Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Nie, fotogenickosť naozaj nehrá pri selfie žiadnu rolu, je to len o správnej technike.

Selfie alebo „svojka“ je autoportrét, na ktorý nie je potrebné žiadne komplikované nastavenie. V porovnaní s minulosťou, keď vlastné podobizne kreslili alebo fotili niekoľkí ľudia a veľké fotoaparáty, ju dokážeme urobiť do pár sekúnd len tak z ruky pri všetkých možných činnostiach. 

Zberateľský kúsok, ktorému je jedna predná kamera málo. Smartfón Vivo V23 5G vyniká najmä dobrými foťákmi

So slovom selfie sme sa mohli prvýkrát stretnúť už okolo roku 2000. V roku 2013 sa selfie stalo podľa Oxford English Dictionary slovom roka. Denne vznikne okolo 92 miliónov selfíčok vrátane tých vašich. 

No štatistiky už nehovoria, s koľkými z nich sme naozaj spokojní a koľko ide do koša. Aby ste mohli zdieľať fotky, ktoré nebude treba hodiny triediť na „použiteľné“ a „rýchlo preč“, pripravili sme si niekoľko tipov, ako (sa) fotiť. 

V redakcii sme sa rozhodli všetky vopred vyskúšať na smartfóne Vivo V23 5G, ktorému sme u nás dali prívlastok „selfiefón“:

Pózujte 

Ako by povedala Madonna: Strike a pose!“ Napadlo vám už niekedy použiť fotku z vodičského či občianskeho preukazu ako svoj autoportrét, ktorým sa pochválite na sociálnych sieťach? Dokladové fotografie sú nudné z viacerých dôvodov a pre jeden z nich možno trpia aj vaše selfie. 

Ak sa fotíte s rukou vystretou priamo pred seba a smartfón držíte pri tom vo zvislej polohe, tak ste ideálny uhol nevychytali. Ak k tomu vypnete hruď, vystriete ramená a aj hlavu držíte vzpriamenú, na fotke môžete pôsobiť, akoby ste boli v jednom kŕči.

Pri ďalšom fotení na to poďte takto: nakloňte smartfón, pootočte alebo nakloňte hlavu, nebojte sa pootočiť aj trupom, prípade sa fotiť z profilu. Hľadajte správny uhol. Zrejme to chvíľu potrvá, no ak nájdete súlad medzi sebou a smartfónom, selfie dostanú úplne nový rozmer.

Očný kontakt

Keď sa snažíme upútať niečiu pozornosť, uprene naňho hľadíme, aby sme nadviazali očný kontakt. Rovnako to funguje aj s portrétnou fotografiou: ak chcete svojou selfie zaujať, pozerajte sa priamo do objektívu selfie kamery.

Existuje síce mnoho pekných fotografií, kde model či modelka pozerajú kamsi do neznáma, ale pozornosť s nimi udržíte len nakrátko, aj preto sa väčšina tituliek magazínov pozerá priamo na vás.

Pri selfie je to ešte o niečo náročnejšie, pretože pri pohľade do neznáma budete pôsobiť, akoby ste boli fotením otrávení. Je lepšie pozerať sa priamo do kamery, teda do hornej časti smartfónu. 

Dýchanie ústami 

Určite ste si všimli, že väčšina modeliek a modelov pri fotografovaní necháva mierne pootvorené ústa, pracovne to nazývame „dýchanie ústami“. 

Ak máte ambíciu pôsobiť na selfie atraktívnejšie, skúste tento trik. Nechajte len mierne pootvorené ústa, zapojte aj kútiky a pridajte k tomu príjemný úsmev. Vaša tvár nebude pôsobiť kŕčovito, ale uvoľnene. 

Pozor na veľké otváranie úst – ak ústa otvoríte príliš, budete vyzerať skôr udivene. 

Prirodzenosť nadovšetko

Na sociálnych sieťach sa vylepšovacie filtre tešia veľkej obľube. Jeden klik a vyzeráme ako chodiaca dokonalosť. Keďže Vivo V23 5G dokáže urobiť retuš, makeup aj pomôcť so správnou pózou za pár sekúnd, museli sme to využiť. 

Áno, je to jednoduché a lákavé, ale zároveň aj veľmi škodlivé. Ak budete telefón s retušou v reálnom čase kupovať napríklad svojim deťom, skúste sa s nimi predtým o používaní filtrov porozprávať. Na dokonalú vizáž sa zvyká ľahko.

Nadhľad zľahčuje 

Ak niekoho fotíte z podhľadu, vyvoláte tým pocit dominancie, väčšej sily a veľkosti. Pokiaľ sa nebavíme o seflie. V prípade, že sa fotíte zdola sami, vyvoláte si jedine 4 brady, spadnuté líca a unavené oči. 

Ak chcete pôsobiť sviežo, mlado a aj štíhlejšie, skúste radšej (jemný) nadhľad. Aj pri ňom je dôležitá miera – ideálne je fotiť sa len o kúsok vyššie nad čelom. 

Pozor na tiene 

Fotografovať na priamom slnku je jeden z tých horších nápadov vôbec. S najväčšou pravdepodobnosťou budete mať na fotke také „prepálené“ miesta, že z nich zostane len biela plocha. Okrem toho budete mať prižmúrené oči a pravdepodobne bude vidno výrazné tiene mobilu.

Jednoduchým riešením je nájsť najbližší tieň a spraviť si selfie tam, napríklad pod stromom. Ak chcete selfie vylepšiť ešte o jeden level, nájdite polotieň a lúče slnka využite ako špeciálny efekt, ktorý jemne prechádza cez vašu tvár. Krása!   

Viete, ako využiť všetky zadné fotoaparáty na telefóne? Tu je 6 tipov na kreatívnejšie fotky 

Nájdite zaujímavé pozadie

Dobre zvolené pozadie dokáže vytvoriť atmosféru a podčiarknuť selfie. Veľmi príjemne pôsobí rozmazané pozadie, vytvorí okolo vás neostrý ruch, v ktorom vyniknete. Rozmazané pozadie, bokeh efekt, je povinnou výbavou skoro každého nového smartfónu.

Napriek tomu, že pozadie je nejasné, vnímame ho. Preto je dôležité, aby bolo niečím zaujímavé. Ak si spravíte selfie pred jednofarebnou stenou, výsledok nebude veľmi príjemný, aj keď budete vyzerať fantasticky.

Pozadie nemusíte vždy rozmazať „na maximum“. Prepracované smartfóny, ako napríklad aj Vivo V23 5G, umožňujú nastaviť jeho mieru – na Vivo V23 5G stačí pri fotení kliknúť v pravom dolnom rohu na symbol f-.

Svetlo je všetko alebo zlatá hodinka vylepší selfie

Ak radi fotografujete, určite viete, že svetlo hrá kľúčovú rolu. Ak ste sa o to veľmi nezaujímali, máme tip, ktorý vylepší nielen selfie, ale aj všetky ostatné fotografie: najlepšie svetlo budete mať vždy počas takzvanej zlatej hodinky, teda hodinu po východe alebo hodinu pred západom slnka. Vtedy je svetlo príjemne mäkké a farby sú sýte.

Ak sa vám nechce vstávať alebo západ slnka nestíhate, môžete použiť aj externé svetlo (napríklad lampu), ktoré pri selfie umiestnite pred tvár, aby ju osvetľovalo. 

Ak použijete externé svetlo s modrými tónmi, budete pôsobiť studenšie, naopak, ak použijete žlté, budete pôsobiť živšie. 

Smartfón Vivo V23 5G má pri selfie kamerách aj dvojicu svetiel, ktoré slúžia na osvetlenie portrétu. V nastaveniach blesku nájdete možnosť upraviť teplotu tohto svetla na modrú, neutrálnu bielu alebo žltú.  

Úsmev je najmilšie gesto 

Na akú tvár sa budete pozerať radšej: s úsmevom alebo zamračenú? Zachmúrenú či sebaistú? Smutný, otravený či nahnevaný výraz nechajte na iné situácie, svet chce vidieť bezstarostné tváre. 

Dobrú náladu nemusíte vyžarovať cez prehnané pózy či smiech pripomínajúci Jokera. Pozitívna nálada z vás bude vyžarovať aj jemným pozdvihnutím kútikov. Ak úsmev myslíte úprimne, smejú sa aj vaše oči. A ak ho potrebujete vyčarovať na fotku do niekoľkých sekúnd, stačí myslieť na niečo príjemné alebo vtipné.

Sebavedomo budete pôsobiť so správnym držaním tela a hlavy. Jemne vystrite chrbticu a ramená, vytiahnite krk a hlavu dajte hore – ale v prirodzenej pozícii, nie prehnane našponovanú. Trošku zdvihnite obočie, aby sa vám viac otvorili oči. Použite k tomu jemný nadhľad a nezabudnite na úsmev. 

Experimenty so selfie 

Ani pri selfie sa kreativite medze nekladú. Je priam žiadané, aby ste sa v množstve selfie odlíšili. Ak si trúfate na niečo náročnejšie, skúste dvojitú expozíciu, teda kombináciu dvoch fotografií – na jednej bude vaša selfie a na druhej napríklad príroda. Spolu budú zjednotené na jednej fotke, pričom sa budú jemne prekrývať, ako keď sa pozeráte do skleneného výkladu. 

My sme tento efekt našli ako samostatný režim na Vivo V23 5G. Ak ho smartfón má, nájdete ho pod názvom dvojitá expozícia (double exposure). V inom prípade ho nájdete v aplikáciách na úpravu fotiek.  

Skupinová selfie so samospúšťou 

Selfie milujeme, aj keď chceme zachytiť pekný moment s kamošmi či rodinou – no šťastlivec, ktorý drží telefón vpredu, bude mať aj najväčšiu hlavu na fotke. Nie preto, že by skutočne mal obrovskú hlavu, ale preto, že perspektíva nepustí.

Ak je vás na fotke viac, foťte selfie so samospúšťou – umiestnite mobil na pevné miesto, oprite ho, ale snažte sa ho nechať čo najviac kolmo, aby vás zbytočne nezväčšoval ani nedeformoval. Potom len nastavte čo najdlhšiu samospúšť (aspoň 10 sekúnd, aby ste nemuseli dobiehať), uložte sa vedľa seba, nezabudnite na všetky predchádzajúce tipy a počkajte na (skvelý) výsledok. 


Ak chcete selfie ako zo selfiefónu, Vivo V23 5G si môžete kúpiť k akémukoľvek O2 SMART paušálu na začiatok už od 0 €.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ako vybrať mobil pre školáka? Máme pre vás 8 tipov

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac