Aj keď sa občas zdá, že pri pravidelnom športe sa zraneniam proste nevyhnete, nemusí to tak byť. Problémom však nie je samotný pohyb, ale nedostatok prípravy, rozvahy a regenerácie. Fyzioterapeut Dávid Líška v rozhovore vysvetľuje, prečo je šport taký dôležitý pre zdravie, ako z neho spraviť prirodzenú súčasť života detí aj dospelých a hlavne ako ho robiť bez bolesti a s radosťou.
V rozhovore s fyzioterapeutom Dávidom Líškom sa dočítate:
- čo majú šport a zranenia spoločné a ako sa im vyhnúť,
- ako si nájsť cestu k pravidelnému pohybu aj po dlhej prestávke,
- prečo netreba ísť za každú cenu cez bolesť,
- a ako aj v deťoch prebudiť prirodzenú lásku k pravidelnému pohybu.
Myslíte si, že platí porekadlo „športom k trvalej invalidite“?
Neplatí, ak dodržiavate určité pravidlá. Šport má kopu benefitov, hlavne v mladom veku. Áno, hocijaký šport je spojený s rizikom zranení, ale neznamená to, že keď športujete, budete mať určite trvalé zranenia. Určite neplatí, že keď budete športovať, budete mať zničené kĺby, kolená a podobne.
Čo teda treba dodržiavať, aby sme mohli športovať zdravo a bez zranení?
Nemám úplne rád delenie vecí na zdravé a nezdravé. Všetko závisí od kontextu. To, čo je pre jedného zdravé, môže byť pre niekoho iného nezdravé. Najdôležitejšie je prispôsobiť množstvo a intenzitu športu individuálnym potrebám každého jednotlivca.
Jedným z najčastejších dôvodov vážnejších zranení sú predchádzajúce zranenia. Niečo vás bolí, vy ten problém ignorujete a športujete cezeň. Tým radikálne zvyšujete riziko, že aj z ľahko liečiteľného problému vyrobíte niečo chronické. Často sa to stáva u rekreačných bežcov, ale aj vrcholových športovcov.
Čo teda robiť, ak som rekreačný športovec a začne ma trápiť nejaká bolesť?
Ak sa objaví bolesť, je dobré jej pôvod vyšetriť. Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je správne identifikovať, čo a prečo vás bolí.
Keď identifikujeme pôvod bolesti, môžeme začať s liečbou. Začíname konzervatívnymi terapiami, ako je rehabilitácia, ktorá zahŕňa špecifické cvičenia. Keď vidíme, že stav sa nezlepšuje, konzultujeme aj s ďalšími odborníkmi
V prípade zlyhania konzervatívnej liečby môžeme pristúpiť aj k náročnejším chirurgickým zákrokom. Závisí to od typu zranenia, reakcie pacienta na liečbu a podobne. Najdôležitejšie je najskôr správne určiť diagnózu, konzultovať ju s odborníkmi, riešiť to multidisciplinárne a k operácii pri zraneniach z preťaženia pristupovať až po zlyhaní konzervatívnych možností.
Rôzni internetoví motivátori a kouči hlásajú, že treba zaťať zuby, ignorovať bolesť a „ísť aj cez mŕtvoly“. Čo hovoríte na takýto prístup?
Videl som už, že sa tak išlo a nikdy sa to neskončilo dobre. Podľa mňa to nie je dobrý mindset. Keď svoje zranenia skonzultujete s odborníkom, vo väčšine prípadov vám povie, že cez mŕtvoly sa ísť nedá. Inak sa z dobre liečiteľného zranenia stane chronické zranenie, a to len preto, lebo ste neznížili intenzitu, keď si to telo vyžadovalo.
Je dôležité nesledovať iba motivačné príspevky. Samozrejme, treba si veriť, ale nepreceňovať sa. Čiže tu naozaj neplatí, že si musíte za každú cenu naložiť čo najviac. Práve naopak, stopnete sa tak na ešte dlhší čas.
Pre športovcov je dôležité napredovať a prekonávať sa, ale pokiaľ ide o špecifické zranenia pohybového aparátu, je vhodnejšie počúvať vlastné telo a bolesť neignorovať.
Mnohé zranenia môžu byť spojené s tým, že deti robili odmladi len jeden typ pohybovej aktivity. Pohybová príprava detí by mala byť všestranná.
Stretávate sa aj s opačným extrémom, keď sú ľudia až príliš opatrní a dávajú si do tela oveľa menej, ako by mohli?
Určite áno. Zranených športovcov rozdeľujeme do troch skupín podľa toho, ako dokážu vyhodnocovať svoj reálny stav. Mám pacientov, ktorí vážne zranenia podhodnocujú. Keď im poviem, že liečba bude trvať deväť mesiacov, už po pár mesiacoch sa budú chcieť vrátiť k pravidelnému tréningu.
Potom mám pacientov, čo to dokážu celkom dobre vyhodnotiť a dodržiavajú moje odporúčania. A nakoniec mám takých, ktorí sa veľmi boja. Po deviatich mesiacoch liečby sú fyzicky pripravení vrátiť sa k športu, ale ešte si neveria.
Čo robíte, keď sa stretnete s takýmito športovcami?
Dôležitý je osobný a individualizovaný prístup. Neplatí, že každý človek musí ísť cez bolesť. Nemôžete každého silou-mocou do niečoho nútiť.
Viaceré štúdie ukázali, že ak takýchto ľudí tlačíte do športu, riziko opätovného zranenia je podobne vysoké, ako keď nemáte dostatočnú svalovú silu po zranení. Ľuďom, ktorí majú strach, je dôležité pomaly a postupne zvyšovať záťaž a ukazovať im jej účinnosť.
Môžete sa stretnúť aj so športovcami, ktorí si dookola prehrávajú svoje zranenie v hlave a vznikne u nich niečo ako posttraumatická stresová porucha. Koleno už majú zdravé, ale stále sa ho boja zaťažovať. V takýchto prípadoch je dôležité osloviť športového psychológa.
Myslíte si, že napriek zvýšenému riziku zranení by sa mali všetci pravidelne hýbať a športovať?
Ja mám na toto jasný názor a tvrdím, že šport by mal byť povinný. Minimálne do 18 rokov. Nemám rád, keď sa všetci ospravedlňujú z telesnej výchovy. Šport je naozaj niečo dôležité, čo vám dá dobré vlastnosti, ktoré využijete aj v budúcnosti. Naučí vás nevzdávať sa a stále bojovať.
Aj deťom so špecifickými problémami, ktoré im neumožňujú zúčastňovať sa telesnej výchovy, treba nájsť spôsob, ako sa hýbať. Lebo to, že ich len posadíme na lavičku a necháme ich pozerať sa, ako ich spolužiaci športujú, im síce nezhorší symptómy, ale nedáme im tým dôležité charakterové a osobnostné vlohy do budúcnosti.
Pohyb je, samozrejme, dôležitý aj v dospelosti. V nemocnici s pacientmi cvičíme aj pred operáciami. Keď pacient nemá dostatočnú svalovú hmotu, výrazne stúpa riziko, že operácia dopadne horšie. Významný prednosta doc. MUDr. Skladaný, PhD., pacientom často hovorieva, že na operáciu by sa mali pripravovať tak, ako keby sa chystali na olympiádu.
Pri ľuďoch, ktorí pravidelne športujú, máme aj lepšie výsledky pri chronických ochoreniach. Vo všeobecnosti platí, že čím viac svalovej hmoty máte, tým máte lepšiu prognózu ochorení.
Čo ak sa niekto, kto naposledy športoval na povinnej telesnej výchove, po prečítaní tohto rozhovoru rozhodne začať s pravidelným pohybom? Ako by mal začať?
Na začiatok to určite netreba siliť a prepáliť s aktivitou. Treba začať postupne a zľahka. Turistika, nordic walking, chôdza alebo plávanie sú všetko prirodzené veci, ktoré pohybovému aparátu pomôžu. Postupne sa potom môžete dostať k behu či cvičeniu s väčšími hmotnosťami v posilňovni.
Často sa však deje presný opak. Ľudia prídu do fitka, naložia si veľké hmotnosti a namiesto toho, aby im cvičenie pomohlo, si ešte viac uškodia, lebo ich telo na takúto záťaž nie je pripravené.
Nedávno sme mali v jeden deň troch ľudí, čo mali herniu medzistavcovej platničky po mŕtvom ťahu. Dvom z nich sa to stalo, lebo chceli zaspomínať na staré časy, naložili si maximum a privodili si chronické zranenie. Záťaž treba pridávať postupne.
A čo ľudia, ktorí chcú začať športovať, aby niečo spravili pre svoje zdravie, ale chýba im motivácia?
Nie som si istý, či práve ja mám tú správnu odpoveď. Správnu odpoveď má každý v sebe. Ja môžem pomôcť svojim pacientom, ale vždy to musia sami chcieť. Hocijakú aktivitu vyviniem, hocijako ich budem chcieť namotivovať, nebude to také efektívne, ako keby nosili tú motiváciu v sebe. Vnútorná motivácia je pre mňa základ.
Ak človek nemá žiaden vzťah k pohybu a chýba mu motivácia a vy mu začnete hovoriť o tom, že pohyb je prospešný, a ukazovať mu milión štúdií, tak ho nepresvedčíte. Takíto ľudia nepotrebujú počuť fakty, potrebujú to zažiť a precítiť. Zoberte ich na bežky, ukážte im hory, ukážte im pohyb a tú radosť, čo prináša. Takýto jednoduchý krok môže viesť k tomu, že sa z nich stanú celoživotní športovci bez toho, aby ste ich museli nejako presviedčať. Len ich navediete na správnu cestu.
