Pohyb nie je dôležitý len pre našu fyzickú kondíciu, ale aj psychickú pohodu. Aj deťom preto musí od začiatku robiť najmä radosť, no neznamená to, že by sme šport mali odkladať do neskoršieho veku. Práve naopak, mali by sme s ním začať čím skôr.
Výber vhodného športu však podlieha rôznym faktorom, ktoré rámcuje spokojnosť dieťaťa, a preto by rodič mal byť trpezlivý. S psychologičkou Andreou Antalovou z O2 Športovej akadémie Mateja Tótha sme pripravili niekoľko bodov, ktoré vám pri hľadaní pohybovej aktivity pomôžu a lepšie vás nasmerujú:
Prirodzený vývoj dieťaťa
„Aktívny pohyb je dôležitý pre všetky vekové kategórie. Čím skôr s ním začneme, tým lepšie. Do úvahy však musíme brať prirodzené aspekty ľudského vývoja – sedenie, lezenie, státie a chôdza sa rozvíjajú postupne. Tieto aktivity patria k hrubej motorike, ktorá zahŕňa pohyby veľkých svalových skupín.
Okrem nej je dôležitá aj jemná motorika, ktorá sa týka menších svalových skupín a potrebujeme ju na pohyby vyžadujúce precíznosť a kontrolu, napríklad na kreslenie či držanie príboru. Je dôležitá aj pre športy, ktoré vyžadujú presnú techniku, ako je gymnastika alebo krasokorčuľovanie.
Jemná motorika si vyžaduje dostatočnú osifikáciu kostry a v predškolskom veku nie je dostatočne rozvinutá. Z hľadiska vývinu dieťaťa je preto najdôležitejšie budovanie vzťahu k pohybu, aby sa dieťa mohlo neskôr vybrať akýmkoľvek smerom.“
Správny čas na športovanie
„V predškolskom veku sa môžete venovať všeobecným aktivitám, ktoré zahŕňajú behanie, hádzanie, chytanie, plávanie, a cvičeniam, ktoré rozvíjajú pohybovú koordináciu a koncentráciu. Skvelým odrazovým mostíkom k získaniu všestrannosti je atletika, dieťa vďaka nej získa základy pohybu pre akýkoľvek šport a navyše podporuje jeho prirodzený rozvoj a zdravie.
Organizované športy so striktnejšími pravidlami je lepšie zaradiť až v školskom veku. Ak predsa chceme zapísať dieťa na konkrétny šport, dôležitá je voľba trénera, ktorý zohľadňuje možnosti jednotlivcov. Musí mať dostatočné znalosti o vývoji ľudského tela, aby od dieťaťa nevyžadoval to, na čo jeho telo nie je pripravené.
Výnimkou pri športoch je plávanie, ktoré sa odporúča už od najútlejšieho veku. Nie sú pri ňom zaťažené kĺby, priaznivo vplýva na celkový pohybový vývin, motoriku, svalový tonus aj koordináciu pohybov. K plávaniu by ste mali zaradiť aj ďalšie športy.
Všestranná príprava sa odporúča približne do 9. roku dieťaťa. Od tohto veku už vieme poukázať na slabé a silné stránky a môžeme začať premýšľať nad postupným presunom k špecializácii. Majme na pamäti, že telo sa v tomto veku stále formuje, a preto je dobré začať so špecializáciou až okolo 15. roku života. Predíde sa tak jednostrannej námahe a zvýšenému zaťaženiu kĺbov a svalov.
Pri striktnej špecializácii od 15. roku života je však potrebné pridať aj iné aktivity či športy, aby sme dieťa správne rozvíjali po psychickej aj fyzickej stránke.“
Dobrý tréner je dôležitejší, než si myslíte
„Niektoré deti sú veľmi energické, spoločenské, iné preferujú svoj priestor a pokojnejšie prostredie. Aj rovesníci môžu mať rôznu výšku a stavbu postavy. Na fyziologické a psychologické črty je dobré prihliadať, no nie sú jediným kritériom pri rozhodovaní.
Na jednej strane je pravda, že nie každé dieťa je pohybovo zdatné a, naopak, niektoré deti k športu veľmi inklinujú alebo majú viditeľné predpoklady na jeho vykonávanie. Pokiaľ však vyberieme správneho trénera, nezáleží na tom, či patrí dieťa do jednej či druhej kategórie. Vďaka správnemu vedeniu a motivácii sa môže posúvať míľovými krokmi.“
Dieťa vyberá, rodič rozhoduje
„Najlepším riešením je nechať dieťa, nech si samo vyberie, čo ho baví. Posúdiť, či sa na to hodí, má na to vhodný vek a predpoklady, by už mal rodič, ktorý sa môže obrátiť aj na odborníkov. Existujú športové inštitúcie, ako aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktoré sa deťom venujú už od štyroch rokov. Deti tu postupne prejdú viacerými športmi, a tak si majú možnosť vyskúšať, či ich budú naozaj baviť. Výber konkrétneho športu je potom jednoduchší a efektívnejší.
Musíme však prihliadať na schopnosti dieťaťa či jeho osobnosť, ktoré môžu výrazne ovplyvniť vlastný výber športu a mali by sme ich rešpektovať.“
Rozhodovanie si vyžaduje čas
„Rodič môže s dieťaťom aj skúšať rôzne športy a popritom navnímať, ktorý z nich by mohol byť ten ideálny, alebo sa môže s dieťaťom o športoch rozprávať a sledovať jeho reakcie, alebo jednoducho rôznym napodobňovaním skúšať športy v domácich podmienkach. Všetky tieto možnosti slúžia rodičovi ako doplnok pri výbere.
Pri hľadaní vhodného športu je dôležité zdôrazniť, že rodič by nemal mať príliš vysoké očakávania a veľmi dôležitá je trpezlivosť a pochopenie, pretože sa môže stať, že dieťa nebude inklinovať k jednému konkrétnemu športu alebo ho šport, ktorý si vyberie, po čase prestane baviť.
Rozhodne by sme deti nemali tlačiť do skúšania niečoho, na čo reagujú negatívne. Každý šport by im mal prinášať radosť či zábavu. Taktiež musíme prihliadať na vekové osobitosti, mali by sme sa orientovať v tom, čo detský organizmus zvládne, čo mu prospieva a čo mu škodí. Musíme vedieť, aké zručnosti má dieťa v určitom veku, a do úvahy treba brať aj individualitu dieťaťa.
Od druhu športu závisí, v akom veku s ním začať – keď sa dieťa dostane do tohto veku, veľakrát už má nejakú predstavu o tom, čo by ho bavilo a čo by rado skúsilo. V prípade, že to tak nie je, môžete navštevovať spomínané športové inštitúcie, ktoré umožňujú praktizovanie viacerých športov pod jednou strechou.“
Prípadne môžete vyskúšať všeobecnú športovú prípravu, vďaka ktorej dieťa získa základy pre široké spektrum športov.
Športové nadanie verzus talent
„Nadaním rozumieme mimoriadne vyvinuté vlohy či súbor vlôh, ktoré sú našimi predispozíciami na určitú činnosť. Ak vlohy aktívne rozvíjame, stávajú sa z nich schopnosti. Ak ich rozvinieme na mimoriadnu úroveň, môžeme hovoriť o talente.
Sú deti, na ktorých už od útleho detstva vidieť, že v porovnaní s rovesníkmi zvládajú (či už z hľadiska techniky, alebo kondície) náročnejšie cvičenia, napríklad vydržia dlhšie behať alebo vedia behať rýchlejšie. No nikdy nevieme povedať na 100 %, či má dieťa nadanie na určitý šport.
Môžeme využiť rôzne typy vyšetrení, ktoré zisťujú napríklad rýchlosť či vytrvalosť dieťaťa. Na názor sa môžeme opýtať aj učiteľa telesnej výchovy alebo trénera. Treba však myslieť na to, že aj deti, ktoré sú spočiatku málo pohybovo zdatné, môžu časom dosahovať výborné výsledky. Dispozície a nadanie sú síce dôležité, no v športe neprekonajú snahu a tvrdú drinu, ktorej sa dokáže podrobiť len málokto. Tí, ktorí na to majú a podrobia sa, to sú tí majstri sveta. Genetické danosti totiž ovplyvňujú výkon iba na 20 %.“
Aký je rozdiel medzi športovým talentom a nadaním?
Radí tréner Michal Tóth
Keď hovoríme o genetickej danosti, rozoznávame tri pojmy: vlohy, nadanie a talent.
Vlohy sú vrodené dispozície (nemusia sa týkať len športových predpokladov), ktoré sa nemusia nikdy prejaviť, resp. pokiaľ nie je dieťa v správny čas na správnom mieste, nerozvíjame ich.
Nadanie je vrodená dispozícia, ktorá sa už prejavila, napríklad nadanie na rýchlosť. Ale stále je to len nejaká všeobecná predispozícia na danú športovú disciplínu.
A talent je potom priaznivá zhoda viacerých vlôh, ktoré sú limitujúce pre konkrétny šport. Napríklad futbalista sa rýchlo a ľahko zdokonaľuje v technike, vníma a rozumie pohybu na ihrisku, má taktické myslenie. Z tohto je zrejmé, že talent ako celok nevieme úplne rozpoznať pri prvých tréningoch malých detí. Organizmus sa vyvíja a niektoré danosti sa prejavia neskôr.
Predpoklady nestačia, šport musí dieťaťu robiť radosť
„Niekedy dieťa už pri hre ukazuje špecifické pohybové zručnosti, ktoré môžu byť vhodnou predispozíciou na konkrétny šport. Napríklad keď má dieťa na svoj vek nadpriemernú výšku, rado vysoko skáče a pri hrách si všímame dobrú kondičku a koordináciu pohybov, môžeme predpokladať, že preň bude vhodný basketbal.
Stále to však nemusí znamenať, že toto dieťa bude mať basketbal rado. Rodič by ani v takomto prípade nemal mať vysoké očakávania a mal by dbať na preferenciu dieťaťa. Samotné predpoklady totiž na úspech nestačia, dieťa musí byť motivované a robiť šport s radosťou.“
Kolektívny alebo individuálny šport
„Pri kolektívnych športoch učíme deti spolupráci, vzájomnej disciplíne, začleneniu do kolektívu a budovaniu schopnosti uniesť prehru, tešiť sa z výhry. Je tu však častá súťaživosť a agresivita, ktorú neprijme každé dieťa. Vo veku 6 až 7 rokov sa môžu prejaviť aj problémy týkajúce sa začlenenia do kolektívu. Práve v tomto období začína dieťa vnímať spoluprácu v hrách, ale aj zdravé súperenie.
Niektoré deti preferujú menej sociálnej interakcie alebo sú menej priebojné a iné môžu pociťovať veľký tlak, keď vedia, že ich výkon ovplyvňuje výsledok ostatných členov tímu. Rady ‚hrajú‘ radšej samy za seba, striktne riadené tréningy ich môžu aj demotivovať.
Pri rozhodovaní medzi kolektívnym a individuálnym športom zohráva úlohu osobnosť. Introverti sa veľakrát cítia lepšie práve v individuálnych športoch, extroverti v tých kolektívnych. Existuje však veľké množstvo dôvodov, pre ktoré je dobré zvoliť práve jeden či druhý typ. Najdôležitejšie je poznať svoje dieťa, hovoriť s ním a vnímať jeho reakcie.“
Keď šport nerobí radosť
„Ak si všímame, že dieťa prichádza z tréningu smutnejšie, je bez energie, môžu byť za tým rôzne dôvody, nemusí sa to teda týkať len nespokojnosti s druhom športu. Môže sa stať, že dieťaťu nevyhovuje kolektív či úroveň, na ktorej trénuje, a daný šport pritom môže milovať.
S dieťaťom je preto nesmierne dôležité hovoriť. Môžeme tak odhaliť vážnejšie aj menej vážne problémy – čím skôr tak urobíme, tým skôr môžeme konať a dieťaťu pomôcť. Hovoriť by sme s ním však mali aj v prípade, že sme nezaznamenali negatívne reakcie. Takto môžeme zachytiť možné problémy ešte v ich začiatkoch. Dieťa zároveň svojím záujmom podporíme a mnohokrát pozitívne motivujeme.“
Loading...
