Čím nás postrekujú lietadlá a čo sa skrýva za mesiacom? Vedecké vysvetlenia piatich slávnych hoaxov
Vedátor Samuel Kováčik odhaľuje známe konšpirácie.
Autor Samuel Kováčik
Foto Magdaléna Tomalová
Shutterstock
Dátum
Niektoré konšpirácie si žijú vlastným životom už roky aj napriek tomu, že ich vedci a odborníci niekoľkokrát vysvetlili. Možnože je realita v porovnaní so sprisahaneckou fantáziou taká nudná, až nás to núti ignorovať aj jednoduchú matematiku.
Teoretického fyzika a autora projektu Vedátor Samuela Kováčika sme poprosili, aby nám odhalil pozadie piatich slávnych konšpirácií a skúsil vysvetliť, ako to naozaj je. Čítajte, kým nezmažú.
Zakrivenie Zeme možno nevidíte, ale plochá rozhodne nie je
Je Zem plochá? Takejto možnosti verí zopár ľudí napriek tomu, že väčšina si z nich robí žarty. Plochozemci argumentujú tým, že predsa žiadnu krivosť Zeme nevidíme. Hociktorým smerom sa pozrieme, vidíme úplne do diaľky rovný horizont. Ako teda Zem môže byť guľatá, keď nevidíme žiadnu guľatosť?
Vysvetlenie záhady je ukryté v číslach. Nebojte sa, nejde o nič zložité. Dôležité je, ako ďaleko dovidíme. To závisí od toho, z akej výšky sa pozeráte a na čo hľadíte. Ak meriate 180 centimetrov a pozeráte sa na rovinu pred sebou, s dobrým ďalekohľadom uvidíte na vzdialenosť niekoľkých kilometrov. Kilometrové kopce uvidíte aj na sto kilometrov, no tam niekde začnete pociťovať limit – veci začnú byť ukryté za horizontom.
Nejde o žiaden optický klam či o ohyb svetla vo vzduchu. Polomer Zeme je približne 6 371 kilometrov, obvod má vyše 40 000 kilometrov. Jej krivosť sa tak naplno prejaví, až keď sa pokúsite dovidieť na nejaký rozumný zlomok týchto hodnôt. Ak by ste chceli dovidieť na vzdialenosť 1 000 kilometrov, museli by ste sa pozerať z výšky úctyhodných 80 kilometrov.
Zem je krivá, len my sme oproti nej ako baktérie na povrchu basketbalovej lopty – ťažko jej krivosť len tak uvidíme. Vďaka za to, že Zem je guľatá – ináč by let z Honolulu do Tokia musel ísť krížom cez celú plochú Zem!
HAARP existuje, ale ovládať počasie ním nedokážeme
Aj v našich končinách sa občas objavia extrémne výkyvy počasia. Oprávnene máme k nim rešpekt. Povodne, búrky, silné vetry, zosuvy pôdy, extrémne suchá a extrémne zimy. Kto za to môže? Odpoveď, že počasie je už raz také, mnohým nestačí.
Internetom kolovali informácie o HAARP – v niektorých príbe- hoch to je zariadenie, v iných základňa. Možno vás prekvapí, že ide o skutočný vedecký projekt: High Frequency Active Auroral Research Program. Jeho cieľom bolo skúmať, ako horná vrstva atmosféry reaguje na výkyvy slnečného žiarenia.
Postup bol taký, že HAARP sériou antén ohrial nabité častice v obrovskej výške a následne zachytával ich reakciu. Dôležité je však povedať, akým výkonom operoval. Na štvorcový centimeter oblohy dodával výkon asi 3 mikrowatty – desaťtisícnásobne slabší než slnečné svetlo. Celkový výkon zariadenia sa počítal v megawattoch.
Takáto hodnota je však mizivá napríklad v porovnaní s hocijakou búrkou – jej energia sa rádovo pohybuje v desiatkach až stovkách petajoulov (peta je milión miliárd). Jeden poriadny hurikán spotrebuje rádovo toľko energie, koľko vyprodukuje ľudstvo za celý rok.
Manipulovať s počasím priamo je pre nás absolútne nereálne. Zmôžeme sa tak na to, že posypaním prinútime oblak vypršať sa. Veľky dosah máme len cez skleníkové plyny, ktorými vyvolávame postupnú klimatickú zmenu – v tomto prípade však energia prichádza zo Slnka.
5G siete nešíria koronu ani nezabíjajú vtáky
Vždy, keď príde nová technológia, ľudia sa zľaknú. Nie je to nič nové, báli sme sa áut, vlakov, elektriny či eskalátorov. Novinkou možno je, že sa ľudia boja aj nových generácií technológií, ktoré sú tu s nami už dlhšie a každých pár rokov sa zlepšujú. Áno, reč je o 5G, čiže piatej generácii technológií a protokolov pre mobilnú komunikáciu.
Odhliadnime od očividných nezmyslov, ako napríklad, že 5G šíri koronavírus – elektromagnetické žiarenie nedokáže vytvárať molekulárnu hmotu – alebo, že ovláda myseľ ľudí. Ak by to tak bolo, tak by nám jednoducho zakázali sťažovať sa, nie? Za pozornosť však stoja správy o tom, že po spustení 5G siete došlo napríklad k úhynu vtákov či včiel.
Takéto správy často kolujú medzi ľuďmi, no v mnohých dohľadateľných príkladoch sa ukázalo, že udalosti mali úplne iné vysvetlenie. Pri úhyne vtákov sa napríklad zistilo, že sa otrávili pesticídmi. Ide o mýlenie si korelácie s kauzalitou. Ak 5G spustíte vo veľkej časti Európy, na pár miestach sa udeje niečo zlé – no to by sa udialo aj tak. 5G siete sú, podobne ako iné telekomunikačné technológie, pod veľmi prísnym dohľadom a musia spĺňať prísne limity.
Mesiac nezakrýva vesmírnu flotilu, len sa hýbe
Je Mesiac hologram? Na internete sa objavila fotka mesiaca s touto otázkou. Podobala sa na také, akých ste už videli mnoho: bol na nej detail bledých mesačných plání a kráterov. V jednom detaile sa však líšila – Mesiac sa v jednom rohu vlnil.
Toto bola voda na mlyn konšpirátorov, vraj ide o sprisahanie a snahu niečo utajiť. Čo také? Vraj sa za Mesiacom nachádza vesmírna flotila a hologram Mesiaca nám má brániť vo výhľade na ňu. Prečo by tam niekto namiesto Mesiaca nezobrazil jednoduchú nočnú oblohu? A čo spôsobuje prílivy, ak nie práve Mesiac? Takýmito otázkami sa už konšpirátori nezapodievajú.
Aké bolo skutočné vysvetlenie zvlnenej časti Mesiaca na fotke? Jednoduché. Fotoaparát nesníma celý záber naraz, ale po častiach. Proces je to veľmi rýchly, pri bežných záberoch si to ani nevšimneme. Ak však máte starší mobil, skúste s ním za jazdy pri vyššej rýchlosti odfotiť stromy, značky či lampy, ktoré sú tesne za autom – ak sa vám to pošťastí, tak ich tvar uvidíte zdeformovaný.
A s Mesiacom je to podobne. Zdá sa nám, že sa takmer nehýbe, no ak máte dobrý ďalekohľad a viete zaostriť na nejaký jeho detail, uvedomíte si, že sa hýbe pomerne rýchlo. Okrem toho, atmosféra Zeme sa bežne vlní, čo spôsobuje vrásky na čele mnohých astronómov. Fotka Mesiaca tak bola zvlnená úplne prirodzene.
Lietadlá na nás prášia chemtrails
Za lietadlami často vidíme dlhé biele čiary. Podľa niektorých ide o chemtrails, chemické zlúčeniny, ktoré slúžia napríklad na psychickú manipuláciu ľuďmi. Počas „covidového dovolenkového výpadku“ lietadiel lietalo menej, no ľudia sa na problémy neprestali sťažovať, skôr naopak.
Každý, kto postrekom ošetroval vegetáciu v záhrade, uzná jednu vec – postrek je ťažký. Riadne pokropiť aj plochu malej záhradky dá zabrať. Postrekovať celé krajiny, to by naozaj bola riadna fuška. Postrekovať celú planétu teda nepôsobí ako rozumný nápad. Čo sú teda dlhé biele čiary za lietadlom, ktoré evidentne existujú?
Produktom spaľovania, či už v motoroch, alebo v našom tele, je vodná para. Keď v riadnej zime poriadne vydýchneme, vidíme biely opar. Vodná para v chlade skondenzovala. Ak by ste ju vydýchli (pravdepodobne naposledy) vo výške 10 kilometrov, pri teplote približne -50 ̊C, tak by rovno aj zamrzla a vytvorila malé ľadové kryštály. Takto vznikajú za lietadlami, vďaka splodinám zo spaľovania a vody, dlhé biele čiary, známe aj ako contrails.
Samuel Kováčik
Teoretický fyzik, popularizátor vedy a zakladateľ projektu Vedátor. Dizertáciu získal na FMFI UK, odkiaľ sa pobral na Dublinský Inštitút Pokročilých Štúdií, kde získal výskumný grant od Írskej výskumnej nadácie. Vo výskume sa zaoberá modifikáciami kvantovej mechaniky, numerickými simuláciami a maticovými modelmi.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Psychológ Michal Božík: Keď sme unavení, nehľadáme oddych, ale únik. Telefón sa vtedy zdá ako najlepší spôsob na vypnutie
Ako umelá inteligencia mení našu schopnosť sústrediť sa – a čo môžeme urobiť, aby sme ju posilnili?
Autorka Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Možno ste na sebe už spozorovali, ako sa krátke videá na sociálnych sieťach stali zaručeným nástrojom na uvoľnenie po práci. Alebo ako sa z ChatGPT stal nový „Google“. Digitálne technológie zásadne menia náš životný štýl a ak chceme držať krok s dobou, nevyhneme sa im – o to dôležitejšie je naučiť sa regulovať vlastné digitálne správanie a vedieť, čo to s našou hlavou robí. Pozornosť je totiž tiež ako sval – keď ju prestaneme trénovať, slabne.
Psychológ Michal Božík nám v rozhovore vysvetlil, prečo sa naša pozornosť oslabuje, čo robí s mozgom neustála stimulácia a ako si môžeme „mentálny sval“ posilňovať aj v tejto rýchlej ére. A okrem toho sa dozviete aj:
prečo po náročnom dni siahneme po telefóne namiesto oddychu,
ako neustále prepínanie medzi podnetmi oslabuje našu schopnosť sústrediť sa,
čo stojí za fenoménom doomscrollingu (bezduchého posúvanie obsahu na sociálnych sieťach) a prečo v nás posilňuje úzkosť,
ako umelá inteligencia mení spôsob, akým premýšľame a učíme sa,
aké malé kroky a mikrozmeny môžete aplikovať do bežných dní a pomôžu vám získať späť kontrolu nad vlastnou pozornosťou.
Predstavme si večer po práci: som unavená po celom dni plnom stresu, úloh a stimulov. Logicky by som mala hľadať pokoj a oddych. Namiesto toho siahnem po telefóne a začnem bezmyšlienkovite scrollovať. A paradoxne – čím som unavenejšia, tým viac ma to k tomu ťahá. Prečo sa to deje?
Rozdelil by som to na dve časti. Prvá súvisí s podmienkami – v tomto prípade ide o kognitívne vyčerpanie. Môžeme si to predstaviť tak, že počas dňa čerpáme určitú zásobu „vôľovej energie“, ktorá je večer na minime.
Po plnom dni je pre nás oveľa ťažšie urobiť vedomé rozhodnutie, ako zmysluplne stráviť čas. Jednoduchšie je padnúť do niečoho známeho a ľahko dostupného. Tak siahame po telefóne, ktorý nám poskytuje mikrodávky dopamínu.
Platí, že čím sme viac unavení, tým ľahšie sa dáme vyrušovať. A čím častejšie to robíme, tým viac preťažujeme našu schopnosť udržať pozornosť.
Druhá časť, ktorá tu zohráva úlohu, je narušený dopamínový cyklus.
Čo znamená narušený dopamínový cyklus?
Keď sa pustíme do činnosti, ktorá si vyžaduje úsilie, mozog nás pri nejakom pokroku odmení dobrým pocitom. To nás motivuje pokračovať ďalej.
Ak však pravidelne využívame zdroje, ktoré nám dávajú rýchly a ľahko dostupný dopamín, zvykneme si na to. Oslabuje sa tak naša schopnosť zotrvávať pri činnostiach, ktoré si vyžadujú sústredenie a trpezlivosť a pri ktorých trvá dlhšie, kým dostaneme odmenu.
Dobrým príkladom je čítanie knihy. Aby sme sa dostali k pôžitku z príbehu alebo k porozumeniu myšlienke, potrebujeme prečítať desiatky strán. Pre mozog zvyknutý na rýchly obsah je to zdĺhavé a neatraktívne.
Ak schopnosť dlhšieho sústredenia nepoužívame – alebo ju používame inak, napríklad pri neustálom prepínaní medzi viacerými podnetmi –, prirodzene slabne.
Asi tiež platí, že čím viac siahame po telefóne, tým viac posilňujeme tento narušený cyklus.
Presne tak. Ukazuje sa, že spojenia v mozgu, ktoré by nám umožnili udržať pozornosť na jednej veci, slabnú v prospech tých, ktoré podporujú rýchle prepínanie. Navyše, aplikácie a zariadenia sú navrhnuté tak, aby využívali zraniteľnosť nášho nervového systému.
Každá notifikácia, zvuk či animácia cieli na to, aby sme zostali v cykle dopamínovej stimulácie.
Hĺbka si vyžaduje čas a úsilie. To sú veci, ktoré dnešná doba systematicky potláča.
Tu sa potom dostávame k ešte extrémnejšiemu prejavu – k tzv. doomscrollingu, teda nutkavému a opakovanému vyhľadávaniu informácií.
Doomscroling podnecuje našu evolučnú túžbu scrollovať ďalej a ďalej. Keď otvoríme správy alebo sociálne siete, spúšťa sa v nás stav zvýšenej bdelosti, pri ktorom hľadáme možné ohrozenie. A čím viac scrollujeme, tým viac sa tento mechanizmus posilňuje: namiesto pocitu upokojenia cítime, že musíme pokračovať.
Stojí za tým aj tzv. negativity bias – prirodzená tendencia nášho mozgu venovať viac pozornosti negatívnym informáciám. Evolučne to dáva zmysel: praveký lovec, ktorý chcel prežiť, musel vnímať každé potenciálne nebezpečenstvo. Mozog je preto nastavený reagovať intenzívnejšie na hrozby než na pozitívne správy.
Preto sme dnes zásobovaní obsahom, ktorý vyvoláva obavy, hnev alebo strach. Emočne naň reagujeme silnejšie.
Čo to s nami robí v bežnom živote?
Na jednej strane sme emočne otupení, akoby sme si zvykali na stále horšie a horšie správy. Na druhej strane sme preťažení, pretože náš nervový systém nie je stavaný na také množstvo ohrozenia, ktoré sa na nás denne valí z obrazoviek.
Naša nervová sústava je nastavená zvládnuť len určitý počet poplachov. Ak však neustále spúšťame „alarm“, vyrábame si rôzne problémy – od úzkostí a stresu až po somatické ťažkosti. Zároveň nám potom neostáva energia ani kapacita venovať sa skutočným ohrozeniam.
Paradoxne nám doomscrolling dáva pocit, že získavame kontrolu, že vieme, čo sa deje vo svete. V skutočnosti nás však oberá o pokoj a schopnosť udržať si zdravú pozornosť tam, kde ju naozaj potrebujeme.
Ako do toho vstupuje umelá inteligencia?
Zaujíma ma najmä vplyv na pozornosť a trénovanie mysle, keďže AI nám veľa vecí zrýchľuje a uľahčuje, no často pri nej preskakujeme proces hľadania, porovnávania a riešenia problémov, teda presne tie kroky, ktoré často vedú k porozumeniu.
Myslím si, že umelá inteligencia len zosilňuje všetko to, čo sme už spomínali – zrýchľuje tempo, skracuje naše sústredenie a posilňuje tendenciu ísť tou najľahšou cestou.
Ja osobne sa však snažím byť v oblasti AI a jej vplyvu skeptický. Nemyslím si, že ide o nejakú obrovskú revolúciu v zmysle, že by nás úplne zmenila. Internet nám sprístupnil obrovské množstvo informácií a AI ich v podstate len prezentuje iným spôsobom.
Áno, dokáže nám pomôcť robiť niektoré úlohy rýchlejšie a jednoduchšie, najmä tie banálne a repetitívne. Zatiaľ však máme veľmi málo serióznych štúdií o tom, aký bude mať tento trend dlhodobý vplyv.
Svetom nedávno preletela štúdia z MIT, ktorá porovnávala tri skupiny študentov – jedna písala eseje úplne bez pomoci, druhá s využitím Googlu a tretia pracovala výhradne s aplikáciou ChatGPT.
