Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Drsná budúcnosť, extrémne efekty aj skľučujúce osudy hrdinov. Týchto 6 dystopických príbehov sa s vami nebude maznať

Ak máte dosť sladkej utópie aj bežnej reality, pustite si jeden z kinohitov a precíťte ďalekú budúcnosť.

Dajte sa uniesť do budúcnosti, na vzdialené planéty, ktoré odhaľujú možnosti nepoznané na Zemi. Pri týchto príbehoch však vo vás zarezonujú nielen extrémne efekty a pútavá vizualita, ale aj ich posolstvo. Každý príbeh totiž nastavuje zrkadlo aj našej súčasnej spoločnosti a morálnym rozhodnutiam. Vybrali sme pre vás tie najlepšie dystópie z postapokalyptickej Zeme, vesmírnych lodí a fantastických planét, ktoré už teraz nájdete v ponuke Maxu.

Vesmírna loď vám v obývačke síce nezaparkuje, ale do budúcnosti sa s Maxom prenesiete na dva kliky. Na tri, ak máte O2 Paušál, lebo Max máte k paušálu za zvýhodnenú cenu

Mad Max: Furiosa

Pripravte sa na vizuálnu explóziu, ktorá vás vtiahne do sveta adrenalínu a chaosu. Režisér George Miller opäť vytvoril filmový zážitok, ktorému dominujú drsné podmienky, surová púšť, pomsta aj odvaha. Väčšina akčných scén sa však natáčala v reálnom prostredí s minimálnym využitím počítačových efektov (CGI). 

Mad Max: Furiosa nadväzuje na populárnu sériu Šialený Max a pokračuje v známom štýle rýchlym tempom, brutálnymi scénami a melancholickou atmosférou. Presne tak, ako ju poznáme aj od predchodcu Mad Max: Zbesilá cesta z roku 2015, v ktorom si zahrali Charlize Theron a Tom Hardy.

Mladú Furiosu (Anya Taylor-Joy) unesie gang motorkárov na čele s hrozivým Dementusom (Chris Hemsworth), ktorý jej vezme všetko, čo milovala – matku aj celé detstvo. Furiosa ich však chce pomstiť, a tak sa vydáva na nebezpečnú cestu domov. Ocitne sa uprostred vojnovej zóny, kde musí najskôr bojovať o holý život a prežiť množstvo neľahkých skúšok. 

Duna 

Ste pripravení čeliť púštnym červom na vyprahnutom Arrakise? Dvojica filmov DunaDuna: Časť druhá je adaptáciou prvého dielu veľkolepej sci-fi ságy autora Franka Herberta odohrávajúcej sa vo vzdialenej budúcnosti. 

Prvý film, ktorý získal šesť Oscarov a štyri ďalšie nominácie, odhaľuje počiatky boja medzi rodmi Atreides a Harkonnen o nadvládu nad planétou Arrakis – zdrojom vzácneho halucinogénneho korenia, od ktorého závisí medzihviezdne cestovanie. Intrigy a nevraživosť sa postupne pretavia do krutosti, dramatické vyvrcholenie je však iba začiatkom celého príbehu.

Duna: Časť druhá plynule nadväzuje na prvý film a cestu hlavného hrdinu k pravde a moci. Paul Atreides (Timothee Chalamet) spolu s obyvateľmi púšte spoznáva nielen samého seba, ale najmä minulosť svojej rodiny.

Režisérovi Denisovi Villeneuvovi sa podarilo vytvoriť pre kultový príbeh unikátny a pôsobivý vizuál vďaka lokáciám na púšťach v Jordánsku a Spojených arabských emirátoch, dokonalej hudbe aj sofistikovaným dizajnovým kostýmom. Podľa dostupných informácií sa už chystá tretia časť – Spasiteľ Duny.

Elysium

Je rok 2154. Spoločnosť je rozdelená na dve časti – bohatí žijúci na umelej vesmírnej stanici a všetci ostatní, ktorí žijú na zničenej planéte Zem pod dozorom robotov. Režisér Neill Blomkamp v akčnom sci-fi trileri Elysium kombinuje sociálny komentár s fascinujúcimi vizuálnymi prvkami. 

