Akákoľvek nepohoda u zamestnanca sa skôr či neskôr prejaví na jeho výkone. Riaditeľka oddelenia ľudských zdrojov v O2 Jana Sekerová radí, ako sa cítiť v práci čo najlepšie

Mnoho problémov, ktoré v práci individuálne vnímame, vieme zmeniť, ak sa o nich budeme otvorene a slušne rozprávať s nadriadenými a aj v tíme.

V práci trávime takmer polovicu svojho života. Zatiaľ čo staršie generácie vymenili zamestnanie len párkrát, nastupujúca generácia sa k tomu stavia úplne inak. No všetkým nám záleží na tom, aby sme sa v práci cítili dobre a nespôsobovala nám žiadnu nepohodu. S Janou Sekerovou, riaditeľkou ľudských zdrojov v O2, sme sa porozprávali o tom, ako môžeme veci v práci zlepšovať.

Psychológ Martin Miler: Uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Janou Sekerovou sa dočítate napríklad o tom:

  • ako v zamestnaní efektívne dávať aj prijímať spätnú väzbu,
  • prečo je dôležitá socializácia s kolegami, 
  • ako oddeľovať súkromný a pracovný čas, aj keď má človek flexibilnú prácu,
  • čo nastupujúca generácia vníma ako najväčší benefit v práci,
  • ale aj o tom, ako si vypýtať (a kedy si nepýtať) vyšší plat.

V práci trávime priemerne 40 hodín týždenne, čo nie je zanedbateľný čas. Ako by sme sa v nej mali cítiť?

Je naivné myslieť si, že by sme do práce mali chodiť so 100 %  radosťou a tešiť sa tam rovnako ako na dovolenku. Určite by sme sa však mali cítiť v pohode – nemali by sme mať žiadne negatívne pocity z toho, akého máme šéfa či kolegov, ale ani zo samotnej práce, ktorá by nás mala napĺňať.

Mali by sme myslieť na to, že atmosféra, v ktorej sme celý deň, prispieva k nášmu dobrému pocitu. Nemala by nás teda oberať o toľko energie, že sa na konci dňa cítime psychicky zle. Ani predtým, než ideme do práce, by sme nemali mať pocit, že sa nám tam vyslovene nechce ísť, prípadne nevieme spať. 

Nemali by sme sa cítiť tak, akoby nás každý deň čakala ťažká skúška, skôr by sme sa mali tešiť, napríklad na kolegov, na to, čo a s kým budeme robiť. Napríklad, že vybehneme s kolegami na obed, potom sa opäť vrátime k pracovným problémom a povinnostiam.

To znie ako ideál, no možno to tak neprežívame v každej práci. Čo môžeme urobiť z pozície zamestnanca, aby sme sa cítili lepšie či rešpektovane, a ako prípadne vyjadriť svoj diskomfort a nespokojnosť? 

V prvom rade by firma mala vytvárať dobré podmienky. Väčšinou to ide od najvyššieho vedenia smerom nadol. Lídri by v tomto smere mali ísť príkladom, mali by vytvárať prostredie, kde človek nemusí rozmýšľať o tom, či môže vyjadriť svoj názor, či sa môže na niečo sťažovať. 

No všetci vo firme by mali prispievať k tomu, aby bolo pracovné prostredie bezpečné. Je to aj na každom jednotlivcovi – keď sa nebojí povedať, že sa necíti dobre alebo mu niečo prekáža, pomáha tak aj ostatným.

Z dlhoročnej praxe pozorujem, že 99 % problémov, ktoré ľudia vnímajú ako problémy, vzniká a ťahá sa dlho len preto, že o tom nerozprávajú. Ľudia vo firme by navzájom mali byť spolutvorcami takejto kultúry. Tých, ktorí sú problematickí, by mali upozorniť; veľakrát aj nadriadeného. Pracovný tím má silu povedať mu, čo robí zle. Prvý, úplne základný krok je nastaviť ostatným zrkadlo cez spätnú väzbu.

Ako dávať spätnú väzbu nadriadenému či zamestnancovi slušným spôsobom?

Spätná väzba je vždy o dvoch stranách: o tom, kto ju dáva a kto ju prijíma. Aby padla na úrodnú pôdu, obe strany sa s ňou musia vedieť nejako vyrovnať. Je ťažké ju aj dávať, aj prijímať, pretože nás to dostáva z nášho komfortu. Hlavne keď je podaná nevhodným spôsobom. 

V prvom rade nesmie byť zraňujúca. Nemali by sme tomu druhému hovoriť, aký je, ale komunikovať to cez pozorovania – ako vidíme jeho správanie v konkrétnych situáciách. Cez ne si vie aj druhá strana uvedomiť: aha, toto som vtedy povedal, takto som sa správal, toto som urobil alebo neurobil. Dôležité je obmedziť frázy ako „si lenivý“ alebo „ty vždy niečo robíš zle“, ale byť veľmi konkrétny. Na dávanie spätnej väzby sa treba aj veľmi dobre pripraviť.

