Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Victor Ibara: Niekedy zabudnem, že som mulat, no každých 12 hodín mi to niekto pripomenie

Victorovi sa napriek tomu, že je Slovák, denne stáva, že prekvapuje ľudí svojou plynulou slovenčinou.

Victor Ibara je herec, model a študent medicíny. Je známy aj vďaka seriálu Druhá šanca, no napriek hereckej kariére je pre neho oveľa dôležitejšia budúcnosť v ambulancii a povolanie lekára. Priznáva, že cíti istú zodpovednosť za mulatov a černochov, ktorí vyrastajú na Slovensku – svojou prezentáciou v televízii a iných médiách a prispieva aj on k rozmanitosti. Podľa jeho slov to ocenia najmä deti, ktoré sa pre svoj vzhľad cítia osamotené. 

Psychologička: Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, no oni často nevedia prijať ani sami seba

Victor vie, aké je cítiť sa iný aj osamelý. V detstve sa mu často stávalo, že pre jeho vzhľad bola všetka pozornosť na ňom. K pozornosti sa však neraz pripojili aj nemiestne poznámky, ktoré sa mu ujdú ešte aj dnes. Hoci to mnohých dokáže prekvapiť, Victor je Slovák, hovorí plynulou slovenčinou a má slovenské občianstvo. 

V rozhovore s hercom, modelom a budúcim lekárom Victorom Ibarom sa dozviete:

  • ako sa dostal k herectvu,
  • prečo je pre neho lekárstvo dôležité, 
  • ako vnímalo okolie vzťah jeho rodičov,
  • ako vnímal svoju identitu v detstve a ako ju vníma dnes,
  • čo pre neho znamená reprezentácia menšín vo filmoch,
  • čo môžeme urobiť, aby sme inakosť vnímali normálne.

Si herec v nemocničnom seriáli Druhá šanca, ktorý sa teší veľkému úspechu. Spoznávajú ťa ľudia na ulici?

Áno, no prišlo to zo dňa na deň. Seriál sme dlho tvorili a zrazu išli jednotlivé časti do televízie. Sledovanosť začala rýchlo stúpať a po dvoch mesiacoch nabral seriál na obrovskej popularite. Keďže som zo Senca, najprv som si myslel, že je to len také lokálne, no potom som šiel do Košíc či do Sniny a stávalo sa mi, že ma ľudia spoznávali.

Ako si sa dostal k herectvu?

Chcel by som povedať, že to bola náhoda, no dostal som echo, že nemám hovoriť o náhodách, lebo tie vraj neexistujú. 

Začalo sa to hrou Štvorec v Slovenskom národnom divadle. Rád som sa totiž rozprával s vrátničkou Dáškou v Anatomickom ústave na Lekárskej fakulte, kde študujem, a raz mi povedala: „Victor, ty si tmavý a vieš dobre po slovensky, moja kamarátka, herečka Mária Breinerová, hľadá niekoho, ako si ty.“

Hľadali „tmavého, ktorý vie dobre po slovensky“?

Presne tak, tak som sa prišiel ukázať a hneď som začal skúšať. To bol úplne prvý kontakt s herectvom, potom prišla Druhá šanca, kde si ma našli oni. Pravdepodobne videli moje sociálne siete a zavolali ma na kasting.

Už natáčaš dlhšie, je herectvo niečo, čomu sa chceš dlhodobo venovať?

Je to nezlučiteľné s medicínou. Nielen so štúdiom, ale najmä so samotnou prácou. Ak chcete pracovať ako lekár a súčasne byť hercom, ani jednu z tých vecí nebudete robiť na 100 %. 

Ja sám ešte nemám zodpovedané, či som ochotný čas v ambulancii zameniť za herectvo. Ako možné to vidím len v prípade, že by šlo o 10 % z môjho času.

Keď som bol dieťa, babka mi ukazovala stránky v Katolíckych novinách s fotkami afrických detí. Bola to jediná možnosť, ako nájsť niekoho, kto mi je podobný. Vždy ma to zahrialo pri srdci.

Prečo je pre teba také dôležité byť lekárom?

Aj ja som si túto otázku položil už niekoľkokrát. Som človek, ktorý občas rád zariskuje, no omnoho dôležitejšie sú pre mňa istoty – a medicína je mojou istotou v tomto svete. Je to síce smutné konštatovanie, ale klientela bude vždy – lebo vždy budeme potrebovať riešiť svoje zdravie. 

Na druhej strane ma zase fascinuje, že v medicíne stále nachádzam niečo nové, čo ešte neviem. Nikdy nebudem vedieť všetko, čiže sa budem kontinuálne učiť. 

Navyše keď si lekár alebo lekárka, neexistuje možnosť byť najlepší. Nemáme najlepšieho lekára či lekárku na svete a tak je to správne. Nechcem ani nepotrebujem súťažiť, netúžim byť najlepší, baví ma celá táto cesta – v lekárskej kariére je omnoho dôležitejšia ako samotný cieľ.

Ako lekár budeš mať obrovskú zodpovednosť za ľudské životy. Nemáš z toho aj strach? 

To asi odbúral môj otec, ktorý ma ako malého brával do nemocnice. Pamätám si moment, keď som si prvýkrát uvedomil, že „existuje smrť“. Ocino ma brával na dialýzu, čistenie krvi, na tabuľke tam boli mená pacientov – chodil som ich vždy pozerať, ako sa im darí. 

Jedného pacienta som si veľmi dobre pamätal, no keď som ho prišiel pozrieť štvrtýkrát, už tam nebol. Pripadalo mi to nepochopiteľné, hneď som od ocina zisťoval, čo sa stalo. Odpoveď bola, že už nikdy nepríde. 

Vtedy som pochopil, že už je na druhej strane. V tej situácii ma to nezasiahlo, no dlho som si to nosil v sebe. Nechcem tým povedať, že smrť už vnímam normálne, no celý život ju mám okolo seba, najmä keď otec hovorí o tom, čo sa v práci stalo. Ak by som si ako lekár dovolil prežívať úmrtie intenzívnejšie, asi by ma to zruinovalo. 

Rýchle otázky a odpovede s Victorom

Aký najhlúpejší stereotyp si počul?

Šialene ma vytáčajú stereotypné otázky a poznámky o veľkosti prirodzenia. Je to veľmi nepríjemné, nevkusné a dokáže to v človeku vytvoriť obrovské bloky, ktoré som počas puberty prežíval aj ja. 

Aký najhlúpejší zdravotný hoax si počul?

Tých je naozaj veľa. Napríklad že infúzia vitamínu C je liek na všetko, pretože je to teraz trendy. Bavil som sa so známym, ktorý si dal drevom a kladivom búchať po chrbte, lebo veril, že mu to pomôže. Začali sa mu zrastať stavce.

Aký najlepší herecký tip si dostal?

Prestaň hrať, pochop situáciu a buď taký, aká by bola postava v tej situácii.

Keď spomínaš otca, je známe, že je z Konga, no tvoja mama je zo Slovenska. Ako sa stretli?

Moja mamina študovala ako zdravotná sestra, takže sa stretli v zdravotnom prostredí. Taký klišé príbeh lekára a zdravotnej sestry, ktorí sa do seba zamilovali. 

Ako ich vzťah v tom čase vnímalo okolie?

Počul som o tom veľa príbehov, muselo to byť veľmi ťažké. Stále ma prekvapuje, že do toho vôbec moja mamina išla a zobrala si na seba riziko predsudkov. Rasizmus bol vtedy veľmi rozšírený a mamina je z malej dediny – z Blatného, takže všetky oči boli na otcovi. Spolu to však zvládli a možno práve to ich teraz tak spája, svoj vzťah si vybudovali spoločne.

Napriek multikultúrnemu pozadiu si zo Senca. Vnímaš sa ako Slovák?

Áno, som Slovák. Niekedy síce zabúdam, že som mulat, no každých 12 hodín mi to niekto pripomenie. Zobudím sa a hovorím po slovensky, mám slovenské občianstvo, škôlku, školu. Cítim sa ako Slovák, i keď mám niektoré zahraničné črty, za ktoré som vďačný. 

Aké?

Od tatina mám temperament, dravosť, energiu, ktorú si priniesol z Afriky. U mňa to nie je také silné ako u neho, no preniesol na mňa niektoré svoje životné postoje. Napríklad to, že každý problém je riešiteľný. Odmalička k nemu vzhliadam – keď mám nejaký problém, pozriem sa na otcovu cestu a len si poviem: „Pozri sa, čo musel zvládnuť tvoj otec. Toto zvládneš.“

Z toho, čo hovoríš, je jasné, že si so svojou identitou stotožnený, no ako to vyzeralo v detstve? Hľadal si sa?

Od útleho detstva ma učili a pripravovali, že budem priťahovať pozornosť ľudí. A bolo to tak – už ako dieťaťa sa ma okolie pýtalo, či si môžu chytiť moje vlasy, mojej maminy sa bežne pýtali, či som adoptovaný. Zvykol som si na to, ani som to nevnímal ako rasizmus. 

Ako vnímaš pozornosť teraz? Asi nechceš, aby sa cudzí ľudia chytali tvojich vlasov.