Jodie Foster v role tajomníčky zastupujúcej obyvateľov vesmírnej stanice stojí proti postave Maxa (Matt Damon), bojovníka zo Zeme s obrovskou odhodlanosťou. Obaja sú ochotní urobiť všetko pre to, aby dosiahli svoj cieľ – tajomníčka Delacourt sa snaží za každú cenu ochrániť luxusný životný štýl obyvateľov kozmickej stanice, zatiaľ čo Max na nej chce získať miesto. 

Vesmírna stanica Elysium, pomenovaná po gréckom ekvivalente raja, totiž poskytuje obyvateľom čistý vzduch a vodu, dostatok potravy a technológie umožňujúce liečbu takmer všetkých ochorení, ktorú Max tak zúfalo potrebuje.  

Elysium však nie je len príbehom zápasu medzi dvoma tábormi prekypujúcim napätím, adrenalínom a dynamickými scénami. Je to najmä zamyslenie sa nad naliehavými otázkami spoločenskej nerovnosti a spravodlivosti.

Blade Runner

Svetlá a tiene krutej budúcnosti, tiesnivé cyberpunkové vizuály a urbanistické kulisy – to je pôvodný Blade Runner z roku 1982, ktorý právom patrí medzi kultové sci-fi snímky. Režisér Ridley Scott v tejto neónovej dystópii vytvoril podmanivú, no depresívnu víziu budúcnosti. Film otvára otázky identity, ľudskosti a morálky najmä vo vzťahu k replikantom – umelým, takmer ľudským bytostiam, ktoré má hlavný hrdina v podaní Harrisona Forda za úlohu zlikvidovať.

Industriálna estetika a atmosféra tmavého a daždivého Los Angeles roku 2019 prispievajú k pocitu hlbokého odcudzenia. Hoci snímka spočiatku nebola veľmi úspešná, dnes patrí k najvýznamnejším dystopickým filmom. Ikonický záverečný monológ o slzách v daždi určite poznajú všetci oddaní milovníci sci-fi.

Pokračovanie Blade Runner 2049 sa odohráva o 30 rokov neskôr. V roku 2017 ho natočil Denis Villeneuve a podarilo sa mu prehĺbiť atmosféru dystopického sveta, no stále zostať verný pôvodnej vízii Blade Runnera

Hlavný hrdina, Blade Runner menom K (Ryan Gosling), odhalí desivé tajomstvo, ktoré môže uvrhnúť celý svet do chaosu. Aby tomu zabránil, musí vyhľadať protagonistu prvého filmu. Stretnutie medzi dvoma hlavnými postavami prehlbuje prepojenie medzi starým a novým svetom a nadväzuje na nostalgiu osemdesiatych rokov. 

Chcete si potrápiť mozog ešte viac? Týchto 7 sci-fi filmov vo vás zarezonuje ešte silnejšie

Napriek občasným výhradám k pomalšiemu tempu patrí Blade Runner 2049 medzi najlepšie hodnotené sci-fi snímky 21. storočia. Oba kultové filmy Blade Runner aj Blade Runner 2049 nájdete na Maxe. Momentálne už prebiehajú prípravy na voľné pokračovanie – seriál Blade Runner 2099, v ktorom si zahrajú Michelle Yeoh či Hunter Schafer a natáčal sa aj v neďalekej Prahe.

Hry o život (Hunger Games)

V nekompromisných Hrách o život sa deti a tínedžeri menia na obete a vrahov. Ako ďaleko je krutý režim ochotný zájsť v snahe zachovať „poriadok“? 

Sága natočená podľa obľúbenej knižnej predlohy ukazuje dystopickú budúcnosť cez vnímanie tínedžerky Katniss – aj preto sa stala populárnou najmä medzi dospievajúcim publikom. 

Zvrátená reality show Hry o život sa koná každý rok. Táto „zábavka“ vytvorená totalitným režimom náhodne vyberie 24 detí a dospievajúcich z 12 okresov a postaví ich proti sebe na veľkom a krutom bojisku, na ktorom sa ľudské hodnoty aj detská nevinnosť strácajú pod tlakom prežitia.