Zároveň ju asi nedávať pred ostatnými, ale počkať si na správny čas a správne miesto.

Samozrejme. Ten, kto spätnú väzbu dáva, by mal odhadnúť, v akej situácii sa momentálne nachádza druhá strana. Nie je vhodné dať negatívnu spätnú väzbu vtedy, keď má jej prijímateľ rodinné, zdravotné či iné problémy. Treba nájsť moment, keď je v pohode najviac, ako sa dá, pripraviť sa a povedať to faktickým spôsobom. 

Pokiaľ si šéf zachová príliš veľký odstup, vo väčšine prípadov to znamená menšiu dôveru. Keď má potom člen tímu nejaký problém, tak sa za ním aj bojí ísť.

Zároveň by spätná väzba mala byť vyvážená. Sú rôzne teórie o tom, koľko percent by malo byť dobrého, zlého, ako sa to má striedať. Ja nie som veľkým fanúšikom tohto delenia, lebo je to do veľkej miery individuálne. Veľakrát to závisí od toho, že človeka, ktorému spätnú väzbu dávam, už poznám a viem predvídať, ako bude reagovať, čo naňho platí.

A čo človek, ktorý spätnú väzbu prijíma?

Mal by si hlavne zachovať chladnú hlavu a vypočuť si, čo mu druhá strana hovorí. A čo je ťažšie, nereagovať hneď. Väčšinou idú ľudia hneď do konfrontácie. Dôležité je vypočuť si to, poďakovať sa a zobrať si nejaký čas na premyslenie. 

Ideálne by spätná väzba mala vyústiť do toho, že sa jedna aj druhá strana dohodnú, ako s tým naložia. Neznamená to, že prijímateľ automaticky všetko akceptuje a bude konať tak, ako si želá kolega alebo manažér tímu, ale že sa o tom spoločne porozprávajú a spoločne nájdu riešenie.

Na naše pocity v práci zrejme vplýva aj samotné pracovné prostredie.

Pracovné prostredie tvorí tím, v ktorom človek pracuje, šéf tímu, ale aj firemná kultúra – teda to, aké hodnoty firma uznáva. Je veľmi dôležité, aby boli povedané a aby sa nimi aj žilo v pracovnom prostredí. 

Napríklad v O2 sú zásadnými hodnotami férovosť, otvorenosť, transparentnosť, na týchto hodnotách zároveň zakladáme aj naše služby a správanie voči zákazníkom. Keď majú ľudia v zamestnaní tieto pocity, tak sa v takom prostredí určite cítia oveľa príjemnejšie ako v prostredí nepriateľskom voči akýmkoľvek prejavom „človečiny“.

Prácu si však často nosíme domov, čo v niektorých prípadoch môže vyústiť do vnútornej nepohody či vyhorenia. Do akej miery by mal v tejto súvislosti zasiahnuť nadriadený?

Je najkľúčovejšou osobou. Mal by takéto situácie zachytiť a vidieť, keď sa ľudia v jeho tíme necítia dobre. Do problémov súvisiacich s mentálnym zdravím spadá široké spektrum vecí: perfekcionizmus, workoholizmus, ale aj rôzne iné problémy s duševným zdravím ako partnerské problémy, problémy s deťmi a podobne. Manažér aj najbližší spolupracovníci by to mali vnímať, a pokiaľ je pracovné prostredie bezpečné, nepovažuje sa to za fatálny problém, ale naopak, dokážu nájsť riešenie.   

Psychológ Matúš Bakyta: Naša identita je častokrát postavená iba na práci. Ak o ňu prídeme, sme stratení

Pokiaľ je vo firme nastavená kultúra, že sa treba rozprávať aj o takýchto problémoch, situáciám sa dá predchádzať alebo ich zachytiť hneď na začiatku. 

Samozrejme, že akákoľvek nepohoda u zamestnanca v celom spektre psychických problémov sa odzrkadľuje na jeho výkone a skôr či neskôr sa to prejaví. Aj preto sa v O2 snažíme preventívne pracovať so zamestnancami na tom, aby k takýmto situáciám nedochádzalo alebo dochádzalo čo najmenej.

Ako?

Napríklad zadarmo poskytujeme psychologické poradenstvo, keď je to potrebné, tak aj psychiatrické. Spolupracujeme s Ligou za duševné zdravie, každý mesiac majú naši zamestnanci možnosť vypočuť si prednášku či workshop na nejakú tému, ktorá často ani nesúvisí s prácou, ale skôr so spomínanými problémami, ktoré môžu mať v súkromí a ktoré ovplyvňujú človeka. Pretože platí, že nielen prácu si nosíme domov, ale aj veci z domu do práce.

Ako si oddeliť súkromný a pracovný život tak, aby to fungovalo?

Vyžaduje si to obrovskú disciplínu, sama s tým stále bojujem. Jedným zo spôsobov je, že ak to chcem striktne oddeľovať, tak rovnako, ako si plánujem pracovné úlohy, si plánujem aj voľný čas. 

Niektorí si to vyslovene napíšu do kalendára – napríklad si každú nedeľu naplánujú program na nasledujúci týždeň, napríklad kino, čas s priateľmi a podobne. Keď nemajú plán, prídu domov z práce, zoberú do rúk telefón a sledujú všetky notifikácie a pracovné maily, ktoré neustále prichádzajú. Mobil je veľakrát pracovným nástrojom, ľudia preto majú pocit, že sú stále v robote. 

Ideálna spätná väzba by mala vyústiť do spoločnej dohody medzi oboma stranami. 

Môžete mať aj rituál odloženia mobilu: napríklad, po príchode z práce odložíte mobil a venujete sa deťom, varíte s partnerom spoločnú večeru alebo čokoľvek iné. Mať to však takto striktne vymedzené si vyžaduje naozaj veľkú disciplínu.

Ale existujú aj typy ľudí, ktorým to takto nevyhovuje.

Presne, vyhovuje im práve tá flexibilita, ktorú im práca umožňuje. To znamená, že počas dňa sú z času na čas schopní si vybaviť nejaké súkromné záležitosti. Pokiaľ takýmto spôsobom firma funguje, mala by to zamestnancom umožniť, nie je to nič výnimočné. V takom prípade je úplne normálne, že sa k práci vrátia aj večer. 

Je však dôležité, aby minimálne najbližší spolupracovníci vedeli, ako to každý v tíme má. Napríklad ja mám relatívne malé deti, keď ich idem vyzdvihnúť zo školy, musím z práce odísť skôr. Takže sa stáva, že večer zapínam počítač, píšem maily a dorábam to, čo som nestihla cez deň.

Nie sú zamestnanci v strese z toho, že im večer či v noci prichádzajú pracovné maily?

Všetci v mojom tíme vedia, že keď im odo mňa príde mail večer alebo cez víkend, nečakám okamžitú odpoveď. Dokonca im hovorím, že mi vtedy nesmú odpovedať, nepáči sa mi, keď pracujú počas svojho voľna. Je dôležité o tom komunikovať, lebo inak vznikajú presne tie situácie, že ľudia robia nad rámec len preto, že to tak má nastavené niekto v ich tíme, a myslia si, že by tak mali robiť aj oni. Druhá strana to pritom vôbec neočakáva.

Ale keď si pozriem pracovné maily v nedeľu večer a uvedomujem si, čo všetko musím nasledujúci deň spraviť, radšej si „nadrobím“ už v nedeľu. A opäť mi práca narúša osobný čas. Nemal by na to nadriadený myslieť?

Určite. Je úlohou oddelenia ľudských zdrojov pracovať s manažérmi. Malo by ich viesť k tomu, aby boli dobrými manažérmi pre svoje tímy, učiť ich komunikovať svoje očakávania a vnímať, ako si ich požiadavky zamestnanci interpretujú. 

Vo firme by mali platiť nejaké dohody – napríklad, keď je niečo veľmi urgentné, zavolám. Keď si teda zamestnanec nájde neprijatý hovor, vie, že by mal zavolať naspäť, no na maily či SMS nemusí hneď reagovať.  

Veľa sa rozprávame o vzťahoch a atmosfére v práci. Zásadne to však ovplyvnila aj pandémia, počas ktorej rapídne vzrástol počet ľudí pracujúcich z domu. V niektorých zamestnaniach zachovali tento benefit dodnes. Do akej miery je dôležité, aby boli ľudia spolu aj reálne, nielen cez obrazovky počítača? Je dnes ešte socializácia potrebná?

Ja to považujem stále za veľmi dôležité. Aj u nás v O2 si to myslíme a podporujeme ľudí, aby chodili fyzicky do práce. Samozrejme, napríklad v predajniach ani nie je iná možnosť, približne polovica zamestnancov si to nemôže dovoliť.

Ukázal nám to aj zamestnanecký prieskum, ktorý si robíme každý mesiac už tri roky, presne počas spomínaných pandemických čias sme si začali robiť štatistiky. 

Výsledky sú také, že ľudia, ktorí sú prevažnú časť doma, postupom času prestávajú byť k firme lojálni. Nemajú k nej žiadnu alebo majú nižšiu príslušnosť k značke, k svojmu zamestnávateľovi. Deklarujú, že firma im neposkytuje možnosti na vzdelávanie a rozvoj. Tieto možnosti tu však sú, len oni majú pocit, že ich nedostávajú, alebo ich skrátka nevedia využiť. 

A zrejme je to aj o tímovej spolupráci.