Často to riešim so sestrou, túto skúsenosť máme totiž rovnakú obaja a sme tým poznačení. No asi na to ešte nemám odpoveď. Keď je poznámok o mojom výzore veľa, väčšinou si to piaty-šiesty človek zlizne nejakou nemiestnou odpoveďou odo mňa, no mne to príde vždy ľúto, snažím sa ospravedlniť, ak sa dá. No aj ja som len človek – niekedy poznámky nezvládam tak, ako by som chcel.

Keď budeme vidieť rozmanitosť všade naokolo, prestaneme vnímať rozdielnosti ako prekážku. Sústredíme sa na prínos do spoločnosti a hodnoty. Uvedomíme si, že všetci sme ľudia a na odlišnostiach nezáleží.

Môj ocino to musel mať ešte ťažšie, vnímal to ako zodpovednosť. Chcel svojmu okoliu ukázať, že černosi sú v pohode, že sú to napríklad aj lekári, ktorí sa tu snažia žiť a vychovávať deti. Vždy mi vravel, že som Ibara, že sa musím snažiť a nemôžem robiť zlé meno. Akoby sme nemohli urobiť chybu, lebo by sme za ňu pykali omnoho viac ako ostatní. 

V poslednom čase sa intenzívne rieši reprezentácia vo filmovom priemysle. Aktuálne máme diskusie o novej morskej panne Ariel, ktorú má hrať herečka (mulatka) Halle Bailey. Časť spoločnosti protestuje, na druhej strane máme videá detí, ktoré pri traileri plačú od radosti, pretože víla vyzerá ako ony samy. Ako by si spoločnosti vysvetlil, že takáto reprezentácia je dôležitá?

Cítim istú zodpovednosť za mulatov a černochov, ktorí na Slovensku vyrastajú. Je skvelé hrať v seriáli alebo urobiť rozhovor, ktorý môže matka ukázať svojmu dieťaťu so slovami: „Pozri, on je taký istý ako ty.“ 

Keď som bol dieťa ja, babka mi ukazovala fotky v Katolíckych novinách so slovami: „Aha, to sú také detičky ako ty!“ Bola to stránka s fotkami detí z Afriky a bola to jediná možnosť, ako nájsť niekoho, kto mi je podobný. Keď som si uvedomil, že tu nie som sám, vždy ma zahrialo pri srdci.

Deti, ktoré sú iné ako ostatné, totiž prežívajú veľmi veľkú osamelosť. Majú „samotku“ vo svete, v ktorom žijú. Či chcú alebo nechcú, vždy sú upozorňované na farbu svojej pleti. Už len pri poznámke: „Obleč si toto, lebo to na tebe pekne svieti.“ A keď vidíte niekoho, kto vám je podobný, aspoň na chvíľu máte pocit, že tu nie ste sám. 

Predpokladajú ľudia mimo tvojich kruhov, že nehovoríš po slovensky?

Áno, jasné, stáva sa to pomerne často. Vždy ich to prekvapí a pýtajú sa, ako je možné, že mám takú peknú slovenčinu. Zvyknem odpovedať, že je to už 25 rokov, odkedy sa so mnou moja mama rozpráva výhradne po slovensky. Vždy sa ozve späť, že je to niečo úžasné. (smiech) 

Ako ťa vnímajú Slováci?

V škole a v práci som sa nikdy nestretol s tým, že by ma vnímali nejako negatívne. Mimo mojich kruhov prevláda v ľuďoch skôr také prekvapenie: ako je možné, že tak dobre hovorím po slovensky, odkiaľ vlastne som a podobne. 

Raz sa ma však na pohovore do gynekologickej ambulancie opýtali, ako na mňa reagujú pacientky. Najskôr som vôbec nerozumel otázke. Povedal som, že s pacientkami žiaden problém nemám, nechápal som ich. Potom mi pripomenuli, že som tmavší a narážajú práve na to. Bol som nahnevaný a urazený, dotklo sa ma to. 

V jednom rozhovore si spomínal, že večer nechodievaš MHD, lebo máš strach. Stále to platí?

Áno, ale je to skôr naučené správanie z detstva, napríklad moji súrodenci tento strach nevnímajú. Môj otec mi vždy hovorieval, že nemôžem ísť večer sám po meste, chcel ma chrániť, sám totiž zažil rôzne rasistické útoky. 

Časom pochopil, že sa svet zmenil, a preto boli moji súrodenci už vychovávaní inak. Ja to však mám stále v sebe. Festivaly, koncerty, otvorené priestory, nočné autobusy – nič mi to nehovorí a nevyhľadávam to.

Svoju zapamätateľnosť by som chcel použiť na šírenie informácií, napríklad o dôležitosti prevencie. Ak môžeme cez showbiznis predávať kolagén, tak verím, že ľudí bude zaujímať aj niečo zmysluplné.

Podľa toho, čo hovoríš sa teda nálada v spoločnosti zmenila a rasizmus z ulíc postupne mizne. Mnoho osobností sa však zhoduje, že nenávisť sa presunula na sociálne siete – ako to vyzerá na tvojich sociálnych sieťach? 

