Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Zakladateľ SmartBooks: Vytvorili sme dostupného osobného doučovateľa. Keď ho dieťa používa, zlepší si známky o 2 stupne a rýchlejšie sa učí

Nie všetko, čo robia deti na tabletoch, je hlúposť – dôkazom je nová digitálna učebnica, ktorá okrem vedomostí rozvíja aj ich kritické myslenie.

Keď syn Petra Belana doniesol päťku z nepravidelných slovies z angličtiny, vytvoril preňho inteligentný systém na učenie. Zafungovalo, syn prišiel zo školy s jednotkou. Dnes SmartBooks používajú na viac ako 1000 základných školách a z priemerných žiakov dokáže spraviť jednotkárov. Je to proces učenia podobný osobnému tútoringu, ktorý navyše preukázateľne zlepšuje kritické myslenie, čítanie s porozumením a dlhodobú pamäť.

Matej Stužka z OZ Rodičia.sk: Deti budú lepšie zvládať stres, keď sa budú vzdelávať aj fyzicky

V rozhovore sa s Petrom Belanom, zakladateľom SmartBooks, sa dočítate aj o tom: 

  • či sa dnes deti (ne)vedia učiť,
  • či je známkovací systém pre žiakov motivujúci alebo naopak, 
  • prečo nie je potrebné skúšať deti napríklad z hlavných miest provincií v Austrálii,
  • ako a prečo individuálny prístup pri učení funguje 
  • a ako je možné, že žiakom na prvom stupni stačí so SmartBooks na prípravu 15 minút.

Ako ste skĺbili rolu učiteľa a zároveň otca počas školských čias vašich synov? 

Učiteľstvo v trojkombinácií matika, fyzika a informatika som len vyštudoval, po škole som sa zamestnal v IT sektore. No práve vzťah k deťom a vzdelávaniu ma primäl k tomu, aby som asi po siedmich rokoch založil Inštitút vzdelávania na doučovanie, jazykové, počítačové a účtovnícke kurzy, preklady a tlmočenie. 

Moji synovia sú takí chalani, ktorí robia len to, čo je zmysluplné. Jednoducho učiť sa pre jednotky u nich nikdy nefungovalo. Na osemročnom gymnáziu patrili skôr k podpriemerným študentom.

A zvykli ste sa s nimi učiť doma? 

Áno, aj ja, aj manželka, ktorá bola tiež učiteľka so zameraním na slovenčinu a dejepis, takže sme sa dopĺňali. Všetci traja nám tvrdili, že sa učili, no keď som ich začal skúšať, zistil som, že nič nevedia.

Nevedel som, či sa nevedia učiť alebo ma klamú. Nemali sme efektívnu kontrolu nad ich domácou prípravou do školy, čo je zásadný problém pre rodičov.

Zlomový moment u nás nastal, keď prišiel najstarší syn s päťkou z nepravidelných slovies z angličtiny. Priznal, že ich majú vedieť už 82, bol to teda dlhodobejšie nazbieraný “prúser”. 

Nechápal som, kde je problém, no spomenul som si na nástroj, ktorý som dávnejšie vyvinul ako vedúci výskumu a vývoja na projektoch nasadenia inteligentnej logistiky vo Volkswagene v Bratislave aj v škodovke v Mladej Boleslavi.

Prenastavil som ho na synove potreby a on sa v tom nástroji tých 82 nepravidelných slovies v troch tvaroch (čiže dokopy takmer 250 slovíčok), naučil za hodinu a štvrť a doniesol jednotku s pochvalou za najlepšiu písomku v triede.

Keď ste videli, že funguje na učenie pre jedného, skúšali ste ho rozšíriť pre všetkých synov? 

Úprimne, pozabudol som na to, až dokým prišlo leto. Synom som povedal, že nemusia preflákať celé leto ako vždy, ale mohli by sa naučiť každý po 1 000 slovíčok. Opäť som im nastavil systém, učili sa asi hodinku denne. Najstarší deviatak to dal za 6 dní, siedmak za 9, najmladší piatak za 12 dní. Najmladší sa najviac potrápil, lebo som mu to zle nastavil.

SmartBooks je proces učenia sa, dieťa sa môže veľakrát pomýliť, ale systém mu generuje nové a nové úlohy, až kým sa všetko nenaučí. Cieľom nie je nachytať ho na chybách, ale naučiť.

Pýtal som sa, čo so zvyškom leta? (smiech) Zvýšil som im teda počet slovíčok. Najmladší sa mal do konca leta naučiť 2 000, stredný 3 000 a najstarší 4 000 slovíčok. Mali motiváciu – keď to splnia, dostanú notebooky. Musel som si navýšiť hypotéku, lebo oni to dali. (smiech)

Predtým z angličtiny nevedeli nič. Zrazu sa vďaka znalosti slovíčok naučili písať, počúvať, čítať, začali rozumieť filmom. Pochopil som, že toto je naozaj systém, ktorý funguje.

Na akom princípe funguje tento nástroj, dnes už SmartBooks, s ktorým sa vaši synovia začali efektívne učiť?