Presne, pýtame sa aj na to, ako by ľudia hodnotili prácu vo svojom tíme. Výsledky išli dole, z čoho nám vyšlo, že je mimoriadne dôležité, aby sa stretávali aj fyzicky. Otázne je to v prípade merania produktivity, už sa viac-menej hovorí o tom, že je jedno, kde si človek prácu spraví, len nech je hotová. Veľakrát však nevidíme, či by človek v práci neprišiel s nejakým nápadom skôr, napríklad počas brainstormingu s kolegami v kuchynke. V online priestore to síce je vďaka technológiám možné, ale stále nie dokonalé a ľudia na to nie sú zvyknutí.

99 % problémov, ktoré ľudia vnímajú ako problémy, vznikajú a ťahajú sa dlho len preto, že o tom v práci nerozprávajú. 

Aký význam má v rámci medziľudských vzťahov na pracovisku teambuilding?

Myslím si, že na to, aby boli ľudia dobrým tímom, nemusia byť najlepší kamaráti. Zároveň sa nám však ukazuje, že neformálne vzťahy vedia veľmi dobre prispieť k pohode v práci, ktorá je dôležitá. Ľudia sa aj vďaka teambuildingom lepšie poznajú a vedia sa lepšie pochopiť, ale aj naladiť na rovnakú neformálnu vlnu, takže sa im lepšie spolupracuje.

Tiež radšej chodia do práce, lebo tam nájdu ľudí, s ktorými majú niečo spoločné – a presne to veľakrát odhalia takéto spoločné akcie. Keď sa lepšie poznáme aj v inej ako pracovnej rovine, prispieva to aj k väčšej otvorenosti a dôvere. 

Čo sa týka vzťahu medzi nadriadeným a podriadeným, je v poriadku, ak sú kamaráti?

Tento vzťah mal byť taký, aby sa obe strany cítili komfortne a aby nikto nezneužíval svoje postavenie. Môže to byť celé spektrum vzťahov, aj keď si myslím, že úplné extrémy typu „najlepší priatelia“ a „príliš veľký odstup“ sú podľa mojich dlhoročných pozorovaní v istých záťažových momentoch nevhodné a ukázalo sa, že spôsobujú problémy. 

Pokiaľ si šéf zachová príliš veľký odstup, vo väčšine prípadov to znamená, že je tam menšia dôvera. Keď má potom člen tímu nejaký problém, tak sa za ním aj bojí ísť. Vyvoláva to i väčšiu hierarchickosť, čo spolupráci úplne neprospieva. Pokiaľ je v tomto vzťahu zase prílišná priateľskosť, vyžaduje si to veľkú zrelosť ľudí, aby to nezneužívali. To sa týka oboch strán. 

Aj keď majú v súkromí priateľský vzťah, v práci by mali mať jasne stanovené hranice a pravidlá, aby niekto nemal úľavy alebo naopak, nebol preťažovaný. A aby to ostatní z tímu nevnímali tak, že je niekto akýmsi spôsobom oproti nim zvýhodňovaný.

Mladá nastupujúca generácia, ktorá prichádza na pracovný trh, má zrejme iné očakávania ako tridsiatnici, štyridsiatnici a starší. Aká je z vášho pohľadu nastupujúca generácia, aké sú jej očakávania od zamestnávateľa?

Jedným z dôležitých faktorov pri tejto debate je to, že mladá generácia sa narodila alebo už od detstva zažívala dobu, ktorá jej ponúka obrovské množstvo možností a príležitostí. Odmalička sa títo ľudia učia vyberať si a vidieť široké spektrum toho, čo všetko im život môže ponúknuť v rôznych oblastiach. Staršie generácie to vidia tiež, ale sú zvyknuté, že túto možnosť roky nemali, tým pádom pre nich nie je časté a prirodzené, aby napríklad menili prácu. 

Dovolím si však tvrdiť, že všetky generácie chcú zhruba to isté. Sú si aj hodnotovo veľmi podobné: chcú mať prácu, ktorá ich baví, chcú robiť menší počet hodín než tie staršie generácie. Otázne je, ako veľmi to navonok vedia deklarovať, či to vedia povedať nahlas, ako tvrdo si za tým idú a ako ochotne tolerujú, keď to nedostanú.

Mohli by ste to konkretizovať?

Napríklad pozorujeme, že najmladšia generácia si na pracovnom trhu stanovuje prísnejšie hranice medzi pracovným a súkromným životom, respektíve práca už pre ňu nemá taký obrovský význam v živote, ako je to pri starších generáciách. Opäť to súvisí s množstvom príležitostí, čo všetko vo svojom voľnom čase mladí ľudia môžu robiť. Pokiaľ im práca nedáva to, čo očakávajú, nemajú problém ju zmeniť. 

A čo očakávajú?

Jasne si vedia vypýtať napríklad rozvoj vo firme, je pre nich veľmi dôležité, aby v práci napredovali a nestagnovali. Tiež dbajú na to, aby zamestnávateľ a firma samotná mali správne nastavené hodnoty aj voči spoločnosti. Je tam oveľa väčší záujem o celospoločenské a globálne témy, mladí inklinujú k firmám, ktoré vedia aj v týchto oblastiach vysloviť svoj názor. 

