Michal ako organista dotvára celkovú atmosféru v kostole – bez neho by omšiam chýbal dôležitý prvok. Ako UX dizajnér v O2 prehlbuje funkčné a vizuálne prepojenie – bez neho by sme si browsovanie na webe úplne neužívali. Výrazné tóny organu mu pomáhajú nájsť vnútorné ticho, z ktorého čerpá nielen v práci, ale aj v bežnom živote. Učí ho to pomalosti a vďačnosti aj za maličkosti – napríklad aj za to, že ráno otvorí oči, lebo, ako sám povedal, nie každý má tú vymoženosť.
Dizajnér a organista Michal Farkaš nám prezradil:
- aký poklad našiel u deda,
- ako ho v Medžugorí „osvietilo“,
- prečo by si chcel zahrať v Dóme sv. Alžbety, v Dóme sv. Martina alebo v bazilike v Šaštíne,
- prečo je náročné byť prítomný na omši duchovne, keď hrá,
- čo všetko si vyžaduje hra na kráľovskom nástroji,
- ako prešiel od Bacha k drum and bassu a späť ku klasike,
- a pridal aj svoj recept, ako spomaľuje na Vianoce.
Čo ťa priviedlo k takému netradičnému nástroju, ako je organ?
Môj dedo. Bol organista samouk – kúpil si harmónium, na ktorom cvičil, a časom sa z neho stal organista, hral vyše 50 rokov. Deda som zažil v časoch svojho miništrovania, potom navždy odišiel a už, žiaľ, nepočul, ako hrám. Našiel som však jeho staré noty v koženom obale, ktoré asi aj on zdedil, lebo sú tam naozaj staré zápisy, až z 19. storočia. Dodnes z tých nôt občas vychádzam pri improvizáciách či prelúdiách.
Chodil som na ZUŠ, učil som sa hrať na klavíri a zobcovej flaute, no na strednej škole som na klavír úplne zanevrel. Na stavebnej priemyslovke som riešil zadania, statiku, do rána kreslil výkresy a klavír išiel do úzadia. A k tomu som bol v puberte, prišli počítačové hry, ktoré mali prednosť.
V tomto čase hrával u nás v kostole špičkový organista Tomáš Labanc, ktorý ma učil, vysvetľoval a šiel mi príkladom správneho hrania a techniky. Začínal som s hraním 1-2 pesničiek na odbúranie stresu, ale rýchlo ma to prešlo.
Milujem aj Bachovu tvorbu, na ktorej som vyrastal. Bach je pre mňa jeden z najväčších skladateľov a organistov, aký kedy vôbec žil. Keď zahrám jeho najznámejšiu skladbu Tokáta a fuga v d moll, mám zimomriavky.
Dnes však opäť v kostole pravidelne hrávaš. Kedy nastal zlomový okamih a k hre si sa vrátil?
Rodičia nás s mladšou sestrou vzali do Medžugoria. Ako 18-ročný „fagan“ som tam vtedy nechcel ísť, desil som sa toho, čo tam budem robiť, či sa tam budem musieť celé dni len modliť. (Smiech) No a ja som tam objavil obrovský pokoj – chodil som sám po kopcoch, upratal som si všetky myšlienky a asi ma tam aj „osvietilo“.
Počas nášho pobytu totiž nemal kto hrať na organe na slovenskej omši. Hoci som mal niečo nacvičené, bol som totálne vystresovaný, no zahral som. Prvýkrát v malej kaplnke, druhýkrát vo veľkom chráme, v Kostole svätého Jakuba. Bol to enormný zážitok, ktorým som v roku 2009 odštartoval svoju kariéru, lebo odvtedy hrávam bez prestávky.
Hudba je pre mňa priestor na vypnutie, stíšenie sa a zamyslenie nad sebou. Je to únik z reality, chvíľa, ktorú si užívam.
Čo si si uvedomil, keď ťa „osvietilo“?
Došlo mi, že môj talent je dar od Boha, aj vo Svätom písme sa píše o talentoch. A takisto, koľko času, peňazí a energie obetovali naši, aby som ho rozvíjal. Tak som si vstúpil do svedomia. Nie každý má takýto dar a ja ho chcem ďalej rozvíjať.
Vnímaš hru na organe aj cez svoju vieru?
