Ako dobre poznáte východné Slovensko? Otestujte sa

Máte pocit, že Slovensko poznáte naozaj dobre? Potvrďte si to v našom teste.

Východné Slovensku ponúka množstvo prírodných krás aj jedinečných historických pamiatok, ktoré určite stoja za pozornosť. Ak si myslíte, že o tejto časti krajiny viete naozaj všetko, otestujte svoje znalosti v našom kvíze. 

Test pozostáva z 10 otázok a hoci sa môžu zdať na prvý pohľad jednoduché, mnohé z nich môžu potrápiť.

  • 1. Morské oko pod Vihorlatom je:
  •   priehrada
  •   sopečné jazero
  •   pleso
  • 2. V ktorom východoslovenskom meste sa nachádza múzeum umeleckého velikána Andyho Warhola?
  •   Košice
  •   Humenné
  •   Medzilaborce
  • 3. Východné Slovensko sa môže pýšiť hneď niekoľkými národnými parkmi. Ktorý z nich má najmenšiu rozlohu?
  •   Pieninský národný park (PIENAP)
  •   Národný park Slovenský kras (NPSK)
  •   Národný park Poloniny (NPP)
  • 4. V obci Štítnik sa nachádza unikátny gotický kostol, ktorý je už od roku 1970 národnou kultúrnou pamiatkou. Ktorej cirkvi slúži?
  •   Rímskokatolíckej
  •   Evanjelickej
  •   Gréckokatolíckej
  • 5. Na území, ktorého okresu sa nachádza dominanta východného Slovenska – Spišský hrad?
  •   Levoča
  •   Kežmarok
  •   Spišská Nová Ves
  • 6. Kde sa nachádza 1. park tmavej oblohy na Slovensku?
  •   V Poloninách
  •   Vo Vihorlatských vrchoch
  •   V Beskydskom predhorí
  • 7. Ktoré z týchto tvrdení o Dóme sv. Alžbety v Košiciach je pravdivé?
  •   Je najväčším kostolom na Slovensku
  •   Je najvyšším kostolom na Slovensku
  •   Je najstarším kostolom na Slovensku
  • 8. Ktorá z týchto jaskýň nie je zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO?
  •   Ochtinská aragonitová jaskyňa
  •   Gombasecká jaskyňa
  •   Belianska jaskyňa
  • 9. V ktorej východoslovenskej obci sa nachádza vzácny studenovodný gejzír?
  •   Vyšná Kamenica
  •   Herľany
  •   Opiná
  • 10. O vinohradníckej oblasť Tokaj neplatí:
  •   Je súčasťou veľkého regiónu, ktorého väčšia časť sa nachádza na území Maďarska
  •   Je plošne najmenšou vinohradníckou oblasťou na Slovensku
  •   Je plošne najväčšou vinohradníckou oblasťou na Slovensku

Objavujte čaro východného Slovenska aj vďaka rýchlemu 4G internetu od O2, ktorý je dostupný pre viac ako 93,5 % obyvateľov Slovenska.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Cestovateľ Filip Jurovatý: Na východe je toho dosť, stačí to len objaviť

„Tamojšia príroda je nedotknutá a ľudia sú otvorení a milí,“ hovorí mladý cestovateľ, ktorý o východnom Slovensku napísal knihu s tipmi na výlety.

Filip Jurovatý zo Senice prešiel prakticky celú krajinu a svoje skúsenosti z východného Slovenska zhrnul do knižky Kam po východnom Slovensku, ktorá ponúka viac ako 110 tipov na výlety v tomto regióne.

Užite si rýchly internet v mobile naplno aj počas svojich ciest po Slovensku vďaka 4G LTE sieti od O2. Viac informácií

O jeho knižke, zážitkoch z ciest, ale aj o tom, čím ho východné Slovensko prekvapilo, sme sa rozprávali krátko po jej vydaní.

Filip, precestoval si celé Slovensko. Ako vznikla táto myšlienka?

Vznikla postupne. Nezačal som hneď s tým, že chcem prejsť celé Slovensko, skôr to boli menšie výlety po okolí môjho domova. Ja som chcel ale vidieť stále nové miesta.

Vďaka zvýhodnenému cestovaniu pre študentov som potom precestoval západné a stredné Slovensko a aj zvyšok krajiny, najmä východ kvôli mojej knihe.

Verím, že na Slovensku je stále veľa zaujímavých miest, ktoré som nevidel, ale pre mňa je to nateraz uzavretá kapitola, lebo to splnilo cieľ, ktorý som si dal, a to vidieť celé Slovensko a navštíviť všetky regióny a okresy u nás. Nakoniec som nenavštívil len 3 okresy – Sobrance, Sninu a Námestovo.

Čo bolo pre teba pri výbere miesta najdôležitejšie?

Vždy sa na región pozriem ako na celok a poviem si, kde sú zaujímavé atrakcie, a zároveň zisťujem, či nie je ešte niečo zaujímavé v okolí, aby som potom nebanoval, že v susednej dedine bolo niečo, čo sa oplatí vidieť, a ja som tam nešiel. Mám veľmi rád hrady, tie pre mňa boli alfou a omegou, a aj rôzne skanzeny s drevenými domčekmi.

To je pre teba to typicky slovenské?

Veľmi sa mi páči tá vôňa dreva. Je to niečo, čo necítiš doma ani na chalupe, je to iba tam. A pri hradoch a zrúcaninách ma baví sledovať a zisťovať, ako vyzerajú dnes a ako vyzerali vtedy, prečo sú postavené na tej konkrétnej skale a nie na inej. V tomto som tak trochu ako zberateľ – začneš jedným a hneď chceš vidieť viac.

Mladí ľudia v súčasnosti viac cestujú do zahraničia, no na Slovensko zabúdajú a veľmi ho nepoznajú. Ty ale dokazuješ, že aj tu je čo vidieť.

Áno, ľudia veľa cestujú do zahraničia, ale myslím si, že posledné roky sa to mení a je in ukazovať Slovensko a rôzne netradičné miesta, ktoré ponúka. Ak ľudia cestujú za hranice, vyberajú si spravidla miesta, ktoré sú známe, napríklad Barcelonu alebo Londýn, miesta, na ktoré priletia, zabávajú sa tam alebo oddychujú, spravidla tam nenachádzajú nejaký málo známy kaštieľ ukrytý kdesi v kúte.

Slovensko má zase veľa takýchto skrytých miest. Na každom malom kúsku tu niečo je, niečo, pri čom si poviem: „Wau!“

Prečo podľa teba ľudia skôr uprednostňujú zahraničie?

Myslím si, že záleží na tom, čo ľudia od tej cesty očakávajú. Keď si chcú naozaj len oddýchnuť, tak je dobré ísť na víkend do nejakej metropoly za zábavou, hudbou či relaxom a spoznať inú mentalitu.

To je podľa mňa gro toho, prečo ľudia zahraničie vyhľadávajú – nikto domáci nechce spoznávať mentalitu, ktorá je na Slovensku, lebo sám vie, aká je a čo od nej môže očakávať. Na druhej strane si myslím, že mnohí ľudia chcú spoznať Slovensko, lebo chcú zistiť, odkiaľ pochádzajú a aký vzťah majú ku svojej krajine.

„Mnohí ľudia chcú spoznať Slovensko, lebo chcú zistiť, odkiaľ pochádzajú a aký vzťah majú ku svojej krajine.“

Zo svojich ciest si vydal knižku zameranú na východné Slovensko. Mal si vždy ambíciu napísať niečo?

