Zlatica Maarová: Kým si rodič neprečíta seriózne články o kvír ľuďoch, dokáže len vnímať, že svoje dieťa stále ľúbi, no ťažko mu porozumie

Spoluzaložila Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí, lebo pri dcérinom coming-oute sama prežívala obavy.

Zlatici Maarovej počas vyrastania jej troch detí aj napadlo, že by niektoré z nich mohlo byť kvír, no coming-out dcéry ju aj tak prekvapil. Problémy, ktoré na Slovensku aj vďaka nej vnímala silnejšie, ju motivovali, aby s Lenkou Martinčokovou založila Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí. Hneď prvý rok fungovania získalo Cenu Inakosti za Počin roka a minulý rok Cenu Inakosti za Rozvoj komunity.

Porozumenie s blízkymi buduje aj sebadôveru. Frederik a Beáta zo Zebra klubu pomáhajú deťom uvedomiť si, že zvládnu úplne všetko

V rozhovore so Zlaticou Maarovou sa dočítate:

  • prečo pozorovala, kto sa páči jej deťom, 
  • prečo bola po dcérinom coming-oute zaskočená,
  • prečo bolo pre ňu dôležité porozumieť situácii
  • a aj to, ako si v komunite Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí pomáhajú a podporujú sa. 

Si spoluzakladateľkou Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí. Vyrastala si vo Zvolene v 60. – 70. rokoch, keď sa o tom nemohlo veľa hovoriť. Pamätáš si, kedy si prvýkrát počula o kvír ľuďoch?

Myslím, že až na strednej škole. Zachytila som to zrejme zo šuškania, že nejakí slávni ľudia sú „teplí“, dokonca aj ten chalan z vedľajšej školy. Aj horšie výrazy sme používali. 

Neskôr som sa dozvedela, že sme mali v širšej rodine geja, ktorý však žil s manželkou a dvomi deťmi. Keď som študovala na VŠMU, tam bola táto téma už viac otvorená a akceptovaná, no stále sme žili v socializme. Pozorne som však sledovala svoje deti. 

V akom zmysle?

Mala som rôzne obavy. S kamarátkami mamami sme sa často rozprávali o rôznych nástrahách počas dospievania. Mám 3 deti, pritom najstarší syn prežíval pubertu v 90. rokoch, keď sa už strašilo drogami, tak som sa napríklad obávala, aby ich nezačal skúšať. Tiež som pozorovala, či náhodou nebude mať nejaké „záblesky inakosti“.

A tak som zvykla syna skúšať, pýtať sa, aké majú dievčatá v triede a či sa mu nejaké nepáči. Jedna z dcér, keď mala 5 alebo 6 rokov, odmietala zrazu nosiť sukne, chcela len nohavice a mňa to vykoľajilo, vravela som si, že to musím pozorovať. No človek môže pozorovať a vyzvedať, nakoniec sa aj tak prekvapí.

A jedna z dcér ťa napokon v dospelosti prekvapila.

Nebola som na to pripravená. Anka mala najprv niekoľkoročný vzťah s mužom, potom nám sčista-jasna oznámila, že randí so ženou. Bolo to cez telefón, volala z Anglicka, ja s mužom sme boli v Kolumbii. Vedela som, že sa pred časom rozišla so svojím partnerom a že mala už pár týždňov nový vzťah. Vyzvedala som podrobnosti od jej súrodencov, no nič nechceli povedať – že mi to vraj povie ona, keď bude chcieť. 

Bolo mi to zvláštne, lebo som nerozumela, prečo by sa rodičom mala obávať povedať viac, nikdy sme neboli úzkoprsí a mali sme dobrý vzťah. Keď sme si telefonovali, znova som sa jej na to pýtala, vravela, že je akurát s novým objavom. Vykoľajilo ma to, lebo som si spomenula, že si berie so sebou kamarátku.

Už som začínala niečo tušiť a zmätená som jej povedala: „Chceš povedať, že tá tvoja kamarátka je tvoja nová známosť? A že ON je teda ONA?“ Anka to potvrdila. S manželom sme práve sedeli v reštaurácii na obede, nechápavo sme sa na seba pozerali, a keďže tam bolo rušno, s dcérou sme sa dohodli, že si o tom zavoláme neskôr v pokoji.

Bola si teda v šoku? 

Bola som najprv zmätená a trochu paralyzovaná, o niečo neskôr prišli strach a obavy o jej bezpečnosť. Snažila som sa utriediť si, čo to pre ňu aj nás bude znamenať a či to môže byť niečo zlé. Myslela som si, že nebude môcť voľne žiť vo vzťahu, hoci bola v Anglicku, a potom som cítila strach aj bezmocnosť, že ju s mužom nemáme ako ochrániť, ako jej pomôcť.

Po Ankinom coming-oute som sa však bála aj toho, že nás možno nebudú môcť s partnerkou prísť navštíviť do Kolumbie. Potom som však zistila, že zákony tam boli oveľa liberálnejšie než na Slovensku, neskôr mali v Bogote dokonca aj lesbickú starostku s manželkou.