Zvyknú mi chodiť nenávistné komentáre, od Druhej šance to vnímam intenzívnejšie. Keď som si pozeral profily ľudí, ktorí to píšu, uvedomil som si, že by nikdy neboli súčasťou môjho kruhu. Prečo by som im mal venovať pozornosť a prikladať ich tvrdeniam váhu? Nemá to zmysel. 

Keď si bol v diskusii Africko-slovenskej únie a spolu s hostkami ste sa zhodli, že mulati sa občas cítia v zahraničí lepšie, pretože sú tam konečne neviditeľní. Čo by sme mali robiť, aby ste sa cítili dobre aj doma?

Je to taká filozofická odpoveď, no pomohlo by, ak by bola inakosť či už sa týka rasy, národnosti, náboženstva či zdravotného znevýhodnenia zastúpená všade. Keď budeme vidieť rozmanitosť všade naokolo, prestaneme vnímať rozdielnosti ako prekážku.

Našej spoločnosti by pomohlo, ak by sme rozdielnosti začali vnímať ako príležitosť. Absolventov Teach for Slovakia sme sa pýtali, ako vnímajú inklúziu na školách

Sústredíme sa na prínos do spoločnosti a hodnoty. Uvedomíme si, že všetci sme ľudia a na odlišnostiach nezáleží. 

Čoraz viac sa do povedomia dostáva téma sexizmu – keď sa pozrieme na bulvárne titulky, často figuruješ ako magnet pre Slovenky, sexi Victor, fešák či exotický lekár. Myslíš si, že ľudia dostatočne vnímajú tvoj prínos a tvoje hodnoty?

Myslím si, že médiá nafúkli niektoré moje aktivity, robia zo mňa supermana, ale takto sa dá nafúknuť život každého jedného človeka. Možno to bola aj moja chyba, že o niektorých negatívach mlčím a prezentujem len pozitíva. Toto sa vlastne deje aj na sociálnych sieťach, tam totiž konzumujeme len dokonalé útržky života ostatných a je to toxické. 

To, či ma niekto vníma aj vďaka mojim hodnotám, záleží aj na tom, aký je to človek. Ak chcem, aby patril do mojich kruhov, snažím sa s ním rozprávať a vysvetľovať. 

So svojím vzhľadom si predmetom rasizmu a súčasne aj sexizmu, na druhej strane vďaka svojmu vzhľadu pracuješ na projektoch v herectve aj modelingu. Je to teda viac výhoda alebo nevýhoda?

Je to určite výhoda, ale to asi skôr preto, že sa na všetko snažím pozerať z tej lepšej stránky. V dnešnom svete je dôležité byť zapamätateľný, mne sa to darí pomerne ľahko. 

Svoju „zapamätateľnosť“ by som však chcel použiť na šírenie informácií, napríklad o dôležitosti prevencie, už pripravujeme v rámci tejto témy aj projekt. Ak môžeme cez showbiznis predávať kolagén, tak verím, že ľudí bude zaujímať aj niečo zmysluplné – a ak môžem svoj vzhľad použiť na pomoc spoločnosti, je to win-win. 

Victor Ibara

Je študentom medicíny, ale okrem toho sa venuje aj herectvu a modelingu. Je známy vďaka seriálu z nemocničného prostredia Druhá šanca, ktorý je dostupný aj na streamovacej službe Voyo. Napriek jeho hereckej kariére je pre budúceho lekára oveľa dôležitejšia medicína, no svoju tvár vo verejnom priestore chce využívať zmysluplne, napríklad na šírenie informácií o zdraví. 

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Často mlčíme, aj keď nám niečo prekáža. Lektorka sebaobrany radí, ako v sebe nájsť odvahu povedať nie a vedieť sa na ňu spoľahnúť v náročných situáciách

Ľudia, ktorí obťažujú, počítajú s tým, že budeme ticho. Pritom niekedy stačí nahlas pomenovať, čo sa deje, a vyjadriť tak svoje hranice.

Násilie nie je len fyzický či sexuálny útok. Aj zdanlivo nevinné pokrikovanie na ulici, tlačenie sa v MHD či nevyžiadané dotyky od kolegov môžu prekračovať naše hranice. Lektorka sebaobrany Bianka Urbanovská učí, ako sa v takýchto momentoch ozvať a ako sa na ne pripraviť. „Väčšina situácií však k fyzickému útoku nikdy nedospeje,“ hovorí v rozhovore pre magazín Sóda. Dôležité je preto využiť svoj hlas, vedieť včas povedať nie a zabrániť tomu, aby sa situácia vyhrotila. 

