Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Čím nás postrekujú lietadlá a čo sa skrýva za mesiacom? Vedecké vysvetlenia piatich slávnych hoaxov

Vedátor Samuel Kováčik odhaľuje známe konšpirácie.

Niektoré konšpirácie si žijú vlastným životom už roky aj napriek tomu, že ich vedci a odborníci niekoľkokrát vysvetlili. Možnože je realita v porovnaní so sprisahaneckou fantáziou taká nudná, až nás to núti ignorovať aj jednoduchú matematiku.

Prečítajte si: Obavy sa objavujú pri každej zmene, aj fungovanie lokomotív bolo kedysi mágiou

Teoretického fyzika a autora projektu Vedátor Samuela Kováčika sme poprosili, aby nám odhalil pozadie piatich slávnych konšpirácií a skúsil vysvetliť, ako to naozaj je. Čítajte, kým nezmažú.

Zakrivenie Zeme možno nevidíte, ale plochá rozhodne nie je

Je Zem plochá? Takejto možnosti verí zopár ľudí napriek tomu, že väčšina si z nich robí žarty. Plochozemci argumentujú tým, že predsa žiadnu krivosť Zeme nevidíme. Hociktorým smerom sa pozrieme, vidíme úplne do diaľky rovný horizont. Ako teda Zem môže byť guľatá, keď nevidíme žiadnu guľatosť?

Vysvetlenie záhady je ukryté v číslach. Nebojte sa, nejde o nič zložité. Dôležité je, ako ďaleko dovidíme. To závisí od toho, z akej výšky sa pozeráte a na čo hľadíte. Ak meriate 180 centimetrov a pozeráte sa na rovinu pred sebou, s dobrým ďalekohľadom uvidíte na vzdialenosť niekoľkých kilometrov. Kilometrové kopce uvidíte aj na sto kilometrov, no tam niekde začnete pociťovať limit – veci začnú byť ukryté za horizontom.

Nejde o žiaden optický klam či o ohyb svetla vo vzduchu. Polomer Zeme je približne 6 371 kilometrov, obvod má vyše 40 000 kilometrov. Jej krivosť sa tak naplno prejaví, až keď sa pokúsite dovidieť na nejaký rozumný zlomok týchto hodnôt. Ak by ste chceli dovidieť na vzdialenosť 1 000 kilometrov, museli by ste sa pozerať z výšky úctyhodných 80 kilometrov.

Zem je krivá, len my sme oproti nej ako baktérie na povrchu basketbalovej lopty – ťažko jej krivosť len tak uvidíme. Vďaka za to, že Zem je guľatá – ináč by let z Honolulu do Tokia musel ísť krížom cez celú plochú Zem!

HAARP existuje, ale ovládať počasie ním nedokážeme

Aj v našich končinách sa občas objavia extrémne výkyvy počasia. Oprávnene máme k nim rešpekt. Povodne, búrky, silné vetry, zosuvy pôdy, extrémne suchá a extrémne zimy. Kto za to môže? Odpoveď, že počasie je už raz také, mnohým nestačí.

Internetom kolovali informácie o HAARP – v niektorých príbe-
hoch to je zariadenie, v iných základňa. Možno vás prekvapí, že ide o skutočný vedecký projekt: High Frequency Active Auroral Research Program. Jeho cieľom bolo skúmať, ako horná vrstva atmosféry reaguje na výkyvy slnečného žiarenia.

Opýtali sme sa za vás: Všetko, čo potrebujete vedieť o 5G technológii

Postup bol taký, že HAARP sériou antén ohrial nabité častice v obrovskej výške a následne zachytával ich reakciu. Dôležité je však povedať, akým výkonom operoval. Na štvorcový centimeter oblohy dodával výkon asi 3 mikrowatty – desaťtisícnásobne slabší než slnečné svetlo. Celkový výkon zariadenia sa počítal v megawattoch.

Takáto hodnota je však mizivá napríklad v porovnaní s hocijakou búrkou – jej energia sa rádovo pohybuje v desiatkach až stovkách petajoulov (peta je milión miliárd). Jeden poriadny hurikán spotrebuje rádovo toľko energie, koľko vyprodukuje ľudstvo za celý rok.

Manipulovať s počasím priamo je pre nás absolútne nereálne. Zmôžeme sa tak na to, že posypaním prinútime oblak vypršať sa. Veľky dosah máme len cez skleníkové plyny, ktorými vyvolávame postupnú klimatickú zmenu – v tomto prípade však energia prichádza zo Slnka.

5G siete nešíria koronu ani nezabíjajú vtáky

Vždy, keď príde nová technológia, ľudia sa zľaknú. Nie je to nič nové, báli sme sa áut, vlakov, elektriny či eskalátorov. Novinkou možno je, že sa ľudia boja aj nových generácií technológií, ktoré sú tu s nami už dlhšie a každých pár rokov sa zlepšujú. Áno, reč je o 5G, čiže piatej generácii technológií a protokolov pre mobilnú komunikáciu.

Odhliadnime od očividných nezmyslov, ako napríklad, že 5G šíri koronavírus – elektromagnetické žiarenie nedokáže vytvárať molekulárnu hmotu – alebo, že ovláda myseľ ľudí. Ak by to tak bolo, tak by nám jednoducho zakázali sťažovať sa, nie? Za pozornosť však stoja správy o tom, že po spustení 5G siete došlo napríklad k úhynu vtákov či včiel.

Takéto správy často kolujú medzi ľuďmi, no v mnohých dohľadateľných príkladoch sa ukázalo, že udalosti mali úplne iné vysvetlenie. Pri úhyne vtákov sa napríklad zistilo, že sa otrávili pesticídmi. Ide o mýlenie si korelácie s kauzalitou. Ak 5G spustíte vo veľkej časti Európy, na pár miestach sa udeje niečo zlé – no to by sa udialo aj tak. 5G siete sú, podobne ako iné telekomunikačné technológie, pod veľmi prísnym dohľadom a musia spĺňať prísne limity.

Mesiac nezakrýva vesmírnu flotilu, len sa hýbe

Je Mesiac hologram? Na internete sa objavila fotka mesiaca s touto otázkou. Podobala sa na také, akých ste už videli mnoho: bol na nej detail bledých mesačných plání a kráterov. V jednom detaile sa však líšila – Mesiac sa v jednom rohu vlnil.

Toto bola voda na mlyn konšpirátorov, vraj ide o sprisahanie a snahu niečo utajiť. Čo také? Vraj sa za Mesiacom nachádza vesmírna flotila a hologram Mesiaca nám má brániť vo výhľade na ňu. Prečo by tam niekto namiesto Mesiaca nezobrazil jednoduchú nočnú oblohu? A čo spôsobuje prílivy, ak nie práve Mesiac? Takýmito otázkami sa už konšpirátori nezapodievajú.

Každý môže naletieť hoaxu, dôležité je poučiť sa, tvrdí odborník na informačnú bezpečnosť

Aké bolo skutočné vysvetlenie zvlnenej časti Mesiaca na fotke? Jednoduché. Fotoaparát nesníma celý záber naraz, ale po častiach. Proces je to veľmi rýchly, pri bežných záberoch si to ani nevšimneme. Ak však máte starší mobil, skúste s ním za jazdy pri vyššej rýchlosti odfotiť stromy, značky či lampy, ktoré sú tesne za autom – ak sa vám to pošťastí, tak ich tvar uvidíte zdeformovaný.

A s Mesiacom je to podobne. Zdá sa nám, že sa takmer nehýbe, no ak máte dobrý ďalekohľad a viete zaostriť na nejaký jeho detail, uvedomíte si, že sa hýbe pomerne rýchlo. Okrem toho, atmosféra Zeme sa bežne vlní, čo spôsobuje vrásky na čele mnohých astronómov. Fotka Mesiaca tak bola zvlnená úplne prirodzene.

Lietadlá na nás prášia chemtrails

Za lietadlami často vidíme dlhé biele čiary. Podľa niektorých ide o chemtrails, chemické zlúčeniny, ktoré slúžia napríklad na psychickú manipuláciu ľuďmi. Počas „covidového dovolenkového výpadku“ lietadiel lietalo menej, no ľudia sa na problémy neprestali sťažovať, skôr naopak.

Každý, kto postrekom ošetroval vegetáciu v záhrade, uzná jednu vec – postrek je ťažký. Riadne pokropiť aj plochu malej záhradky dá zabrať. Postrekovať celé krajiny, to by naozaj bola riadna fuška. Postrekovať celú planétu teda nepôsobí ako rozumný nápad. Čo sú teda dlhé biele čiary za lietadlom, ktoré evidentne existujú?

Produktom spaľovania, či už v motoroch, alebo v našom tele, je vodná para. Keď v riadnej zime poriadne vydýchneme, vidíme biely opar. Vodná para v chlade skondenzovala. Ak by ste ju vydýchli (pravdepodobne naposledy) vo výške 10 kilometrov, pri teplote približne -50 ̊C, tak by rovno aj zamrzla a vytvorila malé ľadové kryštály. Takto vznikajú za lietadlami, vďaka splodinám zo spaľovania a vody, dlhé biele čiary, známe aj ako contrails.

Samuel Kováčik

Teoretický fyzik, popularizátor vedy a zakladateľ projektu Vedátor. Dizertáciu získal na FMFI UK, odkiaľ sa pobral na Dublinský Inštitút Pokročilých Štúdií, kde získal výskumný grant od Írskej výskumnej nadácie. Vo výskume sa zaoberá modifikáciami kvantovej mechaniky, numerickými simuláciami a maticovými modelmi.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

  • ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
  • aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
  • prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
  • čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
  • ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
  • a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením.  Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.


Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.