Čo pomohlo prekonať vaše obavy?

Že sme si s manželom zisťovali viac informácií. Najprv sme chceli od Anky vedieť, ako je možné, že bola dlho s mužom a zrazu mala priateľku. No kým si človek nenačíta výskumy, môže len pocitovo konštatovať – áno, je to moje dieťa, budem ho vždy ľúbiť.

Po Ankinom coming- oute som bola najprv trochu paralyzovaná, neskôr prišiel strach a obavy. Bála som sa aj toho, že nás možno nebudú môcť s partnerkou prísť navštíviť.

Až keď si toho rodič načíta viac, naučí sa aj lepšie svojmu dieťaťu porozumieť. My sme si napríklad hľadali informácie a príbehy iných rodičov bisexuálnych detí. V slovenčine nebolo skoro nič, no z anglických zdrojov som sa dozvedela aj o organizáciách na podporu detí, ktoré zakladali v iných krajinách. 

Spomenula si, že v čase dcérinho coming-outu si nebola pripravená. Dá sa na to vôbec nejako pripraviť alebo to chce spoločenskú zmenu?

Ak vyrastáte v neslobodnej krajine, v pokryteckej spoločnosti, kde sa o kvír ľuďoch nehovorí a ostatní sa tvária, že nič podobné tu neexistuje, tak ani nemáte základ vedomostí, ani nepoznáte dostatok ľudí z danej menšiny. Tak som vyrastala aj ja.

A hoci nežná revolúcia prebehla v roku 1989, stále sa boríme so stigmatizáciou rôznych skupín obyvateľstva. Na jednej strane je to oveľa lepšie, lebo máme viac informácií, na druhej strane sa vyhrocujú antivášne proti LGBTI+ ľuďom, predkladajú diskriminačné návrhy zákonov, šíria sa dezinformácie. Aj preto veľa ľudí tají, že sú kvír, a vy neviete, že je ním práve váš sused, kolegyňa, obľúbený športovec.

Ešte pretečie veľa vody, kým bude naša spoločnosť otvorenejšia k akejkoľvek rozmanitosti, ale verím, že raz to príde. Potom aj my rodičia budeme prijímať novú situáciu svojho dieťaťa ľahšie. Dovtedy nás budú sprevádzať obavy, strach, hnev aj bezmocnosť, prílišná sebakontrola až autocenzúra. Každý rodič, najmä v začiatkoch, si rozmyslí, komu čo povie.

Mňa kedysi z miery vyvádzali reakcie okolia. Selektovali sme, komu správu o dcérinej inakosti povieme a komu nie. Nemilo ma vedelo prekvapiť mlčanie, niektorí by aj možno chceli viac vedieť, no nevedeli, ako sa na to spýtať. Boli takí, ktorí sa o tom rozprávať nechceli. Keď sa neskôr naša dcéra vydala a rozhodli sa s manželkou pre dieťa, už sme u niektorých našich kamarátov narazili na nesúhlas.

Vraj je okej, ak dve ženy spolu žijú, ale vychovávať spolu dieťa, to už nie. Často sme to už ani nechceli vyťahovať, no v istom bode sa to už muselo preklopiť a nám začalo byť jedno, komu to spomenieme.

Ako to vnímaš dnes?

Tu na stene mám zarámovanú Cenu Inakosti, hocikto sa ma môže spýtať, aj inštalatér, že čo to je. Ja mu to potom ochotne vysvetlím a ukážem aj vystavenú fotku dcérinej rodiny.

U niekoho toto preklopenie trvá dlhšie, u mňa to nastalo asi dva roky po návrate na Slovensko. Až vtedy zistíte, že mnohé obavy sú zbytočné. Mám niekoľko krásnych momentov, keď sa mi po zverejnení rozhovorov v časopisoch ozvali starí známi, aj vyše 80-ročné panie, alebo keď na fotku dcérinej rodiny reagoval povzbudením náš technik, ktorý občas niečo skontroluje v dome. A veľakrát vtedy ľudia sami povedia, že aj ich dieťa alebo niekto v rodine je kvír.

Na Slovensku však nie sú zákony voči LGBTI+ ľuďom otvorené. Prečo ste sa rozhodli nakoniec vrátiť sem?

Prišli sme necelý rok pred vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vtedy sa nám zdalo, že krajina má nádej, navyše tu už bola aj Anka s manželkou. Vražda novinára bola šok. Chvíľu nato, v čase protestov Za slušné Slovensko, sa nádej opäť vrátila a dúfali sme, že sa krajina niekam posunie. 

V zahraničí sme žili dlho, pôvodne sme odchádzali s deťmi, ale tie sa postupne odpájali na štúdiá a my sme nakoniec zostali 5 rokov sami v Kolumbii a tri roky v Južnej Afrike. Vraveli sme si, že nám už stačilo.

V tom čase sa po 15 rokoch presťahovala naspäť aj Anka, navyše so zákonitou manželkou. Postupne som zisťovala, aké problémy zažívali na Slovensku, a nedávalo mi to zmysel.

V Anglicku síce bola zosobášená, no tu ich ani úrady, ani okolie (až na výnimky) ako manželky vnímať nechceli. Keď sa im narodil syn, problémy sa znásobili. Anka si preto nechala anglické občianstvo a naopak, slovenského sa vzdala. My s manželom sme tiež stále narážali na nepochopenie okolia. Rozmýšľala som, ako by som kvír ľuďom a ich rodičom mohla pomôcť.

Tak vzniklo Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí.

Anka sa niekedy vtedy stretla s kamarátom Dušom Martinčokom (právnik, prekladateľ, občiansky aktivista, zakladateľ občianskeho združenia Zrejme, pozn. red.). Rozprávali sa, že by mohli dať dokopy svojich rodičov, a tak som sa prvý raz skontaktovala s Lenkou Martinčokovou.

Bolo to v čase pandémie covidu, prvé rozhovory boli telefonické. Vraveli sme si, že skúsime založiť niečo po vzore iných zahraničných rodičovských organizácií.

Potrebovali sme nájsť ďalších rodičov, bolo to ťažké, naše deti sa pýtali svojich kamarátov a kamarátok. V júli 2020 sme si založili uzavretú facebookovú skupinu, ktorou sa datuje vznik nášho neformálneho združenia.

Začala som googliť, našla som príbeh Beaty Klenovej z Prešova, hneď sa k nám pridala, aktivista Miro Maťavka priniesol svoju mamu, cez ďalšieho kamaráta sa k nám prihlásila jeho mama Mária Ivaničová. To boli prvé týždne.

Stretli sme sa hneď aj s organizáciami Iniciatíva InakosťSaplinq, aby nám vysvetlili situáciu kvír aktivizmu na Slovensku a podelili sa o cenné rady. 

Chceli sme stavať na autenticite, to však nebolo vôbec ľahké. Aby naše rozprávanie nebolo kostrbaté a aby zaujalo, spojili sme sa s Martinou Jánošíkovou, ktorá nám dala základy storytelingu. Nesnažili sme sa teda hovoriť odborne, ale len rozprávať svoje príbehy, lebo s tým sa ľudia málo stretávajú a je to aj najprirodzenejšie.

Skupina na Facebooku funguje ako váš spoločný priestor, zdieľate si tam svoje skúsenosti a podporujete sa? Sama si spomenula, že v čase dcérinho coming-outu si nebola pripravená – pomôže to rodičovi lepšie porozumieť svojmu dieťaťu?

Neviem, či každému, ale väčšine rodičov určite. Máme veľmi veľa pozitívnych odoziev. Podeliť sa o vlastné skúsenosti, situácie, môcť hovoriť v bezpečnom prostredí je podporou samo osebe. Pomáhajú tomu aj pravidelné online stretnutia, osobné telefonáty, ale aj stretnutia a aktivity naživo. Budovanie komunity je alfou a omegou nášho združenia.

A dnes má už vaša komunita vyše 270 členov a členiek.

Prvý polrok rodičia pribúdali pomaly, ale pracovali sme ostošesť, Stihli sme aj prvý podcast. Na jar 2021 sme skočili do neznámych vôd, našou prvou veľkou akciou bol otvorený list koaličným poslancom a poslankyniam, ktorí hlasovali za homo- a transfóbny návrh zmeny ústavy.

Kým si človek nenačíta výskumy, môže len pocitovo konštatovať – je to moje dieťa a budem ho vždy ľúbiť. Až keď si toho načíta viac, lepšie aj svojmu dieťaťu porozumie.

Bol to prvý z pokusov o zákaz tranzícií a pokus zobrať homosexuálnym rodičom ich rodičovské práva k už narodeným vlastným deťom. S 50 podpismi sme ho zverejnili a čakali, že ho podporí najviac tisíc ľudí. Nakoniec ich bolo vyše 9-tisíc a vtedy sa začalo pridávať aj viac ľudí do združenia.

Kontrolujeme, koho do skupiny prijmeme, či je to reálny rodič, človek pod vlastným menom, aby sa k nám nedostal nejaký provokatér a mohli sme mať bezpečné prostredie. Máme členov a členky, ktorí sa prihlásia a oznámia, že najprv chcú dianie len pozorovať z diaľky. Máme takých, ktorí hneď od začiatku veľa a radi komunikujú, potrebujú to, čo je super. Je však veľa rodičov, ktorí majú pred sebou dlhú alebo náročnú cestu a hľadajú pomoc. Niektorých nasmerujeme aj na odborníkov do InPoradni, Prizmi či Centra poradenstva a prevencie v Žiline.

Momentálne potrebujeme ďalších ľudí, ktorí sa už cítia silnejší, môžu alebo sú ochotní verejne vystúpiť. Takých máme málo. Máme totiž veľa rodičov, ktorí sú nesmelí, ale aj takých, ktorých deti ešte nie sú dospelé – tie deti chránime. Rovnako tak aj deti rodičov, ktoré ich prosia, aby o nich verejne nerozprávali.

