Laci Strike: Treba robiť maximum pre to, aby sme deti posúvali správnym smerom

S tanečníkom a choreografom sme sa porozprávali nielen o jeho začiatkoch, ale aj o skúsenostiach z motivačnej roadshow O2, ktorej druhý ročník sa bude na stredných školách konať aj tento rok.

Tanečník a choreograf Laci Strike už 15 rokov vedie úspešnú tanečnú školu Street Dance Academy a popritom spolu s manželkou Aničkou vychováva dvoch synov. V roku 2017 sa zúčastnil motivačného projektu O2 Môj príbeh môže byť aj Tvoj príbeh, v rámci ktorého sa mladým ľuďom snažil ukázať, že bez tolerancie sa v živote fungovať nedá.

Tento rok sa podieľa aj na druhom ročníku pod názvom Roadshow Moja story, tvoja story, v rámci ktorej spolu s ďalšími ambasádormi študentom stredných škôl motivuje v ceste za vlastnými snami.

Porozprávali sme sa s ním nielen o jeho tanečných začiatkoch, ale aj o tom, ako pristupuje k výchove svojich detí.

Prečo sa chalan z Handlovej ako ty začne profesionálne venovať tancu?

Hlavne preto, lebo mám rád hudbu. Už v detstve som cítil, že keď hrala skladba, čo sa mi páčila, tak som sa podľa nej chcel hýbať. Neskôr v puberte to bolo skôr z nudy. V Handlovej nebolo veľmi čo robiť. Zároveň tam však v určitom čase bolo nesmierne silné hip-hopové zázemie. Bolo tam viac tanečných „breakových crew“, ako je dnes na celom Slovensku.

Pomáhal si postaviť tanečnú hip-hopovú scénu na Slovensku. Aké to bolo obdobie a na čo rád spomínaš?

Najradšej si spomínam na to, v akej čistej forme som vtedy hip-hop zažíval, a na úplne začiatky v Handlovej, kde sme sa stretávali, pripravovali a trénovali. Každá skupina pracovala samostatne a počas víkendov sme medzi sebou aktívne súťažili. Bola tam obrovská rivalita, ale iba v dobrom zmysle. Namiesto nejakých konfliktov či napádania sa sme sa navzájom posúvali ďalej. Všetko ostávalo na úrovni tanca tak, ako by to podľa mňa malo byť vždy.

Rád tiež spomínam aj na Barcelonu, kde som sa neskôr ocitol. Tam sme pocítili slobodu aj inú kultúru a prvý raz sme tam zažili veľké akcie. S našou skupinou Quassit sme sa tam vypracovali medzi 16 najlepších tanečných skupín na svete. Dostali sme sa do takej formy, že keď sme sa vrátili domov, tak sme v Československu 3 roky neprehrali žiadnu tanečnú bitku.

Hip-hopová subkultúra to najmä v 90. rokoch na Slovensku nemala práve ľahké. Dostal si sa pre tanec alebo spôsob života, s ktorým sa spája, do nejakého konfliktu?

Jasné, že dostal, a neraz. Bolo to dané najmä tým, že ľudia nevedeli, o čo ide, a vôbec tomu nedávali šancu. Zrazu videli mladých ľudí v širokých gatiach a kapucniach, ktorí nezapadali do ich sveta. Boli sme niečo ne­čakané, odlišné a rebelantské. Keď sme organizovali prvú akciu v Handlovej a prišlo tam tisíc divne poobliekaných týpkov, tak sa panie, čo išli okolo, prežehnávali.

Ďalšia vec boli mladí ľudia z iných subkultúr alebo skupín, ktorí si potrebovali niečo dokázať. Pamätám sa, ako sme mali problémy s nacistami, a to väčšinou úplne pre nič. Stačilo, že sme mali široké gate…

Tvoja tanečná škola funguje už 15 rokov. Ak porovnáš jej začiatky s dneškom, v čom vidíš najväčšie rozdiely?

Najväčší rozdiel je v tom, že virtuálny svet je taký silný, že uberá kvalitu tomu reálnemu. Podľa mňa to dnes majú decká náročnejšie ako kedysi. Majú obrovské množstvo vnemov z okolia, ktoré ich rozrušujú.

Žijeme v čase, keď sa kladie dôraz na to, aby chodili na množstvo krúžkov. Je to dôsledok doby, lebo týmto spôsobom sa snažíme chrániť ich pred vecami, ktoré im môžu ublížiť. Rodičia sa snažia deti zamestnať, ale pre ne je to v istom zmysle tlak. A to v kombinácii s tým virtuálnym svetom všetko podľa mňa ešte sťažuje.

Sú dnešní tanečníci iní ako tí v minulosti?

Deti sa v podstate nelíšia skoro v ničom. Tento rok bol pre Street Dance Academy super. Naši chalani povyhrávali rôzne súťaže, na ktorých rozhodovala zahraničná porota, a práve tieto veci vedia decká neskutočne motivovať. Keď potom ich tréner zaboduje na nejakej súťaži alebo akcii, vnímajú to tiež veľmi pozitívne. To vidím aj na tréningoch, kde potom úplne inak pracujú a snažia sa.

„Virtuálny svet je taký silný, že uberá kvalitu tomu reálnemu.”

Musím priznať, že náš klub mal asi pred 3 rokmi krízu. Deckám sa naozaj nechcelo a my sme ich nevedeli nijako vyhecovať. Dnes je to úplne iné. Nemôžem teda povedať niečo v zmysle, že pred 15 rokmi to bola bomba a teraz je to slabota. Nie je to totiž tak. Dnes mám pocit, že máme naozaj presvedčených členov, decká chodia aj na extra tréningy, rozvíjajú sa a neskutočne na sebe pracujú.

Tanec je tvojou vášňou aj tvojím zamestnaním. Nemáš občas chuť robiť niečo úplne iné? Akým spôsobom od neho oddychuješ?

Jasné, že áno. Občas mám chuť odísť a byť chvíľu úplne sám. To mi chýba asi najviac. Na druhej strane som začal hrávať v kluboch ako DJ a chalani z komunity ma berú. To ma skutočne teší a baví. Občas ma zavolajú hrať aj na veľké akcie v Bratislave a ľuďom sa moje hudobné selekcie páčia. To je super pocit a zároveň ďalšia osobná výzva.

Okrem toho veľmi rád fotím. V poslednom čase ma to neskutočne chytilo, kúpil som si starý stredoformátový foťák a neviem ho pustiť z rúk.

V rámci roadshow O2 Môj príbeh môže byť aj Tvoj príbeh si chodil po slovenských školách a spolu s ďalšími ambasádormi si študentov stredných škôl motivoval, aby šli za svojimi cieľmi a boli tolerantnejší. Prečo si sa rozhodol zapojiť sa do tohto projektu?

Mal som pocit, že to je dobrý nápad. Zdá sa mi, akoby sa mladí ľudia na strednej škole strácali sami v sebe. Počujú nejaký názor, okamžite mu uveria bez toho, aby si ho akokoľvek overili, a automaticky ho nasledujú. Nechceli sme deckám nejakým spôsobom vymývať hlavy a nútiť ich do konkrétnych vecí. Išlo o to, aby pochopili, že majú vlastný rozum, ktorý môžu používať, a vytvoriť si názor samy.

Hovoril som im veľa príkladov zo života, pri ktorých spozorneli, lebo to čiastočne vyvrátilo nastavené stereotypy v ich hlavách. Nebolo to násilné ani formované ako nejaká kampaň. Na celý tento projekt sme mali veľmi dobrú reakciu mladých ľudí a to je skvelé. Mal som pocit, že keď sa s nimi človek bavil aj o vážnych témach citlivo a nie radikálne z pozície autority, tak si z toho niečo zobrali. Že začali premýšľať a dokázali s novými informáciami naložiť oveľa lepšie ako predtým.

Prekvapili, resp. zaskočili ťa dnešní mladí ľudia svojimi názormi, postojmi či otázkami?

Čakal som, že to nebude ľahké, a to sa potvrdilo. V niektorých regiónoch to bolo rasistickejšie, inde sme sa stretli s úplným opakom. Boli sme aj na takmer čisto chlapčenských školách, kde to mali dievčatá výrazne ťažšie. Nehovorili sme nasilu o žiadnej slniečkarskej tolerancii, skôr sme sa snažili deckám ukázať, že sa všetci spoločne delíme o nejaký priestor, a ak chceme normálne fungovať, musíme sa navzájom tolerovať.

Stretli sme sa naozaj so všeličím. Žiaci nám posielali otázky cez internet a my sme si ich čítali priamo na mieste pred nimi. Občas to boli veľmi osobné otázky, občas sa nám niekto zdôveril, že je gej a nevie, čo s tým, inokedy sa ozvali Rómovia, ktorí mali problémy. Otázky ani ich výber sme nijako neselektovali. Mladí ľudia sa nám zdôverovali so svojimi problémami, a ak sme vedeli, tak sme im v rámci našich možností pomohli.

„ Zdá sa mi, akoby sa mladí ľudia na strednej škole strácali sami v sebe. Počujú nejaký názor, okamžite mu uveria bez toho, aby si ho akokoľvek overili, a automaticky ho nasledujú.”

Rukami ti prešlo niekoľko generácií detí a tínedžerov. Aké sú podľa teba najväčšie výzvy a problémy, s ktorými sa dnes musia vyrovnať?

Určite drogy. Tento problém je tu stále a možno ešte silnejší ako kedysi. Myslím si, že to naozaj nie je sranda, a teraz to ako otec pociťujem ešte oveľa viac. Dúfam, že mojich chalanov to obíde.

Ďalšia vec je pohyb. To je pre všetky decká dnes výzva – pochopiť, že hýbať sa je dôležité. Mám pocit, že sú doslova pribité k tabletom či k telefónom, a to vplýva na ich zdravie. Aj moji chlapci sa s tým doma hrajú, ale myslím si, že by to malo mať rozumnú mieru. Poslednou vecou je určite tolerancia. Ak decká nebudú vedieť akceptovať inakosť v akejkoľvek forme, tak máme problém.

Máš nejaké rady, ako by podľa teba mohli proti týmto problémom bojovať, resp. im predchádzať?

Ľudia a najmä deti sa podľa mňa najlepšie učia pozorovaním. Keď na konkrétnom príklade vidia, že sa niečo stalo a dopadlo to dobre alebo aj zle, tak z toho majú nejaké ponaučenie a vedia s tým ďalej pracovať.

Okrem rodiny tanečníkov, ktorých si vychoval naozaj veľa, si sám rodičom. Čo pre teba znamená rodina?

Rodina pre mňa znamená veľmi veľa, lebo tvorí zázemie a je zdrojom sily. Vlastne všetko. Aj keď nepôjde biznis alebo sa všetky veci na svete pokašlú, ak to funguje v rodine, tak je všetko OK.

Zároveň je to obrovská zodpovednosť – vychovať mojich chalanov tak, aby z nich vyrástli normálni ľudia, čo nerobia problémy. Človek nikdy nevie, ako to dopadne, no podľa mňa treba robiť maximum pre to, aby sme deti formovali a posúvali ich správnym smerom.

Čo je podľa teba pri výchove najdôležitejšie?

Pri deťoch je podľa mňa vo všeobecnosti veľmi dôležité vybudovať si prirodzenú nevynútenú autoritu, teda nie z pozície sily a strachu, to nemôže dlhodobo fungovať, a byť k nim fér. Decká musia pochopiť, že rodič je niekto, kto za ne zodpovedá, a ony sa tomu musia prispôsobiť. My sa doma s mojimi synmi veľa hráme, snažíme sa im rôzne veci vysvetliť a ukazujeme im, že ich berieme ako rovnocenných.

Je niečo, čo sa ti v poslednom období podarilo a na čo si naozaj hrdý?

Nedávno sme dokončili veľký projekt – online tanečnú školu. Keďže deti majú tak rady online prostredie, chceli sme im čiastočne vyjsť v ústrety a vytvorili sme web s množstvom rôznych tanečných lekcií. Za ich splnenie dostávajú body a postupujú do vyšších levelov.

Sú tam rôzne množiny klipov, kde sa učia aj celé choreografie známych spevákov. Ak sa tomu niekto rozhodne venovať, je to preňho z hľadiska výučby obrovská skratka. Som rád, že sa nám to podarilo.

Na čo by si sa chcel zamerať v tomto roku? Máš nejaký nápad na to, ako by si si ešte zlepšil život?

Ja mám dobrý život a nesťažujem sa. Keby som si mohol niečo želať, tak by to bolo viac času na seba. Keby sa mi to podarilo, tak zoberiem foťák a pôjdem do Barcelony tancovať a fotiť chalanov. V 2018 budem dávať veľa energie aj do spomínaného online projektu. Aby sa o ňom dozvedelo viac detí a aby sa učili sa tancovať, nech budú kdekoľvek.

Laci Strike

Tanečník a choreograf, ktorý už viac ako 15 rokov vedie úspešnú tanečnú školu Street Dance Academy. Je ambasádorom O2 Roadshow Moja story, tvoja story, ktorá motivuje študentov stredných škôl, aby si plnili svoje sny.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

10 inšpiratívnych rozhovorov z roku 2018

Vybrali sme pre vás rozhovory za uplynulý rok, ktoré určite stoja za prečítanie. Venujú sa pohybu, vzdelávaniu, motivácii aj lepšej organizácii času.

V Sóde vám pravidelne prinášame množstvo dobrého čítania – inšpiratívne témy, ktoré ukazujú, ako žiť lepšie, predstavujú výnimočných ľudí, originálne projekty aj krásy Slovenska.

V marci tohto roka sme prešli na tzv. víkendové vydania. Tie minimálne dva razy do mesiaca prinášajú sumár článkov, ktoré spája jedna nosná téma. Venovali sme sa napríklad pohybu, radosti či regiónom Slovenska. Špeciálne vydanie sme venovali aj slobode tlačevýročiu Novembra 89.

Pevnou súčasťou Sódy sa stali rozhovory, ktoré predstavujú inšpiratívnych ľudí a stretávajú sa s pozitívnym ohlasom. Preto sme sa v redakcii rozhodli vybrať pre vás desiatku rozhovorov za rok 2018, ktoré podľa nás určite stoja za prečítanie.

Ďakujeme za priazeň v roku 2018 a spolu s O2 vám želáme príjemné čítanie.

Športový lekár Pavel Malovič: Pohyb z vás urobí usmievavého človeka. S uznávaným odborníkom sme sa porozprávali o tom, ako si udržať fyzické i psychické zdravie aj vo vyššom veku.

 

Odborník na time managment Andrej Mikula: Nesnažte sa robiť všetko. S Andrejom Mikulom sme sa pozreli bližšie na to, kde Slováci robia pri organizovaní času chyby a ako postupovať v prípade, ak chce človek do svojho života vniesť systém.

 

Cestovateľ Milan Bardún: Aj keď je Slovensko malé, každý si tu nájde to, čo mu sedí najviac. Ktoré miesta na Slovensku podľa neho stoja za návštevu a ako je s kvalitou služieb sa dozviete v tomto zaujímavom rozhovore.

 

Laci Strike: Treba robiť maximum pre to, aby sme deti posúvali správnym smerom. S tanečníkom a choreografom sme sa porozprávali nielen o jeho začiatkoch, ale aj o skúsenostiach z motivačnej O2 Roadshow Moja story, tvoja story.

 

Detská trénerka Andrea Ballová: Pohyb je rovnako dôležitý ako strava a spánok. Ako priviesť dnešné deti k pohybu a správne ich motivovať? Viac nám prezradila Andrea Ballová, ktorá bola súčasťou 1. ročníka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

 

Daniel Everett: Robte to najlepšie, čo môžete, každý deň. Americký lingvista sa tajomstvu šťastného života priučil u amazonského kmeňa Pirahov. Prečítajte si náš rozhovor a zistite, prečo môže byť ich život pre nás veľkou inšpiráciou.

 

Matej Tóth: Teraz viem, že dokážem v živote prekonávať aj ťažšie prekážky. Vrcholový športovec a zakladateľ O2 Športovej akadémie Mateja Tótha nám v rozhovore povedal o svojej knižke aj o tom, ako dopingová kauza pozitívne ovplyvnila jeho život.

 

Spisovateľ Daniel Hevier: Chcel by som, aby deti pri učení ani nezbadali, že sa učia. So svojím projektom Radostná škola chodí po slovenských školách. Prezradil nám viac o dnešných deťoch, domácom školstve aj o tom, ako by mala vyzerať ideálna škola.

 

Ivana Rešutíková: Stredné Slovensko je výnimočné rozmanitosťou prírodných krás, folklórom a srdečnosťou. Zakladateľka regionálnej cestovnej kancelárie nám prezradila, prečo sa stredné Slovensko oplatí navštíviť.

 

Janette Motlová: Mám pocit, akoby sme pomaličky dozrievali. Lektorka a odborníčka v oblasti vzdelávania Janette Motlová nám porozprávala o predsudkoch v spoločnosti, o strachu, sile emócií, ale aj o tom, prečo sa jej v detstve zapáčil gadžovský svet.


CEO O2 Slovakia Peter Gažík: Nechcem, aby technológie oberali moje deti o iné skúsenosti

Technológie výrazným spôsobom ovplyvňujú a menia naše životy. Peter Gažík, generálny riaditeľ O2, prezradil, ako ich vníma on.

Ako budovať u detí vzťah k technológiám tak, aby sa nestali stredobodom ich života, ako si zorganizovať svoj pracovný čas tak, aby sme si zachovali pocit vnútornej slobody a ako by sa mala správať spoločensky zodpovedná firma? S generálnym riaditeľom O2 Petrom Gažíkom sa porozprávala Slávka Kubíková, ktorá na jeseň tohto roka vydala svoju druhú knižku o tom, ako by sa mali deti aj dospelí popasovať s technológiami.

Získajte novú knižku Slávky Kubíkovej Krotitelia displejov vďaka O2 Extra výhodám za zvýhodnenú cenu. Viac informácií

O deťoch, technológiách a výchove

Vo svojej knižke Krotitelia dispejov sa venujem rizikám, ktoré prinášajú technológie najmä vo vzťahu k deťom. Ty si rodič dvoch chlapcov, vnímaš riziko, ktoré so sebou technológie prinášajú?

Samozrejme, tomuto riziku sa nedá uniknúť. Otázkou je, akým spôsobom sa k nemu staviame a ako manažujeme vzťah detí k technológiám. Technológie dospelým aj deťom mnohé veci uľahčujú, sú dobrý sluha, ale zlý pán.

Som presvečený, že svet technológií deti určitým spôsobom posúva dopredu, prispieva k lepšej výučbe, k dostupnosti informácií, s ktorými sa dá okamžite ďalej pracovať. Je to úžasné zjednodušenie, vďaka ktorému sa človek posúva ďalej. Ide však o to, aby sme nepodľahli tomu, čo technológie prinášajú.

Naproti tomu aj naozaj malé deti majú v súčasnosti prístup k technológiám. Tvoji synovia majú 6 a 9 rokov. Ako to funguje u vás v rodine?

Riadime sa heslom „menej je viac“. Technológie do ich života vnášame postupne a s jasnými pravidlami, aby boli schopní vnímať, čo vďaka nim môžu získať, ale nemali veľa príležitostí, aby im technológie niečo vzali. Nebojím sa, že by technológie narušili ich vývoj. Ako rodičovi by mi však bolo ľúto, ak by ma deti počas pekného dňa začali presviedčať, že sa chcú hrať doma na mobile.

Nechcem, aby ich technológie oberali o iné skúsenosti a iný pohľad na svet, ktorým som si prešiel aj ja. Chcem, aby bol život mojich detí pestrejší, aby nesedeli v kúte a nezačínali a nekončili deň s mobilom v ruke.

V praxi to funguje aj tak, že tvoj starší syn dostal telefón medzi poslednými v triede a do školy ho takmer vôbec nenosí.

Áno, technológiám sa nedá úplne ubrániť, v istom momente je ich nástup nezvrátiteľný, preto má aj on telefón. Faktom je, že ho naozaj dostal medzi poslednými. Musím však priznať, že odmietam, aby telefón využíval na pasívnu konzumáciu obsahu. Súhlasím však s tým, že ho používa na elektronickú komunikáciu v prípade, ak sa chce spojiť so svojím kamarátom a dohodnúť si s ním program.

„Technológie dospelým aj deťom mnohé veci uľahčujú, sú dobrý sluha, ale zlý pán.“

Ako v praxi riešiš to, aby si na mobile bezbreho nepúšťal nevhodný obsah?

Jeho výchova je postavená na tom, že pravidlá sa dodržiavajú. Naše pravidlo je, že mobil má k dispozícii primárne na telefonovanie, nie na bezcieľne pozeranie obsahu. V telefóne má predplatenú kartu od O2 s určitým objemom dát, keď si ich minie, tak mu ich jednoducho neobnovím.

Technológie možno už v detskom veku využívať aktívne, tvoj syn sa napríklad učí programovať. Ako vznikol tento nápad?

Nechceme ho ochudobňovať, preto sme sa rozhodli, že mu nájdeme iný spôsob, ako bude mať z pohľadu kvantity prístup k technológiám, ako aj hrám, a zároveň to bude prospešné a zmysluplné.

Navštevuje voľnočasový krúžok Gamecraft, v rámci ktorého sa deti učia programovať hry. Spĺňa to teda ten cieľ, že má prístup k technológiám, niečo sa učí a vo finále ho to niekam posúva. Ako výsledok celoročného snaženia priniesol svoju vlastnú hru. Mal som radosť, keď mi ukazoval, ako ju hrá. Bolo to zaslúžené, pretože sa na tom aktívne spolupodieľal, niečo vytvoril a nebol len pasívny konzument.

O vplyve technológií a organizovaní času

A čo ty a technológie? Neovplyvňuje ťa negatívne to množstvo digitálnych informácií, ktorému si vystavovaný?

Nijako zásadne to na sebe nepociťujem. Je len na nás a v prípade detí na rodičoch, aby sme si ustrážili ten svet okolo nás. Často som však konfrontovaný s otázkami, ako si organizujem pracovný čas. Vždy hovorím, že je to o vnútornej slobode, ktorú si človek sám vytvorí, keď si určí priority.

Považujem sa za bežného konzumenta technológií, nie som žiaden geek. Sledujem základné trendy a smer, akým sa uberajú, ale nemám predispozíciu riešiť prostredníctvom technológií viac, než je nevyhnutné. Som nastavený tak, aby som s ľuďmi v ideálnom prípade komunikoval osobne.

Hovoríš o pocite vnútornej slobody, znie to pekne, ako to však docieliš?

Väčšinu dňa mám v telefóne vypnuté zvonenie a z času na čas sa pozriem na obrazovku, aby som zistil, čo sa deje. Mám vypnuté aj push notifikácie, takže nemám potrebu riešiť veci hneď, keď mi niekto napíše. Ak by sa dialo niečo urgentné, tak by kontaktovali moju asistentku alebo by sa daná informácia ku mne dostala iným spôsobom.

Nedá sa to inak, než eliminovať nával informácií cez nejaké bariéry.

Predpokladám, že máš presne vyhradené časy, kedy si pozeráš e-maily.

Sčasti áno, keďže v podstate celý môj pracovný deň väčšinou tvoria rôzne stretnutia, často aj so širším osadenstvom, a nie vždy je potrebná moja 100 % pozornosť, občas si časť stretnutia dokážem „ukradnúť“ aj pre seba. Vtedy sa pozriem, kto sa ma snažil kontaktovať.

Písomnú komunikáciu však v zásade riešim večer, keď prídem domov. Vždy sa sám seba pýtam, či môj e-mail danú vec posunie, či mení alebo nemení danú situáciu. Podľa tohto kľúča človek zistí, že gro vecí môže počkať aj do druhého dňa a nie je nevyhnutné prepadnúť pocitu, že všetku prijatú poštu treba riešiť hneď.

Práci sa teda venuješ aj doma. Máš striktne oddelený čas na rodinu a čas na prácu?

Prácu riešim, až keď deti zaspia. Už keď boli malé, nastavili sme si to s manželkou tak, že chodia spávať medzi ôsmou a pol deviatou, aby sme mali aj nejaký čas pre seba. Negatívom potom je, že deti vstávajú so železnou pravidelnosťou o šiestej vrátane víkendu.

„Chcem, aby bol život mojich detí pestrejší, aby nesedeli v kúte a nezačínali a nekončili deň s mobilom v ruke.“

O zodpovednom podnikaní

O2 je firma, ktorá predáva smartfóny a dáta, čo so sebou prináša aj určitú zodpovednosť. Ako by sa mala správať zodpovedná firma?

Musím povedať, že pre mňa v istom smere niečo ako firma neexistuje. Termín firma sa používa na označenie spoločenstva ľudí, ktorí vykonávajú zárobkovú činnosť s nejakým cieľom, ale firmu ako takú vytvárajú až konkrétni zamestnanci so svojimi predstavami a hodnotami. Pevne verím, že podobnú reflexiu ako ja zažíva každý zamestnanec.

Nie je to o tom, že by sa niekto abstraktne v mene firmy rozhodol, že toto je správne. Ak to má byť uveriteľné z pohľadu CSR aktivít (Corporate social responsibility – spoločenská zodpovednosť firiem, pozn. red.), malo by to vychádzať z vnútra firmy, inak to nedáva zmysel.

Firmy by síce mali produkovať zisk, ale nemali by zneužívať svoje postavenie a ubližovať zákazníkom, čo nie vždy platí. Ako sa na toto pozeráš ty?

Z dlhodobého hľadiska je pre každú firmu dôležité, aby sa nesnažila len prvoplánovo predávať svoje produkty a služby, ale zároveň si so zákazníkmi vytvoriť udržateľný vzťah, ktorý je založený na dôvere, transparentnosti a férovosti.

K tomu logicky patrí to, že O2 sa snaží svojim zákazníkom poskytovať určitú podporu a zároveň ich edukovať, ako technológie využívať zmysluplne.

Zažívame digitálnu revolúciu, máme prístup k množstvu informácií, ešte však nie sú vybudované systémy na reguláciu rizík, ktoré technológie prinášajú. Ako by sa mali nastaviť?

Vidím dva základné prístupy. V rámci prvého prístupu majú firmy niekde vo svojej DNA zakódované, že tieto veci robia ako súčasť svojho biznisu, resp. boli už na začiatku ich podnikateľského zámeru. Napríklad my v O2 chceme byť transparentní a féroví, chceme meniť to, ako ľudia vnímajú operátorov.

„Ako mobilný operátor cítime zodpovednosť nasmerovať deti správnym smerom a svojím podielom prispieť k tomu, aby sme aktívne budovali zdravšiu a aktívnejšiu mladú generáciu.“

Druhý prístup je vecou prežitia. Aj firmy, ktoré nemajú tieto veci zvnútornené, sa k zodpovednosti postupne prepracujú, lebo si uvedomia, že sa z toho stane biznisová nevyhnutnosť. Takouto témou je dnes ekológia.

Automobilky niekedy neriešili emisie, čo sa však mení, niektoré firmy na tom už istým spôsobom postavili svoj biznis, napríklad Tesla. Postupne však vidíme, že sa k tomu prepracúvajú aj tradičné automobilky, lebo to začínajú vnímať ako nevyhnutnosť.

O2 teda podľa teba patrí do tej prvej kategórie. Ako sa tá zodpovednosť prejavuje v praxi?

Najlepšie sa to prejavuje vtedy, keď o tom nemusíme hovoriť a deje sa to prirodzene. Pre mňa je to najmä o tom, akým spôsobom spolu fungujeme, akým spôsobom sa nastavuje zrkadlo toho, čo je vo firme správne alebo nie.

Raz som počul pekný citát: Firemná kultúra je definovaná tým, čo generálny riaditeľ toleruje. Ale nie je to len o tom. Svojím spôsobom je každý vo firme tak trochu CEO a všetci nastavujeme pravidlá fungovania.

V rámci O2 máme veľa pekných príkladov, prostredníctvom ktorých sa snažíme postaviť za správne veci. Veríme, že sloboda je dôležitá hodnota, preto podporujeme odkaz 17. novembra. Ako mobilný operátor kladieme dôraz na to, aby mali ľudia technológie pod kontrolou. Na jar tohto roka sme spustili iniciatívu Dátuj zodpovedne, v rámci ktorej upozorňujeme na nebezpečenstvo používania mobilu za volantom, čo v súčasnosti predstavuje naozaj veľký problém.

Zároveň si plne uvedomujeme, že pre dnešné deti je mobilný telefón veľkým lákadlom, cítime zodpovednosť nasmerovať ich správnym smerom a svojím podielom prispieť k tomu, aby sme aktívne budovali zdravšiu a aktívnejšiu mladú generáciu. Preto sme spolu s Matejom Tóthom rozbehli O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, prostredníctvom ktorej sa snažíme priviesť deti k pohybu a poskytnúť im zmysluplnú alternatívu trávenia voľného času.

Jednou z tých aktivít, resp, iniciatív, je aj podpora vydania knižky Krotitelia displejov. Prečo ste tak urobili?

Záleží nám na tom, aby sme ako firma menili naše okolie a našu spoločnosť k lepšiemu. Podpora knihy, ktorá vysvetľuje, aké vážne riziká so sebou digitálne technológie prinášajú, a zároveň šíri osvetu, akým spôsobom budovať vzťah detí k technológiám tak, aby pred displejmi netrávili všetok svoj voľný čas, je pre nás prirodzeným pokračovaním našich doterajších aktivít.

Zaujala vás táto téma a radi by ste sa o budovaní vzťahu detí k technológiám dozvedeli viac? Knižku Slávky Kubíkovej Krotitelia dispejov môžete vďaka O2 Extra výhodám získať za zvýhodnenú cenu. Viac informácií nájdete na www.extravyhody.o2.sk.

Peter Gažík

Študoval lingvistiku a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a na London School of Economics. V rokoch 2011 až 2014 pôsobil v O2 na pozícii Public Affairs Director a následne s O2 spolupracoval ako konzultant v oblasti regulácie a zodpovedal za vzťahy s partnerskými aj štátnymi inštitúciami, ako aj regulátorom. Od júna 2015 je generálnym riaditeľom spoločnosti.


Zachyťte krásne farby prírody. Vybrali sme najlepšie zariadenia jesene

Čítaj viac

Vyhrajte Playstation 4 alebo robotický vysavač s kartou O2 Voľnosť

Čítaj viac

Ušetrite pri nákupe nového Samsungu. Opäť máte šancu vymeniť starý za nový

Čítaj viac