Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Čím nás postrekujú lietadlá a čo sa skrýva za mesiacom? Vedecké vysvetlenia piatich slávnych hoaxov

Vedátor Samuel Kováčik odhaľuje známe konšpirácie.

Niektoré konšpirácie si žijú vlastným životom už roky aj napriek tomu, že ich vedci a odborníci niekoľkokrát vysvetlili. Možnože je realita v porovnaní so sprisahaneckou fantáziou taká nudná, až nás to núti ignorovať aj jednoduchú matematiku.

Prečítajte si: Obavy sa objavujú pri každej zmene, aj fungovanie lokomotív bolo kedysi mágiou

Teoretického fyzika a autora projektu Vedátor Samuela Kováčika sme poprosili, aby nám odhalil pozadie piatich slávnych konšpirácií a skúsil vysvetliť, ako to naozaj je. Čítajte, kým nezmažú.

Zakrivenie Zeme možno nevidíte, ale plochá rozhodne nie je

Je Zem plochá? Takejto možnosti verí zopár ľudí napriek tomu, že väčšina si z nich robí žarty. Plochozemci argumentujú tým, že predsa žiadnu krivosť Zeme nevidíme. Hociktorým smerom sa pozrieme, vidíme úplne do diaľky rovný horizont. Ako teda Zem môže byť guľatá, keď nevidíme žiadnu guľatosť?

Vysvetlenie záhady je ukryté v číslach. Nebojte sa, nejde o nič zložité. Dôležité je, ako ďaleko dovidíme. To závisí od toho, z akej výšky sa pozeráte a na čo hľadíte. Ak meriate 180 centimetrov a pozeráte sa na rovinu pred sebou, s dobrým ďalekohľadom uvidíte na vzdialenosť niekoľkých kilometrov. Kilometrové kopce uvidíte aj na sto kilometrov, no tam niekde začnete pociťovať limit – veci začnú byť ukryté za horizontom.

Nejde o žiaden optický klam či o ohyb svetla vo vzduchu. Polomer Zeme je približne 6 371 kilometrov, obvod má vyše 40 000 kilometrov. Jej krivosť sa tak naplno prejaví, až keď sa pokúsite dovidieť na nejaký rozumný zlomok týchto hodnôt. Ak by ste chceli dovidieť na vzdialenosť 1 000 kilometrov, museli by ste sa pozerať z výšky úctyhodných 80 kilometrov.

Zem je krivá, len my sme oproti nej ako baktérie na povrchu basketbalovej lopty – ťažko jej krivosť len tak uvidíme. Vďaka za to, že Zem je guľatá – ináč by let z Honolulu do Tokia musel ísť krížom cez celú plochú Zem!

HAARP existuje, ale ovládať počasie ním nedokážeme

Aj v našich končinách sa občas objavia extrémne výkyvy počasia. Oprávnene máme k nim rešpekt. Povodne, búrky, silné vetry, zosuvy pôdy, extrémne suchá a extrémne zimy. Kto za to môže? Odpoveď, že počasie je už raz také, mnohým nestačí.

Internetom kolovali informácie o HAARP – v niektorých príbe-
hoch to je zariadenie, v iných základňa. Možno vás prekvapí, že ide o skutočný vedecký projekt: High Frequency Active Auroral Research Program. Jeho cieľom bolo skúmať, ako horná vrstva atmosféry reaguje na výkyvy slnečného žiarenia.

Opýtali sme sa za vás: Všetko, čo potrebujete vedieť o 5G technológii

Postup bol taký, že HAARP sériou antén ohrial nabité častice v obrovskej výške a následne zachytával ich reakciu. Dôležité je však povedať, akým výkonom operoval. Na štvorcový centimeter oblohy dodával výkon asi 3 mikrowatty – desaťtisícnásobne slabší než slnečné svetlo. Celkový výkon zariadenia sa počítal v megawattoch.

Takáto hodnota je však mizivá napríklad v porovnaní s hocijakou búrkou – jej energia sa rádovo pohybuje v desiatkach až stovkách petajoulov (peta je milión miliárd). Jeden poriadny hurikán spotrebuje rádovo toľko energie, koľko vyprodukuje ľudstvo za celý rok.

Manipulovať s počasím priamo je pre nás absolútne nereálne. Zmôžeme sa tak na to, že posypaním prinútime oblak vypršať sa. Veľky dosah máme len cez skleníkové plyny, ktorými vyvolávame postupnú klimatickú zmenu – v tomto prípade však energia prichádza zo Slnka.

5G siete nešíria koronu ani nezabíjajú vtáky

Vždy, keď príde nová technológia, ľudia sa zľaknú. Nie je to nič nové, báli sme sa áut, vlakov, elektriny či eskalátorov. Novinkou možno je, že sa ľudia boja aj nových generácií technológií, ktoré sú tu s nami už dlhšie a každých pár rokov sa zlepšujú. Áno, reč je o 5G, čiže piatej generácii technológií a protokolov pre mobilnú komunikáciu.

Odhliadnime od očividných nezmyslov, ako napríklad, že 5G šíri koronavírus – elektromagnetické žiarenie nedokáže vytvárať molekulárnu hmotu – alebo, že ovláda myseľ ľudí. Ak by to tak bolo, tak by nám jednoducho zakázali sťažovať sa, nie? Za pozornosť však stoja správy o tom, že po spustení 5G siete došlo napríklad k úhynu vtákov či včiel.

Takéto správy často kolujú medzi ľuďmi, no v mnohých dohľadateľných príkladoch sa ukázalo, že udalosti mali úplne iné vysvetlenie. Pri úhyne vtákov sa napríklad zistilo, že sa otrávili pesticídmi. Ide o mýlenie si korelácie s kauzalitou. Ak 5G spustíte vo veľkej časti Európy, na pár miestach sa udeje niečo zlé – no to by sa udialo aj tak. 5G siete sú, podobne ako iné telekomunikačné technológie, pod veľmi prísnym dohľadom a musia spĺňať prísne limity.

Mesiac nezakrýva vesmírnu flotilu, len sa hýbe

Je Mesiac hologram? Na internete sa objavila fotka mesiaca s touto otázkou. Podobala sa na také, akých ste už videli mnoho: bol na nej detail bledých mesačných plání a kráterov. V jednom detaile sa však líšila – Mesiac sa v jednom rohu vlnil.

Toto bola voda na mlyn konšpirátorov, vraj ide o sprisahanie a snahu niečo utajiť. Čo také? Vraj sa za Mesiacom nachádza vesmírna flotila a hologram Mesiaca nám má brániť vo výhľade na ňu. Prečo by tam niekto namiesto Mesiaca nezobrazil jednoduchú nočnú oblohu? A čo spôsobuje prílivy, ak nie práve Mesiac? Takýmito otázkami sa už konšpirátori nezapodievajú.

Každý môže naletieť hoaxu, dôležité je poučiť sa, tvrdí odborník na informačnú bezpečnosť

Aké bolo skutočné vysvetlenie zvlnenej časti Mesiaca na fotke? Jednoduché. Fotoaparát nesníma celý záber naraz, ale po častiach. Proces je to veľmi rýchly, pri bežných záberoch si to ani nevšimneme. Ak však máte starší mobil, skúste s ním za jazdy pri vyššej rýchlosti odfotiť stromy, značky či lampy, ktoré sú tesne za autom – ak sa vám to pošťastí, tak ich tvar uvidíte zdeformovaný.

A s Mesiacom je to podobne. Zdá sa nám, že sa takmer nehýbe, no ak máte dobrý ďalekohľad a viete zaostriť na nejaký jeho detail, uvedomíte si, že sa hýbe pomerne rýchlo. Okrem toho, atmosféra Zeme sa bežne vlní, čo spôsobuje vrásky na čele mnohých astronómov. Fotka Mesiaca tak bola zvlnená úplne prirodzene.

Lietadlá na nás prášia chemtrails

Za lietadlami často vidíme dlhé biele čiary. Podľa niektorých ide o chemtrails, chemické zlúčeniny, ktoré slúžia napríklad na psychickú manipuláciu ľuďmi. Počas „covidového dovolenkového výpadku“ lietadiel lietalo menej, no ľudia sa na problémy neprestali sťažovať, skôr naopak.

Každý, kto postrekom ošetroval vegetáciu v záhrade, uzná jednu vec – postrek je ťažký. Riadne pokropiť aj plochu malej záhradky dá zabrať. Postrekovať celé krajiny, to by naozaj bola riadna fuška. Postrekovať celú planétu teda nepôsobí ako rozumný nápad. Čo sú teda dlhé biele čiary za lietadlom, ktoré evidentne existujú?

Produktom spaľovania, či už v motoroch, alebo v našom tele, je vodná para. Keď v riadnej zime poriadne vydýchneme, vidíme biely opar. Vodná para v chlade skondenzovala. Ak by ste ju vydýchli (pravdepodobne naposledy) vo výške 10 kilometrov, pri teplote približne -50 ̊C, tak by rovno aj zamrzla a vytvorila malé ľadové kryštály. Takto vznikajú za lietadlami, vďaka splodinám zo spaľovania a vody, dlhé biele čiary, známe aj ako contrails.

Samuel Kováčik

Teoretický fyzik, popularizátor vedy a zakladateľ projektu Vedátor. Dizertáciu získal na FMFI UK, odkiaľ sa pobral na Dublinský Inštitút Pokročilých Štúdií, kde získal výskumný grant od Írskej výskumnej nadácie. Vo výskume sa zaoberá modifikáciami kvantovej mechaniky, numerickými simuláciami a maticovými modelmi.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

  • prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
  • čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
  • kedy sa oplatí riskovať úspory, 
  • ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
  • ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
  • a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“. 

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada. 

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť? 

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo. 

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky. 

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo. 

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala. 

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa. 

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok. 

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave. 

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak. 

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci. 

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.


Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.