Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Organista Michal Farkaš: Keď na organe rozozvučím celý kostol, v sebe zažívam najväčšie stíšenie

Ako hranie na hudobnom nástroji prehlbuje precíznosť a vďačnosť v každodennom živote?

Michal ako organista dotvára celkovú atmosféru v kostole – bez neho by omšiam chýbal dôležitý prvok. Ako UX dizajnér v O2 prehlbuje funkčné a vizuálne prepojenie – bez neho by sme si browsovanie na webe úplne neužívali. Výrazné tóny organu mu pomáhajú nájsť vnútorné ticho, z ktorého čerpá nielen v práci, ale aj v bežnom živote. Učí ho to pomalosti a vďačnosti aj za maličkosti – napríklad aj za to, že ráno otvorí oči, lebo, ako sám povedal, nie každý má tú vymoženosť.

Spomaľte nielen pri rozhovore s Michalom, ale aj pri filmoch, ktoré vám ukážu, že začať odznova je vždy možné

Dizajnér a organista Michal Farkaš nám prezradil:

  • aký poklad našiel u deda, 
  • ako ho v Medžugorí „osvietilo“, 
  • prečo by si chcel zahrať v Dóme sv. Alžbety, v Dóme sv. Martina alebo v bazilike v Šaštíne,
  • prečo je náročné byť prítomný na omši duchovne, keď hrá, 
  • čo všetko si vyžaduje hra na kráľovskom nástroji, 
  • ako prešiel od Bacha k drum and bassu a späť ku klasike,
  • a pridal aj svoj recept, ako spomaľuje na Vianoce.

Čo ťa priviedlo k takému netradičnému nástroju, ako je organ?

Môj dedo. Bol organista samouk – kúpil si harmónium, na ktorom cvičil, a časom sa z neho stal organista, hral vyše 50 rokov. Deda som zažil v časoch svojho miništrovania, potom navždy odišiel a už, žiaľ, nepočul, ako hrám. Našiel som však jeho staré noty v koženom obale, ktoré asi aj on zdedil, lebo sú tam naozaj staré zápisy, až z 19. storočia. Dodnes z tých nôt občas vychádzam pri improvizáciách či prelúdiách.

Chodil som na ZUŠ, učil som sa hrať na klavíri a zobcovej flaute, no na strednej škole som na klavír úplne zanevrel. Na stavebnej priemyslovke som riešil zadania, statiku, do rána kreslil výkresy a klavír išiel do úzadia. A k tomu som bol v puberte, prišli počítačové hry, ktoré mali prednosť.

V tomto čase hrával u nás v kostole špičkový organista Tomáš Labanc, ktorý ma učil, vysvetľoval a šiel mi príkladom správneho hrania a techniky. Začínal som s hraním 1-2 pesničiek na odbúranie stresu, ale rýchlo ma to prešlo.

Milujem aj Bachovu tvorbu, na ktorej som vyrastal. Bach je pre mňa jeden z najväčších skladateľov a organistov, aký kedy vôbec žil. Keď zahrám jeho najznámejšiu skladbu Tokáta a fuga v d moll, mám zimomriavky.

Dnes však opäť v kostole pravidelne hrávaš. Kedy nastal zlomový okamih a k hre si sa vrátil?

Rodičia nás s mladšou sestrou vzali do Medžugoria. Ako 18-ročný „fagan“ som tam vtedy nechcel ísť, desil som sa toho, čo tam budem robiť, či sa tam budem musieť celé dni len modliť. (Smiech) No a ja som tam objavil obrovský pokoj – chodil som sám po kopcoch, upratal som si všetky myšlienky a asi ma tam aj „osvietilo“.

Počas nášho pobytu totiž nemal kto hrať na organe na slovenskej omši. Hoci som mal niečo nacvičené, bol som totálne vystresovaný, no zahral som. Prvýkrát v malej kaplnke, druhýkrát vo veľkom chráme, v Kostole svätého Jakuba. Bol to enormný zážitok, ktorým som v roku 2009 odštartoval svoju kariéru, lebo odvtedy hrávam bez prestávky.

Hudba je pre mňa priestor na vypnutie, stíšenie sa a zamyslenie nad sebou. Je to únik z reality, chvíľa, ktorú si užívam.

Čo si si uvedomil, keď ťa „osvietilo“?

Došlo mi, že môj talent je dar od Boha, aj vo Svätom písme sa píše o talentoch. A takisto, koľko času, peňazí a energie obetovali naši, aby som ho rozvíjal. Tak som si vstúpil do svedomia. Nie každý má takýto dar a ja ho chcem ďalej rozvíjať.

Vnímaš hru na organe aj cez svoju vieru? 

Určite to je prepojené. Hrou vlastne ďakujem Bohu za svoj talent a oslavujem ho. Hrám doslova na kráľovskom nástroji. V dnešnej dobe to nie je vôbec bežné, organistov je skutočne málo.

Práve Mozart nazval organ kráľovským nástrojom, hrať na ňom asi nie je vôbec jednoduché. 

Predstav si klavír, ktorý má jednu klaviatúru, pri organe sa to nazýva manuál. Niektoré organy majú 1-2 manuály, tie najväčšie majú dnes aj 5-6. Ja hrávam na 2- alebo 3-manuálovom organe plus pedál. Jedna rovina je teda dokázať hrať súbežne oboma rukami aj nohami naraz. 

Druhá rovina je zvuková – organ je v podstate orchester, sú v ňom rôzne zvuky od principálov, čo je typický organový zvuk cez slaciky (husle, violy, violončelá, kontrabasy) a dychové nastroje (flauty, klarinety, trubky) až po hoboje a fagoty v pedále. Musíš vedieť, ktorý register kedy treba zapnúť či vypnúť, pri akej príležitosti, kedy sa čo hodí. 

Do toho hráš nohami, čo je v podstate ďalšia klaviatúra, ale pri organe sa to nazýva pedál. Tiež tam sú doplnkové pedále, žalúzie a ďalšie možnosti ovládania organu. Organ, na ktorom hrávam má 3 pedále. Je to podobné ako v aute – plyn, spojka, brzda (smiech), ktorými sa ovláda organ. Žalúzie fungujú podobne ako doma na okne: ak ich otvorím viac, tak je zvuk plnší a hlasnejší, keď ich zatvorím, tak sa zvuk stíši. A k tomu ešte aj ovládanie ďalších funkcionalít a kombinácií.

Niektorí organisti vrátane mňa počas hry aj spievajú, čiže musím sledovať aj noty a text. Očami a mysľou som teda 1-2 takty popredu, kým hrám aktuálnu slohu. A do toho ešte aj prepínam piesne na premietačke.

To znie ako vysoká škola hrania. Čo robíš v prípade, že sa pomýliš?

Občas mi ujde prst na klávese, ale v celom súzvuku to bežný poslucháč niekedy ani nezaregistruje. Najviac chýb som mával, pochopiteľne, na začiatku hrania, niekoľkokrát mi úplne vyplo hlavu, no našťastie som celkom rýchlo nabehol späť.

Dokážeš si počas hrania na organe aj vychutnať svätú omšu?

Väčšinou som maximálne sústredený na hru, snažím sa o jej správne podanie. Okrem aktuálnej skladby, ktorú hrám, aj na tie nasledujúce. Je tiež dôležité, aby som sa napasoval tóninou na kňaza slúžiaceho omšu, pretože každý spieva inak. Sú však momenty, keď nehrám, hlavne počas kázne, vtedy mám priestor aj na rozjímanie.

Samotný spev aj hranie sú pre mňa silné. Naše žalmy majú pre mňa obrovskú hĺbku, je v nich toho toľko skrytého, sú krásne napísané a znotované, niekedy som počas spevu doslova dojatý.

Líši sa niečo, keď hráš na organe napríklad počas Vianoc? Predsa len, sú to špeciálne sviatky. 

Začnem adventom – je v znamení očakávania. Zažívame pomalšie, umiernenejšie obdobie, chrámy sú skromnejšie vyzdobené, kňazi nosia podobne ako v pôste fialové rúcho. Ani ja nehrám výrazné oslavné predohry či dohry ako bežne počas roka. 

Ako organista sa veľmi teším, keď budem potom môcť na Vianoce opäť „vypeckovať“ organ. Je to veľmi zážitkové, lebo vianočné koledy sú naozaj veľmi pekne znotované. Ak so mnou oslavne spieva celý kostol, tak je to krásne.

Nielen hudbou, ale aj tancom sa so sebou a s okolím môžeme lepšie prepojiť. Ako hiphopový tanečník odovzdáva deťom dôležité životné zručnosti?

Keď som na omši len ako poslucháč a počúvam niekoho iného, kto vie, čo hrá, sám mám zimomriavky a vždy zostávam do posledného akordu.

V O2 pracuješ ako UX dizajnér, optimalizuješ používateľskú skúsenosť na weboch či v aplikáciách. Sú to také dva paradoxy – tradičnosť hry na organe a dynamické prostredie webov. Ako sa v tom cítiš?

Väčšinou mi ľudia neveria, keď poviem, že som organista. Pre mňa je však hudba priestor na vypnutie. Upokojuje ma, je to aj priestor, keď sa zamýšľam nad sebou samým, akýsi únik z reality, chvíľa, ktorú si užívam. Stíšenie sa.

Keď zapnem organ na maximum a zahrám Bachovu Tokátu a fugu v d mol, mám zimomriavky. Bach je pre mňa najväčší hudobný majster, aký kedy vôbec žil.

Pri hre na organe sa mi stáva, že zabudnem na všetko. Niekedy len premýšľam nad tým, ako to autor vôbec dokázal napísať.

Keď si počas práce pustím vážnu hudbu, oveľa lepšie sa sústreďujem. Kedysi som dokázal pracovať aj pri techne či drum&basse. Dnes mám túto hudbu spojenú len s chodením do klubov, aj to po tridsiatke už veľmi sporadicky. (smiech)

Hudba a práca sa teda u teba prirodzene prelínajú. Spomínal si, že si študoval stavbárčinu, ako si sa od stavieb a skíc dostal k dizajnu?

Premostil som zo stavieb na weby. (smiech) Keďže som chodil na stavebnú priemyslovku, veľakrát som mal v ruke pravítka, robil som si skice. Ako projektant webstránok som tiež v kuse držal ceruzku, papier a skicoval náčrty.

Predstavivosť, ktorú som mal pri stavbárčine som len prehodil do prostredia webstránok. Začínal som ako UX dizajnér v časoch, keď bol UX dizajn na Slovensku v plienkach. UX dizajn však nie je len o naskicovaní webu či aplikácie. Je za tým aj mnoho inej práce ako napríklad rôzne prieskumy, dotazníky, rozhovory, analytika, zber dát, analyzovanie, vytváranie prototypov a testovanie.

Stále ma čakajú nové výzvy, zadania a veci, kde sa dá rozvíjať a na ktorých sa dá stavať. V O2 som v troch tímoch, raz robím na fixnom internete, potom na O2 TV alebo riešim niečo s hardwarom. Nenudím sa. 

Hra na organe je pre teba prirodzene prepojená s vierou. Keďže si vyštudovaný projektant, vnímaš aj architektonickú stránku kostolov?

Áno, vnímam aj to, aj vďaka svojmu štúdiu. Ak by som si mal vybrať kostol, kde by som chcel hrať, bol by to Dóm svätej Alžbety. Považujem ho za najkrajšiu katedrálu na Slovensku – fascinujú ma jeho gotické detaily, atmosféra a má tiež 3-manuálový organ. 

Bratislavský Dóm sv. Martina má 4-manuálový nový organ, a ešte väčší, 5-manuálový je v bazilike v Šaštíne. To musí byť iná liga hrať na ňom! (smiech) 

Ako hľadať radosť v maličkostiach

Nákupné centrá teraz praskajú vo švíkoch, beháme z obchodu do obchodu, naháňame sa za materiálnymi vecami. Len aby sme si niečo kúpili, urobili naoko radosť. Máme stresy, lebo ešte nemáme všetky darčeky. Až neskôr si uvedomíme, že tie veci fakt nepotrebujeme. 

Ja sa snažím prežívať vianočné chvíle v pokoji a v radosti s najbližšími, lebo práve na tom naozaj záleží. Aj ja som len človek, občas vzplaniem, no snažím sa čo najrýchlejšie vychladnúť. 

Snažím sa v každom človeku vidieť to dobré. Uvedomujem si, aké dôležité je vedieť odložiť ego a zamyslieť sa nad dôsledkami svojho konania. Často si vytvárame problémy z maličkostí, na ktorých sa dokážeme najviac pohádať. Preto sa snažme byť k ostatným milší, o tom to celé podľa mňa je.

Hľadajme radosť v maličkostiach. Dnes ma napríklad potešilo, že mi dobre nadväzoval spoj a nemusel som nikde čakať. Som vďačný, keď ráno otvorím oči a môžem stráviť deň s mojimi blízkymi lebo to nie je samozrejmosť. Takéto momenty ma napĺňajú šťastím.


Michalovu hru na organe môžete zažiť počas nedeľných svätých omší o 8.00 h u saleziánov na Miletičke v Bratislave – a jeho dizajnérsku prácu v O2 apke a na webe O2.

Michal Farkaš

Už 15 rokov sa venuje hre na organe, k čomu ho inšpiroval dedko. Vyštudoval pozemné stavby, po čase z povolania projektanta domov presedlal na projektanta webov a aplikácií. Dnes pracuje v O2 ako UX dizajnér. Každú nedeľu hráva u saleziánov na Miletičke v Bratislave a rád sa stará o svoje izbové rastliny a bonsaje, ktorých majú spolu s manželkou viac ako 100.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

V Tescu strhávajú stereotypnú nálepku „nezamestnateľný“ a ukazujú, čo všetko dokáže rešpektujúce pracovné prostredie

Tak ako v Tescu nakupujú rôznorodí ľudia, tak tam aj pracujú rôznorodí zamestnanci.

Rešpekt, vnímanie potrieb druhých a supermarket. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že ide o nespojiteľné, Tesco dokazuje opak. Spoločnosť len nedávno získala ocenenie za zodpovedné podnikanie Via Bona, pretože začleňuje do pracovného kolektívu ľudí so zdravotným znevýhodnením, ľudí rôznych etník či orientácií. Keď teda najbližšie pôjdete kúpiť chlieb, obzrite sa okolo seba – v Tescu uvidíte spoločnosť, v ktorej je každý vítaný.

Riaditeľka oddelenia ľudských zdrojov v O2 Jana Sekerová poradí, čo robiť, aby sme sa v práci cítili čo najlepšie

V rozhovore s personálnou manažérkou Tesca Renátou Vozárovou sa dočítate aj o tom:

  • prečo je dôležité, aby boli zdravotne znevýhodnení ľudia „viditeľní“” aj v bežnom svete,
  • akými zmenami prešli, aby mohli zamestnať ľudí s Downovým syndrómom či s neurodiverzitnými ochoreniami, 
  • ako pracovnými benefitmi podporili kvír komunitu,
  • prečo chcú, aby boli ženy vo vedúcich funkciách,
  • a prečo je dôležité, aby aj firmy motivovali mladých dokončiť školu.

V spoločnosti Tesco sa sústreďujete na začlenenie menšín do kolektívu, za čo ste nedávno získali ocenenie za zodpovedné podnikanie Via Bona. Čo motivuje veľkú firmu, ako je Tesco, robiť „niečo navyše“ a k tomu bez finančného benefitu?

V Tescu sa stretávajú rôznorodí zákazníci, ale aj rôznorodí zamestnanci. Keďže sme veľká firma, ktorá má obchody po celom Slovensku, vnímame podporu rôznorodých ľudí ako svoju spoločenskú zodpovednosť pracovať na scitlivovaní spoločnosti, aby sme si lepšie uvedomili, že všetci sme súčasťou jednej spoločnosti.

Podpora menšín na pracovnom trhu pre nás nie je len nejaký ďalší projekt – chceme vytvoriť prostredie, ktoré ukazuje, že sme tu naozaj pre všetkých. V Tescu sa venujeme skupinám ľudí, ktoré iní často nazývajú „nezamestnateľnými“, a my to radi vyvraciame.

Kto patrí do tejto skupiny?

Napríklad marginalizované rómske komunity. V tejto téme spolupracujeme aj s neziskovými organizáciami. Pravidelná výplata výrazne zlepší kvalitu života ľudí, ktorí sú na hranici chudoby. Práca však dáva aj iné veci, na ktoré možno majorita často nemyslí – ľudia z marginalizovaných komunít získajú pocit, že patria do pracovného kolektívu, učia sa zodpovednosti a pracovným návykom.

Takže práca nielen zlepší finančnú situáciu, ale má aj niekoľko spoločenských benefitov, ku ktorým by sa pre nálepku „nezamestnateľný“ alebo “nezamestnateľná“ inak nedostali.

Áno, ale záleží nám aj na tom, aby sa naši kolegovia vrátili do škôl. V Plaveckom Štvrtku sme rozbehli program, do ktorého sme zapájali mladých ľudí z rómskej komunity, ktorí mali ukončené iba základné vzdelanie, teda často nepokračovali ďalej na strednú školu.

Spolu s neziskovou organizáciou Človek v ohrození sme im ukázali cieľ aj cestu – mnohí sa v rámci duálneho vzdelávania vrátili do školy a popritom pracovali u nás. Je to napríklad príbeh Grétky, ktorá sa vďaka tomu vrátila do školy a získala aj akúsi slobodu. Má vzdelanie a dokáže si sama zarobiť peniaze.

Tesco proti menštruačnej chudobe

Štatistiky ukazujú, že ak sa ľudia, ktorí majú ukončenú iba povinnú školskú dochádzku, nezamestnajú do dvoch rokov, 90 % z nich bude trvalo nezamestnaných. Ide pritom o talentovaných mladých, ktorí len potrebujú trošku motivácie a pomoci. V Bardejove už máme napríklad kolegu, ktorého vedieme k tomu, aby z neho bol vedúci pracovnej zmeny.

Okolo rómskych komunít ešte stále panuje veľa stereotypov. S akými reakciami sa stretávate u svojich zákazníkov?

Pred desiatkami rokov sme počuli hlasy zákazníkov, ktorí hovorili, že Rómovia nemôžu byť pri mäsovom pulte, pretože nedodržujú hygienické zásady, čo je stereotypný názor.

Postupným včleňovaním pracujeme na tom, aby sa majorita zoznámila s menšinami a uvedomila si, že sú súčasťou bežného života. Je to misia, ktorej veríme, a zopár nepríjemných komentárov nás nezastaví – našim kolegom dôverujeme a podporujeme ich.

Vravíte o zopár nepríjemných komentároch – stretávate sa teda najmä s pozitívnym ohlasom?

Určite áno, medzi našich zákazníkov patria všetky skupiny spoločnosti a páči sa im, že vidia sebe podobných zamestnancov v obchode. Nedávno sme otvorili obchod v obci Zlaté Klasy, kde je väčšinovo zastúpená rómska komunita. Je teda jasné, že aj väčšina našich kolegov z tohto obchodu sú Rómovia.

Napadá mi aj príklad z obchodu z Nitry, keď sa jeden zo zákazníkov rozplakal, pretože ho dojala prítomnosť našej kolegyne s Downovým syndrómom. Sám má dcéru s týmto ochorením a myslel si, že ju nečaká žiadna budúcnosť, pretože nikde nevidel ľudí s Downovým syndrómom začlenených do spoločnosti.

Ľudia so zdravotným znevýhodnením boli doposiaľ na Slovensku neviditeľní – akoby neexistovali. V Tescu zamestnávame dvojnásobok zdravotne znevýhodnených kolegov, ako by sme „mali“ podľa zákona. Aktuálne máme vyše 450 kolegov s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami, fyzickými aj mentálnymi. Aj v tomto prípade ide o skupinu, ktorú niekto nazýva „nezamestnateľnou“. Keď sa však prispôsobí pracovné prostredie, je možné zamestnať každého.

Ako ste prispôsobili prostredie vy?

Vykonali sme zopár stavebných úprav – pridali výťah, automatické otváranie dverí, snímač na pracovné karty sme posunuli nižšie, aby bol dostupný aj pre ľudí na invalidnom vozíku. Nie je to však nič drastické a radi by sme týmto povzbudili aj iné firmy. 

V Tescu sa stretávajú rôznorodí zákazníci, ale aj rôznorodí zamestnanci, preto vnímame ich podporu v práci ako svoju spoločenskú zodpovednosť, aby sme si lepšie uvedomili, že tu spolu všetci žijeme.

Zmien sa netreba báť, len treba myslieť na všetkých kolegov. Napríklad sme mali rutinné práce, pri ktorých väčšinou zamestnanci stáli, niektorým ľuďom sa však práca lepšie vykonávala po sediačky, tak sme to prispôsobili.

Máme aj kolegov s neurodiverzitnými ochoreniami (inakosť v zmysle spracúvania informácií, správania, pozn. red.) a naučili sme sa, že keď majú priveľa vzruchov, potrebujú odpočinok v tichej miestnosti. Postupne sa učíme a, samozrejme, pýtame si aj spätnú väzbu.

Je naozaj inšpiratívne počuť od veľkej firmy, že riešenia sa vždy dajú nájsť, aj keď má veľký počet zamestnancov a je náročnejšie vyhovieť každému. Ako funguje spätná väzba u vás?

Rôznymi formami – keďže chceme vytvárať vhodné a príjemné zamestnanie pre všetkých, musíme najskôr vedieť, aké skupiny kolegov máme. Na to slúži prieskum To som ja, kde nám môžu zamestnanci anonymne povedať, či sa hlásia k nejakej menšine.

V Tescu sa však stretávajú aj naše ambasádorské skupiny. Takto máme napríklad skupinu pre mladých kolegov, skúsenejších, kolegov z kvír komunity, skupinu na podporu kariérneho rastu žien. A radi podporujeme vznik ďalších a ďalších skupín. Je pre nás dôležité, aby kolegovia medzi sebou diskutovali a dávali nám spätnú väzbu, čo je pre nich v rámci inklúzie dôležité, a učili nás byť ešte lepšou firmou.

A čo vás zatiaľ naučili?

Počúvať a meniť. Napríklad sme upravili jeden z benefitov a máme 25 dní dovolenky pre všetkých – aj pre mladých ľudí, ktorí by podľa zákona mali mať viac dovolenky až po istom veku.

Počúvame skupinu na podporu úspešných žien – prinášame rôzne vzdelávacie semináre, dávame im možnosť ísť na konferencie. Kolegov z LGBTIQ+ komunity hrdo podporujeme počas Pridu, pretože vieme, že je pre nich, ako aj pre všetkých ostatných dôležité cítiť sa prijatí a vítaní. Na základe dopytu kvír komunity sme upravili aj ďalší benefit – naše výhody pre heterosexuálne páry – manželstvá – platia aj pre homosexuálne partnerstvá, aj keď tieto páry na Slovensku nie je možné zoficiálniť.

Snažíme sa myslieť na všetkých, no nie vždy sa nám to darí a sme radi, že nám naše ambasádorské skupinky nastavujú zrkadlo. Napríklad skupina skúsenejších kolegov nad 55 rokov je reakciou na skupinu mladých. Nečakali sme, že by aj skupina skúsených mala záujem o takúto aktivitu – opak je však pravdou.

Darí sa vám tieto skupinky prepájať?

Áno, lebo aj v bežnom živote potrebujeme byť prepojení a fungovať spolu, chceme to aj v Tescu. Inak by sme sa zbytočne ochudobňovali. 

Pri ambasádorských skupinách sa však snažíme, aby táto spolupráca bola silnejšia, aby boli prepojenejší, chápali sa a učili sa od seba. Darí sa nám to najmä pri skupinách starších a mladších kolegov, kde sa snažíme, aby skúsenejší kolegovia nehovorili, že mladí sú leniví a nechce sa im pracovať, ale aby chápali ich prístup k práci. 

Rozprávame sa o spôsoboch komunikácie, ktoré rôzne skupiny očakávajú, a aktuálne rozbiehame aj reverzný mentoring, kde sa starší kolegovia učia od mladších. Každá generácia či menšina má svoje špecifiká, svoje potreby a záujmy, no v konečnom dôsledku je to celé len o rešpekte.

O rešpekte a kontinuálnej práci. Máte pred sebou okrem reverzného mentoringu ešte nejaké ďalšie ciele a novinky, na ktorých pracujete?

Chceme vytvoriť také pracovné prostredie, v ktorom sa bude môcť zamestnať človek s akýmkoľvek zdravotným znevýhodnením.

Z Európskej únie prichádza nová legislatíva, ktorá nás zaväzuje zdôvodniť, prečo existuje rodový rozdiel v odmeňovaní, respektíve zaväzuje nás úplne ho zotrieť – takže sa v najbližšom období budeme ešte viac zameriavať na rozdielne, respektíve rovnejšie odmeňovanie na základe rodu. 

Tesco je však už teraz zamestnávateľom s rovnakým odmeňovaním na rovnakých pozíciách a ako jediná súkromná firma zverejňujeme tento rodový rozdiel v odmeňovaní, ktorý hovorí o celkovom priemere platov na všetkých pozíciách. Aj keď dnes na túto tému ešte nemáme platné smernice, v Tescu dáta roky zbierame, sledujeme a venujeme sa znižovaniu rozdielu, preto sme v Tescu za posledné tri roky zmenšili tento rozdiel o 3,4 %.

Výzva, ktorej čelíme, je motivovať ženy, aby sa rozhodli pre riadiace funkcie. V Tescu máme až 71 % kolegýň, a preto je potenciál naozaj vysoký. Našou úlohou je vytvoriť flexibilné prostredie, aby sa ženy mohli jednoduchšie vrátiť po materskej dovolenke, a podporiť ich, aby si verili aj na manažérske posty. 

Sociológ Roman Džambazovič: Zabúdame, že nerovnosťami v spoločnosti aj odriekame slobodu ľuďom, ktorých sa to týka

Pomôže vám pri plnení nových cieľov aj nedávno získané ocenenie Via Bona za zodpovedné podnikanie v kategórii Výnimočný zamestnávateľ od Nadácie Pontis? Je to pre vás taká pomyselná zelená, že by ste mali pokračovať aj v ďalších projektoch?

Veľmi nás teší, že niekto vidí, čo robíme, a že si nevybrali len jeden projekt, ale naše aktivity vidia ako celok. Samozrejme, je to aj záväzok pokračovať a rozvíjať prácu v oblasti diverzity, rovnosti a inklúzie. A zároveň je to potvrdenie našej spoločenskej zodpovednosti, ktorú ako firma máme. Myslíme si, že aj toto je cesta, ako urobiť Slovensko tolerantnejšie.


Nadácia Pontis ocenením Via Bona Slovakia každoročne zviditeľňuje inšpiratívne príklady zodpovedného podnikania firiem na Slovensku. Za 24 rokov existencie ocenenia poukázala na viac ako 160 nasledovaniahodných projektov. A o dôležitých projektoch a ľuďoch je dôležité aj hovoriť, preto je magazín O2, Sóda, komunikačným partnerom Via Bona.

Renáta Vozárová

Je personálnou manažérkou v spoločnosti Tesco na Slovensku. Má desať rokov praxe v retailovom biznise a viac ako dvanásť rokov skúseností v riadení operatívnej a strategickej oblasti ľudských zdrojov. Do Tesca sa vrátila po menšej 4-ročnej prestávke, pretože sa stotožňuje s hodnotami spoločnosti.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.