Psychológ Marek Madro: Otvorenými rozhovormi o vzájomných potrebách môžete pomôcť budovať v rodinách vzťahy aj pocit bezpečia

Niekoľko našich príbehov sme teraz vydali v knihe Niečo ti chcem povedať. Je ich tam viacero nesmierne zaujímavých, a to aj zo silno veriaceho prostredia, čím sa v skupine často zaoberáme. Snažili sme sa svoje príbehy písať jasným a zrozumiteľným jazykom, nie odborne, aby si knihu mohlo prečítať čo najviac ľudí.

Je tam aj slovník pojmov, mýty a fakty či štádiá, ktorými prechádzajú rodičia pri coming-oute svojich detí. Radi by sme knihu dostali aj do domovov pre seniorov, komunitných centier a podobne. Prvé ohlasy sú veľmi dobré a povzbudivé.

Jednou z vašich výziev je PROSBA všetkým rodičom detí, aby sa postavili na obranu akýchkoľvek detí a nedovolili nikomu po nich šliapať.

Áno, prosíme všetky matky aj otcov. Bola to reakcia na hanebné výroky politikov a cirkevných predstaviteľov o našich deťoch. Každý rodič by si mal uvedomiť, že nabudúce môže byť terčom útokov jeho dieťa. Pre vierovyznanie, farbu pleti, národnosť, hmotnosť… Doplňte si. 

Od verbálnych útokov je krátka cesta k tým fyzickým. Nechceme zažiť opäť Zámockú. Keby sa ľudia ohradili pri každej neprávosti, verím, že takých výrokov by bolo vo verejnom priestore menej.

Myslíš si, že silná komunita dokáže pomôcť tam, kde zlyháva štát?

Určite, minimálne v morálnej rovine. Vie podporiť, posilniť, podržať jednotlivca,  zorganizovať sa a spoločne vyjadriť skrivodlivosť. Ba čo viac, upozorniť na prešľapy a aj právne konať. Vidíme to denne na mnohých mimovládnych organizáciách, ktoré suplujú štát. Naše združenie ukazuje, že ubližovanie kvír ľuďom zasahuje oveľa väčší počet „zranených“. To nie je „len“ pár dúhových percent. Sú to mamy, otcovia, starí rodičia, tety, strýkovia, súrodenci, sesternice, priatelia…

My sa verejnosti prihovárame z pozície väčšiny. Prízvukujeme, že sa téma kvír ľudí netýka len samotnej menšiny, nejakých pár percent v populácii, ale že týka aj jej okolia, kamarátov, kamarátok, príbuzných.

Zlatica Maarová

Zakladateľka Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí. Pracovala ako divadelná vedkyňa, neskôr sa presunula do sféry médií a marketingu. Niekoľko rokov žila v zahraničí v 6 rôznych krajinách, kde okrem šírenia povedomia o Slovensku pomáhala naplno aj v neziskovom sektore. Ako dobrovoľníčka a aktivistka pracuje dodnes na Slovensku. Jej poslaním je ľudí spájať a budovať mosty, nie prehlbovať priepasť.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Predsudky o dúhovej komunite pomáhajú odbúravať hlavne osobné skúsenosti, vysvetľuje aktivista Roman Samotný

V otvorenej spoločnosti by verejné prihlásenie sa k orientácii malo byť úplne prirodzené a neniesť v sebe nános prezradeného tajomstva.

Ľudia z dúhovej komunity na Slovensku ešte stále čelia predsudkom a bohužiaľ často aj nenávistným prejavom. Na zmenu názoru, pochopenie a prijatie pritom niekedy stačí osobná skúsenosť, ktorá ukáže, že LGBTI+ ľudia riešia podobné problémy a prežívajú podobné príbehy. 

Podpora komunít či pomoc rodinám v núdzi. Spoznajte 3 zmysluplné iniciatívy, za ktorými stoja ženy

Ako môžeme spoločne prispievať k vzájomnému porozumeniu a prečo je dôležité o svojej identite otvorene hovoriť, nám v rozhovore povedal aktivista Roman Samotný. Ako organizátor mnohých podujatí dáva priestor ľuďom spoznať a získať osobnú skúsenosť s dúhovou komunitou.

V rozhovore s Romanom sa dočítate aj o tom:

  • či sa dá určiť niečia orientácia len podľa vzhľadu,
  • čoho sa naozaj boja ľudia s homofóbnymi názormi,
  • prečo je bratislavský dúhový pochod rodinnou akciou,
  • aký je rozdiel medzi rodom a pohlavím
  • a prečo je dôležité používať správny slovník. 

Existuje gejdar (= gej radar)? Teda schopnosť určiť niečiu orientáciu len na základe vzhľadu alebo prvých dojmov?