Nie, to mi vôbec nenapadlo. Nosil som v hlave myšlienku, že by som chcel ľuďom pomôcť pri cestách po Slovensku, aby videli, ako to tu vyzerá. Chcel som, aby to bolo čo najviac autentické, aby si človek, ktorý si k nej jedného dňa sadne, povedal: „Wau, takto vyzeralo Slovensko v roku 2018, teraz je o 50 rokov viac a niečo sa zmenilo.“

Chcel som, aby tá knižka ľuďom niečo povedala. Nepotrebujem, aby bolo ku každému tipu množstvo historických údajov, ale skôr praktické informácie, aký je najľahší prístup na dané miesto, prečo sa oplatí na niektoré miesta prísť, keď vychádza slnko. To má podľa mňa svoje osobité čaro.

Prečo si si vybral práve východné Slovensko?

Musím priznať, že som si ho v podstate nevybral. Mojím cieľom bolo tento región prejsť a nejaký čas predtým mi bolo ponúknuté, že keď už tam pôjdem, mohol by som o tom napísať knižku, čiže som vlastne spojil príjemné s užitočným.

Na východné Slovensko som už išiel s tým, že to bude publikované, takže to pre mňa bola väčšia zodpovednosť. Aj tak som si to tam však išiel užiť, prejsť všetky miesta, ktoré som chce vidieť, a odpočinúť si po štátniciach.

Tvoja knižka teda obsahuje skôr praktické tipy a navyše je to aj zápisník dnešnej doby – keď sa k nej v budúcnosti ľudia vrátia, budú presne vidieť, ako to tu vyzeralo.

Knižku beriem skôr ako svoj blog, ktorý je doplnený praktickými informáciami, akými sú otváracie hodiny či prístupové cesty. Sú tam však rôzne vsuvky vychádzajúce z mojich osobných skúseností, ktoré nenájdete nikde inde, napríklad, že Turniansky hrad sa oplatí navštíviť v septembri, lebo je tam veľmi veľa lastovičiek.

Čo všetko čitateľ v knižke nájde?

Knižka má 10 kapitol, ktoré sú tematické, a teda nie sú delené podľa regiónov. Začína mojimi obľúbeným hradmi, zámkami a zrúcaninami, potom sa zameriava na mestá, obce a zaujímavé miesta v nich. Tu som sa sústredil skôr na dedinky, pri ktorých by človek nepovedal, že v nich nájde až 3 zaujímavosti, no nepokladal som ich za také dôležité, aby som sa o každej rozpisoval samostatne.

Je tu, samozrejme, aj množstvo informácií o prírodných krásach. A keďže sa na východnom Slovensku nachádza najviac národných parkov, zameral som sa najmä na Slovenský raj a Tatry, ale aj na menej známe miesta. Svoje miesto tu má aj odpočinok pri vode a cykloturistika.

V rámci každej kapitoly sa nachádza mapa zachytávajúca, čo sa na danom území nachádza, a nechýba ani zhrňujúca mapa, vďaka ktorej je človek hneď v obraze.

Knižku teda ocení človek nielen vtedy, ak chce o východnom Slovensku vedieť viac, ale poslúži aj ako komplexný sprievodca.

Kniha je skôr mojím osobným odporúčaním toho, čo by ľudia, ktorí región navštívia, mali vidieť. Nediktuje im presný denný harmonogram, ale odporúča im, čo je tam zaujímavé. Upútať ich môžu aj moje fotky, vďaka ktorým je knižka vizuálne zaujímavá, a myslím, že aj preto som bol oslovený na jej napísanie. Až na pár výnimiek som si fotky do knižky fotil sám.

Pre koho je kniha primárne určená?

Knižka má podtitul Výlety s deťmi i bez nich, cieľovú kategóriu teda tvoria všetci, ale najviac ju ocenia ľudia pri rodinných výletoch. Človek si v nej prečíta tie najpodstatnejšie informácie a nájde v nej aj pasáže venované špeciálne deťom, kde je opísané, aké veci pre deti sa tam nachádzajú, napríklad preliezačky či iné.

Čím je podľa teba východoslovenský región výnimočný?

Výnimočný je určite tým, že tamojšia príroda je nedotknutá a ľudia sú tam iní ako na západe. Sú otvorenejší, zhovorčivejší a veľa spraví aj tamojšie nárečie.

Musím priznať, že sme prechádzali aj miestami, kde to bolo ako bez duše – cesta, kde-tu rozpadnutý domček, nepokosená tráva. Prekvapili ma tu však naozaj kvalitné cesty. Od západného Slovenska sa to tam odlišuje aj tým, že je tam iba zopár väčších miest – Košice, Prešov či Bardejov, kde je aj kultúrny život, zvyšok má skôr vidiecky charakter.

Ľudia tam ale boli naozaj otvorení, milí a pohostinní. Keď som niečo potreboval vedieť, tak sa rozrozprávali a poradili mi. Raz sme prechádzali oblasťou Tokaj a boli sme veľmi smädní, no v dedine nebola krčma. Miestni nás teda poslali do rodinného domu, ktorý síce nie je pohostinstvo, ale pani, čo tu žije, pocestných vždy pohostí.

Je niečo, čím ťa východné Slovensku vyslovene prekvapilo a čo si nečakal?

Zažil som veľa príjemných situácií, no negatívne ma prekvapila kvalita ubytovacích služieb, napríklad v jednom hoteli v Stropkove, ktorý mal 4 hviezdičky naozaj len nakreslené.

Na druhej strane tam boli viaceré veľmi príjemné hotely a penzióny, napríklad penzión v Rožňave, v Bardejove alebo v Kežmarku. Ponúkali kvalitné služby a boli aj lacné, obzvlášť ten v Rožňave, ktorý bol v rodinnom dome s krásnou záhradou a domáca nás pekne uvítala a chcela sa s nami porozprávať.

Rovnako ma prekvapila skutočnosť, že na mnohých miestach sa nedalo fotiť, napríklad v Bazilike sv. Jakuba v Levoči alebo v drevených kostolíkoch.

Existuje niečo, čo by sa malo a východnom Slovenku, resp. Slovensku ako takom zlepšiť?

Myslím si, že ľudia na Slovensku by sa nemali snažiť na všetkom rýchlo zarobiť. Typickým príkladom sú Tatry, alebo potom Slovenský raj. Je to jediný národný park u nás, kde sa za vstup platí. Rozumiem, že ochrana prírody niečo stojí, ale nikde nie je žiadna informačná tabuľa, kde by ste sa dočítali, čo sa za tie peniaze spravilo.

Stačilo by nám zmeniť prístup. Práve v tom Slovenskom raji som viac ako slovenčinu počul nemčinu, poľštinu a češtinu a myslím, že by zmenu toho prístupu ocenili aj zahraniční turisti. Slovenský turizmus je podľa mňa nastavený tak, že ľudia chcú rýchlo na všetkom zbohatnúť, a to sa mi nepáči.

Ale stále sú tam miesta, ktoré sú verejné a máte z nich naozajstný pôžitok, sú to také poklady, ktoré ešte nikto neobjavil, nespravil z nich múzeum zapečatené zámkom a môžete tam ísť, kedy uznáte za vhodné.

„Myslím si, že ľudia na Slovensku by sa nemali snažiť na všetkom rýchlo zarobiť.“

Je nejaké miesto na východnom Slovensku, ktoré ti prirástlo k srdcu a chcel by si ho opäť navštíviť?

Určite je veľa miest, ktoré sú krásne, no vidieť ich raz mi stačilo. A rovnako sú aj miesta, ktoré by som rád videl znova, ako hrad a skanzen v Starej Ľubovni a Košice. Stará Ľubovňa si ma získala nielen hradom a skanzenom, ale aj svojou polohou medzi kopcami, no a Košice sú nádherné mesto, ktoré má naozaj všetko.

Východné Slovensko teda určite má čo ponúknuť.

Na východe je toho dosť, stačí to len objaviť a nesedieť doma. Ľudia podľa mňa veľa času strávia tým, že sa im nič nechce, vybehnú do kina, von, sú to také stereotypy. Prečo ale radšej nejsť niekam, kde sme ešte neboli? A prečo práve východné Slovensko a nie Dubaj?

