„Len tréner diletant by z neho nespravil olympijského víťaza,“ povedal mi o Matejovi jeho bývalý tréner Juraj Benčík. Viedol ho v rokoch 2002 až 2013. Matej v roku 2016 vyhral olympiádu v Riu de Janeiro v chôdzi na 50 km.
„Mal vlastnosti, ktoré potrebuje športovec najvyššieho rangu: dobré zdravie, dobrú fyzickú, motorickú a mentálnu výbavu, disciplínu, ctižiadostivosť, uvedomelosť a ako bonus inteligenciu a charakter,“ doplnil. Spomienky na Mateja som zbieral pri písaní knihy ako posledné, takže som už presne vedel, o čom Benčík rozpráva. S Matejom je jednoducho radosť spolupracovať.
S vydavateľstvom N Press sme Mateja oslovili v decembri minulého roka, keď vrcholil jeho dopingový prípad. Napísal som mu s malou dušičkou, o to viac potešila odpoveď: ak sa prípad skončí zdarne, rád do toho pôjde. Matej predtým dostal viacero ponúk na napísanie autobiografie, no musel odmietať. Nemal pocit, že bolo čo zaznamenať. Dopingový prípad však ním (a aj celým Slovenskom) otriasol natoľko, že sa ho pýtalo zaznamenať.
Od začiatku sme vedeli, akým spôsobom chceme knihu písať – nemá ísť o zaznamenanie jeho športových úspechov ani o žiadnu pamätnicu. Matej chcel verejnosti prerozprávať, čo zažil v prelomovom roku 2017: boj s krivým obvinením od antidopingových autorít. Pri nahrávaní rozhovorov som sa necítil, akoby som sa rozprával s respondentom, boli to rozhovory s partnerom. Matej popri vrcholovom športe vyštudoval žurnalistiku a rozumel, o čo mi ide. Informácie som z neho nemusel ťahať, vlastne som len zapol diktafón, nahrával a sem-tam ho usmernil doplňujúcou otázkou.
Napriek zložitosti udalostí, ktoré sa odohrali len nedávno, som cítil, že ich Matej má pekne upratané a zaradené. Na rozdiel od niektorých ľudí z jeho okolia ním už nelomcovali pochybovačné nedoriešené otázky. Stalo sa, vyriešil, išiel ďalej. Žiadne zatrpknutie a túžba po pomste. To nie je on.
Písalo sa mi o to ľahšie, že sme si sadli aj po ľudskej stránke. Keď som sa s ním rozprával o dilemách, ktoré musel riešiť, rozumel som mu a nemusel som viac skúmať, prečo sa rozhodol, ako sa rozhodol. Dúfam, že to čitateľ pocíti. Na nahrávanie materiálov sme si vyčlenili desať dní počas februárového sústredenia v Johannesburgu v Juhoafrickej republike. Išlo to tak plynule, že desiaty deň som Matejovi mohol prezentovať prvé riadky z knihy. Prvú kapitolu som napísal počas desaťhodinového prestupu na letisku v Amsterdame.
Priamo v Afrike sme nahrali 18 hodín rozhovorov, ktoré sme postupne v priebehu ďalších mesiacov dopĺňali o ďalšie informácie. Ako novinár som zvyknutý, že respondenti odpisujú na maily v priebehu dní. A aj keď je Matej žiadanejší ako väčšina z nich (pri všetkej úcte), odpisoval v priebehu minút. Vecne, presne, ako som potreboval.
A aj preto si dovolím parafrázovať citát z úvodu tohto textu: „Zaujímavú knihu o Matejovi Tóthovi by nenapísal len spisovateľ diletant.“
Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda, ktoré vzniklo pri príležitosti vydania autobiografie Mateja Tótha. Partnerom vydania je O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorej cieľom je budovať v deťoch pozitívny vzťah športu a odhaliť, na čo majú talent. Viac informácií o akadémii nájdete na tomto mieste.
Loading...