Môže pri motivácii zohrávať dôležitú úlohu aj komunita? Napríklad taká turistika sa často robí v skupine – môže byť práve spoločný pohyb s inými ľuďmi to, čo nám pomôže vybudovať si pozitívny vzťah k športu?
Komunita určite dokáže zlepšiť vzťah k pohybovej aktivite a umocniť jej efekt. Keď máte komunitu ľudí, s ktorými trénujete, tak aj keď máte blbý deň, ostatní vás dokážu potiahnuť.
Ale nie je komunita ako komunita. Nechcete byť obklopení ľuďmi, ktorí vás utvrdzujú v tom, že je dobré nehýbať sa. Alebo keď ste v komunite, kde sú všetci výrazne lepší ako vy, môže vás to demotivovať.
Ale keď ste v skupine zloženej z úprimných ľudí, tak vám vo väčšine prípadov naozaj pomôžu a posunú vás. Sledujem to aj u nás na sídlisku. Sme taká dobrá komunita, niekedy je vonku aj 10 detí, ktoré sa spolu hrajú, športujú a pomáhajú si.
Keď ľudia začínajú so športom prvýkrát či po dlhom čase, často majú oslabené niektoré svaly a šľachy z celodenného sedenia v kancelárii a sú náchylnejší na zranenia – ako sa im môžu vyhnúť?
Paradoxne mnohé problémy vznikajú práve vtedy, keď sa ľudia zamerajú na posilňovanie len jedného svalu s cieľom napraviť rôzne svalové nerovnováhy a riešiť zranenia.
Keď máte napríklad problém s predným krížovým väzom v kolene, veľa ľudí začne posilňovať len kvadriceps, predok stehna. Zanedbávajú však hamstringy, zadné stehenené svaly, ktoré sú potom výrazne slabšie. Táto svalová nerovnováha môže napríklad pri behu znova zvyšovať riziko zranenia, najmä pri náhlej zmene smeru. Čiže mnoho dysbalancií vzniká len preto, lebo trénujete iba jednu svalovú skupinu a ostatné považujete za menejcenné.
Preto je dobré pripravovať telo na šport komplexne. Jedným z ďalších hlavných faktorov zranení je dekondícia – keď vypadnete z formy a potom pri návrate k športu neodhadnete svoje schopnosti. Problém teda zväčša nie sú konkrétne svaly, pohyby alebo cviky, ale všeobecná pripravenosť tela na ne.
Šport je síce spojený s rizikom zranení, ale neplatí, že keď budete športovať, budete mať zničené kĺby a kolená.
A čo deti a šport? Mali by sa od raného detstva zamerať na konkrétny šport alebo by, naopak, mali skúšať čo najviac rôznych športov?
Ako sme hovorili, hlavné rizikové faktory zranení sú predchádzajúce zranenia a celkovo oslabené kondičné schopnosti. No a tretím je práve priskorá špecializácia len na jeden šport. Mnohé zranenia môžu byť spojené s tým, že deti robili odmladi len jeden typ pohybovej aktivity.
Pohybová príprava detí by mala byť všestranná. Mám veľmi rád, keď deti robia viacero typov športov, ako je gymnastika, atletika a ďalšie. Takáto všeobecná príprava im dáva dobrý základ, ktorý môžu v budúcnosti využiť, ak sa rozhodnú špecializovať len na jeden šport.
Akú rolu zohrávajú rodičia v športovom živote detí? Ako v nich môžu prebudiť pozitívny vzťah k pohybu, aby v dospelosti nemuseli začínať od nuly?
Tou najlepšou motiváciou pre deti je prístup samotných rodičov. Keď rodičia nemajú k športu vzťah, ale deti do toho tlačia, málokedy to má želaný efekt. Deti vedia dobre „čítať“ svoje okolie a ak rodičia nie sú autentickí, vycítia to. Ale keď sú rodičia pre deti vzorom, deti si k športu pozitívny vzťah vybudujú prirodzene.
Pracujem s veľa športovcami, ktorí sa k športu dostali cez rodičov, ktorí tiež športovali. Vnímali ich ako prirodzenú autoritu, ktorú chceli nasledovať. Keď športom naozaj žijete, dokážete ten záujem preniesť aj na svoje deti.
Keď mal môj syn tri roky, nechcel chodiť na turistiku. Teraz má štyri a volá ma tam sám. Pre mňa je to ten najkrajší čas, keď som s rodinou a spolu robíme niečo zmysluplné, čo nás baví a vďaka čomu sa cítime lepšie.
Loading...