Dôvody, pre ktoré sa tento kraj oplatí navštíviť, nájdu ľudia aj v mojej knihe. Zastávam názor, že čas, ktorý máme na Zemi, je vymedzený a bolo by smutné, ak by som ho nezužitkoval, nemal nové zážitky a nenavštívil, čo sa dá. Pre mňa je cestovanie nekonečná možnosť vidieť stále niečo nové.

Na konte máš teda prvú knižku o východnom Slovensku, rozmýšľaš už na ďalšími? Aké máš ďalšie plány?

Ak bude nejaká ďalšia knižka, tak určite nebude vznikať tak, že by som si vopred vypracoval nejakú osnovu ako v prípade tej prvej. Ale ak by ma nejaké vydavateľstvo ešte oslovilo na spoluprácu, rád by som vydal skôr cestopis, kde by boli moje postrehy z ciest doplnené mojimi fotkami.

„Pre mňa je cestovanie nekonečná možnosť vidieť stále niečo nové.“

Na svojom Youtube kanáli som začal uverejňovať krátke videá a rozhodol som sa, že teraz spravím jedno dlhšie edukačné video o svojom rodnom kraji Záhorí, ktoré budú môcť púšťať žiakom aj v školách. Mojím cieľom je predstaviť región počas všetkých ročných období.

Ak vás zaujalo Filipovo rozprávanie a radi by ste o východnom Slovensku vedeli viac, pozrite si jeho tipy na miesta, ktoré si ho najviac získali.

Podeľte sa o svoje zážitky pri návšteve zaujímavých miest na východnom Slovensku vďaka rýchlemu 4G internetu od O2, ktorý je dostupný pre viac ako 95 % obyvateľov Slovenska.

Filip Jurovatý

Absolvent Právnickej fakulty Trnavskej univerzity precestoval celé Slovensko a svoje skúsenosti z ciest po východnom Slovensku zhrnul do publikácie Kam po východnom Slovensku. Okrem množstva praktických rád kniha obsahuje aj jedinečné tipy vychádzajúce z Filipových osobných skúsenosti. Knihu dopĺňajú autorské fotky. Foteniu sa venuje 7 rokov a jeho fotky sa viackrát objavili aj na Sóde. Filipa môžete sledovať na jeho blogu a Instagrame.


Riaditeľka školy, v ktorej nezvoní: Dajme deťom bezpečný priestor na pohyb

Skúsená pedagogička po dvadsiatich rokoch praxe otvorila základnú školu, o akej vždy snívala. Tento rok v nej prebieha aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá si deti získala.

Súkromná základná škola v Senci je miesto, kde stretnete radostné, zvedavé deti. Učitelia sa v nej snažia nájsť zdravú rovnováhu medzi radosťou z učenia a cieľavedomou prácou na úspechu. Minulý rok táto škola v rámci Bratislavského kraja vyhrala s obrovským náskokom v súťaži o O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, ktorá spadá pod platformu O2 Dobrá vec. Boli sme sa spýtať, ako sa im to podarilo.

Vyhrajte O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha. Viac informácií o podmienkach súťaže nájdete na tomto mieste.

S riaditeľkou školy Ivetou Barkovou sa stretávame v jej kancelárii. Pôsobí skromne, no keď sa rozrozpráva, nevychádzame z úžasu, čo všetko sa jej spolu s kolegami, deťmi a ich rodičmi v tejto nenápadnej malej škole podarilo. V jej podaní to pôsobí jednoducho, akoby to bolo samozrejmé.

Napriek tomu, že je už poobede a väčšina detí je v škole v prírode, na chodbách neutícha pohyb a aj v kancelárii panuje čulý ruch. Vyzváňa telefón, ľudia sa prichádzajú poradiť, vrátiť požičané veci. Pani riaditeľka všetko s prehľadom organizuje a spokojne si vydychuje, aký je tu dnes pokoj oproti bežnému dňu.

Rozprávame sa o tom, ako pred tromi rokmi so školou začínali, ako sa im v škole, kde počas vyučovania nie je počuť typické zvonenie, darí a ako im O2 Športová akadémia Mateja Tótha potvrdzuje, že sny sa plnia.

Ako človek príde k tomu, že sa stane zriaďovateľom a riaditeľom súkromnej základnej školy?

Učím vyše dvadsať rokov, učila som na štátnej základnej škole aj na gymnáziu. Na svojom poslednom pôsobisku v malej vidieckej škole som v zborovni sedela oproti kolegyni, ktorá bola rovnako akčná ako ja. Počas každej voľnej chvíle sme sa rozprávali o tom, ako by mala fungovať škola našich snov.

Povedala som si, že buď budem do dôchodku ufrflanou učiteľkou, ktorá sa bude stále sťažovať, alebo zoberiem veci do vlastných rúk.

Dva roky sme potom spolu s mojou akčnou kolegyňou Jankou Augustovičovou pracovali na príprave takejto školy. Získali sme dôveru rodičov, ktorí nám zverili svoje deti. A pred tromi rokmi sa sen stal skutočnosťou, stala som sa zriaďovateľkou a zároveň riaditeľkou.

V tejto pozícii som sa našla, baví ma to celé organizovať a teším sa z každého úspechu. Práce je veľmi veľa, ale bolo to najlepšie rozhodnutie môjho života.

Ako vznikol nápad prihlásiť sa do O2 Dobrej veci a zabojovať o O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha?

Naša škola nemá žiadneho veľkého sponzora. Tvoríme ju iba my, deti a ich rodičia. Šport je od začiatku súčasťou našej vízie vyváženej školy. Sama som až do maturity denne športovala a chcela by som deťom ukázať, že bežné športovanie môže prinášať radosť a zároveň vytvára návyk na pravidelný pohyb.

„Povedala som si, že buď budem do dôchodku ufrflanou učiteľkou, ktorá sa bude stále sťažovať, alebo zoberiem veci do vlastných rúk.“

Na šport kladieme veľký dôraz, deti absolvujú každý týždeň hodinu telocviku v plavárni v Senci, vo vstupných priestoroch máme pingpongový stôl a práve budujeme predzáhradku s workoutovým náradím.

Keď som na internete zbadala informácie o O2 Športovej akadémii Mateja Tótha a o šanci získať ju pre našu školu prostredníctvom hlasovania na stránke O2 Dobrá vec, veľmi sa mi tá myšlienka zapáčila a hneď som sa o ňu podelila s rodičmi. Páčilo sa im to, a tak sme školu do súťaže prihlásili.

V Bratislavskom kraji ste s veľkým náskokom zvíťazili. Hoci máte menej ako 200 žiakov, získali ste 5 532 hlasov. Ako sa dá niečo také dosiahnuť?

Začína sa to tým, že sme rodinná škola. Rodičia sú s nami vo všetkom súčinní a pomáhajú nám. Priznám sa však, nečakala som takú obrovskú vlnu nadšenia.

Hlasovaním sme doslova žili všetci – učitelia, rodičia aj žiaci. Neustále sme spolu komunikovali a posielali sme si informácie o stave hlasovania. Rodičia si navzájom radili, ako sa dajú získať bonusové body, napríklad za čítanie článkov na Sóde. Po celej škole sme mali vylepené materiály s informáciami o súťaži. Pri každej príležitosti sme pripomínali, že súťažíme o výbornú cenu.

Do hlasovania sa zapojili celé rodiny. Viem o rodine, kde svoj hlas denne odovzdávalo 16 ľudí. Takisto pre učiteľov sa hlasovanie stalo každodenným rituálom. Zapojili sa ráno, hneď ako zapli počítač. V kuchynke sme si potom dávali kontrolné otázky: „Už si dnes hlasoval?“ Využili sme aj sociálne siete. Pomohli nám hlasy Senčanov, ktorí nás sledujú.

Zo začiatku som nečakala, že to bude mať taký veľký ohlas. No keď hlasy začali pribúdať, už sme sa nechceli vzdať. Vydržali sme do úplného konca, aj keď sme vedeli, že máme veľký náskok.

Po celej škole sme mali vylepené materiály s informáciami o súťaži. Pri každej príležitosti sme pripomínali, že súťažíme o výbornú cenu.

Bola to naša prvá veľká výhra a bolo povzbudzujúce vidieť, že sme to dokázali. Radosť z víťazstva v hlasovaní bola obrovská a záujem medzi deťmi a rodičmi bol niekoľkonásobne vyšší ako naše možnosti.

Podarilo sa vám zvíťaziť vo veľkej konkurencii, získali ste O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha na pôde vašej školy, a v rámci nej vedenie 20-člennej skupiny detí na celý školský rok zadarmo. Podľa čoho ste deti vyberali?

V škole organizujeme krúžkový festival. Rodičia si môžu pozrieť ponuku krúžkov a porozprávať sa s vedúcimi. Keď sme prezentovali O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, bol to úplný ošiaľ. Prihlásilo sa množstvo detí.

Výber urobila trénerka, ktorá vyskladala pestrú, vekovo zmiešanú skupinu. Niektoré deti dostali šancu začať cvičiť a niektoré zase rozvíjať svoj talent na atletiku. Pre ostatné deti ponúkame množstvo iných športových krúžkov.

V mnohých školách vrátane tej vašej odovzdával certifikát o účasti v Akadémii Matej Tóth osobne. Ako to vnímali deti?

Prišlo to celkom narýchlo na začiatku školského roka. Deti sa veľmi tešili. Prišli s myšlienkou, že by samy Mateja Tótha privítali a pripravili preňho program. Zatancovali vlastné choreografie, zasúťažili si s ním v športových disciplínach, zorganizovali improvizovanú tlačovú besedu a autogramiádu.

Atmosféra deti tak strhla, že sa nevedeli rozlúčiť. Matej Tóth zožal obrovský aplauz, každý sa s ním chcel fotiť. Začiatok školského roka tak nabral novú dynamiku.

Ako si deti užívajú tréningy?

Ani ku koncu školského roka nadšenie nepoľavilo a deti sa na tréningy stále veľmi tešia. Majú svoje dresy, vždy pred tréningom sa do nich prezliekajú a vtedy celá chodba ožije. Najlepšie na Akadémii je, že deti si ani neuvedomujú, že pravidelne poctivo trénujú. Vytvárajú si návyky, zažívajú radosť zo športu, z úspechov a z kamarátstva.

Cieľom tréningov je, aby deti nebrali šport ako individualistickú súťaž. Na tréningy chodí zmiešaná skupina od prvákov po štvrtákov, takže vznikajú momenty, keď si musia pomôcť, potiahnuť jeden druhého. Prirodzene sa tak učia spolupracovať aj v náročných situáciách.

Vidno na deťoch pokroky?

Súčasťou programu je testovanie formou hry na začiatku, v polovici a na konci roka. Na deťoch vidíme veľké pokroky v odvetví športu, na ktorý môžu mať pohybové predpoklady. Vidno to aj v tom, že deti sa pohybujú efektívnejšie a naučili sa pohyby robiť technicky správne.

Výhodou je, že dostávajú všestrannú športovú prípravu. Tú môžu potom využiť na druhom stupni, keď sa rozhodnú špecializovať na ktorýkoľvek šport. Pre nás je O2 Športová akadémia Mateja Tótha liahňou budúcich športových talentov.

O O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha súťažia prostredníctvom platformy O2 Dobrá vec školy aj tento rok. Odporúčate školám zapojiť sa?

Určite. A nielen počas roka, keď sme dostali podporu. Pozitíva pre školu sú dlhodobé. Trénerka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha je zároveň naša telocvikárka. Prešla školeniami, naučila sa metodiku a niektoré prvky využíva aj na hodinách telesnej výchovy.

Od Akadémie sme dostali veľa športového náradia. Sú medzi ním bežné, ale aj netradičné pomôcky. Tie nám zostanú, aby sme ich mohli používať aj po skončení programu.

Rozprávame sa spolu o pohybe. Majú ho podľa vás dnešné deti dostatok?

Dnešné deti sú také isté, ako sme boli my v ich veku. Zmenili sa však okolnosti, v ktorých žijeme. My sme trávili detstvo na uliciach prirodzeným pohybom, dnes majú rodičia oprávnený strach nechať deti na voľno. Je v podstate nemožné vypustiť deti na ulicu a mnohé školské areály sú poobede zatvorené.

„Dnešné deti sú také isté, ako sme boli my v ich veku. Zmenili sa však okolnosti, v ktorých žijeme.“

Rodičia nechcú šport zanedbať, a tak deťom organizujú športové aktivity v kluboch a v tréningových centrách. Keďže tréningy sú organizované dospelými, možno dnes nemajú deti k športu taký srdečný vzťah. Niekedy je pre ne záťaž ísť na tréning. Nepociťujú spontánnu radosť, ktorú sme mali my, keď sme mohli vybehnúť von a prirodzene naplniť svoju potrebu hýbať sa.

Čo by deťom pomohlo v tom, aby sa viac hýbali?

V prvom rade by sme im mali zabezpečiť bezpečný priestor na športovanie. To by malo byť prioritou samosprávy každého mestečka alebo dediny. Ak sa pýtate detí, prečo nešportujú, prejdú do oprávnenej ofenzívy: „Kde to máme robiť?“

V meste ako Senec, ktoré je obklopené novými satelitmi, deti často ani nemajú možnosť samy sa dostať k iným deťom. Keď sme robili minulý rok na Deň detí cyklovýlet, museli sme zapojiť do akcie mestskú políciu, aby sme sa cez niekoľko veľkých križovatiek dostali na cyklochodník. Deťom veľmi chýbajú nielen športoviská, ale aj obyčajné chodníky a cyklotrasy.

Ak chceme deti priviesť k pohybu, mali by sme im byť vzorom. Pohyb by mal byť súčasťou rodinného života. Časť víkendov by sme mali tráviť spoločne s deťmi aktívnym pohybom, prechádzkou, bicyklovaním, túrami alebo rôznymi nenáročnými športmi, ktoré nám spestria deň. Aj na zmrzlinu sa dá ísť na bicykli.

Rozhýbte svoje deti prostredníctvom tretieho ročníka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha. Do 30. júna si o účasť v nej môžu zasúťažiť základné školy na celom Slovensku. Viac informácií o pravidlách súťaže a získaní bonusových bodov za prečítanie člávnkov v sóde získate na stránke www.dobravec.o2.sk.

Dobrá vec

Podporte školu
v projekte O2 Dobrá vec

Prečítaním tohto článku
ste získali bonusový hlas.
Využite ho a podporte svoju školu.

Využiť bonusový hlas

Iveta Barková

Vyštudovala slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Na Slovensku učí už viac ako 20 rokov, medzitým päť rokov pôsobila v pražskej agentúre, ktorá organizuje koncerty medzinárodných mládežníckych zborov. Tu okrem iného získala aj poznatky o fungovaní školských systémov v Británii a v USA. Je absolventkou Komenského inštitútu. Inšpiráciou je pre ňu nemecká inovátorka Margret Rasfeld. Pred tromi rokmi založila v Senci Súkromnú základnú školu, v ktorej pôsobí ako riaditeľka. Aktívne a odhodlane zavádza do vyučovacieho procesu inovácie a moderné prvky. Jej ambíciou je inšpirovať ľudí k tomu, že veci sa dajú meniť zdola.


Vybrali sme 10 najlepších smartfónov z júnovej ponuky

Čítaj viac

Huawei 1+1: získajte k smartfónu Huawei aj druhý telefón alebo hodinky

Čítaj viac

Moje O2: Vybavte všetko dôležité z pohodlia svojho domova

Čítaj viac