Úspech krátkeho tanečného videa na TikToku môže mladých tanečníkov a tanečníčky motivovať. Aj v tanečnej komunite však platí, že popularita v digitálnom priestore nemusí byť vždy spoľahlivým ukazovateľom kvality. Tanečník a tréner Laci Strike preto vo svojej tanečnej škole odovzdáva deťom aj ďalšie dôležité životné zručnosti, ktoré im pomáhajú pri rozvíjaní talentu.
V rozhovore s Lacim Strikom sa dočítate:
- prečo deti zo starších generácií tancovali slobodnejšie,
- ako nájsť rovnováhu v prínosoch a úskaliach sociálnych sietí,
- prečo jednou rukou chváli a druhou koriguje,
- či je dôležitý talent a či sa naučí tancovať aj drevo,
- či núti deti do hiphopu,
- aký je otec a ako ovplyvňuje jeho rodinu život v pohybe.
Už viac než 20 rokov pracujete s mládežou a deťmi. Máte tak skúsenosť s viacerými generáciami: zasiahli ste ešte mileniálov aj súčasnú generáciu Z a nastupujúcu generáciu alfa. Čo ich spája a čo rozlišuje?
Spája ich, samozrejme, stále tanec, aj keď sa stále vyvíja. Dnešné sociálne siete sú veľmi tanečné, čo mladých ľudí baví a motivuje tancovať. Rozdiel vidím hlavne v prístupe. Možno je to len moja domnienka, ale z dnešných mladých sa ťažšie doluje nejaká emócia. Posledné dva roky si oveľa častejšie všímam, že deti sa musia prekonávať a riešiť úplne iné veci vo svojom vnútri, aby sa prejavili.
Musia prekonávať svoje hranice, aby vystúpili a aby tancovali pred ostatnými?
Vystupovanie nerobí problémy. Každá hudba nám dáva nejakú emóciu, ale dnešné deti majú často zatiahnutú ručnú brzdu, pretože sa podceňujú. Keď majú prejsť za hranicu slobody v tanci, prestávajú mať dôveru v samých seba a veľmi premýšľajú nad tým, či niečo nezatancujú zle. Generácie predtým toto neriešili.
Čo sa zmenilo?
Myslím si, že deti sa od seba vzďaľujú. Nerozprávajú sa toľko a radšej si napíšu cez sociálne siete. Majú úplne inak nastavenú komunikáciu, ako sme mali my. Akoby museli vyvíjať väčšiu námahu aj v situáciách, ktoré sa nám zdali prirodzené.
Na tréningoch preto miešame deti po skupinkách, aby sa pozoznamovali a mohli sa naučiť lepšie komunikovať, lebo aj tanec je reč. Zvykol som hovoriť, že benefity tanca sú najmä pohyb a zdravé telo, ale teraz medzi ne patrí aj super rozvoj komunikácie.
Deti vedia denne prescrollovať až 400 m. Dokáže tanec konkurovať dopamínu, ktorý deťom ponúkajú donekonečna sociálne siete?
Určite áno, aj pri tanci si stimulujeme mozog, keď opakujeme rytmicky správne kroky. Deti sa tak naučia vyskladať celé tanečné číslo a kombinovať pohyby a kroky. Je to moja vlastná metodika, ktorú volám Laci Strike Track Method, ukázala sa ako veľmi funkčná a rýchla. V podstate sa ľudia učia krok po kroku a všetko vysvetľujeme polopate. Tanečníci a tanečníčky potom rýchlejšie pociťujú istotu, lebo vedia, že nepôjdu mimo.
Naučíme ich štruktúru, ktorú si môžu ohýbať a pridávať vlastné nápady. Je to, ako keď sa naučíme písať, potom niekto píše tlačeným, niekto písaným, niekto písmo nahne doľava, niekto má väčšie oblúky. Človek sa musí naučiť najprv základ, potom na to nabaľuje ostatné veci.
Zbytočný tlak na talentované dieťa môže zabrzdiť jeho rozvoj, pretože sa prestane tešiť
Tanečnú inšpiráciu môžu mladí čerpať aj z tiktokových trendov a videí. Aj vy ste v minulosti spomínali, že mnohých motivujú k tancu lajky. Snažíte sa deti viesť k inému prístupu?
Lajky vás dokážu motivovať k ďalšej tvorbe, ale nemusia zákonite znamenať, že ste podali kvalitný výkon. Lajky dostávajú aj hlúpe videá, v ktorých sa niekto šmykne. Ja si navyše nie som úplne istý, či široká verejnosť dokáže vyhodnotiť, čo je dobré umenie a čo nie. A toto nám celú situáciu trošku deformuje.
Deťom sa snažíme vysvetliť, že motivácia sledovateľov na sociálnych sieťach môže byť úplne iná, ako by čakali. A preto ich vedieme k tomu, aby tancovali hlavne pre seba. Aby boli autentické a úprimné, aj keď to býva dlhší proces.
Ľudia aj tak často nakoniec odhalia, keď sa vo videách niekto snaží vyzerať alebo tancovať ako niekto iný. My radšej odporúčame stavať si svoj vlastný žáner, vlastný smer. A samozrejme, podporujeme deti v pridávaní tanečných videí, lebo vidieť svoj progres je veľmi zaujímavé, aj ľudí to často zaujme a baví.
Skutočný úspech zväčša znamená veľa pozitívnych komentárov a zdieľaní od cudzích ľudí, nie od okruhu kamarátov, ktorí vás chcú podporiť. Keď cudzí ľudia z druhej strany planéty obdivujú tvoju prácu, tak to je frajerské. Deti ale zároveň upozorňujeme na to, aby neskĺzli k lacným trendom a nevyzliekali sa na videách, len aby mali lajky a pozornosť.
Ďalšou odvrátenou stranou sociálnych sietí je aj nefiltrovaný hejt. Vy ich v škole na to nejako pripravujete? Určite musia u vás prijať aj určitú mieru kritiky.
Áno, deťom to pomáha, lebo kritika je v procese tanečného progresu opodstatnená a prítomná na každom jednom treningu. Jednoducho, keď niečo dieťa robí zle, tak sa mu to musí povedať. Ale my zároveň vysvetľujeme, že to neznamená, že je zlý človek alebo že ho nemáme radi. Znamená to jednoducho len to, že tento pohyb musíš urobiť lepšie a presnejšie.
A keď si ochotná alebo ochotný na tom pracovať, tak sa to na tvojom konečnom výsledku prejaví. Keď ide niekto do súťaže a prehrá, tak proste ideme ďalej a pracujeme. Musia si vedieť úprimne odpovedať, kde urobili chybu. V tanci si to vždy hovoríme na rovinu.
Môžem povedať, že ja som asi najtvrdší z trénerov, ale o mne to vedia. Som vecný a priamy, zapracujeme spätnú väzbu a ideme ďalej. Deti vidia výsledok, chápu, že to funguje, a akási tvrdosť nie je problém, majú ma stále rady.
Máme to proste tak, že jednou rukou korigujeme a druhou chválime. Myslím si, že tento princíp úprimnosti ich pripraví aj do života. Keď sa stane chyba, priznám si ju, opravím a idem ďalej. Ak ju neopravíš, tak to má následky.
Čo sa ešte podpisuje na tom, či budem úspešná tanečníčka?
Okrem talentu je dôležité hlavne to, koľko do tanca dieťa vloží. Dovolím si tvrdiť, že systematická a dobre nastavená práca je dôležitejšia ako talent. Disciplínou sa človek dostane oveľa ďalej ako len talentom. Ak je niekto talentovaný, ale aj lenivý, tak chvíľu pôjde hore, ale len čo príde do levelu, kde sa stretne s konkurenciou, ktorá má napríklad lepšiu techniku, už to nebude stačiť.
Určite je dôležitá aj podpora rodičov. Nie je niekedy prehnaná?
Podpora rodiny je dôležitá. Rozumiem, že rodičia to nemyslia zle, keď chcú, aby dieťa napravilo chybu. Na druhej strane niekedy netušia, že príčina môže byť inde, napríklad oveľa podstatnejšia procesná chyba. Som ochotný tú viditeľnú chybu nechať chvíľku pôsobiť, aby som odstránil hlavnú príčinu. Dôvera rodičov v trénerov a trénerky je preto tiež skvelou formou podpory.
A čo s rodičmi, ktorí svoje deti do tancovania nútia?
Rodičom by som odkázal, aby pracovali na sebe a svoje deti podporovali s láskou. Napríklad, ak občas doma počujeme, že sa našim deťom niečo nechce, tak im vtedy vysvetlíme, aby to skúsili, prekonali sa, povzbudíme ich. Ak dieťa niečo naozaj nebaví, nemá zmysel naň tlačiť, treba nájsť inú aktivitu, ktorá ho bude zaujímať.
Práca s deťmi je ako alchýmia, a keď je rodič vnímavý, dokáže rozpoznať pocity svojich detí. Moja manželka Anička je v tom geniálna, vie na deťoch odčítať ich nálady a pocity.
Ja to tiež vnímam, ale ona je v tom naozaj úžasná. Keď rodičia dokážu rozlišovať, či je to len vrtoch alebo vážny dôvod, prečo sa deťom nechce niečo robiť, je to veľký krok vpred. Je dôležité netlačiť na deti príliš, aby sme rýchlo dosiahli skvelé výsledky. Zbytočný tlak môže spôsobiť, že deti stratia záujem a radosť z aktivity. Ak sa príliš tlačí aj na talentované deti, prestanú sa tešiť a potom je stále ťažšie ich motivovať, aby pokračovali.
Ako to bolo vo vašej rodine, keď ste začali tancovať, mali ste podporu? Vtedy bol hiphop na Slovensku veľkou neznámou.
Môj otec bol výborný futbalista a chcel, aby som aj ja bol futbalistom. Ale futbal ma nebavil, bol som na pár tréningoch a nič. Nakoniec som začal tancovať, čo ma naozaj bavilo. Keď to rodičia videli, podporovali ma, aj keď nikto nečakal, čo z toho bude.
Keď som začal súťažiť a vyhrali sme prvú európsku súťaž, môj otec to najprv nechápal. Trénoval som v garáži v Handlovej a vyhrali sme Európu. Postupne, keď som sa vracal z Barcelony a založil som tanečnú školu, začali vidieť, že sa to rozvíja, a podporovali ma ešte viac. Určite boli obdobia, keď mi hovorili, že by som si mal nájsť normálnu robotu, no podporu som cítil stále.
Aj keď som pochádzal z robotníckej rodiny a otec bol baník, nikdy ma netlačili do toho, aby som sa stal baníkom. Vytvorili mi priestor na rozvoj mojich záujmov, za čo som im veľmi vďačný. Samozrejme, musel som pomáhať pri dome a naučili ma pracovitosti, ale zároveň podporovali moje záujmy.
Rodičia by mali vnímať, v čom sú ich deti dobré, a podporovať ich v tom. To by mala byť aj úloha nášho školstva – všimnúť si talenty detí a rozvíjať ich. Ak dieťa nie je dobré v slovenčine, nech ju absolvuje, ale ak je vynikajúce v matematike, treba ho v tom podporiť, aby bolo najlepšie. Takto by sme mohli dosiahnuť, že budeme mať talentovaných ľudí v rôznych oblastiach.
A aký ste otec vy? Nútite svojich synov do hiphopu?
Adamko tancuje trochu. Navyše chodí na karate so starším Dankom. Danko navyše inklinuje k programovaniu. Vytvoril dokonca niekoľké hier, na Vianoce alebo narodeniny nám Danko daruje naprogramovanú hru, čo je naozaj úžasné. Vidíme, že niektoré veci, ktoré sme skúsili, deti bavia. Napríklad hra na klavíri sa ukázala ako zaujímavá pre Danka, najmä vďaka jeho skvelému učiteľovi Ferovi. Učí hru na klavíri podobným spôsobom ako my učíme tanec – neotvorí len noty a nehrá mechanicky, ale učí deti chápať hudbu a všetky jej aspekty.
Lajky dokážu motivovať k ďalšej tvorbe, ale neznamenajú, že ste podali kvalitný výkon
Ste rodina, ktorá je neustále v pohybe?
Nežijeme týmto štýlom. Nemáme potrebu byť stále niekde na bicykloch a podobne. U nás to funguje tak, že niekedy cvičím doma, deti sa pridajú alebo chodia s nami na tréningy.
Pohyb je pre nás prirodzenou súčasťou života, ktorú udržiavame v rovnakej intenzite dlhodobo. Chápem, keď niekto pracuje v kancelárii a cez víkend chce ísť na bicykel, lebo celý týždeň sedí za počítačom. Každý potrebuje iné vyžitie a úplne tomu rozumiem. Je to jednoducho iný prístup.
Deti by mali teda vidieť u rodičov, že sa hýbu. To je aj jedna z príčin, prečo máme takú rozšírenú detskú obezitu a deti nemajú pohybovú vybavenosť.
Áno, a zlepšiť by sa dala aj telesná výchova. Tri roky sme mali na základných školách hiphopový projekt na hodinách telesnej výchovy, ktorý trikrát po sebe vyhlásili za najúspešnejší. Išlo o tanečné hodiny pre deti, na ktorých sme prostredníctvom tanca motivovali deti k pohybu. Bolo to veľmi prínosné, lebo tanec je priateľský a rytmický.
Deti zapojené do projektu, ktoré predtým neboli športovo aktívne, zrazu excelovali v tanci. Ich spolužiaci, ktorí boli lepší v iných športoch, zrazu videli ich talent a začali ich rešpektovať. Takto sa stali súčasťou kolektívu. Vyškolili sme tiež lektorov a lektorky a rozposlali ich po celej republike.
Deti v rôznych regiónoch tak mali možnosť zoznámiť sa s tancom počas telocviku. Použili sme našu metodiku a naštartovali záujem o tanec. Tieto deti potom pokračovali v tancovaní aj v tanečných školách vo svojich regiónoch, kde sa mohli ďalej rozvíjať a rásť. Bohužiaľ podľa posledných informácií tento projekt v novom školskom roku už nebude, takže hľadáme iné možnosti, ako pokračovať.
Pomohli vám skúsenosti z tanečnej školy v otcovstve?
Keď sa narodil Danko, už som mal desaťročnú skúsenosť s vedením tanečnej školy, čo mi pomohlo v komunikácii a práci s deťmi. Dôležité pre mňa bolo nájsť rovnováhu, aby moje vlastné deti nemali pocit, že sú na druhom mieste. Moja práca je síce dôležitá, ale moje deti sú mojou prioritou.
Mám šťastie, že Anička je tiež z tanečného sveta a rozumie umeleckým činnostiam. Tancujeme spolu, tvoríme a fungujeme ako tím, čo nám uľahčuje zladenie našich životov a starostlivosť o deti. Keď je jeden z nás v tanečnej škole, druhý je doma a ťaháme za jeden povraz. Ako podnikateľ sa snažím zarobiť peniaze, aby sme si mohli dovoliť cestovať a tráviť čas spolu ako rodina. Našťastie mám skúsenosti a značka, ktorú som vybudoval, funguje. Mám spoľahlivých trénerov a tak môžem udržiavať potrebnú rovnovávahu a tráviť čas aj s rodinou.
Čo vás najviac napĺňa v tom, že ste otcom?
Fú, to je veľmi zložitá otázka. Keď má človek šťastie a môže mať vlastné deti, zrazu pocíti úplne iný rozmer strachu aj lásky. Naučí sa, že nie je také podstatné, čo chce on sám, ale čo je najlepšie pre jeho deti. Byť dobrým rodičom je veľmi zodpovedná úloha, pretože do dieťaťa vkladáme niečo veľmi dôležité.
Keď sa to robí dobre, najlepšie, ako vieme, posúva sa to ďalej a môže to priniesť veľa pozitívneho. To je podľa mňa to, čo ma najviac napĺňa – vidieť, ako sa všetko, čo do detí investujeme, prináša dobré výsledky.
Správne vychované deti posúvajú aj našu spoločnosť.
Nie je to len záležitosť rodičovstva, pretože deti trávia veľa času v škole. Je to aj vec školstva a rôznych spolkov, ako je ten náš. Ľudia, ktorí sa tým zaoberajú, by to mali robiť čo najlepšie, pretože ich vplyv je obrovský. Je dôležité, aby boli deťom dobrým príkladom a vzorom. Deti tak majú možnosť vidieť a chápať veci inak než len cez internetové nezmysly.
Keď niekto komunikuje veci jasne a s vysvetlením, deti sa naučia lepšie chápať súvislosti. Namiesto toho, aby niekto len búchal po stole, je lepšie vysvetliť, prečo robíme veci tak, ako ich robíme, a čo od toho môžeme očakávať. Tento prístup im dáva zmysel a vedie k lepším výsledkom.
Dokáže sa naučiť tancovať aj úplné tanečné drevo?
Myslím si, že aj človek, ktorý nemá prirodzený talent na tanec, sa môže naučiť tancovať hiphop. Momentálne máme kurz pre dospelých začiatočníkov, kde sú ľudia, ktorí vždy chceli tancovať, aj keď nemajú úplne dokonalý rytmus. Existujú cvičenia, pomocou ktorých sa dá tento nedostatok pravidelným tréningom prekonať.
Samozrejme, môže to trvať dlhšie, kým človek získa istotu v rytmike a muzikálnosti. Ale keď sa to podarí, učenie sa nových krokov môže byť oveľa jednoduchšie. Každý má trochu iný problém, ktorý treba riešiť, ale je to len otázka tréningu. Napríklad, ak niekto nikdy netancoval a príde k nám v septembri alebo októbri, v júni môže mať vystúpenie v Starej tržnici. Počas sezóny sa naučia rytmiku, priestorovú orientáciu a základné kroky.
Nechcem stráviť rok tým, že budem ľudí učiť len krátke tanečné sekvencie na vystúpenie. To dokáže každý. Oveľa hodnotnejšie je, keď si človek dokáže vymýšľať vlastné veci a prekonávať sám seba. Ľudia majú tento prístup radi a prináša množstvo benefitov, cítia progres a istotu v kolektíve aj sami v sebe.
Učiť malé deti je oproti dospelým oveľa najnáročnejšie, pretože to vyžaduje veľa trpezlivosti a energie. Treba im presne vysvetliť, čo bude nasledovať, naučiť ich, aby sa pred tréningom vycikali, nebrali si sladké nápoje a podobne. Tréning musí byť štruktúrovaný: rozcvička, učenie krokov, tanec s hudbou, hra na konci a zhrnutie. Staršie deti, napríklad osemročné, už majú disciplínu a je radosť s nimi pracovať. Od desiatich rokov vyššie je to skvelé, pretože deti už chcú tancovať a sú ochotné pracovať.
Loading...