Výsledky ukázali, že účastníci používajúci ChatGPT mali konzistentne nižšiu mieru mozgového zapojenia, pokles kreatívnych vĺn, aktívneho myslenia aj prepojenia medzi neurónmi.To prirodzene otvára otázku, či pri častom používaní umelej inteligencie časom nestratíme niektoré schopnosti, napríklad sústredenie, tvorivé myslenie či samotný proces učenia sa.
Jedna štúdia pri tejto otázke nestačí, potrebujeme ich desiatky, najmä replikované. Určite je to možné. No môže sa stať aj to, že energiu, ktorú ušetríme pri niektorých aktivitách, presmerujeme do činností, ktoré sú kognitívne stimulujúce iným spôsobom.
Môj osobný názor je, že AI bude otvárať nožnice nerovnosti. Ľudia, ktorí už dnes majú vytrénované kognitívne schopnosti a sú nútení ich pravidelne používať, budú vďaka umelej inteligencii schopní zrýchliť a zefektívniť niektoré úlohy, a tým sa posunú ešte ďalej.
Tí, ktorí tento tréning nemajú, sa môžu začať spoliehať na AI až príliš a namiesto rastu budú stagnovať alebo zlenivejú. Inými slovami: jednej skupine to výrazne pomôže, zatiaľ čo druhú to udrží na povrchnej úrovni. Podľa mňa to bude obrovská výzva najmä pre mladých ľudí, no uvidíme, čo ukážu ďalšie výskumy.
Čo je však podľa mňa jasné už dnes, je to, že by sme mali investovať oveľa viac zdrojov nielen do samotného rozvoja AI, ale aj do reflexie jej vplyvu na spoločnosť.
Ako to myslíte?
Pri každej novej technológii vidíme opakujúci sa vzorec: technológia napreduje rýchlejšie, než stíhame uvažovať nad jej dôsledkami a nastavovať pravidlá. V histórii to bolo podobne s internetom, so sociálnymi sieťami, smartfónmi… vždy najprv prišla fascinácia a masové rozšírenie, až potom sa začalo hovoriť o rizikách, reguláciách či o tom, ako to mení naše myslenie a správanie.
Ak sa budeme zameriavať len na technický pokrok bez paralelnej diskusie o psychologických a spoločenských dosahoch, riskujeme, že budeme stále iba dobiehať.
Na tom, či si tieto otázky budeme klásť a či na ne budeme hľadať seriózne odpovede, podľa mňa stojí budúcnosť zdravého využívania AI. Lebo technológia sama osebe nie je dobrá ani zlá – všetko závisí od toho, ako sa s ňou naučíme narábať.
Ako to máte vy osobne?
Dnes sú dve poobede a ja som už stihol vyčerpať svoj bezplatný limit vyššieho modelu – takže používam AI intenzívne. Ale zároveň sa snažím pochopiť, čo to vlastne znamená pre náš život.
Pre mňa je to skôr intelektuálny hlavolam než nástroj, ku ktorému by som mal bezvýhradnú dôveru. No čím dlhšie sa tomu venujem, tým som skeptickejší.
Myslím si, že to nie je žiadna zázračná revolúcia. Aj ekonomické výsledky to zatiaľ potvrdzujú – čoraz častejšie sa hovorí, že sme možno uprostred AI bubliny, ktorá môže jedného dňa s veľkým rachotom spľasnúť. Na druhej strane by bola veľká chyba to celé ignorovať a tváriť sa, že sa nás to netýka.
AI len zosilňuje všetko, čo už poznáme. Zrýchľuje tempo, skracuje pozornosť a posilňuje tendenciu ísť tou najľahšou cestou.
Keď sa v súvislosti s novými technológiami hovorí o zjednodušovaní myslenia a klesajúcej pozornosti, väčšinou sa to berie ako problém produktivity či práce. No tie dôsledky sú prítomné aj v iných oblastiach života, nie?
Áno, myslím si, že to cítime vo všetkých oblastiach a je dobré o tom hovoriť. Podľa mňa žijeme v povrchnej dobe práve preto, že nedokážeme ísť do hĺbky. Hĺbka si totiž vyžaduje čas a úsilie. To sú veci, ktoré dnešná doba systematicky potláča.
O to ťažšie je potom vedome vstupovať do situácií, kde treba zostať prítomný, napríklad skutočne počúvať partnera v rozhovore alebo naozaj vnímať, čo sa odohráva v nás samých.
Sme zahltení množstvom podnetov a často je to aj forma úniku. Keď v sebe cítime niečo nepríjemné či bolestivé, radšej sa rozptýlime – zaplníme sa sociálnymi sieťami alebo smartfónom. Lenže keď sa napokon ocitneme v situácii, kde sme s tým vnútorným obsahom konfrontovaní, môže nás to prevalcovať.
Americká akademička Gloria Marková v roku 2000 so svojím tímom skúmala, ako ľudia používajú počítače, telefóny a iné elektronické zariadenia.
Zistila, že sa ich pozornosť v priemere asi každé dve a pol minúty presunula na nový podnet. Keď výskum zopakovala po 20 rokoch, v roku 2020, zistila, že sa tento časový úsek výrazne skrátil: kým sa necháme niečím vyrušiť, dokážeme sa dnes na obsah na obrazovke sústrediť v priemere iba 47 sekúnd.
Aký je prvý krok k uvedomelejšiemu digitálnemu správaniu?
Myslím si, že kľúčové sú tu dva pojmy – stratégia a reflexia. Stratégia znamená, že máme vedome nastavené, ako chceme fungovať. Väčšina z nás si plánuje prácu, rodinu či voľný čas, ale v oblasti digitálnych technológií často iba reaktívne odpovedáme na to, čo sa deje.
Ak si pripravíme stratégiu aj tu, či už ide o pravidlá pre jednotlivé zariadenia a aplikácie, alebo o čas strávený online, sme omnoho lepšie pripravení, než keď len pasívne reagujeme.
Reflexia je druhá časť. Môže ísť o jednoduché veci, napríklad pozrieť si, koľko času denne strávime pred obrazovkou telefónu. To číslo väčšinou nepoteší, ale dáva nám priestor na premýšľanie, či je to v súlade s tým, ako chceme žiť. Nemôžeme sa spoliehať, že sa to „nejako samo“ vyreguluje – ani u nás, ani u detí.
Čo to znamená konkrétne? Máte nejaké triky?
Keď sa o tom rozprávam so známymi, mnohí sa čudujú, že mám podľa nich veľmi prísne pravidlá. Napríklad mám vždy vypnuté dáta v mobile – zapínam ich len vtedy, keď niečo potrebujem vyhľadať.
Už je to vo mne tak zakorenené, že sa mi párkrát stalo, že som niekomu napísal správu, čakal na odpoveď a až po chvíli som si uvedomil, že som si medzitým dáta opäť vypol.
To bolo moje vedomé rozhodnutie, keď som si prvýkrát zadovážil dátový balíček – chcel som sa obmedziť len na bežné funkčné veci a vyhnúť sa neustálemu online režimu. Samozrejme, je náročné to udržiavať.
Takých pravidiel mám viac, ale neprišli zo dňa na deň. Nebolo to tak, že som si ich vymyslel a hneď fungovali. Skúšal som na sebe rôzne prístupy a musel som si nájsť to, čo funguje práve na mňa.
Preto ani neviem povedať univerzálne „ideálne“ pravidlá pre všetkých. Každý si musí otestovať, aký spôsob mu najviac pomáha udržať si zdravý vzťah k technológiám.
Čím sme viac unavení, tým ľahšie sa dáme vyrušovať. A čím častejšie to robíme, tým viac oslabujeme svoju schopnosť udržať pozornosť.
Je predsa niečo, čo by ste odporučili vyskúšať každému?
Ak by som mal niečo odporučiť, tak určite časové a priestorové zóny bez digitálnych technológií, teda vedome vytvorené miesta alebo momenty, kde sa smartfóny či iné zariadenia nepoužívajú. Dá sa z toho urobiť akýsi „oddychový kútik“ pre myseľ.
Je to až trochu anekdotické, ľudia radi vtipkujú o tom, ako scrollujú na sociálnych sieťach na toalete. Nedávno som čítal polemiku, že možno je to vlastne ideálne miesto, veď kedysi tam bývali bezcenné „záchodové časopisy“.
Ale pointa je inde: zóny majú zmysel – či už priestorové, alebo časové, napríklad večery, keď sme kognitívne vyčerpaní. Ak človek nemá viacero vrstiev ochrany, veľmi ľahko do toho spadne.
5 tipov na posilnenie pozornosti
Spoznajte svoj rytmus
Uvedomte si, že sa nemôžete sústrediť nonstop. Všímajte si, kedy počas dňa máte prirodzene viac energie a kedy pozornosť klesá. Ak vás to každú chvíľu ťahá k telefónu, namiesto násilného „pretláčania sa“ si dajte krátku pauzu – napríklad s kolegami na káve alebo na balkóne. K úlohe sa vrátite oddýchnutejší a zvládnete ju rýchlejšie.
Vybalansujte si čas
Sledujte, koľko minút denne strávite pri reels, na TikToku č pri krátkych videách – a rovnaký čas venujte aj aktivite, ktorá vašu myseľ rozvíja. Môže to byť čítanie knihy, lúštenie sudoku, písanie denníka alebo čokoľvek, čo si vyžaduje dlhšiu pozornosť.
Pravidlo 20 sekúnd
To, čo chcete obmedziť, si spravte o 20 sekúnd „ťažšie“ – napríklad sa odhláte zo sociálnej siete, aby ste museli vždy zadať heslo. A naopak, činnosti, ktoré chcete podporiť, si spravte o 20 sekúnd jednoduchšie – majte poruke knihu, denník alebo inú pripomienku.
Tréning nudy
Vytvorte si počas dňa prázdny priestor a dovoľte si chvíľu nudiť sa – v MHD, v čakárni alebo pri čakaní na priateľa. Nepozerajte sa hneď do mobilu. Nuda paradoxne posilňuje kreativitu a zlepšuje schopnosť hlbšieho sústredenia.
Vizuálna kotva
Majte na stole papierik alebo obrázok s pripomienkou: Čo chcem dnes dosiahnuť? Ako sa chcem cítiť? Takéto kotvy môžu fungovať ako malá brzda pred automatickým otvorením sociálnych sietí a dokážu vás vrátiť k tomu, na čom skutočne záleží.
Ja som počula o nastavení sivého módu obrazovky. V rámci neho budete vidieť v smartfóne všetko v čiernobielej farbe vrátane sociálnych sietí, natáčaného videa či fotiek, ktoré vám prídu od iných ľudí.
Je to zaujímavé, pretože farby stimulujú určité časti mozgu, priťahujú našu pozornosť a poskytujú nám malú odmenu. Keď ich z telefónu odstránime, zníži sa jeho „atraktivita“ – scrollovanie zrazu nie je také lákavé.
Podľa mňa sa netreba báť experimentovať a hľadať riešenia. Páči sa mi myšlienka používať digitálne technológie ako nástroj proti nim samým – napríklad sledovať, koľko času trávime online, nastavovať si limity alebo využívať AI na plánovanie mikrozmien vo vlastnom správaní. Keď už tieto nástroje máme, môžeme ich využiť aj na to, aby sme lepšie chránili svoju pozornosť.
Keď si už začneme všímať svoje digitálne správanie a robíme nejaké zmeny, ako ich realizovať tak, aby vydržali?
Je dobré začať s drobnými krokmi. Keď chcem urobiť nejakú zmenu u seba, dám si napríklad pripomienku do telefónu, aby som si to každý deň zreflektoval a skontroloval. Asi po mesiaci sa pozriem, či to funguje aj bez tejto kontroly. Ak nie, pokračujem v posilňovaní nového návyku. Dôležité je mať jasný zámer – povedať si, že toto chcem teraz robiť.
Niekomu môže fungovať aj drastický škrt, ale tam hrozí rýchly „jojo efekt“, teda že sa veľmi skoro vrátim k pôvodnému správaniu. Preto sa mi osvedčilo postupné dolaďovanie životného štýlu. Je to udržateľnejšie, ako keď sa snažím všetko zmeniť naraz.
Vo finále je to o našom živote a o tom, že technológie nám z neho často vytláčajú iné aktivity. Lebo čím viac času im venujeme, tým menej ho zostáva na to, čo je pre nás v skutočnosti dôležité.
Mgr. Michal Božík Ph.D
Psychológ pôsobiaci vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP). Vo svojej praxi sa venuje témam digitálneho rodičovstva a digitálnych technológií. Pracoval ako herný dizajnér v spoločnosti Pixel Federation a pôsobil aj v programe Teach for Slovakia ako učiteľ.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