Čo privádza chlapcov do tzv. manosféry? Psychologička Kristína Blažeková vysvetľuje, prečo ich priťahuje, a približuje, ako sa s deťmi rešpektujúco rozprávať o toxickom obsahu na internete.

V rozhovore s lektorkou sebaobrany Biankou Urbanovskou sa dozviete:

  • prečo vo vypätých situáciách potláčame intuíciu,
  • ako reagovať, keď sa na nás niekto lepí v MHD alebo nás obťažuje na pracovisku,
  • akých päť zásad sebaobrany nám môže pomôcť,
  • kedy je namieste zvýšiť hlas a ako požiadať o pomoc,
  • ktoré miesta na tele zasiahnuť, aby sme útočníka zneškodnili,
  • ako deti naučiť kričať a upozorniť okolie, keď sa ich niekto pokúša uniesť.

Keď sa povie sebaobrana, väčšina z nás si predstaví útočníka v tmavej uličke a učenie sa fyzických chmatov. Vy však tento stereotyp búrate a pracujete aj s nastavovaním hraníc a zmierňovaním konfliktov. Ako spoznať, že sa situácia začína zhoršovať, skôr než je to zjavné?

Na úvod je dôležité povedať, že násilie a obťažovanie najčastejšie prichádzajú od ľudí, ktorých poznáme. Pred fyzickým, ale aj slovným útokom sa takmer vždy odohráva sled udalostí, ktoré vieme spozorovať. Útočníci si najprv testujú hranice: zisťujú, koľko im kto dovolí.

Čo už naznačuje, že hranica bola prekročená?

Varovným signálom je, keď niekomu poviem: „Nechcem sa rozprávať, nechcem s vami ísť,“ a on napriek tomu pokračuje. Vtedy už prekračuje moju hranicu a nerešpektuje ma. Divné je aj to, keď sa ma niekto pýta na cestu a nestačí mu, že mu ju ukážem, ale chce, aby som išla s ním.

Veľa prezradí aj reakcia na moje prvé „nie“. Zosmiešni ma daná osoba, neberie ma vážne alebo začne na mňa tlačiť?

A potom je tu intuícia a telo, ktoré dokážu veľa vecí odčítať skôr ako naša hlava.

Ako sa intuícia prejavuje v situáciách, keď nám niečo hrozí?

Dá sa to vysvetliť na jednoduchom príklade: idem po ulici a niekto mi je nepríjemný, mám z neho zlý pocit, ktorý však neviem vysvetliť.

Alebo žijem s partnerom, ktorý ma ponižuje. Hlavou si to ešte nepriznávam, no telo už reaguje: mám úzkosti, zle spím a búši mi srdce.

Často si však povieme, že len preháňame. Prečo?

Snažíme sa tak situáciu racionalizovať. To znamená, že hoci nám je niečo nepríjemné, zdá sa nám, že preháňame, a postupne posúvame hranice. Alebo si to začneme vyhovárať: „On to tak nemyslel, nebolo to až také zlé.“

Priznať si, že nám niečo hrozí, je nepríjemné a vyvoláva to strach. Niekedy preto mlčíme, aj keď nám niečo prekáža.

Napríklad, kolega mi pri každom rozhovore kladie ruku na rameno a ja sa usmievam, hoci mi to nie je príjemné.

Čo s takouto situáciou?

Treba ju pomenovať. Kolega to možno vôbec nemyslí zle a ani netuší, že mi to prekáža. Práve na to slúžia hranice. Sú to informácie o tom, čo som ochotná tolerovať a čo už nie.

Ak poviem: „Prosím ťa, nechytaj ma za rameno, je mi to nepríjemné,“ dávam mu šancu rešpektovať moje požiadavky. Podľa toho, ako zareaguje, viem, na čom som. Ospravedlní sa alebo ma zosmiešni a pokračuje?

Na kurzoch sa snažíme, aby si ženy z takýchto situácií neodnášali pocit bezmocnosti. Trénujeme, ako povedať niekomu do očí „nie“ a zistiť, že sa nič nestane.

Sebaobrana sa teda začína prevenciou?

Áno, je dôležité vnímať, čo sa v konkrétnej situácii deje, a poznať samu seba – čo vo mne spúšťa hnev či strach, čo so mnou robí určité správanie a kde mám hranice.

Viem, kde sú moje hranice? Čo mi je nepríjemné? Čo ma irituje a čo je pre mňa nebezpečné? Osobné hranice nie sú rovnaké pre každého ani v každej situácii.

Nepresúva sa tým celá zodpovednosť na ženu?

Často sa na kurzoch stretávame s otázkou, či tým, že učíme ženy sebaobrane, neprenášame zodpovednosť na ne.

Akoby bolo na žene, aby sa ubránila, a ak to nedokáže, je to jej chyba. Lenže za útok je vždy zodpovedný ten, kto sa rozhodol útočiť.

Prevencia nám len poskytuje viac spôsobov, ako sa v takej situácii správať. Je dobré vedieť, aké mám možnosti a čo vlastne potrebujem v konkrétnych situáciách.

Na tom stojí aj prístup Empowerment Self-Defense, ktorému sa venujem.

O čo v ňom ide?

Tento typ sebaobrany vytvorili ženy s desiatkami rokov praxe v bojových umeniach, sociálnej práci, sociológii a v práci s obeťami násilia a s deťmi. Uvedomili si, že sebaobrana, najmä pre ženy, nemôže stáť len na tom, či sa vieme pobiť.

Empowerment znamená, že urobím rozhodnutie, vyberám si, ako sa budem brániť a čo mám na to k dispozícii.

Celý život nás učili, že keď nám niečo hrozí, máme to buď ignorovať alebo udrieť. No čo ak ignorovanie nezaberie? A čo ak si na úder netrúfnem, pretože útočník je dvakrát väčší ako ja a mám strach, že neviem pokračova

Preto pracujeme s piatimi zásadami, z ktorých si vyberáme podľa situácie: Mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj.

Poďme teda od začiatku – mysli. Čo si môžem všímať, ak sa necítim komfortne alebo mám strach?

Už sme hovorili o intuícii a hraniciach. Dôležité je však aj všímať si, čo sa okolo nás deje. Keď sme pozorné a vnímame svoje okolie, môžeme si skôr všimnúť, že niečo nie je v poriadku, a včas zareagovať. Aj takto môžeme niektorým nebezpečným situáciám predísť.

Pozrite sa, čo vidíte, a v duchu si zrekapitulujte: sú v blízkosti ľudia, únikové východy, cesta, pomoc, osvetlenie a predmety, ktoré môžem využiť na sebaobranu?

Ďalej je dôležité zhodnotenie možností, ktoré v konkrétnej situácii mám. Napríklad, v autobuse na mňa niekto neustále civie. Môžem odvrátiť zrak a ignorovať danú osobu, prisadnúť si k niekomu inému alebo vystúpiť o zastávku skôr.

Môžem sa pokojne spýtať: „Vidím, že sa na mňa pozeráte. Potrebujete niečo?“ Alebo môžem požiadať o pomoc niekoho, kto sedí blízko mňa. Každá možnosť má plusy aj mínusy, a preto je najdôležitejšie poznať samu seba.

Ďalšia zásada sebaobrany hovorí o možnostiach využitia hlasu na to, aby ste sa za seba postavili.

Môžete uviesť príklad?

Hlas, respektíve krik, má viacero úloh a tou prvou je upútať pozornosť. Predstavte si, že ste v MHD a muž vedľa vás sa na vás neustále tlačí, hoci by mohol ustúpiť. Väčšina z nás v takej chvíli mlčí a radšej sa odsunie, pretože nechce robiť scénu.

Lenže ľudia, ktorí obťažujú, rátajú práve s tým, že nám bude trápne. Jedna naša absolventka v takej situácii nakoniec nahlas povedala: „Prestaňte sa na mňa tlačiť. Prestaňte sa ma dotýkať.“ Muž niečo zahundral a odišiel. Nechcel sa s ňou hádať, len si chcel na ňu siahnuť bez toho, aby si to niekto všimol.

Hlas však môže slúžiť aj na upokojenie. Ak na mňa začne neznámy človek kričať, často je bezpečnejšie povedať: „Nechcem žiadne problémy, máte pravdu.“ Uznať mu pravdu niekedy situáciu zachráni.

Čo keď niekto prekračuje moje hranice, ale zatiaľ nie je agresívny? Napríklad sa na mňa niekto príliš tlačí v električke.

Vtedy pomáha jednoduchý postup v troch krokoch. Opíšem, čo sa deje, poviem, ako sa cítim, a nakoniec poviem, čo potrebujem.

Napríklad: „Stojíte veľmi blízko pri mne, je mi to nepríjemné. Prosím, posuňte sa.“ Ak pokračuje, zopakujem to.

Funguje to aj medzi blízkymi, trebárs, keď sa partner rozčúli a začne hovoriť príliš nahlas. Môžem mu povedať: „Bože, zase kričíš.“ Alebo: „Láska, teraz hovoríš veľmi nahlas a ťažko sa mi sústreďuje na to, čo mi hovoríš. Môžeš, prosím, trochu stíšiť hlas?“

V oboch prípadoch hovorím to isté, no v druhom naňho neútočím. Nehodnotím ho ako človeka, len opíšem situáciu, poviem, ako sa cítim, a čo potrebujem. Na takú vetu sa reaguje oveľa ľahšie.