Smartbooks v dnešnej podobe je komplexný inteligentný vzdelávací systém, ktorý napodobňuje prácu doučovateľa. Je plne prispôsobený školskému prostrediu. Umožňuje žiakom efektívnejšie získavať vedomosti a zlepšovať svoje schopnosti. Obsahuje učivo pre žiakov 0. – 9. ročníka základných škôl, ktoré bolo vypracované pedagógmi a metodikmi podľa osnov Ministerstva školstva SR.

Do školského systému ste priniesli významnú zmenu, ktorá zefektívňuje učenie, a pritom to deti aj baví. S akými reakciami okolia ste sa stretli, keď ste im o výsledkoch vašich synov hovorili? 

Keď som na synov nasadil tento systém, naši učitelia v Inštitúte tomu neverili. Tvrdili, že deti sa potom nebudú vedieť sústrediť, čítať s porozumením či robiť si výpisky z učebníc. Robiť si výpisky z učebníc je pritom úplny nezmysel, lebo žiak tým iba zabije veľa času s nulovým efektom – len číta kopec balastu. 

No dopadlo to presne naopak. Syn robil testy študijných predpokladov na Masarykovu univerzitu, tie boli rovnaké na 8 fakúlt a zúčastnilo sa ich 14 982 študentov. Testy zahŕňali kritické a analytické myslenie, matematiku, angličtinu, verbálne myslenie a český jazyk. Skončil prvý. 

Bol to pre mňa úplný šok. Neveril som tomu, tak som si ich skúsil spraviť tiež a skončil som po dvoch úlohách.

Čím to je, že sa vďaka SmartBooks z priemerných žiakov stali jednotkári? Sú horšie výsledky žiakov na školách spôsobené zlým spôsobom učenia či systémom?

Učiteľ učí príliš veľa detí a v škole sa reálne nedá na každé aplikovať individuálny prístup. Bloomova taxonómia cieľov (klasifikačný systém používaný vo vzdelávaní na rozpoznanie a usporiadanie rôznych úrovní myslenia, ktoré študenti potrebujú rozvíjať, pozn. red.) hovorí o tom, ako deti nadobúdajú vedomosti postupne. 

Bloomova taxonómia cieľov

Tento profesor začiatkom 80-tych rokov urobil experiment, na ktorom dokázal, že ak majú priemerní žiaci doučovateľa, zlepšia sa o dve odchýlky, čiže v podstate o dva stupne známok a sú lepší ako 98 % tradične vyučovaných študentov.

Má to však chybičku – doučovateľ je veľmi drahý. My sme priniesli doučovateľa, ktorý je takmer zadarmo a naozaj každé dieťa, ktoré ho systematicky začne používať, sa naučí oveľa rýchlejšie a zlepší si známky až o 2 stupne.

SmartBooks ponúkate základným školám, zatiaľ sa vám podarilo presvedčiť takmer 1 000 z celkových 2000 oslovených škôl. Akú spätnú väzbu dostávate od nich?

Väčšinou sa na školách stretávame s pozitívnymi reakciami. SmartBooks sa páči vedeniu, 90% učiteľov ho chce používať a cca 10% učiteľov má predsudky. Lenže realita je taká, že školy sú väčšinou nastavené zotrvať v stereotype a skôr len deklarovať, že chcú byť inovatívne.

Ako to myslíte?

Poviem to takto. Keď prídeme do školy odprezentovať Smartbooks, učitelia reagujú:  “To je skvelé, to budeme mať na spestrenie hodín, aby sme deti trošku zaujali.” A to je úplne mimo. 

Škola deklaruje, že robí niečo pokrokové, ale použije to len občas, aby deti zaujali. SmartBooks je systematický nástroj a ak chcete výsledky dosiahnuť, musíte ho používať pravidelne. Deti sa potom učia oveľa kratšie a efektívnejšie. 

Koľko trvá príprava žiaka na vyučovanie so SmartBooks?

Priemerný čas žiaka ako príprava na ďalší deň na všetky predmety na prvom stupni je 15 minút, lebo jednu tému robí dve minúty, druhú robí štyri minúty, inú robí tri minúty. Jednoducho, ide to strašne rýchlo. Na druhom stupni je ten priemerný čas zhruba 40 minút.

Hovoríme o domácej príprave, no môžu školy využívať SmartBooks aj v rámci vyučovania priamo v škole? 

Áno, ale na to musia spĺňať technické požiadavky – mať techniku, ideálne tablety a dobré internetové pripojenie. Zatiaľ to tak má možno jedna z desiatich škôl. Pekný príklad je Základná škola Pionierska 1 v Rožňave, kde má každé dieťa v prvom ročníku svoj vlastný tablet a v ňom nainštalovaný SmartBooks.

Viete, ako tam SmartBooks využívajú? 

Majú svoj vlastný model, čo je dosť zaujímavé, lebo to je asi budúcnosť všetkých škôl. Vyučovanie rozdelili do troch blokov: od pondelka do štvrtku majú dva bloky doobeda, kedy SmartBooks nepoužívajú, snažia sa robiť objavné vyučovanie, chodiť do prírody a podobne.

Robiť si výpisky z učebníc je úplny nezmysel. Žiak tým iba zabije veľa času s nulovým efektom, lebo len číta kopec balastu.