Existuje intuícia, rovnako ako spoločné komunikačné kódy, takže si dovolím tvrdiť, že niečo ako gejdar do istej miery existuje. Nefunguje to, samozrejme, na 100 %, lebo pri niektorých mužoch som presvedčený, že sú gejovia, ale vlastne sa mi iba páčia. 

Takýto typ intuície však môžu mať aj hetero ľudia, ktorí sa pohybujú v LGBTI+ komunite a majú odčítané isté komunikačné kódy. Ľuďom, ktorí fungujú čisto v heteronormatívnom svete, niečo také ani nemusí napadnúť, pretože ani nerátajú s tým, že by niekto mohol mať inú orientáciu.

Medzi komunikačné kódy patrí aj vzhľad?

Nie každý feminínny muž musí byť gej a nie každý maskulínny muž je heterosexuál. Miera maskulínnosti a feminínnosti nevyhnutne neurčuje orientáciu. Ja si napríklad všímam pohľady alebo to, či si intuitívne dovolím flirtovať. Zároveň mi môžu niečo naznačiť slová a výrazy, ktoré sú blízke komunite, ale komunikačné kódy skôr vychádzajú zo spoločných hodnôt a tém, ktoré prežívame. 

17. mája si každý rok pripomíname európsky Deň boja proti homófobii, bifóbii a transfóbii. Hovorí sa, že nenávisť vychádza zo strachu, myslíš si, že ľudia s homofóbnymi a transfóbnymi názormi sa dúhovej komunity boja?

Majú veľmi mylnú predstavu, kto vlastne dúhová komunita je a kto sú LGBTI+ ľudia. Myslia si, že sme sexuálni predátori alebo amorálni ľudia, takže sa v skutočnosti neboja nás, ale svojej popletenej predstavy, ktorá je úplne odlišná od reality. Ľudia, ktorí začnú bližšie spoznávať našu komunitu, často zistia, že sme absolútne rovnakí ľudia s rovnakými príbehmi, s rovnakými citmi, s rovnakými starosťami a rozdielov medzi nami až tak veľa nie je.

Aj ja som si všimol, že na odbúravanie predsudkov najlepšie funguje osobná skúsenosť.

Zober si, že aj teraz sedíme v Teplárni, o ktorej si ľudia často myslia, že „to je ten gej bar vykričaný“, a keď sem prídu, tak zistia, že tu ľudia sedia, rozprávajú sa, dajú si kávu alebo drink a je im veselo a nič nevšedné sa tu vlastne nedeje. Zo začiatku, keď sme otvorili, sa ma ľudia chodili pýtať, či tu máme nejaké izbičky a eskorty, a ja som bol v šoku. 

Otvorene opisovať svoju skúsenosť a nerobiť z dúhovej témy nič extra pomáha meniť vnímanie v spoločnosti.

Ja každému rád načapujem pivo, ale nechápal som, prečo by sme tu mali mať eskorty. A to ti ukazuje nevedomosť niektorých ľudí, ktorí si predstavujú, že ľudia z  LGBTI+ komunity od rána nerobia nič iné, iba súložia. Asi mnohých sklamem, lebo chodíme aj do práce, aj kôš musíme vyniesť, aj do potravín chodíme.

Ak vedia reálne skúsenosti ľudí zbližovať, malo by byť úlohou menšinovej komunity sprostredkovať túto skúsenosť a ukázať spoločnosti, aká je v skutočnosti?

Otázka je, čo je v záujme celej spoločnosti. Chceme, aby nám bolo spolu fajn, aby sme nemali zbytočné konflikty a napätie? Pre mňa nie je vzájomné porozumenie len o potrebe časti spoločnosti, ale je v záujme všetkých zúčastnených. Práve v diverzite a celej jej pestrosti je potenciál rozvoja spoločnosti. Žiaľ, toto porozumenie z väčšinovej časti spoločnosti často neprichádza a táto úloha potom zostáva na samotných ľuďoch z LGBTI+ komunity alebo na aktivistoch a aktivistkách, ktorí sa tejto téme venujú. 

Vo svete vidíme, že čím viac ľudí z komunity sa k nej otvorene hlási, tým viac búrajú predsudky.

Čím viac ľudí žije otvorene a opisuje svoju skúsenosť, tým viac to prispieva k prijatiu. Napríklad keď niekto príde po víkende do práce, v kuchynke prebieha debata, kde a s kým kto trávil víkend, tak povie, že bol som s partnerom, bola som s partnerkou. Stačí v bežných situáciách povedať pravdu a nerobiť z dúhovej témy nič extra, pretože to sú momenty, ktoré menia vnímanie v spoločnosti.

Čo majú spoločné hity od Queen a Madonny? Patria medzi 9 slávnych piesní, ktoré sa stali hymnami dúhovej komunity

Pomáhajú pri prijatí aj dúhové pochody? 

Určite áno, je to osvedčený model, ktorý sa zopakoval v množstve krajín. V USA to v šesťdesiatych rokoch skúšali v tichosti, prosili o toleranciu, podporovali nás lekári a odborníci a nič sa nemenilo. Zmenil to až ten moment, ked boli ľudia zrazu v uliciach a mali na čele napísané „som gej“, „som lesba“ alebo „som trans“. Prítomnosť v uliciach znamenala, že už nešlo o čísla alebo nejakú neznámu skupinu ľudí, ale o konkrétnych ľudí, ktorí pochodovali za svoje práva. 

V každej krajine sa pri týchto podujatiach rozpúta diskusia a veľa ľudí rozpráva aj o bratislavskom Pride, že tam niekto provokuje. Ale tvrdia to väčšinou ľudia, ktorí tam v živote neboli. Keď prídu osobne, zistia, že to je veľmi príjemný rodinný deň, kde ľudia počúvajú hudbu, idú v sprievode a nič také dramatické sa tam nedeje. Problémom býva aj mediálny obraz podujatia. Útržky a tváre, cez ktoré zobrazujeme túto udalosť, môžu spôsobiť dezinterpretáciu celého Pridu.

Takže sa hľadá škandál aj tam, kde nie je? 

Na Pride sa stáva, že sa vystrihujú z kontextu exotickejšie oblečení ľudia. Lenže je úplne v pohode, že tak chodia. Veď máme aj karneval a nikto nehovorí:„Pozrite sa, čo tí heteráci robia počas karnevalu, muži poobliekaní v ženskom a ženy v mužskom, veď to je nenormálne.“ Takéto zovšeobecňovanie nikomu nenapadne. Ak by sa nafotila celá pestrá škála a všetky rôzne typy ľudí, tak aj reakcie na Pride by boli iné.

Ale aj táto téma sa vyvíja a aj slovenské médiá začínajú postupne rozumieť, že naozaj netreba hľadať škandál tam, kde nie je, a robiť z Pridu Sodomu a Gomoru, keď sa tam nič také nedeje. Na Hviezdoslavovom námestí býva aj detský kútik, kam prídu aj dúhové rodiny, aj hetero rodiny so svojimi deťmi. Deti sa hrajú, kým rodičia sledujú koncerty alebo popíjajú kávičky, takže z môjho pohľadu je napríklad bratislavský Pride veľmi konzervatívny, rodinne založený.

Móda je skvelou ukážkou, ako sa rodové prejavy menia. Pred dvadsiatimi rokmi by bol pre chalana úplný trapas dať si ružovú, dnes to už nikto nerieši.

Zlepšuje sa vďaka týmto skúsenostiam vnímanie a miera prijatia dúhovej komunity na Slovensku?

Akceptácia gejov a lesieb je väčšia, pretože poznáme viac príbehov a máme tak viac poznania. Vtedy zrazu ubúda predsudkov a zbytočne nenávistných reakcií. Dúhová komunita je však pestré spektrum a transrodoví ľudia ešte mnohých vyrušujú. Na gejov a lesby si už možno zvykli a zrazu je tu ktosi neznámy, a kým spoločnosť získa dostatok skúseností na prijatie, chvíľu to potrvá.

Bohužiaľ, sú skupiny ľudí, ktoré zámerne vytvárajú nenávisť pre politické ciele. Transrodoví ľudia sa tak ocitajú pod neustálou paľbou a musia sa opätovne obhajovať. Namiesto dialógu tak máme nefunkčnú konfrontáciu.

Transrodoví ľudia už nemusia počas tranzície podstúpiť povinné kastrovanie, aby si mohli zmeniť doklady. Napriek tomu, že ide o rozhodnutie odborníkov, rozpútalo to zbytočnú debatu, pri ktorej ľudia používajú termíny, ktorým nerozumejú. Ak sa bavíme o pohlaví, ide o biologickú tému, ale ak sa bavíme o rode, je to skôr sociologická téma. Vedel by si vysvetliť základné pojmy a rozdiel medzi pohlavím a rodom?

Pre pochopenie tejto témy sú tieto pojmy kľúčové. Sú tri základné kategórie, ktoré nám pomôžu zorientovať sa: pohlavie, rod a orientácia. Pohlavie sú isté biologické znaky, ktoré sú iné u mužov a iné u žien. Ani tu to nie je úplne jednoznačné, pretože existuje malé percento ľudí, ktorí sa rodia ako intersexuáli a nemajú jednoznačné pohlavné znaky.

Od týchto biologických čŕt sa potom odvíjajú očakávania a úlohy, ktoré ako spoločnosť pripisujeme danému pohlaviu. Tomuto hovoríme rod a tieto vlastnosti sa v čase a priestore menia a vyvíjajú. Napríklad dnes máme zaužívané, že chlapcov obliekame do modrého a dievčatá do ružového, ale toto existuje posledných 50 rokov. Na konci 19. storočia bol veľký hit obliekať chlapcov do vznešenej ružovej a dievčatá do modrej, pretože to bola farba čistoty a nevinnosti. Veľmi zjednodušene je rod nejaký balík očakávaní mužskosti a ženskosti, ktorý sa vyvíja. 

Pri transrodových ľuďoch nekorešponduje ich pohlavie, teda biologické znaky, s vnútorným prežívaním týchto spoločenských očakávaní. Transrodová osoba nevníma samu seba v súlade s rodom, ktorý jej pripísali na základe pohlavia, ale snaží sa žiť, mať rodový prejav, používať nové meno a zámená, ktoré sú v súlade s jej vnútorným prežívaním.

Pochybnosť o vlastnej hodnote je veľkou témou nielen pre single ľudí, hovorí psychoterapeutka

Samostatná kategória je potom orientácia, teda citová, romantická a sexuálna príťažlivosť k iným osobám. Zdôrazňujem citovú a romantickú zložku, pretože pri lesbách, gejoch a bisexuálnych osobách sa často orientácia redukuje len na sexuálnu.

5x rýchlo a úprimne s Romanom Samotným

Aká je tvoja najväčšia výzva posledného mesiaca a ako ju zvládaš?

Mal by som menej pracovať, viac oddychovať a mať menej štruktúrovaný čas. Zvládam to tak, že hovorím na každý ďalší projekt áno, takže mám v tomto rezervy. 

Čo podľa teba ľudia vo veľkom ignorujú a mali by tomu venovať viac pozornosti?

Pre rovnováhu vo vesmíre by mali ľudia dbať na to, aby dobre jedli. Aby mali raňajky, obed, večeru, aby sedeli a aby sa vtedy iba rozprávali. Podľa mňa je strašným problémom Slovenska, že nemáme kultúru stolovania, že sa ako rodiny, priatelia každý deň nestretávame a nerozprávame sa o tom, čo zažívame.

Kedy máš pocit, že sa najviac učíš?

Keď idem trošku mimo svojej komfortnej zóny, keď idem do neznáma. Snažím sa stále vytvárať výzvy, stále si vytváram nejaké nepohodlie, aby som aj ja spochybnil nejaké svoje zažité schémy.

Kedy si naposledy precítil, že život fakt stojí za to?

Každý deň. Ja sa ráno zobudím a ja sa tak teším, že „dobré ránko“.

Na čo si v poslednom mesiaci alebo období minul najviac peňazí?

Ja strašne veľa peňazí míňam na jedlo, ja strašne rád jem.

Ja si pri téme rodu a meniacom sa súbore očakávaní od mužov a žien vždy spomeniem na francúzskych kráľov, ktorí na zdôraznenie svojej mužnosti nosili opätky, aby im vynikli lýtka. 

Áno, móda je skvelou ukážkou, ako sa rodové prejavy menia. Pred dvadsiatimi rokmi by bol pre chalana úplný trapas dať si ružovú, dnes to už nikto nerieši. Rodové prejavy sú kultúrny kód, ktorý si vytvárame v nejakom časopriestore. Sú indiánske kmene, ktoré majú šesť rodov, a viaceré kultúry nemajú náš binárny koncept rodu, teda nerozlišujú len mužský a ženský. Rôzne časy a rôzne miesta majú rôzne znaky.

Francúzski muži si dávajú pri pozdrave pusu na líce, inde v Európe by to pre mužov znamenalo úplnú potupu, a pritom vo Francúzsku je to úplne normálna vec, ktorú nikto nerieši.

Je používanie správneho slovníka, napríklad vybraných zámen pri trans ľuďoch, prejavom rešpektu, ktorý môže byť ďalším krokom k prijatiu dúhovej komunity? 

Určite áno. Poviem ti jednoduchý príklad. Máme kamošku, ktorá sa volá Mária, ale všetci jej hovoríme Mary a aj ona sa s touto prezývkou stotožňuje. Nikto jej nebude silou-mocou hovoriť inak, všetci to tak akceptujú a nikto s tým nemá problém. Ľudia bežne oslovujú iných tak, ako im je príjemné, ale pri trans ľuďoch to je zrazu problém? 

Kľúčové je rešpektovať identitu človeka, ja nemám právo niekomu hovoriť, ako sa on môže cítiť a kto je, lebo ja nežijem jeho príbeh. Keď ma slušne poprosí, aby som rešpektoval jeho voľbu, tak naozaj neviem, čo získam tým, keď budem tú osobu silou-mocou oslovovať po svojom. Mne ide o to, aby som s tou osobou mal porozumenie, rešpekt a slušnosť, tak akceptujem obyčajnú vec, o ktorú ma žiada, lebo jemu alebo jej to korešponduje s tým, ako sa cíti a kým je. 

Pri niektorých slovách si ani neuvedomujeme, že ide o škatuľkovanie, prípadne pri nálepke „homosexuál“ o redukovanie niekoho na jeho sexuálnu orientáciu. Mali by sme pri snahe o väčšiu tolerantnosť zachádzať aj do takýchto nuáns, ktoré možno ľudia považujú za detaily?

Všetci si uvedomujeme silu jazyka. Každý z nás zažil momenty, keď nás slová zasiahli a možno zranili. Slovo homosexuál pripomína skôr medicínsky problém ako niečiu identitu a zbytočne zdôrazňuje sexualitu. Ak sa potom orientácia redukuje len na sexuálnu, tak sa zabúda na romantickú a citovú.

Súčasťou plnohodnotného ľudského vzťahu je, samozrejme, aj sex a sexualita, ale aj množstvo ďalších aspektov vzájomného spolužitia. Preto sa snažíme slovník upravovať, aby bol v súlade s obsahom používaných pojmov a zbytočne neprehliadal dôležité aspekty, ktoré by mala spoločnosť chápať.

Napríklad ak sa niekto verejne prihlási k svojej orientácii a identite, nenazývajme to „priznanie k homosexualite“, pretože to naznačuje, že sa priznáva k niečomu zlému.

Človek, ktorý otvorene povie, že je gej, nič zlé nespravil ani nespáchal, iba oznámil svetu svoju identitu. V otvorenej spoločnosti, kde sa ráta s tým, že rodová identita aj orientácia sa pohybuje na nejakom spektre a nie je len o dvoch možnostiach, by ani takýto oznam nebolo treba robiť. Ak by sme mali v spoločnosti otvorené nastavenie, bolo by prirodzené, že človek len v istom momente artikuluje svoje vnútorné prežívanie a nie je za tým nános odhaleného tajomstva.

Organizuješ mnohé podujatia, kde dávaš dúhovým ľuďom priestor slobodne sa prejaviť. Pomáha kultúra a umenie sprostredkovať prvú pozitívnu skúsenosť s LGBTI+ komunitou, ktorá potom prispieva k odbúravaniu predsudkov?

My sa neustále snažíme pozývať ľudí do svojho sveta, aby videli, kto sme. Občas sa stane, že sa niekto pýta: „Ja som hetero, môžem tam ísť?“ Samozrejme, že áno, tvoríme bezpečný priestor, kde rešpektujeme všetky identity a prejavy náklonnosti.

Človek, ktorý otvorene povie, že je gej, nič zlé nespravil, iba oznámil svetu svoju identitu a nemal by za tým byť nános odhaleného tajomstva.

Kultúrne podujatia slúžia nato, aby sme mohli priblížiť svoju životnú skúsenosť a príbehy ľuďom, ktorí ich nemajú ako inak vidieť. Aj do baru Tepláreň aj na eventy, ktroré organizujem, chodí veľký mix ľudí rôznych orientácií a rodových identít a všetci sa cítia bezpečne, pretože sa snažíme rešpektovať, že ľudia sú pestrí. 

Takýto bezpečný priestor pomáha aj ľuďom z komunity, ktorí ešte nenabrali odvahu verejne prejaviť svoju identitu?

Pre mnohých je to veľký míľnik v sebaprijatí. Už len vstúpiť do gej baru je pre niekoho prvý krok, pretože zrazu sa prezentuje navonok v nejakom priestore, kde ho však môže vidieť suseda alebo sesternica. No keď sa ocitnú v skutočnom fyzickom priestore, kde sú ľudia s podobnými príbehmi, je to pre nich veľká úľava. Vidia, že v tom nie sú sami a že ľudia z LGBTI+ komunity žijú normálne životy, majú vzťahy, chodia do práce a neskrývajú sa pre svoju identitu. 

Čo môžeme ako spoločnosť spraviť, aby sme prestali vnímať dúhovú komunitu a zvyšok populácie ako dva protichodné svety a posilnili vzájomné prijatie? 

Veľmi pomôže, ak sa prestaneme povyšovať a pozerať na ľudí zvrchu, ale začneme jeden druhého viac počúvať a trpezlivo vnímať, čo nám hovoria iní ľudia o svojej životnej skúsenosti. V LGBTI+ komunite každý týždeň zažívame, že nám niekto tak zvrchu blahosklonne dovolí vôbec existovať.

Ale my sme sa tak narodili, máme právo existovať a nedovolíme si rozhodovať o živote iných. Ak nebudeme k ostatným pristupovať z piedestálu, ale skúsime každého vnímať ako človeka, ktorý môže mať inú skúsenosť ako ja, možno s pár inými premennými vo svojom príbehu.

Roman Samotný

Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského, pracoval ako redaktor v tlačovej agentúre SITA a týždenníku Plus 7 dní, následne pôsobil ako dramaturg a scenárista v TV JOJ. V súčasnosti sa venuje organizovaniu podujatí a tvorbe online magazínu pod vlastnou značkou Queer Slovakia. Spolupracuje s Iniciatívou Inakosť a PRIDE Košice na viacerých projektoch. Okrem toho píše scenáre pre Silnú zostavu v RTVS a venuje sa aj hudbe ako DJ Vesnu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Ondrej Kubovič z ESET-u: Čo raz napíšete či pošlete online, je navždy. Nepomôže ani posielanie fotiek na jedno pozretie

Čítaj viac

Zdravá miera technológií je nápomocná aj v rodičovstve. Vybrali sme 5 nástrojov, ktoré vám uľahčia výchovu

Čítaj viac