Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Victor Ibara: Niekedy zabudnem, že som mulat, no každých 12 hodín mi to niekto pripomenie

Victorovi sa napriek tomu, že je Slovák, denne stáva, že prekvapuje ľudí svojou plynulou slovenčinou.

Victor Ibara je herec, model a študent medicíny. Je známy aj vďaka seriálu Druhá šanca, no napriek hereckej kariére je pre neho oveľa dôležitejšia budúcnosť v ambulancii a povolanie lekára. Priznáva, že cíti istú zodpovednosť za mulatov a černochov, ktorí vyrastajú na Slovensku – svojou prezentáciou v televízii a iných médiách a prispieva aj on k rozmanitosti. Podľa jeho slov to ocenia najmä deti, ktoré sa pre svoj vzhľad cítia osamotené. 

Psychologička: Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, no oni často nevedia prijať ani sami seba

Victor vie, aké je cítiť sa iný aj osamelý. V detstve sa mu často stávalo, že pre jeho vzhľad bola všetka pozornosť na ňom. K pozornosti sa však neraz pripojili aj nemiestne poznámky, ktoré sa mu ujdú ešte aj dnes. Hoci to mnohých dokáže prekvapiť, Victor je Slovák, hovorí plynulou slovenčinou a má slovenské občianstvo. 

V rozhovore s hercom, modelom a budúcim lekárom Victorom Ibarom sa dozviete:

  • ako sa dostal k herectvu,
  • prečo je pre neho lekárstvo dôležité, 
  • ako vnímalo okolie vzťah jeho rodičov,
  • ako vnímal svoju identitu v detstve a ako ju vníma dnes,
  • čo pre neho znamená reprezentácia menšín vo filmoch,
  • čo môžeme urobiť, aby sme inakosť vnímali normálne.

Si herec v nemocničnom seriáli Druhá šanca, ktorý sa teší veľkému úspechu. Spoznávajú ťa ľudia na ulici?

Áno, no prišlo to zo dňa na deň. Seriál sme dlho tvorili a zrazu išli jednotlivé časti do televízie. Sledovanosť začala rýchlo stúpať a po dvoch mesiacoch nabral seriál na obrovskej popularite. Keďže som zo Senca, najprv som si myslel, že je to len také lokálne, no potom som šiel do Košíc či do Sniny a stávalo sa mi, že ma ľudia spoznávali.

Ako si sa dostal k herectvu?

Chcel by som povedať, že to bola náhoda, no dostal som echo, že nemám hovoriť o náhodách, lebo tie vraj neexistujú. 

Začalo sa to hrou Štvorec v Slovenskom národnom divadle. Rád som sa totiž rozprával s vrátničkou Dáškou v Anatomickom ústave na Lekárskej fakulte, kde študujem, a raz mi povedala: „Victor, ty si tmavý a vieš dobre po slovensky, moja kamarátka, herečka Mária Breinerová, hľadá niekoho, ako si ty.“

Hľadali „tmavého, ktorý vie dobre po slovensky“?

Presne tak, tak som sa prišiel ukázať a hneď som začal skúšať. To bol úplne prvý kontakt s herectvom, potom prišla Druhá šanca, kde si ma našli oni. Pravdepodobne videli moje sociálne siete a zavolali ma na kasting.

Už natáčaš dlhšie, je herectvo niečo, čomu sa chceš dlhodobo venovať?

Je to nezlučiteľné s medicínou. Nielen so štúdiom, ale najmä so samotnou prácou. Ak chcete pracovať ako lekár a súčasne byť hercom, ani jednu z tých vecí nebudete robiť na 100 %. 

Ja sám ešte nemám zodpovedané, či som ochotný čas v ambulancii zameniť za herectvo. Ako možné to vidím len v prípade, že by šlo o 10 % z môjho času.

Keď som bol dieťa, babka mi ukazovala stránky v Katolíckych novinách s fotkami afrických detí. Bola to jediná možnosť, ako nájsť niekoho, kto mi je podobný. Vždy ma to zahrialo pri srdci.

Prečo je pre teba také dôležité byť lekárom?

Aj ja som si túto otázku položil už niekoľkokrát. Som človek, ktorý občas rád zariskuje, no omnoho dôležitejšie sú pre mňa istoty – a medicína je mojou istotou v tomto svete. Je to síce smutné konštatovanie, ale klientela bude vždy – lebo vždy budeme potrebovať riešiť svoje zdravie. 

Na druhej strane ma zase fascinuje, že v medicíne stále nachádzam niečo nové, čo ešte neviem. Nikdy nebudem vedieť všetko, čiže sa budem kontinuálne učiť. 

Navyše keď si lekár alebo lekárka, neexistuje možnosť byť najlepší. Nemáme najlepšieho lekára či lekárku na svete a tak je to správne. Nechcem ani nepotrebujem súťažiť, netúžim byť najlepší, baví ma celá táto cesta – v lekárskej kariére je omnoho dôležitejšia ako samotný cieľ.

Ako lekár budeš mať obrovskú zodpovednosť za ľudské životy. Nemáš z toho aj strach? 

To asi odbúral môj otec, ktorý ma ako malého brával do nemocnice. Pamätám si moment, keď som si prvýkrát uvedomil, že „existuje smrť“. Ocino ma brával na dialýzu, čistenie krvi, na tabuľke tam boli mená pacientov – chodil som ich vždy pozerať, ako sa im darí. 

Jedného pacienta som si veľmi dobre pamätal, no keď som ho prišiel pozrieť štvrtýkrát, už tam nebol. Pripadalo mi to nepochopiteľné, hneď som od ocina zisťoval, čo sa stalo. Odpoveď bola, že už nikdy nepríde. 

Vtedy som pochopil, že už je na druhej strane. V tej situácii ma to nezasiahlo, no dlho som si to nosil v sebe. Nechcem tým povedať, že smrť už vnímam normálne, no celý život ju mám okolo seba, najmä keď otec hovorí o tom, čo sa v práci stalo. Ak by som si ako lekár dovolil prežívať úmrtie intenzívnejšie, asi by ma to zruinovalo. 

Rýchle otázky a odpovede s Victorom

Aký najhlúpejší stereotyp si počul?

Šialene ma vytáčajú stereotypné otázky a poznámky o veľkosti prirodzenia. Je to veľmi nepríjemné, nevkusné a dokáže to v človeku vytvoriť obrovské bloky, ktoré som počas puberty prežíval aj ja. 

Aký najhlúpejší zdravotný hoax si počul?

Tých je naozaj veľa. Napríklad že infúzia vitamínu C je liek na všetko, pretože je to teraz trendy. Bavil som sa so známym, ktorý si dal drevom a kladivom búchať po chrbte, lebo veril, že mu to pomôže. Začali sa mu zrastať stavce.

Aký najlepší herecký tip si dostal?

Prestaň hrať, pochop situáciu a buď taký, aká by bola postava v tej situácii.

Keď spomínaš otca, je známe, že je z Konga, no tvoja mama je zo Slovenska. Ako sa stretli?

Moja mamina študovala ako zdravotná sestra, takže sa stretli v zdravotnom prostredí. Taký klišé príbeh lekára a zdravotnej sestry, ktorí sa do seba zamilovali. 

Ako ich vzťah v tom čase vnímalo okolie?

Počul som o tom veľa príbehov, muselo to byť veľmi ťažké. Stále ma prekvapuje, že do toho vôbec moja mamina išla a zobrala si na seba riziko predsudkov. Rasizmus bol vtedy veľmi rozšírený a mamina je z malej dediny – z Blatného, takže všetky oči boli na otcovi. Spolu to však zvládli a možno práve to ich teraz tak spája, svoj vzťah si vybudovali spoločne.

Napriek multikultúrnemu pozadiu si zo Senca. Vnímaš sa ako Slovák?

Áno, som Slovák. Niekedy síce zabúdam, že som mulat, no každých 12 hodín mi to niekto pripomenie. Zobudím sa a hovorím po slovensky, mám slovenské občianstvo, škôlku, školu. Cítim sa ako Slovák, i keď mám niektoré zahraničné črty, za ktoré som vďačný. 

Aké?

Od tatina mám temperament, dravosť, energiu, ktorú si priniesol z Afriky. U mňa to nie je také silné ako u neho, no preniesol na mňa niektoré svoje životné postoje. Napríklad to, že každý problém je riešiteľný. Odmalička k nemu vzhliadam – keď mám nejaký problém, pozriem sa na otcovu cestu a len si poviem: „Pozri sa, čo musel zvládnuť tvoj otec. Toto zvládneš.“

Z toho, čo hovoríš, je jasné, že si so svojou identitou stotožnený, no ako to vyzeralo v detstve? Hľadal si sa?

Od útleho detstva ma učili a pripravovali, že budem priťahovať pozornosť ľudí. A bolo to tak – už ako dieťaťa sa ma okolie pýtalo, či si môžu chytiť moje vlasy, mojej maminy sa bežne pýtali, či som adoptovaný. Zvykol som si na to, ani som to nevnímal ako rasizmus. 

Ako vnímaš pozornosť teraz? Asi nechceš, aby sa cudzí ľudia chytali tvojich vlasov.

Často to riešim so sestrou, túto skúsenosť máme totiž rovnakú obaja a sme tým poznačení. No asi na to ešte nemám odpoveď. Keď je poznámok o mojom výzore veľa, väčšinou si to piaty-šiesty človek zlizne nejakou nemiestnou odpoveďou odo mňa, no mne to príde vždy ľúto, snažím sa ospravedlniť, ak sa dá. No aj ja som len človek – niekedy poznámky nezvládam tak, ako by som chcel.

Keď budeme vidieť rozmanitosť všade naokolo, prestaneme vnímať rozdielnosti ako prekážku. Sústredíme sa na prínos do spoločnosti a hodnoty. Uvedomíme si, že všetci sme ľudia a na odlišnostiach nezáleží.

Môj ocino to musel mať ešte ťažšie, vnímal to ako zodpovednosť. Chcel svojmu okoliu ukázať, že černosi sú v pohode, že sú to napríklad aj lekári, ktorí sa tu snažia žiť a vychovávať deti. Vždy mi vravel, že som Ibara, že sa musím snažiť a nemôžem robiť zlé meno. Akoby sme nemohli urobiť chybu, lebo by sme za ňu pykali omnoho viac ako ostatní. 

V poslednom čase sa intenzívne rieši reprezentácia vo filmovom priemysle. Aktuálne máme diskusie o novej morskej panne Ariel, ktorú má hrať herečka (mulatka) Halle Bailey. Časť spoločnosti protestuje, na druhej strane máme videá detí, ktoré pri traileri plačú od radosti, pretože víla vyzerá ako ony samy. Ako by si spoločnosti vysvetlil, že takáto reprezentácia je dôležitá?

Cítim istú zodpovednosť za mulatov a černochov, ktorí na Slovensku vyrastajú. Je skvelé hrať v seriáli alebo urobiť rozhovor, ktorý môže matka ukázať svojmu dieťaťu so slovami: „Pozri, on je taký istý ako ty.“ 

Keď som bol dieťa ja, babka mi ukazovala fotky v Katolíckych novinách so slovami: „Aha, to sú také detičky ako ty!“ Bola to stránka s fotkami detí z Afriky a bola to jediná možnosť, ako nájsť niekoho, kto mi je podobný. Keď som si uvedomil, že tu nie som sám, vždy ma zahrialo pri srdci.

Deti, ktoré sú iné ako ostatné, totiž prežívajú veľmi veľkú osamelosť. Majú „samotku“ vo svete, v ktorom žijú. Či chcú alebo nechcú, vždy sú upozorňované na farbu svojej pleti. Už len pri poznámke: „Obleč si toto, lebo to na tebe pekne svieti.“ A keď vidíte niekoho, kto vám je podobný, aspoň na chvíľu máte pocit, že tu nie ste sám. 

Predpokladajú ľudia mimo tvojich kruhov, že nehovoríš po slovensky?

Áno, jasné, stáva sa to pomerne často. Vždy ich to prekvapí a pýtajú sa, ako je možné, že mám takú peknú slovenčinu. Zvyknem odpovedať, že je to už 25 rokov, odkedy sa so mnou moja mama rozpráva výhradne po slovensky. Vždy sa ozve späť, že je to niečo úžasné. (smiech) 

Ako ťa vnímajú Slováci?

V škole a v práci som sa nikdy nestretol s tým, že by ma vnímali nejako negatívne. Mimo mojich kruhov prevláda v ľuďoch skôr také prekvapenie: ako je možné, že tak dobre hovorím po slovensky, odkiaľ vlastne som a podobne. 

Raz sa ma však na pohovore do gynekologickej ambulancie opýtali, ako na mňa reagujú pacientky. Najskôr som vôbec nerozumel otázke. Povedal som, že s pacientkami žiaden problém nemám, nechápal som ich. Potom mi pripomenuli, že som tmavší a narážajú práve na to. Bol som nahnevaný a urazený, dotklo sa ma to. 

V jednom rozhovore si spomínal, že večer nechodievaš MHD, lebo máš strach. Stále to platí?

Áno, ale je to skôr naučené správanie z detstva, napríklad moji súrodenci tento strach nevnímajú. Môj otec mi vždy hovorieval, že nemôžem ísť večer sám po meste, chcel ma chrániť, sám totiž zažil rôzne rasistické útoky. 

Časom pochopil, že sa svet zmenil, a preto boli moji súrodenci už vychovávaní inak. Ja to však mám stále v sebe. Festivaly, koncerty, otvorené priestory, nočné autobusy – nič mi to nehovorí a nevyhľadávam to.

Svoju zapamätateľnosť by som chcel použiť na šírenie informácií, napríklad o dôležitosti prevencie. Ak môžeme cez showbiznis predávať kolagén, tak verím, že ľudí bude zaujímať aj niečo zmysluplné.

Podľa toho, čo hovoríš sa teda nálada v spoločnosti zmenila a rasizmus z ulíc postupne mizne. Mnoho osobností sa však zhoduje, že nenávisť sa presunula na sociálne siete – ako to vyzerá na tvojich sociálnych sieťach? 

Zvyknú mi chodiť nenávistné komentáre, od Druhej šance to vnímam intenzívnejšie. Keď som si pozeral profily ľudí, ktorí to píšu, uvedomil som si, že by nikdy neboli súčasťou môjho kruhu. Prečo by som im mal venovať pozornosť a prikladať ich tvrdeniam váhu? Nemá to zmysel. 

Keď si bol v diskusii Africko-slovenskej únie a spolu s hostkami ste sa zhodli, že mulati sa občas cítia v zahraničí lepšie, pretože sú tam konečne neviditeľní. Čo by sme mali robiť, aby ste sa cítili dobre aj doma?

Je to taká filozofická odpoveď, no pomohlo by, ak by bola inakosť či už sa týka rasy, národnosti, náboženstva či zdravotného znevýhodnenia zastúpená všade. Keď budeme vidieť rozmanitosť všade naokolo, prestaneme vnímať rozdielnosti ako prekážku.

Našej spoločnosti by pomohlo, ak by sme rozdielnosti začali vnímať ako príležitosť. Absolventov Teach for Slovakia sme sa pýtali, ako vnímajú inklúziu na školách

Sústredíme sa na prínos do spoločnosti a hodnoty. Uvedomíme si, že všetci sme ľudia a na odlišnostiach nezáleží. 

Čoraz viac sa do povedomia dostáva téma sexizmu – keď sa pozrieme na bulvárne titulky, často figuruješ ako magnet pre Slovenky, sexi Victor, fešák či exotický lekár. Myslíš si, že ľudia dostatočne vnímajú tvoj prínos a tvoje hodnoty?

Myslím si, že médiá nafúkli niektoré moje aktivity, robia zo mňa supermana, ale takto sa dá nafúknuť život každého jedného človeka. Možno to bola aj moja chyba, že o niektorých negatívach mlčím a prezentujem len pozitíva. Toto sa vlastne deje aj na sociálnych sieťach, tam totiž konzumujeme len dokonalé útržky života ostatných a je to toxické. 

To, či ma niekto vníma aj vďaka mojim hodnotám, záleží aj na tom, aký je to človek. Ak chcem, aby patril do mojich kruhov, snažím sa s ním rozprávať a vysvetľovať. 

So svojím vzhľadom si predmetom rasizmu a súčasne aj sexizmu, na druhej strane vďaka svojmu vzhľadu pracuješ na projektoch v herectve aj modelingu. Je to teda viac výhoda alebo nevýhoda?

Je to určite výhoda, ale to asi skôr preto, že sa na všetko snažím pozerať z tej lepšej stránky. V dnešnom svete je dôležité byť zapamätateľný, mne sa to darí pomerne ľahko. 

Svoju „zapamätateľnosť“ by som však chcel použiť na šírenie informácií, napríklad o dôležitosti prevencie, už pripravujeme v rámci tejto témy aj projekt. Ak môžeme cez showbiznis predávať kolagén, tak verím, že ľudí bude zaujímať aj niečo zmysluplné – a ak môžem svoj vzhľad použiť na pomoc spoločnosti, je to win-win. 

Victor Ibara

Je študentom medicíny, ale okrem toho sa venuje aj herectvu a modelingu. Je známy vďaka seriálu z nemocničného prostredia Druhá šanca, ktorý je dostupný aj na streamovacej službe Voyo. Napriek jeho hereckej kariére je pre budúceho lekára oveľa dôležitejšia medicína, no svoju tvár vo verejnom priestore chce využívať zmysluplne, napríklad na šírenie informácií o zdraví. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí

Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.

Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.

Zuzana Smatanová: Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu

V rozhovore s Jurešom Líškom sa dočítate:

  • prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
  • čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
  • aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
  • ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
  • prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
  • čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.

Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?

Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť. 

Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?

Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.

Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim. 

Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov. 

Musel si byť riadne „cool kid“.

Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.

Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec. 

S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.

Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?

Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.

Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.

Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.

Odklonil si sa v tom čase od folklóru?

Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer. 

Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.

Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?

To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.

Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici. 

Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.

Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?

Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.

Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky. 

Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo. 

Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?

Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu. 

Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac. 

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.

Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?

Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia. 

Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.

Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?

Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap. 

Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať. 

Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.

Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom. 

Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.

Čo sú pre teba dôležité hodnoty?

Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.

Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?

Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.

Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?

Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.

Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.

Rád píšeš texty?

Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.

Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu. 

A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.

Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?

Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Kto sú tí tvoji hrdinovia?

Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.

Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?

Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.

Vieš si byť sám sebe kritikom?

Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.

Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?

Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére. 

Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.

Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.

Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?

Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)

Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.

Juraj Jureš Líška

Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.

 

Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.