Tiež vedia jasne pomenovať, čo áno a čo nie – je veľmi osviežujúce počuť „toto robiť nebudem, lebo mi to nedáva zmysel“ . Neustále konfrontujú kohokoľvek, s kým spolupracujú, s tým, prečo robia to a ono. Staršie generácie všetko jednoducho urobili, aj keď im to nedávalo zmysel. 

Nadriadený je najkľúčovejšou osobou, ktorá by mala vidieť, keď sa ľudia v tíme necítia dobre. A, samozrejme, mal by to aj zachytávať a eliminovať.

To je dobré?

Ja mám túto generáciu veľmi rada, pretože pomáha aj ostatným. Ukazuje im, ako by to malo vyzerať, aby sa aj v práci cítili lepšie. Ľudia z tejto generácie viac dbajú na to, ako si nastaviť hranice. Zároveň musím povedať, že veľakrát ich vnímame v negatívnom svetle. Dávame im rôzne nálepky, že sú leniví, že sa im nechce robiť toľko ako predtým, nič sa im nepáči, chcú vysoký plat hneď po škole a podobne. 

Ale na druhej strane sú pre firmy obrovským prínosom v dobe digitálnych technológií, ktoré sú im úplne prirodzené, vyrástli aj v krajine, kde je sloboda. Sú nastavení pozerať sa na veci kriticky oveľa viac než starší ľudia. Keď ich v tomto firmy vypočujú a nájdu lepší spôsob fungovania, vtedy sú veľkým prínosom. Neznamená to automaticky pristúpiť na všetky ich podmienky, ale nájsť prienik, ktorý vie všetkých vo firme posunúť vpred.

V tomto všetkom sa nejakým spôsobom odrážajú aj benefity, ktoré ľudia očakávajú od zamestnávateľa. Menia sa časom tieto očakávania? 

Vnímam to tak, že v posledných rokoch firmy rozbehli preteky o to, kto dá viac benefitov a vo vyššej hodnote. Lenže tento boj je veľmi krátkozraký, pretože vždy vás môže niekto predbehnúť, lebo to je najjednoduchšie – pridať jeden deň voľna alebo „sick day“ navyše, zvýšiť hodnotu stravného lístka o 50 centov… Vidím, že nejaká firma niečo zaviedla, tak to jednoducho tiež ponúknem, je to relatívne ľahko skopírovateľné. Niekedy si hovorím, kde to má koniec.

Preto je dôležité z benefitu spraviť niečo, čo je pre nás jedinečné, v čom sa skutočne odlišujeme od iných firiem a čo má pre človeka hodnotu. 

O to sa snažíme aj v O2, veľakrát hovoríme, že práve naše hodnoty a naša kultúra sú tým najväčším benefitom. Pretože darmo bude mať človek o 50 centov vyššie stravné lístky, keď bude každé ráno chodiť do práce s bolesťami brucha. 

To je určite dôležité, no ľudia sa predsa len pozerajú aj na konkrétne a hmatateľné benefity.

Na mladej generácii pozorujeme, že klasické benefity, ktoré sa dajú aj finančne vyčísliť, berú mnohokrát ako samozrejmosť. To dnes ponúkajú takmer všetky veľké firmy. Mladí chcú dnes napríklad možnosť učiť sa – uvedomujú si, že to im najviac pomôže a posunie ich vpred, neprekáža im ani zostať preto v práci dlhšie.

Ďalej je to individuálny prístup, keď firma podrží človeka v ťažkých chvíľach. My to robíme cez naše „O2 prázdniny“, čo je v podstate nekonečná dovolenka. Neznamená to, že každý z nás je tri mesiace v roku na Bali a podobne. 

Je to určené na momenty, keď sa človek ocitne v ťažkej životnej situácii, ktorá môže aj nemusí súvisieť s prácou. Vtedy človeka podporíme tým, že môže zostať doma aj niekoľko mesiacov podľa potreby, pričom ten čas je úplne zaplatený. Toto sú benefity, ktoré ukazujú, že zamestnávateľovi aj ostatným ľuďom vo firme záleží na tom, aby človek dostával pridanú hodnotu, takú, ktorú nedostane inde. Vtedy je to aj konkurencieschopný benefit. 

Na záver otázka, ktorá trápi mnohých. Keď si človek myslí, že si zaslúži zvýšenie platu, ako oň slušne a zároveň asertívne požiadať?

Určite odporúčam pripraviť si dobré argumenty, ktoré by mali byť postavené na tom, v čom sa zmenil môj prínos alebo výkon pre firmu, prečo mám pocit, že si zaslúžim vyšší plat.  

Napríklad, naučil som sa významnú novú zručnosť, ktorú používam v práci, a vďaka nej v celom tíme pracujeme efektívnejšie. Alebo som sa naučil pracovať s novou technológiou, s ktorou vie pracovať len veľmi málo ľudí. Alebo keď človek nastúpi do zamestnania ako nováčik, rýchlo sa zapracuje, po čase pridelené úlohy robí oveľa rýchlejšie a môže si zobrať na starosť aj ďalšiu agendu. 

