Týždeň som behal s osobným trénerom na zápästí. Naučil ma behať rozumnejšie a relaxovať

Začínajúcim aj rekreačným bežcom môžu inteligentné hodinky ukázať nový spôsob behania. Príjemnejší, efektívnejší a oddychovejší.

Smart hodinky Huawei Watch GT2 Pro pripomínajú klasické hodinky na zápästie, no slúžia aj ako skvelý partner pre rekreačných športovcov: od horolezcov cez snoubordistov až po hráčov golfu. Ale vďaka možnosti osobného trénera na zápästí urobia najväčšiu radosť bežcom.

100 športov v krásnom dizajne? Huawei Watch GT2 Pro sú špičkové smart hodinky. Chcem si prečítať recenziu

Behať sa dá takmer v každom počasí aj v pandemickej situácii. Ak ste už začali a potrebujete nakopnúť a behávať pravidelne alebo motiváciu ešte len hľadáte, osobný tréner na zápästí môže byť pre vás ideálna voľba.

Ja som rekreačný bežec, ktorý nemá ambíciu podávať športové výkony na úrovni bežca polmaratónu. Beh je pre mňa vyslovene psychohygiena. Behávam v priemere 3-krát do týždňa, v rozmedzí od 3 do 6 kilometrov podľa aktuálnych pocitov, s priemerným tempom 5.30 min./km.

Lákala ma možnosť dostať do mojej aktivity systém, tak som týždeň behal s asistenciou jednej z 13 komentovaných možností bežeckého tréningu, ktoré ponúka Huawei Watch GT2 Pro. Môj osobný tréner bol nekompromisný, ale férový a na najbližších riadkoch sa s vami podelím, čo ma naučil.

Pri výbere náročnosti tréningu sa držte pri zemi

Kým sa naplno rozbehneme, netreba podceniť prípravu. Bežecké kurzy v Huawei Watch GT2 Pro ponúkajú štyri náročnosti a vybrať si môžete tréning HIIT, beh v tempe, pomalý diaľkový beh, ľahký beh, beh na spaľovanie tukov alebo beh pre úplných začiatočníkov, ktorý kombinuje svižnú chôdzu a jogging.

Pri úvodnom výbere odporúčam dávku sebareflexie a sebakritiky, a ak ste doteraz vôbec nebehali, určite nepodceňujte tréning beh/chôdza pre začiatočníkov. Aj keď časy pri jednotlivých tréningoch pôsobia veľmi prívetivo, môžu to byť najdlhšie minúty vášho dňa.

Pred začiatkom tréningu určite kliknite na piktogram malého „i“ v krúžku, kde nájdete pomerne podrobný opis toho, čo vás počas behania čaká. Hviezdičky znázorňujú náročnosť tréningu, dozviete sa jeho dĺžku trvania, rozpis jednotlivých časti tréningu a krátky opis, ktorý vás odkáže na aplikáciu Huawei Zdravie.

Huawei Zdravie je podmienkou, ktorá môže, ale nemusí obmedzovať

Práve appka môže byť kritickým momentom pri rozhodovaní sa, či trénovať s Huawei Watch GT2 Pro. Hodinky totiž neviete spárovať s appkami tretích strán, takže nemôžete používať napríklad obľúbenú aplikáciu Strava.

Do akej miery to prekáža, závisí od toho, aký aktívny športovec ste. Ak to s behaním myslíte vážne, práve aplikácia tretej strany bude pre vás kľúčová. Nebol som totiž vždy „bežec psychohygienista“ a viem, aké dôležité môže byť zdieľanie zaznamenaných hodnôt či vytváranie virtuálnych tímov.

Ak je pre vás beh čisto zábava, tak ako pre mňa teraz, komplikáciu s aplikáciou nemusíte vôbec riešiť. Huawei Zdravie vie poslať namerané hodnoty do niektorých zdravotných aplikácií, ja som napríklad využil Zdravie v iOS a úplne mi to stačilo.

Samozrejme, aj samotná Huawei aplikácia vám vie ponúknuť všetky namerané dáta, prehľad histórie a návrhy na zlepšenie. Údajov je toľko, že ak im chcete rozumieť, určite budete googliť a čítať vysvetlenia pojmov v samotnej appke.

Nepodceňujte prípravu, aby vás tréner „nešikanoval“

Ja som si na trénovanie vybral kurz Ľahký beh, teda druhú úroveň náročnosti zo štyroch. Tréning trvá 28 minút a skladá sa z troch častí: zahriatie sa rýchlou chôdzou, beh alebo jogging a vychladnutie rýchlou chôdzou. Prvá a posledná časť tréningu trvajú zhodne po 3 minúty.

Čo som sa hneď pri prvom tréningu naučil, je, že na bežecký tréning s Huawei Watch GT2 Pro sa musíte pripraviť. Prvá vec je remienok − hodinky by ste mali mať pevne pripevnené k zápästiu, pretože celý tréning je postavený na meraní vášho srdcového tepu. Ak budú hodinky merať nesprávne alebo s výpadkami, bude tréning doslova peklo, pretože virtuálny tréner vás bude nabádať k tomu, aby ste pridali.

Pred behom sa určite najskôr rozcvičte. V prvom rade ide o ochranu vášho zdravia, keďže nerozohriate svaly a šľachy sa ľahšie zrania. Ďalší dôvod je zvýšenie srdcového tepu, aby ste nezačali bežať z pokojového stavu. Opäť by vás tréner v prvých metroch nútil pridať a mohlo by sa stať, že by ste hneď na začiatku bežali tak rýchlo, že by ste mohli mať problém tréning dokončiť. Stalo sa to aj mne a nebola to veľmi príjemná skúsenosť.

Počas prvého tréningu som v niektorých úsekoch behal rýchlosťou približne 4.30 min./km, pretože som mal podľa hodiniek veľmi pokojné tempo. V porovnaní s mojím priemerným, o minútu pomalším tempom, to bol celkom masaker. Dôvod tejto „šikany“, boli pohybujúce sa hodinky na pravom zápästí. Odporúčam preto nosiť ich na ľavom zápästí, kde je meranie tepu presnejšie.

Týždeň som používal smart hodinky. Pomohli mi žiť aktívnejšie? Dozviete sa tu

Posledným krokom prípravy sú bezdrôtové slúchadlá. Tréner v hodinkách na vás pomerne často rozpráva a okrem trénovania hlási aj počet zabehnutých kilometrov. Keby ste behali s „vykrikujúcimi hodinkami“ na zápästí, ľudia sa za vami budú otáčať, tak ako za mnou.

Samozrejme, hlasitosť sa dá znížiť, no je pomerne ťažké trafiť tú správnu. Ak nebudete počuť, budete často prikladať hodinky k uchu, čo vás bude rušiť pri behu. Podľa mojej skúsenosti iné ako Huawei bezdrôtové slúchadlá k hodinkám nepripojíte.

Tréner je správne utáraný, občas vie viac, ako čakáte

Poďme behať. Úvodné tri minúty rýchlej chôdze sú v pohode a tréner vás v podstate nechá tak. A to aj napriek tomu, že v tejto časti tréningu by ste mali mať tep v intervale 91 až 143 úderov za minútu. Zmenu časti tréningu hodinky oznámia vibrovaním a hlasovými povelmi.

Tréner vám bude v angličtine dávať rady, ktoré súvisia priamo s vaším tréningom, aj všeobecné tipy. Napríklad, že vaše tempo by malo byť také, aby ste sa pri ňom dokázali rozprávať, alebo ak nebudete vládať s dychom, na tri kroky sa máte hlboko nadychovať a na ďalšie tri by ste mali hlboko vydychovať.

Prekvapilo ma upozornenie trénera, že mám ruky spustiť nižšie, približne na úroveň bedrových kĺbov. Paradoxne som mal v momente upozornenia ruky nesprávne. Neviem, či išlo o všeobecnú radu, alebo hodinky dokážu sledovať aj správny pohyb rúk.

Počas bežeckej časti tréningu sa mal môj srdcový tep pohybovať v rozmedzí 134 až 153 úderov za minútu. Keď som bol mimo tohto intervalu, hodinky ma upozornili grafikou na displeji aj hlasovým povelom. Tréner mi oznámil aktuálny tep a pripomenul interval, v ktorom by sa mal tep pohybovať. Upozornenie vždy doplnil aj o spôsob, ako to spraviť. Napríklad hlbokým dýchaním alebo spomalením.

Ak som sa dlhodobo pohyboval v správnom tempovom intervale, tréner ma pochválil, pripomenul, že sa mám kochať okolitými scenériami alebo ma motivoval pridať. Keďže sa celý tréning odvíja od intervalu srdcového tepu, pripravte sa na to, že každé behanie bude trvať iný čas.

Bežte ďalej, ak vládzete

Po tréningu hodinky zaznamenávanie behu nevypnú, ale plynulo v ňom pokračujú. Ak bol pre vás tréning priveľmi ľahký alebo krátky, môžete behať ďalej a všetko sa bude zaznamenávať. Ak máte radi behy zaokrúhlené na celé kilometre, túto možnosť oceníte rovnako ako ja.

Aj keď som sa prvé behania s bežeckým trénerom trochu trápil, časom som si na tento štýl zvykol a behalo sa mi perfektne. V porovnaní s mojím pocitovým behaním som spomalil a cítil sa pohodlnejšie. Ako sa mi zlepšil čas na kilometer alebo či som schopný zabehnúť viac, si netrúfam odhadnúť.

Trochu ma prekvapilo, že bežecký tréning je postavený na jednorazovom trénovaní a nie na kontinuálnom dlhodobom behaní. V aplikácii Huawei Zdravie si síce viete nastaviť plán podľa cieľa, no neviete ho dostať do hodiniek. Aspoň mne sa to nepodarilo. Dať si teda za cieľ zlepšenie času na jeden kilometer bude vyžadovať doplniť si vedomosti a hodinky používať skôr ako meraciu pomôcku.

Podrobné štatistky a moje odporúčanie

Záznamy, ktoré vám hodinky ponúknu, sú od elementárnych, ako sú trasa behu alebo tempo každého zabehnutého kilometra, cez rôzne grafy zobrazujúce srdcový tep, rytmus krokov, nadmorskú výšku až po hodnotenia behu, ktoré hovoria o účinku aeróbneho tréningu, VO2Max alebo o tom, ako dlho by ste mali po behu regenerovať svoje sily.

Aktívnym športovcom s konkrétnymi cieľmi poslúžia smart hodinky Huawei Watch GT2 Pro ako spoľahlivý zdroj dát, ale ak chodíte behať vyslovene pre radosť a inteligentné hodinky využívate komplexne, čiže nielen na šport, tak je pre vás bežecký tréner perfektným riešením.

Počas behu vás upokojí, spomalí a ukáže vám typ behu, po ktorom si poviete, že išlo o zaslúžený relax. U mňa to presne tak fungovalo a týždeň s bežeckým trénerom na zápästí som si užil.


Huawei Watch GT2 Pro s bežeckým trénerom môžete mať k akémukoľvek O2 SMART Paušálu na začiatok už od 0 €. Ak si spojíte viac paušálov na jednu faktúru, môžete navyše získať zľavu na stabilný domáci internet až do 100 %.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ako vybrať mobil pre školáka? Máme pre vás 8 tipov

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac