Laci Strike: Deti dnešnej generácie sa od seba vzďaľujú. Tancom im pomáhame rozvíjať zdravý pohyb aj vzájomnú komunikáciu

Tanečníka a majiteľa hiphopovej tanečnej školy sme sa pýtali, ako trendy v digitálnom prostredí vplývajú na rozvoj pohybového talentu mladých ľudí.

Úspech krátkeho tanečného videa na TikToku môže mladých tanečníkov a tanečníčky motivovať. Aj v tanečnej komunite však platí, že popularita v digitálnom priestore nemusí byť vždy spoľahlivým ukazovateľom kvality. Tanečník a tréner Laci Strike preto vo svojej tanečnej škole odovzdáva deťom aj ďalšie dôležité životné zručnosti, ktoré im pomáhajú pri rozvíjaní talentu.

7 dokumentov, ktoré ukazujú, ako hiphop ovplyvnil súčasnú kultúru, módu a jazyk

V rozhovore s Lacim Strikom sa dočítate: 

  • prečo deti zo starších generácií tancovali slobodnejšie,
  • ako nájsť rovnováhu v prínosoch a úskaliach sociálnych sietí,
  • prečo jednou rukou chváli a druhou koriguje,
  • či je dôležitý talent a či sa naučí tancovať aj drevo,
  • či núti deti do hiphopu, 
  • aký je otec a ako ovplyvňuje jeho rodinu život v pohybe.

Už viac než 20 rokov pracujete s mládežou a deťmi. Máte tak skúsenosť s viacerými generáciami: zasiahli ste ešte mileniálov aj súčasnú generáciu Z a nastupujúcu generáciu alfa. Čo ich spája a čo rozlišuje? 

Spája ich, samozrejme, stále tanec, aj keď sa stále vyvíja. Dnešné sociálne siete sú veľmi tanečné, čo mladých ľudí baví a motivuje tancovať. Rozdiel vidím hlavne v prístupe. Možno je to len moja domnienka, ale z dnešných mladých sa ťažšie doluje nejaká emócia. Posledné dva roky si oveľa častejšie všímam, že deti sa musia prekonávať a riešiť úplne iné veci vo svojom vnútri, aby sa prejavili.

Musia prekonávať svoje hranice, aby vystúpili a aby tancovali pred ostatnými? 

Vystupovanie nerobí problémy. Každá hudba nám dáva nejakú emóciu, ale dnešné deti majú často zatiahnutú ručnú brzdu, pretože sa podceňujú. Keď majú prejsť za hranicu slobody v tanci, prestávajú mať dôveru v samých seba a veľmi premýšľajú nad tým, či niečo nezatancujú zle. Generácie predtým toto neriešili. 

Čo sa zmenilo?

Myslím si, že deti sa od seba vzďaľujú. Nerozprávajú sa toľko a radšej si napíšu cez sociálne siete. Majú úplne inak nastavenú komunikáciu, ako sme mali my. Akoby museli vyvíjať väčšiu námahu aj v situáciách, ktoré sa nám zdali prirodzené.

Na tréningoch preto miešame deti po skupinkách, aby sa pozoznamovali a mohli sa naučiť lepšie komunikovať, lebo aj tanec je reč. Zvykol som hovoriť, že benefity tanca sú najmä pohyb a zdravé telo, ale teraz medzi ne patrí aj super rozvoj komunikácie. 

Deti vedia denne prescrollovať až 400 m. Dokáže tanec konkurovať dopamínu, ktorý deťom ponúkajú donekonečna sociálne siete?

Určite áno, aj pri tanci si stimulujeme mozog, keď opakujeme rytmicky správne kroky. Deti sa tak naučia vyskladať celé tanečné číslo a kombinovať pohyby a kroky. Je to moja vlastná metodika, ktorú volám Laci Strike Track Method, ukázala sa ako veľmi funkčná a rýchla. V podstate sa ľudia učia krok po kroku a všetko vysvetľujeme polopate. Tanečníci a tanečníčky potom rýchlejšie pociťujú istotu, lebo vedia, že nepôjdu mimo. 

Naučíme ich štruktúru, ktorú si môžu ohýbať a pridávať vlastné nápady. Je to, ako keď sa naučíme písať, potom niekto píše tlačeným, niekto písaným, niekto písmo nahne doľava, niekto má väčšie oblúky. Človek sa musí naučiť najprv základ, potom na to nabaľuje ostatné veci. 

Zbytočný tlak na talentované dieťa môže zabrzdiť jeho rozvoj, pretože sa prestane tešiť

Tanečnú inšpiráciu môžu mladí čerpať aj z tiktokových trendov a videí. Aj vy ste v minulosti spomínali, že mnohých motivujú k tancu lajky. Snažíte sa deti viesť k inému prístupu?

Lajky vás dokážu motivovať k ďalšej tvorbe, ale nemusia zákonite znamenať, že ste podali kvalitný výkon. Lajky dostávajú aj hlúpe videá, v ktorých sa niekto šmykne. Ja si navyše nie som úplne istý, či široká verejnosť dokáže vyhodnotiť, čo je dobré umenie a čo nie. A toto nám celú situáciu trošku deformuje.

Deťom sa snažíme vysvetliť, že motivácia sledovateľov na sociálnych sieťach môže byť úplne iná, ako by čakali. A preto ich vedieme k tomu, aby tancovali hlavne pre seba. Aby boli autentické a úprimné, aj keď to býva dlhší proces.

Ľudia aj tak často nakoniec odhalia, keď sa vo videách niekto snaží vyzerať alebo tancovať ako niekto iný. My radšej odporúčame stavať si svoj vlastný žáner, vlastný smer. A samozrejme, podporujeme deti v pridávaní tanečných videí, lebo vidieť svoj progres je veľmi zaujímavé, aj ľudí to často zaujme a baví.

Skutočný úspech zväčša znamená veľa pozitívnych komentárov a zdieľaní od cudzích ľudí, nie od okruhu kamarátov, ktorí vás chcú podporiť. Keď cudzí ľudia z druhej strany planéty obdivujú tvoju prácu, tak to je frajerské. Deti ale zároveň upozorňujeme na to, aby neskĺzli k lacným trendom a nevyzliekali sa na videách, len aby mali lajky a pozornosť.

Ďalšou odvrátenou stranou sociálnych sietí je aj nefiltrovaný hejt. Vy ich v škole na to nejako pripravujete? Určite musia u vás prijať aj určitú mieru kritiky. 

Áno, deťom to pomáha, lebo kritika je v procese tanečného progresu opodstatnená a prítomná na každom jednom treningu. Jednoducho, keď niečo dieťa robí zle, tak sa mu to musí povedať. Ale my zároveň vysvetľujeme, že to neznamená, že je zlý človek alebo že ho nemáme radi. Znamená to jednoducho len to, že tento pohyb musíš urobiť lepšie a presnejšie.

A keď si ochotná alebo ochotný na tom pracovať, tak sa to na tvojom konečnom výsledku prejaví. Keď ide niekto do súťaže a prehrá, tak proste ideme ďalej a pracujeme. Musia si vedieť úprimne odpovedať, kde urobili chybu. V tanci si to vždy hovoríme na rovinu.

Môžem povedať, že ja som asi najtvrdší z trénerov, ale o mne to vedia. Som vecný a priamy, zapracujeme spätnú väzbu a ideme ďalej. Deti vidia výsledok, chápu, že to funguje, a akási tvrdosť nie je problém, majú ma stále rady.

Máme to proste tak, že jednou rukou korigujeme a druhou chválime. Myslím si, že tento princíp úprimnosti ich pripraví aj do života. Keď sa stane chyba, priznám si ju, opravím a idem ďalej. Ak ju neopravíš, tak to má následky. 

Čo sa ešte podpisuje na tom, či budem úspešná tanečníčka? 

Okrem talentu je dôležité hlavne to, koľko do tanca dieťa vloží. Dovolím si tvrdiť, že systematická a dobre nastavená práca je dôležitejšia ako talent. Disciplínou sa človek dostane oveľa ďalej ako len talentom. Ak je niekto talentovaný, ale aj lenivý, tak chvíľu pôjde hore, ale len čo príde do levelu, kde sa stretne s konkurenciou, ktorá má napríklad lepšiu techniku, už to nebude stačiť. 

Určite je dôležitá aj podpora rodičov. Nie je niekedy prehnaná? 

Podpora rodiny je dôležitá. Rozumiem, že rodičia to nemyslia zle, keď chcú, aby dieťa napravilo chybu. Na druhej strane niekedy netušia, že príčina môže byť inde, napríklad oveľa podstatnejšia procesná chyba. Som ochotný tú viditeľnú chybu nechať chvíľku pôsobiť, aby som odstránil hlavnú príčinu. Dôvera rodičov v trénerov a trénerky je preto tiež skvelou formou podpory.

A čo s rodičmi, ktorí svoje deti do tancovania nútia? 

Rodičom by som odkázal, aby pracovali na sebe a svoje deti podporovali s láskou. Napríklad, ak občas doma počujeme, že sa našim deťom niečo nechce, tak im vtedy vysvetlíme, aby to skúsili, prekonali sa, povzbudíme ich. Ak dieťa niečo naozaj nebaví, nemá zmysel naň tlačiť, treba nájsť inú aktivitu, ktorá ho bude zaujímať.

Práca s deťmi je ako alchýmia, a keď je rodič vnímavý, dokáže rozpoznať pocity svojich detí. Moja manželka Anička je v tom geniálna, vie na deťoch odčítať ich nálady a pocity.

Ja to tiež vnímam, ale ona je v tom naozaj úžasná. Keď rodičia dokážu rozlišovať, či je to len vrtoch alebo vážny dôvod, prečo sa deťom nechce niečo robiť, je to veľký krok vpred. Je dôležité netlačiť na deti príliš, aby sme rýchlo dosiahli skvelé výsledky. Zbytočný tlak môže spôsobiť, že deti stratia záujem a radosť z aktivity. Ak sa príliš tlačí aj na talentované deti, prestanú sa tešiť a potom je stále ťažšie ich motivovať, aby pokračovali.

Ako to bolo vo vašej rodine, keď ste začali tancovať, mali ste podporu? Vtedy bol hiphop na Slovensku veľkou neznámou. 

Môj otec bol výborný futbalista a chcel, aby som aj ja bol futbalistom. Ale futbal ma nebavil, bol som na pár tréningoch a nič. Nakoniec som začal tancovať, čo ma naozaj bavilo. Keď to rodičia videli, podporovali ma, aj keď nikto nečakal, čo z toho bude.

Keď som začal súťažiť a vyhrali sme prvú európsku súťaž, môj otec to najprv nechápal. Trénoval som v garáži v Handlovej a vyhrali sme Európu. Postupne, keď som sa vracal z Barcelony a založil som tanečnú školu, začali vidieť, že sa to rozvíja, a podporovali ma ešte viac. Určite boli obdobia, keď mi hovorili, že by som si mal nájsť normálnu robotu, no podporu som cítil stále. 

Aj keď som pochádzal z robotníckej rodiny a otec bol baník, nikdy ma netlačili do toho, aby som sa stal baníkom. Vytvorili mi priestor na rozvoj mojich záujmov, za čo som im veľmi vďačný. Samozrejme, musel som pomáhať pri dome a naučili ma pracovitosti, ale zároveň podporovali moje záujmy.

Rodičia by mali vnímať, v čom sú ich deti dobré, a podporovať ich v tom. To by mala byť aj úloha nášho školstva – všimnúť si talenty detí a rozvíjať ich. Ak dieťa nie je dobré v slovenčine, nech ju absolvuje, ale ak je vynikajúce v matematike, treba ho v tom podporiť, aby bolo najlepšie. Takto by sme mohli dosiahnuť, že budeme mať talentovaných ľudí v rôznych oblastiach.

A aký ste otec vy? Nútite svojich synov do hiphopu?

Adamko tancuje trochu. Navyše chodí na karate so starším Dankom. Danko navyše inklinuje k programovaniu. Vytvoril dokonca niekoľké hier, na Vianoce alebo narodeniny nám Danko daruje naprogramovanú hru, čo je naozaj úžasné. Vidíme, že niektoré veci, ktoré sme skúsili, deti bavia. Napríklad hra na klavíri sa ukázala ako zaujímavá pre Danka, najmä vďaka jeho skvelému učiteľovi Ferovi. Učí hru na klavíri podobným spôsobom ako my učíme tanec – neotvorí len noty a nehrá mechanicky, ale učí deti chápať hudbu a všetky jej aspekty. 

Lajky dokážu motivovať k ďalšej tvorbe, ale neznamenajú, že ste podali kvalitný výkon

Ste rodina, ktorá je neustále v pohybe?

Nežijeme týmto štýlom. Nemáme potrebu byť stále niekde na bicykloch a podobne. U nás to funguje tak, že niekedy cvičím doma, deti sa pridajú alebo chodia s nami na tréningy.

Pohyb je pre nás prirodzenou súčasťou života, ktorú udržiavame v rovnakej intenzite dlhodobo. Chápem, keď niekto pracuje v kancelárii a cez víkend chce ísť na bicykel, lebo celý týždeň sedí za počítačom. Každý potrebuje iné vyžitie a úplne tomu rozumiem. Je to jednoducho iný prístup.

Deti by mali teda vidieť u rodičov, že sa hýbu. To je aj jedna z príčin, prečo máme takú rozšírenú detskú obezitu a deti nemajú pohybovú vybavenosť. 

Áno, a zlepšiť by sa dala aj telesná výchova. Tri roky sme mali na základných školách hiphopový projekt na hodinách telesnej výchovy, ktorý trikrát po sebe vyhlásili za najúspešnejší. Išlo o tanečné hodiny pre deti, na ktorých sme prostredníctvom tanca motivovali deti k pohybu. Bolo to veľmi prínosné, lebo tanec je priateľský a rytmický.

Deti zapojené do projektu, ktoré predtým neboli športovo aktívne, zrazu excelovali v tanci. Ich spolužiaci, ktorí boli lepší v iných športoch, zrazu videli ich talent a začali ich rešpektovať. Takto sa stali súčasťou kolektívu. Vyškolili sme tiež lektorov a lektorky a rozposlali ich po celej republike.

Deti v rôznych regiónoch tak mali možnosť zoznámiť sa s tancom počas telocviku. Použili sme našu metodiku a naštartovali záujem o tanec. Tieto deti potom pokračovali v tancovaní aj v tanečných školách vo svojich regiónoch, kde sa mohli ďalej rozvíjať a rásť. Bohužiaľ podľa posledných informácií tento projekt v novom školskom roku už nebude, takže hľadáme iné možnosti, ako pokračovať.

Prečítajte si o osobného doučovateľovi, ktorý pomáha deťom zlepšovať si známky o 2 stupne

Pomohli vám skúsenosti z tanečnej školy v otcovstve?