Na treťom poobednom bloku si pomocou SmartBooks precvičia to, čo sa cez deň naučilli. Každý piatok však cez SmartBooks precvičujú a rekapitulujú celý týždeň učiva aj počas doobedných blokov.

Môžem ako rodič dať dieťaťu SmartBooks napriek tomu, že ho jeho škola nepoužíva? 

Určite. Toto nám tiež veľmi pomohlo dostať sa na školy. Napríklad na Luníku IX sme nikdy neboli, ale jedna pani učiteľka kúpila SmartBooks svojmu synovi, ktorý bol dysgrafik a dyskalkulik a a SmartBooks mu veľmi pomohol. Iniciovala jeho zavedenie a už ho na škole používajú 2 roky. 

To bol ten prvotný impulz, kedy ste sa začali zameriavať aj na inklúziu? SmartBooks je totiž vhodný aj pre deti s rôznym zdravotným znevýhodnením. 

Začalo to tak, že sme sa snažili zapracovať konkrétne podnety z našej hotline od rodičov alebo učiteľov. Až následne sme zistili, že to zásadným spôsobom pomáha deťom, ktoré sú integrované.

Majú deti s konkrétnymi diagnózami špeciálne upravené rozhranie aplikácie? 

Majú tam niekoľko drobností, napríklad dyslektici majú teóriu napísanú špeciálnym fontom, ktorý sa im lepšie číta alebo ju majú nahovorenú, takže im učivo stačí len vypočuť. Deti s ADHD či aspergerom majú problém sa v škole koncentrovať, a vlastne tým, že sedia doma v tichosti za počítačom, ide im učenie oveľa lepšie. 

Pre nás to bolo prekvapenie, keď nám zrazu začali rodičia písať, ako im to super pomohlo, ako si ich dieťa zlepšilo známky o 2-3 stupne. To nás nabíja energiou.

Ako pracujete s názormi, že deti aj vplyvom nadmerného využívania technológií a smartfónov strácajú kritické myslenie? Ukázali to napríklad aj zlé výsledky PISA testov. 

To je komplexnejšia problematika, ale v zásade sa dá súhlasiť s tým, že deti, ktoré nezmyselne trávia čas na tabletoch, počítačoch, mobiloch sa jednoducho nerozvíjajú, len zabíjajú svoj čas.

Aj nám ojedinele rodičia píšu negatívne komentáre, vraj prečo by ich dieťa malo tráviť na tablete viac času, než je nevyhnutne potrebné. Ja sa pýtam, čo je ten nevyhnutne potrebný čas? To, že sa tam dieťa päť hodín hrá a pozerá blbosti?

Deťom k motivácii často pomôže aj obyčajná pochvala. Frederik a Beáta pomáhajú deťom uvedomiť si, že zvádnu všetko

Je naozaj potrebná zmena myslenia rodičov. Chápem, že roky sa na tabletoch nič poriadne nedalo robiť a rodičia si zvykli na to, že čokoľvek tam deti robia, je blbosť.

Deti v nich mali príliš veľa zábavných podnetov, tvorila sa závislosť na dopamíne. V SmartBooks sa naopak koncentrujú na nadobúdanie praktických vedomostí a premýšľanie nad úlohami. To podporuje aj rozvoj kritického myslenia. 

Pozeraním zábavných videí, sledovaním sociálnych sietí sa naozaj takmer nič nenaučia. No inteligentné vzdelávacie technológie sú naopak zázrak. 

A pri kritickom myslení sa treba odraziť od spomínanej Bloomovej pyramídy. Na začiatku sú holé vedomosti, ktorým musíme porozumieť, vedieť ich aplikovať, porovnávať, analyzovať, tvoriť. Naše školy majú ten problém, že nedokážu efektívnym spôsobom do detí dostať vedomosti, tú úplne základnú zložku pyramídy, a potom sa to celé zosype. 

Jednoducho, keď nemáte vedomosti, nemôžete chcieť niečo tvoriť. Dieťa musí mať perfektné základy vo vedomostiach, schopnostiach, niečo aplikovať v logickom myslení, v analytike, syntéze vedomostí. A potom môže byť tvorivé, lebo má celý potenciál.

Nemôže byť problémom súčasného školstva aj známkovací systém? V niektorých prípadoch môže skôr demotivovať ako motivovať žiakov. 

Známka má určitý význam, je to vlastne taký skrátený report o úsilí žiaka. Veľký problém je však ich subjektivita. Asi každý zažil, že na tom istom predmete jeden učiteľ dáva trojky a druhý jednotky. Subjektivita učiteľa žiakov demotivuje. 

V SmartBooks sme známky čiastočne nahradili a zároveň ponechali. SmartBooks je vlastne proces učenia sa, dieťa sa môže veľakrát pomýliť, ale systém mu generuje nové a nové úlohy, až kým sa všetko nenaučí. Síce sa desaťkrát pomýlilo, ale keďže proces učenia dokončilo, dostane jednotku. Cieľom nie je nachytať ho na chybách, ale naučiť. 

Užívateľ dostáva tiež hviezdičky za zručnosti. Ak dostane jednotku s jednou hviezdičkou, vieme, že mal veľa chýb, že zručnosti ešte nemá dobré, ale tému si môže spustiť znova, dostane nové úlohy a urobí to na tri hviezdičky, lebo sa ani raz nepomýlil. Vtedy vieme, že má nadobudnuté zručnosti, lebo to urobil dostatočne rýchlo a nepomýlil sa.

Ako by podľa vás mala vyzerať ideálna škola?

Začnem učebnými osnovami. Deti by sa nemali učiť veci, ktoré sú nepotrebné. Mohol by sa urobiť prieskum medzi inteligentnými ľuďmi pôsobiacimi v rôznych pozíciách a vytiahnuť z nich informácie, ktoré majú, o čo sa opierajú. 

Deti nepotrebujú byť preskúšavané napríklad z hlavných miest provincií v Austrálii. Nikdy v živote to nevyužijú. Myslím si, že školy budúcnosti budú vyzerať tak, že žiaci budú mať technológie s inteligentnými softvérmi a učitelia budú hrať rolu koučov a budú dbať na socializačnú zložku školy.

Pozeraním zábavných videí, sledovaním sociálnych sietí sa naozaj takmer nič nenaučia. No inteligentné vzdelávacie technológie sú, naopak, zázrak. 

SmartBooks používajú aktuálne na tisícke základných škôl, obsahuje približne 120 000 náučných úloh, no pracujete na plnej verzii pre stredoškolákov, k dispozícii je aj verzia pre materské školy. Čo ešte plánujete?

Dva zaujímavé moduly – Smart asistent a Smart Guard. So Smart asistentom si môžete akékoľvek slovíčko alebo neznámy pojem z webu či dokumentov preklápať veľmi rýchlo a efektívne do SmartBooks.

No a keďže učenie najčastejšie zlyháva práve na motivácii detí, vymysleli sme aplikáciu Smart Guard. Po nainštalovaní rodič rozhodne, ktoré aplikácie môže dieťa používať vždy (napríklad Word, Excel, kalkulačka, Powerpoint atď), do druhého košíka dá tie, ktoré má dieťa len za odmenu, napríklad všetky hry, sociálne siete či internetové prehliadače.

Dieťa sa môže hrať alebo browsovať len vtedy, keď má voľné minúty. Napríklad keď sa hodinu učí, má hodinu voľných minút. Rodič môže dať voľné minúty napríklad aj za pomoc v domácnosti. Tento modul plánujeme spustiť v priebehu leta, to by sa rodičom počas prázdnin hodilo. 

SmartBooks sme začali predávať do Českej republiky, urobili sme verziu pre maďarské školy na Slovensku. Už teraz máme trojnásobok metodikov, ktorí SmartBooks tvoria. Pre stredné školy máme zatiaľ 5 všeobecno-vzdelávacích predmetov, pracujeme na ďalších odborných. V Srbsku máme slovenskú školu v Kysáči, ktorá SmartBooks prekladá do srbčiny.

Za váš prínos ste získali aj ocenenie Zodpovedného podnikania Via Bona od Pontisu, konkrétne za Spoločensky inovatívnu firmu. 

My sa tešíme z každej ceny. Beriem to tak, že to je ocenenie našej dlhodobej práce, lebo my to už vlastne robíme 11. rok. V decembri sme dostali tiež ocenenie Digitálna jednotka, v máji zase cenu Inovácia Žilinského kraja.


Nadácia Pontis ocenením Via Bona Slovakia každoročne zviditeľňuje inšpiratívne príklady zodpovedného podnikania firiem na Slovensku. Za 24 rokov existencie ocenenia poukázala na viac ako 160 nasledovaniahodných projektov. A o dôležitých projektoch a ľuďoch je dôležité aj hovoriť, preto je magazín O2, Sóda, komunikačným partnerom Via Bona.

Peter Belan

Je vyštudovaný učiteľ, no zlákala ho práca v IT sektore. Na vzdelávanie nezanevrel, preto spolu s manželkou založil Inštitút jazykov a vzdelávania. Ako informatik práve v rámci neho vyvinul vlastný inteligentný nástroj na štúdium jazykov a z neho neskôr inteligentné vzdelávanie SmartBooks vďaka svojim trom synom.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Čím viac na dieťa pôsobí mobil, tým intenzívnejšie ovplyvní jeho formovanie. Výchovná poradkyňa Martina Vagačová radí, ako nestratiť puto, aj keď nám ho prerušujú technológie

S technologickým pokrokom môže deťom chýbať dostatočné množstvo kontaktu aj dotykov.

Smartfóny sú neoddeliteľnou súčasťou našich životov a zásadne menia naše vnímanie sveta. Kým staršie generácie sa ich museli naučiť používať, deti si bez nich nevedia predstaviť deň. S výchovnou poradkyňou Martinou Vagačovou sme sa preto rozprávali o tom, ako nastaviť deťom hranice v digitálnej dobe, ako ich ochrániť pred možnými hrozbami a zároveň nestratiť to najdôležitejšie – vzácny a krehký vzťah rodiča s dieťaťom.

Odborník na digitálnu bezpečnosť: Čo raz napíšete či pošlete online, je navždy

V rozhovore Martinou Vagačovou, ktorá sa venuje technike efektívneho rodičovstva, sa dozviete aj to:

  • ako smartfóny zmenili nielen naše bežné fungovanie a výchovu detí,
  • prečo by deti do 3 rokov vôbec nemali mať mobil vo svojej blízkosti, 
  • kedy je vhodný čas kúpiť dieťaťu vlastný telefón, 
  • ako sebahodnota a výchova vplývajú na správanie dieťaťa na sociálnych sieťach,
  • a nájdete aj mnoho modelových situácií, ktoré rodičom napovedia, ako sa zachovať v konkrétnych prípadoch.

Čo sa s nami deje, ak používame smartfóny nekontrolovane?

Smartfóny sú naša platforma na všetko – máme v nich noviny, cestovné poriadky, kontakt so známymi aj so svetom. Nadobúdame pri nich pocit, že toho dostávame veľa a zadarmo, no platíme naším duševným zdravím, lebo telefóny nám zaťažujú mozog. Niektorí si to už, našťastie, uvedomujú a na čas si napríklad odinštalujú sociálne siete, lebo je toho už na nich veľa.

Mnohí však stále nevedia narábať s „online“ kritikou – je pre nich veľmi silné a bolestivé, keď dostanú negatívny komentár či nedostanú lajk. To prostredie má na nás veľký vplyv, aj keď v tom sme vedome.

Do akej miery ovplyvňujú telefóny, v ktorých máme dnes všetko, rodičov a výchovu?

S digitálnym svetom prišla doba, keď deti vedomostne predbiehajú svojich rodičov. Intuitívne vedia používať technológie, kým rodičom to nie je tak prirodzene jasné.

Vďaka nim však máme prístup k množstvu kultúrnej inšpirácie, diverzity a chápania sveta. No na druhej strane aplikácie či hry sú cielene robené tak, aby ich používaním vznikala potreba.

Napríklad, ak dieťaťu vypnem hru, treba rátať so silnou emočnou odpoveďou a rodič sa musí naučiť, ako to zvládať. Rodičia to majú náročné aj v tom, že nechcú, aby ich dieťa bolo vyčlenené z kolektívu len preto, že ešte nemá telefón.

A ďalším obrovským negatívom je, samozrejme, strata pozornosti spôsobená rýchlym skrolovaním na obrazovke telefónu. Platí, že čím viac na dieťa pôsobí mobil, tým viac ovplyvní jeho formovanie – lebo smartfón je pre jeho rozvíjajúci sa mozog príliš intenzívny.

Často vidím rodičov, ako pozerajú do mobilu, tlačiac kočíky, prípadne na ihriskách, čo môže byť nebezpečné. Iní používajú mobil ako pomôcku, aby sa dieťa najedlo, oblieklo, aby ho prebalili.

V digitálnej dobe máme, paradoxne, oveľa viac času na deti, ako mali rodičia predtým, lebo ich život bol omnoho komplikovanejší. My sme sa však zapratali rýchlo dostupnými informáciami a orientujeme sa na výkon. Štúdie ukazujú, že s technologickým pokrokom, nielen v smartfónoch, ale celkovo v technologických pomôckach môžu byť deti podvyživené už len tým, že nemajú dotyk či také množstvo kontaktu, aké by potrebovali.

Tak poďme rovno na jedno z náročných rodičovských rozhodnutí. Kedy je vhodné a bezpečné dať dieťaťu telefón?

Deti do 3 rokov vôbec mobil nepotrebujú. Má to na ne naozaj negatívny vplyv, potrebujú počuť ľudský hlas a vnímať dotyk, lebo sa učia cez spojenie – cez vzťah a pozornosť. Vedomie, ktoré o sebe majú, sa odvíja od toho, ako im rodičia odpovedajú. Keď im rodičia dajú mobil, prestanú ich vnímať.

Je to akoby strata kontaktu s prirodzeným rytmom života. Berieme tým dieťaťu možnosť si uvedomovať, že žije. Malé dieťa si medzi kŕmeniami dokáže samo uvedomiť, že je hladné, keď vydá signál plačom a dostane jesť. A zje len toľko, koľko potrebuje. Ak mu však dáme mobil, dieťa sa odpája od seba, nevníma svoje telo cez zmysly, upiera pozornosť inam. A to už je problém.

Rovnaký čas, počas ktorého používame mobil, by sme mali mať aj na vyčistenie a vytriedenie informácií – inak vyvíjame na mozog tlak. Jeho výživou sú vzťahy, kontakt jedna k jednej alebo pobyt vonku.

No nie je to len o smartfónoch, mnohým nám doma „beží“ nonstop ako podmaz televízia či rádio, a tak deti neustále vnímajú pasívne stimuly, ktoré by do 3 rokov vôbec nemali prijímať. Ich mozog sa k tomu utieka, sťažujeme im možnosť sústrediť sa.

Deti staršie ako 3 roky už môžu prijímať aj nejaké podnety cez technológie?

Všetko, čo malé dieťa potrebuje pre svoj život, má v hlave. V minulosti sa deti všetko učili od rodičov či z kníh. Najskôr musíme deťom pomôcť vytvoriť základ – motorické zručnosti a reč, aby vôbec mohli technológie používať.

Deťom do 6 rokov sa rapídne vyvíja mozog, nastavujú sa v ňom základné presvedčenia o živote, učia sa, ako svet funguje. V tom čase sú pre ne digitálne stimuly stále nevhodným vplyvom.

Samozrejme, je v poriadku dať dieťaťu pozrieť rozprávku, ale nedávala by som mu ju pozerať na mobile. Pri malých deťoch je taktiež dôležité, že počas používania technológií na ne dohliadame.

A čo staršie deti a potreba mobilu prichádzajúca s nástupom do školy?

Rodičia často tvrdia, že dávajú deťom telefón kvôli bezpečnosti. Alternatívnou k mobilom sú však detské smart hodinky, ktoré bezpečnostný účel spĺňajú lepšie ako telefón. My si totiž neuvedomujeme, že s mobilom dávame k dieťaťu prístup aj cudzím osobám.

Pretože mozog sa vyvíja, odporúča sa dať dieťaťu vlastný mobil až medzi 12. a 14. rokom. Približne od desiatich rokov sa mozog dostáva do štádia, v ktorom už chápe, že druhí rozmýšľajú inak. Dieťa si zrazu uvedomí potrebu obhájiť svoju pozíciu v kolektíve. V rovnakom období prichádza aj šikana, často veľmi nenápadne, v spoločných četovacích skupinách.

Rozumiem, že je veľmi ťažké nedať do desiatich rokov dieťaťu mobil, lebo v tomto období ho väčšina detí už má, ale je to úplne zbytočné. Zachytila som návrh zákona z ministerstva školstva o zákaze mobilov na školách, čo je podľa mňa veľmi dobre. Deti sa naozaj musia učiť sociálnemu kontaktu, ktorý im chýba, keď chytia do rúk telefóny.

Ešte predtým, ako dáte dieťaťu do ruky smartfón
Tipy pre rodičov od Martiny Vagačovej

Keď už sa rodič rozhodne dať dieťaťu mobil, musí si byť istý, že dieťa rozumie, čo všetko sa tam deje.

  • Treba dieťaťu vysvetliť, ako to funguje, s kým môže komunikovať a že vám má povedať, ak ho kontaktuje ktokoľvek cudzí.
  • Dohodnite sa, že si raz za týždeň spoločne prejdete sociálne siete. 
  • Vysvetlite mu prejavy kyberšikany aj nástrahy zdieľania osobných a intímnych informácií či fotografií. Ale naučte ho aj vedieť sa za seba postaviť a vyjadriť slušne svoj názor.
  • Naučte ho, že v online priestore máme „dotyk“ verbálny, že ide cez slová. Obrázky a reč, ktoré používame na sociálnych sieťach, majú byť rešpektujúce a úctivé. Môžeme si hovoriť vtipy aj posielať emotikony, ale nič, čo nechcem, aby prišlo mne, nebudem posielať ani druhej strane.
  • Naučme deti, že to, čo by sme nepovedali druhému priamo do očí, nemá byť ani v písomnej komunikácii. Učme ich pravidlá bezpečného, rešpektujúceho, poctivého a slušného správania.

Predpokladám, že väčšina rodičov sa obáva najmä toho, že ich dieťa bude terčom kyberšikany.

S dieťaťom by sme mali viesť diskusiu – a ešte predtým, ako sa niečo také vôbec môže začať. Napríklad: „Fúha, počúvaj ma, ja by som sa rozplakala, keby mi toto niekto napísal. Tebe to nič nerobí? Ty to ako zvládaš?“

Deti sa v rovesníckej skupine prispôsobujú ostatným a sú naozaj úplne iné ako my – aj ich komunikácia má inú významnosť. Ako rodičia sa to potrebujeme od nich učiť, mali by sme teda prejavovať úprimný záujem. Ak zažíva dieťa niečo ťažké a máme s ním naozaj dôverný vzťah, tak nám to povie. V nižšom veku sa zdôverí, lebo má strach a je mu to nepríjemné.

Na druhej strane je náročné si pripustiť, že aj moje dieťa môže šikanovať tie ostatné. Ako sa zachovať v takejto situácii?

Stáva sa to často. Ak sa deje niečo, čo rieši nebodaj už aj škola či aspoň učiteľka v triede, môžete povedať: „No počúvaj ma, dostala som takú správu od učiteľky, že toto sa deje a že ty si spravil/spravila toto. Prosím ťa, ja viem, že takto to vníma pani učiteľka, ale ja tomu nerozumiem, pretože viem, že ty cielene neubližuješ. Ja ťa poznám ako jemnú/jemného, láskavú/láskavého. Muselo to byť niečo veľmi silné, že toto robíš. Čo sa deje?“ Ponúknite deťom pomoc či možnosť sa z toho vyrozprávať.

V tomto momente má rodič väčšinou veľmi veľký problém, lebo začne svoju frustráciu, strach, obavy nakladať na dieťa, ono sa však okamžite stiahne a už sa o tom nechce rozprávať. Rodič má s dieťaťom kľúčový vzťah, podľa neho sa orientuje, čo je v živote správne. 

Prednášky teda zrejme fungovať nebudú.

Prednáškam o správnosti a nesprávnosti činov dieťaťa by sme sa mali úplne vyhnúť. Ak má dieťa pocit, že mu nerozumiem ani ja ako jeho najbližšia osoba, tak nemám šancu ho v tomto veku previesť touto komplikáciou.

Nie spôsobom, že mu budem hovoriť, ako to má robiť, ale naozaj ho vydržím počúvať. Rodič musí byť pripravený spracovať svoje emócie. Priznať si, že je to môj vlastný problém, keď mi to pripomína detstvo. Moje dieťa má inú tému a ja mu chcem pomôcť ju odkryť a vyriešiť, ale cez jeho súkromnú logiku a vedomie. Ak máme takýto vzťah s dieťaťom, tak sa naozaj príde zdôveriť či poradiť.

Niektorí rodičia môžu smartfóny deťom striktne zakazovať, možno aby ich ochránili pred negatívami internetu. No na druhej strane sami telefón denne používajú a dieťa to vidí. Nie je to pre dieťa mätúce? A predsa bez telefónov dnes už nevieme fungovať.

Keď som takýto striktný rodič, musím mať aj na seba rovnaké nároky. Keď dieťa nevidí moje záujmy, len to, že sa starám o rodinu a pracujem s mobilom, nemá dobrý príklad. Rodič si musí uvedomiť, koľko na mobile trávi času, a nastaviť pravidlá, ktoré platia pre všetkých. 

Neuvedomujeme si, že keď dáme dieťaťu mobil, dávame aj cudzím osobám prístup k dieťaťu.

Samozrejme, že rodič môže tráviť viac času na mobile ako dieťa, jeho mozog už je vyvinutý. To je veľmi dôležitý rozdiel, pretože si v tejto fáze vytvárame návyky inak. Napríklad moja generácia je na Facebooku, kde máme priateľstvá vytvorené len s tými, s ktorými sa poznáme. Dnešné deti už inklinujú viac k „otvoreným“ sociálnym sieťam. Je preto dôležité, aby sme si ako rodičia uvedomili, ako žijeme, a nastavili všeobecné pravidlá tak, aby ich spĺňali všetci.

Napríklad?

Môžete si doma určiť zóny, kde mobily nepoužívame – pri jedle, keď sa s niekým rozprávame, v spálni alebo hodinu pred spaním. Môžete si tiež zaužívať pravidlo, že keď zazvoní mobil, nemusíte v určitých situáciách, napríklad počas spoločnej večere, okamžite odpovedať.

To, ako fungujeme, však musíme naučiť aj ostatných známych a blízkych okolo nás. Ľudia to okamžite akceptujú a dovolia si len to, čo im dovolíme. Buďme vzorom aj pre naše deti a sami vedome používajme technológie.

Je celkom milé vidieť, že sú aj rodičia, ktorí delegujú pomoc na dieťa a povedia mu, že keď porušia pravidlá oni, má ich na to upozorniť. Deti sú tomu rady. Naozaj od nás čakajú, že budeme regulovaným vzorom, a chcú vidieť, ako to zvládame. A keď to nezvládame, nie sme pre ne ani prirodzená autorita.

Fungujú vôbec prísne zákazy? Lebo dieťa zvykne pri zákaze automaticky robiť opak. Uvažujem, či nie je lepšie nechať to na deti a veriť, že pôjdu podľa nášho vzoru.

Nechať to „na voľno“ neexistuje, hranice a limity musia byť. Pri menších deťoch je to jednoduchšie, proste im mobil zoberieme, nebudú ho mať k dispozícii a hotovo.

Prvá vec, ktorú si musíme uvedomiť, je, že práve preto, že sú smartfóny skonštruované tak, aby nás stále lákalo ich používať, musíme očakávať, že prirodzenou odpoveďou na zákazy a limity môže byť veľmi silná emočná reakcia. Ono to naozaj niekedy vyzerá, ako keby sa dieťa zbláznilo.

Čiže za mňa – hranice určujme tak, aby boli časom prijaté, aj keď s nevôľou a nechuťou. Aby dieťa vnímalo, že síce nedostane presne to, čo chce, ale pozná dôvod. Musíme spolu hľadať rovnováhu a vymyslieť, ako to budeme robiť. Dobre funguje napríklad pravidlo, že najprv si splním svoje povinnosti a potom sa môžem hrať. Samozrejme, že deti sa po príchode zo školy chcú hneď hrať na mobile alebo okamžite komunikovať s kamarátmi, s ktorými sa teraz rozlúčili. No vysvetlime im, že ich mozog si potrebuje oddýchnuť: Môžeš sa rozhodnúť, či si vezmeš mobil teraz na 15 minút alebo si najskôr oddýchneš, prípadne si splníš povinnosti, a potom môžeš mať mobil 30 minút.

Štúdie ukazujú, že s technologickým pokrokom môžu byť deti podvýživené už len tým, že nemajú dotyk či také množstvo kontaktu, ako by potrebovali.

Je to finta pre mozog. Nakoniec zistia, že to lepšie funguje, lebo majú za sebou pocit dobre vykonanej práce a už ich neznervózňuje, že musia ešte niečo nepríjemné robiť.

Čo robí používanie sociálnych sietí tínedžermi? Už si načrtla rozdiel medzi relatívne staršou generáciou, ktorá využíva Facebook a má na ňom len skutočných známych, kým generácia Z má bližšie k Instagramu či TikToku, kde im algoritmus podsúva aj negatívne vzory.