Vráťme sa k nepríjemnému kolegovi. Predstavme si situáciu, že sme na pracovnom večierku a napriek tomu, že som ho už požiadala, aby ma nechytal, neprestáva. Čo ďalej?

Zopakujem to, tentoraz nahlas a pred ostatnými: „Už som ti povedala, aby si ma nechytal.“ Keď to pomenujem tak, aby to počuli aj iní, je pravdepodobné, že ustúpi. Ak nie, pôjdem za konkrétnym kolegom alebo kolegyňou, ktorým dôverujem, a poviem im, čo sa deje.

Mala som spolužiačku z Kórey, kde je tlak na ticho a nevyčnievanie ešte silnejší ako u nás. Na firemnom stretnutí ju kolega začal pod stolom ohmatávať. Rátal s tým, že nič nepovie. Ona mu však chytila ruku, zdvihla ju nad stôl a nahlas povedala, čo robí. Všetci zostali v šoku a kolegu vyhodili z miestnosti.

Ľudia, ktorí obťažujú, potrebujú ticho a anonymitu. Keď nahlas pomenujeme, čo robia, väčšinou ustúpia.

Kedy je namieste zvýšiť hlas či kričať?

Keď pokojné slová nezaberajú a ten človek pokračuje alebo keď potrebujem, aby si ma okolie všimlo. Krik môže útočníka zaskočiť, upozorní ľudí okolo, že sa niečo deje, a napríklad aj pri samotnej fyzickej obrane dodá úderu silu.

Pre mnohých z nás je to pritom najťažšie. Odmalička nás totiž učia byť ticho a nerobiť scény, takže to pre nás nie je prirodzené.

Treba kričať niečo konkrétne?

Dôležité je nekričať len tak do davu. Keď je okolo veľa ľudí, každý si myslí, že zasiahne niekto iný.

Preto aj keď prosím o pomoc, ideálne je osloviť konkrétneho človeka a povedať mu, čo má urobiť: „Prosím vás, zavolajte ochranku, v treťom regáli je muž, ktorý obťažuje ženy.“ Väčšina ľudí chce pomôcť, len potrebuje vedieť, že konať majú práve oni a ako.

Deti zase učíme kričať vetu: „Toho človeka nepoznám!“, keď ich chce niekto odviesť.

Na kričiace dieťa sa totiž okolie často pozerá len ako na záchvat zlosti alebo rodinnú hádku, do ktorej sa nechce miešať. Preto je dôležité, aby z toho, čo kričí, bolo hneď jasné, že ide o cudzieho človeka. Vtedy majú ľudia oveľa väčšiu snahu zasiahnuť.

Tretím princípom je odstup. Čo to znamená?

Ide o to dostať medzi seba a ohrozenie bariéru. Fyzický odstup mi dá pár sekúnd na premýšľanie, možno aj šancu utiecť. Napríklad, keď proti mne stojí muž, ktorý ma chce zhodiť, bariérou môže byť stolička, múrik alebo iní ľudia.

No bariéra môže byť aj slovná: „Toto sa mi nepáči.“ Prípadne si môžem dopriať čas na odpoveď pri náročnom rozhodovaní alebo si zobrať pauzu od konverzácie. Dá mi to čas na upokojenie a premyslenie ďalších krokov a do konverzácie sa môžem vrátiť s upratanými myšlienkami.

Bariéru si môžem vytvoriť aj mentálne: začať uvažovať o odchode zo vzťahu, hľadať si novú prácu, zmeniť školu alebo do situácie zapojiť tretiu osobu, ktorá mi pomôže.

Kedy prichádza na rad fyzická obrana?

Keď ostatné možnosti zlyhajú alebo na ne niet času. Študentky prosím, aby sa bránili vždy, keď ich niekto chce odviesť inam, spútať, bodnúť alebo do nich niečo naliať.

Vtedy ide o všetko. Cieľom fyzickej sebaobrany nie je vyhrať v športovom zmysle slova, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia. Netrénovanej osobe môže pomôcť vedieť, kde je človek najzraniteľnejší a tieto miesta zasiahnuť. Sú nimi oči, nos, krk a rozkrok. A aj keď úder útočníka nezloží, môže nám dať čas utiecť.

Väčšina situácií sa však k fyzickému útoku nikdy nedostane. Preto je rovnako dôležité naučiť sa včas rozpoznať, že niečo nie je v poriadku, a povedať „nie“ skôr, než sa situácia vyhrotí.

Čo ak v konkrétnej chvíli zamrznem?

Je to úplne prirodzené. Útek, boj aj zamrznutie sú reakcie, s ktorými sa rodíme, a adrenalín, ktorý ich spúšťa, nám zachraňuje život. Ženy si potom často vyčítajú, že sa mohli brániť a neurobili to. Lenže telo im to v tej chvíli nedovolilo, to si nevyberieme. Nie je to zlyhanie.

Zamrznutie nemusí byť vždy zlé. Nedávno som videla chlapca, ktorý prechádzal cez cestu mimo priechodu a ani sa nerozhliadol. Auto už nemalo šancu zabrzdiť. Chlapec ho na poslednú chvíľu zachytil kútikom oka a stuhol na mieste. Auto prešlo okolo a zatrúbilo. Kým by si jeho hlava stihla uvedomiť, čo sa deje, bolo by neskoro. Mohol by spanikáriť a situácia by dopadla ešte horšie.

Aj s reakciami tela sa však dá pracovať. Na tréningoch ho vystavujeme stresu v bezpečnom prostredí; deje sa niečo podobné ako v prípade chirurgov alebo hasičov. Pri prvých zásahoch sa im trasú ruky, no postupne sa naučia so stresom fungovať.

Je dôležité skúšať si rôzne techniky skôr, než ich budeme potrebovať.

Platí to aj pri nastavovaní hraníc?

Áno. Mnohí si z detstva nesieme skúsenosť, že keď povieme „nie“, dostaneme trest. Aj v štyridsiatke sa potom bojíme ozvať, hoci racionálne si uvedomujeme, že nám nič nehrozí.

Povedať niekomu „nie“ je na začiatku náročné, a preto je dobré začať v malom. Keď sa doma rozhodujeme, čo bude na večeru, nepoviem, že je mi to jedno, ale poviem, čo chcem. Na ulici pri dome sa namiesto sklopenia zraku pozriem ľuďom do očí. V obchode niekoho poprosím o pomoc.

Mala som študentku, ktorá si techniky skúšala na hmyze, ktorý ju otravoval. Hovorila jej: „Je mi nepríjemné, keď si pri mne takto blízko.“ Smiali sme sa na tom, ale presne o to ide. Trénovať sa dá kedykoľvek, aj na drobnostiach.

Čo by ste na záver odkázali ženám, ktoré sa chcú cítiť istejšie?

Aby viac počúvali svoje telo, to, čo potrebujú, a to, v čom sa cítia dobre. Neznamená to nikdy nevychádzať z komfortnej zóny. Skôr z nej vystupovať postupne a pripravené. Ak ma čaká náročná situácia, môžem sa zveriť kamarátke a vopred si ju s ňou zahrať.

Pomáha aj naučiť sa pomenovať vlastné pocity. Často si myslíme, že ich vyjadrujeme, a pritom povieme: „Mám pocit, že ty robíš…“ To, čo robí druhý, však nie je môj pocit. Môj pocit je, že som frustrovaná, smutná alebo nahnevaná.

Ja sama si to skúšam dookola, doma aj na kurzoch. Aj týmito „maličkosťami“ ukazujeme, akú spoločnosť chceme mať. Je to náročné, ale dá sa to. Skúšajte to v malom, kedykoľvek.

5 princípov sebaobrany Empowerment Self-Defense 

1. Mysli 
Uvedomovať si svoje okolie, rozpoznávať potenciálne rizikové situácie a dôverovať vlastnému úsudku. 

2. Zakrič
Jasne vyjadrovať svoje hranice, povedať „nie“, odmietnuť nežiaduce správanie, asertívne komunikovať, privolať pomoc, presmerovať konverzáciu.

3. Odíď
Využívať pohyb, odstup a polohu tela na vytvorenie bezpečnej vzdialenosti. Ak je to možné, vzdialiť sa od hrozby, dostať sa na bezpečné miesto.

4. Bojuj
Ak je to potrebné, použiť fyzické techniky na vytvorenie príležitosti uniknúť z nebezpečnej situácie. Cieľom nie je vyhrať “(ne)férovku”, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia.

5. Zdieľaj
Vyhľadať pomoc, podporu dôveryhodných ľudí a podľa potreby odbornú pomoc. Dôležitou súčasťou je aj starostlivosť o seba po náročnej situácii a uvedomenie si, že za násilie zodpovedá ten, kto ho pácha.

Bianka Urbanovská

Riaditeľka občianskeho združenia Za seba a senior lektorka povzbudzujúcej sebaobrany Empowerment Self-Defense. Sebaobrane sa začala venovať počas štúdia na Kostarike, kde sama zažívala pouličné obťažovanie. V roku 2018 absolvovala lektorský výcvik ESD Global a po návrate na Slovensko začala v roku 2019 budovať projekt Za seba. Vo svojich kurzoch učí ľudí rozpoznávať rizikové situácie, nastavovať si osobné hranice, komunikovať asertívne a brániť sa slovne aj fyzicky. Sebaobranu vníma ako nástroj prevencie násilia, ktorý pomáha bezpečnejšie reagovať v každodennom živote.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.