Keď sa narodil Danko, už som mal desaťročnú skúsenosť s vedením tanečnej školy, čo mi pomohlo v komunikácii a práci s deťmi. Dôležité pre mňa bolo nájsť rovnováhu, aby moje vlastné deti nemali pocit, že sú na druhom mieste. Moja práca je síce dôležitá, ale moje deti sú mojou prioritou.

Mám šťastie, že Anička je tiež z tanečného sveta a rozumie umeleckým činnostiam. Tancujeme spolu, tvoríme a fungujeme ako tím, čo nám uľahčuje zladenie našich životov a starostlivosť o deti. Keď je jeden z nás v tanečnej škole, druhý je doma a ťaháme za jeden povraz. Ako podnikateľ sa snažím zarobiť peniaze, aby sme si mohli dovoliť cestovať a tráviť čas spolu ako rodina. Našťastie mám skúsenosti a značka, ktorú som vybudoval, funguje. Mám spoľahlivých trénerov a tak môžem udržiavať potrebnú rovnovávahu a tráviť čas aj s rodinou.

Čo vás najviac napĺňa v tom, že ste otcom?

Fú, to je veľmi zložitá otázka. Keď má človek šťastie a môže mať vlastné deti, zrazu pocíti úplne iný rozmer strachu aj lásky. Naučí sa, že nie je také podstatné, čo chce on sám, ale čo je najlepšie pre jeho deti. Byť dobrým rodičom je veľmi zodpovedná úloha, pretože do dieťaťa vkladáme niečo veľmi dôležité.

Keď sa to robí dobre, najlepšie, ako vieme, posúva sa to ďalej a môže to priniesť veľa pozitívneho. To je podľa mňa to, čo ma najviac napĺňa – vidieť, ako sa všetko, čo do detí investujeme, prináša dobré výsledky.

Správne vychované deti posúvajú aj našu spoločnosť. 

Nie je to len záležitosť rodičovstva, pretože deti trávia veľa času v škole. Je to aj vec školstva a rôznych spolkov, ako je ten náš. Ľudia, ktorí sa tým zaoberajú, by to mali robiť čo najlepšie, pretože ich vplyv je obrovský. Je dôležité, aby boli deťom dobrým príkladom a vzorom. Deti tak majú možnosť vidieť a chápať veci inak než len cez internetové nezmysly.

Keď niekto komunikuje veci jasne a s vysvetlením, deti sa naučia lepšie chápať súvislosti. Namiesto toho, aby niekto len búchal po stole, je lepšie vysvetliť, prečo robíme veci tak, ako ich robíme, a čo od toho môžeme očakávať. Tento prístup im dáva zmysel a vedie k lepším výsledkom.

Dokáže sa naučiť tancovať aj úplné tanečné drevo?

Myslím si, že aj človek, ktorý nemá prirodzený talent na tanec, sa môže naučiť tancovať hiphop. Momentálne máme kurz pre dospelých začiatočníkov, kde sú ľudia, ktorí vždy chceli tancovať, aj keď nemajú úplne dokonalý rytmus. Existujú cvičenia, pomocou ktorých sa dá tento nedostatok pravidelným tréningom prekonať. 

Samozrejme, môže to trvať dlhšie, kým človek získa istotu v rytmike a muzikálnosti. Ale keď sa to podarí, učenie sa nových krokov môže byť oveľa jednoduchšie. Každý má trochu iný problém, ktorý treba riešiť, ale je to len otázka tréningu. Napríklad, ak niekto nikdy netancoval a príde k nám v septembri alebo októbri, v júni môže mať vystúpenie v Starej tržnici. Počas sezóny sa naučia rytmiku, priestorovú orientáciu a základné kroky. 

Nechcem stráviť rok tým, že budem ľudí učiť len krátke tanečné sekvencie na vystúpenie. To dokáže každý. Oveľa hodnotnejšie je, keď si človek dokáže vymýšľať vlastné veci a prekonávať sám seba. Ľudia majú tento prístup radi a prináša množstvo benefitov, cítia progres a istotu v kolektíve aj sami v sebe.

Učiť malé deti je oproti dospelým oveľa najnáročnejšie, pretože to vyžaduje veľa trpezlivosti a energie. Treba im presne vysvetliť, čo bude nasledovať, naučiť ich, aby sa pred tréningom vycikali, nebrali si sladké nápoje a podobne. Tréning musí byť štruktúrovaný: rozcvička, učenie krokov, tanec s hudbou, hra na konci a zhrnutie. Staršie deti, napríklad osemročné, už majú disciplínu a je radosť s nimi pracovať. Od desiatich rokov vyššie je to skvelé, pretože deti už chcú tancovať a sú ochotné pracovať.


Laci Strike

Laci Strike, vlastným menom Ladislav Neuschl, je významná osobnosť slovenskej tanečnej scény. Vybudoval street dance scénu na Slovensku a na začiatku milénia zaznamenal veľký úspech v španielskej Barcelone ako tanečník. Po návrate založil najväčšiu tanečnú školu na Slovensku Street Dance Academy. Okrem lektorovania je aj choreograf, stále aktívne vystupuje a za zmienku stojí aj jeho celosvetovo populárny tiktokový profil. Je ženatý a má dvoch synov.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Zakladateľ SmartBooks: Vytvorili sme dostupného osobného doučovateľa. Keď ho dieťa používa, zlepší si známky o 2 stupne a rýchlejšie sa učí

Nie všetko, čo robia deti na tabletoch, je hlúposť – dôkazom je nová digitálna učebnica, ktorá okrem vedomostí rozvíja aj ich kritické myslenie.

Keď syn Petra Belana doniesol päťku z nepravidelných slovies z angličtiny, vytvoril preňho inteligentný systém na učenie. Zafungovalo, syn prišiel zo školy s jednotkou. Dnes SmartBooks používajú na viac ako 1000 základných školách a z priemerných žiakov dokáže spraviť jednotkárov. Je to proces učenia podobný osobnému tútoringu, ktorý navyše preukázateľne zlepšuje kritické myslenie, čítanie s porozumením a dlhodobú pamäť.

Matej Stužka z OZ Rodičia.sk: Deti budú lepšie zvládať stres, keď sa budú vzdelávať aj fyzicky

V rozhovore sa s Petrom Belanom, zakladateľom SmartBooks, sa dočítate aj o tom: 

  • či sa dnes deti (ne)vedia učiť,
  • či je známkovací systém pre žiakov motivujúci alebo naopak, 
  • prečo nie je potrebné skúšať deti napríklad z hlavných miest provincií v Austrálii,
  • ako a prečo individuálny prístup pri učení funguje 
  • a ako je možné, že žiakom na prvom stupni stačí so SmartBooks na prípravu 15 minút.

Ako ste skĺbili rolu učiteľa a zároveň otca počas školských čias vašich synov? 

Učiteľstvo v trojkombinácií matika, fyzika a informatika som len vyštudoval, po škole som sa zamestnal v IT sektore. No práve vzťah k deťom a vzdelávaniu ma primäl k tomu, aby som asi po siedmich rokoch založil Inštitút vzdelávania na doučovanie, jazykové, počítačové a účtovnícke kurzy, preklady a tlmočenie. 

Moji synovia sú takí chalani, ktorí robia len to, čo je zmysluplné. Jednoducho učiť sa pre jednotky u nich nikdy nefungovalo. Na osemročnom gymnáziu patrili skôr k podpriemerným študentom.

A zvykli ste sa s nimi učiť doma? 

Áno, aj ja, aj manželka, ktorá bola tiež učiteľka so zameraním na slovenčinu a dejepis, takže sme sa dopĺňali. Všetci traja nám tvrdili, že sa učili, no keď som ich začal skúšať, zistil som, že nič nevedia.

Nevedel som, či sa nevedia učiť alebo ma klamú. Nemali sme efektívnu kontrolu nad ich domácou prípravou do školy, čo je zásadný problém pre rodičov.

Zlomový moment u nás nastal, keď prišiel najstarší syn s päťkou z nepravidelných slovies z angličtiny. Priznal, že ich majú vedieť už 82, bol to teda dlhodobejšie nazbieraný “prúser”. 

Nechápal som, kde je problém, no spomenul som si na nástroj, ktorý som dávnejšie vyvinul ako vedúci výskumu a vývoja na projektoch nasadenia inteligentnej logistiky vo Volkswagene v Bratislave aj v škodovke v Mladej Boleslavi.

Prenastavil som ho na synove potreby a on sa v tom nástroji tých 82 nepravidelných slovies v troch tvaroch (čiže dokopy takmer 250 slovíčok), naučil za hodinu a štvrť a doniesol jednotku s pochvalou za najlepšiu písomku v triede.

Keď ste videli, že funguje na učenie pre jedného, skúšali ste ho rozšíriť pre všetkých synov? 

Úprimne, pozabudol som na to, až dokým prišlo leto. Synom som povedal, že nemusia preflákať celé leto ako vždy, ale mohli by sa naučiť každý po 1 000 slovíčok. Opäť som im nastavil systém, učili sa asi hodinku denne. Najstarší deviatak to dal za 6 dní, siedmak za 9, najmladší piatak za 12 dní. Najmladší sa najviac potrápil, lebo som mu to zle nastavil.

SmartBooks je proces učenia sa, dieťa sa môže veľakrát pomýliť, ale systém mu generuje nové a nové úlohy, až kým sa všetko nenaučí. Cieľom nie je nachytať ho na chybách, ale naučiť.

Pýtal som sa, čo so zvyškom leta? (smiech) Zvýšil som im teda počet slovíčok. Najmladší sa mal do konca leta naučiť 2 000, stredný 3 000 a najstarší 4 000 slovíčok. Mali motiváciu – keď to splnia, dostanú notebooky. Musel som si navýšiť hypotéku, lebo oni to dali. (smiech)

Predtým z angličtiny nevedeli nič. Zrazu sa vďaka znalosti slovíčok naučili písať, počúvať, čítať, začali rozumieť filmom. Pochopil som, že toto je naozaj systém, ktorý funguje.

Na akom princípe funguje tento nástroj, dnes už SmartBooks, s ktorým sa vaši synovia začali efektívne učiť?

Smartbooks v dnešnej podobe je komplexný inteligentný vzdelávací systém, ktorý napodobňuje prácu doučovateľa. Je plne prispôsobený školskému prostrediu. Umožňuje žiakom efektívnejšie získavať vedomosti a zlepšovať svoje schopnosti. Obsahuje učivo pre žiakov 0. – 9. ročníka základných škôl, ktoré bolo vypracované pedagógmi a metodikmi podľa osnov Ministerstva školstva SR.

Do školského systému ste priniesli významnú zmenu, ktorá zefektívňuje učenie, a pritom to deti aj baví. S akými reakciami okolia ste sa stretli, keď ste im o výsledkoch vašich synov hovorili? 

Keď som na synov nasadil tento systém, naši učitelia v Inštitúte tomu neverili. Tvrdili, že deti sa potom nebudú vedieť sústrediť, čítať s porozumením či robiť si výpisky z učebníc. Robiť si výpisky z učebníc je pritom úplny nezmysel, lebo žiak tým iba zabije veľa času s nulovým efektom – len číta kopec balastu. 

No dopadlo to presne naopak. Syn robil testy študijných predpokladov na Masarykovu univerzitu, tie boli rovnaké na 8 fakúlt a zúčastnilo sa ich 14 982 študentov. Testy zahŕňali kritické a analytické myslenie, matematiku, angličtinu, verbálne myslenie a český jazyk. Skončil prvý. 

Bol to pre mňa úplný šok. Neveril som tomu, tak som si ich skúsil spraviť tiež a skončil som po dvoch úlohách.

Čím to je, že sa vďaka SmartBooks z priemerných žiakov stali jednotkári? Sú horšie výsledky žiakov na školách spôsobené zlým spôsobom učenia či systémom?

Učiteľ učí príliš veľa detí a v škole sa reálne nedá na každé aplikovať individuálny prístup. Bloomova taxonómia cieľov (klasifikačný systém používaný vo vzdelávaní na rozpoznanie a usporiadanie rôznych úrovní myslenia, ktoré študenti potrebujú rozvíjať, pozn. red.) hovorí o tom, ako deti nadobúdajú vedomosti postupne. 

Bloomova taxonómia cieľov

Tento profesor začiatkom 80-tych rokov urobil experiment, na ktorom dokázal, že ak majú priemerní žiaci doučovateľa, zlepšia sa o dve odchýlky, čiže v podstate o dva stupne známok a sú lepší ako 98 % tradične vyučovaných študentov.

Má to však chybičku – doučovateľ je veľmi drahý. My sme priniesli doučovateľa, ktorý je takmer zadarmo a naozaj každé dieťa, ktoré ho systematicky začne používať, sa naučí oveľa rýchlejšie a zlepší si známky až o 2 stupne.

SmartBooks ponúkate základným školám, zatiaľ sa vám podarilo presvedčiť takmer 1 000 z celkových 2000 oslovených škôl. Akú spätnú väzbu dostávate od nich?

Väčšinou sa na školách stretávame s pozitívnymi reakciami. SmartBooks sa páči vedeniu, 90% učiteľov ho chce používať a cca 10% učiteľov má predsudky. Lenže realita je taká, že školy sú väčšinou nastavené zotrvať v stereotype a skôr len deklarovať, že chcú byť inovatívne.

Ako to myslíte?

Poviem to takto. Keď prídeme do školy odprezentovať Smartbooks, učitelia reagujú:  “To je skvelé, to budeme mať na spestrenie hodín, aby sme deti trošku zaujali.” A to je úplne mimo. 

Škola deklaruje, že robí niečo pokrokové, ale použije to len občas, aby deti zaujali. SmartBooks je systematický nástroj a ak chcete výsledky dosiahnuť, musíte ho používať pravidelne. Deti sa potom učia oveľa kratšie a efektívnejšie. 

Koľko trvá príprava žiaka na vyučovanie so SmartBooks?

Priemerný čas žiaka ako príprava na ďalší deň na všetky predmety na prvom stupni je 15 minút, lebo jednu tému robí dve minúty, druhú robí štyri minúty, inú robí tri minúty. Jednoducho, ide to strašne rýchlo. Na druhom stupni je ten priemerný čas zhruba 40 minút.

Hovoríme o domácej príprave, no môžu školy využívať SmartBooks aj v rámci vyučovania priamo v škole? 

Áno, ale na to musia spĺňať technické požiadavky – mať techniku, ideálne tablety a dobré internetové pripojenie. Zatiaľ to tak má možno jedna z desiatich škôl. Pekný príklad je Základná škola Pionierska 1 v Rožňave, kde má každé dieťa v prvom ročníku svoj vlastný tablet a v ňom nainštalovaný SmartBooks.

Viete, ako tam SmartBooks využívajú? 

Majú svoj vlastný model, čo je dosť zaujímavé, lebo to je asi budúcnosť všetkých škôl. Vyučovanie rozdelili do troch blokov: od pondelka do štvrtku majú dva bloky doobeda, kedy SmartBooks nepoužívajú, snažia sa robiť objavné vyučovanie, chodiť do prírody a podobne.

Robiť si výpisky z učebníc je úplny nezmysel. Žiak tým iba zabije veľa času s nulovým efektom, lebo len číta kopec balastu.

Na treťom poobednom bloku si pomocou SmartBooks precvičia to, čo sa cez deň naučilli. Každý piatok však cez SmartBooks precvičujú a rekapitulujú celý týždeň učiva aj počas doobedných blokov.

Môžem ako rodič dať dieťaťu SmartBooks napriek tomu, že ho jeho škola nepoužíva? 

Určite. Toto nám tiež veľmi pomohlo dostať sa na školy. Napríklad na Luníku IX sme nikdy neboli, ale jedna pani učiteľka kúpila SmartBooks svojmu synovi, ktorý bol dysgrafik a dyskalkulik a a SmartBooks mu veľmi pomohol. Iniciovala jeho zavedenie a už ho na škole používajú 2 roky. 

To bol ten prvotný impulz, kedy ste sa začali zameriavať aj na inklúziu? SmartBooks je totiž vhodný aj pre deti s rôznym zdravotným znevýhodnením. 

Začalo to tak, že sme sa snažili zapracovať konkrétne podnety z našej hotline od rodičov alebo učiteľov. Až následne sme zistili, že to zásadným spôsobom pomáha deťom, ktoré sú integrované.

Majú deti s konkrétnymi diagnózami špeciálne upravené rozhranie aplikácie? 

Majú tam niekoľko drobností, napríklad dyslektici majú teóriu napísanú špeciálnym fontom, ktorý sa im lepšie číta alebo ju majú nahovorenú, takže im učivo stačí len vypočuť. Deti s ADHD či aspergerom majú problém sa v škole koncentrovať, a vlastne tým, že sedia doma v tichosti za počítačom, ide im učenie oveľa lepšie. 

Pre nás to bolo prekvapenie, keď nám zrazu začali rodičia písať, ako im to super pomohlo, ako si ich dieťa zlepšilo známky o 2-3 stupne. To nás nabíja energiou.

Ako pracujete s názormi, že deti aj vplyvom nadmerného využívania technológií a smartfónov strácajú kritické myslenie? Ukázali to napríklad aj zlé výsledky PISA testov. 

To je komplexnejšia problematika, ale v zásade sa dá súhlasiť s tým, že deti, ktoré nezmyselne trávia čas na tabletoch, počítačoch, mobiloch sa jednoducho nerozvíjajú, len zabíjajú svoj čas.

Aj nám ojedinele rodičia píšu negatívne komentáre, vraj prečo by ich dieťa malo tráviť na tablete viac času, než je nevyhnutne potrebné. Ja sa pýtam, čo je ten nevyhnutne potrebný čas? To, že sa tam dieťa päť hodín hrá a pozerá blbosti?

Deťom k motivácii často pomôže aj obyčajná pochvala. Frederik a Beáta pomáhajú deťom uvedomiť si, že zvádnu všetko

Je naozaj potrebná zmena myslenia rodičov. Chápem, že roky sa na tabletoch nič poriadne nedalo robiť a rodičia si zvykli na to, že čokoľvek tam deti robia, je blbosť.

Deti v nich mali príliš veľa zábavných podnetov, tvorila sa závislosť na dopamíne. V SmartBooks sa naopak koncentrujú na nadobúdanie praktických vedomostí a premýšľanie nad úlohami. To podporuje aj rozvoj kritického myslenia. 

Pozeraním zábavných videí, sledovaním sociálnych sietí sa naozaj takmer nič nenaučia. No inteligentné vzdelávacie technológie sú naopak zázrak. 

A pri kritickom myslení sa treba odraziť od spomínanej Bloomovej pyramídy. Na začiatku sú holé vedomosti, ktorým musíme porozumieť, vedieť ich aplikovať, porovnávať, analyzovať, tvoriť. Naše školy majú ten problém, že nedokážu efektívnym spôsobom do detí dostať vedomosti, tú úplne základnú zložku pyramídy, a potom sa to celé zosype. 

Jednoducho, keď nemáte vedomosti, nemôžete chcieť niečo tvoriť. Dieťa musí mať perfektné základy vo vedomostiach, schopnostiach, niečo aplikovať v logickom myslení, v analytike, syntéze vedomostí. A potom môže byť tvorivé, lebo má celý potenciál.

Nemôže byť problémom súčasného školstva aj známkovací systém? V niektorých prípadoch môže skôr demotivovať ako motivovať žiakov. 

Známka má určitý význam, je to vlastne taký skrátený report o úsilí žiaka. Veľký problém je však ich subjektivita. Asi každý zažil, že na tom istom predmete jeden učiteľ dáva trojky a druhý jednotky. Subjektivita učiteľa žiakov demotivuje. 

V SmartBooks sme známky čiastočne nahradili a zároveň ponechali. SmartBooks je vlastne proces učenia sa, dieťa sa môže veľakrát pomýliť, ale systém mu generuje nové a nové úlohy, až kým sa všetko nenaučí. Síce sa desaťkrát pomýlilo, ale keďže proces učenia dokončilo, dostane jednotku. Cieľom nie je nachytať ho na chybách, ale naučiť. 

Užívateľ dostáva tiež hviezdičky za zručnosti. Ak dostane jednotku s jednou hviezdičkou, vieme, že mal veľa chýb, že zručnosti ešte nemá dobré, ale tému si môže spustiť znova, dostane nové úlohy a urobí to na tri hviezdičky, lebo sa ani raz nepomýlil. Vtedy vieme, že má nadobudnuté zručnosti, lebo to urobil dostatočne rýchlo a nepomýlil sa.

Ako by podľa vás mala vyzerať ideálna škola?

Začnem učebnými osnovami. Deti by sa nemali učiť veci, ktoré sú nepotrebné. Mohol by sa urobiť prieskum medzi inteligentnými ľuďmi pôsobiacimi v rôznych pozíciách a vytiahnuť z nich informácie, ktoré majú, o čo sa opierajú. 

Deti nepotrebujú byť preskúšavané napríklad z hlavných miest provincií v Austrálii. Nikdy v živote to nevyužijú. Myslím si, že školy budúcnosti budú vyzerať tak, že žiaci budú mať technológie s inteligentnými softvérmi a učitelia budú hrať rolu koučov a budú dbať na socializačnú zložku školy.

Pozeraním zábavných videí, sledovaním sociálnych sietí sa naozaj takmer nič nenaučia. No inteligentné vzdelávacie technológie sú, naopak, zázrak. 

SmartBooks používajú aktuálne na tisícke základných škôl, obsahuje približne 120 000 náučných úloh, no pracujete na plnej verzii pre stredoškolákov, k dispozícii je aj verzia pre materské školy. Čo ešte plánujete?

Dva zaujímavé moduly – Smart asistent a Smart Guard. So Smart asistentom si môžete akékoľvek slovíčko alebo neznámy pojem z webu či dokumentov preklápať veľmi rýchlo a efektívne do SmartBooks.

No a keďže učenie najčastejšie zlyháva práve na motivácii detí, vymysleli sme aplikáciu Smart Guard. Po nainštalovaní rodič rozhodne, ktoré aplikácie môže dieťa používať vždy (napríklad Word, Excel, kalkulačka, Powerpoint atď), do druhého košíka dá tie, ktoré má dieťa len za odmenu, napríklad všetky hry, sociálne siete či internetové prehliadače.

Dieťa sa môže hrať alebo browsovať len vtedy, keď má voľné minúty. Napríklad keď sa hodinu učí, má hodinu voľných minút. Rodič môže dať voľné minúty napríklad aj za pomoc v domácnosti. Tento modul plánujeme spustiť v priebehu leta, to by sa rodičom počas prázdnin hodilo. 

SmartBooks sme začali predávať do Českej republiky, urobili sme verziu pre maďarské školy na Slovensku. Už teraz máme trojnásobok metodikov, ktorí SmartBooks tvoria. Pre stredné školy máme zatiaľ 5 všeobecno-vzdelávacích predmetov, pracujeme na ďalších odborných. V Srbsku máme slovenskú školu v Kysáči, ktorá SmartBooks prekladá do srbčiny.

Za váš prínos ste získali aj ocenenie Zodpovedného podnikania Via Bona od Pontisu, konkrétne za Spoločensky inovatívnu firmu. 

My sa tešíme z každej ceny. Beriem to tak, že to je ocenenie našej dlhodobej práce, lebo my to už vlastne robíme 11. rok. V decembri sme dostali tiež ocenenie Digitálna jednotka, v máji zase cenu Inovácia Žilinského kraja.


Nadácia Pontis ocenením Via Bona Slovakia každoročne zviditeľňuje inšpiratívne príklady zodpovedného podnikania firiem na Slovensku. Za 24 rokov existencie ocenenia poukázala na viac ako 160 nasledovaniahodných projektov. A o dôležitých projektoch a ľuďoch je dôležité aj hovoriť, preto je magazín O2, Sóda, komunikačným partnerom Via Bona.

Peter Belan

Je vyštudovaný učiteľ, no zlákala ho práca v IT sektore. Na vzdelávanie nezanevrel, preto spolu s manželkou založil Inštitút jazykov a vzdelávania. Ako informatik práve v rámci neho vyvinul vlastný inteligentný nástroj na štúdium jazykov a z neho neskôr inteligentné vzdelávanie SmartBooks vďaka svojim trom synom.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Ondrej Kubovič z ESET-u: Čo raz napíšete či pošlete online, je navždy. Nepomôže ani posielanie fotiek na jedno pozretie

Čítaj viac

Zdravá miera technológií je nápomocná aj v rodičovstve. Vybrali sme 5 nástrojov, ktoré vám uľahčia výchovu

Čítaj viac