Mnohí hovoria, že nám tu vyrástli pre sociálne siete egoisti, no toto nemá s egom nič spoločné. Je to spojené s bezpečím v oblasti intimity, so schopnosťou povedať nie, postaviť sa za seba napriek tomu, že to môže byť veľmi ťažké. Je to tiež o sebaistote dieťaťa, ktorá reálne stojí na tom, ako my rodičia reagujeme, keď odpovedáme dieťaťu na veci, ktoré sú pre nás konfliktné a nesprávne.

Vety typu Ty nie si normálna. Ako ti toto mohlo vôbec napadnúť? sú poznámky z našej frustrácie. Lenže keď to opakujeme mnohokrát rozvíjajúcemu sa mozgu dieťaťa, rastie v ňom neistota. Rovnako nebezpečné sú poznámky o vzhľade dieťaťa: Ty si taká moja buchtička, zlatá, šťavnatá.

Strach z trestov nahradili obavy zo sklamania. Prečo je dôležité, aby rodičia pochopili, čo naozaj trápi ich tínedžerov?

Potrebujeme, aby naše deti od nás počuli, že sú úžasné, krásne a dokonalé TAKÉ, AKÉ SÚ. Že každý sme reálne úplne iný, neexistuje porovnávanie typu ty si krajšia a ty si škaredšia. A práve preto, že rozumiem inakosti druhého, nedávam mu nálepky.

Dávajme si pozor, aby sme nehodnotili náš vzťah s nimi, čo robia a ani ich osobu. Prejavme im dôveru: „Verím ti, pretože ty najlepšie vo svojom vnútri vieš, ako to máš. Všetko, čo potrebuješ, máš vo svojej hlave.“ Toto im treba dookola od začiatku hovoriť.

A naučme ich využívať svoje prednosti. „Toto je to, v čom si silný/silná, a tým môžeš konštruktívnym spôsobom k sebe prilákať ľudí, s ktorými si budeš rozumieť, lebo máte buď spoločný záujem, humor, alebo čokoľvek.“ Keď podobné vety dieťa počuje doma, je to potom preň ľahšie aj v správaní sa v online priestore.

Podľa výskumov má používanie sociálnych sietí obrovský vplyv na sebahodnotu dievčat. Ako u nich môžem ako rodič posilňovať zdravý vzťah k sebe či svojmu telu?

U dievčat je to často postavené na potrebe zapadnúť. Aktuálne vládne svetu kórejský pop, napriek tomu, že je známe, že títo ľudia chodia na operácie už ako deti. Ženy sú úplne vychudnuté, preoperované, majú dolámané kosti. Lenže naše deti tomu neveria. A o tom sa treba rozprávať a, samozrejme, treba klásť dôraz na citlivú rétoriku, pričom platí to, čo som spomenula vyššie. 

Je veľmi dôležité dievčatá počúvať, aby sme pochopili, čo vytvára ich logiku, a pomohli im zistiť, či je to niečo, po čom úprimne vo svojom vnútri túžia, alebo je to len o odvahe byť iná. Potrebujú pocítiť, že sa nemusia zaoberať získavaním druhých, na ktorých im v konečnom dôsledku aj tak nezáleží.

V čom ako rodičia najčastejšie zlyhávame? Čo by sme mohli robiť inak?

Nie sme im vzorom. Áno, je to náročné, pretože sami si v tom musíme urobiť poriadok. Často to krachuje napríklad na tom, že ako rodičia nedávame veľmi jednoznačnú odpoveď na niektoré kľúčové situácie. Napríklad, chcem dieťaťu vziať mobil, lebo dohoda bola pol hodiny, ale keď si predstavím, aký nastane „humbuk“, tak to radšej nechám tak. Nedržím hranice.

Rodičia často argumentujú, že ich dieťa cez týždeň na mobil aj tak nemá čas. Neuvedomujú si, že deti ten mobil, keď s nimi nie sme, proste používajú. Skúste jednoduché pravidlo: Už si ho dnes používal/používala a ja ani neviem, ako dlho. Tak ho odkladáme, ale aj ja ho odložím. Toto je čas, keď sme spolu a môžeme spolu niečo prežiť.

Učme ich, že keď nájdeme rovnováhu, objavíme aj iné možnosti a inú škálu zážitkov. Časom zistíme, že je to pre nás oboch v podstate lákavejšia cesta, pretože zážitok nám prinesie uspokojenie. Bez extrémnych emočných výkyvov, ktoré súvisia s používaním mobilov.

Martina Vagačová

Efektívnemu rodičovstvu sa venuje od roku 2010. Ide o overený koncept výchovy s dlhoročnou tradíciou, ktorý sa zaoberá nielen výchovnými problémami a spôsobmi ich riešenia, ale najmä budovaním vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Martina vedie kurzy, na ktorých vyškolila už vyše 1 000 rodičov. Organizuje tiež rodičovské kluby, prednáša a robí aj individuálne poradenstvo. Vydala knihu Ako prežiť rodičovstvo, láskavý sprievodca rešpektujúcim prístupom.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.