Mladí účastníci sú nútení premeniť sa na strategických bojovníkov a bezohľadných súperov, pretože tu nie je priestor na slabosť či súcit – ide o život. Víťazom sa môže stať iba ten, kto je ochotný zájsť najďalej. 

No to ešte totalitný režim Capitol nepoznal Katniss, nenápadnú bojovníčku, ktorá svojou bystrosťou nájde aj iné možnosti, ako prežiť. Stane sa tak tvárou revolučného odboja proti režimu, ktorý je hlavným motívom všetkých štyroch dielov ságy. 

Prvý kontakt (Arrival)

Kto sú, odkiaľ prišli a čo chcú? Tieto a mnohé ďalšie otázky sa musí pokúsiť zodpovedať lingvistka Louise Banks spolu s tímom elitných vedcov a vyšetrovateľov v snímke Prvý kontakt. V dvanástich svetových metropolách totiž pristáli neznáme vesmírne lode a hrozí vypuknutie globálneho chaosu. 

V napätej atmosfére sa postupne rozpadá všetko, čomu obyvatelia Zeme verili, a osud ľudstva stojí na schopnosti vzájomnej komunikácie medzi jednotlivými svetovými lídrami.

Režisér Denis Villeneuve, ktorý stojí za niekoľkými kultovými dystopickými snímkami, v Prvom kontakte otvára otázky o dôležitosti jazyka, význame času a ich vzájomnej previazanosti. Okrem Oscara za najlepší zvuk a niekoľkých nominácií v hlavných kategóriách sa film môže pochváliť aj skvelou Amy Adams v hlavnej úlohe.  Prvý kontakt patrí v sci-fi žánri medzi vizuálne najsilnejšie snímky a nad hlbokým príbehom plným prekvapení budete rozmýšľať ešte niekoľko dní po pozretí.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Psychológ Martin Miler: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

Čím lepšie poznáme seba, tým lepšie sa nám žije aj odoláva rôznym obavám.

Možno vás súčasná práca až tak nebaví a uvažujete, že by ste skúsili nové kariérne smerovanie alebo sa len presťahovali na iné miesto, lebo by to pre vás bolo z nejakého dôvodu lepšie. No vtom sa v hlave ozve niekoľko výstražných signálov, scenáre plné pochybností a radšej to necháte tak. Strach z nových vecí či výziev je prirodzený, ale nemusí vás obmedzovať. Psychológa Martina Milera sme sa spýtali, ako sa svojim strachom, najmä pri zásadných rozhodnutiach či skúšaní nových vecí, vzoprieť.

Niekedy na plnú hlavu starostí pomôže aj (ne)obyčajné varenie. Lucia a Palo vás na svojich kurzoch naučia recept na spomalenie

S psychológom a psychoterapeutom Martinom Milerom sme sa rozprávali aj o tom:

  • odkiaľ sa vôbec strach vzal,
  • ako funguje náš mozog, keď sa rozhodneme pre zmenu,
  • ako utlmiť vnútorný hlas, ktorý neustále zneisťuje naše rozhodnutia, 
  • ako nás pri prežívaní strachu formovalo detstvo,
  • prečo je dôležité sebapoznanie
  • a ako sa dá naučiť pracovať s emóciami v náš prospech.

Začnem úplne od základu. Prečo sa vôbec bojíme?

Strach, podobne ako akákoľvek iná emócia, vzniká ako reakcia na naplnenie alebo nenaplnenie nejakej potreby. V tomto prípade ide o nenaplnenie potreby bezpečia. 

Na jednej strane sme vybavení strachom, aby nás chránil, ale na druhej strane aj zvedavosťou, potrebou objavovať svet okolo seba a meniť ho. Keď je napríklad dieťa v bezpečnom prostredí a nič dramatické sa okolo neho nedeje, tak môže pokojne zisťovať, ako svet funguje. Ak je v ohrození, tak pravdepodobne pocíti strach, ktorý mu hovorí, že niečo nie je v poriadku. Reaguje na to hnevom alebo zamrzne, aby bolo neviditeľné a aby ho imaginárny predátor nezožral. 

Takže strach evolučne vychádza z dávnych čias, keď nás ohrozovali reálne predátory? 

Áno. Dnes síce žijeme v spoločnosti, kde podobné ohrozenia neexistujú, no či sa nám to páči, alebo nie, máme telá a mozgy lovcov a zberačov. 

Sme dobre vybavení na život v nejakej prérii, kde je potrava, ktorú si vieme buď pozbierať, alebo uloviť. Sú tam aj predátory, ktoré nás môžu napadnúť, ale vieme pred nimi utiecť alebo ich premôcť. Na tento život je naša emocionálna výbava vynikajúca.

Aké sú teda súčasné spúšťače strachu

Dnes potrebujeme prekonávať iné typy predátorov, ktoré ani zďaleka nie sú také ohrozujúce ako tie v minulosti. No prežívame ich podobne. Naše strachy sa väčšinou spájajú so spoločenskými alebo kultúrnymi fenoménmi.

Keď má niekto vystúpiť a hovoriť na verejnosti, tak má strach. Ak by to aj nedopadlo dobre, tak ho nikto nepríde zjesť – my to však pociťujeme, ako keby nás niekto naozaj mal prísť zjesť. Rozum síce hovorí, že môžeme zostať pokojní, veď sa nič nedeje. Lenže kultúrno-spoločenské dôvody nám našepkávajú, že sa strápnime, čo si o nás ľudia pomyslia, klesne nám akýsi sociálny status. Keď sa na to pozrieme racionálne, tak si uvedomíme, že je to úplne irelevantné.

Intenzita strachu, ktorý prežívame, hoci aj pri rovnakej veci, sa môže medzi nami výrazne líšiť. Prečo? 

Závisí to od toho, aké vzorce súvisiace so strachom sme dostali (predovšetkým) od rodiny. Učenie neprebieha tak, že nám rodičia hovoria: „Tohto sa boj a tohto už nie.“ Väčšinu z toho, čo nám odovzdávajú, si často ani neuvedomujú. 

Keď sa mama bojí psa a jej reakcia je v zmysle „dávaj si pozor, aby ťa neuhryzol“, dieťa sa naučí, že je pes nebezpečný. Dospelý to ani nemusí pomenovať, ale dieťa, čím je menšie, tým lepšie nasáva emócie. Strachom sa teda učíme.

Potom je veľká výzva vedieť rozpoznať, čo je môj strach a čo som sa nevedomky naučil alebo prebral od niekoho iného.

Každá emócia, ktorú prežívame, má svoju funkciu. Mali by sme ju vnímať ako poradný hlas.

Je teda pravdepodobné, že aj obavy pustiť sa do niečoho nového sme nadobudli od rodičov, ktorí vyrástli v období plnom strachu?

Strach je v nás evolučne zakorenený a poskytoval nám akýsi pocit istoty a bezpečia. Minulý režim, v ktorom žili naši rodičia, veľmi nepodporoval skúšanie nových vecí, preto vybočenie z nalinajkovanej cesty nebolo veľmi časté. Je preto prirodzené, že rodičia prenášajú svoju skúsenosť aj na súčasnosť a vedia ponúknuť množstvo príkladov, keď to nevyšlo alebo zle dopadlo. 

Naša schopnosť konať je však možná aj napriek tomu, že nás okolie odrádza. Keď chceme ísť ďalej či vybočiť, je to najmä v našich rukách. 

Keby to bolo úplne bez strachu, obavy alebo neistoty, postrádalo by to aj dobrodružstvo. Na ceste môžeme natrafiť aj na prekážky, ale ak máme motiváciu, prečo na ten kopec lezieme, tak je dobré sa tam vydať. Určite sa nájdu ľudia, ktorí vám budú hovoriť, aby ste tam nechodili, lebo sa šmyknete, padnete, oderiete sa, niečo si zlomíte… Potenciálne riziká budú vždy. 

Ako na to, aby spomínaná motivácia zafungovala a možné obavy okolia nás nebrzdili?