Určite to je prepojené. Hrou vlastne ďakujem Bohu za svoj talent a oslavujem ho. Hrám doslova na kráľovskom nástroji. V dnešnej dobe to nie je vôbec bežné, organistov je skutočne málo.
Práve Mozart nazval organ kráľovským nástrojom, hrať na ňom asi nie je vôbec jednoduché.
Predstav si klavír, ktorý má jednu klaviatúru, pri organe sa to nazýva manuál. Niektoré organy majú 1-2 manuály, tie najväčšie majú dnes aj 5-6. Ja hrávam na 2- alebo 3-manuálovom organe plus pedál. Jedna rovina je teda dokázať hrať súbežne oboma rukami aj nohami naraz.
Druhá rovina je zvuková – organ je v podstate orchester, sú v ňom rôzne zvuky od principálov, čo je typický organový zvuk cez slaciky (husle, violy, violončelá, kontrabasy) a dychové nastroje (flauty, klarinety, trubky) až po hoboje a fagoty v pedále. Musíš vedieť, ktorý register kedy treba zapnúť či vypnúť, pri akej príležitosti, kedy sa čo hodí.
Do toho hráš nohami, čo je v podstate ďalšia klaviatúra, ale pri organe sa to nazýva pedál. Tiež tam sú doplnkové pedále, žalúzie a ďalšie možnosti ovládania organu. Organ, na ktorom hrávam má 3 pedále. Je to podobné ako v aute – plyn, spojka, brzda (smiech), ktorými sa ovláda organ. Žalúzie fungujú podobne ako doma na okne: ak ich otvorím viac, tak je zvuk plnší a hlasnejší, keď ich zatvorím, tak sa zvuk stíši. A k tomu ešte aj ovládanie ďalších funkcionalít a kombinácií.
Niektorí organisti vrátane mňa počas hry aj spievajú, čiže musím sledovať aj noty a text. Očami a mysľou som teda 1-2 takty popredu, kým hrám aktuálnu slohu. A do toho ešte aj prepínam piesne na premietačke.
To znie ako vysoká škola hrania. Čo robíš v prípade, že sa pomýliš?
Občas mi ujde prst na klávese, ale v celom súzvuku to bežný poslucháč niekedy ani nezaregistruje. Najviac chýb som mával, pochopiteľne, na začiatku hrania, niekoľkokrát mi úplne vyplo hlavu, no našťastie som celkom rýchlo nabehol späť.
Dokážeš si počas hrania na organe aj vychutnať svätú omšu?
Väčšinou som maximálne sústredený na hru, snažím sa o jej správne podanie. Okrem aktuálnej skladby, ktorú hrám, aj na tie nasledujúce. Je tiež dôležité, aby som sa napasoval tóninou na kňaza slúžiaceho omšu, pretože každý spieva inak. Sú však momenty, keď nehrám, hlavne počas kázne, vtedy mám priestor aj na rozjímanie.
Samotný spev aj hranie sú pre mňa silné. Naše žalmy majú pre mňa obrovskú hĺbku, je v nich toho toľko skrytého, sú krásne napísané a znotované, niekedy som počas spevu doslova dojatý.
Líši sa niečo, keď hráš na organe napríklad počas Vianoc? Predsa len, sú to špeciálne sviatky.
Začnem adventom – je v znamení očakávania. Zažívame pomalšie, umiernenejšie obdobie, chrámy sú skromnejšie vyzdobené, kňazi nosia podobne ako v pôste fialové rúcho. Ani ja nehrám výrazné oslavné predohry či dohry ako bežne počas roka.
Ako organista sa veľmi teším, keď budem potom môcť na Vianoce opäť „vypeckovať“ organ. Je to veľmi zážitkové, lebo vianočné koledy sú naozaj veľmi pekne znotované. Ak so mnou oslavne spieva celý kostol, tak je to krásne.
Keď som na omši len ako poslucháč a počúvam niekoho iného, kto vie, čo hrá, sám mám zimomriavky a vždy zostávam do posledného akordu.
V O2 pracuješ ako UX dizajnér, optimalizuješ používateľskú skúsenosť na weboch či v aplikáciách. Sú to také dva paradoxy – tradičnosť hry na organe a dynamické prostredie webov. Ako sa v tom cítiš?
Väčšinou mi ľudia neveria, keď poviem, že som organista. Pre mňa je však hudba priestor na vypnutie. Upokojuje ma, je to aj priestor, keď sa zamýšľam nad sebou samým, akýsi únik z reality, chvíľa, ktorú si užívam. Stíšenie sa.
Keď zapnem organ na maximum a zahrám Bachovu Tokátu a fugu v d mol, mám zimomriavky. Bach je pre mňa najväčší hudobný majster, aký kedy vôbec žil.
Pri hre na organe sa mi stáva, že zabudnem na všetko. Niekedy len premýšľam nad tým, ako to autor vôbec dokázal napísať.
Keď si počas práce pustím vážnu hudbu, oveľa lepšie sa sústreďujem. Kedysi som dokázal pracovať aj pri techne či drum&basse. Dnes mám túto hudbu spojenú len s chodením do klubov, aj to po tridsiatke už veľmi sporadicky. (smiech)
Hudba a práca sa teda u teba prirodzene prelínajú. Spomínal si, že si študoval stavbárčinu, ako si sa od stavieb a skíc dostal k dizajnu?
Premostil som zo stavieb na weby. (smiech) Keďže som chodil na stavebnú priemyslovku, veľakrát som mal v ruke pravítka, robil som si skice. Ako projektant webstránok som tiež v kuse držal ceruzku, papier a skicoval náčrty.
Predstavivosť, ktorú som mal pri stavbárčine som len prehodil do prostredia webstránok. Začínal som ako UX dizajnér v časoch, keď bol UX dizajn na Slovensku v plienkach. UX dizajn však nie je len o naskicovaní webu či aplikácie. Je za tým aj mnoho inej práce ako napríklad rôzne prieskumy, dotazníky, rozhovory, analytika, zber dát, analyzovanie, vytváranie prototypov a testovanie.
Stále ma čakajú nové výzvy, zadania a veci, kde sa dá rozvíjať a na ktorých sa dá stavať. V O2 som v troch tímoch, raz robím na fixnom internete, potom na O2 TV alebo riešim niečo s hardwarom. Nenudím sa.
Hra na organe je pre teba prirodzene prepojená s vierou. Keďže si vyštudovaný projektant, vnímaš aj architektonickú stránku kostolov?
Áno, vnímam aj to, aj vďaka svojmu štúdiu. Ak by som si mal vybrať kostol, kde by som chcel hrať, bol by to Dóm svätej Alžbety. Považujem ho za najkrajšiu katedrálu na Slovensku – fascinujú ma jeho gotické detaily, atmosféra a má tiež 3-manuálový organ.
Bratislavský Dóm sv. Martina má 4-manuálový nový organ, a ešte väčší, 5-manuálový je v bazilike v Šaštíne. To musí byť iná liga hrať na ňom! (smiech)
Ako hľadať radosť v maličkostiach
Nákupné centrá teraz praskajú vo švíkoch, beháme z obchodu do obchodu, naháňame sa za materiálnymi vecami. Len aby sme si niečo kúpili, urobili naoko radosť. Máme stresy, lebo ešte nemáme všetky darčeky. Až neskôr si uvedomíme, že tie veci fakt nepotrebujeme.
Ja sa snažím prežívať vianočné chvíle v pokoji a v radosti s najbližšími, lebo práve na tom naozaj záleží. Aj ja som len človek, občas vzplaniem, no snažím sa čo najrýchlejšie vychladnúť.
Snažím sa v každom človeku vidieť to dobré. Uvedomujem si, aké dôležité je vedieť odložiť ego a zamyslieť sa nad dôsledkami svojho konania. Často si vytvárame problémy z maličkostí, na ktorých sa dokážeme najviac pohádať. Preto sa snažme byť k ostatným milší, o tom to celé podľa mňa je.
Hľadajme radosť v maličkostiach. Dnes ma napríklad potešilo, že mi dobre nadväzoval spoj a nemusel som nikde čakať. Som vďačný, keď ráno otvorím oči a môžem stráviť deň s mojimi blízkymi lebo to nie je samozrejmosť. Takéto momenty ma napĺňajú šťastím.
Michalovu hru na organe môžete zažiť počas nedeľných svätých omší o 8.00 h u saleziánov na Miletičke v Bratislave – a jeho dizajnérsku prácu v O2 apke a na webe O2.
Loading...
