lacko, vaša pozitívna energia je nákazlivá, teším sa, že sme tu s vami. Ako vznikli Lackove hračky?

Som vyučený obrábač kovov, ale kvôli lepšiemu platu som išiel na odprašovanie z pecí. Po troch mesiacoch ma poslali na pracovné lekárstvo, kde zistili ťažký stupeň poruchy pľúc, a tak som dostal výpoveď. 

Mal som zákaz robiť vo výškach, pri strojoch, v mraze aj v prachu. Odporúčaná bola práca v suchu a teple, ale kto ma zoberie do kancelárie? Nikto. Tak som si podal žiadosť, že idem podnikať.

Odmalička som po škole chodil pomáhať otcovi. Otec bol síce elektrikár, ale doma vyrábal napríklad poličky či salašnícke náradie.

Narodilo sa nám deväť detí – na hračky veľa peňazí nebolo, tak som vyrobil deťom dreveného panáčika, volali ho Pinocchio. 

Dievčatá poslali panáčika do súťaže o najkrajšieho Pinocchia, ktorú vyhlásil taliansky spisovateľ, čo napísal aj sfilmoval, aj zrežíroval Pinocchia. 

O tri týždne sme sa dozvedeli, že zo 650 prihlásených vyhral prvú cenu. Škola dostala počítač, knižky do knižnice. To ma nakoplo ísť touto cestou, vyrábať hračky.

Takže ste sa začali hračkám venovať naplno?

Nebolo to také jednoduché. V tom čase som ešte býval s rodičmi, s otcom sme nemali veľmi dobré vzťahy, a tak sa začalo hľadanie nového domova. 

Vystriedali sme viaceré podnájmy, vždy muselo byť k nemu aj nejaké humno či dielňa, lebo som so sebou brával aj stroje. O všetko som však neskôr prišiel, jedna prenajímateľka si na mňa vymyslela trestný čin a spôsobila vážne komplikácie, na istý čas sme boli dokonca aj bez domova. 

Neskôr sme však našli bývanie v bytovke v Ružomberku. Chýbali mi však stroje a miesto, kde by som mohol pracovať, až neskôr sme našli rodinný domček. Úrad práce mi vybavil dotáciu a nakúpil som stroje, začal som opäť vyrábať hračky. 

Zrazu mi prišla zákazka na 1 000 hračiek na Medzinárodný deň detí pre pána z Prešova. Mali sme na to dva týždne. Boli to také spájačky, musel som to vymyslieť na kolíčky a tzv. špilky, deti dnes nechcú lepiť, sú netrpezlivé.

Tisíc hračiek za dva týždne? To ste ako zvládli?

No, povedal som, že mu napíšem, keď to budem mať. Pomohli mi moje deti, spoločne sme to naozaj stihli. A potom sa už ľudia o mne dozvedeli, začali ma sami oslovovať. Odvtedy trávim celé dni v dielni.

Ručná práca vám ide. Dáva vám hlbší zmysel pracovať rukami?

Mám to ako relax.

A pamätáte si úplne na prvé chvíle, keď ste začali pracovať s drevom?

Ja som drevo nenávidel, lebo ako dieťa som po škole musel najprv urobiť prácu otcovi. Potom bolo už päť hodín, v zime tma. Na kamarátov som mal sotva 20 minút. Musel som sa stihnúť naučiť do školy a na druhý deň znova to isté.

A čo pre vás to drevo znamená dnes po všetkých tých náročných rokoch a životných peripetiách, ktoré ste nedobrovoľne absolvovali?

Dnes ma to hreje na duši. Lebo keď niečo vymyslím, urobím a je to dokonalé, poteší to človeka.

Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode. 

A kedy viete, že to je dokonalé?

Kým na niečo prídem, treba to aspoň 15- až 20-krát prekresliť, potom skúšať robiť. A toľkokrát skončila výroba aj v peci. Musí sa to dotiahnuť do dokonalosti tak, aby tá hračka sama akoby kričala na zákazníka: „Kúp si ma!“

Ako vyzerá váš tvorivý proces? Máte hračky, ktoré vyrábate už roky, sú u detí obľúbené, ale vymýšľate aj niečo nové.

Stáva sa mi dosť často, že o druhej v noci precitnem zo spánku, lebo sa mi prisní nejaká hračka. Tak sa oblečiem, idem do dielne, tam si to kreslím, a keď vidím, že už to má nejakú fazónu, idem spať. A ráno už pokračujem rovno na tvorbe hračky.

Lacko, ako vaše minimalistické drevené hračky vnímajú deti v dobe, keď sú stimulované farbami, svetlami, zvukmi, čoraz viac už aj umelou inteligenciou?

Ja som sa v prvom rade zameral na deti, ktoré sú alergické na laky, farby či na prach. Čínske hračky sú síce pekné, priťahujú detské očká a rodičia im ich kúpia. Nevedia, že hraním sa s hračkou vzniká trenie, ktorým sa uvoľňujú z plastu do ovzdušia mikročastice, ktoré deti vdychujú. Ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.

S čím sa hrávali vaše deti, keď boli malé?

Aj s hračkami, ktoré som ja robil. Mám zdravotne postihnutú dcérku Lesanku, ja to všetko väčšinou robím kvôli nej. Keď sme boli na sociálke, aby jej zistili mieru poruchy mozgu, dali jej skladačky, ktoré nedokážu poskladať druháci na základnej. Ona to poskladala. Začal som preto robiť také zložité skladačky, ktoré na naše prekvapenie dokázala pekne a za chvíľu poskladať. Dnes máme na stránkach transparentne uverejnené číslo účtu a výťažok z predaja Lackových hračiek ide na liečbu Lesanky. Sme vďační za každé euro.

Laura, ako vnímaš, že si zostala pracovať pri ocinovi? Máš síce už aj svoju značku, ale v dielni pracujete spoločne.

Laura: S drevom som začala robiť v 15 rokoch. Ocino ma začal učiť, chcel, aby v tom niekto pokračoval. Deväť rokov som pracovala na Lackových hračkách, kým som si spravila vlastnú značku.

Lacko: Prakticky ja som chcel niečo dokázať a dokázal som to, že som svojej dcére otvoril brány do sveta.

Laura: Je skvelé, že tu môžem pracovať, nemala by som kde. V dobe, keď je všetko veľmi drahé. Dával mi robiť všetko, vyrábať kolovrátky, sústružiť, naučil ma toho veľa. Popri tom som dva roky študovala maľbu, nakoniec som definitívne prešla na tvorbu z dreva.

A čo znamená pre teba dotyk s drevom?

Myslím si, že všetko je so všetkým prepojené. Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode.

Vo svojej tvorbe pod názvom Drevovláska si sa trošku odklonila od ockových hračiek, robíš aj ozdoby do vlasov, brošne, spony a rôzne malé, veľmi precízne výrobky. Bolo to tvoje jasné smerovanie alebo počúvaš dopyt trhu?

Nie, to je také moje. Som skôr na tie maličké veci, na detaily. Nesledujem trendy, robím to, čo a ako cítim.

Čo vás drevo učí o sebe samých?

Lacko: To je ťažká otázka. 

Laura: Vážiť si život. Aj strom sa môže stať vyčerpateľným zdrojom, treba si ich vážiť. 

Lacko: Stromy sa ničia, my im dávame druhý život, druhú šancu, ktorá vydrží desiatky generácií. 

Laura: Je taká pekná myšlienka, že strom rastie, ale ty to nevidíš. Raz vyrastie, ale ty tu už nebudeš.

Lacko a čo sa teraz učíte vy od Laury?

Robiť na internete, komunikovať. Už si viem všetko spraviť sám, aj správy, komentáre prečítať, viem si to popozerať, odpísať.

Na začiatku sme spomenuli váš neľahký životný osud, vám ale život uštedril ešte jednu ťažkú ranu, keď vám v roku 2019 vyhorela dielňa aj so všetkými hračkami. To bola už táto, kde sa nachádzame teraz?

Áno, to už bolo tu. Boli sme s dcérkou u lekára, keď nám telefonoval starosta obce, že mi horí dielňa. Rýchlo sme sadli do auta, ale kým sme prišli, už všetko ľahlo popolom. Dokonca sa roztavili aj stroje. Dodnes sa to vyšetruje, je viacero verzií, ako mohol požiar vzniknúť. To bolo tretíkrát, keď sme padli na dno. Manželka povedala, že už sme skončili.

Vám sa však podarilo niečo neuveriteľné.

Áno. Mne to nedalo. Rozlúčil som sa so svojimi zákazníkmi na Facebooku a poprosil som ich, či by mi nemohli prispieť nejakým eurom na znovuzrodenie hračiek. Vyzbierali sme za tri dni 35 000 €. Vo februári sa nám ozvala jedna firma, ktorá mi chcela dielňu znovu postaviť. Zobrali si 10 000 € a už som o nich nepočul. Tak sme to spravili spolu s deťmi a s kamarátmi. Dcéra Lucia si potom zobrala pôžičku na zastrešenie. Jej zásluhou máme vlastne domček aj dielňu.

Pán Lacko, kde hľadáte po týchto všetkých pádoch zase silu sa znovu postaviť na nohy?

Robíme to všetko kvôli dcérke Lesanke. Prakticky aj preto vznikla tá myšlienka kúpiť rodinný dom. Keď my tu nebudeme, čo s ňou bude? Škoda by ju bolo dávať do ústavu, nechcem pre ňu taký bezduchý život.

Lauri, pre teba, rovnako ako pre súrodencov, muselo byť občas náročné vyrastať v rodine, kde sa pozornosť delí medzi deväť detí, obzvlášť keď je v rodine ešte aj hendikep. Ako si sa cítila ako „jedna z mnohých“?

Myslím si, že sme sa doma všetci navzájom starali jeden o druhého. Takto by som to asi najviac vystihla.

Stretli ste sa v rodine aj s nepochopením alebo s tým, že ľudia nerozumejú vašej situácii?

Laura: Máme v rodine aj „záškodníkov“ (smiech). Ale celkovo si myslím, že sú dva typy rodín, ktoré majú deti s hendikepom.

Lacko: Jedni dostávajú dostatok podpory a naozaj sa o dieťa starajú. A potom sú rodiny, ktoré poberajú dávky, majú dve autá, dva domy, a pritom cez deň ani nevedia, kde to dieťa je. Títo ľudia to zneužívajú – a potom sa pomoc prerozdeľuje menej férovo medzi tých, ktorí ju skutočne potrebujú. Teraz majú prísť nejaké zmeny a zdá sa, že sa nám bude žiť trochu ľahšie.

Stretli ste sa aj s tým, že vám pomoc odmietli?

Áno, veľakrát. Žiadali sme napríklad o príspevok na auto a odpísali nám, že na auto nedávajú, iba na invalidný vozík. Známa zháňala vozík, napísala tam a jej odpísali opačne: že poskytujú príspevky len na auto.

Ak sa vám Lackove hračky páčia, môžete ich podporiť, spojiť sa s ním môžete cez jeho FB stránku.

Lacko, napriek odmietnutiam, ťažkým skúsenostiam a skutočne neľahkému životu pôsobíte na sociálnych sieťach veľmi láskavo. Páči sa mi vaša pozitívna energia a úsmev.

Lacko: Ľudia vás posudzujú podľa toho, ako pôsobíte. A ja mám naozaj veľa pekných komentárov, pri dvoch som sa dokonca rozplakal. Negatívne komentáre budú vždy. Ľudia často závidia, aj keď vlastne ani nevedia čo. Ale to patrí k tomu. Keď odfotím kopu hračiek, ľudia si myslia, že som milionár. Nevidia ten kopec práce za tým. Jedna hračka nevznikne za deň. 

Laura: Treba sa však sústrediť na to pekné. Na to dobré. To je podľa mňa najdôležitejšie.

Spomeniete si na nejaký konkrétny príbeh spojený s vašimi hračkami, keď vám to naozaj spravilo radosť?

Pred Vianocami sme darovali hračky na onkológiu do Banskej Bystrice a aj do detských domovov. Vždy okolo šesť až osem banánových krabíc. Hneď si každý zobral to, čo mu napadlo. Poslali nám fotky aj vianočný pozdrav. Je to krásny pocit.

Lacko, ako ste vy prežívali Vianoce, keď ste boli malý? 

Ja som sa na Vianoce veľmi tešil, lebo som mal veľmi dobrú starú mamu. Najradšej som mal pištole (smiech). Ako decko som sa nestaral o nič. Pamätám si, ako sme sedeli pri stole, pomodlili sme sa, najedli sme sa. Otec bol vonku, akože na záchode, zazvonil zvončekom a my sme už od stola bežali k stromčeku. A tak by to malo byť.

Laura, aké ste mávali Vianoce ako deti?

Lacko: No čo vám povie jedna vegetariánka (smiech)?

Laura: Tešili sme sa na Vianoce. Pamätám si, ako zazvonil Ježiško a už sme utekali! 

Lacko: A ja som to robil ináč! Zvonček som za dverami pripevnil silonom, aby sme boli pri stole všetci. Keď som zatriasol, rozsvietili sa očká. Keby ste to videli, to sa nedá opísať!

Mám odozvu, ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.

Dnes tú radosť spôsobujete prenesene iným deťom, keď si nájdu pod stromčekom Lackove hračky.

Laura: Áno, je to skvelé. Ľudia nám píšu, posielajú fotky a chcú sa prísť pozrieť do dielne. Aj teraz, pred dvoma týždňami, prišla rodinka a chlapci si tu vyrábali pištole.

Lacko: Robievam aj tvorivé dielne. Mal som tu takého špunta, ktorý stál pri pásovej píle a nevedel sa od nej odtrhnúť, prosil otca, nech mu ju kúpi.

Posielate hračky len v rámci Slovenska?

Nie. Za posledný rok sme pociťovali menší záujem o hračky, začal som rozmýšľať, že budem robiť už len betlehemy. Ale odkedy sme začali natáčať videá, majú aj 40 000 videní a hračky posielame všade. Do Ameriky, do Nórska, Švédska, Írska, do Nemecka, na Nový Zéland, do Austrálie. Najviac reakcií bolo na „kus klátu“.

Kus klátu?

Ľudia mi občas písali, že „pýtam 75 eur za kus klátu“. Tak som zobral tú hračku, ukázal som im drevo a povedal: „Toto je kus klátu a toto je hračka, ktorá stojí 70 eur.“ Veľa ľudí si neuvedomuje náklady ani ten čas.

Pre ľudí je často ťažké predstaviť si, čo všetko stojí za výrobou jednej drevenej hračky.

Lacko: Presne tak. Nakúpiť materiál, náradie. Napríklad nová píla stojí tak 400 – 500 eur. Na všetko si musím zarobiť.

Laura: Aj to remeslo, dlhoročné skúsenosti, to všetko sa tiež ráta.

Ktorá je vaša najobľúbenejšia hračka, akú ste doteraz vyrobili?

Traktor s vlečkou. Ten sa mi vydaril. Asi 15-krát som ho prerábal, kým som bol spokojný. Napríklad výfuk: ten nakoniec nedávam, lebo malé dieťa by si ním mohlo ublížiť. Zrkadlá tiež nie. Deti dávajú všetko do úst. Raz som videl, ako si dieťa natlačilo do nosa figúrku z Kinder vajíčka. Takže bezpečnosť je vždy prvá.

Laura, a tvoje obľúbené hračky?

Mne sa páčia tie otcove staré modely: bagre, traktory, kamióny. Také klasické. Tie moderné ma až tak neoslovujú.

A aké máte ešte sny či plány do budúcna? 

Lacko: Mať kopec peňazí a ísť na Ibizu! Na párty (smiech).

Laura: Ja by som chcela, aby ma raz Drevovláska dokázala uživiť.

Lacko: Nedá sa povedať, že táto práca je o zárobku. Ja to robím len kvôli tomu, aby som sa nenudil.



Ladislav Kurnota

Lacko Kurnota je tvorca ekologických drevených hračiek z Liptovskej Lúžnej a otec deviatich detí. Po rokoch zdravotných problémov a tvrdých životných skúšok si vybudoval malú dielňu, v ktorej spolu s dcérou Laurou vyrába hračky pod značkou Lackove hračky. Svojím remeslom prináša radosť deťom doma aj vo svete.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.