Keď veríme svojim schopnostiam a dôverujeme si, že máme dostatočnú výbavu, aby sme sa na spomínaný kopec vyškriabali, tak je namieste strach prekonať. Vtedy môžeme povedať blízkym, že počujeme, čo nám hovoria, ale veľmi nám to nepomáha. Zároveň treba zdôrazniť, že je to naša cesta. 

My po nej potrebujeme kráčať a potrebujeme si ju vyskúšať. To, čo pritom zažijeme, môže byť dobrou skúsenosťou do budúcna. Či sa nám to páči, alebo nie, oveľa viac sa učíme zo situácií, ktoré sa nám úplne nepodaria na prvý pokus. V opačnom prípade si ani neuvedomíme, ako sme sa k tomu dopracovali. Keď sú tam nejaké úskalia a niekde aj padneme, tak sa naučíme, že to nabudúce potrebujeme obísť alebo urobiť inak. 

Veľké obavy môžeme mať aj z dôležitých životných rozhodnutí, ako je zmena práce, ukončenie vzťahu či sťahovanie. Vieme, že by nám podobná zmena mohla prospieť, ale aj tak sa do nej radšej nepustíme, lebo sa bojíme, čo by prišlo.

Strach je súčasťou ľudskej výbavy. Zvieratá sa na rozdiel od nás snažia opustiť prostredie, ktoré im nevyhovuje. Keď nemajú dosť potravy, vedia, že ak zmenu neurobia, tak neprežijú. 

Psychológ Matúš Bakyta: Naša identita je častokrát postavená iba na práci. Ak o ňu prídeme, sme stratení 

My vieme, že prežijeme, a presviedčame sa, že aj keď je to zlé, tak to poznáme a aspoň vieme, čo nás čaká. Stále to bude asi rovnako zlé, ale vieme s tým nejako narábať, čiže napokon je jednoduchšie v tom zotrvať. 

Každá zmena si vyžaduje istú energiu. Ak som na mieste, ktoré mi energiu výrazne konzumuje, môžem mať pocit, že už nemám žiadne záložné zdroje, aby som to zmenil. Kariérna zmena či nový vzťah je niečo, čo možno nepoznám, a môžem snívať, aké by to mohlo byť fajn, ale nikto mi nepotvrdí, že mi v tom bude na 100 % dobre.

Kde nabrať odvahu, aby sme sa do takýchto zmien napokon pustili?

Základ je nastaviť si hranice, za ktoré už nie som ochotný ísť. Súvisí to aj s mierou utrpenia, ktorú práve zažívame. Je dostatočne veľká na to, aby sme zmenu uskutočnili? Vtedy pomáha zamyslieť sa a pýtať sa samého seba, či mi to naozaj takto vyhovuje. 

Je dobré sa pozrieť aj do minulosti, lebo často máme mylný pocit, že stav, ktorý prežívame tu a teraz, tu bol vždy. 

Je zmena, ktorú vnímam ako lepšiu, naozaj taká ohrozujúca, ako ju prežívam? Cítim sa schopný ju zvládnuť, aj keď prídu nástrahy? Podstata je v tom, ako poznám samého seba a viem sa o seba oprieť a postarať.

To znamená, že pri práci so strachom je dôležitá aj sebareflexia?

Určite áno, je to jeden zo základných pilierov nášho fungovania. Ak som vedel fungovať v nejakej práci predtým, tak to budem vedieť aplikovať aj v tej ďalšej. Som schopný naučiť sa  aj niečo nové a možno viem urobiť aj niečo, čo v tejto chvíli ani netuším. 

Preto je dobré sa pozrieť aj do minulosti, lebo často máme mylný pocit, že stav, ktorý prežívame tu a teraz, tu bol vždy. Pred 20 rokmi sme predsa boli niekde inde a za tých x rokov sme sa aj niečo naučili a niekam sa posunuli. 

Za normálnych okolností sme schopní rastu až do staroby. Aj zdravý 70-, 80-ročný človek sa môže začať učiť cudzí jazyk. Nepôjde mu to tak dobre, ako keď bol mladší, ale mozog stále používa.

Čo robiť v prípade, keď mám v rozhodovaní stále zmätok a môj vnútorný hlas ma bojkotuje?

Ak napríklad chcem zmeniť prácu, môžem z toho pociťovať strach, lebo idem do niečoho nového – nepoznám to a neviem, či to vyjde. No v tomto procese sa objavujú aj iné emócie ako strach a s nimi má zmysel pracovať a uvedomovať si ich. 

Môžem cítiť túžbu to vyskúšať, som zvedavý, aké to bude, keď sa do toho pustím, cítim vzrušenie, keď premýšľam, aké by to bolo. Môžem byť aj nahnevaný, lebo vnímam, že nenapĺňam svoj potenciál. 

To všetko sú dôležité informácie a bolo by dobré sa na chvíľu zastaviť, navnímať ich a pomenovať. Zrazu zistím, že nič z toho, čo tam je, nie je proti mne, každá emócia má svoju funkciu a pôsobí ako akýsi poradný hlas.

Podstata je v tom, ako dobre poznám samého seba a viem sa o seba oprieť a postarať.

Na nové aktivity, väčšie či menšie zmeny bude však potrebný aj dostatok energie. 

Mozog je úžasný optimalizátor využívania energetických zdrojov. Niektoré stereotypné činnosti vieme vykonávať „na autopilota“ – tak, že si ich ani neuvedomujeme. Ak ho však chceme preprogramovať, potrebujeme na to energiu. 

Napríklad, keď sa učíme šoférovať, na začiatku vnímame jeden, druhý, tretí pedál, potom značky, iné autá, daj prednosť v jazde, chodcov, cyklistov… No keď už šoférujeme dostatočne dlho, prestaneme to intenzívne vnímať, dokonca sa môžeme pri jazde aj s niekým rozprávať alebo počúvať hudbu. 

Takže vidíme, že aj veľmi sofistikovaná činnosť sa dá automatizovať. Keď však vycestujeme do Británie, kde sa jazdí na opačnej strane, tak chvíľku potrvá, kým si to prehodíme, no napokon nastane preprogramovanie nášho autopilota. 

Dá sa to aplikovať aj do iných oblastí života?

Autopilot vie fungovať aj na oveľa vyšších úrovniach. Ovplyvňuje aj náš pracovný výkon, partnerskú dynamiku, vzťahy s kolegami, priateľmi a inými ľuďmi. Niekde naše nastavenia môžu byť optimálne a niekde potrebujú zmenu. Treba rátať s tým, že na to budeme potrebovať nejakú energiu a že bude aj nejaký čas trvať, kým sa to naučíme a osvojíme si nové návyky.

Je ešte niečo, čo môžem urobiť, aby sa mi v súvislosti so strachom z nového žilo ľahšie?

Ja som veľký fanúšik sebapoznania. Ide o akési odstúpenie od seba a uvedomenie si všetkých myšlienok a emócií, ktoré v danej chvíli prežívam. V tomto prípade hovorím o človeku, ktorý je dostatočne emočne a aj kognitívne kompetentný. 

Ak by to bolo také jednoduché, tak by to ľudia aj častejšie robili. Mnohí sú práve uväznení v niektorej z emócií, napríklad zostávajú v strachu, a vtedy je ťažké odstúpiť od seba. 

Poznanie je proces, ktorého je každý do nejakej miery schopný. Nehovoríme o nejakej patológii, ale nie je to zadarmo, musíme sa tomu venovať. Bolo by úplne najlepšie, keby nás tým vybavili už rodičia. Ale aj tí najlepšie vybavení to stále potrebujú nejakým spôsobom trénovať a aktualizovať.

Martin Miler

Je psychológ a psychoterapeut. Psychológiu vyštudoval na Fakulte humanistiky TU v Trnave v roku 1998. Odvtedy sa venuje práci s ľuďmi. Má atestáciu z klinickej psychológie. Pracuje najmä ako psychológ a psychoterapeut vo svojej súkromnej psychologickej praxi. Tiež je výcvikovým facilitátorom v psychoterapuetickom smere Prístup zameraný na človeka PCA. Má viac ako 19-ročné skúsenosti v psychoterapeutickej praxi, 5 rokov bol členom Rady a Prezídia Slovenskej komory psychológov, z toho necelé 4 roky bol jej prezidentom.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.