Hlavne to musia byť racionálne, nie emočné dôvody. Určite by som neodporúčala, aby si ľudia pýtali vyšší plat preto, že sa im napríklad narodilo dieťa alebo si zobrali hypotéku. To nie sú pádne argumenty, firma zamestnanca platí za jeho výkon alebo prínos.

Jana Sekerová

Na post riaditeľky ľudských zdrojov v O2 prešla z postu vedúcej oddelenia controllingu, a to po 15 rokoch vo finančnom svete. Začala v audite, neskôr bola finančnou manažérkou a po päťročnom manažovaní oddelenia controllingu v O2 je od júna 2019 zodpovedná za oddelenie ľudských zdrojov v spoločnosti s vyše 700 zamestnancami.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Dýchajte nosom a majte dlhší výdych ako nádych. Tréner Jakub Chudý vysvetľuje, ako sa dostať do duševnej pohody správnym dýchaním

Aj keď si asi myslíme, že dýchať nesprávne ani nie je možné, viac než 80 % ľudí má čo zlepšovať.

Ako často sa dostávate do situácie, ktorú treba „predýchať“? V práci, doma či na sociálnych sieťach – denne nás obklopuje stres, ktorý výrazne ovplyvňuje naše zdravie. Riešenie je pritom okamžite dostupné a jednoduché – stačí spomaliť životné tempo a (dobre) dýchať. O správnom dýchaní, dychových cvičeniach a ich benefitoch sme sa rozprávali s trénerom a odborníkom na dýchanie Jakubom Chudým.

Ako nás môže pravidelná športová aktivita naučiť väčšej trpezlivosti v súkromnom aj pracovnom živote?

Dychový kouč a kondičný tréner z Cvičiska Jakub Chudý nám porozprával o tom:

  • aké dôsledky má nesprávne dýchanie a prečo dýchame nesprávne,
  • prečo sa bojíme spomaliť v živote aj pri dýchaní,
  • prečo je dýchanie nosom pre naše zdravie lepšie ako dýchanie ústami
  • a prečo sa pri cvičení, naopak, odporúča výdych ústami,
  • aké benefity majú dýchacie cvičenia a správne dýchanie pre pracovný aj súkromný život.

Rozprávame sa o dýchaní. Mohlo by sa zdať, že je to taká automatická činnosť, že ju robíme všetci bezchybne. Je to tak?

Veda hovorí, že skoro 80 % ľudí má nejaký prejav dysfunkčného dýchania. Môže to byť nesprávny pohyb trupu alebo hrudného koša pri dýchaní, príliš hlasné dýchanie, vysoká frekvencia dýchania, plytké dýchanie a rôzne ďalšie prejavy nesprávneho alebo nefunkčného dýchania.

No všetko sa dá zlepšiť, aj na dychu sa dá popracovať – niekedy to je práca pomerne jednoduchá, inokedy je to je beh na dlhú trať. Nadýchneme sa a vydýchneme približne dvadsaťtisíckrát za deň, takto silno ukotvený stereotyp sa ťažko rozbíja.

Čo má na naše dýchanie zásadný vplyv?

Naše dýchanie v dnešných časoch najzásadnejšie ovplyvňuje psychika a stres, ktorý zažívame. Keď sme v mentálnej nepohode, máme tendenciu dýchať ústami. Je to naša prirodzená reakcia na stres, lebo ústa ponúkajú rýchlejší prietok vzduchu.

Kedysi slúžil stres ako predpríprava na nejakú akciu, napríklad, keď sme bojovali alebo utekali pred predátorom. Dnes však už nebojujeme, zavaľuje nás nami vytvorený stres, ktorý máme v hlave – teda nepotrebujeme pred ničím reálne utekať.

Ďalej na náš dych vplýva, že trávime veľa času vo vnútri, kde je suchší vzduch. Nos sa nám skôr zapchá, a preto používame na dýchanie ústa.

Prečo je lepšie dýchať nosom?

Nos je akýsi prirodzený filter. Máme v ňom chĺpky, ktoré zachytávajú patogény, baktérie, vírusy, prach a iné častice vo vzduchu. Tieto častice sa znesú na sliznicu s hlienom, pomocou ktorého idú všetky „smeti“ do žalúdka. Tam ich kyselina chlorovodíková zneškodní, čiže zneutralizuje, a kolobeh sa končí. Keď vdychujeme cez ústa, všetko ide rovno do pľúc.

Nos nám nielenže zabezpečuje filtráciu, ale aj zvlhčuje vzduch, ktorý vdychujeme, a naopak, keď vydychujeme, tak nám nos zachytáva vlhkosť a strácame tak menej vody z tela.

Ďalším benefitom je, že na rozdiel od úst má nos užší prieduch, a tak musíme používať viac svalov v bránici. Zaujímavosťou je, že pri dýchaní nosom je naše telo o 10 až 20 % lepšie okysličené. 

No a posledné plus dýchania nosom – nosom dýchame pomalšie.

Takže, ak chceme, aby dýchanie malo čo najväčšie benefity pre naše telo, mali by sme dýchať pomalšie?

Áno, naším cieľom by malo byť „dýchať čo najmenej“. Bežná frekvencia dýchania – teda počet dychových cyklov za minútu – je u bežného človeka 12 až 20 cyklov. Dnes sa domnievame, že by sme sa mohli snažiť znížiť tieto cykly až na 6 za minútu.

Žijeme v dobe, keď máme tisícky stresových podnetov za deň. Všeobecná rada vzhľadom na dobu, ktorú žijeme, je mať výdych trošičku dlhší ako nádych. Nádych nás stimuluje a výdych upokojuje.

Ako si môžeme overiť, či dýchame dobre?

Na takéto overenie sa používa BOLT test, teda z angličtiny body oxygen level test – testovanie kyslíka v tele. Paradoxne však nejde len o kyslík, testujeme citlivosť na oxid uhličitý. Práve oxid uhličitý nám dáva informáciu, že sa máme nadýchnuť. Nedostatok kyslíka necítime, cítime len to, ako sa nám zvyšuje množstvo oxidu uhličitého v krvi – vtedy dostane mozog informáciu, že sa potrebujeme nadýchnuť. Poznáme to ako hrču v hrdle alebo čudný pocit na bránici.

BOLT test prebieha tak, že sa úplne bežne nadýchneme, žiaden silný nádych či výdych, a po prirodzenom výdychu začneme stopovať čas. Ideálne je držať si nos, vtedy nepreniká žiaden vzduch. Čakáme len do prvého pocitu, keď nám to je nepríjemné, nerobíme žiadne osobné rekordy. Hneď, ako budete mať v hlave, že sa potrebujete nadýchnuť, stopnete čas. 

Keď sme na úrovni 30 sekúnd, tak je to skvelé. Ak je to 5 až 20 sekúnd, tak je veľký priestor na sebe popracovať. Od 25 sekúnd je to fajn, no vieme sa zlepšovať až na úroveň do 50-60 sekúnd. Nad 60 je to už extrém a žiaden z extrémov nie je dobrý.

Ako to vieme zlepšiť? 

Musíme vedome začať s cvičeniami, ktoré neskôr budeme robiť už automaticky.

Nesprávne a správne sedenie pri dýchaní

Často si spomínal, že naše dýchanie negatívne ovplyvňuje stres. Funguje to aj naopak, teda dokážeme správnym dýchaním viac kontrolovať stres? 

Keď nás ovplyvňuje nejaký stresor, nedokážeme si sami upraviť srdcový tep, krvný tlak alebo to, ako sa nám v tom momente vylučuje stresový hormón kortizol či adrenalín. No dýchanie je jedna z mála činností, ktorú vieme do veľkej miery kontrolovať stále. Dokážeme ním aj preventívne znižovať stres, čím obmedzíme prejavy reakcie tela na stres, napríklad zvýšený srdcový tep.

Pre viacerých ľudí je spúšťačom stresu práve pracovné prostredie. Vieme si dychom pomôcť aj v práci?

Znie to jednoducho, ale naozaj by stačilo, ak by sme si uvedomovali, kedy sme v strese. Až vtedy s tým budeme vedieť pracovať – napríklad cez dychové cvičenia. Skúste sa zamerať na 4-sekundový nádych a 6-sekundový výdych, vždy dýchajte nosom, nie ústami.

Keď zabudnete na presné čísla nádychu a výdychu, univerzálna rada na upokojenie, ktorú som už spomenul, znie: dýchame nosom a máme dlhší výdych ako nádych.

Výdych by mal byť trošičku dlhší ako nádych. Nádych nás povzbudzuje a výdych zase upokojuje.

Aj to, že sa budete plne sústrediť na dýchanie, je istá forma meditácie a sprítomnenia sa. Zmenia sa vám myšlienky, teda to, čo vás stresuje, bude na pozadí, lebo sa plne sústredíte iba na svoj dych.

Menia sa tieto dýchacie techniky, keď napríklad nevieme zaspať?

Je to podobné, no pred spaním môžeme využiť aj sofistikovanejšu techniku, napríklad cvičenie 4-7-8. Viacerí ju uvádzajú ako tú najlepšiu na upokojenie a pred spaním potrebujeme myseľ úplne spomaliť, aby nám klesol tep.

Hýbme sa tak, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke, radí trénerka

Skúste si stopnúť 4-sekundový nádych, 7 sekúnd zadržať dych a 8 sekúnd vydychovať. Tento interval však nebude vhodný úplne pre každého, pretože niekto dýcha v strese 20-krát za minútu a pri tomto cvičení sa to zníži na 3 dychové cykly, ale každé dychové cvičenie sa dá prispôsobiť. 

Nájde sa teda dychové cvičenie pre každého?

Áno, nájde sa vhodné dychové cvičenie pre všetky vekové kategórie. Často od klientov počujem, že tieto dýchacie cvičenia nie sú pre mňa, pretože sa mi chce po nich spať. A naozaj to tak je – začnú správne dýchať a hneď zívajú. Potom sú z toho frustrovaní, lebo nemajú čas byť unavení, sú zameraní na výkon a v istej dávke stresu žijú nonstop.

Spomalenie je nepríjemné a mňa to vždy prekvapí – ak 5 minút oddychujete a už máte sklenené oči z toho, akí ste unavení, tak to znamená, že vám vaše telo niečo hovorí.

Môžeme správnym dýchaním predchádzať aj iným zdravotným problémom? 

Častým problémom v našej spoločnosti je vysoký krvný tlak. Aj tu pomáha dýchanie nosom. V nose sa produkuje oxid dusnatý, ktorý si kupujeme v doplnkoch výživy a liekoch, no zabúdame, že ho nájdeme aj v nose. Oxid dusnatý rozširuje cievy a znižuje krvný tlak.

Skúste si stopnúť 4-sekundový nádych, 7 sekúnd zadržať dych a 8 sekúnd vydychovať.

Okrem toho, že si odborník na dýchanie, si aj tréner. Ako by sme mali dýchať pri športe? Ja si pamätám, že tréneri a trénerky vo fitnescentrách zvykli radiť, že výdych by mal byť ústami.

Áno, pamätáš si to správne. Keď pozeráte tenis, tak si môžete všimnúť, že tenistky a tenisti pri údere vydýchnu ústami, niekedy aj zakričia. Rovnako pri hokeji vydychujete s úderom do hokejky. Výdych ústami symbolizuje akciu, ústami vydychujeme, keď chceme, aby telo stuhlo a vykonalo presný pohyb.

Platí to len pre vrcholových športovcov a športovkyne?

Využíva sa to aj pri bežnom cvičení. Napríklad, keď robíte drep – smerom nadol je nádych nosom a smerom hore zase dynamický výdych ústami. Ak sa však rozprávame o cvičení pre zdravie, kde nedvíhame nijaké veľké hmotnosti, tak svojim klientom radím dýchať nosom.

A ako učíš svojich klientov lepšie dýchať?

Najskôr sa snažím, aby mechanicky správne pri dýchaní vyzerali – vedeli, kde je bránica (medzi brušnou a hrudnou dutinou), aký pohyb robí bránica (pri správnom dýchaní klesá mierne dole) – a aby mali dobré držanie tela.

Keď zjednotíme telo, tak sa sústredíme na dych pri tréningu a následne ich inšpirujem, aby počas dňa využívali dychové cvičenia.

Ako učiť deti správne dýchať?
Radí trénerka Andrea Ballová:

V O2 Športovej akadémii Mateja Tótha venujeme časť každého tréningu nácviku bránicového dýchania, pretože práve to zabezpečuje aktiváciu hlbokého stabilizačného systému, teda zaistí stabilitu pri rôznych nečakaných pohyboch, pri športe aj pri jednostrannom zaťažení. 

Začnime dýchaním v ľahu na chrbte s pokrčenými kolenami. Ruky si dáme na brucho, aby sme si uvedomili, ako dýchame – vnímame, či sa nám ruky dvíhajú spolu s nádychom.

Snažíme sa nadýchnuť do spodných rebier tak, aby sa nám roztiahli všetkými smermi, no hrudník aj plecia zostanú na mieste. Vzduch prejde do celého brucha, bruško sa naplní a je to aj vidieť aj cítiť na rukách. 

Takýto nádych by ste mali cítiť až vzadu na chrbte. Keď správne dýchame, bránica plní aj opornú funkciu a veľa činností sa vykonáva omnoho jednoduchšie.

Bránicové dýchanie si môžete vyskúšať aj spolu s trénerom Michalom Tóthom: 

Napríklad pri prechádzke dýchajte iba nosom a nadychujte sa cez 4 kroky. Keď zvládnete toto, tak sa skúste nadychovať na 6 krokov a vydychovať na 10 krokov. A tak ďalej postupne.

Stačí, keď si vyčleníte 5-10 minút a prejdete si zopár techník, napríklad 4-6 alebo 4-7-8, ktoré som spomínal. Niekedy sa vieme upokojiť už aj po minúte. Človek si povie, že načo mi je nejaké dýchanie, veď dýcham dobre. Všetko sa však dá zlepšiť a aj pár minút nácviku správneho dýchania vám môže zmeniť kvalitu života.

Jakub Chudý

Kondičný a osobný tréner, ktorý sa popri trénovaní klientov sústredí aj na vzdelávanie v oblasti správneho dýchania. Jakub pôsobí v bratislavskom fitnescentre Cvičisko a na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave úspešne ukončil doktorandské štúdium.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac