Častejšie videohovory aj posielanie vtipov. Ako vyzerá komunikácia v karanténe?

Sociálna izolácia sa výrazným spôsobom dotkla najmä starších ľudí. Tri ženy nám porozprávali, ako so svojimi blízkymi komunikujú počas pandémie online.

Aktuálna situácia zasiahla do života mnohých z nás. Obmedzili sme stretávanie s priateľmi a s blízkymi, najmä so staršími členmi našich rodín, aby sme ich ochránili. Namiesto návštev sme tak v kontakte cez telefón a svoje zážitky, radosti aj obavy zdieľame cez videohovor. Ako vyzerá komunikácia s našimi rodičmi a starými rodičmi v čase pandémie? 

Zapojte sa do výzvy od O2, zavolajte svojim rodičom alebo starým rodičom a získajte 10 GB dát. Chcem sa zapojiť

Spoločnosť O2 sa rozhodla darovať svojim zákazníkom, ktorí sa v týchto mimoriadnych časoch správajú zodpovedne, 10 GB balíky dát. V rámci O2 Dobrých dát sú pripravené 4 výzvy, dokopy tak viete získať až 40 GB dát. Pri výzve Myslíme na starších O2 odmeňuje zákazníkov za komunikáciu s blízkymi – stačí, ak zazdieľate printscreen obrazovky alebo selfie z videocallu.

Martina: So svokrovcami si voláme častejšie

Pre Martinu Thomas a jej rodinu bola online komunikácia s blízkymi na dennom poriadku aj v čase pred vypuknutím pandémie. Jej manžel Raphael totiž pochádza z Francúzska, kde žijú jeho rodičia aj ďalšia rodina.

Martina s mužom majú tri deti v predškolskom veku, dnes sú všetci doma. Zatiaľ čo sa ona stará o deti a domácnosť, Raphael pracuje z domu.

„Keďže naše deti ešte nie sú školopovinné a ja som na materskej dovolenke, karanténa v mojom prípade spôsobila najmä to, že je nás doma viac. Neustále varím, starám sa aj o predškolskú prípravu dcéry a snažím sa držať deti ďalej od izby, kde manžel pracuje,“ opisuje.

Hoci nová situácia vytvára občas rôzne napätia, prináša rodine aj nové možnosti, prostredníctvom ktorých si spríjemňujú čas.

Patria k nim spoločné obedy aj s Raphaelom, na ktoré rodina nebola zvyknutá, ale aj pravidelné besiedky, počas ktorých deti odprezentujú, čo nové sa počas týždňa naučili. „Pomaly si všetci zvykáme na nový normál,“ hovorí Martina.

K životu rodiny patria aj telefonáty so svokrovcami, s ktorými sú v týchto dňoch v intenzívnejšom kontakte.

„Voláme si tri – až štyrikrát do týždňa, čo je častejšie ako predtým, najmä preto, lebo svokrovci sú tiež doma a nemajú žiadne spoločenské aktivity. Sú to veľmi aktívni dôchodcovia a spoločenský život im naozaj chýba,“ vysvetľuje.

„Voláme si tri- až štyrikrát do týždňa, čo je častejšie ako predtým, najmä preto, lebo svokrovci sú tiež doma a nemajú žiadne spoločenské aktivity. Sú to veľmi aktívni dôchodcovia a spoločenský život im naozaj chýba.“

Ich telefonáty sú väčšinou veľmi spontánne a odohrávajú sa skôr podvečer, aby sa na nich po práci mohol zúčastniť aj Martinin manžel. „Vždy trvajú okolo 20 minút, na kamere sa postupne vystriedajú všetky deti, často pri tom večeriame,“ približuje Martina. V rámci rozhovoru preberú všetky novinky a nevynechajú ani informácie o aktuálnom vývoji situácie.

Na komunikáciu využívajú aplikáciu WhatsApp, ktorá im vyhovuje. „Chceli sme spraviť aj hovor s viacerými osobami súčasne cez Zoom, no svokrovcom sa to nepodarilo rozchodiť,“ hovorí Martina.

Matej Tóth vybavil pre všetky deti Telesnú na doma. Pustite sa do spoločného cvičenia

Aktuálna situácia narušila mladej rodine aj cestovateľské plány – Veľkú noc totiž mali stráviť u svokrovcov, kde chceli najmladšieho potomka predstaviť širšiemu príbuzenstvu. „Určite sme sklamaní, že sme sa nemohli stretnúť, staršie deti sa tešili hlavne na hľadanie vajíčok so svojimi bratrancami, no veríme, že čoskoro sa stretneme,“ uzatvára Martina.

Mária: S rodinou som paradoxne viac v kontakte ako predtým

Projektová manažérka Mária pochádza zo Záhoria, no spolu s priateľom žije v hlavnom meste. Aktuálna situácia ovplyvnila aj ich život. Jej priateľ denne dochádzal za prácou do Viedne, čo teraz nie je možné, ona tiež vymenila kanceláriu za dočasný podnájom vo Viedni.

„Mám paradoxne pocit, že som teraz s rodinou viac v kontakte, aj keď nemôžeme byť fyzicky spolu. Človek má starosť,“ približuje. V čase karantény začala prostredníctvom internetu viac komunikovať aj so svojimi starými rodičmi, ktorí žijú v Trenčianskych Tepliciach.

„Pred karanténou sme si s výnimkou sviatkov či blahoželaní k narodeninám veľmi nevolali, vždy som sa radšej rozprávala osobne počas návštevy,“ opisuje. Mária je viac v kontakte so svojím starým otcom, ktorý má k technológiám vzťah.

„Aj keď má 83 rokov, vždy si všetko rýchlo osvojí. Aj na Facebooku sa registroval zhruba v tom čase ako ja, teda v roku 2009. Podarilo sa mu tam nájsť starých známych, čo žijú po celom svete, tak bol rád. Pred asi dvoma rokmi sa dokonca objavil aj na Instagrame,“ vysvetľuje s úsmevom Mária.

Pri komunikácii používajú Facebook Messenger a Skype, no v poslednom čase sa Márii osvedčila služba Whereby, ktorá má lepšiu kvalitu hovoru a do ktorej sa netreba prihlasovať. Na telefonát nemajú vyhradené dni ani konkrétny čas, Mária volá vtedy, keď jej to dovolia pracovné povinnosti, najmä cez víkend.

„Pred karanténou sme si s výnimkou sviatkov a blahoželaní k narodeninám veľmi nevolali, vždy som sa radšej rozprávala osobne počas návštevy.“

„Náš posledný hovor trval asi 30 minút. Vždy začínam s dedom, potom sa pridá aj babička, ktorá neskôr odíde alebo volám do konca s oboma. Viac aj dlhšie však s nimi voláva moja mama,“ približuje.

Hoci Mária priznáva, že pri pracovných hovoroch často aj varí, pri starých rodičoch sa plne venuje len telefonátu. „Mám pocit, že by som mala zachovať ‚dekórum‘ a venujem plnú pozornosť hovoru,“ opisuje.

Ako zvládnuť aktuálnu situáciu? Pomôcť môže aj spoločné varenie cez videohovor. Chcem vedieť viac

Pred karanténou zvykla svojich starých rodičov navštevovať asi raz za mesiac a vždy počas sviatkov, no v minulosti sa už stalo, že zo zdravotných dôvodov sa nevideli aj dlhšie. „Keď mal niekto zdravotné problémy, návštevu sme radšej odložili. Rodinné návštevy organizuje moja mama, ktorá k tomu vždy pristupovala zodpovedne – keď je niekto chorý, na návštevu sa nechodí,“ dodáva na záver.

Lucia: Humor a láska mojej rodiny mi v týchto dňoch veľmi pomáhajú

Lucia pracuje v banke ako manažérka spoločenskej zodpovednosti a svoju prácu a spoločnosť kolegov naozaj zbožňuje. Aj ona je už niekoľko týždňov doma na home office a priznáva, že začiatky boli pre ňu ťažké. Postupne však pochopila, že v karanténe má priestor učiť sa nové a našla si „barličky“, ako túto situáciu zvládať.

„Lepšie si uvedomujem, že v živote je dôležité dbať na rovnováhu medzi prácou a voľným časom. Opäť sa mi podarilo vrátiť k aktivitám, ktoré som už dlho nevykonávala, ako sú šitie, výroba šperkov či čas strávený v prírode,“ približuje.

Dôležitú úlohu zohráva aj komunikácia a kontakt s priateľmi a rodinou. „Veľmi mi pomáha humor, pokora a láska rodiny a priateľov. Pocit, že vám na druhých záleží, je v tejto dobe kľúčový. Myslím to s najväčšou úprimnosťou, pretože aj pri telefonáte môžete mať úsmev na tvári a cítiť šťastie v srdci,“ hovorí Lucia.

Luckini rodičia sú šesťdesiatnici a na spoločnú komunikáciu využívajú najmä aplikáciu FaceTime. Kým pred karanténou zvykli spolu telefonovať vždy cez víkend doobeda, teraz si volajú každý deň, často aj dvakrát denne.

„Pocit, že vám na druhých záleží, je v tejto dobe kľúčový. Myslím to s najväčšou úprimnosťou, pretože aj pri telefonáte môžete mať úsmev na tvári a cítiť šťastie v srdci.“

„Voláme si vždy, keď máme chuť a potrebu. Často sa rozprávame a ja popritom robím nejakú inú aktivitu, vymieňame si recepty. Pomedzi to si permanentne posielame vtipy a smiešne videá – je to skvelé, pretože smiech je liek pre telo aj myseľ,“ približuje Lucia, ktorej rodina aj takýmto spôsobom pomáha udržať sa v psychickej pohode.

K telefónu jej rodičia občas dávajú aj babičku, ktorá nedávno oslávila 90. narodeniny, aby sa porozprávali o novinkách a vývoji situácie. „Vždy sa čuduje, ako je možné, že sa vidíme,“ hovorí s úsmevom Lucia.

Radi tvoríte rukami? Vybrali sme 7 YouTube kanálov pre všetky kreatívne duše

Karanténa prerušila rodine aj zopár plánov. S mamou a ďalšími priateľmi mala Lucia absolvovať pravidelný niekoľkodenný výlet do prírody, no nakoniec sa ho rozhodli zrušiť. „Keď bolo mame smutno, povedala som jej, aby si pozrela fotky z jesene, a keď sa situácia zlepší, určite si spoločný výlet v zdraví užijeme,“ uzatvára.


Zostaňte doma a získajte až 40 GB dát. Všetkým svojim zákazníkom, ktorí sa v súčasnej mimoriadnej situácii správajú zodpovedne, daruje O2 balíky 10 GB dát za splnenie výziev. Pripravené sú 4 výzvy, vďaka ktorým si spríjemníte čas aj potešíte ľudí okolo seba. Viac informácií nájdete na dobredata.o2.sk.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac