Laci Strike: Treba robiť maximum pre to, aby sme deti posúvali správnym smerom

S tanečníkom a choreografom sme sa porozprávali nielen o jeho začiatkoch, ale aj o skúsenostiach z motivačnej roadshow O2, ktorej druhý ročník sa bude na stredných školách konať aj tento rok.

Tanečník a choreograf Laci Strike už 15 rokov vedie úspešnú tanečnú školu Street Dance Academy a popritom spolu s manželkou Aničkou vychováva dvoch synov. V roku 2017 sa zúčastnil motivačného projektu O2 Môj príbeh môže byť aj Tvoj príbeh, v rámci ktorého sa mladým ľuďom snažil ukázať, že bez tolerancie sa v živote fungovať nedá.

Tento rok sa bude podieľať aj na druhom ročníku pod názvom Roadshow Moja story, tvoja story, v rámci ktorej sa bude spolu s ďalšími ambasádormi študentom stredných škôl motivovať v ceste za vlastnými snami.

Porozprávali sme sa s ním nielen o jeho tanečných začiatkoch, ale aj o tom, ako pristupuje k výchove svojich detí.

Prečo sa chalan z Handlovej ako ty začne profesionálne venovať tancu?

Hlavne preto, lebo mám rád hudbu. Už v detstve som cítil, že keď hrala skladba, čo sa mi páčila, tak som sa podľa nej chcel hýbať. Neskôr v puberte to bolo skôr z nudy. V Handlovej nebolo veľmi čo robiť. Zároveň tam však v určitom čase bolo nesmierne silné hip-hopové zázemie. Bolo tam viac tanečných „breakových crew“, ako je dnes na celom Slovensku.

Pomáhal si postaviť tanečnú hip-hopovú scénu na Slovensku. Aké to bolo obdobie a na čo rád spomínaš?

Najradšej si spomínam na to, v akej čistej forme som vtedy hip-hop zažíval, a na úplne začiatky v Handlovej, kde sme sa stretávali, pripravovali a trénovali. Každá skupina pracovala samostatne a počas víkendov sme medzi sebou aktívne súťažili. Bola tam obrovská rivalita, ale iba v dobrom zmysle. Namiesto nejakých konfliktov či napádania sa sme sa navzájom posúvali ďalej. Všetko ostávalo na úrovni tanca tak, ako by to podľa mňa malo byť vždy.

Rád tiež spomínam aj na Barcelonu, kde som sa neskôr ocitol. Tam sme pocítili slobodu aj inú kultúru a prvý raz sme tam zažili veľké akcie. S našou skupinou Quassit sme sa tam vypracovali medzi 16 najlepších tanečných skupín na svete. Dostali sme sa do takej formy, že keď sme sa vrátili domov, tak sme v Československu 3 roky neprehrali žiadnu tanečnú bitku.

Hip-hopová subkultúra to najmä v 90. rokoch na Slovensku nemala práve ľahké. Dostal si sa pre tanec alebo spôsob života, s ktorým sa spája, do nejakého konfliktu?

Jasné, že dostal, a neraz. Bolo to dané najmä tým, že ľudia nevedeli, o čo ide, a vôbec tomu nedávali šancu. Zrazu videli mladých ľudí v širokých gatiach a kapucniach, ktorí nezapadali do ich sveta. Boli sme niečo ne­čakané, odlišné a rebelantské. Keď sme organizovali prvú akciu v Handlovej a prišlo tam tisíc divne poobliekaných týpkov, tak sa panie, čo išli okolo, prežehnávali.

Ďalšia vec boli mladí ľudia z iných subkultúr alebo skupín, ktorí si potrebovali niečo dokázať. Pamätám sa, ako sme mali problémy s nacistami, a to väčšinou úplne pre nič. Stačilo, že sme mali široké gate…

Tvoja tanečná škola funguje už 15 rokov. Ak porovnáš jej začiatky s dneškom, v čom vidíš najväčšie rozdiely?

Najväčší rozdiel je v tom, že virtuálny svet je taký silný, že uberá kvalitu tomu reálnemu. Podľa mňa to dnes majú decká náročnejšie ako kedysi. Majú obrovské množstvo vnemov z okolia, ktoré ich rozrušujú.

Žijeme v čase, keď sa kladie dôraz na to, aby chodili na množstvo krúžkov. Je to dôsledok doby, lebo týmto spôsobom sa snažíme chrániť ich pred vecami, ktoré im môžu ublížiť. Rodičia sa snažia deti zamestnať, ale pre ne je to v istom zmysle tlak. A to v kombinácii s tým virtuálnym svetom všetko podľa mňa ešte sťažuje.

Sú dnešní tanečníci iní ako tí v minulosti?

Deti sa v podstate nelíšia skoro v ničom. Tento rok bol pre Street Dance Academy super. Naši chalani povyhrávali rôzne súťaže, na ktorých rozhodovala zahraničná porota, a práve tieto veci vedia decká neskutočne motivovať. Keď potom ich tréner zaboduje na nejakej súťaži alebo akcii, vnímajú to tiež veľmi pozitívne. To vidím aj na tréningoch, kde potom úplne inak pracujú a snažia sa.

„Virtuálny svet je taký silný, že uberá kvalitu tomu reálnemu.”

Musím priznať, že náš klub mal asi pred 3 rokmi krízu. Deckám sa naozaj nechcelo a my sme ich nevedeli nijako vyhecovať. Dnes je to úplne iné. Nemôžem teda povedať niečo v zmysle, že pred 15 rokmi to bola bomba a teraz je to slabota. Nie je to totiž tak. Dnes mám pocit, že máme naozaj presvedčených členov, decká chodia aj na extra tréningy, rozvíjajú sa a neskutočne na sebe pracujú.

Tanec je tvojou vášňou aj tvojím zamestnaním. Nemáš občas chuť robiť niečo úplne iné? Akým spôsobom od neho oddychuješ?

Jasné, že áno. Občas mám chuť odísť a byť chvíľu úplne sám. To mi chýba asi najviac. Na druhej strane som začal hrávať v kluboch ako DJ a chalani z komunity ma berú. To ma skutočne teší a baví. Občas ma zavolajú hrať aj na veľké akcie v Bratislave a ľuďom sa moje hudobné selekcie páčia. To je super pocit a zároveň ďalšia osobná výzva.

Okrem toho veľmi rád fotím. V poslednom čase ma to neskutočne chytilo, kúpil som si starý stredoformátový foťák a neviem ho pustiť z rúk.

V rámci roadshow O2 Môj príbeh môže byť aj Tvoj príbeh si chodil po slovenských školách a spolu s ďalšími ambasádormi si študentov stredných škôl motivoval, aby šli za svojimi cieľmi a boli tolerantnejší. Prečo si sa rozhodol zapojiť sa do tohto projektu?

Mal som pocit, že to je dobrý nápad. Zdá sa mi, akoby sa mladí ľudia na strednej škole strácali sami v sebe. Počujú nejaký názor, okamžite mu uveria bez toho, aby si ho akokoľvek overili, a automaticky ho nasledujú. Nechceli sme deckám nejakým spôsobom vymývať hlavy a nútiť ich do konkrétnych vecí. Išlo o to, aby pochopili, že majú vlastný rozum, ktorý môžu používať, a vytvoriť si názor samy.

Hovoril som im veľa príkladov zo života, pri ktorých spozorneli, lebo to čiastočne vyvrátilo nastavené stereotypy v ich hlavách. Nebolo to násilné ani formované ako nejaká kampaň. Na celý tento projekt sme mali veľmi dobrú reakciu mladých ľudí a to je skvelé. Mal som pocit, že keď sa s nimi človek bavil aj o vážnych témach citlivo a nie radikálne z pozície autority, tak si z toho niečo zobrali. Že začali premýšľať a dokázali s novými informáciami naložiť oveľa lepšie ako predtým.

Prekvapili, resp. zaskočili ťa dnešní mladí ľudia svojimi názormi, postojmi či otázkami?

Čakal som, že to nebude ľahké, a to sa potvrdilo. V niektorých regiónoch to bolo rasistickejšie, inde sme sa stretli s úplným opakom. Boli sme aj na takmer čisto chlapčenských školách, kde to mali dievčatá výrazne ťažšie. Nehovorili sme nasilu o žiadnej slniečkarskej tolerancii, skôr sme sa snažili deckám ukázať, že sa všetci spoločne delíme o nejaký priestor, a ak chceme normálne fungovať, musíme sa navzájom tolerovať.

Stretli sme sa naozaj so všeličím. Žiaci nám posielali otázky cez internet a my sme si ich čítali priamo na mieste pred nimi. Občas to boli veľmi osobné otázky, občas sa nám niekto zdôveril, že je gej a nevie, čo s tým, inokedy sa ozvali Rómovia, ktorí mali problémy. Otázky ani ich výber sme nijako neselektovali. Mladí ľudia sa nám zdôverovali so svojimi problémami, a ak sme vedeli, tak sme im v rámci našich možností pomohli.

„ Zdá sa mi, akoby sa mladí ľudia na strednej škole strácali sami v sebe. Počujú nejaký názor, okamžite mu uveria bez toho, aby si ho akokoľvek overili, a automaticky ho nasledujú.”

Rukami ti prešlo niekoľko generácií detí a tínedžerov. Aké sú podľa teba najväčšie výzvy a problémy, s ktorými sa dnes musia vyrovnať?

Určite drogy. Tento problém je tu stále a možno ešte silnejší ako kedysi. Myslím si, že to naozaj nie je sranda, a teraz to ako otec pociťujem ešte oveľa viac. Dúfam, že mojich chalanov to obíde.

Ďalšia vec je pohyb. To je pre všetky decká dnes výzva – pochopiť, že hýbať sa je dôležité. Mám pocit, že sú doslova pribité k tabletom či k telefónom, a to vplýva na ich zdravie. Aj moji chlapci sa s tým doma hrajú, ale myslím si, že by to malo mať rozumnú mieru. Poslednou vecou je určite tolerancia. Ak decká nebudú vedieť akceptovať inakosť v akejkoľvek forme, tak máme problém.

Máš nejaké rady, ako by podľa teba mohli proti týmto problémom bojovať, resp. im predchádzať?

Ľudia a najmä deti sa podľa mňa najlepšie učia pozorovaním. Keď na konkrétnom príklade vidia, že sa niečo stalo a dopadlo to dobre alebo aj zle, tak z toho majú nejaké ponaučenie a vedia s tým ďalej pracovať.

Okrem rodiny tanečníkov, ktorých si vychoval naozaj veľa, si sám rodičom. Čo pre teba znamená rodina?

Rodina pre mňa znamená veľmi veľa, lebo tvorí zázemie a je zdrojom sily. Vlastne všetko. Aj keď nepôjde biznis alebo sa všetky veci na svete pokašlú, ak to funguje v rodine, tak je všetko OK.

Zároveň je to obrovská zodpovednosť – vychovať mojich chalanov tak, aby z nich vyrástli normálni ľudia, čo nerobia problémy. Človek nikdy nevie, ako to dopadne, no podľa mňa treba robiť maximum pre to, aby sme deti formovali a posúvali ich správnym smerom.

Čo je podľa teba pri výchove najdôležitejšie?

Pri deťoch je podľa mňa vo všeobecnosti veľmi dôležité vybudovať si prirodzenú nevynútenú autoritu, teda nie z pozície sily a strachu, to nemôže dlhodobo fungovať, a byť k nim fér. Decká musia pochopiť, že rodič je niekto, kto za ne zodpovedá, a ony sa tomu musia prispôsobiť. My sa doma s mojimi synmi veľa hráme, snažíme sa im rôzne veci vysvetliť a ukazujeme im, že ich berieme ako rovnocenných.

Je niečo, čo sa ti v poslednom období podarilo a na čo si naozaj hrdý?

Nedávno sme dokončili veľký projekt – online tanečnú školu. Keďže deti majú tak rady online prostredie, chceli sme im čiastočne vyjsť v ústrety a vytvorili sme web s množstvom rôznych tanečných lekcií. Za ich splnenie dostávajú body a postupujú do vyšších levelov.

Sú tam rôzne množiny klipov, kde sa učia aj celé choreografie známych spevákov. Ak sa tomu niekto rozhodne venovať, je to preňho z hľadiska výučby obrovská skratka. Som rád, že sa nám to podarilo.

Na čo by si sa chcel zamerať v tomto roku? Máš nejaký nápad na to, ako by si si ešte zlepšil život?

Ja mám dobrý život a nesťažujem sa. Keby som si mohol niečo želať, tak by to bolo viac času na seba. Keby sa mi to podarilo, tak zoberiem foťák a pôjdem do Barcelony tancovať a fotiť chalanov. V 2018 budem dávať veľa energie aj do spomínaného online projektu. Aby sa o ňom dozvedelo viac detí a aby sa učili sa tancovať, nech budú kdekoľvek.

Laci Strike

Tanečník a choreograf, ktorý už viac ako 15 rokov vedie úspešnú tanečnú školu Street Dance Academy. Je ambasádorom Roadshow Moja story, tvoja story, ktorá motivuje študentov stredných škôl, aby si plnili svoje sny.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Víkendové čítanie: Choďte si za svojimi cieľmi

Azda každý z nás po niečom túži – má svoje ciele a sny, ktoré by rád v živote dosiahol.

Stať úspešným vo vyštudovanom odbore, naučiť sa plynule cudzí jazyk, zlepšiť svoje tanečné schopnosti, upraviť svoju hmotnosť alebo sa konečne naučiť oddychovať.

Cesta k nim však nemusí byť vždy jednoduchá. Môžu ju sprevádzať pády aj neprajnosť okolia, ktoré sa s úspechom iných neraz vyrovnáva naozaj ťažko.

Toto víkendové vydanie magazínu Sóda vzniklo v spolupráci s motivačnou Roadshow Moja story, tvoja story, za ktorou stojí modrý operátor, sa sústreďuje práve na ľudské ciele a sny. Začítajte sa do našich článkov, ktoré prinášajú dávku motivácie pre všetkých, ktoré sa práve pustili na cestu za svojimi túžbami a chcú dosiahnuť niečo, čo považujú za dôležité.

Life koučka Zuzana Árvayová nám v rozhovore vysvetlila, ako postupovať pri dosahovaní svojich cieľov. „Život nám do cesty kladie prekážky, ale najväčšou prekážkou je človek sám sebe,“ hovorí.

V rámci tohto vydania vám prinášame príbehy štvorice ambasádorov motivačnej roadshow O2, ktorým sa podarilo svoje ciele dosiahnuť. Slovenský boxer a tréner Tomi Kid nám vo svojom stĺpčeku prezradil, čím sa riadi pri ceste za svojimi snami, aj aký sen si v súčasnosti plní.

S tanečníkom a choreografom Lacim Strikeom sme sa porozprávali nielen o jeho tanečných začiatkoch, ale aj o skúsenostiach s prvým ročníkom roadshow a problémoch, s ktorými sa mladí ľudia musia v súčasnosti vysporiadať.

Rapper Strapo, ktorého hudba sa teší medzi mladými obľube, nám v rozhovore predostrel aj to, ako sa prostredníctvom svojich textov snaží zvyšovať ich povedomie o spoločenskej situácii.

Štvrtým ambasádorom je cestovateľka Janka Schweighoferová, ktorá pretavila svoju záľubu v cestovaní do vlastného živobytia. Dnes stojí za úspešným blogom Travelhacker a učí Slovákov, ako cestovať šikovne a lacno. Viac sa dočítate v našom článku.

Aj vy sa chcete pustiť do napĺňania svojich cieľov, no máte pocit, že na to nemáte čas? Vybrali sme pre vás šikovné aplikácie, vďaka ktorým sa naučíte lepšie s ním hospodáriť.

Na ceste za realizáciou svojich plánov môžu pomôcť aj motivačné citáty, ktoré hovoria o tom, že by sme sa nemali vzdávať. V našom kvíze sme pre vás zhrnuli výroky z rozmanitých filmov, dokážete ich priradiť k správnej snímke?

Aby sme dokázali, že ciele môžu byť naozaj rôzne, opýtali sme sa známych tvárí a osobností verejného života, aký cieľ sa aktuálne snažia naplniť.

A aký cieľ máte vy? Podeľte sa s nami v komentároch na našom Facebooku.

Spoločnosť O2 Slovakia spustila 2. ročník Roadshow Moja story, tvoja story, ktorá sa prostredníctvom inšpiratívnych ambasádorov a ich životných príbehov sústredí na to, aby mladých ľudí podporila na ceste za svojimi cieľmi. O jednu z 24 motivačných roadshow môžu súťažiť stredné školy po celom Slovensku. Viac informácií a pravidlá súťaže nájdete na www.dobravec.o2.sk.


6 telefónov na rýchle surfovanie, ktoré nezaťažia vašu peňaženku

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové