Pred dôležitými spoločenskými témami netreba zatvárať oči, ale treba na ne upozorňovať a otvorene o nich hovoriť. Odvahu, čestnosť a spravodlivosť už desať rokov oceňuje Biela vrana, ktorej hrdým partnerom je aj O2. Preto sme pre vás pripravili sériu rozhovorov s jej laureátmi.

Po Emílii Trepáčovaj, Erikovi Balážovi a Andrejovi Bánovi pokračujeme Štefanom Strakom, ktorý vedie Rómov k ekologickému farmárčeniu. Snaží sa ukázať, ako si môžu aj ľudia, ktorí trpia chudobou a podvýživou, zabezpečiť kvalitné potraviny či palivo.

Bielu vranu ste získali za projekt ekozáhrad, ktorý dlhodobo funguje na východe Slovenska. Čo pre vás toto ocenenia znamená?

Je milé a príjemné, že si nás niekto všimol aj v ďalekej Bratislave. My na severovýchode Slovenska robíme svoje aktivity a to, že to rezonuje, je určite potešujúce. Záujem verejnosti a novinárov, ktorý je s tým spojený, vnímame tak, že vďaka nemu môžeme predstaviť našu myšlienku aj ďalším regiónom.

Ako a kedy tento nápad vznikol?

Samotná myšlienka v roku 2006, keď som bol na jednom pobyte v Rakúsku. Dal som si také voľnejšie obdobie, cestoval som a vnímal som, že je čas na návrat domov. V zahraničí je pekne a dobre, ale korene mám na východnom Slovensku.

Dá sa povedať, že vás k tomu inšpirovalo zahraničie?

Určite. Skúsenosti, ktoré som nadobudol hlavne v Rakúsku, Nemecku a vo Švajčiarsku boli veľmi dobré a chcel som z nich niečo preniesť aj na Slovensko. Nastal čas návratu.

V krajinách, ktoré spomínate, fungujú podobné projekty bežne?

Je to bežné. My rozvíjame koncept sociálnej farmy. Sú to nielen Rómovia, môžu to byť aj ľudia so zdravotným znevýhodnením. Tiež ľudia z ďaleka, ktorí sa tu chcú uchytiť. Pre nich je to dobrá možnosť, ak ešte neovládajú jazyk a chcú sa naštartovať v spoločnosti aj cez prácu v záhrade. V zahraničí to funguje, sociálne farmy aj sociálno-liečebné farmy, na Slovensku je to celé ešte len v plienkach.

V koľkých mestách na Slovensku učíte ľudí záhradníčiť?

Momentálne v 30 lokalitách Prešovského kraja, kde rozvíjame záhradníčenie u Rómov. V budúcnosti by sme skúsenosti radi preniesli aj do iných krajov. Ak bude záujem a budeme na to mať sily aj ľudí.

Venujete sa naplno iba ekozáhradám alebo pracujete aj na iných projektoch?

Mám aj iné projekty, pretože mám aj svoje zamestnanie. Pracujem ako regionálny koordinátor pre komunitné centrá, čiže som zamestnancom Implementačnej agentúry Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a popri tom vediem občianske združenie Svätobor, v rámci ktorého máme projekt s názvom Romano Barardo.

Názov v preklade z rómskeho jazyka znamená Rómovia záhradníci. Keď som sa pred časom pýtal jazykovedcov, ako sa po rómsky povie záhrada, hovorili mi, že Rómovia majú pre záhradu výraz bar. Pousmial som sa, že Rómovia chodia do záhrady do baru. Zároveň slovo bar znamená aj kameň, čiže je to aj fuška, robota. Odvodením od slova bar vzniklo slovo barardo, teda záhradník. Vypovedá to o tom, že Rómovia vo svojej histórii naozaj nemali záhradníčenie.

„Na jednej strane fungujeme tak, že spoločne s Rómami kultivujeme verejné priestranstvá, ale našou dlhodobou agendou je to, že im pomáhame pri domčekoch zakladať záhradky.“

Rómsky jazyk ako taký nepozná slovo záhradník. Pozná slovo záhrada, ale nepozná slovo záhradník. To, čo sa nesie ako taká červená niť naprieč tým celý projektom je myšlienka, že aj títo bývalí kočovníci sa už usadili, že sa tu cítia dobre a chcú pracovať s krajinou aj pôdou. Cieľom projektu je tiež ukazovať, že Rómovia záujem majú, a že práca mnohým z nich ide veľmi dobre.

Ako sa ľudia k projektu dostávajú?

Je to rôzne. Veľa cestujem, hlavne tu na východe a vidím, kde čo a ako funguje. Mnohí sa nám aj ozývajú. Poväčšine je to nejaký nadšenec, napríklad kňaz, učiteľ, starosta alebo aktivista. V niektorých oblastiach riešia problém, že Rómovia reálne hladujú. Chcú im zaviesť spoločnú záhradu, zavolajú nás, aby sme im prišli pomôcť rozvinúť komunitné záhradníčenie.

Na jednej strane fungujeme tak, že spoločne s Rómami kultivujeme verejné priestranstvá, ale našou dlhodobou agendou je to, že im pomáhame pri domčekoch zakladať záhradky. Naozaj sa ukázalo, že mnohé komunity nefungujú tak, že susedovi preskočíme plot, ideme a nakradneme zo záhrady gadža, ale že máme svoje a nepotrebujeme chodiť kradnúť kdesi k susedom. Ak sa Róm stará o pôdu a robí to dobre, je to pekné a získava si tým istý rešpekt aj od Nerómov.

V rámci projektu absolvujú Rómovia školenie. Ide o kratšie časové obdobie alebo sú s vami dlhodobo?

Sú komunity, s ktorými spolupracujeme už vyše 10 rokov, čiže s nimi máme dlhodobý vzťah. Potom sú takí, ktorí prídu len tak tréningovo. Máme víkendový kurz výsadby, u nich je už potom miestny ambasádor, naša spojka, s ktorým riešime náradie, stromčeky… Nemohli by sme fungovať bez mnohých dobrovoľníkov v obciach.

Ostávate s ľuďmi, ktorí sa zapoja do projektu, v kontakte aj po školení? Sledujete, ako skúsenosti so záhradníčením zužitkujú v ďalšom živote?

Sledujeme to, pretože chceme vedieť či to vôbec malo nejaký zmysel. Nie je nám jedno, ako sa títo ľudia vyvíjajú, a tiež nám záleží na tom, čo sa stane so stromčekmi. Aj Rómovia nám často zavolajú a povedia: „Števo, Rado (vedúci lektor, pozn. redakcie), poďte nám ukázať, ako máme stromčeku ostrihať konáriky.“

„V rámci zahraničnej stáže som pochopil, že práca v záhrade je jedna výborná psychoterapia. Keď mám náročný deň, tak si večer idem buď zabehať, alebo si vezmem do ruky motyku a mám svoju ‚motykoterapiu‘.“

Ak vidia, že stromčeku sa nedarí, zase nám volajú a pýtajú sa, v čom je problém. Tí, ktorým záleží na úrode, sa z roka na rok stretávajú s rôznymi úlohami či už je to zavlažovanie, alebo rez. Sme vlastne akísi kočovní záhradníci. Chodíme do terénu a tam, kde nás zavolajú, sa snažíme radiť a riešiť konkrétne situácie.

Ako ste sa k záhradníčeniu dostali? Pôvodne ste vyštudovali psychológiu.

V rámci zahraničnej stáže som pochopil, že práca v záhrade je jedna výborná psychoterapia. Keď človek vydá energiu starostlivosťou o pôdu, zem mu to vráti. Keď mám náročný deň, tak si večer idem buď zabehať, alebo si vezmem do ruky motyku a mám svoju „motykoterapiu”. Vyslovene si potrebujem vykompenzovať duševnú prácu tým, že niečo fyzicky robím či už športujem, alebo pracujem v záhrade.

Týmto sme začínali, pretože prvou aktivitou, ktorú sme mali, bola chránená dielňa, ktorá slúžila práve ľuďom s depresiami, so schizofréniou a s rôznymi ťažkosťami. Ľuďom, ktorí potrebovali v záhrade nájsť cestu k sebe a k tomu, aby zvládali stresy v živote. V podstate je to ďalší rozmer projektu. Jeden je sociálny a druhý terapeutický.

Koľko ľudí pôsobí vo vašom združení a koľkí už prešli vaším školením?

Aktuálne sme 12, dlhodobo ale spolupracujeme s vyše 100 dobrovoľníkmi. Teraz, keď sme rátali počet ľudí, ktorí prešli našimi školeniami, tak sme ich za všetky roky napočítali už vyše 1 000. Sú to deti, mládež, dospelí. Vekovo to nie je limitované. Škôlkari už chytia hrabličky a dôchodcovia, tí predsa len chcú mať nejakú aktivitu. To je jeden z dôležitých rozmerov našej činnosti. Zapájame celé rodiny. Aby dieťa videlo už u svojej mamy, že niečo robí a je v záhrade, a aby si cez učenie napodobňovaním osvojilo zručnosti. Rodičia by mali ísť príkladom.

Na Slovensku sú voči Rómom určité predsudky. Ako ich vnímate vy? Zmenili ste počas rokov práce s nimi svoj postoj?

Moje názory sa vyvíjajú. Čím dlhšie s nimi spolupracujem, o to viac vnímam, že pojem Rómovia zastrešuje veľmi úzku skupinu ľudí. Na Slovensku sú napríklad olašskí Rómovia, v Prešovskom kraji máme zase skupinu, ktorá sa volá Rumungri, potom sú tu maďarskí Rómovia. Každá skupina má iné povahové a typologické rysy. Je veľmi zaujímavé všímať si, aký majú stále živý kastovný systém. Keď sa s niektorými rozprávam, povedia mi: „Vieš, Števo, my sme Rómovia, potom sú Cigáni, potom sú nejakí degeši.“

Oni sa vyslovene sami delia na tých, ktorí majú vyššie vzdelanie alebo zamestnanie a dosiahli isté bohatstvo alebo majetkový status. Tí si hovoria Rómovia. Tí „obyčajnejší” až po tých chudobných sú potom podľa nich Cigáni až degeši. Kastovný systém stále funguje a v praxi vidno, že Rómovia z jednej kasty zvyčajne nemajú záujem stretávať sa s Rómami z inej.

Keď vznikla istá spoločenská diskusia o tom, že Rómovia z Luníka IX by mali prísť do okresu Vranov nad Topľou, zdvihla sa u miestnych Rómov veľká vlna pobúrenia. Povedali: „Nie, my tu žijeme v poriadku, čistote a nechceme tu Rómov, ktorí budú žiť inak.”

Chcem tým povedať, že na Slovensku je podľa odhadov 400-tisíc Rómov. O 200-tisíc z nich sme nikdy nepočuli, lebo tí fungujú úplne normálne. Tých, o ktorých sa hovorí, že sú zo sociálne vylúčených skupín, je možno 200-tisíc a ešte aj tí sa členia do rôznych skupín.

„Rómovia sa vyslovene sami delia na tých, ktorí majú vyššie vzdelanie alebo zamestnanie a dosiahli isté bohatstvo alebo majetkový status.“

Stáva sa, že keď s naším projektom niekde prídem, sú nadšení a pozvú nás domov, inde prídem a vysmejú ma, povedia mi, že toto nie je pre nich a že to nikdy robiť nebudú. Myšlienka, ktorá je v pozadí, znie, že nemáme univerzálny recept pre všetkých, ale tí, ktorí majú záujem, sa nám ozývajú sami.

Je to veľmi zaujímavé a pravdupovediac aj trochu prekvapujúce.

Prekvapilo to aj mňa. Až po rokoch som zistil, že takto fungujú a dokonca aj pri uzatvorení sobášu je cítiť veľký vplyv rodiča na výber životného partnera. Mne moji rodičia nehovorili, koho si mám vybrať, s kým mám žiť, ale u Rómov je tento vplyv rodiny stále silný. Dokonca niekde so sobášmi až kupčia. Dieťa môže byť ešte mladé a jeho rodič ho bez jeho vedomia niekomu predá.

Vráťme sa späť k vašej práci. Čo vás na nej najviac teší?

Keď vidím, že ľudia majú z práce v záhrade radosť, že ich baví a vidia v nej zmysel života. Mnoho Rómov, ktorí sú nezamestnaní, presedí celé dni pri sociálnych sieťach a to, že ich chytí niečo z reálneho života a je to napríklad téma založenia nejakej záhrady, vnímame ako veľmi pozitívne, zdravé a zmysluplné. Teší ma spokojnosť a radosť ľudí, keď vidia, že im niečo pekne kvitne pred domom, keď si majú čo dať do hrnca, keď záhrada slúži na to, aby bol ich život bohatší a kvalitnejší.

Vyzeráte, že máte veľa práce a okrem toho máte ešte mnoho iných aktivít. Čo robíte, keď nepracujete?

Svojej manželke som povedal, že mám aj jednu milenku. Keď sa pýtala, že akú, tak som zdelil, že mojou vernou milenkou je moja práca (smiech). Robím aj počas víkendov, ale určite to, v čom mám ukotvenie a spokojnosť, je manželka Júlia a dcérka Dianka.

Moja práca sa s rodinným životom spájať dá. Aj keď je dcérka ešte veľmi maličká, je na všetko zvedavá. Beriem ju všade, kde sa len dá. Nenechávam ich sedieť doma, kým ja idem do záhrady. Moje veľké potešenie a radosť je, že môžem fungovať s týmito 2 vtáčatkami. Vtáčatkami preto, lebo manželka je rodená Káčerová, ja som Straka. My sme taký vtáčí rod.

A teraz k tomu ešte pribudla aj Biela vrana.

Áno, môj život sa celý točí okolo vtáčích pojmov (smiech).